Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 575/2017
PDF · 318.83 KB
No categories available
III. ÚS 575/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, za ktorú
koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012
a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 4 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesenímOkresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 253/2007-582
zo 14. júna 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017, ktorou žiada vydať tento nález:
„Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 4C/253/2007-582 zo dňa
14. 6. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/519/2015-673
zo dňa 28. 2. 2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 12
ods. 1, 2, 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základné práva a slobody podľa čl. 4 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 4C/253/2007-582 zo dňa 14. 6. 2012
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/519/2015-673 zo dňa
28. 2. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 988,96 €...
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 €...“
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom
konania pred okresným súdom sp. zn. 4 C 253/2007, v ktorom sa
a (ďalej len „žalobcovia“) ako žalobcovia domáhali každý zaplatenia
sumy 165 969,59 € (spolu 331 939,19 €, t. j. 10 000 000 Sk) s úrokom z omeškania.
Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že sťažovateľ porušil povinnosť podľa zmluvy
o zabezpečení obchodu uzatvorenej 30. septembra 2003 medzi žalobcami ako
predávajúcimi akcií emitenta , a (ďalej len „kupujúci“)
ako kupujúcim pre prípad nezaplatenia kúpnej ceny, keďže napriek tomu, že k úhrade
kúpnej ceny kupujúcim v dojednanej lehote nedošlo, neodovzdal dve vlastné bianko
zmenky žalobcom, s týmito disponoval, v dôsledku čoho žalobcom vzniklo právo proti
sťažovateľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 253/2007-
326 z 22. júla 2009 zaviazal sťažovateľa zaplatiť každému zo žalobcov sumu 165 969,59 € s
úrokom z omeškania 11 % ročne z týchto súm od 1. apríla 2004 do zaplatenia. Krajský súd
rozsudkom č. k. 8 Co 315/2009-471 z 27. septembra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil
v časti výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť každému zo žalobcov sumu 165 969,59 €,
v časti výroku o úroku z omeškania rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľ je
povinný zaplatiť každému zo žalobcov úrok z omeškania 11 % ročne zo sumy 165 696,59 €
od 28. septembra 2007 do zaplatenia, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok
okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-326 z 22. júla 2009 v spojení s rozsudkom krajského
súdu č. k. 8 Co 315/2009-471 z 27. septembra 2011 nadobudol právoplatnosť 6. decembra
2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 1 Cdo 117/2012 z 20. mája 2015 dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozsudku okresného súdu
č.k. 4 C 253/2007-326 z 22. júla 2009, rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 315/2009-471
z 27. septembra 2011 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 117/2012 z 20. mája 2015
odmietol uznesením č. k. II. ÚS 105/2017-42 z 9. februára 2017.
3. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol uznesením č. k. 4 C 253/2007-582
zo 14. júna 2012 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcom náhradu trov vo výške
súdneho poplatku za návrh 16 596,96 € a z titulu trov právneho zastúpenia v sume
22 169,63 €. Žalobcom priznal náhradu trov konania za dvanásť úkonov právnej služby
v konaní pred okresným súdom (12 x 1 213,64 € + režijný paušál + DPH) a päť úkonov
právnej služby v odvolacom konaní (5 x 758,53 € + režijný paušál + DPH). Odmenu
za jeden úkon právnej služby žalobcom nepriznal (vyjadrenie z 1. júla 2009), pretože bol
vo vyčíslení trov konania uvedený duplicitne. Sadzbu za jeden úkon právnej služby okresný
súd určil s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v znení do 31. mája 2010
a v znení od 1. júna 2010. Vychádzal z toho, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta
za jeden úkon právnej služby z hodnoty sporu je 758,53 €. Pretože advokát zastupoval
dvoch účastníkov konania, táto sa podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov do 31. mája 2010 u prvého zastúpeného počítala v plnej výške
a u druhého zastúpeného sa znižovala o 20 % (za jeden úkon právnej služby teda patrí suma
1 213,64 €) a od 1. júna 2010 sa pri spoločných úkonoch pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb dvojnásobok základnej sadzby znižoval o 50 % (za jeden úkon právnej
služby teda patrí 758,53 €). Náhradu trov konania okresný súd priznal podľa § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v plnej výške, pretože hoci v časti úroku
z omeškania bola žaloba žalobcov zamietnutá, išlo o neúspech v pomerne nepatrnej časti.
4. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012
sťažovateľ podal odvolanie, ktorým žiadal uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v rozhodovaní o náhrade trov došlo k prieťahom,
rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, no najmä vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Okresný súd nezohľadnil, že pred začatím konania sťažovateľ nebol
žalobcami vyzvaný na plnenie, a výsledok konania vyhodnotil tak, že pokiaľ bola žaloba
žalobcov v časti zamietnutá, išlo o ich neúspech iba v nepatrnej časti. Tento záver neobstojí,
pretože úrok z omeškania za obdobie od 1. apríla 2004 do 25. septembra 2007 predstavuje
sumu prevyšujúcu 120 000 €. Sťažovateľ zároveň poukázal na existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcom podľa § 150 OSP, ako aj
na to, že okresný súd vyhodnocoval skutkový stav jednostranne. Zdôraznil, že niektoré
úkony právnej služby vyčíslené žalobcami neboli účelné, resp. boli vyvolané pochybeniami
súdov (výsluch svedka na odvolacom súde). Na záver sťažovateľ dodal, že
zmluvná pokuta bola v zmluve dojednaná celkovou sumou 10 000 000 Sk, a nie samostatne
pre každého zo žalobcov vo výške 5 000 000 Sk.
5. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012 podal
odvolanie i žalobca, v ktorom navrhol jeho zmenu tak, že žalobcom bude priznaná náhrada
trov konania i za vyjadrenie, za ktoré priznaná okresným súdom nebola s poukazom na to,
že nešlo o duplicitné uplatnenie odmeny za rovnaké vyjadrenie, pretože boli podané
samostatné vyjadrenia 1. júla 2009, ako aj 20. júla 2009.
6. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017 uznesenie
okresného súdu zmenil a žalobcom priznal náhradu trov konania v sume 9 911,70 €
a náhradu trov právneho zastupovania v sume 13 324,52 €. Dospel k záveru, že
v zamietnutej časti žaloby nešlo iba o neúspech nepatrný, naopak, podľa názoru krajského
súdu boli žalobcovia úspešní v 79,86 % a sťažovateľ v 20,14 %. Ďalej konštatoval, že
okresný súd nesprávne priznal k úkonu právnej služby pri zastupovaní dvoch žalobcov iba
jeden režijný paušál, pretože režijný paušál patrí vo vzťahu ku každému zo žalobcov.
Pre výnimočné nepriznanie náhrady trov žalobcov podľa § 150 OSP podmienky splnené
neboli ani podľa názoru krajského súdu. Za nedôvodné krajský súd považoval aj odvolanie
žalobcov, pretože vyjadrenie z 20. júla 2009 si vo vyúčtovaní trov neuplatnili.
7. Uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017 nadobudlo
právoplatnosť 24. apríla 2017.
8. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13
ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 4 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11
ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012 a uznesením krajského
súdu č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017 sťažovateľ odôvodnil tým, že obe
rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a založené na nesprávnom právnom posúdení
veci. Boli vydané bez toho, aby v rozsudku o veci samej existoval výrok, podľa ktorého
o náhrade trov konania bude rozhodované dodatočne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, pričom na takýto postup od počiatku ani neboli splnené podmienky. Na vydanie
uznesenia o náhrade trov konania je takýto výrok v meritórnom rozsudku nevyhnutný
(§ 151 ods. 3 OSP) a pokiaľ absentuje, všeobecný súd nekoná v rozsahu a spôsobom, aký
ustanovuje zákon. Krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej
neexistuje príčinná súvislosť medzi správaním sa sťažovateľa a podaním návrhu na začatie
konania, pretože sťažovateľ pred podaním žaloby nebol vyzvaný na plnenie, v dôsledku
čoho mali byť naopak trovy konania priznané sťažovateľovi (§ 143 OSP), ktorý
vedenie súdneho konania nezapríčinil. V dôsledku procesných pochybení okresného súdu
i krajského súdu nevznikol nárok na náhradu trov konania zákonným spôsobom, čo
spôsobuje porušenie sťažovateľovho práva na majetok. S poukazom na to, že sťažovateľovi
výkonom uznesenia o náhrade trov konania môže vzniknúť nedôvodná majetková ujma
s likvidačnými následkami pre sťažovateľa, požiadal ústavný súd aj o vydanie dočasného
opatrenia.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení ústavy, listiny a dohovoru:
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho
medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
14. Ako vyplýva zo sťažnosti, k porušeniu týchto ustanovení ústavy, listiny
a dohovoru malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012,
ako aj uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017.
15. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012.
16. V citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa
ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
17. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012 bolo
prípustné odvolanie, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu. Sťažovateľ odvolanie
podal a rozhodoval o ňom krajský súd uznesením č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára
2017. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 4 C 253/2007-582 zo 14. júna 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.
18. Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Co 519/2015-
673 z 28. februára 2017, na preskúmanie ktorého je právomoc ústavného súdu daná.
Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, čl. 4 ods. 1
listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa
čl. 1 dodatkového protokolu týmto uznesením došlo z dôvodu, že toto rozhodnutie je
nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a je založené na takom výklade aplikovaných
právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel.
19. Krajský súd uznesenie č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017 vo vzťahu
k odvolacím námietkam sťažovateľa odôvodnil takto:
„... Odvolací súd... musí prisvedčiť odvolacím námietkam žalovaného, ktorý žiadal
o náhrade trov konania rozhodnúť podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v ust. § 142
ods. 2 O. s. p. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že každý zo žalobcov si podanou žalobou
uplatnil istinu vo výške 165.969,59 eur a úroky z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy
165.969,59 eur od 1. 4. 2004 do zaplatenia, ktoré ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie
o trovách konania (14. 6. 2012) predstavovali sumu 149.904,64 eur, avšak právoplatným
rozhodnutím súdu boli v časti príslušenstva priznané len úroky z omeškania vo výške 11 %
ročne zo sumy 165.969,59 eur od 25.9. 2007 do zaplatenia predstavujúce ku dňu 14.6.2012
sumu 86.281,45 eur. Úspech žalobcov v predmetnom konaní tak predstavoval 79,86 %
a neúspech žalobcov, resp. úspech žalovaného 20,14 %, čo v žiadnom prípade nemožno
pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania považovať za neúspech zanedbateľný.
Súd prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil, keď na rozhodnutie o náhrade trov
konania aplikoval ust. § 142 ods. 3 O. s. p. namiesto ust. § 142 ods. 2 O. s. p. V tejto
súvislosti je však potrebné poznamenať, že aj napriek nesprávnemu použitiu ust. § 142
ods. 3 O. s. p. súd prvej inštancie správne ustálil, že nárok na náhradu trov konania vznikol
v spore úspešnejším žalobcom, čo bolo dôvodom, pre ktorý sa nemusel vysporiadavať
s návrhom žalovaného na náhradu trov konania. Len samotná skutočnosť, že výslovne
neuviedol, že aj žalovaný si v spore uplatnil právo náhradu trov konania a tieto vyčíslil
(čo je prirodzené, pokiaľ nie je známy právne záväzný názor súdu na dôvodnosť žalobného
návrhu vyslovený v právoplatnom rozhodnutí), nezakladá odňatie možnosti žalovaného
konať pred súdom a nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia. Konštatovanie, že právo
na náhradu trov konania (či už v zmysle ust. § 142 ods. 2 alebo § 142 ods. 3 O. s. p.) vzniklo
v konaní úspešnejším žalobcom, dáva dostatočne jasnú odpoveď na to, prečo sa nebolo
vo veci potrebné zaoberať návrhom žalovaného na priznanie náhrady trov konania. V tejto
súvislosti odvolací súd dodáva, že žalovanému nevznikol nárok na náhradu trov konania ani
v zmysle ust. § 143 O. s. p., na ktoré v odvolaní poukazoval, nakoľko z obsahu súdneho
spisu nevyplýva, že by žalovaný svojím správaním nedal príčinu na podanie žaloby. Naopak
žalovaný porušením zmluvnej povinnosti založil právo žalobcov 1/ a 2/ na zaplatenie
zmluvnej pokuty, ktorému sa v priebehu celého konania bránil, a to aj cestou mimoriadnych
opravných prostriedkov. Jeho správanie v priebehu celého konania, vrátane vymáhacieho
konania, nasvedčuje tomu, že žalovaný popieral existenciu žalovanej pohľadávky a túto
nebol ochotný zaplatiť, a to bez ohľadu na to, či bol pred začatím súdneho konania na jej
úhradu žalobcami 1/ a 2/ vyzvaný alebo nie. Odvolací súd jeho tvrdenia, že ak by mu
žalobcami bola riadne doručená predžalobná výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty,
k začatiu súdneho konania by nemuselo dôjsť, považuje za tendenčnú a účelovú, motivovanú
snahou vyhnúť sa plateniu trov spojených so súdnym konaním. Pokiaľ žalovaný nevidí
(alebo nechce vidieť) príčinnú súvislosť medzi podaním žaloby a správaním jeho
samotného, odvolací súd v tomto smere len poukazuje na súdmi právoplatne konštatované
porušenie zmluvného záväzku žalovaným, zabezpečené zmluvnými stranami dohodnutou
zmluvnou pokutou. Uvádza tiež, že táto argumentácia by teoreticky mohla obstáť a založiť
dôvod pre aplikáciu ust. § 143 O. s. p. na rozhodnutie o náhrade trov konania len v
prípade, ak by žalovaný po doručení žaloby nárok uznal a pohľadávku s príslušenstvom
uhradil. Vzhľadom na uvedené je pre aplikáciu ust. § 143 O. s. p. celkom irelevantná aj
žalovaným opakovane prezentovaná argumentácia o riadnom doručení žaloby
nahrádzajúcej kvalifikované požiadanie veriteľa na úhradu peňažného dlhu.
... Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemôže mať žiaden vplyv ani
žalovaným namietané nedodržanie poriadkovej lehoty určenej zákonodarcom pre súd
v ust. § 151 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2012. Naviac ako správne uviedli
žalobcovia 1/ a 2/, 30 - dňová lehota pre rozhodnutie o náhrade trov konania súdom
vymienené po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia platila až od 1. 1. 2012, pričom
v danej veci boli žalobcami 1/ a 2/ trovy konania vyčíslené dňa 3.10.2011 a meritórne
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 12. 2011 z čoho vyplýva, že prvoinštančný súd
nebol viazaný 30- dňovou lehotou pre rozhodnutie o náhrade trov konania.
... Odvolací súd sa zaoberal aj požiadavkou vznesenou žalovaným v odvolacom
konaní na nepriznanie náhrady trov konania žalobcom 1/ a 2/ z dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p.
... Aplikácia citovaného ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania
prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
náhradu celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa musí súd prihliadať najmä na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a
iné pomery strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde,
ich postoj v konaní a pod. Pri skúmaní naplnenia podmienok pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1
O. s. p. je potrebné zhodnotiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré by mohli zakladať
dôvody hodné osobitného zreteľa, a tieto posúdiť vo vzájomnej súvislosti a v spojení s
účelom ust. § 150 O. s. p., ktorým je odstránenie neprimeranej tvrdostí a dosiahnutie
spravodlivosti pre sporové strany. Len samotné nepriaznivé majetkové pomery toho, komu
má byť uložená povinnosť na náhradu trov konania, samy o sebe nemusia viesť k aplikácii
ust. § 150 ods. 1 O. s. p., nakoľko významnou skutočnosťou bude aj zohľadnenie príčin
ťaživej sociálnej situácie strany sporu a jej prípadné zavinenie, výšky priznaných trov
konania, osobných, majetkových, zárobkových a iných pomerov strany sporu, ktorej má byť
priznaný nárok na náhradu trov konania, a ktorej majetková sféra by bola aplikáciou
ustanovenia § 150 O. s. p. tiež dotknutá, a v neposlednom rade aj okolností vedúcich k
uplatneniu práva na súde a procesný postoj sporových strán. Rovnako moderačné
oprávnenie súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zakotvené v ustanovení § 150
ods. 1 O. s. p., nemôže byť pre svoju výnimočnosť použité bez ďalšieho vždy, keď medzi
majetkovým statusom sporových strán sú výrazné rozdiely. V opačnom prípade by aplikácia
ust. § 150 ods. 1 O. s. p. v rozpore s jeho účelom znamenala nespravodlivý zásah do práv
protistrany.
... Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu však odvolací súd nenašiel
žiadne dôvody, ktoré by v danej veci odôvodňovali výnimočnú aplikáciu moderačného
oprávnenia súdu v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Podľa názoru odvolacieho súdu,
nepriznanie náhrady trov konania žalobcom 1/ a 2/, resp. jej zníženie by rozhodne neviedlo
k zabezpečeniu spravodlivej ochrany práv. Žalovaný v odvolaní poukazuje na viaceré
skutočnosti, ktoré však v žiadnom prípade nemôžu zakladať dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle predmetného ustanovenia (údajné predlžovanie konania súdom, absencia
kvalifikovaného doručenia predžalobnej výzvy žalobcami, doručenie žalobného návrhu
po uplynutí premlčacej doby, navýšenie trov konania v dôsledku doplnenia dokazovania
výsluchom svedka , uplatnenie dvoch samostatných peňažných nárokov
a iné). Len v stručnosti odvolací súd dodáva, že akékoľvek pochybenia súdu v konaní
nemôžu byť na ťarchu protistrany pri rozhodovaní o náhrade trov konania a na odstránenie
ich následkov má dotknutý účastník iné prostriedky právnej ochrany. Rovnako dôvodom
hodným osobitného zreteľa nemôže byť skutočnosť, že žalobca si uplatnil žalovaný nárok až
pred koncom premlčacej doby alebo že si viacerí žalobcovia uplatnili deliteľné plnenie
spolu jednou žalobou.
... Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/
C. s. p.) podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že žalovaného podľa zásady pomeru
úspechu v konaní vyjadrenej v ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a ust. § 255 ods. 2 C. s. p.
zaviazal na náhradu trov konania zodpovedajúcu čistému úspechu žalobcov v konaní
(79,86 % - 20,14 % = 59,72 %). Podľa pomeru úspechu v konaní odvolací súd uložil
povinnosť aj na náhradu iných trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku
za návrh na začatie konania, a to aj napriek tomu, že náhrada týchto trov nebola
odvolaniami výslovne napadnutá, nakoľko s poukazom na ust. § 379 C. s. p. je výrok
o náhrade iných trov konania závislý od výroku o náhrade trov právneho zastúpenia.
Žalovanému tak uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu
iných trov konania vo výške 9.911,70 eur (59,72 % zo sumy 16.596,96 eur) a náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 13.324,52 eur (59,72 % zo sumy 22.169,63 eur, ku ktorej
prirátal aj 59,72 % zo súdom prvej inštancie nesprávne nepriznaného režijného paušálu
za jedného zo žalobcov a k nemu prislúchajúcej DPH, t. j. 59,72 % zo sumy 142,03 eur).“
20. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
21. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých
dôvodov zmenil uznesenie okresného súdu a podrobne reagoval i na jednotlivé pre vec
podstatné odvolacie argumenty sťažovateľa. Vysvetlil nie len to, z akých dôvodov sa
stotožnil s názorom sťažovateľa o potrebe pri náhrade trov konania vychádzať zo zásady
pomeru úspechu účastníkov konania, ale i to, z akých dôvodov neboli splnené podmienky
pre aplikáciu § 150 OSP a výnimočné nepriznanie náhrady trov žalobcom, a nakoniec i to,
z akých dôvodov nebolo možné postupovať podľa § 143 OSP a zaviazať na náhradu trov
konania žalobcov. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
22. Sťažovateľ však svoju sťažnosť odôvodnil aj tým, že krajský súd pri aplikácii
§ 143 a § 150 OSP tieto vykladal v rozpore s ich účelom a zmyslom a nezohľadnil
existenciu § 151 ods. 3 OSP.
23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
25. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
26. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov
27. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, krajskému súdu sťažovateľ vyčíta spôsob
aplikácie týchto ustanovení:
Podľa § 143 OSP odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu
na začatie konania.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, čí účastník uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to
neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 3 prvej vety OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho
počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže
rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
28. Aj podľa názoru ústavného súdu, rovnako ako to vyjadril krajský súd v uznesení
č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017, pri aplikácii § 143 OSP pre naplnenie jeho
účelu a zmyslu je nevyhnutné posudzovať okolnosti veci a správanie sa účastníkov konania
komplexne, a preto nemožno pripísať tomuto ustanoveniu dôsledok, ktorý mu pripisuje
sťažovateľ. Z rozsudku vo veci samej je zrejmé, že porušením zmluvnej povinnosti založil
právo žalobcov na zaplatenie zmluvnej pokuty a svojím správaním dal príčinu na podanie
návrhu na začatie konania. Hypotéza právnej normy obsiahnutej v § 143 OSP preto
naplnená nebola. Ústavný súd sa stotožňuje i so spôsobom výkladu § 150 OSP, tak ako ho
vysvetlil v odôvodnení uznesenia č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017 krajský súd,
a rovnako tak s jeho záverom, podľa ktorého z obsahu spisu nevyplývajú také konkrétne
okolnosti, ktoré by jeho aplikáciu odôvodňovali. Spôsob aplikácie tohto ustanovenia
krajským súdom nenarušil princíp dosiahnutia spravodlivosti pre sporové strany. Pokiaľ
sťažovateľ argumentuje absenciou výroku v rozsudku vo veci samej, ktorým by si okresný
súd vyhradil rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, ide skutočne o pochybenie okresného súdu, avšak toto nedosahuje intenzitu takého
porušenia ústavnoprocesných práv sťažovateľa, ktoré by odôvodňovali zásah ústavného
súdu do právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu. Je tomu tak jednak preto, že § 151
ods. 3 prvej vety OSP ponecháva súdu pomerne široký priestor pre využitie možnosti
takéhoto postupu a jednak preto, že okresný súd svoj postup vysvetlil v závere odôvodnenia
svojho rozhodnutia, v ktorom § 151 ods. 3 OSP citoval. Nejde ani o prípad, v ktorom by
okresný súd týmto svojím postupom umožnil priechod zjavnej nespravodlivosti. Naopak,
po korekcii výšky náhrady trov konania odvolacím súdom ich rozhodnutia vo svojej
spojitosti predstavujú spravodlivé vyriešenie otázky náhrady trov medzi účastníkmi.
29. Ústavný súd nepovažuje preto právne názory krajského súdu, ktorými odôvodnil
uznesenie č. k. 7 Co 519/2015-673 z 28. februára 2017, za také, ktoré by boli založené
na takom výklade ustanovení o náhrade trov konania, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
Preto ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy,
čl. 36 listiny, čl. 6 dohovoru) a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
30. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, dôvodil tým, že porušenie týchto práv vyplýva
z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rovnakým
rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 dohovoru
za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa
jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1
dodatkového protokolu, a to podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
31. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou
namieta porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, uvádza, že tieto
ustanovenia sú ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom normotvorby
a vzhľadom na ich povahu nemôžu byť zásadne aplikované v individuálnych sťažnostiach.
Tieto ustanovenia nemožno považovať za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by
podliehali samostatnej ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Preto sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
32. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už bez
významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, ako aj
na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.
33. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017