Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 575/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, za ktorú

koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4

, ,

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa Slovenskej

republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. -582 zo 14. júna 2012

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -673 z 28. februára 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia , 2 a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), , Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného

práva na vlastníctvo podľa a listiny a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesenímOkresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -582

zo 14. júna 2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -673 z 28. februára 2017, ktorou žiada vydať tento nález:

„Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -582 zo dňa

14. 6. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -673

zo dňa 28. 2. 2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 12

ods. 1, 2, 4, , , , Slovenskej

republiky, základné práva a slobody podľa čl. 4 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -582 zo dňa 14. 6. 2012

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -673 zo dňa

28. 2. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 988,96 €...

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 €...“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom

konania pred okresným súdom sp. zn. , v ktorom sa

a (ďalej len „žalobcovia“) ako žalobcovia domáhali každý zaplatenia

sumy 165 969,59 € (spolu 331 939,19 €, t. j. 10 000 000 Sk) s úrokom z omeškania.

Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že sťažovateľ porušil povinnosť podľa zmluvy

o zabezpečení obchodu uzatvorenej 30. septembra 2003 medzi žalobcami ako

predávajúcimi akcií emitenta , a (ďalej len „kupujúci“)

ako kupujúcim pre prípad nezaplatenia kúpnej ceny, keďže napriek tomu, že k úhrade

kúpnej ceny kupujúcim v dojednanej lehote nedošlo, neodovzdal dve vlastné bianko

zmenky žalobcom, s týmito disponoval, v dôsledku čoho žalobcom vzniklo právo proti

sťažovateľovi na zaplatenie zmluvnej pokuty. Okresný súd rozsudkom č. k.

326 z 22. júla 2009 zaviazal sťažovateľa zaplatiť každému zo žalobcov sumu 165 969,59 € s

úrokom z omeškania 11 % ročne z týchto súm od 1. apríla 2004 do zaplatenia. Krajský súd

rozsudkom č. k. -471 z 27. septembra 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil

v časti výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť každému zo žalobcov sumu 165 969,59 €,

v časti výroku o úroku z omeškania rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľ je

povinný zaplatiť každému zo žalobcov úrok z omeškania 11 % ročne zo sumy 165 696,59 €

od 28. septembra 2007 do zaplatenia, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok

okresného súdu č. k. -326 z 22. júla 2009 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -471 z 27. septembra 2011 nadobudol právoplatnosť 6. decembra

2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 20. mája 2015 dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti rozsudku okresného súdu

č.k. -326 z 22. júla 2009, rozsudku krajského súdu č. k. -471

z 27. septembra 2011 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 20. mája 2015

odmietol uznesením č. k. -42 z 9. februára 2017.

3. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol uznesením č. k. -582

zo 14. júna 2012 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcom náhradu trov vo výške

súdneho poplatku za návrh 16 596,96 € a z titulu trov právneho zastúpenia v sume

22 169,63 €. Žalobcom priznal náhradu trov konania za dvanásť úkonov právnej služby

v konaní pred okresným súdom (12 x 1 213,64 € + režijný paušál + DPH) a päť úkonov

právnej služby v odvolacom konaní (5 x 758,53 € + režijný paušál + DPH). Odmenu

za jeden úkon právnej služby žalobcom nepriznal (vyjadrenie z 1. júla 2009), pretože bol

vo vyčíslení trov konania uvedený duplicitne. Sadzbu za jeden úkon právnej služby okresný

súd určil s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov v znení do 31. mája 2010

a v znení od 1. júna 2010. Vychádzal z toho, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta

za jeden úkon právnej služby z hodnoty sporu je 758,53 €. Pretože advokát zastupoval

dvoch účastníkov konania, táto sa podľa vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov do 31. mája 2010 u prvého zastúpeného počítala v plnej výške

a u druhého zastúpeného sa znižovala o 20 % (za jeden úkon právnej služby teda patrí suma

1 213,64 €) a od 1. júna 2010 sa pri spoločných úkonoch pri zastupovaní dvoch alebo

viacerých osôb dvojnásobok základnej sadzby znižoval o 50 % (za jeden úkon právnej

služby teda patrí 758,53 €). Náhradu trov konania okresný súd priznal podľa § 142 ods. 3

(ďalej len „OSP“) v plnej výške, pretože hoci v časti úroku

z omeškania bola žaloba žalobcov zamietnutá, išlo o neúspech v pomerne nepatrnej časti.

4. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012

sťažovateľ podal odvolanie, ktorým žiadal uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v rozhodovaní o náhrade trov došlo k prieťahom,

rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, no najmä vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Okresný súd nezohľadnil, že pred začatím konania sťažovateľ nebol

žalobcami vyzvaný na plnenie, a výsledok konania vyhodnotil tak, že pokiaľ bola žaloba

žalobcov v časti zamietnutá, išlo o ich neúspech iba v nepatrnej časti. Tento záver neobstojí,

pretože úrok z omeškania za obdobie od 1. apríla 2004 do 25. septembra 2007 predstavuje

sumu prevyšujúcu 120 000 €. Sťažovateľ zároveň poukázal na existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcom podľa , ako aj

na to, že okresný súd vyhodnocoval skutkový stav jednostranne. Zdôraznil, že niektoré

úkony právnej služby vyčíslené žalobcami neboli účelné, resp. boli vyvolané pochybeniami

súdov (výsluch svedka na odvolacom súde). Na záver sťažovateľ dodal, že

zmluvná pokuta bola v zmluve dojednaná celkovou sumou 10 000 000 Sk, a nie samostatne

pre každého zo žalobcov vo výške 5 000 000 Sk.

5. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012 podal

odvolanie i žalobca, v ktorom navrhol jeho zmenu tak, že žalobcom bude priznaná náhrada

trov konania i za vyjadrenie, za ktoré priznaná okresným súdom nebola s poukazom na to,

že nešlo o duplicitné uplatnenie odmeny za rovnaké vyjadrenie, pretože boli podané

samostatné vyjadrenia 1. júla 2009, ako aj 20. júla 2009.

6. Krajský súd uznesením č. k. -673 z 28. februára 2017 uznesenie

okresného súdu zmenil a žalobcom priznal náhradu trov konania v sume 9 911,70 €

a náhradu trov právneho zastupovania v sume 13 324,52 €. Dospel k záveru, že

v zamietnutej časti žaloby nešlo iba o neúspech nepatrný, naopak, podľa názoru krajského

súdu boli žalobcovia úspešní v 79,86 % a sťažovateľ v 20,14 %. Ďalej konštatoval, že

okresný súd nesprávne priznal k úkonu právnej služby pri zastupovaní dvoch žalobcov iba

jeden režijný paušál, pretože režijný paušál patrí vo vzťahu ku každému zo žalobcov.

Pre výnimočné nepriznanie náhrady trov žalobcov podľa podmienky splnené

neboli ani podľa názoru krajského súdu. Za nedôvodné krajský súd považoval aj odvolanie

žalobcov, pretože vyjadrenie z 20. júla 2009 si vo vyúčtovaní trov neuplatnili.

7. Uznesenie okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -673 z 28. februára 2017 nadobudlo

právoplatnosť 24. apríla 2017.

8. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13

ods. 1 písm. a) , listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a

ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012 a uznesením krajského

súdu č. k. -673 z 28. februára 2017 sťažovateľ odôvodnil tým, že obe

rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a založené na nesprávnom právnom posúdení

veci. Boli vydané bez toho, aby v rozsudku o veci samej existoval výrok, podľa ktorého

o náhrade trov konania bude rozhodované dodatočne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej, pričom na takýto postup od počiatku ani neboli splnené podmienky. Na vydanie

uznesenia o náhrade trov konania je takýto výrok v meritórnom rozsudku nevyhnutný

( ) a pokiaľ absentuje, všeobecný súd nekoná v rozsahu a spôsobom, aký

ustanovuje zákon. Krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej

neexistuje príčinná súvislosť medzi správaním sa sťažovateľa a podaním návrhu na začatie

konania, pretože sťažovateľ pred podaním žaloby nebol vyzvaný na plnenie, v dôsledku

čoho mali byť naopak trovy konania priznané sťažovateľovi ( ), ktorý

vedenie súdneho konania nezapríčinil. V dôsledku procesných pochybení okresného súdu

i krajského súdu nevznikol nárok na náhradu trov konania zákonným spôsobom, čo

spôsobuje porušenie sťažovateľovho práva na majetok. S poukazom na to, že sťažovateľovi

výkonom uznesenia o náhrade trov konania môže vzniknúť nedôvodná majetková ujma

s likvidačnými následkami pre sťažovateľa, požiadal ústavný súd aj o vydanie dočasného

opatrenia.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa

.

13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto ustanovení , listiny a dohovoru:

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho

medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

14. Ako vyplýva zo sťažnosti, k porušeniu týchto ustanovení , listiny

a dohovoru malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012,

ako aj uznesením krajského súdu č. k. -673 z 28. februára 2017.

15. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012.

16. V citovanom je zakotvený princíp subsidiarity, podľa

ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

17. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012 bolo

prípustné odvolanie, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu. Sťažovateľ odvolanie

podal a rozhodoval o ňom krajský súd uznesením č. k. -673 z 28. februára

2017. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -582 zo 14. júna 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

18. Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k.

673 z 28. februára 2017, na preskúmanie ktorého je právomoc ústavného súdu daná.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu , 2 a 4, ,

listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa a a

ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, základného práva

na vlastníctvo podľa a listiny a práva na majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu týmto uznesením došlo z dôvodu, že toto rozhodnutie je

nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a je založené na takom výklade aplikovaných

právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel.

19. Krajský súd uznesenie č. k. -673 z 28. februára 2017 vo vzťahu

k odvolacím námietkam sťažovateľa odôvodnil takto:

„... Odvolací súd... musí prisvedčiť odvolacím námietkam žalovaného, ktorý žiadal

o náhrade trov konania rozhodnúť podľa zásady pomeru úspechu vyjadrenej v ust. § 142

ods. 2 Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že každý zo žalobcov si podanou žalobou

uplatnil istinu vo výške 165.969,59 eur a úroky z omeškania vo výške 11 % ročne zo sumy

165.969,59 eur od 1. 4. 2004 do zaplatenia, ktoré ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie

o trovách konania (14. 6. 2012) predstavovali sumu 149.904,64 eur, avšak právoplatným

rozhodnutím súdu boli v časti príslušenstva priznané len úroky z omeškania vo výške 11 %

ročne zo sumy 165.969,59 eur od 25.9. 2007 do zaplatenia predstavujúce ku dňu 14.6.2012

sumu 86.281,45 eur. Úspech žalobcov v predmetnom konaní tak predstavoval 79,86 %

a neúspech žalobcov, resp. úspech žalovaného 20,14 %, čo v žiadnom prípade nemožno

pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania považovať za neúspech zanedbateľný.

Súd prvej inštancie preto vec nesprávne právne posúdil, keď na rozhodnutie o náhrade trov

konania aplikoval ust. namiesto ust. V tejto

súvislosti je však potrebné poznamenať, že aj napriek nesprávnemu použitiu ust. § 142

ods. 3 súd prvej inštancie správne ustálil, že nárok na náhradu trov konania vznikol

v spore úspešnejším žalobcom, čo bolo dôvodom, pre ktorý sa nemusel vysporiadavať

s návrhom žalovaného na náhradu trov konania. Len samotná skutočnosť, že výslovne

neuviedol, že aj žalovaný si v spore uplatnil právo náhradu trov konania a tieto vyčíslil

(čo je prirodzené, pokiaľ nie je známy právne záväzný názor súdu na dôvodnosť žalobného

návrhu vyslovený v právoplatnom rozhodnutí), nezakladá odňatie možnosti žalovaného

konať pred súdom a nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia. Konštatovanie, že právo

na náhradu trov konania (či už v zmysle ust. alebo ) vzniklo

v konaní úspešnejším žalobcom, dáva dostatočne jasnú odpoveď na to, prečo sa nebolo

vo veci potrebné zaoberať návrhom žalovaného na priznanie náhrady trov konania. V tejto

súvislosti odvolací súd dodáva, že žalovanému nevznikol nárok na náhradu trov konania ani

v zmysle ust. , na ktoré v odvolaní poukazoval, nakoľko z obsahu súdneho

spisu nevyplýva, že by žalovaný svojím správaním nedal príčinu na podanie žaloby. Naopak

žalovaný porušením zmluvnej povinnosti založil právo žalobcov 1/ a 2/ na zaplatenie

zmluvnej pokuty, ktorému sa v priebehu celého konania bránil, a to aj cestou mimoriadnych

opravných prostriedkov. Jeho správanie v priebehu celého konania, vrátane vymáhacieho

konania, nasvedčuje tomu, že žalovaný popieral existenciu žalovanej pohľadávky a túto

nebol ochotný zaplatiť, a to bez ohľadu na to, či bol pred začatím súdneho konania na jej

úhradu žalobcami 1/ a 2/ vyzvaný alebo nie. Odvolací súd jeho tvrdenia, že ak by mu

žalobcami bola riadne doručená predžalobná výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty,

k začatiu súdneho konania by nemuselo dôjsť, považuje za tendenčnú a účelovú, motivovanú

snahou vyhnúť sa plateniu trov spojených so súdnym konaním. Pokiaľ žalovaný nevidí

(alebo nechce vidieť) príčinnú súvislosť medzi podaním žaloby a správaním jeho

samotného, odvolací súd v tomto smere len poukazuje na súdmi právoplatne konštatované

porušenie zmluvného záväzku žalovaným, zabezpečené zmluvnými stranami dohodnutou

zmluvnou pokutou. Uvádza tiež, že táto argumentácia by teoreticky mohla obstáť a založiť

dôvod pre aplikáciu ust. na rozhodnutie o náhrade trov konania len v

prípade, ak by žalovaný po doručení žaloby nárok uznal a pohľadávku s príslušenstvom

uhradil. Vzhľadom na uvedené je pre aplikáciu ust. celkom irelevantná aj

žalovaným opakovane prezentovaná argumentácia o riadnom doručení žaloby

nahrádzajúcej kvalifikované požiadanie veriteľa na úhradu peňažného dlhu.

... Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemôže mať žiaden vplyv ani

žalovaným namietané nedodržanie poriadkovej lehoty určenej zákonodarcom pre súd

v ust. v znení účinnom od 1. 1. 2012. Naviac ako správne uviedli

žalobcovia 1/ a 2/, 30 - dňová lehota pre rozhodnutie o náhrade trov konania súdom

vymienené po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia platila až od 1. 1. 2012, pričom

v danej veci boli žalobcami 1/ a 2/ trovy konania vyčíslené dňa 3.10.2011 a meritórne

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 12. 2011 z čoho vyplýva, že prvoinštančný súd

nebol viazaný 30- dňovou lehotou pre rozhodnutie o náhrade trov konania.

... Odvolací súd sa zaoberal aj požiadavkou vznesenou žalovaným v odvolacom

konaní na nepriznanie náhrady trov konania žalobcom 1/ a 2/ z dôvodov hodných

osobitného zreteľa podľa

... Aplikácia citovaného ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania

prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady

trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní dôvodov hodných

osobitného zreteľa musí súd prihliadať najmä na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a

iné pomery strán sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde,

ich postoj v konaní a pod. Pri skúmaní naplnenia podmienok pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1

je potrebné zhodnotiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré by mohli zakladať

dôvody hodné osobitného zreteľa, a tieto posúdiť vo vzájomnej súvislosti a v spojení s

účelom ust. , ktorým je odstránenie neprimeranej tvrdostí a dosiahnutie

spravodlivosti pre sporové strany. Len samotné nepriaznivé majetkové pomery toho, komu

má byť uložená povinnosť na náhradu trov konania, samy o sebe nemusia viesť k aplikácii

ust. , nakoľko významnou skutočnosťou bude aj zohľadnenie príčin

ťaživej sociálnej situácie strany sporu a jej prípadné zavinenie, výšky priznaných trov

konania, osobných, majetkových, zárobkových a iných pomerov strany sporu, ktorej má byť

priznaný nárok na náhradu trov konania, a ktorej majetková sféra by bola aplikáciou

ustanovenia tiež dotknutá, a v neposlednom rade aj okolností vedúcich k

uplatneniu práva na súde a procesný postoj sporových strán. Rovnako moderačné

oprávnenie súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zakotvené v ustanovení § 150

ods. 1 , nemôže byť pre svoju výnimočnosť použité bez ďalšieho vždy, keď medzi

majetkovým statusom sporových strán sú výrazné rozdiely. V opačnom prípade by aplikácia

ust. v rozpore s jeho účelom znamenala nespravodlivý zásah do práv

protistrany.

... Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu však odvolací súd nenašiel

žiadne dôvody, ktoré by v danej veci odôvodňovali výnimočnú aplikáciu moderačného

oprávnenia súdu v zmysle ust. Podľa názoru odvolacieho súdu,

nepriznanie náhrady trov konania žalobcom 1/ a 2/, resp. jej zníženie by rozhodne neviedlo

k zabezpečeniu spravodlivej ochrany práv. Žalovaný v odvolaní poukazuje na viaceré

skutočnosti, ktoré však v žiadnom prípade nemôžu zakladať dôvody hodné osobitného

zreteľa v zmysle predmetného ustanovenia (údajné predlžovanie konania súdom, absencia

kvalifikovaného doručenia predžalobnej výzvy žalobcami, doručenie žalobného návrhu

po uplynutí premlčacej doby, navýšenie trov konania v dôsledku doplnenia dokazovania

výsluchom svedka , uplatnenie dvoch samostatných peňažných nárokov

a iné). Len v stručnosti odvolací súd dodáva, že akékoľvek pochybenia súdu v konaní

nemôžu byť na ťarchu protistrany pri rozhodovaní o náhrade trov konania a na odstránenie

ich následkov má dotknutý účastník iné prostriedky právnej ochrany. Rovnako dôvodom

hodným osobitného zreteľa nemôže byť skutočnosť, že žalobca si uplatnil žalovaný nárok až

pred koncom premlčacej doby alebo že si viacerí žalobcovia uplatnili deliteľné plnenie

spolu jednou žalobou.

... Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/

) podľa zmenil tak, že žalovaného podľa zásady pomeru

úspechu v konaní vyjadrenej v ust. a ust.

zaviazal na náhradu trov konania zodpovedajúcu čistému úspechu žalobcov v konaní

(79,86 % - 20,14 % = 59,72 %). Podľa pomeru úspechu v konaní odvolací súd uložil

povinnosť aj na náhradu iných trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku

za návrh na začatie konania, a to aj napriek tomu, že náhrada týchto trov nebola

odvolaniami výslovne napadnutá, nakoľko s poukazom na ust. je výrok

o náhrade iných trov konania závislý od výroku o náhrade trov právneho zastúpenia.

Žalovanému tak uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu

iných trov konania vo výške 9.911,70 eur (59,72 % zo sumy 16.596,96 eur) a náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 13.324,52 eur (59,72 % zo sumy 22.169,63 eur, ku ktorej

prirátal aj 59,72 % zo súdom prvej inštancie nesprávne nepriznaného režijného paušálu

za jedného zo žalobcov a k nemu prislúchajúcej DPH, t. j. 59,72 % zo sumy 142,03 eur).“

20. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

21. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých

dôvodov zmenil uznesenie okresného súdu a podrobne reagoval i na jednotlivé pre vec

podstatné odvolacie argumenty sťažovateľa. Vysvetlil nie len to, z akých dôvodov sa

stotožnil s názorom sťažovateľa o potrebe pri náhrade trov konania vychádzať zo zásady

pomeru úspechu účastníkov konania, ale i to, z akých dôvodov neboli splnené podmienky

pre aplikáciu a výnimočné nepriznanie náhrady trov žalobcom, a nakoniec i to,

z akých dôvodov nebolo možné postupovať podľa a zaviazať na náhradu trov

konania žalobcov. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

22. Sťažovateľ však svoju sťažnosť odôvodnil aj tým, že krajský súd pri aplikácii

a tieto vykladal v rozpore s ich účelom a zmyslom a nezohľadnil

existenciu .

23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

24. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

25. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

26. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov

27. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, krajskému súdu sťažovateľ vyčíta spôsob

aplikácie týchto ustanovení:

Podľa odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov

konania proti navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu

na začatie konania.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, čí účastník uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to

neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa prvej vety v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho

počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže

rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.

28. Aj podľa názoru ústavného súdu, rovnako ako to vyjadril krajský súd v uznesení

č. k. -673 z 28. februára 2017, pri aplikácii pre naplnenie jeho

účelu a zmyslu je nevyhnutné posudzovať okolnosti veci a správanie sa účastníkov konania

komplexne, a preto nemožno pripísať tomuto ustanoveniu dôsledok, ktorý mu pripisuje

sťažovateľ. Z rozsudku vo veci samej je zrejmé, že porušením zmluvnej povinnosti založil

právo žalobcov na zaplatenie zmluvnej pokuty a svojím správaním dal príčinu na podanie

návrhu na začatie konania. Hypotéza právnej normy obsiahnutej v preto

naplnená nebola. Ústavný súd sa stotožňuje i so spôsobom výkladu , tak ako ho

vysvetlil v odôvodnení uznesenia č. k. -673 z 28. februára 2017 krajský súd,

a rovnako tak s jeho záverom, podľa ktorého z obsahu spisu nevyplývajú také konkrétne

okolnosti, ktoré by jeho aplikáciu odôvodňovali. Spôsob aplikácie tohto ustanovenia

krajským súdom nenarušil princíp dosiahnutia spravodlivosti pre sporové strany. Pokiaľ

sťažovateľ argumentuje absenciou výroku v rozsudku vo veci samej, ktorým by si okresný

súd vyhradil rozhodnúť o náhrade trov konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej, ide skutočne o pochybenie okresného súdu, avšak toto nedosahuje intenzitu takého

porušenia ústavnoprocesných práv sťažovateľa, ktoré by odôvodňovali zásah ústavného

súdu do právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu. Je tomu tak jednak preto, že § 151

ods. 3 prvej vety ponecháva súdu pomerne široký priestor pre využitie možnosti

takéhoto postupu a jednak preto, že okresný súd svoj postup vysvetlil v závere odôvodnenia

svojho rozhodnutia, v ktorom citoval. Nejde ani o prípad, v ktorom by

okresný súd týmto svojím postupom umožnil priechod zjavnej nespravodlivosti. Naopak,

po korekcii výšky náhrady trov konania odvolacím súdom ich rozhodnutia vo svojej

spojitosti predstavujú spravodlivé vyriešenie otázky náhrady trov medzi účastníkmi.

29. Ústavný súd nepovažuje preto právne názory krajského súdu, ktorými odôvodnil

uznesenie č. k. -673 z 28. februára 2017, za také, ktoré by boli založené

na takom výklade ustanovení o náhrade trov konania, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

Preto ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces (, ,

čl. 36 listiny, čl. 6 dohovoru) a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

30. Pokiaľ sťažovateľ osobitne namietal porušenie a

listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, dôvodil tým, že porušenie týchto práv vyplýva

z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa rovnakým

rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie a , listiny a dohovoru

za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotného sťažovateľa

jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie , listiny a

dodatkového protokolu, a to podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

31. Pre úplnosť ústavný súd vo vzťahu k tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie , 2 a 4, a , uvádza, že tieto

ustanovenia sú ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom normotvorby

a vzhľadom na ich povahu nemôžu byť zásadne aplikované v individuálnych sťažnostiach.

Tieto ustanovenia nemožno považovať za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by

podliehali samostatnej ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

. Preto sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

32. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už bez

významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, ako aj

na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.

33. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017