Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 261/09
PDF · 201.32 KB
No categories available
IV. ÚS 261/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. Č., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. B., K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 a jeho rozsudkom zo 4. októbra
2007, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Co 338/2008 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2009
doručená sťažnosť Ing. A. Č., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
R. B., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2007, ako aj
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 338/2008 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 14. marca 2002
domáhala na okresnom súde zaplatenia peňažnej sumy 52 130 Sk s príslušenstvom od
žalovanej A., a. s. (ďalej len „žalovaná“). Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn.
18 C 92/2002. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 92/2002-119 zo
4. októbra 2007 tak, že žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Sťažovateľka ani jej právny zástupca na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok,
neboli prítomní, pričom podľa tvrdenia sťažovateľky jej právny zástupca ospravedlnil
neprítomnosť svoju aj sťažovateľky a žiadal pojednávanie odročiť. Napriek žiadosti
právneho zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania okresný súd vo veci konal a aj
rozhodol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem
iného namietala, že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 338/2008-150 zo 4. marca 2009 rozsudok okresného
súdu potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu, ktorý pojednával v jej
neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jej právneho zástupcu, aj napriek tomu, že právny
zástupca žiadal o odročenie pojednávania, jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil. Navyše sťažovateľka považuje
rozsudky oboch súdov za nedostatočne odôvodnené. V tejto súvislosti uvádza, že «... sa
domáhala svojho nároku titulom neplatnosti právneho úkonu, pričom ani okresný, ako ani
krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), sa s týmto zásadným tvrdením
sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali.».
Postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 bolo podľa
názoru sťažovateľky porušené aj jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 a Krajský
súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 Co 338/2008, porušili základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
Listiny základných práv a slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co 338/2008-150 zo 4. 3. 2009
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 18 C 92/2002-119 zo 4. 10. 2007
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 92/2002 porušil
základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 odsek 2 Ústavy a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd.
5. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Eur,
ktoré je sťažovateľke povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I, a to do 2 mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
6. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 245,70 Eur do
2 mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky, JUDr. R.
B.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť je možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že jej odňal možnosť konať pred súdom, keďže vo veci konal
a rozhodol 4. októbra 2007 v jej neprítomnosti a jej právneho zástupcu.
Pri posudzovaní tejto námietky ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na
ktorom je založený čl. 127 ods. 1 ústavy. Proti postupu a označenému rozsudku okresného
súdu bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“). Ústavný súd zistil, že sťažovateľka v predmetnej veci podala odvolanie,
o ktorom rozhodol namietaným rozsudkom krajský súd tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd
v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 C 92/2002 bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorej sa ochrana
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (rovnako podľa čl. 38 ods. 2 listiny) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,
keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do
základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.
Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,
už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka namietala postup okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 25. júna 2009, teda v čase, keď sťažovateľkina právna vec
o zaplatenie 52 130 Sk s príslušenstvom už bola právoplatne skončená (podľa zistenia
ústavného súdu nadobudol rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 92/2002-119 zo 4. októbra
2007 právoplatnosť 25. apríla 2009).
Tento skutkový stav bol s prihliadnutím na zmysel a účel čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
čl. 38 ods. 2 listiny základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená, a preto ju ústavný súd aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd poznamenáva, že v tejto časti existoval aj dôvod na odmietnutie
sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí (nedostatok kvalifikovaného odôvodnenia).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu
Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý pojednával
a rozhodol vo veci sťažovateľky v jej neprítomnosti, ako aj neprítomnosti jej právneho
zástupcu, a to napriek žiadosti právneho zástupcu o odročenie pojednávania.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
15 Co 338/2008 zo 4. marca 2009 dovolanie.
V ustanovení § 237 OSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.
Z uvedeného vyplýva, že ak sťažovateľka zastáva názor, že postupom krajského súdu
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, bola oprávnená napadnúť rozsudok krajského
súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 OSP) dovolaním z dôvodu, že v konaní došlo k vade
uvedenej v § 237 písm. f) OSP. Ak sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
15 Co 338/2008 zo 4. marca 2009 dovolanie nepodala, nevyčerpala opravné prostriedky,
ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnená.
Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľka neobrátila
na príslušný dovolací súd, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by bolo porušením
princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny postupom okresného súdu a postupom krajského súdu
Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu,
ako aj postupom krajského súdu v namietaných konaniach došlo aj k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Oba označené
ustanovenia ústavy, resp. listiny upravujú základné právo na zákonného sudcu. Tento návrh
nie je v sťažnosti ale žiadnym spôsobom odôvodnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí okrem iného obsahovať
odôvodnenie a navrhované dôkazy.
Ústavný súd konštatuje, že v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny postupom
okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu v namietaných konaniach, neobsahuje
žiadne odôvodnenie, t. j. nespĺňa podstatnú náležitosť predpísanú zákonom o ústavnom
súde. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka je zastúpená advokátom.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2009