Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 127/2010
PDF · 149.3 KB
No categories available
II. ÚS 127/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., B., a M. G., zastúpených advokátkou JUDr. Z.
B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 302/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Z. a M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010
doručená sťažnosť P. Z. a M. G. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 302/2004.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 127/2010 z 18. marca 2010 spojil sťažnosť P.
Z. a M. G. na spoločné konanie.
Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnosti uviedli:
„Dňa 09.02.2004 bol Okresnému súdu Banská Bystrica doručený návrh na začatie
konania v právnej veci navrhovateľa: D. P. a spol. v konaní o náhradu škodu za nesprávny
úradný postup, v ktorom matka sťažovateľa vystupuje v XXXVII. rade, proti odporcovi:
Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvom
financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh.
Vzhľadom ku vznesenej námietke miestnej príslušnosti Okresným súdom v Banskej
Bystrici, bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis postúpený na vybavenie Okresnému
súdu Bratislava I., ktorý ho vybavuje pod sp. zn. 14C 302/2004. Osvedčením o dedičstve zo
dňa 30.10.2006 predmetný nárok prešiel na sťažovateľa, ktorý do konania vstúpil dňa
23.11.2007 na základe súhlasu doručenému tunajšiemu súdu.
Sťažovateľ, cestou právnej zástupkyne, efektívne spolupracoval so súdom prvého
stupňa. Okresný súd Bratislava I. nariadil termín pojednávania až na deň 10.06.2009, ktorý
následne vydal uznesenie o vylúčení návrhu sťažovateľa z dôvodu hospodárnosti na
samostatné konanie.
Máme za to, že uplynulá doba, viac ako päť rokov, je dostatočne dlhá na to, aby súd
vo veci konal a vydal právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Neprimeraná dĺžka konania
pred súdom, oslabuje dôveru občanov na spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie
bez zbytočných prieťahov a tým aj v celkový súdny systém...
Vzhľadom na to, že od podania návrhu na začatie konania až ubehlo viac ako päť
rokov, sťažovateľ má za to, že pri prejednávaní jeho nároku došlo k zjavným prieťahom
v konaní...
Konaním resp. nekonaním súdu dochádza k strate dôvery sťažovateľa voči justícii
a voči spravodlivému a včasnému rozhodnutiu vo veci samej...
Správanie sťažovateľa ako účastníka konania bolo aktívne, smerujúce prispieť
k urýchlenému konaniu. Sťažovateľ aktívne reagoval na výzvy súdu v záujme vydania
meritórneho rozhodnutia.
Sťažovateľ má za to, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov došlo zavinením samotného Okresného súdu Bratislava I. a to v tom
smere, že nekonal tak, aby nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní...
Po tom, čo sťažovateľ využil všetky možné prostriedky nápravy, v danom prípade
nemá možnosť domáhať sa svojho ústavného práva na inom orgáne ako na Ústavnom súde
Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podľa ust. § 53 z. č. 38/1993 Z. z.
o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním vyčerpal všetky zákonné možnosti
ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva...“
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že:
1. Nekonaním Okresného súdu Bratislava I bolo porušené ich právo zakotvené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje v konaní pod sp. zn. 14 C 302/2004 konať
bez zbytočných prieťahov.
3. P. Z. a M. G. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 300 €, ktoré je Okresný
súd Bratislava I povinný zaplatiť k ich rukám v lehote do dvoch mesiacoch odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť P. Z. a M. G. trovy právneho
zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, II. ÚS 385/08, IV. ÚS 261/09),
podľa ktorej sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej
moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť
ústavnému súdu došla, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (IV. ÚS 261/09).
Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
1. Vo vzťahu k sťažovateľovi P. Z. ústavný súd zo zapožičaného spisu okresného
súdu zistil, že sťažovateľ vstúpil do konania 23. novembra 2007 ako právny nástupca po
žalobkyni v 37. rade B. Z. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody „za nesprávny úradný
postup voči Slovenskej republike, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh“. Okresný súd
rozhodol uznesením sp. zn. 14 C 302/04 z 10. júna 2009 o vylúčení navrhovateľov
v 29. rade, 37. rade (sťažovateľ prevzal 5. augusta 2009) a 107. rade z dôvodu
hospodárnosti na samostatné konania. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu (3. marca
2010) už teda nemohlo dochádzať postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 302/2004 k zbytočným prieťahom v konaní, pretože sťažovateľ už od 5. augusta 2009
(keď voči nemu nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie okresného súdu z 10. júna 2009)
nebol účastníkom tohto konania.
Ústavný súd na základe zistených skutočností uzavrel, že sťažovateľ namietal
zbytočné prieťahy postupom okresného súdu v čase, keď už nebol účastníkom konania,
v ktorom namietal prieťahy v konaní, teda okresný súd v tomto konaní už nemohol
žiadnym spôsobom porušovať sťažovateľovo základné právo, a ústavný súd preto
konštatoval, že sťažovateľ podal sťažnosť ako neoprávnená osoba.
Sťažnosť bolo preto potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej
predbežnom prerokovaní odmietnuť aj z uvedeného dôvodu ako zjavne neopodstatnenú
(m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 79/07).
2.Vo vzťahu k sťažovateľovi M. G. ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, II. ÚS 385/08,
IV. ÚS 261/09), podľa ktorej sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom
len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemôže dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (IV. ÚS 261/09).
Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 3. marca 2010.
V čase podania sťažnosti okresný súd už vykonával iba úkony spojené s prípravou na
predloženie spisu Krajskému súdu v Bratislave v súvislosti s podaným odvolaním proti
rozsudku okresného súdu z 10. júna 2009. Ústavný súd na základe zistených skutočností
uzavrel, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy postupom okresného súdu v čase, keď
okresný súd už v jeho právnej veci meritórne rozhodol a nemohol už žiadnym ústavne
relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania vo veci samej, resp. ani
v ňom spôsobovať prieťahy (od 22. apríla 2010 sa spis nachádza na Krajskom súde
v Bratislave).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, nepripadalo už do úvahy rozhodnúť
o ďalších návrhoch sťažovateľov (návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia a úhrady
trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010