Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 352/2018
PDF · 407.31 KB
No categories available
IV. ÚS 352/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom,
Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
12 C 144/2012 z 12. marca 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8 Co 493/2014 z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 118/2016 zo 16. augusta 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. decembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 144/2012 z 12. marca 2014 (ďalej
len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 493/2014 z 28. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo 118/2016 zo 16. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 232/1991 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 71/1987 a sp. zn. 14 C 135/1985)
okresný súd rozhodol 29. marca 2010 rozsudkom, ktorým priznal sťažovateľovi nárok voči
žalovanému na zaplatenie sumy 5 101,85 € s príslušenstvom. Po nadobudnutí
vykonateľnosti tohto rozsudku podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor prípisom doručeným sťažovateľovi 8. marca 2011 oznámil, že povinný
je nemajetný.
Na tomto základe sťažovateľ podal návrh okresnému súdu, ktorým sa voči
Slovenskej republike domáhal náhrady škody vo výške 5 101,85 € s príslušenstvom
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 € „z dôvodu, že sa súd dopustil prieťahov čím
spôsobil, že rozsudok sp. zn. 10 C/232/91 zo dňa 29. 03. 2010 bol vydaný po 25 rokoch
konania, a teda v čase, keď dlžník sťažovateľa bol už nemajetný (spol.
). Ústavný súd SR v tomto konaní v sledovanom období cca 15 a pol roka
od roku 1993 do roku 2008 konštatoval prieťahy v rozsahu 13 rokov a 2 mesiacov.
Ak by sa len o túto dobu skrátilo súdne konanie, skončilo by v roku 1997, kedy
spol. mala ešte dosť majetku. A to pritom súd
neposudzoval prieťahy v konaní pred rokom 1993 a po roku 2008.“.
O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom
z 12. marca 2014 tak, že ho zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil, avšak nie z dôvodu premlčania, ale z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal existenciu
príčinnej súvislosti medzi prieťahmi v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 a v návrhu uplatnenou
škodou.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. augusta 2017 tak, že dovolanie odmietol.
Podľa sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je «nezákonný, neústavný, nesprávny a nespravodlivý... Porušovateľ 1/ v poslednom odseku
5. strany a prvom odseku 6. strany vymenoval dôvody, pre ktoré by bolo dovolanie
prípustné, medzi inými vymenoval aj dôvod „právo na presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia“. Teda ak by rozsudkom porušovateľa 2/ bolo porušené právo sťažovateľa
na presvedčivé súdne rozhodnutie, dovolanie voči takémuto rozsudku by bolo prípustné.
Sťažovateľ má za to, že rozsudok sťažovateľ trpel práve vadou nepresvedčivého
odôvodnenia.».
Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ namieta jeho záver, podľa ktorého
sťažovateľ tvrdil, že , bol vytunelovaný k 19. aprílu 1992, pričom
o neskoršej majetkovej situácii tohto štátneho podniku v konaní pred okresným súdom nič
neuvádzal. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:
„Tvrdenie o vytunelovaní spol. nebolo skutkovým základom
žaloby. Skutkovým základom žaloby bola škoda spôsobená tým, že z dôvodu prieťahov
v konaní bolo rozhodnutie vydané už v čase, keď bola spol. nemajetná.
Dôvodom bolo konštatovanie nemajetnosti žalovaného na základe zistení súdneho
exekútora. Vytunelovanie bolo len skutkovým tvrdením, ktoré sa v priebehu konania
preukázalo ako nepravdivé.
Tvrdenie strany súdneho sporu nemá absolútnu povahu, keďže jeho pravdivosť
je zo strany súdu vždy podrobená dokazovaniu. Preto ak sťažovateľ tvrdil vytunelovanie
spol. v roku 1992, pravdivosť tohto tvrdenia súd musí skúmať.
Porušovateľ 3/ ako súd prvého stupňa vo svojom rozsudku priamo konštatuje skutočnosti,
ktoré toto tvrdenie vyvracajú. Žiaden z ďalších súdov tieto skutkové závery porušovateľa 3/
nespochybnil, pričom všetky konajúce súdu pritom mali v spise k dispozícii listiny
o skutočnom stave veci.
V súdnom spise sa ku dňu, kedy bolo ukončené dokazovanie a vydaný rozsudok súdu
prvého stupňa, nachádzali nasledovné listiny – dôkazy:
- výpis z OR SR spoločnosti , z ktorého je zrejmé zrušenie tejto
spoločnosti bez likvidácie k 01. 05. 1992 s tým, že majetok na účely privatizácie prešiel
na Fond národného majetku SR...;
- zakladacia listina žalovaného – spoločnosti (neskôr pod
názvom z ktorej je zjavné, že na túto spoločnosť
prešiel všetok majetok spoločnosti vo forme nepeňažného vkladu, a prešli
na ňu všetky práva a povinnosti (aj neznáme)...;
- výpis OR SR žalovaného vo forme tzv. úplného výpisu, na ktorom sú viditeľné
aj zmeny v údajoch spoločnosti v čase, z ktorého je zjavné, že v roku 1992 mala spoločnosť
majetok najmenej v hodnote 45.298.000 Sk (1.503.618,14 €)
a následné zvyšovanie základného imania spoločnosti naposledy
v roku 2000 na sumu 176.534.000,- Sk (5.859.855,27 €),
- prechod práv a povinností zo spoločnosti na spoločnosť
ohľadom pohľadávky navrhovateľa je zrejmý aj z rozsudku
10 C 232/1990 Okresného súdu Bratislava I, keď konanie začalo ešte v roku 1987 voči
spoločnosti a riadne pokračovalo aj po zániku tejto spoločnosti voči
jej právnemu nástupcovi spoločnosti , voči ktorej bol nakoniec
Okresným súdom Bratislava I rozsudok 10 C/232/1991 dňa 29. 03. 2010 aj vydaný.
... Všetky vyššie uvedené listiny boli konštatované na strane 6 rozsudku porušovateľa
3/ sp. zn. 10 C/232/91 zo dňa 29. 03. 2010. Preto z týchto listín vychádzal porušovateľ 3/
a následne aj porušovateľ 2/. Keďže sa tieto listiny v súdnom spise nachádzali, sťažovateľ
nebol povinný ich osobitne navrhovať ani predkladať. Z tohto dôvodu nemohlo ísť ani
o nové tvrdenia sťažovateľa v odvolaní, ako to porušovateľ 2/ nesprávne konštatoval.
Porušovateľ 2/ mal k dispozícii celý spis vrátane pripojeného spisu 10 C/232/91
a skutkové závery porušovateľa 3/ ako súdu prvého stupňa akceptoval. Pritom
porušovateľ 3/ pri dokazovaní vychádzal z listín ktoré považoval za pravdivé a ktoré
jednoznačne boli súdu predložené. Ak teda porušovateľ 2/ na jednej strane konštatuje,
že sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal stav majetku žalovaného po roku 1992 a na druhej
strane akceptuje stav zistený z listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a z ktorých obsahu
vyplýva majetkový stav žalovaného v neskoršom období minimálne do roku 2000,
porušovateľ 2/ si vzájomne odporuje. Tento rozpor porušovateľ 2/ vo svojom rozsudku
žiadnym spôsobom nevysvetlil ani neodstránil. Rozsudok porušovateľa 2/ bol preto
vnútorne rozporný, čím bolo porušené právo sťažovateľa na presvedčivé súdne rozhodnutie.
Porušovateľ 1/ preto mal rozsudok porušovateľa 2/ zrušiť, resp. nemal dovolanie
sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.
Išlo o takú vadu, pre ktorú bolo prípustné dovolanie voči rozsudku porušovateľa 2/.
Porušovateľ 1/ preto mal vo veci dovolania konať, mal rozsudok preskúmať aj po vecnej
stránke a rozhodnúť aj vo veci samej. Tým, že porušovateľ 1/ k vecnému preskúmaniu veci
nepristúpil a dovolanie odmietol, dopustil sa porušenia vyššie uvedených práv
sťažovateľa.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/118/2016
zo dňa 16. 08. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a čl. 6. ods. 1 Dohovoru...
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/118/2016 zo dňa
16. 08. 2017 sa zrušuje. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co/493/2014-161
zo dňa 28. 07. 2015 sa zrušuje. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
12 C/144/2012-117 zo dňa 12. 03. 2014 sa zrušuje.
Vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
374,81 € k rukám jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne nežiada,
aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv aj napadnutým rozsudkom okresného
súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, žiada však, aby ústavný súd tieto rozsudky
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Pri skúmaní predmetu konania – ústavný súd popri petite sťažnosti – prihliadol
aj na odôvodnenie sťažnosti. V záhlaví sťažnosti označil sťažovateľ okresný súd, krajský
súd a najvyšší súd ako porušovateľov. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol
konkrétnu argumentáciu, na základe ktorej odôvodňuje porušenie označených práv
aj napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností – napriek nie úplnej jednoznačnému
vyjadreniu v petite sťažnosti – ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2014, napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 28. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
zo 16. augusta 2017.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
z 12. marca 2014
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 28. júla 2015
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 potvrdil napadnutý rozsudok
okresného súdu z 12. marca 2014. Poukázal na to, že rozsudok okresného súdu je vo výroku
vecne správny, pričom vo svojom rozsudku uviedol ďalej tieto právne závery:
„Predmetom odvolacieho konania bol navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie
sumy 5.101,85 eur titulom náhrady škody a sumy 20.845,44 eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10 C 232/1991, v ktorom
sa domáhal mzdového nároku z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru a po jeho
priznaní nebola táto jeho pohľadávka uspokojená ani v exekučnom konaní z dôvodu
nemajetnosti povinného.
Odporca v konaní vzniesol námietku premlčania, a preto súd prvého stupňa správne
postupoval, keď skúmal premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku podľa § 19 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Nesprávne však dospel k záveru, že navrhovateľ
sa o škode dozvedel z odpovede Okresného súdu Bratislava I na jeho sťažnosť najneskôr
dňa 30. 11. 2008. Škoda navrhovateľovi nevznikla samotným konštatovaním prieťahov
v konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ale až nevymožiteľnosťou jeho pohľadávky, o ktorej
sa dozvedel zo správy súdneho exekútora zo dňa 08. 03. 2011, a preto až týmto dňom začala
navrhovateľovi plynúť zákonom stanovená 3-ročná premlčacia doba, a keďže navrhovateľ
podal návrh na začatie konania dňa 23. 07. 2012, uplatnil si právo na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy pred uplynutím zákonom stanovenej premlčacej doby, a preto toto jeho
právo nie je premlčané.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal aj dokazovanie za účelom zistenia
skutočností rozhodujúcich pre posúdenie splnenia zákonom stanovených podmienok vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle
zák. č. 514/2003 Z. z., a to v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov v súlade s ust. § 120
ods. 1 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec posúdil
správne po právnej stránke a správne dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, a to prieťahmi v konaní sp. zn.
10 C 232/2010 a vznikom škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 a vznikom nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Z vykonaného dokazovania nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa
20. 04. 2005 a odpoveďou predsedníčky Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť
navrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 súd prvého stupňa vyvodil
správny skutkový záver, že v uvedenom konaní boli preukázané prieťahy do 20. 04. 2005,
pričom z odôvodnenia Nálezu ÚS SR zo dňa 20. 04. 2005 vyplýva, že tieto prieťahy boli
konštatované od 15. 02. 1993, a následne v období od 19. 02. 2007 do 10. 10. 2007,
v období od 18. 01. 2008 do 24. 06. 2008 a v období od 09. 07. 2008 do 16. 10. 2008.
Správne tiež tieto zistené prieťahy v konaní posúdil ako nesprávny úradný postup v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
Škoda navrhovateľovi podľa jeho tvrdení vznikla tým, že jeho pohľadávka
právoplatne priznaná mu v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn.
10 C 232/1991, nebola uspokojená, a to ani v exekučnom konaní z dôvodu, že žalovaná
organizácia do 19. 04. 1992 vytunelovala celý majetok, a preto sa po tomto období nemohol
dovolať svojho práva na náhradu mzdy. Z uvedeného je zrejmé, že škoda vznikla
navrhovateľovi nevymožiteľnosťou jeho pohľadávky, ktorá podľa jeho tvrdení nastala
už v roku 1992, a preto ku vzniku tejto škody nemohlo dôjsť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu v konaní 10 C 232/1991 v období od 15. 02. 1993 do 20. 04. 2005
a následne v roku 2007 a 2008. Nie je preto splnená podmienka existencie príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že jeho tvrdenie, že spoločnosť
považoval za vytunelované už v roku 1992, je irelevantné, pretože išlo len
o domnienku vychádzajúcu z nesprávnej interpretácie transformácie tejto spoločnosti
Fondom národného majetku a z výpisu spoločnosti z obchodného registra je zrejmé,
že spoločnosť do roku 2000 zvyšovala základné imania na takmer 4-násobok pôvodnej
hodnoty a ďalej, že ak by sa v konaní nevyskytli prieťahy, rozhodnutie by bolo vydané
najneskôr dňa 13. 11. 1992 a v tom čase bol majetok dlžníka navrhovateľa ohodnotený
na 45.298.000 Sk a v roku 2000 bolo základné imanie dlžníka zvýšené na 176.534.000 Sk.
Navrhovateľ však v návrhu na začatie konania, ako aj v priebehu prvostupňového
konania, neuviedol žiadne skutočnosti týkajúce sa majetku jeho dlžníka v období po roku
1992, ale ako rozhodujúcu skutočnosť z hľadiska vzniku jeho práva na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy tvrdil v prvostupňovom konaní, že žalovaná organizácia
do 19. 04. 1992 vytunelovala celý majetok a aj na pojednávaní dňa 17. 01. 2014 uviedol,
že právoplatne priznaného nároku na náhradu mzdy sa nedomohol z toho dôvodu, že jeho
zamestnávateľ bolo pretransformované 19. 04. 1992 do Fondu národného
majetku.
Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v odvolaní uviedol nové skutočnosti, ktoré
neuviedol v prvostupňovom konaní a neoznačil ani žiadne dôkazy na preukázanie týchto
skutočností, a preto odvolací súd na tieto skutočnosti nemohol prihliadať ani v rámci
odvolacieho dôvodu podľa § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p., pretože obsah spisu nenasvedčuje
tomu, že by navrhovateľ bez svojej viny tieto nemohol označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa a taktiež nebola splnená podmienka prípustnosti
uplatňovania nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní podľa § 205a ods. 1
písm. c/ O. s. p., pretože odporca bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa § 120
ods. 4 O. s. p.
Vzhľadom na uvedené je irelevantná aj námietka navrhovateľa týkajúca sa ďalších
prieťahov v konaní, o ktorých si podľa jeho názoru mal konajúci súd sám urobiť úsudok,
keď podľa tvrdení navrhovateľa, ak by sa v konaní nevyskytli tieto všetky prieťahy,
rozhodnutie by bolo vydané najneskôr dňa 13. 11. 1992, avšak v tom čase podľa tvrdení
navrhovateľa bola už žalovaná organizácia nemajetná, z čoho je zrejmé, že aj v prípade,
ak by nedošlo k prieťahom v konaní pod sp. zn. 10 C 232/91, bola by súdom priznaná
pohľadávka navrhovateľa nevymožiteľná.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa,
že aj navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma spočívajúca v tom, že po neplatnom
skončení pracovného pomeru vo zo dňa 22. 04. 1983, kde pracoval
ako obchodno-ekonomický námestník, pracoval ako pomocný robotník na
pri , napriek tomu, že mal ukončené vysokoškolské vzdelanie, nevznikla
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v konaní sp. zn. 10 C 232/1991,
ale je následkom neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom bolo rozhodnuté
v inom súdnom konaní.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu
ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu
z 12. marca 2014, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom
rozsudku v podstatnom uviedol:
„Rozhodujúc o nároku navrhovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., sa súd v prvom rade zaoberal námietkou
premlčania vznesenou odporcom a dospel k záveru, že je dôvodná. Podľa § 19 ods. 1 zákon
č. 514/2003 Z. z. účinného v rozhodnom období, právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd na základe vykonaného
dokazovania, nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a
odpoveďou Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C
232/1991 zo dňa 19. 11. 2008, mal za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I sp. zn. 10 C 232/1991 boli konštatované prieťahy v konaní na to príslušným
orgánom, a to ku dňu rozhodnutia Ústavného súdu SR t. j. do 20. 4. 2005 a v období
od 19. 2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období
od 9. 7. 2008 do 16. 10. 2008. Súd sa stotožnil s obranou odporcu, že pri posudzovaní
zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ako nesprávneho úradného postupu môže súd
konajúci o náhrade škode vychádzať len z taxatívne vymedzených skutočností a pretože
všeobecný prvostupňový súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
z titulu nesprávneho úradného postupu nemá právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom
konaní, ďalšie prieťahy v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 sám skúmať nemohol a vychádzal
len z konštatovaných prieťahov príslušným orgánom t. j. prieťahov v konaní do 20. 4. 2005
konštatovaných v náleze Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005
a prieťahov v konaní v období od 19. 2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008
do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008 do 16. 10. 2008 konštatovaných predsedníčkou
Okresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.
10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08, ako nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ sa tak o škode vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10 C 232/1991 dozvedel dňom rozhodnutia,
resp. dňom doručenia rozhodnutia, t. j. najneskôr dňa 30. 11. 2008, a keď nárok na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnil z takto zistených prieťahov na súde až dňa 23.
7. 2012, urobil tak po trojročnej lehote upravenej v § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd
preto návrh navrhovateľa z dôvodu jeho premlčania zamietol.
Napriek záveru súdu o premlčaní žalobného návrhu súd posudzoval v konaní
aj splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škodu za nesprávny úradný postup
v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. štát za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia
troch podmienok:
1. že sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu,
2. že poškodenému vznikla škoda,
3. že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.
Súd na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom Obvodného súdu
Bratislava I sp. zn. 10 C 232/1991 a 12 C 53/91, mal za preukázané, že navrhovateľ
sa v pôvodnom konaní sp. zn. 14 C 135/85, návrhom zo dňa 1. 10. 1985 domáhal proti
, určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
zo dňa 27. 9. 1985, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy. Vo veci určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27. 9. 1985 rozhodol Mestský
súd v Bratislave rozsudkom č. k. 12 C 174/88-22 zo dňa 29. 6. 1988, právoplatným
dňa 28. 7. 1988, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 12 C 71/87-105 zo dňa
3. 3. 1988. Mestský súd v Bratislave zároveň týmto rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa č. k. 12 C 71/87-105 zo dňa 3. 3. 1988 v časti o trvaní pracovného pomeru
a o mzdových nárokoch a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Obvodný súd Bratislava I
v zrušenej časti o návrhu navrhovateľa opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 71/87-199
zo dňa 8. 2. 1989 tak, že zaviazal zaplatiť navrhovateľovi mzdové nároky
vo výške 38.919,- Kčs s 3 % úrokom od 1. 2. 1986 do zaplatenia a vo zvyšku súd návrh
zamietol. Priznaný mzdový nárok z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru bol
navrhovateľovi priznaný do obdobia 28. 7. 1988, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok
ohľadom neplatného končenia pracovného pomeru výpoveďou a za ďalšie obdobie pri
náhrade mzdy súd vychádzal z § 130 ods. 1 Zákonníka práce vzhľadom k tomu, že pokiaľ
ide o základ nároku navrhovateľa o tom bolo právoplatne rozhodnuté a organizácia
navrhovateľa, ktorý trval na ďalšom zamestnávaní mu neumožnila vykonávať prácu. Pokiaľ
ide o nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 26. 8. 1985 do 31. 12. 1985, ten
súd uznesením na pojednávaní dňa 8. 2. 1989, vylúčil na samostatné konanie, vzhľadom
k tomu, že nárok s neplatnosťou výpovede nesúvisel. O takto vylúčenom mzdovom nároku
navrhovateľa súd konal pod sp. zn. 10 C 232/2010.
Nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a odpoveďou
predsedníčky Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.
10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008, mal súd za preukázané, že v konaní došlo k
neprávnemu úradnému postupu konštatovaním prieťahov do 20. 4. 2005 a v období od 19.
2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008
do 16. 10. 2008. Súd v konaní sp. zn. 10 C 232/2010 rozhodol rozsudkom pre uznanie
v zmysle § 153a O. s. p. dňa 29. 3. 2010, právoplatným dňa 3. 5. 2010, ktorým súd zaviazal
na zaplatenie 1.074,33 EUR spolu s úrokom z omeškania
v celkovej výške 5.101,58 EUR za obdobie od 26. 9. 1984 do 29. 3. 2010, všetko do 15 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. 5. 2010. Súd
v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nesprávneho úradného
postupu nemá právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom konaní, preto iné prieťahy
v konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ako prieťahy zistené oprávneným orgánom, skúmať
nemohol a vychádzal len z prieťahov konštatovaných v náleze Ústavného súdu SR č. k.
IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a prieťahov v konaní v období od 19. 2. 2007
do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008
do 16. 10. 2008 konštatovaných predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I v odpovedi
na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08.
Takto zistené prieťahy v konaní sp. zn. 10 C 232/1991 súd považoval za nesprávny úradný
postup. To znamená, že nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v celom súdnom
konaní sp. zn. 10 C 232/2010 preukázaný nebol.
Navrhovateľ sa skutočného plnenia na základe právoplatného rozsudku sp. zn.
10 C 232/1991 zo dňa 29. 3. 2010 domáhal v exekučnom konaní, ktoré však úspešné nebolo.
Informáciou o stave konania sp. zn. Ex-85/2011 v exekučnej veci proti povinnému
, zo dňa
8. 3. 2011 mal súd za preukázané, že súdom priznaná pohľadávka je nevymožiteľná, pretože
povinný nevlastní žiaden nehnuteľný ani hnuteľný majetok, z výpisu zo Sociálnej poisťovne
je zrejmé, že nemá žiadnych zamestnancov a neodvádza žiadne odvody od roku 2007,
na vydané príkazy na začatie exekúcie a exekučných príkazov do 12-tich bánk, neboli
na účet súdneho exekútora pripísané žiadne finančné prostriedky. Navrhovateľ preto súdom
priznanú pohľadávku, ale skutočne nevymoženú označil za škodu, a to škodu vo výške
5.101,58 EUR, čo však predstavuje len súdom priznaný úrok z omeškania za obdobie
od 26. 9. 1984 do 29. 3. 2010. Podľa názoru súdu ale nevymoženie tejto súdom priznanej
sumy nie je v príčinnej súvislosti so zisteným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní
sp. zn. 10 C 232/1991, prieťahmi konštatovanými na to príslušným orgánom v náleze
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 63/04-69 zo dňa 20. 4. 2005 a v odpovedi predsedníčky
Okresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.
10 C 232/1991 zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08, ale je následkom nečinnosti povinného,
ktorý si nesplnil súdom uloženú povinnosť a sám navrhovateľ v žalobnom návrhu uviedol,
že už do 19. 4. 1992 bol povinný, , vytunelovaný a preto aj iný
mzdový nárok uplatňovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.
12 C 53/91 dňa 3. 7. 1997 vzal späť. Navrhovateľ sa tak v tomto konaní snažil domôcť
plnenia priznaného mu súdom, ale povinným nesplneným, od štátu, čo súd považoval
za neprípustné.
Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I
oddiel , vložka , založenom v spise tunajšieho súdu sp. zn. 10 C
232/1991 na č. l. 61, mal súd za preukázané, že štátny podnik bol zrušený
rozhodnutím ministra priemyslu SR č. 41/92 zo dňa 14. 4. 1992 na základe § 15 ods. 1 písm.
a zákona č. 111/90 Zb. o štátnom podniku a § 11 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. o
podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a na základe rozhodnutia ministra pre
správu a privatizáciu národného majetku SR o schválení privatizačného projektu č. j.
340/1992 z 11. 4. 1992, bez likvidácie k 30. 4. 1992 a všetky práva a záväzky, vrátane
záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov prešli na Fond národného majetku SR. Zakladacou
listinou akciovej spoločnosti založenou v spise tunajšieho súdu sp. zn.
10 C 232/1991, na č. l. 246, zo dňa 13. 4. 1992, mal súd za preukázané, že Fond národného
majetku SR založil akciovú spoločnosť
a predmetom nepeňažného vkladu zakladateľa bol všetok majetok slúžiaci
na prevádzkovanie št. p. , ako i všetky práva a povinnosti, záväzky
(i neznáme) okrem práv podľa § 16 zákona č. 92/1991 Zb. Výpisom z obchodného registra
Okresného súdu Bratislava I oddiel , vložka , mal súd za preukázané, že obchodná
spoločnosť bola uznesením
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 33 Cbr/109/2009 zo dňa 21. 03. 2012, právoplatným dňa
28. 05. 2012, zrušená bez likvidácie a dňa 7. 6. 2012 bola vymazaná z obchodného registra
ex offo. Zrušením spoločnosti bez likvidácie je zrejmé, že nemala žiaden majetok.
Podľa § 17 zákon č. 514/2003 Z. z. účinného v rozhodnom období, sa nemajetková
ujma v peniazoch uhrádza len ak nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom iba samostatné konštatovanie porušenia práva.
Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný
postup – prieťah v konaní vedenom na tunajšom súde sp. zn. 10 C 232/1991 vo výške
20.845,44 EUR do 29. 3. 2010, ktorú určil na základe priemernej mzdy v národnom
hospodárstve za obdobie celého trvania súdneho sporu sp. zn. 10 C 232/1991. Ako
nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla týmto nesprávnym úradným postupom, vo svojej
výpovedi na pojednávaní dňa 17. 1. 2014 označil skutočnosť, že po neplatnom skončení
pracovného pomeru vo zo dňa 22. 4. 1983 (bolo predmetom iného
súdneho sporu vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 14 C 74/83), kde pracoval
ako obchodno-ekonomický námestník, pracoval ako pomocný robotník na
pri , napriek tomu, že má ukončené vysokoškolské vzdelanie a zamestnávateľ
mu dával zlé kádrové posudky. Uvedenú nemajetkovú ujmu si uplatňoval za obdobie
od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 14 C 74/83 (predmetom
sporu bolo okrem iného neplatné skončenie pracovného pomeru zo dňa 22. 4. 1983),
od 19. 2. 1986 do 29. 3. 2010, kedy súd rozhodol rozsudkom v konaní sp. zn. 10 C
232/1991. Žiadne dôkazy na preukázanie takto označenej nemajetkovej ujmy však súdu
nenavrhol. Podľa názoru súdu navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma nie je v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ale je
následkom neplatného skončenia pracovného pomeru vo , zo dňa 22. 4.
1983, o ktorom bolo rozhodnuté v inom súdnom konaní (rozsudkom Mestského súdu v
Bratislave č. k. 11 Co 28/84-39 zo dňa 25. 9. 1984).“
V súvislosti s posúdením ústavnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
s napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22. septembra 2010, v ktorom konštatoval: „V sporovom
konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje
tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti
významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti
účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O. s. p., alebo preto, že takáto skutočnosť
nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto
norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“
Okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Vychádzajúc
z uvedeného hmotnoprávneho ustanovenia uviedol, že štát za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok, že:
- príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
- poškodenému vznikla škoda,
- škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.
Dispozícia uvedenej hmotnoprávnej normy takto vymedzuje okruh skutočností,
ktorých sa týkala povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sťažovateľa. Sťažovateľ v konaní
pred okresným súdom tvrdil, že škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym
úradným postupom – zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/1991,
pričom škoda mala vzniknúť na tom základe, že v dôsledku zbytočných prieťahov
v predmetnom konaní sa súdom priznaný nárok stal nevymožiteľným. Sťažovateľ tvrdil,
že jeho bývalý zamestnávateľ bol „vytunelovaný“, t. j. zbavený majetku k 19. aprílu 1992,
keď bol pretransformovaný do Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Na tomto
základe krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená škoda ‒vzniknutá
pre nevymožiteľnosť pohľadávky k 19. aprílu 1992 – nemohla byť v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní sp. zn. 10 C 232/1991, ktoré ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 63/04
z 20. apríla 2005 posudzoval za obdobie od 15. februára 1993 do 20. apríla 2005,
resp. s prieťahmi vo vymedzených obdobiach rokov 2007 a 2008, ktoré konštatovala
predsedníčka okresného súdu v prípise z 19. novembra 2008. Uvedený právny záver
krajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto
je ústavne udržateľný. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že krajský súd
v napadnutom odvolacom konaní neprijal zmenenú argumentáciu sťažovateľa, keďže
ju považoval za novú skutočnosť. Skutkové tvrdenie o nevymožiteľnosti súdom priznaného
nároku a aj spôsobu a času, keď táto nevymožiteľnosť vznikla, bolo – vychádzajúc z § 9
zákona č. 514/2003 Z. z. – súčasťou toho, čo bol sťažovateľ povinný tvrdiť a tiež preukázať.
Označenie rozhodujúcich skutočností a označenie a predloženie dôkazov na ich preukázanie
je časovo ohraničené vyhlásením uznesenia okresného súdu, ktorým sa končí dokazovanie,
o čom musí byť účastník poučený. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím
dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a [§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovateľ túto novú skutočnosť – t. j. zmenené tvrdenie o tom,
kedy mal byť bývalý zamestnávateľ sťažovateľa zbavený majetku („vytunelovaný“) a kedy
sa tak jeho nárok stal nevymožiteľným ‒uplatnil až v odvolacom konaní po vyhlásení
uznesenia okresného súdu o skončení dokazovania a po poučení v zmysle § 120 ods. 4 OSP.
Ak v uvedenej procesnej situácii krajský súd neakceptoval túto novú skutočnosť –
s poukazom na to, že neboli splnené podmienky podľa § 205a OSP – nepostupoval
arbitrárne (svojvoľne). V tomto smere nie je relevantné, že okresný súd si k svojmu spisu
pripojil spis sp. zn. 10 C 232/1991, v ktorom boli listiny, z ktorých mala vyplývať táto
skutočnosť, t. j. iný čas, kedy sa stal nárok sťažovateľa nevymožiteľným. Nebolo
totiž povinnosťou súdu vykonávať dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré
sťažovateľ netvrdil, keďže sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou (zásadou
kontradiktórnosti), a nie vyšetrovacou zásadou.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým
rozsudkom okresného súdu je dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede
na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Tieto právne závery konajúcich súdov –
okresného súdu a krajského súdu ‒nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo
revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa
v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú
relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
zo 16. augusta 2017
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,
sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne
neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania a dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné.
Napokon preskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím
na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP aj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP,
a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne uviedol:
«10. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach uvádzal, že pre záver o existencii
procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor
strany, ktorá namieta, že sa súdy nižších inštancií dopustili takej vady, rozhodujúcim je len
záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015,
5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016).
13. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“)
nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky
nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zotrvali na právnych záveroch
súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015).
14. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje
dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu
neposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto
stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),
prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby
na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.
16. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu
v súvislosti s jeho tvrdenými novými skutočnosťami, dovolací súd poznamenáva, že súd
prvej inštancie (pred vyhlásením dokazovania za skončené) v súlade s § 120 ods. 4 O. s. p.
poučil strany sporu o možnosti predložiť dôkazy a skutočnosti a to najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Zo zápisnice o pojednávaní z 12. marca 2014
(viď č. 1. 114 a nasl. spisu) nepochybne vyplýva, že súd strany sporu náležite poučil (§ 120
ods. 4 O. s. p.). Žalobca výslovne uviedol, že návrhy na dokazovanie nemá. Nakoľko
v prejednávanej veci žiadna zo zákonných podmienok uvedených v § 205a ods. 1 O. s. p.
nebola splnená, potom postup odvolacieho súdu, keď na v odvolaní tvrdené skutočnosti
neprihliadol, treba považovať za správne.»
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uviedol:
„... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo
osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo
opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala
by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (porovnaj tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn.
6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 26/2010). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné, čo však nie je daný prípad.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva podľa ústavy alebo práva podľa dohovoru. V inom prípade
by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych
prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia
sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018