Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 352/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom,

Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 12. marca 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. augusta 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. decembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. marca 2014 (ďalej

len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. a sp. zn. )

okresný súd rozhodol 29. marca 2010 rozsudkom, ktorým priznal sťažovateľovi nárok voči

žalovanému na zaplatenie sumy 5 101,85 € s príslušenstvom. Po nadobudnutí

vykonateľnosti tohto rozsudku podal sťažovateľ návrh na vykonanie exekúcie. Súdny

exekútor prípisom doručeným sťažovateľovi 8. marca 2011 oznámil, že povinný

je nemajetný.

Na tomto základe sťažovateľ podal návrh okresnému súdu, ktorým sa voči

Slovenskej republike domáhal náhrady škody vo výške 5 101,85 € s príslušenstvom

a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 € „z dôvodu, že sa súd dopustil prieťahov čím

spôsobil, že rozsudok sp. zn. zo dňa 29. 03. 2010 bol vydaný po 25 rokoch

konania, a teda v čase, keď dlžník sťažovateľa bol už nemajetný (spol.

). Ústavný súd SR v tomto konaní v sledovanom období cca 15 a pol roka

od roku 1993 do roku 2008 konštatoval prieťahy v rozsahu 13 rokov a 2 mesiacov.

Ak by sa len o túto dobu skrátilo súdne konanie, skončilo by v roku 1997, kedy

spol. mala ešte dosť majetku. A to pritom súd

neposudzoval prieťahy v konaní pred rokom 1993 a po roku 2008.“.

O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom

z 12. marca 2014 tak, že ho zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil, avšak nie z dôvodu premlčania, ale z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal existenciu

príčinnej súvislosti medzi prieťahmi v konaní sp. zn. a v návrhu uplatnenou

škodou.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. augusta 2017 tak, že dovolanie odmietol.

Podľa sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je «nezákonný, neústavný, nesprávny a nespravodlivý... Porušovateľ 1/ v poslednom odseku

5. strany a prvom odseku 6. strany vymenoval dôvody, pre ktoré by bolo dovolanie

prípustné, medzi inými vymenoval aj dôvod „právo na presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia“. Teda ak by rozsudkom porušovateľa 2/ bolo porušené právo sťažovateľa

na presvedčivé súdne rozhodnutie, dovolanie voči takémuto rozsudku by bolo prípustné.

Sťažovateľ má za to, že rozsudok sťažovateľ trpel práve vadou nepresvedčivého

odôvodnenia.».

Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ namieta jeho záver, podľa ktorého

sťažovateľ tvrdil, že , bol vytunelovaný k 19. aprílu 1992, pričom

o neskoršej majetkovej situácii tohto štátneho podniku v konaní pred okresným súdom nič

neuvádzal. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

„Tvrdenie o vytunelovaní spol. nebolo skutkovým základom

žaloby. Skutkovým základom žaloby bola škoda spôsobená tým, že z dôvodu prieťahov

v konaní bolo rozhodnutie vydané už v čase, keď bola spol. nemajetná.

Dôvodom bolo konštatovanie nemajetnosti žalovaného na základe zistení súdneho

exekútora. Vytunelovanie bolo len skutkovým tvrdením, ktoré sa v priebehu konania

preukázalo ako nepravdivé.

Tvrdenie strany súdneho sporu nemá absolútnu povahu, keďže jeho pravdivosť

je zo strany súdu vždy podrobená dokazovaniu. Preto ak sťažovateľ tvrdil vytunelovanie

spol. v roku 1992, pravdivosť tohto tvrdenia súd musí skúmať.

Porušovateľ 3/ ako súd prvého stupňa vo svojom rozsudku priamo konštatuje skutočnosti,

ktoré toto tvrdenie vyvracajú. Žiaden z ďalších súdov tieto skutkové závery porušovateľa 3/

nespochybnil, pričom všetky konajúce súdu pritom mali v spise k dispozícii listiny

o skutočnom stave veci.

V súdnom spise sa ku dňu, kedy bolo ukončené dokazovanie a vydaný rozsudok súdu

prvého stupňa, nachádzali nasledovné listiny – dôkazy:

- výpis z OR SR spoločnosti , z ktorého je zrejmé zrušenie tejto

spoločnosti bez likvidácie k 01. 05. 1992 s tým, že majetok na účely privatizácie prešiel

na Fond národného majetku SR...;

- zakladacia listina žalovaného – spoločnosti (neskôr pod

názvom z ktorej je zjavné, že na túto spoločnosť

prešiel všetok majetok spoločnosti vo forme nepeňažného vkladu, a prešli

na ňu všetky práva a povinnosti (aj neznáme)...;

- výpis OR SR žalovaného vo forme tzv. úplného výpisu, na ktorom sú viditeľné

aj zmeny v údajoch spoločnosti v čase, z ktorého je zjavné, že v roku 1992 mala spoločnosť

majetok najmenej v hodnote 45.298.000 Sk (1.503.618,14 €)

a následné zvyšovanie základného imania spoločnosti naposledy

v roku 2000 na sumu 176.534.000,- Sk (5.859.855,27 €),

- prechod práv a povinností zo spoločnosti na spoločnosť

ohľadom pohľadávky navrhovateľa je zrejmý aj z rozsudku

10 C 232/1990 Okresného súdu Bratislava I, keď konanie začalo ešte v roku 1987 voči

spoločnosti a riadne pokračovalo aj po zániku tejto spoločnosti voči

jej právnemu nástupcovi spoločnosti , voči ktorej bol nakoniec

Okresným súdom Bratislava I rozsudok 10 C/232/1991 dňa 29. 03. 2010 aj vydaný.

... Všetky vyššie uvedené listiny boli konštatované na strane 6 rozsudku porušovateľa

3/ sp. zn. zo dňa 29. 03. 2010. Preto z týchto listín vychádzal porušovateľ 3/

a následne aj porušovateľ 2/. Keďže sa tieto listiny v súdnom spise nachádzali, sťažovateľ

nebol povinný ich osobitne navrhovať ani predkladať. Z tohto dôvodu nemohlo ísť ani

o nové tvrdenia sťažovateľa v odvolaní, ako to porušovateľ 2/ nesprávne konštatoval.

Porušovateľ 2/ mal k dispozícii celý spis vrátane pripojeného spisu 10

a skutkové závery porušovateľa 3/ ako súdu prvého stupňa akceptoval. Pritom

porušovateľ 3/ pri dokazovaní vychádzal z listín ktoré považoval za pravdivé a ktoré

jednoznačne boli súdu predložené. Ak teda porušovateľ 2/ na jednej strane konštatuje,

že sťažovateľ netvrdil ani nepreukázal stav majetku žalovaného po roku 1992 a na druhej

strane akceptuje stav zistený z listín, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a z ktorých obsahu

vyplýva majetkový stav žalovaného v neskoršom období minimálne do roku 2000,

porušovateľ 2/ si vzájomne odporuje. Tento rozpor porušovateľ 2/ vo svojom rozsudku

žiadnym spôsobom nevysvetlil ani neodstránil. Rozsudok porušovateľa 2/ bol preto

vnútorne rozporný, čím bolo porušené právo sťažovateľa na presvedčivé súdne rozhodnutie.

Porušovateľ 1/ preto mal rozsudok porušovateľa 2/ zrušiť, resp. nemal dovolanie

sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.

Išlo o takú vadu, pre ktorú bolo prípustné dovolanie voči rozsudku porušovateľa 2/.

Porušovateľ 1/ preto mal vo veci dovolania konať, mal rozsudok preskúmať aj po vecnej

stránke a rozhodnúť aj vo veci samej. Tým, že porušovateľ 1/ k vecnému preskúmaniu veci

nepristúpil a dovolanie odmietol, dopustil sa porušenia vyššie uvedených práv

sťažovateľa.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 16. 08. 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ...

a čl. 6. ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

16. 08. 2017 sa zrušuje. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -161

zo dňa 28. 07. 2015 sa zrušuje. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

-117 zo dňa 12. 03. 2014 sa zrušuje.

Vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

374,81 € k rukám jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne nežiada,

aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv aj napadnutým rozsudkom okresného

súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, žiada však, aby ústavný súd tieto rozsudky

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Pri skúmaní predmetu konania – ústavný súd popri petite sťažnosti – prihliadol

aj na odôvodnenie sťažnosti. V záhlaví sťažnosti označil sťažovateľ okresný súd, krajský

súd a najvyšší súd ako porušovateľov. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol

konkrétnu argumentáciu, na základe ktorej odôvodňuje porušenie označených práv

aj napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností – napriek nie úplnej jednoznačnému

vyjadreniu v petite sťažnosti – ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2014, napadnutým rozsudkom

krajského súdu z 28. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

zo 16. augusta 2017.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

z 12. marca 2014

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 28. júla 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 potvrdil napadnutý rozsudok

okresného súdu z 12. marca 2014. Poukázal na to, že rozsudok okresného súdu je vo výroku

vecne správny, pričom vo svojom rozsudku uviedol ďalej tieto právne závery:

„Predmetom odvolacieho konania bol navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie

sumy 5.101,85 eur titulom náhrady škody a sumy 20.845,44 eur titulom náhrady

nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v prieťahoch

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. , v ktorom

sa domáhal mzdového nároku z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru a po jeho

priznaní nebola táto jeho pohľadávka uspokojená ani v exekučnom konaní z dôvodu

nemajetnosti povinného.

Odporca v konaní vzniesol námietku premlčania, a preto súd prvého stupňa správne

postupoval, keď skúmal premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku podľa § 19 ods. 1

, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Nesprávne však dospel k záveru, že navrhovateľ

sa o škode dozvedel z odpovede Okresného súdu Bratislava I na jeho sťažnosť najneskôr

dňa 30. 11. 2008. Škoda navrhovateľovi nevznikla samotným konštatovaním prieťahov

v konaní sp. zn. , ale až nevymožiteľnosťou jeho pohľadávky, o ktorej

sa dozvedel zo správy súdneho exekútora zo dňa 08. 03. 2011, a preto až týmto dňom začala

navrhovateľovi plynúť zákonom stanovená 3-ročná premlčacia doba, a keďže navrhovateľ

podal návrh na začatie konania dňa 23. 07. 2012, uplatnil si právo na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy pred uplynutím zákonom stanovenej premlčacej doby, a preto toto jeho

právo nie je premlčané.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal aj dokazovanie za účelom zistenia

skutočností rozhodujúcich pre posúdenie splnenia zákonom stanovených podmienok vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle

, a to v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov v súlade s ust.

ods. 1 , vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. , vec posúdil

správne po právnej stránke a správne dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, a to prieťahmi v konaní sp. zn.

a vznikom škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom v konaní sp. zn. a vznikom nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.

Z vykonaného dokazovania nálezom Ústavného súdu SR č. k. -69 zo dňa

20. 04. 2005 a odpoveďou predsedníčky Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť

navrhovateľa v konaní sp. zn. zo dňa 19. 11. 2008 súd prvého stupňa vyvodil

správny skutkový záver, že v uvedenom konaní boli preukázané prieťahy do 20. 04. 2005,

pričom z odôvodnenia Nálezu ÚS SR zo dňa 20. 04. 2005 vyplýva, že tieto prieťahy boli

konštatované od 15. 02. 1993, a následne v období od 19. 02. 2007 do 10. 10. 2007,

v období od 18. 01. 2008 do 24. 06. 2008 a v období od 09. 07. 2008 do 16. 10. 2008.

Správne tiež tieto zistené prieťahy v konaní posúdil ako nesprávny úradný postup v zmysle

Škoda navrhovateľovi podľa jeho tvrdení vznikla tým, že jeho pohľadávka

právoplatne priznaná mu v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn.

, nebola uspokojená, a to ani v exekučnom konaní z dôvodu, že žalovaná

organizácia do 19. 04. 1992 vytunelovala celý majetok, a preto sa po tomto období nemohol

dovolať svojho práva na náhradu mzdy. Z uvedeného je zrejmé, že škoda vznikla

navrhovateľovi nevymožiteľnosťou jeho pohľadávky, ktorá podľa jeho tvrdení nastala

už v roku 1992, a preto ku vzniku tejto škody nemohlo dôjsť v dôsledku nesprávneho

úradného postupu v konaní v období od 15. 02. 1993 do 20. 04. 2005

a následne v roku 2007 a 2008. Nie je preto splnená podmienka existencie príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že jeho tvrdenie, že spoločnosť

považoval za vytunelované už v roku 1992, je irelevantné, pretože išlo len

o domnienku vychádzajúcu z nesprávnej interpretácie transformácie tejto spoločnosti

Fondom národného majetku a z výpisu spoločnosti z obchodného registra je zrejmé,

že spoločnosť do roku 2000 zvyšovala základné imania na takmer 4-násobok pôvodnej

hodnoty a ďalej, že ak by sa v konaní nevyskytli prieťahy, rozhodnutie by bolo vydané

najneskôr dňa 13. 11. 1992 a v tom čase bol majetok dlžníka navrhovateľa ohodnotený

na 45.298.000 Sk a v roku 2000 bolo základné imanie dlžníka zvýšené na 176.534.000 Sk.

Navrhovateľ však v návrhu na začatie konania, ako aj v priebehu prvostupňového

konania, neuviedol žiadne skutočnosti týkajúce sa majetku jeho dlžníka v období po roku

1992, ale ako rozhodujúcu skutočnosť z hľadiska vzniku jeho práva na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy tvrdil v prvostupňovom konaní, že žalovaná organizácia

do 19. 04. 1992 vytunelovala celý majetok a aj na pojednávaní dňa 17. 01. 2014 uviedol,

že právoplatne priznaného nároku na náhradu mzdy sa nedomohol z toho dôvodu, že jeho

zamestnávateľ bolo pretransformované 19. 04. 1992 do Fondu národného

majetku.

Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v odvolaní uviedol nové skutočnosti, ktoré

neuviedol v prvostupňovom konaní a neoznačil ani žiadne dôkazy na preukázanie týchto

skutočností, a preto odvolací súd na tieto skutočnosti nemohol prihliadať ani v rámci

odvolacieho dôvodu podľa , pretože obsah spisu nenasvedčuje

tomu, že by navrhovateľ bez svojej viny tieto nemohol označiť alebo predložiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa a taktiež nebola splnená podmienka prípustnosti

uplatňovania nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní podľa § 205a ods. 1

písm. c/ , pretože odporca bol súdom prvého stupňa riadne poučený podľa

ods. 4

Vzhľadom na uvedené je irelevantná aj námietka navrhovateľa týkajúca sa ďalších

prieťahov v konaní, o ktorých si podľa jeho názoru mal konajúci súd sám urobiť úsudok,

keď podľa tvrdení navrhovateľa, ak by sa v konaní nevyskytli tieto všetky prieťahy,

rozhodnutie by bolo vydané najneskôr dňa 13. 11. 1992, avšak v tom čase podľa tvrdení

navrhovateľa bola už žalovaná organizácia nemajetná, z čoho je zrejmé, že aj v prípade,

ak by nedošlo k prieťahom v konaní pod sp. zn. , bola by súdom priznaná

pohľadávka navrhovateľa nevymožiteľná.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa,

že aj navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma spočívajúca v tom, že po neplatnom

skončení pracovného pomeru vo zo dňa 22. 04. 1983, kde pracoval

ako obchodno-ekonomický námestník, pracoval ako pomocný robotník na

pri , napriek tomu, že mal ukončené vysokoškolské vzdelanie, nevznikla

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v konaní sp. zn. ,

ale je následkom neplatného skončenia pracovného pomeru, o ktorom bolo rozhodnuté

v inom súdnom konaní.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu

z 12. marca 2014, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa. Okresný súd v napadnutom

rozsudku v podstatnom uviedol:

„Rozhodujúc o nároku navrhovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej

ujmy podľa , sa súd v prvom rade zaoberal námietkou

premlčania vznesenou odporcom a dospel k záveru, že je dôvodná. Podľa § 19 ods. 1 zákon

č. účinného v rozhodnom období, právo na náhradu škody sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Súd na základe vykonaného

dokazovania, nálezom Ústavného súdu SR č. k. -69 zo dňa 20. 4. 2005 a

odpoveďou Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn. 10 C

232/1991 zo dňa 19. 11. 2008, mal za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I sp. zn. boli konštatované prieťahy v konaní na to príslušným

orgánom, a to ku dňu rozhodnutia Ústavného súdu SR t. j. do 20. 4. 2005 a v období

od 19. 2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období

od 9. 7. 2008 do 16. 10. 2008. Súd sa stotožnil s obranou odporcu, že pri posudzovaní

zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ako nesprávneho úradného postupu môže súd

konajúci o náhrade škode vychádzať len z taxatívne vymedzených skutočností a pretože

všeobecný prvostupňový súd v konaní o náhradu škody podľa

z titulu nesprávneho úradného postupu nemá právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom

konaní, ďalšie prieťahy v konaní sp. zn. sám skúmať nemohol a vychádzal

len z konštatovaných prieťahov príslušným orgánom t. j. prieťahov v konaní do 20. 4. 2005

konštatovaných v náleze Ústavného súdu SR č. k. -69 zo dňa 20. 4. 2005

a prieťahov v konaní v období od 19. 2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008

do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008 do 16. 10. 2008 konštatovaných predsedníčkou

Okresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.

zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08, ako nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľ sa tak o škode vzniknutej mu nesprávnym úradným postupom v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. dozvedel dňom rozhodnutia,

resp. dňom doručenia rozhodnutia, t. j. najneskôr dňa 30. 11. 2008, a keď nárok na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnil z takto zistených prieťahov na súde až dňa 23.

7. 2012, urobil tak po trojročnej lehote upravenej v Súd

preto návrh navrhovateľa z dôvodu jeho premlčania zamietol.

Napriek záveru súdu o premlčaní žalobného návrhu súd posudzoval v konaní

aj splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škodu za nesprávny úradný postup

v zmysle Podľa štát za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia

troch podmienok:

1. že sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu,

2. že poškodenému vznikla škoda,

3. že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.

Súd na základe vykonaného dokazovania, pripojeným spisom Obvodného súdu

Bratislava I sp. zn. a , mal za preukázané, že navrhovateľ

sa v pôvodnom konaní sp. zn. , návrhom zo dňa 1. 10. 1985 domáhal proti

, určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

zo dňa 27. 9. 1985, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy. Vo veci určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 27. 9. 1985 rozhodol Mestský

súd v Bratislave rozsudkom č. k. -22 zo dňa 29. 6. 1988, právoplatným

dňa 28. 7. 1988, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa č. k. -105 zo dňa

3. 3. 1988. Mestský súd v Bratislave zároveň týmto rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého

stupňa č. k. -105 zo dňa 3. 3. 1988 v časti o trvaní pracovného pomeru

a o mzdových nárokoch a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Obvodný súd Bratislava I

v zrušenej časti o návrhu navrhovateľa opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -199

zo dňa 8. 2. 1989 tak, že zaviazal zaplatiť navrhovateľovi mzdové nároky

vo výške 38.919,- Kčs s 3 % úrokom od 1. 2. 1986 do zaplatenia a vo zvyšku súd návrh

zamietol. Priznaný mzdový nárok z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru bol

navrhovateľovi priznaný do obdobia 28. 7. 1988, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok

ohľadom neplatného končenia pracovného pomeru výpoveďou a za ďalšie obdobie pri

náhrade mzdy súd vychádzal z vzhľadom k tomu, že pokiaľ

ide o základ nároku navrhovateľa o tom bolo právoplatne rozhodnuté a organizácia

navrhovateľa, ktorý trval na ďalšom zamestnávaní mu neumožnila vykonávať prácu. Pokiaľ

ide o nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 26. 8. 1985 do 31. 12. 1985, ten

súd uznesením na pojednávaní dňa 8. 2. 1989, vylúčil na samostatné konanie, vzhľadom

k tomu, že nárok s neplatnosťou výpovede nesúvisel. O takto vylúčenom mzdovom nároku

navrhovateľa súd konal pod sp. zn. .

Nálezom Ústavného súdu SR č. k. -69 zo dňa 20. 4. 2005 a odpoveďou

predsedníčky Okresného súdu Bratislava I na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.

zo dňa 19. 11. 2008, mal súd za preukázané, že v konaní došlo k

neprávnemu úradnému postupu konštatovaním prieťahov do 20. 4. 2005 a v období od 19.

2. 2007 do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008

do 16. 10. 2008. Súd v konaní sp. zn. rozhodol rozsudkom pre uznanie

v zmysle dňa 29. 3. 2010, právoplatným dňa 3. 5. 2010, ktorým súd zaviazal

na zaplatenie 1.074,33 EUR spolu s úrokom z omeškania

v celkovej výške 5.101,58 EUR za obdobie od 26. 9. 1984 do 29. 3. 2010, všetko do 15 dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. 5. 2010. Súd

v konaní o náhradu škody podľa z titulu nesprávneho úradného

postupu nemá právomoc skúmať prieťahy v inom súdnom konaní, preto iné prieťahy

v konaní sp. zn. , ako prieťahy zistené oprávneným orgánom, skúmať

nemohol a vychádzal len z prieťahov konštatovaných v náleze Ústavného súdu SR č. k.

-69 zo dňa 20. 4. 2005 a prieťahov v konaní v období od 19. 2. 2007

do 10. 10. 2007, v období od 18. 1. 2008 do 24. 6. 2008 a v období od 9. 7. 2008

do 16. 10. 2008 konštatovaných predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I v odpovedi

na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn. zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08.

Takto zistené prieťahy v konaní sp. zn. súd považoval za nesprávny úradný

postup. To znamená, že nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v celom súdnom

konaní sp. zn. preukázaný nebol.

Navrhovateľ sa skutočného plnenia na základe právoplatného rozsudku sp. zn.

zo dňa 29. 3. 2010 domáhal v exekučnom konaní, ktoré však úspešné nebolo.

Informáciou o stave konania sp. zn. Ex-85/2011 v exekučnej veci proti povinnému

, zo dňa

8. 3. 2011 mal súd za preukázané, že súdom priznaná pohľadávka je nevymožiteľná, pretože

povinný nevlastní žiaden nehnuteľný ani hnuteľný majetok, z výpisu zo Sociálnej poisťovne

je zrejmé, že nemá žiadnych zamestnancov a neodvádza žiadne odvody od roku 2007,

na vydané príkazy na začatie exekúcie a exekučných príkazov do 12-tich bánk, neboli

na účet súdneho exekútora pripísané žiadne finančné prostriedky. Navrhovateľ preto súdom

priznanú pohľadávku, ale skutočne nevymoženú označil za škodu, a to škodu vo výške

5.101,58 EUR, čo však predstavuje len súdom priznaný úrok z omeškania za obdobie

od 26. 9. 1984 do 29. 3. 2010. Podľa názoru súdu ale nevymoženie tejto súdom priznanej

sumy nie je v príčinnej súvislosti so zisteným nesprávnym úradným postupom súdu v konaní

sp. zn. , prieťahmi konštatovanými na to príslušným orgánom v náleze

Ústavného súdu SR č. k. -69 zo dňa 20. 4. 2005 a v odpovedi predsedníčky

Okresného súdu Bratislava I v odpovedi na sťažnosť navrhovateľa v konaní sp. zn.

zo dňa 19. 11. 2008 Spr. 3822/08, ale je následkom nečinnosti povinného,

ktorý si nesplnil súdom uloženú povinnosť a sám navrhovateľ v žalobnom návrhu uviedol,

že už do 19. 4. 1992 bol povinný, , vytunelovaný a preto aj iný

mzdový nárok uplatňovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn.

dňa 3. 7. 1997 vzal späť. Navrhovateľ sa tak v tomto konaní snažil domôcť

plnenia priznaného mu súdom, ale povinným nesplneným, od štátu, čo súd považoval

za neprípustné.

Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I

oddiel , vložka , založenom v spise tunajšieho súdu sp. zn. 10 C

232/1991 na č. l. 61, mal súd za preukázané, že štátny podnik bol zrušený

rozhodnutím ministra priemyslu SR č. 41/92 zo dňa 14. 4. 1992 na základe § 15 ods. 1 písm.

a zákona č. 111/90 Zb. o štátnom podniku a o

podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a na základe rozhodnutia ministra pre

správu a privatizáciu národného majetku SR o schválení privatizačného projektu č. j.

340/1992 z 11. 4. 1992, bez likvidácie k 30. 4. 1992 a všetky práva a záväzky, vrátane

záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov prešli na Fond národného majetku SR. Zakladacou

listinou akciovej spoločnosti založenou v spise tunajšieho súdu sp. zn.

, na č. l. 246, zo dňa 13. 4. 1992, mal súd za preukázané, že Fond národného

majetku SR založil akciovú spoločnosť

a predmetom nepeňažného vkladu zakladateľa bol všetok majetok slúžiaci

na prevádzkovanie št. p. , ako i všetky práva a povinnosti, záväzky

(i neznáme) okrem práv podľa Výpisom z obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I oddiel , vložka , mal súd za preukázané, že obchodná

spoločnosť bola uznesením

Okresného súdu Bratislava I, č. k. zo dňa 21. 03. 2012, právoplatným dňa

28. 05. 2012, zrušená bez likvidácie a dňa 7. 6. 2012 bola vymazaná z obchodného registra

ex offo. Zrušením spoločnosti bez likvidácie je zrejmé, že nemala žiaden majetok.

Podľa účinného v rozhodnom období, sa nemajetková

ujma v peniazoch uhrádza len ak nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom iba samostatné konštatovanie porušenia práva.

Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný

postup – prieťah v konaní vedenom na tunajšom súde sp. zn. vo výške

20.845,44 EUR do 29. 3. 2010, ktorú určil na základe priemernej mzdy v národnom

hospodárstve za obdobie celého trvania súdneho sporu sp. zn. . Ako

nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla týmto nesprávnym úradným postupom, vo svojej

výpovedi na pojednávaní dňa 17. 1. 2014 označil skutočnosť, že po neplatnom skončení

pracovného pomeru vo zo dňa 22. 4. 1983 (bolo predmetom iného

súdneho sporu vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. ), kde pracoval

ako obchodno-ekonomický námestník, pracoval ako pomocný robotník na

pri , napriek tomu, že má ukončené vysokoškolské vzdelanie a zamestnávateľ

mu dával zlé kádrové posudky. Uvedenú nemajetkovú ujmu si uplatňoval za obdobie

od právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. (predmetom

sporu bolo okrem iného neplatné skončenie pracovného pomeru zo dňa 22. 4. 1983),

od 19. 2. 1986 do 29. 3. 2010, kedy súd rozhodol rozsudkom v konaní sp. zn. 10 C

232/1991. Žiadne dôkazy na preukázanie takto označenej nemajetkovej ujmy však súdu

nenavrhol. Podľa názoru súdu navrhovateľom uplatnená nemajetková ujma nie je v

príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom v konaní sp. zn. , ale je

následkom neplatného skončenia pracovného pomeru vo , zo dňa 22. 4.

1983, o ktorom bolo rozhodnuté v inom súdnom konaní (rozsudkom Mestského súdu v

Bratislave č. k. -39 zo dňa 25. 9. 1984).“

V súvislosti s posúdením ústavnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. septembra 2010, v ktorom konštatoval: „V sporovom

konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého

rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou

tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ

účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje

tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka

konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť

rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu

rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti

významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti

účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení

stanovenú v a vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť

nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú

povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou

hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto

norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.“

Okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vychádzajúc

z uvedeného hmotnoprávneho ustanovenia uviedol, že štát za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok, že:

- príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu,

- poškodenému vznikla škoda,

- škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom.

Dispozícia uvedenej hmotnoprávnej normy takto vymedzuje okruh skutočností,

ktorých sa týkala povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sťažovateľa. Sťažovateľ v konaní

pred okresným súdom tvrdil, že škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym

úradným postupom – zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom pod sp. zn. ,

pričom škoda mala vzniknúť na tom základe, že v dôsledku zbytočných prieťahov

v predmetnom konaní sa súdom priznaný nárok stal nevymožiteľným. Sťažovateľ tvrdil,

že jeho bývalý zamestnávateľ bol „vytunelovaný“, t. j. zbavený majetku k 19. aprílu 1992,

keď bol pretransformovaný do Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Na tomto

základe krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľom uplatnená škoda ‒vzniknutá

pre nevymožiteľnosť pohľadávky k 19. aprílu 1992 – nemohla byť v príčinnej súvislosti

s prieťahmi v konaní sp. zn. , ktoré ústavný súd v náleze sp. zn.

z 20. apríla 2005 posudzoval za obdobie od 15. februára 1993 do 20. apríla 2005,

resp. s prieťahmi vo vymedzených obdobiach rokov 2007 a 2008, ktoré konštatovala

predsedníčka okresného súdu v prípise z 19. novembra 2008. Uvedený právny záver

krajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto

je ústavne udržateľný. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že krajský súd

v napadnutom odvolacom konaní neprijal zmenenú argumentáciu sťažovateľa, keďže

ju považoval za novú skutočnosť. Skutkové tvrdenie o nevymožiteľnosti súdom priznaného

nároku a aj spôsobu a času, keď táto nevymožiteľnosť vznikla, bolo – vychádzajúc z § 9

– súčasťou toho, čo bol sťažovateľ povinný tvrdiť a tiež preukázať.

Označenie rozhodujúcich skutočností a označenie a predloženie dôkazov na ich preukázanie

je časovo ohraničené vyhlásením uznesenia okresného súdu, ktorým sa končí dokazovanie,

o čom musí byť účastník poučený. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím

dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a [§ 120 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovateľ túto novú skutočnosť – t. j. zmenené tvrdenie o tom,

kedy mal byť bývalý zamestnávateľ sťažovateľa zbavený majetku („vytunelovaný“) a kedy

sa tak jeho nárok stal nevymožiteľným ‒uplatnil až v odvolacom konaní po vyhlásení

uznesenia okresného súdu o skončení dokazovania a po poučení v zmysle .

Ak v uvedenej procesnej situácii krajský súd neakceptoval túto novú skutočnosť –

s poukazom na to, že neboli splnené podmienky podľa – nepostupoval

arbitrárne (svojvoľne). V tomto smere nie je relevantné, že okresný súd si k svojmu spisu

pripojil spis sp. zn. , v ktorom boli listiny, z ktorých mala vyplývať táto

skutočnosť, t. j. iný čas, kedy sa stal nárok sťažovateľa nevymožiteľným. Nebolo

totiž povinnosťou súdu vykonávať dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré

sťažovateľ netvrdil, keďže sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou (zásadou

kontradiktórnosti), a nie vyšetrovacou zásadou.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom okresného súdu je dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede

na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Tieto právne závery konajúcich súdov –

okresného súdu a krajského súdu ‒nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo

revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa

v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú

relevantné a zrozumiteľne formulované právne argumenty.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

zo 16. augusta 2017

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,

sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne

neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania a dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa , a prípustné.

Napokon preskúmal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím

na druhú vetu aj z dôvodov uvedených v ,

a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej vady podľa ,

ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne uviedol:

«10. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach uvádzal, že pre záver o existencii

procesnej vady konania v zmysle nie je významný subjektívny názor

strany, ktorá namieta, že sa súdy nižších inštancií dopustili takej vady, rozhodujúcim je len

záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď napríklad

rozhodnutia sp. zn. , , , ,

, , , ).

13. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“)

nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky

nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zotrvali na právnych záveroch

súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

a ).

14. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta

ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje

dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu

neposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto

stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom

ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu

neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),

prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby

na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.

16. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu

v súvislosti s jeho tvrdenými novými skutočnosťami, dovolací súd poznamenáva, že súd

prvej inštancie (pred vyhlásením dokazovania za skončené) v súlade s

poučil strany sporu o možnosti predložiť dôkazy a skutočnosti a to najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Zo zápisnice o pojednávaní z 12. marca 2014

(viď č. 1. 114 a nasl. spisu) nepochybne vyplýva, že súd strany sporu náležite poučil (§ 120

ods. 4 ). Žalobca výslovne uviedol, že návrhy na dokazovanie nemá. Nakoľko

v prejednávanej veci žiadna zo zákonných podmienok uvedených v

nebola splnená, potom postup odvolacieho súdu, keď na v odvolaní tvrdené skutočnosti

neprihliadol, treba považovať za správne.»

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uviedol:

„... Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

ods. 1 a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj keby tvrdenie dovolateľa bolo

opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala

by ale prípustnosť dovolania v zmysle (porovnaj tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné, čo však nie je daný prípad.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

alebo práva podľa dohovoru nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru. V inom prípade

by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnych

prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018