Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 63/04
PDF · 295.54 KB
No categories available
IV. ÚS 63/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 63/04-69
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval
sťažnosť Ing. B. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 232/91 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 135/85, neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87) a
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 132/90, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Ing. B. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 135/85, neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87) p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. B. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk
(slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
5. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. B. K. trovy právneho
zastúpenia v sume 11 117 Sk (slovom jedenásťtisícstosedemnásť slovenských korún) na
účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 63/04-43 z 9. júna 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. B. K. (ďalej len „sťažovateľ“)
doručenú ústavnému súdu 21. januára 2004 pre namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 1
do 1. januára 1997; ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 135/85, neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87) a postupom
Okresného súdu Bratislava II (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 2 do 1. januára 1997)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 132/90.
Na základe výzvy ústavného súdu z 22. januára 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril
okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2189/03 z 3. februára 2004 doručeným ústavnému
súdu 6. februára 2004, v ktorom uviedol: „... sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť
v zmysle ust. § 17 zák. č. 80/1992 Zb. v platnom znení a to dňa 12. 12. 2003. (...) Ako to
vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C
232/1991 došlo k prieťahom v konaní. (...) Zdĺhavosť konania spôsobuje neúmerná
zaťaženosť sudkyne z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu
Bratislava I sudcami vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do
dôchodku.“
K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu z 19. júla 2004 vyjadril aj Okresný
súd Bratislava II podaním sp. zn. Spr. 2109/04 z 3. augusta 2004 doručeným ústavnému
súdu 9. augusta 2004, v ktorom okrem iného uviedol: „(...) v konaní vedenom pod. sp. zn.
9 C 132/90 Vám oznamujem, že vo veci nemôžem zaujať stanovisko, nakoľko spis bol dňa
22. 1. 1993 zapožičaný Okresnému súdu Bratislava I k sp. zn. 10 C 232/91.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného
súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu
predloženého spisu.
II.
1. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
10 C 232/91 (pôvodne vedeného pod sp. zn. 14 C 135/85 a neskôr pod sp. zn. 12 C 71/87)
ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:
- 1. októbra 1985 sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia
„neplatnosti výpovede“ (konanie bolo vedené pod sp. zn. 14 C 135/85) a 20. decembra
1985 okresný súd pripustil rozšírenie žaloby sťažovateľa aj o náhradu mzdy z „neplatnej
výpovede“;
- 26. marca 1986 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.
Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ 21. mája 1986 odvolanie, o ktorom rozhodol
Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) rozsudkom sp. zn. 11 Co 148/86
z 3. júla 1986 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil;
- 30. júna 1987 Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky na základe sťažnosti pre
porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej socialistickej republiky
rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Cz 12/87 tak, že rozsudkom okresného súdu z 26. marca 1986
a rozsudkom mestského súdu z 3. júla 1986 bol porušený zákon, predmetné rozsudky zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (konanie bolo ďalej vedené na okresnom
súde pod novou sp. zn. 12 C 71/87);
- 3. marca 1988 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, proti
tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal 29. marca 1988 odvolanie, o ktorom rozhodol mestský
súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 174/88 z 29. jún 1988 tak, že zmenil odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa neplatnosti výpovede, a to tak, že určil, že
výpoveď daná sťažovateľovi 27. septembra 1985 je neplatná, a v časti týkajúcej sa trvania
pracovného pomeru a mzdových nárokov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie;
- 8. februára 1989 okresný súd na pojednávaní uznesením vylúčil na samostatné konanie
časť nároku sťažovateľa na náhradu mzdy a konanie o tejto časti nároku sťažovateľa sa
ďalej vedie pod sp. zn. 10 C 232/91;
- 21. októbra 1991 sťažovateľ svojím podaním zmenil petit žaloby (25. novembra
1991 okresný súd sťažovateľom navrhovanú zmenu petitu žaloby pripustil);
- 4. augusta 2003 okresný súd nariadil informatívny výsluch sťažovateľa na 17. september
2003, na ktorom sťažovateľ vyhlásil, že na žalobe trvá, a okresný súd ho poučil o
náležitostiach riadnej žaloby;
- 6. októbra 2003 sťažovateľ rozšíril žalobu o ďalšie finančné nároky a 30. októbra 2003 a
12. novembra 2003 zaslal okresnému súdu dodatky k rozšírenej žalobe;
- 28. januára 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2004, ktoré bolo pre
neospravedlnenú neúčasť žalovaného odročené na 3. máj 2004;
- 13. apríla 2004 sťažovateľ opätovne rozšíril žalobu o ďalšie finančné nároky;
- 3. mája 2004 pojednávanie bolo pre neprítomnosť žalovaného (nevykázané doručenie
predvolania) odročené na neurčito.
Od 3. mája 2004 okresný súd vo veci nekoná.
2. Zo súdneho spisu sp. zn. 9 C 132/90 Okresného súdu Bratislava II, ktorý bol
ústavnému súdu predložený 16. septembra 2004, ústavný súd zistil, že konanie bolo
v predmetnej veci právoplatne skončené 17. októbra 1990.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Článok 48 ods. 2 ústavy ustanovuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu
právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.
Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány
vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne
nerozhodli (IV. ÚS 232/03, IV. ÚS 140/04).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje
Ku konaniu okresného súdu vedenému pod sp. zn. 10 C 232/91
Vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 20. decembra 1985 pripustil
sťažovateľom navrhované rozšírenie žaloby aj o nárok na zaplatenie náhrady mzdy
z „neplatnej výpovede“, teda aj o nárok, ktorý bol uznesením okresného súdu z 8. februára
1989 vylúčený na samostatné konanie v súčasnosti vedené pod sp. zn. 10 C 232/91, ústavný
súd hodnotil celé toto obdobie konania vedeného pred okresným súdom (m. m. IV. ÚS
152/03).
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia
ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci
posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde bez
zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
prihliadol aj na dobu, ktorá v konaní uplynula od 20. decembra 1985 do 15. februára 1993
(m. m. IV. ÚS 22/03).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch
základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2)
a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre
ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02, IV. ÚS 271/04).
1) Predmetom konania je nárok sťažovateľa na zaplatenie náhrady mzdy z
neplatného rozviazania pracovného pomeru, konanie o ktorom podľa názoru ústavného súdu
nemožno vo všeobecnosti považovať za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa
právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších
predpisov – účinný v čase sťažovateľom uplatňovaného nároku) a v mzdových predpisoch
rovnako účinných v tomto období. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú
stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá upravuje aj
metodiku postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Ústavný súd však pripúšťa, že
posudzované konanie vykazuje znaky faktickej zložitosti vyplývajúcej z množstva
súvisiacich sporov vedených sťažovateľom vo veci jeho pracovnoprávnych nárokov voči
identickému žalovanému. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania (od 20. decembra 1985 –
pripustenie rozšírenia žaloby), jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov (konanie
o mzdových nárokoch sťažovateľa nebolo ešte právoplatne skončené aj napriek
tomu, že o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo právoplatné rozhodnuté
už 28. júla 1988) ústavný súd uvádza, že aj napriek predchádzajúcemu konštatovaniu určitej
faktickej zložitosti veci (náročnosť dokazovania) nemožno v žiadnom prípade hovoriť
o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť doterajšiu dĺžku konania (viac ako
19 rokov).
Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd pracovnoprávne spory za spory
mimoriadne citlivej povahy (II. ÚS 32/02), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov
v prísnejšom meradle než pri iných súdnych sporoch, ktoré nesúvisia s existenčnou otázkou
účastníka (m. m. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 271/04, IV. ÚS 152/03).
Okresný súd k otázke právnej a faktickej zložitosti veci vo vyjadrení
sp. zn. Spr. 2189/03 z 26. júla 2004 okrem iného uviedol, „že sa jedná o pracovnoprávny
spor, ktorý je v súlade s platným rozvrhom práce (...) vykazovaný ako vec s osobitnou
rýchlosťou konania“. Vzhľadom na to, že doterajšia dĺžka konania predstavuje viac ako
19 rokov, ústavný súd nemôže súhlasiť s postojom okresného súdu vyplývajúceho z jeho
citovaného vyjadrenia.
2) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje,
že k doterajšej dĺžke konania prispel aj sťažovateľ, a to najmä svojimi častými
a neodôvodnenými podaniami (15. december 1987, 12. február 1988, 10. október 1991,
6. október 2003, 30. október 2003 a 12. november 2003), ako aj podávaním ďalších žalôb,
ktorými si v iných konaniach uplatňoval voči identickému žalovanému ďalšie mzdové
nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru, čím do značnej miery zneprehľadnil
celé konanie. Okrem toho podania sťažovateľa boli v mnohých prípadoch nezrozumiteľné
(16. február 2004, 18. február 2004, 20. február 2004 a 13. apríl 2004).
Sťažovateľ prispel k dĺžke konania aj využívaním opravných prostriedkov proti
každému rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ na uplatnenie
opravných prostriedkov, ktoré mu Občiansky súdny poriadok síce umožňuje využiť, je
oprávnený, ale v prípade, že v dôsledku nich sa predlžuje konanie, nemôže to ísť na ťarchu
súdu, ale v spornom konaní to musí ísť na ťarchu účastníka (m. m. IV. ÚS 126/03).
Na druhej strane sťažovateľ opakovane urgoval plynulosť konania (4. august 1988
a 4. máj 1989) a sťažnosťou podanou orgánu štátnej správy súdu (12. december 2003)
sa domáhal urýchlenia konania v jeho veci (okresný súd listom sp. zn. Spr. 2189/03
z 18. decembra 2003 uznal sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní za dôvodnú).
3) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu po založení jurisdikcie ústavného súdu
(15. februára 1993), ústavný súd zistil, že okresný súd od uvedeného dňa do rozhodnutia
ústavného súdu (20. apríla 2005) bol v rozhodovaní o uplatnenom nároku sťažovateľa
nečinný okrem vykonaného informatívneho výsluchu sťažovateľa (17. septembra 2003), na
ktorom sťažovateľa len poučil o náležitostiach žalobného návrhu, a nariadených dvoch
termínov pojednávaní (24. marca 2004 a 3. mája 2004), ktoré odročil bez toho, aby na nich
vykonal akýkoľvek úkon v merite veci alebo ohľadom dôkazných prostriedkov. Čo sa týka
vzťahu nedostatkov návrhu a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ústavný súd už uviedol, že s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký
postup, ktorého výsledkom je, že až po niekoľkých rokoch od začatia konania súd pristupuje
k poučeniu účastníka konania o náležitostiach žalobného návrhu, teda k úkonu, ktorý svojou
povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania
(m. m. I. ÚS 21/00, I. ÚS 35/01).
Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 2189/03 z 3. februára 2004
okrem iného uviedol: „Zdĺhavosť konania spôsobuje neúmerná zaťaženosť sudkyne
z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami
vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku.“
V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia
súdu a v nadväznosti na to neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy
nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné
problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva
ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. IV. ÚS 58/02).
Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa uvedených troch
kritérií dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 porušil
označené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ku konaniu Okresného súdu Bratislava II vedenému pod sp. zn. 9 C 132/90
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
Okresného súdu Bratislava II vedenom pod sp. zn. 9 C 132/90, ústavný súd z obsahu
súdneho spisu sp. zn. 9 C 132/90, ktorý mu bol predložený 16. septembra 2004, zistil,
že predmetné konanie bolo právoplatne skončené už 17. októbra 1990. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu
21. januára 2004 podal po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým bolo skončené sťažnosťou napadnuté konanie Okresného súdu Bratislava II, t. j.
lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
IV.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že konaním okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 232/91 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme
zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd prikázal v súlade s § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.
10 C 232/91 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
300 000 Sk, ktorého výšku odôvodnil „(...) povahou konania (pracovno-právny spor), jeho
dĺžkou (220 mesiacov) a vážnosťou stavu, do ktorého sa z dôvodu protiústavného postupu
okresného súdu sťažovateľ dostal“.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len
uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (vzhľadom na dobu nečinnosti)
považoval preto za potrebné rozhodnúť aj priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce
namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúce v podiele sťažovateľa na prieťahoch v konaní, ako
aj v nekonaní okresného súdu. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že
sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného
súdu nemožno žiadať od sťažovateľa, aby 19 rokov čakal na výsledok súdneho sporu,
v ktorom sa rieši jeho existenčný problém, a aby po takej dobe bol stav konania taký, ako
bol zistený v prípade sťažovateľa. Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu
pociťuje krivdu a beznádej. Vychádzajúc z tohto pohľadu sťažovateľa na celú situáciu,
z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej
oprávnenej osoby ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie
v sume 150 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu,
je primeranou sankciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať úhradu trov
konania pred ústavným súdom v celkovej výške 16 671,90 Sk pozostávajúcu z paušálnej
náhrady a odmeny za tri úkony právnej služby podľa § 16 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 14 010 Sk
(vrátane 19 % DPH).
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 22 ods. 3 a § 25
vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004
je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota
režijného paušálu je 136 Sk.
Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2
zákona o ústavnom súde) odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) uskutočnené v roku 2004 v sume 9 070 Sk
(2 x 4 534) po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) a dvakrát náhradu režijného paušálu v sume
272 Sk (2 x 136) so zvýšením o 19 % daň z pridanej hodnoty (§ 22 ods. 3 vyhlášky) v sume
1 775 Sk [19 % x (9 070 + 272)]. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania
v celkovej sume 11 117 Sk (9 070 + 272 + 1 775).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2005