Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 63/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval

sťažnosť Ing. B. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

10 C 232/91 (pôvodne vedenom pod sp. zn. , neskôr pod sp. zn. ) a

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. , neskôr pod sp. zn. ) p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. B. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk

(slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

5. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť Ing. B. K. trovy právneho

zastúpenia v sume 11 117 Sk (slovom jedenásťtisícstosedemnásť slovenských korún) na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -43 z 9. júna 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. B. K. (ďalej len „sťažovateľ“)

doručenú ústavnému súdu 21. januára 2004 pre namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 1

do 1. januára 1997; ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. , neskôr pod sp. zn. ) a postupom

Okresného súdu Bratislava II (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 2 do 1. januára 1997)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu z 22. januára 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril

okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2189/03 z 3. februára 2004 doručeným ústavnému

súdu 6. februára 2004, v ktorom uviedol: „... sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť

v zmysle ust. v platnom znení a to dňa 12. 12. 2003. (...) Ako to

vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C

232/1991 došlo k prieťahom v konaní. (...) Zdĺhavosť konania spôsobuje neúmerná

zaťaženosť sudkyne z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu

Bratislava I sudcami vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do

dôchodku.“

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu z 19. júla 2004 vyjadril aj Okresný

súd Bratislava II podaním sp. zn. Spr. 2109/04 z 3. augusta 2004 doručeným ústavnému

súdu 9. augusta 2004, v ktorom okrem iného uviedol: „(...) v konaní vedenom pod. sp. zn.

Vám oznamujem, že vo veci nemôžem zaujať stanovisko, nakoľko spis bol dňa

22. 1. 1993 zapožičaný Okresnému súdu Bratislava I k sp. zn. 10 C 232/91.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného

súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu

predloženého spisu.

II.

1. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

10 C 232/91 (pôvodne vedeného pod sp. zn. a neskôr pod sp. zn. )

ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 1. októbra 1985 sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal vyslovenia

„neplatnosti výpovede“ (konanie bolo vedené pod sp. zn. ) a 20. decembra

1985 okresný súd pripustil rozšírenie žaloby sťažovateľa aj o náhradu mzdy z „neplatnej

výpovede“;

- 26. marca 1986 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ 21. mája 1986 odvolanie, o ktorom rozhodol

Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 3. júla 1986 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil;

- 30. júna 1987 Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky na základe sťažnosti pre

porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej socialistickej republiky

rozhodol rozsudkom sp. zn. tak, že rozsudkom okresného súdu z 26. marca 1986

a rozsudkom mestského súdu z 3. júla 1986 bol porušený zákon, predmetné rozsudky zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu (konanie bolo ďalej vedené na okresnom

súde pod novou sp. zn. );

- 3. marca 1988 okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, proti

tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal 29. marca 1988 odvolanie, o ktorom rozhodol mestský

súd rozsudkom sp. zn. z 29. jún 1988 tak, že zmenil odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa neplatnosti výpovede, a to tak, že určil, že

výpoveď daná sťažovateľovi 27. septembra 1985 je neplatná, a v časti týkajúcej sa trvania

pracovného pomeru a mzdových nárokov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie;

- 8. februára 1989 okresný súd na pojednávaní uznesením vylúčil na samostatné konanie

časť nároku sťažovateľa na náhradu mzdy a konanie o tejto časti nároku sťažovateľa sa

ďalej vedie pod sp. zn. 10 C 232/91;

- 21. októbra 1991 sťažovateľ svojím podaním zmenil petit žaloby (25. novembra

1991 okresný súd sťažovateľom navrhovanú zmenu petitu žaloby pripustil);

- 4. augusta 2003 okresný súd nariadil informatívny výsluch sťažovateľa na 17. september

2003, na ktorom sťažovateľ vyhlásil, že na žalobe trvá, a okresný súd ho poučil o

náležitostiach riadnej žaloby;

- 6. októbra 2003 sťažovateľ rozšíril žalobu o ďalšie finančné nároky a 30. októbra 2003 a

12. novembra 2003 zaslal okresnému súdu dodatky k rozšírenej žalobe;

- 28. januára 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2004, ktoré bolo pre

neospravedlnenú neúčasť žalovaného odročené na 3. máj 2004;

- 13. apríla 2004 sťažovateľ opätovne rozšíril žalobu o ďalšie finančné nároky;

- 3. mája 2004 pojednávanie bolo pre neprítomnosť žalovaného (nevykázané doručenie

predvolania) odročené na neurčito.

Od 3. mája 2004 okresný súd vo veci nekoná.

2. Zo súdneho spisu sp. zn. Okresného súdu Bratislava II, ktorý bol

ústavnému súdu predložený 16. septembra 2004, ústavný súd zistil, že konanie bolo

v predmetnej veci právoplatne skončené 17. októbra 1990.

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48 ods. 2 ustanovuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu

právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Preto na naplnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány

vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne

nerozhodli (, ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje

.

Ku konaniu okresného súdu vedenému pod sp. zn.

Vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 20. decembra 1985 pripustil

sťažovateľom navrhované rozšírenie žaloby aj o nárok na zaplatenie náhrady mzdy

z „neplatnej výpovede“, teda aj o nárok, ktorý bol uznesením okresného súdu z 8. februára

1989 vylúčený na samostatné konanie v súčasnosti vedené pod sp. zn. , ústavný

súd hodnotil celé toto obdobie konania vedeného pred okresným súdom (m. m. IV. ÚS

152/03).

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že napriek tomu, že jurisdikcia

ústavného súdu („rationae temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993, v rámci

posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde bez

zbytočných prieťahov v súlade s a s dohovoru, ústavný súd

prihliadol aj na dobu, ktorá v konaní uplynula od 20. decembra 1985 do 15. februára 1993

(m. m. ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch

základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2)

a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre

ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. , , ).

1) Predmetom konania je nárok sťažovateľa na zaplatenie náhrady mzdy z

neplatného rozviazania pracovného pomeru, konanie o ktorom podľa názoru ústavného súdu

nemožno vo všeobecnosti považovať za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa

právna úprava prijatá v ( v znení neskorších

predpisov – účinný v čase sťažovateľom uplatňovaného nároku) a v mzdových predpisoch

rovnako účinných v tomto období. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú

stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá upravuje aj

metodiku postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Ústavný súd však pripúšťa, že

posudzované konanie vykazuje znaky faktickej zložitosti vyplývajúcej z množstva

súvisiacich sporov vedených sťažovateľom vo veci jeho pracovnoprávnych nárokov voči

identickému žalovanému. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania (od 20. decembra 1985 –

pripustenie rozšírenia žaloby), jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov (konanie

o mzdových nárokoch sťažovateľa nebolo ešte právoplatne skončené aj napriek

tomu, že o neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo právoplatné rozhodnuté

už 28. júla 1988) ústavný súd uvádza, že aj napriek predchádzajúcemu konštatovaniu určitej

faktickej zložitosti veci (náročnosť dokazovania) nemožno v žiadnom prípade hovoriť

o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť doterajšiu dĺžku konania (viac ako

19 rokov).

Z hľadiska povahy veci považuje ústavný súd pracovnoprávne spory za spory

mimoriadne citlivej povahy (), ktoré pripúšťajú chápanie zbytočných prieťahov

v prísnejšom meradle než pri iných súdnych sporoch, ktoré nesúvisia s existenčnou otázkou

účastníka (m. m. , , ).

Okresný súd k otázke právnej a faktickej zložitosti veci vo vyjadrení

sp. zn. Spr. 2189/03 z 26. júla 2004 okrem iného uviedol, „že sa jedná o pracovnoprávny

spor, ktorý je v súlade s platným rozvrhom práce (...) vykazovaný ako vec s osobitnou

rýchlosťou konania“. Vzhľadom na to, že doterajšia dĺžka konania predstavuje viac ako

19 rokov, ústavný súd nemôže súhlasiť s postojom okresného súdu vyplývajúceho z jeho

citovaného vyjadrenia.

2) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd konštatuje,

že k doterajšej dĺžke konania prispel aj sťažovateľ, a to najmä svojimi častými

a neodôvodnenými podaniami (15. december 1987, 12. február 1988, 10. október 1991,

6. október 2003, 30. október 2003 a 12. november 2003), ako aj podávaním ďalších žalôb,

ktorými si v iných konaniach uplatňoval voči identickému žalovanému ďalšie mzdové

nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru, čím do značnej miery zneprehľadnil

celé konanie. Okrem toho podania sťažovateľa boli v mnohých prípadoch nezrozumiteľné

(16. február 2004, 18. február 2004, 20. február 2004 a 13. apríl 2004).

Sťažovateľ prispel k dĺžke konania aj využívaním opravných prostriedkov proti

každému rozhodnutiu okresného súdu. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ na uplatnenie

opravných prostriedkov, ktoré mu síce umožňuje využiť, je

oprávnený, ale v prípade, že v dôsledku nich sa predlžuje konanie, nemôže to ísť na ťarchu

súdu, ale v spornom konaní to musí ísť na ťarchu účastníka (m. m. ).

Na druhej strane sťažovateľ opakovane urgoval plynulosť konania (4. august 1988

a 4. máj 1989) a sťažnosťou podanou orgánu štátnej správy súdu (12. december 2003)

sa domáhal urýchlenia konania v jeho veci (okresný súd listom sp. zn. Spr. 2189/03

z 18. decembra 2003 uznal sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní za dôvodnú).

3) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu po založení jurisdikcie ústavného súdu

(15. februára 1993), ústavný súd zistil, že okresný súd od uvedeného dňa do rozhodnutia

ústavného súdu (20. apríla 2005) bol v rozhodovaní o uplatnenom nároku sťažovateľa

nečinný okrem vykonaného informatívneho výsluchu sťažovateľa (17. septembra 2003), na

ktorom sťažovateľa len poučil o náležitostiach žalobného návrhu, a nariadených dvoch

termínov pojednávaní (24. marca 2004 a 3. mája 2004), ktoré odročil bez toho, aby na nich

vykonal akýkoľvek úkon v merite veci alebo ohľadom dôkazných prostriedkov. Čo sa týka

vzťahu nedostatkov návrhu a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, ústavný súd už uviedol, že s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký

postup, ktorého výsledkom je, že až po niekoľkých rokoch od začatia konania súd pristupuje

k poučeniu účastníka konania o náležitostiach žalobného návrhu, teda k úkonu, ktorý svojou

povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania

(m. m. , ).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 2189/03 z 3. februára 2004

okrem iného uviedol: „Zdĺhavosť konania spôsobuje neúmerná zaťaženosť sudkyne

z dôvodu nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami

vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku.“

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia

súdu a v nadväznosti na to neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy

nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné

problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva

ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa a

dohovoru (m. m. ).

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa uvedených troch

kritérií dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

označené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

Ku konaniu Okresného súdu Bratislava II vedenému pod sp. zn.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní

Okresného súdu Bratislava II vedenom pod sp. zn. , ústavný súd z obsahu

súdneho spisu sp. zn. , ktorý mu bol predložený 16. septembra 2004, zistil,

že predmetné konanie bolo právoplatne skončené už 17. októbra 1990. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu

21. januára 2004 podal po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým bolo skončené sťažnosťou napadnuté konanie Okresného súdu Bratislava II, t. j.

lehoty podľa .

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že konaním okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme

zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd prikázal v súlade s § 56 ods. 3

písm. a) okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

10 C 232/91 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške

300 000 Sk, ktorého výšku odôvodnil „(...) povahou konania (pracovno-právny spor), jeho

dĺžkou (220 mesiacov) a vážnosťou stavu, do ktorého sa z dôvodu protiústavného postupu

okresného súdu sťažovateľ dostal“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru nemožno účinne odstrániť len

uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (vzhľadom na dobu nečinnosti)

považoval preto za potrebné rozhodnúť aj priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce

namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúce v podiele sťažovateľa na prieťahoch v konaní, ako

aj v nekonaní okresného súdu. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že

sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných

prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného

súdu nemožno žiadať od sťažovateľa, aby 19 rokov čakal na výsledok súdneho sporu,

v ktorom sa rieši jeho existenčný problém, a aby po takej dobe bol stav konania taký, ako

bol zistený v prípade sťažovateľa. Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu

pociťuje krivdu a beznádej. Vychádzajúc z tohto pohľadu sťažovateľa na celú situáciu,

z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej

oprávnenej osoby ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie

v sume 150 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu,

je primeranou sankciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať úhradu trov

konania pred ústavným súdom v celkovej výške 16 671,90 Sk pozostávajúcu z paušálnej

náhrady a odmeny za tri úkony právnej služby podľa § 16 ods. 1 písm. a), b) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 14 010 Sk

(vrátane 19 % DPH).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 22 ods. 3 a § 25

vyhlášky. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004

je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota

režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2

) odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) uskutočnené v roku 2004 v sume 9 070 Sk

(2 x 4 534) po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) a dvakrát náhradu režijného paušálu v sume

272 Sk (2 x 136) so zvýšením o 19 % daň z pridanej hodnoty (§ 22 ods. 3 vyhlášky) v sume

1 775 Sk [19 % x (9 070 + 272)]. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania

v celkovej sume 11 117 Sk (9 070 + 272 + 1 775).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005