Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 152/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

a , , zastúpených advokátskou kanceláriou

, v mene ktorej koná advokát

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , základného práva

na zákonného sudcu zaručeného v a práva

na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 6. marca 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Základné práva a podľa čl. 46 ods. 1

a a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 6. marca 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. marca 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy konania spolu v sume 855,07 € (slovom osemstopäťdesiatpäť

eur a sedem centov), a to na účet advokátskej kancelárie

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 8. marca 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

a (ďalej aj „sťažovateľ“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v a práva na spravodlivý proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „druhé uznesenie najvyššieho

súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 25. novembra 1992 im (v tom čase maloletým)

ich matka (ďalej len „poručiteľka“) darovala nehnuteľnosti

zapísané na liste vlastníctva č. , nachádzajúce sa v okrese katastrálnom

území . Maloleté deti boli pri podpise darovacej zmluvy zastúpené

opatrovníčkou. Toho istého dňa bol podaný návrh na ustanovenie danej opatrovníčky

a schválenie darovacej zmluvy Obvodným súdom Bratislava I (ďalej len „poručenský súd“),

ktorý konal a rozhodoval ako súd starostlivosti o maloletých.

2.1 Poručenský súd rozhodol rozsudkom č. k. -6 vyhláseným

7. decembra 1992 (ďalej len „poručenský rozsudok“) tak, že ustanovil opatrovníčku,

schválil darovaciu zmluvu a všetci účastníci daného konania sa vzdali práva podať

odvolanie proti poručenskému rozsudku. Na poručenskom rozsudku bola vyznačená

doložka právoplatnosti s tým, že nadobudol právoplatnosť 8. decembra 1992.

2.2 Ustanovená opatrovníčka a poručiteľka po vyznačení doložky právoplatnosti

poručenského rozsudku podali 8. decembra 1992 žiadosť o registráciu darovacej zmluvy

Štátnemu notárstvu Bratislava I, ktoré darovaciu zmluvu 11. decembra 1992 rozhodnutím

sp. zn. R 1524/92 registrovalo. Registráciou darovacia zmluva nadobudla účinnosť

a obdarované (toho času maloleté) deti a nadobudli

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam podľa § 47 ods. 2 v spojení s § 133 ods. 2 zákona

č. v znení účinnom do 31. decembra 1992.

2.3 Dňa 4. marca 1993 poručiteľka zomrela a jej ďalšia dcéra

, k dnešnému dňu (ďalej len „žalobkyňa“), podala 22. februára

1994 žalobu na Okresnom súde Bratislava I, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti

darovacej zmluvy a určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti bola ku dňu svojej smrti

poručiteľka.

2.4 Predmetom konania je ostatnými stranami popierané tvrdenie žalobkyne,

že poručenský rozsudok opatrený doložkou právoplatnosti, ktorý bol prílohou žiadosti

o registráciu darovacej zmluvy podanej poručiteľkou, údajne nebol poručiteľke riadne

doručený. Žalobkyňa tak následne vyvodzuje, že poručenský rozsudok údajne nenadobudol

právoplatnosť, a teda darovacia zmluva nie je platná a nedošlo k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam na obdarované (toho času maloleté) deti, teda na sťažovateľov.

2.5 Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. -270

zo 6. septembra 2006 tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. O odvolaní

žalobkyne rozhodol Krajsky súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 13. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil. Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 25. apríla 2012

(ďalej aj „prvé uznesenie najvyššieho súdu“) dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu zrušil.

2.6 Po vrátení veci krajskému súdu ako odvolaciemu súdu tento uznesením

č. k. -433 z 26. apríla 2013 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

2.7 V ďalšom konaní Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. -575

z 1. decembra 2014 žalobu opätovne zamietol. O odvolaní žalobkyne proti tomuto rozsudku

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -657 z 18. apríla 2016 tak, že rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu nebolo prípustné

dovolanie, no o dovolaní podanom žalobkyňou najvyšší súd aj tak rozhodol meritórne,

a to uznesením sp. zn. zo 6. marca 2017 tak, že zrušil rozsudok krajského

súdu č. k. -657 z 18. apríla 2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2.8 O druhom uznesení najvyššieho súdu rozhodoval najvyšší súd v inom zložení

senátu ako o prvom uznesení najvyššieho súdu. Vo svojom druhom uznesení sa najvyšší súd

bez bližšieho zdôvodnenia odklonil od svojho záväzného právneho názoru vyjadreného

v prvom uznesení najvyššieho súdu a uviedol okrem iného tento záväzný právny názor:

„Takto formulovaná plná moc sa týka len zastúpenia poručiteľky na konkrétnom

pojednávaní súdu. Vzhľadom na to, že nešlo o procesnú plnú moc, mal byť rozsudok (ako to,

napokon pripustil aj súd prvej inštancie) doručený priamo poručiteľke. Doručenie

rozhodnutia len jej matke (zástupkyni na jednom konkrétnom pojednávaní) nebolo teda

procesne účinné.“

3. Sťažovatelia namietajú, že súdne konanie tak ani k dnešnému dňu nie je

právoplatne skončené, a teda nemôžu nerušene užívať svoje spoluvlastnícke právo

k nehnuteľnostiam.

3.1 Sťažovatelia okrem iného namietajú, že svojím druhým uznesením najvyšší súd

porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa a a ich

právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na tom právnom základe, že druhé

uznesenie najvyššieho súdu porušuje tieto komponenty označených práv: právo nebyť

odňatý zákonnému sudcovi, princíp legality a princíp právnej istoty, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a právo na ústavne konformný výklad.

3.2 Porušenie práva na zákonne obsadený súd:

3.2.1 Sťažovatelia namietajú, že ich základné právo na súdnu ochranu bolo porušené

aj tým, že bolo porušené ich základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a že bolo porušené aj ich právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru, pretože najvyšší súd o svojom druhom uznesení rozhodoval nesprávne obsadený.

3.2.2 Konkrétne vec, o ktorej rozhodol najvyšší súd svojím druhým uznesením, mala

byť pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli prvým uznesením najvyššieho

súdu. Táto vec mala byť následne postúpená na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu,

no v rozpore s právnymi predpismi determinujúcimi zákonné obsadenie súdu sa tak v danej

veci nestalo.

3.2.3 Vec, o ktorej rozhodol najvyšší súd druhým uznesením, mala byť podľa

sťažovateľov pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli prvým uznesením,

keďže je to tak ustanovené v a o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14. novembra 2016 [v čase opätovného

predloženia veci dovolaciemu súdu (ďalej len „“)]: „(3) Zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom

rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným

sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4. (4) Zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len súlade so zákonom a s rozvrhom práce.“ Aj v

Z. z.: „Ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená

sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená: ak takéhoto sudcu

na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.“

3.2.4 Sťažovatelia uvádzajú, že o prvom uznesení najvyššieho súdu rozhodoval senát

najvyššieho súdu 7C, ktorého členmi boli zákonní sudcovia ,

a . V čase opätovného predloženia veci

dovolaciemu súdu o druhom uznesení najvyššieho súdu rozhodovali v rozpore s § 51 ods. 7

iní sudcovia, a to ,

a . O tom, že o druhom uznesení najvyššieho súdu rozhodovali

iní sudcovia ako zákonní sudcovia, sa sťažovatelia dozvedeli až po jeho doručení. Všetci

zákonní sudcovia však naďalej rozhodujú na najvyššom súde, preto títo zákonní sudcovia

mali podľa rozhodovať podľa mienky sťažovateľov

aj o druhom uznesení najvyššieho súdu. Pritom

je vo vzťahu špeciality k a rokovací poriadok

najvyššieho súdu nemôže byť v rozpore s

3.2.5 V tejto časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že o druhom uznesení

najvyššieho súdu mal rozhodovať veľký senát podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový

poriadok“ alebo „CSP“), keďže senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o svojom

druhom uznesení dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru

vyjadreného už v prvom uznesení.

3.2.6 Odlišnosť právnych názorov spomínaných senátov najvyššieho súdu dokonca

v tom istom súdnom konaní je podľa sťažovateľov evidentná primárne v tom, že zatiaľ

čo prvé uznesenie najvyššieho súdu prezumuje pravdivosť doložky právoplatnosti

poručenského rozsudku a ak by sa v následnom konaní preukázal opak, tak zaväzuje

podriadené súdy analogicky aplikovať Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom do 31. decembra 1992 (ďalej len „OSP“), naproti tomu druhé

uznesenie najvyššieho súdu celkom opomína prezumpciu pravdivosti doložky

právoplatnosti poručenského rozsudku a právoplatnosť poručenského rozsudku viaže

rigidne formalistickým spôsobom na okamih doručenia rozsudku toho času účastníkom

konania bez toho, aby akokoľvek zohľadnil povinnosť analogickej aplikácie § 204

ods. 2 .

3.3. Princíp legality a princíp právnej istoty:

3.3.1 Sťažovatelia namietajú, že bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu

podľa aj v spojení s a a že bolo porušené

aj ich právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd svojím

druhým uznesením porušil princíp legality a princíp právnej istoty.

3.3.2 Sťažovatelia si sú vedomí, že ústavný súd nemá bez ďalšieho právomoc

na preskúmanie výrokovej časti a odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov. Zdôrazňujú

však, že ústavný súd konštantne pripomína, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti

na porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd.

3.3.3 Sťažovatelia preto v tomto smere namietajú práve nezlučiteľnosť aplikácie

zákonných predpisov s a dohovorom zo strany najvyššieho súdu, ku ktorej došlo

jeho druhým uznesením. Je tomu tak preto, že v konkrétnych skutkových okolnostiach bola

vec, o ktorej rozhodoval najvyšší súd druhým uznesením, právoplatne skončená, no najvyšší

súd druhým uznesením túto právoplatnosť zvrátil, a to spôsobom porušujúcim už uvedené

práva sťažovateľov.

3.3.4 Právny inštitút dovolania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

vytvára výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Inými slovami, dovolanie umožňuje zásah do právnej istoty strán sporu,

takýto zásah tak zjednodušene musí byť v súlade s princípom legality (jeho základom musia

byť platné a účinné právne predpisy) a právna úprava umožňujúca takýto zásah musí

rešpektovať test proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. Sťažovatelia

v týchto súvislostiach namietajú, že v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu

č. k. -657 z 18. apríla 2016 toho času aplikovateľná právna úprava (§ 236

a nasl. ) nepripúšťala proti takémuto rozhodnutiu podať dovolanie. Prípustnosť podania

takéhoto dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -657 z 18. apríla 2016

nemohla vzniknúť ani dodatočne, ako sa mylne domnieva najvyšší súd vo svojom druhom

uznesení.

3.3.5 Je nepochybne pravdou, že procesné právo v prípade stretu novej a starej

právnej úpravy vychádza z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, teda

na konanie o dovolaní žalobkyne sa mal vzťahovať procesný postup upravený už v § 419

a nasl. . Najvyšší súd však pri rozhodovaní o druhom uznesení celkom opomenul,

že s týmto princípom je komplementárne osobitné pravidlo v podobe zachovania účinkov

(procesných) úkonov vykonaných v konaniach podľa zrušenej právnej úpravy (tzv. princíp

justifikácie účinkov procesných úkonov). Toto pravidlo je explicitne vyjadrené aj v § 470

. Justifikujú sa pritom účinky všetkých procesných úkonov, teda nielen strán, ale

aj súdu a ďalších subjektov civilného procesu.

3.3.6 Z uvedenej doktríny podľa sťažovateľov vyplývajú tieto závery: „Rozsudok

krajského súdu č. k. -657 z 18. apríla 2016 vyvoláva tie účinky, ktoré

im priznávala právna úprava v čase jeho vyhlásenia, pretože nová právna úprava justifikuje

jeho účinky. Spôsobilosť rozsudku krajského súdu č. k. -657 z 18. apríla 2016

byť prípustným predmetom dovolania sa tak posudzuje podľa a nasl. v znení

účinnom k 18. aprílu 2016, teda v čase vzniku tohto procesného úkonu súdu. Dovolací súd

inak (okrem posudzovania prípustnosti predmetu a včasnosti dovolania) koná o dovolaní

podľa práve účinných procesných noriem. S prihliadnutím na uvedené možno teda

konštatovať, že najvyšší súd svojím druhým uznesením, ktorým o neprípustnom dovolaní

rozhodol meritórne tak, že zrušením rozsudku krajského súdu č. k. -657

z 18. apríla 2016 zasiahol do právnej istoty strán, tak zároveň porušil princíp legality,

pretože rozhodná právna úprava mu neumožnila prelomiť právoplatnosť tohto rozsudku.

Najvyšší súd však v druhom uznesení nezostal len pri uvedenom a princíp právnej istoty

dokonca absolútne negoval, keď takmer po 25-tich rokoch spochybnil právoplatnosť

poručenského rozsudku, ktorá účastníkmi konania, v ktorom bol poručenský rozsudok

vyhlásený, nebola nikdy spochybnená. Najvyšší súd v súvislosti s princípom právnej istoty

nerešpektoval ani požiadavku na ochranu dobromyseľne nadobudnutých práv, ani na našim

právnym poriadkom bežne akceptovanú spravidla trojmesačnú subjektívnu a trojročnú

objektívnu lehotu, po uplynutí ktorej už nemožno napádať dokonca ani vadnosť

individuálnych právnych aktov orgánov aplikácie práv [napr. , ,

a o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov a pod.].“

3.3.7 Takýto postup a rozhodovanie najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľov

prejavom svojvôle, sú v rozpore s princípmi právneho štátu a sú ústavne absolútne

neakceptovateľnými, pretože takýto zásah nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej

republiky. Sťažovatelia tak v uvedenom vidia porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa aj v spojení s a a ich práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.4 Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia:

3.4.1 Sťažovatelia namietajú, že bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu

podľa a že bolo porušené aj ich právo na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože druhé uznesenie najvyššieho súdu porušuje ich právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

3.4.2 Najvyšší súd sa v druhom uznesení požiadavkami na odôvodnenie súdnych

rozhodnutí opomenul riadiť v takej miere, že došlo k porušeniu špecifikovaných práv

sťažovateľov, a to konkrétne tak, že vo vzťahu k námietke žalovaného v 1. rade

(sťažovateľa), že dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. -657

z 18. apríla 2016 nie je prípustné, pretože podľa zostali zachované

tie právne účinky úkonov, ktoré boli urobené za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy

(nepripúšťajúcej dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku) – teda bol uplatnený princíp

justifikácie právnych úkonov, najvyšší súd bez reálnej odpovede na túto námietku len

v odseku 13 svojho druhého uznesenia v jednej vete konštatoval, že dovolanie je potrebné

posudzovať podľa .

3.5 Porušenie práva na ústavne konformný výklad:

3.5.1 Sťažovatelia v týchto intenciách namietajú, že bolo porušené ich základné

právo na súdnu ochranu podľa aj tým, že bolo porušené ich právo

na ústavne konformný výklad, keďže najvyšší súd v druhom uznesení napríklad vôbec

nepreferuje výklad v prospech platnosti právneho úkonu a nerešpektuje nepochybný prejav

individuálnej autonómie vôle zmluvných strán darovacej zmluvy, kde poručiteľka ako

darkyňa aj obdarovaní sťažovatelia od počiatku chceli, aby nastali účinky darovacej zmluvy.

3.5.2 Právna podstata námietky porušenia práva vlastniť majetok a práva pokojne

užívať svoj majetok je sťažovateľmi formulovaná takto: „Sťažovatelia tiež namietajú,

že druhým uznesením najvyšší súd porušil ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a ich právo pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového

protokolu, keďže vo vzťahu k poručiteľke porušil jej základné právo vlastniť majetok a jej

právo pokojne užívať svoj majetok. Sťažovatelia derivujú svoje vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam z týchto práv poručiteľky, preto porušenie uvedených práv vo vzťahu

k poručiteľke je porušením uvedených práv aj vo vzťahu k sťažovateľom. Darovacou

zmluvou poručiteľka realizovala svoje oprávnenie disponovať s nehnuteľnosťami v jej

vlastníctve a realizovala tak jedno zo svojich subjektívnych oprávnení vyplývajúcich

z obsahu jej absolútneho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Poručiteľka teda

realizovala svoje základné právo vlastniť majetok a jej právo pokojne užívať svoj majetok.

Poručiteľka už zomrela, a preto nemôže svoje oprávnenie disponovať s nehnuteľnosťami

zopakovať. Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd mal pri rozhodovaní o druhom

uznesení použiť taký výklad právnych noriem, ktorý umožní čo najvyššiu možnú mieru

ochrany týchto práv poručiteľky. Najvyšší súd tak nemal vôbec pripustiť, aby sa

spochybňovalo toto realizované oprávnenie poručiteľky treťou osobou (žalobkyňou)

v rozsahu, v akom žalobkyňa argumentuje iba údajným pochybením súdu, ktorý poručiteľka

nemohla ovplyvniť ani o ňom vedieť. Opačným výkladom by sa uvedené práva stali

iluzórnymi, pretože by záviseli iba od toho, ako sa práve v konkrétnom prípade rozhodne

štátny orgán ne/konať.“

3.5.3 Najvyšší súd v druhom uznesení týmto ich právam obmedzuje účinok iba

z formalistických dôvodov, ktoré tento zásah neospravedlňujú spôsobom súladným s ich

základným právom vlastniť majetok a ich právom pokojne užívať svoj majetok. Tento zásah

spočíva podľa sťažovateľov v tom, že druhým uznesením najvyššieho súdu sa zrušuje

právoplatný rozsudok krajského súdu č. k. -657 z 18. apríla 2016 a vec

sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie. Pre prípadných právnych nástupcov

sťažovateľov by sa preto opätovne použil a ďalší právoplatný rozsudok

by bol záväzný aj pre týchto právnych nástupcov. Tento zásah nie je podľa sťažovateľov

vykonaný na základe zákona, pretože najvyšší súd pri rozhodovaní o druhom uznesení

nepoužil aplikovateľné právne normy, nesprávne posúdil tranzitné účinky procesných

noriem a nejustifikoval účinky rozsudku krajského súdu č. k. -657

z 18. apríla 2016, ktoré vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu nepripúšťajú dovolanie.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky (sťažovateľa) na súdnu ochrana zaručené čl. 46

ods. 1 a , právo sťažovateľky (sťažovateľa)

na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo sťažovateľky (sťažovateľa) vlastniť majetok zaručené

a 4 a právo sťažovateľky (sťažovateľa) zaručené

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

6. marca 2017, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

6. marca 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

III. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá, aby sťažovateľke

(sťažovateľovi) uhradil jej (jeho) trovy konania... na účet jej(jeho) právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

najvyššieho súdu. Vo vyjadrení sp. zn. KP 3/2018 z 21. mája 2018, doručenom ústavnému

súdu 28. mája 2018, uviedla:

«Sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 18. apríla 2016 sp.zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v otázke (riadneho doručenia

rozsudku, resp. právnych následkov jeho riadneho nedoručenia v prípade, že sa dostal

do osobnej dispozície toho, komu mal byť podľa zákona doručený) sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ). Táto

okolnosť zakladá prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu

pri riešení tejto otázky nie je vecne správne, bolo podané dovolanie tiež dôvodné. Dovolací

súd z týchto dôvodov konštatoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, v zmysle ktorej

dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v tomto smere v nesprávnom právnom posúdení

( ). Najvyšší súd vyslovil názor, účastník konania si môže zvoliť zástupcu,

ktorého splnomocní k určitým úkonom v konaní alebo mu udelí plnomocenstvo pre celé

konanie, kedy je zástupca oprávnený robiť všetky úkony, ktoré môže v konaní robiť účastník.

Súdne písomnosti sa doručujú len zástupcovi, ktorý bol účastníkom splnomocnený

na zastupovanie v celom konaní s výnimkou uvedenou v ustanovení § 49 ods. 1 veta druhá

. podľa ktorej ak má účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť

nielen zástupcovi, ale aj jemu. Pri splnomocnení len k niektorým úkonom v konaní (nejde

o procesnú plnú moc) sa písomnosti doručujú účastníkovi konania, a jeho zástupcovi

sa doručujú len vtedy, ak to zodpovedá rozsahu splnomocnenia. Doručenie rozhodnutia len

zástupcovi, ktorému nebola udelená plná moc pre celé konanie, nie je procesne účinné,

nevyvoláva účinky doručenia a nezačína ani plynúť lehota na podanie odvolania“

()...

Sťažovatelia majú za to, že Najvyšší súd SR rozhodoval v napadnutom uznesení

v inom zložení senátu ako pri prvšom uznesení sp. zn. , ktoré bolo vydané

v totožnej veci. Namietali že aj o druhom v poradí dovolaní v tejto veci mal rozhodovať

pôvodný senát v zložení , a

, pretože všetci uvedení sudcovia boli aj v čase vydania napadnutého uznesenia

sudcami najvyššieho súdu. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie princípu právnej istoty

keď po 25 rokoch bola spochybnená právoplatnosť poručenského rozsudku...

Z rozvrhu práce NSSR na rok 2017 v znení opatrenia 1 a 2 vyplýva, že práca medzi

senátmi je rozdeľovaná tak, aby zabezpečovala rovnomerné zaťažovanie sudcov, asistentov

sudcov, súdnych úradníkov a ďalších zamestnancov najvyššieho súdu, ktorí plnia úlohy pri

výkone súdnictva, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych

vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich.

(Čl. II ods. 1)

Veci, ktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal

naposledy vec pridelenú (resp. naposledy konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade,

ak je nápad vecí do senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácií práce niet

alebo do senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec

sa pridelí náhodným výberom. Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý

vo veci samej konal alebo rozhodoval naposledy) sa považuje aj senát označený v osobitnej

časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci

rozhodujúcich sudcov. (Čl. II ods. 5)

Uznesenie sp.zn. z 25.4.2012 vydal senát v zložení

, a Vec opätovne napadla

na najvyšší súd dňa 18.1.2017, kedy podľa rozvrhu práce senát 7C pracoval v zložení

1. - predseda senátu 2. - člen senátu 3.

- člen senátu.

pôsobila v senáte 6C ako predsedníčka senátu spolu

s , a

pôsobila v senáte 8C ako predsedníčka senátu spolu

s a .

pôsobil v senáte 5C ako predseda senátu spolu

a .

Keďže pre zmenu v organizácií práce senát 7C pracoval v úplne inom zložení

a pôvodní členovia senátu 7C pracovali každí v inom senáte, vec bola pridelená náhodným

výberom senátu 3C. Tento postup bol v súlade s platným rozvrhom práce v čase nápadu

veci a v súlade so v časti upravujúcej tvorbu rozvrhu práce...

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní

a rozhodovaní nižších súdov, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia,

či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie nielen prípustné podľa

(z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri

ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu),

ale zároveň aj dôvodné, lebo napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení

veci ( )...

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že základné právo na súdnu ochranu je

„výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Ústavný súd overuje, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé

v zmysle až , resp. dohovoru.

Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v , teraz v Civilnom

sporovom poriadku (, , ). V rámci konania

o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale

rozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie. Konanie v právnej veci žaloby o neplatnosť právneho úkonu a ďalšie nie je

skončené, pretože vec sa vrátila do štádia základného konania...

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne

konanie a na súdnu ochranu.»

Predsedníčka najvyššieho súdu navrhla: „sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť.“

6. K vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu zaujali stanovisko sťažovatelia.

V podaní doručenom ústavnému súdu 21. júna 2018 uviedli:

«I. Prípustnosť dovolania

Vo vzťahu k tejto otázke sťažovatelia namietli dve okolnosti. Po prvé, v zmysle

pravidla justifikácie účinkov procesných úkonov, výslovne kodifikovaného v § 470 Civilného

sporového poriadku („CSP“), mal najvyšší súd prípustnosť dovolania posudzovať podľa

(„OSP“), nie podľa . Opačný postup najvyššieho súdu

sa teda neopieral o ústavne konformný výklad platnej a účinnej právnej normy. Po druhé,

najvyšší súd sa s touto zásadnou námietkou sťažovateľov vo svojom dovolacom rozhodnutí

nijako nevysporiadal a neposkytol na ňu vôbec žiadnu meritórnu odpoveď.

Vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti najvyšší súd replikuje obe tieto vady, keď sa znovu

nijako nedotýka námietky sťažovateľov o ústavne nekonformnom výbere rozhodnej

procesnej normy. Najvyšší súd namiesto odpovede na podrobne odôvodnenú námietku,

že sa dovolanie malo posudzovať v režime popisuje prípustnosť dovolania v režime

podľa , čiže práve v režime, ktoré uplatniteľnost ratione temporae sťažovatelia napadli.

V tejto časti teda sťažovatelia majú za to, že sa k ich námietkam najvyšší súd znovu

meritórne nevyjadril, ale túto tému takpovediac obišiel.

II. Zákonný sudca

Vo vzťahu k tejto otázke sťažovatelia opäť namietli dve okolnosti. Po prvé, namietli

nesúlad zloženia senátu, ktorý o napadnutom dovolacom rozhodnutí rozhodoval, s

a zákonom, pričom na podporu svojich tvrdení uviedli rozsiahly výklad vzájomného vzťahu

relevantných ustanovení a zákona, ako aj ich ustálenej interpretácie zo strany

Ústavného súdu, vrátane požiadavky plnohodnotného súladu rozvrhu práce so zákonom

a . Vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd argumentuje práve rozvrhom práce

a na margo otázky jeho súladu so zákonom a tento súlad iba tvrdí, avšak nijako

nevysvetľuje a nepreukazuje. Sťažovatelia takéto vyjadrenie nepovažujú za spôsobilé

vyvrátiť ich námietky, uvedené v sťažnosti.

Po druhé, najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení opomenul akokoľvek vyjadriť

k námietke, že z dôvodu odchýlky „nového“ dovolacieho senátu od právneho názoru

pôvodného dovolacieho senátu bol zákonným sudcom tzv. veľký senát najvyššieho súdu

podľa . Vo vzťahu k tejto otázke teda najvyšší súd neposkytol nielen,

že meritórnu, ale vôbec žiadnu argumentáciu.

III. Ostatné námietky

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľov už najvyšší súd stanovisko nezaujal,

obmedziac sa na úvahu, že z dôvodu účinkov napadnutého rozhodnutia (vrátenie veci

krajskému súdu) nie je dôvod na poskytnutie ochrany zo strany Ústavného súdu.

V tejto súvislosti sťažovatelia len stručne pripomínajú skutočnosť, že jedným

zo substantívnych dôvodov zásahu do ich práva na súdnu ochranu bol práve fakt,

že dovolací súd po takmer 25 rokoch spochybnil právoplatnosť poručenského rozsudku,

ktorú účastníci konania, v ktorom bol poručenský rozsudok vyhlásený, nikdy nespochybnili.

Aj vo svetle relevantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu ide o zjavný zásah do právnej

istoty a dobromyseľne nadobudnutých práv sťažovateľov, čo títo aj namietli. Najvyšší súd

tak Ústavnému súdu navrhuje, aby sťažovateľom ochranu ich práv pred postupom

nesprávne obsadeného súdu, ktorý konal napriek absencii právomoci v danej veci konať,

odoprel na tom základe, ktorý sťažovatelia práve že považujú za jeden z dôvodov porušenia

ich práv.

Sťažovatelia majú za to, že by bolo odopretím spravodlivosti, ak by zásah do ich

dobromyseľne nadobudnutých práv, spôsobený rozhodnutím nesprávne obsadeného súdu,

konajúceho ultra vires, mal byť opodstatnený práve z toho dôvodu, že sa ich dobromyseľne

nadobudnuté práva rušia a vec sa vracia takpovediac o štvrťstoročie späť. Inými slovami,

skutočnosť, že dovolací súd zrušil právoplatné rozhodnutie krajského súdu nie je nijako

spôsobilá rektifikovať všetky ostatné vady postupu dovolacieho súdu, ktoré sťažovatelia

namietli a preukázali; naopak, sťažovatelia majú za to, že v zmysle a Dohovoru

majú plné právo na ochranu pred týmito vadami v postupe najvyššieho súdu a že táto

ochrana im nemôže byť upretá len z toho dôvodu, že sa, slovami najvyššieho súdu,

„vec vrátila do štádia základného konania“.»

7. Ústavný súd upustil podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

9. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že „Najvyšší súd o uznesení NS SR 2/

rozhodoval nesprávne obsadený.“, konkrétne vec, o ktorej rozhodol „Najvyšší súd SR

Uznesením NS SR 2/“ (sp. zn. zo 6. marca 2017 – napadnuté uznesenie,

pozn.), mala byť pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli „Uznesením NS

SR 1/“ (sp. zn. z 25. apríla 2012, pozn.). Táto vec mala byť následne

postúpená na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, no v rozpore s právnymi predpismi

determinujúcimi zákonné obsadenie súdu v danej veci sa tak nestalo.

11. Vo vzťahu k námietke sťažovateľov o tom, že vec (sp. zn. ) mala

byť pridelená tým istým zákonným sudcom, ktorí už rozhodli uznesením

sp. zn. z 25. apríla 2012, ústavný súd poukazuje na § 3 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), podľa ktorého zákonným sudcom je sudca, ktorý

vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom

práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,

zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte.

11.1 Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

11.2 Podľa vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu z rozvrhu práce najvyššieho

súdu na rok 2017 v znení opatrenia 1 a 2 vyplýva, že práca medzi senátmi je rozdeľovaná

tak, „aby zabezpečovala rovnomerné zaťažovanie sudcov, asistentov sudcov, súdnych

úradníkov a ďalších zamestnancov najvyššieho súdu. ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva,

v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných

právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich. (Čl. II ods. 1).

Veci, ktoré boli opätovne predložené najvyššiemu súdu, sa pridelia senátu, ktorý mal

naposledy vec pridelenú (resp. naposledy konal alebo rozhodoval), a to aj v prípade, ak je

nápad vecí do senátu zastavený; ak takého senátu pre zmenu v organizácií práce niet alebo

do senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov, vec

sa pridelí náhodným výberom. Za senát, ktorému bola vec naposledy pridelená (ktorý

vo veci samej konal alebo rozhodoval naposledy) sa považuje aj senát označený v osobitnej

časti iným poradovým číslom, ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci

rozhodujúcich sudcov. (Čl. II ods. 5)

Uznesenie sp.zn. z 25.4.2012 vydal senát v zložení

, a Vec opätovne napadla

na najvyšší súd dňa 18.1.2017, kedy podľa rozvrhu práce senát 7C pracoval v zložení

1. - predseda senátu 2. - člen senátu 3.

- člen senátu...

Keďže pre zmenu v organizácií práce senát 7C pracoval v úplne inom zložení

a pôvodní členovia senátu 7C pracovali každý v inom senáte, vec bola pridelená náhodným

výberom senátu 3C. Tento postup bol v súlade s platným rozvrhom práce v čase nápadu

veci a v súlade so v časti upravujúcej tvorbu rozvrhu práce.“.

11.3 Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že spôsob

prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom, súdnym

úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade

s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch. V nadväznosti

na ústavnú a zákonnú úpravu upravuje základné právo na zákonného sudcu v podmienkach

najvyššieho súdu aj rokovací poriadok najvyššieho súdu (sp. zn. Pls 1/2006),

podľa ktorého zákonným sudcom na najvyššom súde je sudca, „ktorý vykonáva funkciu

sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“

(m. m. ).

11.4 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ustálil, že námietka sťažovateľov

o porušení ich základného práva podľa v časti, že „vec o ktorej

rozhodol Najvyšší súd SR Uznesením NS SR 2/ mala byť pridelená tým istým zákonným

sudcom, ktorí už rozhodli Uznesením NS SR 1/“, je neopodstatnená.

12. Iná je situácia vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že „vec mala byť následne

postúpená na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu“.

12.1 Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. apríla 2012 zrušil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12.2 V tomto uznesení najvyšší súd vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého

„Doložka právoplatnosti síce nie je právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na právne

vzťahy účastníkov konania (takýto vplyv má len právoplatnosť rozhodnutia ako taká, ktorá

nastane nezávisle na vôli súdu či účastníkov konania okamihom, keď sú splnené zákonné

podmienky a keď ho už nemožno napadnúť odvolaním), avšak je úradným osvedčením

o právnej skutočnosti nadobudnutí právoplatnosti. Doložke právoplatnosti síce svedčí

prezumpcia správnosti, pretože jej vyznačením súd potvrdzuje, že rozhodnutie

je právoplatné a že bolo zákonným spôsobom doručené, čo ale neznamená, že z jej

nesprávnosti nemožno vyvodzovať dôsledok rovnakej povahy ako zákon vyvodzuje

z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle prvá veta “.

12.3 V uznesení sp. zn. zo 6. marca 2017 najvyšší súd vyslovil tento

záväzný právny názor: „Takto formulovaná plná moc sa týka len zastúpenia poručiteľky

na konkrétnom pojednávaní súdu. Vzhľadom na to, že nešlo o procesnú plnú moc, mal byť

rozsudok (ako to, napokon pripustil aj súd prvej inštancie) doručený priamo poručiteľke.

Doručenie rozhodnutia len jej matke (zástupkyni na jednom konkrétnom pojednávaní)

nebolo teda procesne účinné.“

12.4 Sťažovatelia poukázali na odlišnosť právnych názorov senátov najvyššieho

súdu, ktoré si navzájom odporujú. Zatiaľ čo «Uznesenie NS SR 1/ prezumuje pravdivosť

doložky právoplatnosti poručenského rozsudku, a ak by sa v následnom konaní preukázal

opak, tak zaväzuje podriadené súdy analogicky aplikovať

Zb. v znení účinnom do 31. decembra 1992 (ďalej len „OSP“),

naproti tomu Uznesenie NS SR 2/ celkom opomína prezumpciu pravdivosti doložky

právoplatnosti poručenského rozsudku a právoplatnosť poručenského rozsudku viaže

rigidne formalistickým spôsobom na okamih doručenia rozsudku toho času účastníkom

konania bez toho, aby akokoľvek zohľadnil povinnosť analogickej aplikácie

.».

12.5 Najvyšší súd neposkytol žiadne vyjadrenie k tejto námietke sťažovateľov.

12.6 Podľa ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní

dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený

v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

Podľa ods. 3 citovaného zákona právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu

je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom

rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu

podľa odseku 2, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

Podľa ods. 4 citovaného zákona veľký senát si pred rozhodnutím vo veci vyžiada

stanovisko ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora

Slovenskej republiky, prípadne ďalších subjektov.

12.7 Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre () v zhode

a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom

súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou

územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že úlohou najvyššieho súdu je práve

usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko,

ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).

Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý

v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,

situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám

zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski

v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak

v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém

[m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP (m. m. )].

12.8 Legislatíva i súdna prax tak na účely predchádzania opísaným situáciám

rozpornosti názorov viacerých súdnych orgánov na rovnakú právnu otázku a na účely

dostátia princípu právnej istoty rozoznávajú právne inštitúty ako napr. zjednocovanie

odchylných právnych názorov, rozhodnutie veľkého senátu alebo mutatis mutandis

predloženie prejudiciálnej otázky. Všetky tieto procesné inštitúty v sebe zároveň nesú

spojenie s princípom zákonného sudcu.

12.9 Princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku

výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť

a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci

sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná

zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne

dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (porov. ).

12.10 Právo na zákonného sudcu v zmysle je potrebné vykladať

a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(porov. ).

12.11 Ústavný súd v minulosti už uviedol, že nepredloženie veci súdnemu orgánu

oprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov rozchádza alebo ktorá

súvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je príslušný

súd povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať

odňatie veci zákonnému sudcovi podľa (porov. ,

alebo mutatis mutandis ).

12.12 V prejednávanej veci je zrejmé, že najvyšší súd sa v dvoch uzneseniach

v rámci dvoch dovolacích konaní o tej istej veci vyjadril (resp. mal možnosť vyjadriť)

k tej istej otázke týkajúcej sa právoplatnosti poručenského rozsudku, pričom z napadnutého

uznesenia nie je zrejmé, ako a či najvyšší súd zohľadnil alebo rozporoval v rámci svojho

prvého uznesenia uvádzané závery k doložke právoplatnosti. Keďže nedal na túto otázku

jasnú odpoveď, zostala zároveň bez odpovede otázka nevyhnutnosti postúpenia veci v tejto

otázke na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Sťažovatelia teda môžu oprávnene

vnímať, že napadnuté uznesenie opomína prezumpciu pravdivosti doložky právoplatnosti

poručenského rozsudku a právoplatnosť poručenského rozsudku viaže rigidne

formalistickým spôsobom na okamih doručenia rozsudku toho času účastníkom konania

bez toho, aby akokoľvek zohľadnil povinnosť analogickej aplikácie .

12.13 Z toho dôvodu sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím obsahom

dotýka práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa v intenzite, ktorá

odôvodňuje záver o porušení tohto práva sťažovateľov (bod 1 výroku nálezu).

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z dôvodu nedostatočného odôvodnenia

13. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala

v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom

( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ),

bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba

zrušiť.

V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť

nový civilný procesný kódex. Procesné účinky teda dovolanie vyvolalo po tomto dni.

Podmienky, za ktorých možno podať dovolanie (a účinky vyvolané podaním dovolania),

bolo preto potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej od uvedeného dňa.

Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol v porovnaní

s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového

konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším

odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným

dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať

akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

a (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte

uvádza odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej

značky)].

Najvyšší súd vo viacerých v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 vyjadril záver

aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne

a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým

obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde

nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní nižších súdov, sa v civilnom sporovom

konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane

dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých

sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu

(, , , ).

Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho

prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza,

že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také

rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým

je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a . V danom

prípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod v zmysle .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom

je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447

písm. f/ , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje

prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod.

V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd

správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil

v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

V zmysle je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

Výpočet dôvodov uvedených v je taxatívny. Všetky dôvody

prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne

na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí

odvolacieho súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva,

že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako

aj procesnoprávna (v ďalšom texte tohto uznesenia dovolacieho súdu len „právna otázka“).

O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa , rozhoduje dovolací súd

výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ). Pokiaľ

dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia , má viazanosť

dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) kľúčový význam v tom zmysle,

že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám

vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje

toto ustanovenie.

Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z ustanovenia § 421

ods. 1 písm. a/ .

Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z ,

nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,

od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť

meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže

svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý

judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak,

rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie

vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani

k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním

riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa

(advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať

všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne

posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade

by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa

nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania

zvolenej v , ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia . V dovolaní, ktorého

prípustnosť sa vyvodzuje z , by mal dovolateľ: a/ konkretizovať

právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť

(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu

doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.

Žalobkyňa v danom prípade podala v dovolaní výpočet viacerých nesprávností

procesnej a hmotnoprávnej povahy, ktorých sa podľa jej názoru dopustili prvoinštančný

a odvolací súd, nie v celom rozsahu ale pri tom tvrdila a preukazovala odchýlenie

sa odvolacieho súdu od konštantnej judikatúry. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu

treba mať za to, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté

spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu

k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení

.

Na druhej strane ale žalobkyňou podanému dovolaniu nemožno uprieť, že v jeho

záverečnej časti (na stranách 31 až 35) je primeraným spôsobom konkretizované, v akej

otázke, čím a vo vzťahu konkrétne ku ktorému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa odvolací súd

- podľa názoru žalobkyne - odklonil od ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu

(v podrobnostiach viď ďalej body 25. až 27). Táto časť dovolania obsahuje aj vysvetlenie,

v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ako mala byť

právna otázka správne posúdená.

Podľa názoru žalobkyne sa odvolací súd pri právnom posudzovaní veci odklonil

od judikátu R 16/1998, lebo priznal právne účinky aj takému doručeniu, ktoré nebolo

vykonané riadne (v súlade so zákonom). V zmysle uvedeného judikátu len riadne

a predpisom vyhovujúce doručenie má účinky predpokladané zákonom. Na tento judikát

odkázali už viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (, ,

, ).

Najvyšší súd v inej veci konštatoval, že „len riadne a predpisom zodpovedajúce

doručenie rozhodnutia vyvolá dôsledok, že odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej

sa doručuje; nie je preto podstatné, či táto osoba sa inak (než na základe riadneho

doručenia) oboznámila s obsahom rozhodnutia ().“

Pre účely preskúmavanej veci treba dodať, že formálna stránka právoplatnosti

súdneho rozhodnutia bola do účinnosti novej právnej úpravy upravená v § 159

ods. 1 , podľa ktorého platilo, že právoplatný rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť

odvolaním, je právoplatný. V prípade, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu bolo prípustné,

nadobúdalo rozhodnutie právoplatnosť dňom nasledujúcim po dni doručenia rozhodnutia

poslednému z účastníkov konania; ak ale odvolanie proti rozhodnutiu súdu prípustné

nebolo (napríklad preto, lebo ho zákon nepripúšťal, alebo preto, lebo sa účastník konania

vzdal práva podať odvolanie), nadobúdalo rozhodnutie súdu formálnu právoplatnosť

(až) momentom doručenia poslednému z účastníkov konania. V zhode s tým najvyšší súd

aj v preskúmavanej veci () uviedol, že „ak je rozsudok doručený a odvolanie

proti nemu nie je prípustné (§ 201, 202), alebo odvolanie proti nemu je síce prípustné,

ale všetkým oprávneným osobám uplynula lehota na jeho podanie (§ 204) alebo oprávnené

osoby sa odvolania vzdali alebo podané odvolanie zobrali späť (§ 207), stáva

sa rozhodnutie nielen konečným, ale tiež záväzným a nezmeniteľným“. Vzhľadom

na zásadný význam riadneho doručenia treba pre účely preskúmavanej veci uzavrieť,

že i keď sa zástupkyňa poručiteľky na pojednávaní pred poručenským súdom vzdala v mene

zastúpenej odvolania, nemohol rozsudok poručenského súdu nadobudnúť právoplatnosť

momentom vzdania sa odvolania účastníkmi konania bezprostredne po jeho vyhlásení.

V danom prípade súd prvej inštancie pripustil, že rozsudok poručenského súdu

„bol nesprávne doručený splnomocnenej zástupkyni darkyne, ktorá ju už v čase

doručovania predmetného rozsudku nezastupovala“ (strana 8 rozsudku súdu prvej

inštancie). Za významné ale napriek tomu považoval, že rozsudok poručenského súdu

„sa dostal do osobnej dispozície darkyne“, ktorá následne podala návrh na registráciu

darovacej zmluvy štátnym notárstvom. Zo skutočnosti, že odvolací súd sa stotožnil

s rozsudkom súdu prvej inštancie (vrátane jeho odôvodnenia) a odvolaním napadnutý

rozsudok potvrdil ( a ), bezpochyby vyplýva, že odvolací súd považoval

tento záver súdu prvej inštancie o právoplatnosti poručenského rozsudku za správny.

Právny názor, na podklade ktorého dospel odvolací súd k tomuto záveru, nie je ale v súlade

s názormi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.

Dovolací súd z týchto dôvodov uzatvára, že v predmetnej otázke (riadneho doručenia

rozsudku, resp. právnych následkov jeho riadneho nedoručenia v prípade, že sa dostal

do osobnej dispozície toho, komu mal byť podľa zákona doručený) sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ). Táto

okolnosť zakladá prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu

pri riešení tejto otázky nie je vecne správne, je podané dovolanie tiež dôvodné. Dovolací

súd z týchto dôvodov konštatuje opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, v zmysle ktorej

dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva v tomto smere v nesprávnom právnom posúdení

( ).

Dovolateľka je so zreteľom na právne závery najvyššieho súdu vyjadrené

v rozhodnutí sp. zn. presvedčená, že k odklonu odvolacieho súdu

od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu došlo aj vo vzťahu k právnej otázke

rozsahu oprávnenia zástupcu konať za zastúpeného, ak plná moc nebola všeobecná,

ale sa týkala iba jednotlivých úkonov. Táto otázka je - v individuálnom rámci

preskúmavanej veci – v podstate podotázkou právnej otázky, ktorej sa týka bod 25. tohto

uznesenia odvolacieho súdu.

„Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým

v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto

pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom

rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu

názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali

a vecne na ne nadviazali. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. nebolo

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

závery v ňom vyjadrené neboli však v neskorších rozhodnutiach najvyššieho spochybnené

alebo prekonané. Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 33/2008. K obsahovo identickým záverom, ako v tomto rozhodnutí, dospel najvyšší súd

tiež v konaní vedenom pod sp. zn. . Vzhľadom na to dovolací súd nevidí

dôvod, aby toto rozhodnutie nebolo považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia

prax“ dovolacieho súdu.

... Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „účastník konania si môže zvoliť

zástupcu, ktorého splnomocní k určitým úkonom v konaní alebo mu udelí plnomocenstvo

pre celé konanie, kedy je zástupca oprávnený robiť všetky úkony, ktoré môže v konaní robiť

účastník. Súdne písomnosti sa doručujú len zástupcovi, ktorý bol účastníkom splnomocnený

na zastupovanie v celom konaní s výnimkou uvedenou v ustanovení § 49 ods. 1 veta druhá

, podľa ktorej ak má účastník osobne v konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť

nielen zástupcovi, ale aj jemu. Pri splnomocnení len k niektorým úkonom v konaní (nejde

o procesnú plnú moc) sa písomnosti doručujú účastníkovi konania, a jeho zástupcovi len

vtedy, ak to zodpovedá rozsahu splnomocnenia. Doručenie rozhodnutia len zástupcovi,

ktorému nebola udelená plná moc pre celé konanie, nie je procesne účinné, nevyvoláva

účinky doručenia a nezačína ani plynúť lehota na podanie odvolania“ ().

V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní pred poručenským

súdom bola poručiteľka zastúpená na základe ňou vystavenej všeobecnej plnej moci. V spise

poručenského súdu je na č. l. 8 založená plná moc udelená poručiteľkou jej matke na to,

aby ju „na jednaní k darovacej zmluve dňa 7.XII.1992 pod č. zastupovala“

a súdu vyjadrila súhlas s darovacou zmluvou. Takto formulovaná plná moc sa týka len

zastúpenia poručiteľky na konkrétnom pojednávaní súdu. Vzhľadom na to, že nešlo

o procesnú plnú moc, mal byť rozsudok (ako to, napokon, pripustil aj súd prvej inštancie)

doručený priamo poručiteľke. Doručenie rozhodnutia len jej matke (zástupkyni na jednom

konkrétnom pojednávaní) nebolo teda procesne účinné...

Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že v danej (pod)otázke

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421

ods. 1 písm. a) .

Naostatok žalobkyňa argumentovala tým, že k odklonu právneho posúdenia veci

odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (judikátu R 18/1985)

došlo podľa jej názoru tiež v otázke vecnej správnosti rozsudku poručenského súdu

a právnej perfektnosti darovacej zmluvy [konkrétne zmluvného prejavu vôle

, ktorá v čase uzavretia tejto zmluvy nebola (ešte) opatrovníčkou maloletých

žalovaných 1/ a 2/, preto nebola oprávnená konať za nich]. Fotokópia darovacej zmluvy

je založená v spise Štátneho notárstva Bratislava 1 sp. zn. R I 324/1992 na č. l. 5. Na jednej

strane je pravdou, že v záverečnej časti darovacej zmluvy sa nad dátumom jej vyhotovenia

(„25.XI.1992“) uvádza text: „Za maloleté deti Reného a ju podpísala

v ich zastúpení... ...“, pričom je zrejmé, že 25. novembra 1992 menovaná

ešte nebola súdom ustanovená za opatrovníčku žalovaných 1/ a 2/, na druhej strane ale –

po záveroch, ktoré dovolací súd zaujal a vyjadril v bodoch 25. a 26 (t.j. po záveroch o tom,

že poručenský rozsudok nebol riadne doručený a nenadobudol právoplatnosť), je

predmetná argumentácia dovolateľky nadbytočná.

Z dôvodu, ktorý je uvedený v bode 25. (v spojení s bodom 26.) dospel najvyšší súd

k záveru, že dovolanie žalobkyne v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

je dovolanie nielen prípustné podľa (z dôvodu, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), ale zároveň aj dôvodné, lebo

napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).»

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese

je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé

konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

15.1 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný

na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (porov. v tomto zmysle , , ,

).

15.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to,

či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP

o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

16. Jednou z kľúčových námietok sťažovateľov je aj ich tvrdenie o porušení

ich práva na súdnu ochranu zaručeného v tým, že v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu bolo porušené ich právo na ústavne konformný výklad.

Poukazujú pritom aj na rozhodovaciu prax ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že „k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne

súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma“ (napr. nález ústavného súdu

sp. zn. z 27. novembra 2002).

16.1 Vzhľadom na predmet a podstatu veci, ktorá bola na podklade dovolania

najvyšším súdom prejednávaná, je potrebné upozorniť na niekoľko premenných v danej

veci. Inak povedané, v hre boli v samej podstate hmotné práva sťažovateľov majetkového

charakteru, resp. nadobudnuté majetkové práva a právne vzťahy ustálené vyše 20 rokov.

16.2 Vo všeobecnosti možno akcentovať, že pri zásahoch orgánov súdneho typu

do právnych vzťahov konštituovaných v dobách minulých a do rozhodnutí dávno

právoplatných stojí na jednej strane princíp spravodlivého súdneho konania, ktorý

je (v širšom zmysle) vyjadrením všeobecného záujmu na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí

súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu účastníkov konania na tom,

aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená a rozhodnutá nezávislým

a nestranným súdom. Na druhej strane ako pendanta rozoznávame princíp právnej istoty

subjektov práva a účastníkov súdneho konania v prípade právoplatného súdneho

rozhodnutia.

16.3 Pre účely ochrany a aplikácie týchto legitímnych záujmov právny poriadok

konštruuje konkrétny systém ochrany.

16.4 Pre účely aplikácie princípu spravodlivého súdneho konania slúži inštitút

inštančnosti súdneho konania pred všeobecnými súdmi, ďalej katalóg opravných

prostriedkov (riadnych a mimoriadnych), suspenzívny účinok podaného odvolania, kasačné

právomoci nadriadených súdov a pod. Preferuje sa teda požiadavka spravodlivého súdneho

konania a rozhodnutia konkrétnej veci pred princípom právnej istoty účastníkov konania,

a teda záujmom na odstránení právnej neistoty.

16.5 V prípade existencie právoplatného rozhodnutia v konkrétnej veci (až do jeho

prípadného zrušenia v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch alebo

konania o sťažnosti pred ústavným súdom) je však následne potrebné preferovať princíp

právnej istoty subjektov práva, najmä účastníkov konkrétneho, právoplatne skončeného

súdneho konania, ktorého ochrana je zabezpečovaná inštitútom právoplatnosti súdneho

rozhodnutia a formálnymi a materiálnymi účinkami právoplatnosti rozhodnutia, ktoré

neumožňujú prvostupňovému a druhostupňovému súdu opätovne konať a rozhodnúť

bez zmeny skutkových okolností o tej istej veci, a to i v prípade, že právoplatné súdne

rozhodnutie (výrok) je zjavne v rozpore s objektívnym právom. Inak povedané, zákonným

naplnením požiadaviek a princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým

nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi

účastníkmi, ktoré prostredníctvom inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných

právnych vzťahov, t. j. vzťahov aprobovaných súdnou mocou. Do účinkov právoplatnosti

možno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených zákonom a len z dôvodov, ktoré

sú významnejšie než je záujem štátu na právnej istote a stabilite súdnych rozhodnutí (porov.

nález ústavného súdu sp. zn. z 10. septembra 1996).

16.6 Atrahujúc opísané všeobecné princípy na konkrétnejšie právne vzťahy

relevantné pre posúdenie veci sťažovateľov, ústavný súd odkazuje hic et nunc na svoju

judikatúru.

16.7 Ústavný súd v náleze sp. zn. z 3. júla 2008 konštatoval: „... právny

formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy

nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej

slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle)

podľa . Poslednej z uvedených úvah zodpovedajú tiež direktívy, ktoré

dáva zákonná úprava sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne

stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle.“

Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného

práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2005).

16.8 Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí

aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane

noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (,

, , ).

16.9 Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné vychádzať

z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených, rozmerov každej súdom

prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované

a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy povinnosti urobiť všetko pre nájdenie

spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité ().

16.10 Najvyšší súd pri rozhodovaní veci napadnutým uznesením nevzal do úvahy

podstatu a dôležitosť právnych vzťahov, do ktorých zasahuje, ich trvalosť a s tým spojenú

právnu istotu. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu formalisticky zameral

na formálne premenné posudzovanej veci (adresát doručovania poručenského rozsudku

a následné nadobudnutie právoplatnosti rozsudku poručenského súdu) a nijako sa nevyjadril

ku skutočnosti, že v danom prípade môže byť podstatným spôsobom zasiahnutá zmluvná

sloboda účastníkov zmluvného vzťahu a ich hmotné ústavné práva majetkového charakteru.

Najvyšší súd navyše v napadnutom uznesení akoby odignoroval a nerešpektoval

(i) nepochybný prejav individuálnej autonómie vôle zmluvných strán darovacej zmluvy, kde

darkyňa poručiteľka aj obdarovaní sťažovatelia od počiatku chceli, aby nastali účinky

darovacej zmluvy, a hlavne (ii) skutočnosť, že poručenský rozsudok sa fyzicky dostal

do osobnej dispozície darkyne, ktorá svojím prejavom vôle podala návrh na registráciu

poručenským rozsudkom schválenej darovacej zmluvy na Štátnom notárstve Bratislava I.

16.11 V napadnutom uznesení najvyšší súd taktiež vôbec nezohľadnil skutočnosť,

že prípadné porušenie povinnosti štátneho orgánu vrátane súdu (napr. v otázke správneho

doručovania) nemôže byť vykladané na ťarchu strany, ktorá dôverovala, že štátny orgán

(súd) pozná právo a bude konať v súlade s právnymi predpismi, a ktorá bola ako účastník

konania navyše s rozhodnutím takéhoto štátneho orgánu (súdu) a jeho obsahom plne

oboznámená bez ohľadu na to, že ako adresáta štátny orgán (súd) pri doručovaní uviedol

domnelého (či neplatne zvoleného alebo ustanoveného) zástupcu tohto účastníka konania.

16.12 Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd porušil

základné právo sťažovateľov zaručené v a ich právo zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože právne závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné pre také

rozhodnutie dovolacieho súdu, aké učinil najvyšší súd napadnutým uznesením. Ústavný súd

preto dospel v tejto časti sťažnosti k takému záveru, aký je uvedený vo výrokovej časti tohto

nálezu (bod 1).

Vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie

17. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

17.1 Na podklade konštatovania o porušení ústavných práv sťažovateľov

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 2 výroku nálezu.

Trovy konania

18. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

18.1 Sťažovatelia si uplatnili trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti z 2. júna 2017

a písomné stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu z 18. júna 2018). Za dva úkony

vykonané v roku 2017 patrí odmena v sume dvakrát po 147,33 € a režijný paušál v sume

dvakrát po 8,84 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2018 patrí odmena v sume 153,50 €

a režijný paušál v sume 9,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia pre jedného sťažovateľa by predstavovali sumu 475,05 €. Základná sadzba

tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch

alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 237,52 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada

trov právnej služby celkovú sumu 712,56 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom k uvedenej sume bolo treba

pripočítať 20 % DPH, teda sumu 142,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľov

predstavujú celkove sumu 855,07 €.

18.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

19. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2018