Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 432/2018
PDF · 292.75 KB
No categories available
IV. ÚS 432/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Dávidom Nagyom, LL.M., Kukučínova 8, Nové Zámky,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 140/2016-318
z 8. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 232/2017 z 24. januára 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Dávidom Nagyom, LL.M., Kukučínova 8, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 Co 140/2016-318 z 8. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 6 Cdo 232/2017-373 z 24. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Galanta (ďalej len
„okresný súd“) svojím rozsudkom č. k. 23 C 343/2011-287 z 24. septembra 2015 zaviazal
sťažovateľa (žalovaného v pôvodnom konaní) na zaplatenie sumy 11 678,32 €
s príslušenstvom. Žalobca v pôvodnom konaní (Wüstenrot poisťovňa a. s., Karadžičova 17,
Bratislava) svoj nárok zakladal na § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. z titulu náhrady
poistného plnenia, keďže zo strany sťažovateľa nedošlo k nahláseniu poistnej udalosti.
Poistnou udalosťou v tomto prípade bola dopravná nehoda, ktorá sa odohrala v Anglicku.
2.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti uvedenému
rozsudku odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 140/2016-318 z 8. februára 2017
potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom v plnom rozsahu prebral skutkový stav zistený
súdom prvej inštancie a v plnom rozsahu zdieľal aj právne závery súdu prvej inštancie.
2.3 Po doručení rozsudku odvolacieho súdu využil sťažovateľ aj mimoriadny
opravný prostriedok a prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal vo veci dovolanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 232/2017 z 24. januára 2018, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 8. marca 2018, dovolanie sťažovateľa odmietol.
3.1 Sťažovateľ v sťažnosti vyčíta krajskému súdu, že tvrdenia a závery, z ktorých
vychádza napadnutý rozsudok, sú nepresvedčivé a neodôvodnené, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces. Konkrétne sa krajský súd podľa sťažovateľa
nevysporiadal s jeho tvrdením, že dopravná nehoda v Anglicku, ktorá mala byť
hmotnoprávnym základom pre súdom priznané plnenie, sa vôbec nestala a sťažovateľ bol
iba obeťou zneužitia osobných údajov. Toto svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodňoval
nasledujúcimi nepresnosťami: 1. údajne poškodená osoba si mala zapísať evidenčné číslo
vozidla „ “, pričom auto sťažovateľa malo evidenčné číslo „ “;
2. rozpory vo svedeckých výpovediach poškodených, či auto sťažovateľa malo bielu alebo
sivú farbu; 3. k údajnej dopravnej nehode ani nebola zavolaná polícia, ale následne si
poškodení voči poisťovni sťažovateľa uplatnili škodu na zdraví. Sťažovateľ ďalej poukázal
na to, že počas konania na okresnom súde došlo k zmene zákonného sudcu a predošlý sudca
mal na vec údajne iný právny názor, čím sa odvolací súd nezaoberal a s čím sa
nevysporiadal.
3.2 Sťažovateľ ďalej uvádza: «Odvolací súd vo svojom odôvodnení sa nezaoberal
s tvrdením žalovaného, ktorý tvrdí, že sa v rozhodnom čase na určenom mieste nenachádzal
a predmetnú nehodu nemohol spôsobiť. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že
„týmto jeho tvrdeniam neuveril“, pričom tento svoj záver ničím neodôvodnil. V tomto smere
poukazujem na vyššie uvedený bod 9 rozsudku na 4. strane, z ktorého vyplýva že odvolací
súd sa s týmto nedostatočne odôvodnením názorom („neuveril“) stotožňuje, avšak tento
záver žiadnym spôsobom odôvodnení nebol... Odvolací súd len skonštatoval v bode
12. odôvodnenia, že súd prvej inštancie: „sa vysporiadal aj s otázkou rozporných zistení
ohľadom evidenčného čísla vozidla (EČV) a farby vozidla.“ Odvolací súd však presne
nedefinoval, že v ktorej časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sa ten venoval
uvedeným nejasnostiam. Sťažovateľ ani po opakovanom preštudovaní rozsudku súdu prvej
inštancie nenašiel časť, v ktorej by sa predmetným otázkam súd venoval.» Tým malo dôjsť
podľa sťažovateľa aj k porušeniu rovnosti strán konania.
4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že tento
prispel k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy tým, že v dovolacom konaní
neodstránil a ani nevysvetlil rozpory, na ktoré sťažovateľ poukázal vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , :
, občan Slovenskej republiky podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Cdo/232/2017 zo dňa 24.01.2018
porušené bolo.
2. Základné právo , :
, občan Slovenskej republiky podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/140/2016-318 zo dňa 08.02.2017
o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C/343/2011-87 zo dňa 24.09.2015,
porušené bolo.
3. Základné právo , :
, občan Slovenskej republiky podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/140/2016-318 zo dňa 08.02.2017
o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C/343/2011-87 zo dňa 24.09.2015,
porušené bolo.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 6Cdo/232/2017 zo dňa 24.01.2018 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 11 Co/140/2016-318 zo dňa 08.02.2017 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 23C/343/2011-87 zo dňa 24.09.2015, zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.
6. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania rozsahu 100%.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z už uvedeného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
10. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd s poukazom na samotné vyjadrenia
sťažovateľa (ktorý identifikoval základné právo podľa čl. 46 ústavy iba ako právo na
spravodlivý proces) ustálil, že napriek namietanému porušeniu celého čl. 46 ústavy (ktorý
obsahuje viacero základných práv) reálne namietal iba porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na potvrdenie uvedeného záveru slúži aj skutočnosť, že k ďalším základným právam
obsiahnutým v čl. 46 ústavy (právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán
verejnej správy, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným postupom)
sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu.
II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
11.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11.2 Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
vytýkal sťažovateľ krajskému súdu, že prevzal nedostatočne zistený skutkový stav
a nedostatočne vykonané dokazovanie súdu prvej inštancie, čoho dôsledkom bol arbitrárny,
resp. nedostatočne odôvodnený rozsudok krajského súdu.
13. Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípadoch, ak
sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť
ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota
na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, sa
ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa mohol zaoberať ústavnou
udržateľnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (napr. IV. ÚS 195/2010,
III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010, II. ÚS 138/2017).
14. V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku krajského
súdu ústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa krajský súd
vysporiadal s námietkami sťažovateľa proti skutkovému stavu ustálenému okresným
súdom:
«Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania mu
predchádzajúceho zistil, že bolo vykonané dokazovanie relevantnými listinnými dôkazmi,
najmä úradne preloženými dokladmi o uplatnených nárokoch poškodených osôb.
zápisnicami z výsluchu svedkov - vodiča a jeho spolujazdkýň, ktoré boli
poškodené v dôsledku dopravnej nehody, listinou obsahujúcou rukou písané údaje
o vodičovi vozidla, ktorý nehodu spôsobil, potvrdeniami o krytí dopravnej nehody vo Veľkej
Británii, výpismi z účtov, evidenčnou kartou vozidla, ďalšími listinami ako aj výsluchom
žalobcu a žalovaného a prvoinštančný súd vykonané dôkazy riadne vyhodnotil, pričom sa
vysporiadal aj s otázkou rozporných zistení ohľadom evidenčného čísla vozidla (EČV)
a farby vozidla.
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť a uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Táto zásada vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti
tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi
skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí
sudca od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné, z nich potom
vylúči tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci
je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, teda ktoré
z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých
dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo
vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, ani hodnotenie ich vzájomnej súvislosti,
pretože ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak
komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú
potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za
preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.
Z dôkazov jednoznačne vyplynulo, že v označený deň 17.04.2007 došlo v meste
vo Veľkej Británii k dopravnej nehode, pri ktorej nárazom zozadu do vozidla, ktoré viedol
došlo k poškodeniu na zdraví jeho spolujazdkýň a
. K tejto nehode nebola polícia volaná, keď účasť polície vzhľadom na odhadovaný
rozsah škody nebola potrebná a vodič, zodpovedajúci za nehodu, poskytol dobrovoľne
kontaktné údaje. Svedok zapísal rukou z dokladov, ktoré mu vodič poskytol,
údaje o vozidle vrátane evidenčného čísla, mena, adresy a tel. čísla vodiča a jeho
poisťovňu, na základe ktorých poisťovňa napriek drobnej nepresnosti v zaznamenaných
údajoch, identifikovala žalovaného ako škodcu. Tento záver žalovaný v konaní
spochybňoval odvolávajúc sa na to, že zapísané EČV ani farba označená svedkami sa
nezhoduje s EČV a farbou vozidla žalovaného. Z obsahu spisu vyplýva, že
si zapísal EČV ako , hoci žalovaný mal EČV , ale ostatné zapísané
údaje sú presné a jednoznačne vedú k žalovanému - značka vozidla Daewoo, meno vodiča
(nie je pritom pravdivé tvrdenie odvolateľa, že by na zápise sa
nachádzalo nesprávne uvedené priezvisko žalovaného - , pretože je tam jasne
uvedené priezvisko , to iba v niektorých písomnostiach poisťovne sa objavuje
odvolateľom uvádzaná nesprávnosť), adresa vo Veľkej Británii, kde aj
podľa vyjadrenia samotného žalovaného tento v čase nehody býval a tiež názov poisťovne
Wüstenrot s adresou jej sídla v Bratislave. Keďže podľa zapísaného EČV nebolo možné
nájsť žiadneho držiteľa vozidla, ktorý by zodpovedal ostatným údajom, poisťovňa napokon
zistila, že žalovaný ako poistník má vozidlo Daewoo s EČV , pričom ostatné
údaje boli zhodné. Odvolací súd, berúc do úvahy všetky vykonané dôkazy bol toho názoru,
že v danej veci rozhodné skutočnosti boli v konaní dostatočne preukázané a omyl v EČV
musel vzniknúť pod vplyvom rozrušenia zapisujúceho. Odvolací súd pripomína, že išlo
o situáciu, kedy v dôsledku nehody bol nepochybne vodič poškodeného vozidla
v strese, zatiaľ čo opisoval údaje z vozidla za ním, v jeho vozidle sedeli dve zranené
osoby, ktoré potrebovali pomoc, nie je vylúčené aj to, že pri opisovaní blokoval premávku.
Za osobu škodcu preto považuje aj odvolací súd žalovaného a to napriek tomu, že svedok
pri výsluchu dňa 15.05.2014 uviedol ako farbu vozidla striebornú a jeho
sestra k otázke farby uviedla: „povedala by som, že strieborná, ale neviem, či je to
presné pomenovanie, bolo to už dávno“, hoci Daewoo žalovaného bolo bielej farby. Túto
nepresnosť pri ústnej výpovedi svedkov (ktorá nebola obsiahnutá medzi opísanými údajmi
zo dňa nehody) je však možné pričítať odstupu času, keďže svedkovia boli vypočutí až viac
ako sedem rokov po nehode, kedy si na farbu nemuseli rozpomenúť celkom presne,
odhliadnuc od toho, že za určitých okolností nie je vylúčené pomýliť si farbu bielu
so striebornou. Pokiaľ ide o argument žalovaného, ktorý poprel, že by mu bolo patrilo
telefónne číslo, ktoré si zapísal, tento sa potom javí vzhľadom
k okolnostiam, za akých zápis prebiehal, ako bezvýznamný. si zapisoval
údaje z dokladu (podľa jeho slov vodič mu ukázal dokument, ktorý mal formu vodičského
preukazu), na ktorom sa však údaj o telefónnom čísle nenachádza, je teda zrejmé, že číslo
mu nadiktoval vodič, ktorý nemusel uviesť pravdivý údaj...
Aj podľa názoru odvolacieho súdu totiž oproti predloženým dôkazom, ktoré
jednoznačne potvrdzujú identitu vodiča, ktorý nehodu spôsobil (žalovaného), potom obrana
žalovaného nemohla obstáť, keď jeho tvrdenie popierajúce, že by bol účastníkom nehody sa
javí ako nevierohodné a účelové s cieľom vyhnúť sa splneniu povinnosti zaplatiť postih
poisťovni, ktorá za neho plnila, rovnako ako si nesplnil svoju povinnosť voči poisťovni už
v čase nehody a to povinnosť ohlásiť vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku ak
vznikla mimo územia SR. Na druhej strane tu nebol žiadny dôvod neveriť svedkom nehody,
keď zhodne so žalobcom, ako aj so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru,
že je vysoko nepravdepodobné, že by si poškodené osoby vytipovali žalovaného ako škodcu
zo zahraničia a súčasne by disponovali aj jeho údajmi o osobe, bydlisku aj poisťovateľovi
v Slovenskej republike.»
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto
právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
16. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
18. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich
konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na
základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú
uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
19.1 Napriek tomu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu aj
vo svojej argumentácii v konaní pred okresným súdom a krajským súdom tvrdil, že nebol
účastníkom údajnej dopravnej nehody a malo dôjsť iba k zneužitiu jeho osobných údajov,
z jeho sťažnosti nevyplýva, že by v konaní pred všeobecnými súdmi poskytol akékoľvek
vysvetlenie ako sa údajní poškodení mali dostať k jeho osobným údajom. Na druhej strane
dôkazy vykonané okresným súdom poskytli dostatočný a relevantný podklad pre závery
konajúcich súdov, že dopravná nehoda sa odohrala a že sťažovateľ bol jej účastníkom.
Nepresnosti, ktoré sa objavili počas dokazovania a na ktoré poukazuje sťažovateľ (bod 3.1),
nemohli podľa názoru ústavného súdu spochybniť závery, ku ktorým sa dopracovali
všeobecné súdy, a rovnako nepotvrdzujú domnienku sťažovateľa, že nemohol byť
účastníkom predmetnej dopravnej nehody. Konajúce súdy komplexne posúdili všetky
vykonané dôkazy a v rámci nimi poskytnutého celkového obrazu správne uzavreli, že
uvedené nepresnosti neboli také závažné, aby mohli spochybniť účasť sťažovateľa na
predmetnej dopravnej nehode.
19.2 K sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa zmeny zákonného sudcu ústavný
súd podotýka, že názor zákonného sudcu je záväzne vyjadrený v meritórnom rozhodnutí
súdu a subjektívne hodnotenie, resp. pocit strany konania (sťažovateľa) počas jednotlivých
pojednávaní v tomto smere nemá žiadnu relevanciu. Krajský súd sa preto v napadnutom
rozsudku v rámci tejto otázky ani nemal s čím vysporiadať.
20. Ústavný súd preto zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku
zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia,
čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnutý
rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej
zmysel, obsahuje dôveryhodný opis skutkového stavu a zrozumiteľné zdôvodnenie
právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.
21. Rovnosť strán konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením
rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata
tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že strany civilného konania (osobitne sporového
konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania, nie je podstatné
ani to, ktorá zo strán konania sa stane žalobcom a ktorá žalovaným (II. ÚS 35/02,
22.1 Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 47 ods. 3 ústavy
nepatrí právo strany v konaní dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov
(m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), preto samotné tvrdenie sťažovateľa, že súd posúdil
určitú situáciu v jeho neprospech (alebo ak neuveril tvrdeniam sťažovateľa), nemôže
indikovať porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
22.2 Na doplnenie ústavný súd dodáva, že na rozdiel od sťažovateľa (bod 3.2) nemal
žiaden problém identifikovať časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej
vysvetľoval, prečo neuveril tvrdeniu sťažovateľa, že nebol účastníkom predmetnej
dopravnej nehody: „Aj keď odporca v konaní spochybňoval svoju totožnosť a totožnosť
svojho vozidla s odôvodnením k nepresnostiam pri zápise vodiča Vernona, súd týmto jeho
tvrdeniam neuveril. Odporca sa v čase nehody zdržiaval v mieste nehody, bol držiteľom
predmetného osobného motorového vozidla, ktorého užívanie neumožnil inej osobe
a nepresnosti sú vzhľadom k rozsahu stotožnenia vozidla a vodiča len minimálne
a akceptovateľné vzhľadom k tomu, že k dopravnej nehode prišlo v zahraničí a zápis
vykonala osoba inej než slovenskej národnosti.“
23. Na základe už uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní
k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
24. Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
predovšetkým namieta, že ani najvyšší súd „... opodstatnené a relevantné námietky
sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní nezodpovedal.“.
25. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (napr.
II. ÚS 324/2010). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
26. Najvyšší súd v napadnutom uznesení preskúmal procesnú prípustnosť dovolania
proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový
poriadok“), pričom uviedol:
„Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ust. § 387
ods. 2 C. s. p. v spojení s ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa znenia ktorého súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec
právne posúdil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré
nepochybne zodpovedá kritériám vymedzeným v ust. § 220 C. s. p., preto v zmysle ust. § 387
ods. 2 C. s. p. stačilo, aby sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti
doplnil ďalšie dôvody, čo aj urobil. V súlade s uvedeným ustanovením odvolací súd v bode
12 odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, prečo považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za vecne správne. V bode 14 odôvodnenia rozhodnutia sa nad rámec
požiadaviek vyplývajúcich z ust. § 387 ods. 2 C. s. p. vysporiadal s odvolacími námietkami
žalovaného, v rámci ktorých žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
skutkové zistenia týkajúce sa evidenčného čísla a farby jeho motorového vozidla, tvrdenia,
že on dňa 17. 4. 2007 nezapríčinil vo Veľkej Británii, v meste , oblasť
dopravnú nehodu, a teda nespôsobil svojím motorovým vozidlom škodu, ktorej náhradu
z titulu poistnej udalosti vyplatila poškodeným žalobkyňa. Nemožno sa preto stotožniť s jeho
tvrdením obsiahnutým v dovolaní, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.
s. p.“
27. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu
vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľa vo vzťahu
k potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, primeraným
spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný
súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
28. K námietke sťažovateľa, ktorý aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
s otázkou rozporných zistení týkajúcich sa evidenčného čísla vozidla a farby vozidla,
ústavný súd konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľa nie je pravdivé, čo vyplýva aj z už
uvedeného bodu 22.2.
29. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V inom prípade by
totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Civilný sporový poriadok výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade
nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
30. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018