Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 432/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Dávidom Nagyom, LL.M., Kukučínova 8, Nové Zámky,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -318

z 8. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. januára 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Dávidom Nagyom, LL.M., Kukučínova 8, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -318 z 8. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -373 z 24. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Galanta (ďalej len

„okresný súd“) svojím rozsudkom č. k. -287 z 24. septembra 2015 zaviazal

sťažovateľa (žalovaného v pôvodnom konaní) na zaplatenie sumy 11 678,32 €

s príslušenstvom. Žalobca v pôvodnom konaní (Wüstenrot poisťovňa a. s., Karadžičova 17,

Bratislava) svoj nárok zakladal na o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. z titulu náhrady

poistného plnenia, keďže zo strany sťažovateľa nedošlo k nahláseniu poistnej udalosti.

Poistnou udalosťou v tomto prípade bola dopravná nehoda, ktorá sa odohrala v Anglicku.

2.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti uvedenému

rozsudku odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -318 z 8. februára 2017

potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom v plnom rozsahu prebral skutkový stav zistený

súdom prvej inštancie a v plnom rozsahu zdieľal aj právne závery súdu prvej inštancie.

2.3 Po doručení rozsudku odvolacieho súdu využil sťažovateľ aj mimoriadny

opravný prostriedok a prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal vo veci dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. januára 2018, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 8. marca 2018, dovolanie sťažovateľa odmietol.

3.1 Sťažovateľ v sťažnosti vyčíta krajskému súdu, že tvrdenia a závery, z ktorých

vychádza napadnutý rozsudok, sú nepresvedčivé a neodôvodnené, čím došlo k porušeniu

práva na spravodlivý súdny proces. Konkrétne sa krajský súd podľa sťažovateľa

nevysporiadal s jeho tvrdením, že dopravná nehoda v Anglicku, ktorá mala byť

hmotnoprávnym základom pre súdom priznané plnenie, sa vôbec nestala a sťažovateľ bol

iba obeťou zneužitia osobných údajov. Toto svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodňoval

nasledujúcimi nepresnosťami: 1. údajne poškodená osoba si mala zapísať evidenčné číslo

vozidla „ “, pričom auto sťažovateľa malo evidenčné číslo „ “;

2. rozpory vo svedeckých výpovediach poškodených, či auto sťažovateľa malo bielu alebo

sivú farbu; 3. k údajnej dopravnej nehode ani nebola zavolaná polícia, ale následne si

poškodení voči poisťovni sťažovateľa uplatnili škodu na zdraví. Sťažovateľ ďalej poukázal

na to, že počas konania na okresnom súde došlo k zmene zákonného sudcu a predošlý sudca

mal na vec údajne iný právny názor, čím sa odvolací súd nezaoberal a s čím sa

nevysporiadal.

3.2 Sťažovateľ ďalej uvádza: «Odvolací súd vo svojom odôvodnení sa nezaoberal

s tvrdením žalovaného, ktorý tvrdí, že sa v rozhodnom čase na určenom mieste nenachádzal

a predmetnú nehodu nemohol spôsobiť. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že

„týmto jeho tvrdeniam neuveril“, pričom tento svoj záver ničím neodôvodnil. V tomto smere

poukazujem na vyššie uvedený bod 9 rozsudku na 4. strane, z ktorého vyplýva že odvolací

súd sa s týmto nedostatočne odôvodnením názorom („neuveril“) stotožňuje, avšak tento

záver žiadnym spôsobom odôvodnení nebol... Odvolací súd len skonštatoval v bode

12. odôvodnenia, že súd prvej inštancie: „sa vysporiadal aj s otázkou rozporných zistení

ohľadom evidenčného čísla vozidla (EČV) a farby vozidla.“ Odvolací súd však presne

nedefinoval, že v ktorej časti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sa ten venoval

uvedeným nejasnostiam. Sťažovateľ ani po opakovanom preštudovaní rozsudku súdu prvej

inštancie nenašiel časť, v ktorej by sa predmetným otázkam súd venoval.» Tým malo dôjsť

podľa sťažovateľa aj k porušeniu rovnosti strán konania.

4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že tento

prispel k porušeniu jeho základného práva podľa tým, že v dovolacom konaní

neodstránil a ani nevysvetlil rozpory, na ktoré sťažovateľ poukázal vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , :

, občan Slovenskej republiky podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 24.01.2018

porušené bolo.

2. Základné právo , :

, občan Slovenskej republiky podľa

rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -318 zo dňa 08.02.2017

o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -87 zo dňa 24.09.2015,

porušené bolo.

3. Základné právo , :

, občan Slovenskej republiky podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -318 zo dňa 08.02.2017

o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -87 zo dňa 24.09.2015,

porušené bolo.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 24.01.2018 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -318 zo dňa 08.02.2017 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Galanta

č. k. -87 zo dňa 24.09.2015, zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania rozsahu 100%.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z už uvedeného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

10. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd s poukazom na samotné vyjadrenia

sťažovateľa (ktorý identifikoval základné právo podľa iba ako právo na

spravodlivý proces) ustálil, že napriek namietanému porušeniu celého (ktorý

obsahuje viacero základných práv) reálne namietal iba porušenie .

Na potvrdenie uvedeného záveru slúži aj skutočnosť, že k ďalším základným právam

obsiahnutým v (právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán

verejnej správy, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným postupom)

sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 napadnutým rozsudkom krajského súdu

11.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11.2 Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

vytýkal sťažovateľ krajskému súdu, že prevzal nedostatočne zistený skutkový stav

a nedostatočne vykonané dokazovanie súdu prvej inštancie, čoho dôsledkom bol arbitrárny,

resp. nedostatočne odôvodnený rozsudok krajského súdu.

13. Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípadoch, ak

sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota

na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu, sa

ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa mohol zaoberať ústavnou

udržateľnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (napr. ,

, , ).

14. V súvislosti s posudzovaním príslušnej časti napadnutého rozsudku krajského

súdu ústavný súd poukazuje na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa krajský súd

vysporiadal s námietkami sťažovateľa proti skutkovému stavu ustálenému okresným

súdom:

«Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania mu

predchádzajúceho zistil, že bolo vykonané dokazovanie relevantnými listinnými dôkazmi,

najmä úradne preloženými dokladmi o uplatnených nárokoch poškodených osôb.

zápisnicami z výsluchu svedkov - vodiča a jeho spolujazdkýň, ktoré boli

poškodené v dôsledku dopravnej nehody, listinou obsahujúcou rukou písané údaje

o vodičovi vozidla, ktorý nehodu spôsobil, potvrdeniami o krytí dopravnej nehody vo Veľkej

Británii, výpismi z účtov, evidenčnou kartou vozidla, ďalšími listinami ako aj výsluchom

žalobcu a žalovaného a prvoinštančný súd vykonané dôkazy riadne vyhodnotil, pričom sa

vysporiadal aj s otázkou rozporných zistení ohľadom evidenčného čísla vozidla (EČV)

a farby vozidla.

Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska

pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť a uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Táto zásada vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti

tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi

skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí

sudca od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné, z nich potom

vylúči tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci

je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, teda ktoré

z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých

dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo

vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, ani hodnotenie ich vzájomnej súvislosti,

pretože ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak

komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú

potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za

preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

Z dôkazov jednoznačne vyplynulo, že v označený deň 17.04.2007 došlo v meste

vo Veľkej Británii k dopravnej nehode, pri ktorej nárazom zozadu do vozidla, ktoré viedol

došlo k poškodeniu na zdraví jeho spolujazdkýň a

. K tejto nehode nebola polícia volaná, keď účasť polície vzhľadom na odhadovaný

rozsah škody nebola potrebná a vodič, zodpovedajúci za nehodu, poskytol dobrovoľne

kontaktné údaje. Svedok zapísal rukou z dokladov, ktoré mu vodič poskytol,

údaje o vozidle vrátane evidenčného čísla, mena, adresy a tel. čísla vodiča a jeho

poisťovňu, na základe ktorých poisťovňa napriek drobnej nepresnosti v zaznamenaných

údajoch, identifikovala žalovaného ako škodcu. Tento záver žalovaný v konaní

spochybňoval odvolávajúc sa na to, že zapísané EČV ani farba označená svedkami sa

nezhoduje s EČV a farbou vozidla žalovaného. Z obsahu spisu vyplýva, že

si zapísal EČV ako , hoci žalovaný mal EČV , ale ostatné zapísané

údaje sú presné a jednoznačne vedú k žalovanému - značka vozidla Daewoo, meno vodiča

(nie je pritom pravdivé tvrdenie odvolateľa, že by na zápise sa

nachádzalo nesprávne uvedené priezvisko žalovaného - , pretože je tam jasne

uvedené priezvisko , to iba v niektorých písomnostiach poisťovne sa objavuje

odvolateľom uvádzaná nesprávnosť), adresa vo Veľkej Británii, kde aj

podľa vyjadrenia samotného žalovaného tento v čase nehody býval a tiež názov poisťovne

Wüstenrot s adresou jej sídla v Bratislave. Keďže podľa zapísaného EČV nebolo možné

nájsť žiadneho držiteľa vozidla, ktorý by zodpovedal ostatným údajom, poisťovňa napokon

zistila, že žalovaný ako poistník má vozidlo Daewoo s EČV , pričom ostatné

údaje boli zhodné. Odvolací súd, berúc do úvahy všetky vykonané dôkazy bol toho názoru,

že v danej veci rozhodné skutočnosti boli v konaní dostatočne preukázané a omyl v EČV

musel vzniknúť pod vplyvom rozrušenia zapisujúceho. Odvolací súd pripomína, že išlo

o situáciu, kedy v dôsledku nehody bol nepochybne vodič poškodeného vozidla

v strese, zatiaľ čo opisoval údaje z vozidla za ním, v jeho vozidle sedeli dve zranené

osoby, ktoré potrebovali pomoc, nie je vylúčené aj to, že pri opisovaní blokoval premávku.

Za osobu škodcu preto považuje aj odvolací súd žalovaného a to napriek tomu, že svedok

pri výsluchu dňa 15.05.2014 uviedol ako farbu vozidla striebornú a jeho

sestra k otázke farby uviedla: „povedala by som, že strieborná, ale neviem, či je to

presné pomenovanie, bolo to už dávno“, hoci Daewoo žalovaného bolo bielej farby. Túto

nepresnosť pri ústnej výpovedi svedkov (ktorá nebola obsiahnutá medzi opísanými údajmi

zo dňa nehody) je však možné pričítať odstupu času, keďže svedkovia boli vypočutí až viac

ako sedem rokov po nehode, kedy si na farbu nemuseli rozpomenúť celkom presne,

odhliadnuc od toho, že za určitých okolností nie je vylúčené pomýliť si farbu bielu

so striebornou. Pokiaľ ide o argument žalovaného, ktorý poprel, že by mu bolo patrilo

telefónne číslo, ktoré si zapísal, tento sa potom javí vzhľadom

k okolnostiam, za akých zápis prebiehal, ako bezvýznamný. si zapisoval

údaje z dokladu (podľa jeho slov vodič mu ukázal dokument, ktorý mal formu vodičského

preukazu), na ktorom sa však údaj o telefónnom čísle nenachádza, je teda zrejmé, že číslo

mu nadiktoval vodič, ktorý nemusel uviesť pravdivý údaj...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu totiž oproti predloženým dôkazom, ktoré

jednoznačne potvrdzujú identitu vodiča, ktorý nehodu spôsobil (žalovaného), potom obrana

žalovaného nemohla obstáť, keď jeho tvrdenie popierajúce, že by bol účastníkom nehody sa

javí ako nevierohodné a účelové s cieľom vyhnúť sa splneniu povinnosti zaplatiť postih

poisťovni, ktorá za neho plnila, rovnako ako si nesplnil svoju povinnosť voči poisťovni už

v čase nehody a to povinnosť ohlásiť vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku ak

vznikla mimo územia SR. Na druhej strane tu nebol žiadny dôvod neveriť svedkom nehody,

keď zhodne so žalobcom, ako aj so súdom prvej inštancie bol aj odvolací súd toho názoru,

že je vysoko nepravdepodobné, že by si poškodené osoby vytipovali žalovaného ako škodcu

zo zahraničia a súčasne by disponovali aj jeho údajmi o osobe, bydlisku aj poisťovateľovi

v Slovenskej republike.»

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

16. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

18. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na

základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

19.1 Napriek tomu, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu aj

vo svojej argumentácii v konaní pred okresným súdom a krajským súdom tvrdil, že nebol

účastníkom údajnej dopravnej nehody a malo dôjsť iba k zneužitiu jeho osobných údajov,

z jeho sťažnosti nevyplýva, že by v konaní pred všeobecnými súdmi poskytol akékoľvek

vysvetlenie ako sa údajní poškodení mali dostať k jeho osobným údajom. Na druhej strane

dôkazy vykonané okresným súdom poskytli dostatočný a relevantný podklad pre závery

konajúcich súdov, že dopravná nehoda sa odohrala a že sťažovateľ bol jej účastníkom.

Nepresnosti, ktoré sa objavili počas dokazovania a na ktoré poukazuje sťažovateľ (bod 3.1),

nemohli podľa názoru ústavného súdu spochybniť závery, ku ktorým sa dopracovali

všeobecné súdy, a rovnako nepotvrdzujú domnienku sťažovateľa, že nemohol byť

účastníkom predmetnej dopravnej nehody. Konajúce súdy komplexne posúdili všetky

vykonané dôkazy a v rámci nimi poskytnutého celkového obrazu správne uzavreli, že

uvedené nepresnosti neboli také závažné, aby mohli spochybniť účasť sťažovateľa na

predmetnej dopravnej nehode.

19.2 K sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa zmeny zákonného sudcu ústavný

súd podotýka, že názor zákonného sudcu je záväzne vyjadrený v meritórnom rozhodnutí

súdu a subjektívne hodnotenie, resp. pocit strany konania (sťažovateľa) počas jednotlivých

pojednávaní v tomto smere nemá žiadnu relevanciu. Krajský súd sa preto v napadnutom

rozsudku v rámci tejto otázky ani nemal s čím vysporiadať.

20. Ústavný súd preto zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku

zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia,

čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnutý

rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej

zmysel, obsahuje dôveryhodný opis skutkového stavu a zrozumiteľné zdôvodnenie

právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.

21. Rovnosť strán konania ( ) súd zabezpečuje vytvorením

rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata

tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že strany civilného konania (osobitne sporového

konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania, nie je podstatné

ani to, ktorá zo strán konania sa stane žalobcom a ktorá žalovaným (,

).

22.1 Do obsahu základného práva podľa , resp.

nepatrí právo strany v konaní dožadovať sa ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov

(m. m. , ), preto samotné tvrdenie sťažovateľa, že súd posúdil

určitú situáciu v jeho neprospech (alebo ak neuveril tvrdeniam sťažovateľa), nemôže

indikovať porušenie základného práva podľa .

22.2 Na doplnenie ústavný súd dodáva, že na rozdiel od sťažovateľa (bod 3.2) nemal

žiaden problém identifikovať časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej

vysvetľoval, prečo neuveril tvrdeniu sťažovateľa, že nebol účastníkom predmetnej

dopravnej nehody: „Aj keď odporca v konaní spochybňoval svoju totožnosť a totožnosť

svojho vozidla s odôvodnením k nepresnostiam pri zápise vodiča Vernona, súd týmto jeho

tvrdeniam neuveril. Odporca sa v čase nehody zdržiaval v mieste nehody, bol držiteľom

predmetného osobného motorového vozidla, ktorého užívanie neumožnil inej osobe

a nepresnosti sú vzhľadom k rozsahu stotožnenia vozidla a vodiča len minimálne

a akceptovateľné vzhľadom k tomu, že k dopravnej nehode prišlo v zahraničí a zápis

vykonala osoba inej než slovenskej národnosti.“

23. Na základe už uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní

k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa

a , ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

24. Sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

predovšetkým namieta, že ani najvyšší súd „... opodstatnené a relevantné námietky

sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní nezodpovedal.“.

25. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov (napr.

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

26. Najvyšší súd v napadnutom uznesení preskúmal procesnú prípustnosť dovolania

proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový

poriadok“), pričom uviedol:

„Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ust. § 387

ods. 2 v spojení s ust. , podľa znenia ktorého súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec

právne posúdil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré

nepochybne zodpovedá kritériám vymedzeným v ust. , preto v zmysle ust.

ods. 2 stačilo, aby sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie jeho správnosti

doplnil ďalšie dôvody, čo aj urobil. V súlade s uvedeným ustanovením odvolací súd v bode

12 odôvodnenia svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, prečo považuje rozhodnutie

súdu prvej inštancie za vecne správne. V bode 14 odôvodnenia rozhodnutia sa nad rámec

požiadaviek vyplývajúcich z ust. vysporiadal s odvolacími námietkami

žalovaného, v rámci ktorých žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil

skutkové zistenia týkajúce sa evidenčného čísla a farby jeho motorového vozidla, tvrdenia,

že on dňa 17. 4. 2007 nezapríčinil vo Veľkej Británii, v meste , oblasť

dopravnú nehodu, a teda nespôsobil svojím motorovým vozidlom škodu, ktorej náhradu

z titulu poistnej udalosti vyplatila poškodeným žalobkyňa. Nemožno sa preto stotožniť s jeho

tvrdením obsiahnutým v dovolaní, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením

rozhodnutia porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.

s. p.“

27. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie sťažovateľa vo vzťahu

k potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, primeraným

spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný

súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

28. K námietke sťažovateľa, ktorý aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal

s otázkou rozporných zistení týkajúcich sa evidenčného čísla vozidla a farby vozidla,

ústavný súd konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľa nie je pravdivé, čo vyplýva aj z už

uvedeného bodu 22.2.

29. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V inom prípade by

totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade

nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

30. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

31. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018