Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 9/2019
PDF · 469.05 KB
No categories available
III. ÚS 9/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Mostná 46, Nitra, pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 19 C 35/2014-161 z 29. júla
2015, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 8 Co 256/2016-184 z 10. novembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 99/2017 z 22. augusta
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. novembra
2018 elektronicky a 30. novembra 2018 poštou sa ,
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho v záhlaví označených práv rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 19 C 35/2014-161 z 29. júla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 256/2016-184 z 10. novembra 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 99/2017
z 22. augusta 2018 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu ústavný súd
priznal náhradu trov konania.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na základe
návrhu (ďalej len „navrhovateľky“) okresný súd napadnutým rozsudkom
nariadil sťažovateľovi (odporcovi) vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v okrese
, v k. ú. , zapísanú na , a to parcelu
2,
s výmerou 1 340 ma odovzdať ju navrhovateľkám do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného
dokazovania zistil, že «účastníci konania dňa 15. 09. 1995 uzavreli medzi sebou „Dohodu
o zmluve“, na základe ktorej odporca vyplatil navrhovateľkám zálohu vo výške 40 000,- Sk
a zároveň sa zaviazal, že ostatnú dohodnutú čiastku 60 000,- Sk sa zaväzuje vyplatiť
navrhovateľkám najneskôr do prvej polovice roka 1996, čím vznikne kúpna zmluva
a pozemok sa prevedie na meno kupujúceho – odporcu. V samotnej „Dohode o zmluve“
nebol špecifikovaný predmet zmluvy, inak povedané nehnuteľnosť, ktorá mala byť
predmetom kúpnej zmluvy resp. zmluvy o budúcej zmluvy, ktorú účastníci mienili uzavrieť,
nebola špecifikovaná žiadnym spôsobom. Zo spisu však vyplýva, že sa jednalo
o nehnuteľnosť v okrese , v katastrálnom území , zapísanú
2
na a to parcelu o výmere 1 340 m. Uvedená
nehnuteľnosť bola vo vlastníctve navrhovateliek, ktorú nadobudli od poručiteľky – svojej
mamy ako dedičstvo, pričom predmetom dedičského konania vedeného pod sp. zn.
2
bola parcela č. o výmere 1 622 m. Odporca začal uvedenú
nehnuteľnosť užívať aj napriek tomu, že neprišlo k zavkladovaniu vlastníckeho práva na
odporcu a k prepisu predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľky odstúpili od „Dohody
o zmluve“ dňa 25. 09. 2001, avšak súdu sa nepodarilo zistiť, či samotné odstúpenie bolo
odporcovi doručené, pričom samotné odstúpenie je zo dňa 25. 9. 2001, pričom poštová
pečiatka na podacom lístku je nečitateľná a dátum na nej je podobný dátumu 28. 12. 2001.
Odporca spochybňoval doručenie odstúpenia od dohody o zmluve, tvrdil, že mu doručené
nebolo a nehnuteľnosť riadne užíval aj naďalej, aj keď bol navrhovateľkami vyzývaný na
vypratanie nehnuteľnosti... Odporca na pozemku urobil úpravy, na pozemok navozil hlinu,
keďže pozemok nebol rovný (boli na ňom jamy a nerovnosti), vysadil stromy a využíval ho
na hospodárske účely, čo potvrdil odporca aj svedkovia.». Keďže „pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa vyžaduje právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho
práva, ktorým je Zmluva uzatvorená v písomnej forme s overením podpisu predávajúceho
a následné zavkladovanie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností“, okresný súd ako
predbežnú otázku v konaní riešil predovšetkým platnosť samotnej „Dohody o zmluve“.
V nadväznosti na uvedené okresný súd konštatoval, že «z obsahu samotnej zmluvy nie je
možné zistiť, či účastníci mienili uzavrieť kúpnu zmluvu alebo zmluvu o budúcej zmluve.
Právny úkon, ktorí urobili účastníci konania je neurčitý a nezrozumiteľný, pretože z jeho
obsahu nie je možné vyvodiť, aká bola vôľa oboch zmluvných strán, nie je špecifikovaná
parcela, ktorá mala byť predmetom právneho úkonu a to ani číslom, ani výmerou.
Nezrozumiteľnosť a neurčitosť zmluvy spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Absolútna
neplatnosť pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku. Súd musí v zmysle pozitívnej právnej úpravy
prihliadať na absolútnu neplatnosť zmluvy ex officio, teda z úradnej povinnosti aj bez
návrhu... Čo sa týka námietky premlčania práva na odstúpenie od zmluvy, túto súd
považoval za právne irelevantnú, keďže možno odstúpiť len od platnej zmluvy. Nakoľko však
samotná „Dohoda o zmluve“ je absolútne neplatná t. j. ničotná, pre vyššie uvedené dôvody,
otázkou premlčania sa nie je vôbec potrebné zaoberať.». Okresný súd sa osobitne zaoberal
aj tvrdením sťažovateľa, že predmetnú nehnuteľnosť vydržal, pričom s poukazom
na zákonné podmienky vydržania konštatoval, že «vydržať vlastnícke právo môže len
oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je
držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne;
ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych
predstáv držiteľa (Z IV s. 428 ods. 3).Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie
v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou
vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda
v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa
platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“ (uznesenie Najvyššieho súdu
z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010). Súd dospel k záveru, že odporca v žiadnom
prípade nebol dobromyseľný v tom, že vec (pozemok), ktorú mal v dlhodobo v držbe, mu
patrí a je jej vlastníkom. Námietky právneho zástupcu odporcu súd nepovažoval za
relevantné, lebo odporca vedel o existencii „Dohody o zmluve“, preto mal vedomosť, komu
pôda patrí (kto ju má vo vlastníctve) a kto ju predtým nerušene užíval a mal v držbe.
Samotný výklad ustanovení právneho zástupcu odporcu o vydržaní sa teda súdu javil ako
právne neudržateľný, keďže odporca na vydržanie nesplnil ani elementárne podmienky,
ktoré Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním kladie.
Z vyjadrenia odporcu, ako aj z vyjadrenia svedkýň... vyplynulo, že odporca si bol vedomý
skutočnosti, že pozemok na neho nebol prepísaný a chcel od navrhovateľky v 1. rade aby
sa dostavila na matriku za účelom jeho prepísania, teda v žiadnom prípade nebol vo svojej
držbe dobromyseľný a nemohol sa cítiť ako vlastník uvedenej nehnuteľnosti. Na podklade
uvedených skutočností súd dospel k záveru, že odporca predmetnú nehnuteľnosť nevydržal,
ale užíval ju bez právneho dôvodu. Odporca neuniesol dôkazné bremeno, keďže neuviedol
žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení a s poukazom na takto vykonané dokazovanie súd
návrhu navrhovateliek vyhovel.».
3. Na základe odvolania sťažovateľa, v ktorom namietal „nesprávne skutkové
zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci“, pokiaľ ide
o nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetnej nehnuteľnosti, krajský súd
napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) potvrdil, pričom v jeho odôvodnení
na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku konštatoval, že «podľa § 34
Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle, smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
V citovanom ustanovení je definovaná jedna z najvýznamnejších právnych skutočností,
s ktorou objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik práv a povinností. V posudzovanej
právnej veci žalobca vlastnícke právo odvodzoval od dohody z 15. 09. 1995. Pri posúdení
platnosti tohto právneho úkonu súd prvej inštancie správne ako základnú otázku posudzoval
otázku vzniku právneho úkonu a jeho platnosti z hľadiska určitosti, zrozumiteľnosti
a možnosti plnenia. Absencia týchto náležitostí právneho úkonu má za následok, že právny
úkon je neplatný. V danej veci z obsahu dôvodov nesporne vyplýva, čo napokon nenamietal
ani žalovaný, že „Dohoda o zmluve“ nemá náležitosti platného právneho úkonu, pretože
neobsahuje predmet, na ktorú sa obsah dohody viazal, a preto je neplatná. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť vydržaním, pretože nesplnil podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho právo týmto nadobúdacím titulom... Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalovaný užíval spornú nehnuteľnosť, avšak po celý čas si bol vedomý,
že vlastnícke právo k nehnuteľnosti usporiadané nie je. Z vykonaného dokazovania,
výpovede žalovaného ako aj svedkov vyplýva, že sa snažil usporiadať vlastnícke právo
zápisom v katastri nehnuteľností, pričom k zápisu nedošlo... V preskúmavanej veci aj podľa
názoru odvolacieho súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný nesplnil podmienku
oprávnenej držby, pretože nebol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Vedel,
že nie je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, pričom v zmysle § 28 ods. 1
zák. č. 165/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené
v § 1 ods. 1 (o vlastníckom práve a iné) sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon
neustanovuje inak.».
4. Dovolanie sťažovateľa podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. c) CSP, v ktorom
namietal „nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako
i rozsudku súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne posúdenie
dobromyseľnosti držby žalovaného“, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol
pre neprípustnosť podľa § 447 písm. f) CSP, pričom v jeho odôvodnení konštatoval, že
vadou zmätočnosti konanie pred krajským súdom postihnuté nebolo; „... dovolaním
napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil
svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom
prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Ak odvolací súd v plnom rozsahu
odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba
poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci,
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok
odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)
C. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom... V preskúmavanej veci dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod
spôsobom, aký vyplýva z § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.
Z obsahu podaného dovolania nevyplýva vymedzenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu ani označenie rozhodnutí dovolacieho súdu,
v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne.“.
5. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti
opätovne tvrdí, že „sa stal vlastníkom nehnuteľnosti dotknutej návrhom na vypratanie... a to
vydržaním vlastníckeho práva k nej... nakoľko sa so zreteľom na všetky okolnosti (jednak
dohodu a jednak aj správanie sa jej účastníkov spočívajúce v konsenze o odovzdaní a
užívaní dotknutej nehnuteľnosti sťažovateľom ako vlastnej) domnieval, že mu táto
nehnuteľnosť vlastnícky patrí, a to nie len pre svoj subjektívny pocit ale hlavne pre
objektivizovaný psychický stav... sprevádzaný jeho vnútorným pocitom o jeho vlastníctve
k predmetnej nehnuteľnosti, založený na zaplatení celej kúpnej ceny, odovzdaní
nehnuteľnosti sťažovateľovi, následnom nerušenom užívaní, oplotení a skultúrňovaní
nehnuteľnosti ako aj objektívnom názore ľudí z obce , že nehnuteľnosť
vlastnícky patrí práve sťažovateľovi“. Podľa názoru sťažovateľa dokazovanie vykonané
okresným súdom dostatočne preukazuje, že bol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť
patrí, preto odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku
krajského súdu považuje za také, ktoré nespĺňa náležitosti predpísané zákonom, a tým ani
požiadavku, aby bolo jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Krajskému súdu navyše vytýka,
že mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej
miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu sťažovateľ považuje za arbitrárne, pretože je presvedčený, že sa v ňom
nevysporiadal s otázkou dôvodov prípustnosti sťažovateľom podaného dovolania, čím
rovnako zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces.
II.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
9. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd
druhej inštancie, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne
preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom
okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09
a iné).
10. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 1 Cdo 99/2017 z 22. augusta 2018 (28. septembra 2018),
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú
lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v jeho
prípade za zachovanú.
11. V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti však ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu (bod 5) dospel k názoru, že nie je
opodstatnená.
12. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
13. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3)
ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (bod 2), pričom nezistil, že by
tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom
konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,
že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
14. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dokazovania vykonaného
všeobecnými súdmi ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že pri preskúmavaní ústavnosti
rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje
skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva,
a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha
hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, výsluchy strán,
výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich
dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného
súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale popieral by
základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie
predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ
všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú,
ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi,
a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
15. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať
sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva klásť účastníkom otázky
a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (III. ÚS 60/04). Do obsahu
tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
16. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví
svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
17. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016),
resp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani
nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by
totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
19. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského súdu,
jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného
prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bod 4).
20. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
napádal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto uznesením.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019