Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Mostná 46, Nitra, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. -161 z 29. júla

2015, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -184 z 10. novembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. augusta

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. novembra

2018 elektronicky a 30. novembra 2018 poštou sa ,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho v záhlaví označených práv rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -161 z 29. júla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -184 z 10. novembra 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. augusta 2018 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu ústavný súd

priznal náhradu trov konania.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na základe

návrhu (ďalej len „navrhovateľky“) okresný súd napadnutým rozsudkom

nariadil sťažovateľovi (odporcovi) vypratať nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v okrese

, v k. ú. , zapísanú na , a to parcelu

2,

s výmerou 1 340 ma odovzdať ju navrhovateľkám do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného

dokazovania zistil, že «účastníci konania dňa 15. 09. 1995 uzavreli medzi sebou „Dohodu

o zmluve“, na základe ktorej odporca vyplatil navrhovateľkám zálohu vo výške 40 000,- Sk

a zároveň sa zaviazal, že ostatnú dohodnutú čiastku 60 000,- Sk sa zaväzuje vyplatiť

navrhovateľkám najneskôr do prvej polovice roka 1996, čím vznikne kúpna zmluva

a pozemok sa prevedie na meno kupujúceho – odporcu. V samotnej „Dohode o zmluve“

nebol špecifikovaný predmet zmluvy, inak povedané nehnuteľnosť, ktorá mala byť

predmetom kúpnej zmluvy resp. zmluvy o budúcej zmluvy, ktorú účastníci mienili uzavrieť,

nebola špecifikovaná žiadnym spôsobom. Zo spisu však vyplýva, že sa jednalo

o nehnuteľnosť v okrese , v katastrálnom území , zapísanú

2

na a to parcelu o výmere 1 340 m. Uvedená

nehnuteľnosť bola vo vlastníctve navrhovateliek, ktorú nadobudli od poručiteľky – svojej

mamy ako dedičstvo, pričom predmetom dedičského konania vedeného pod sp. zn.

2

bola parcela č. o výmere 1 622 m. Odporca začal uvedenú

nehnuteľnosť užívať aj napriek tomu, že neprišlo k zavkladovaniu vlastníckeho práva na

odporcu a k prepisu predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľky odstúpili od „Dohody

o zmluve“ dňa 25. 09. 2001, avšak súdu sa nepodarilo zistiť, či samotné odstúpenie bolo

odporcovi doručené, pričom samotné odstúpenie je zo dňa 25. 9. 2001, pričom poštová

pečiatka na podacom lístku je nečitateľná a dátum na nej je podobný dátumu 28. 12. 2001.

Odporca spochybňoval doručenie odstúpenia od dohody o zmluve, tvrdil, že mu doručené

nebolo a nehnuteľnosť riadne užíval aj naďalej, aj keď bol navrhovateľkami vyzývaný na

vypratanie nehnuteľnosti... Odporca na pozemku urobil úpravy, na pozemok navozil hlinu,

keďže pozemok nebol rovný (boli na ňom jamy a nerovnosti), vysadil stromy a využíval ho

na hospodárske účely, čo potvrdil odporca aj svedkovia.». Keďže „pre nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa vyžaduje právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho

práva, ktorým je Zmluva uzatvorená v písomnej forme s overením podpisu predávajúceho

a následné zavkladovanie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností“, okresný súd ako

predbežnú otázku v konaní riešil predovšetkým platnosť samotnej „Dohody o zmluve“.

V nadväznosti na uvedené okresný súd konštatoval, že «z obsahu samotnej zmluvy nie je

možné zistiť, či účastníci mienili uzavrieť kúpnu zmluvu alebo zmluvu o budúcej zmluve.

Právny úkon, ktorí urobili účastníci konania je neurčitý a nezrozumiteľný, pretože z jeho

obsahu nie je možné vyvodiť, aká bola vôľa oboch zmluvných strán, nie je špecifikovaná

parcela, ktorá mala byť predmetom právneho úkonu a to ani číslom, ani výmerou.

Nezrozumiteľnosť a neurčitosť zmluvy spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Absolútna

neplatnosť pôsobí ex tunc, t. j. od začiatku. Súd musí v zmysle pozitívnej právnej úpravy

prihliadať na absolútnu neplatnosť zmluvy ex officio, teda z úradnej povinnosti aj bez

návrhu... Čo sa týka námietky premlčania práva na odstúpenie od zmluvy, túto súd

považoval za právne irelevantnú, keďže možno odstúpiť len od platnej zmluvy. Nakoľko však

samotná „Dohoda o zmluve“ je absolútne neplatná t. j. ničotná, pre vyššie uvedené dôvody,

otázkou premlčania sa nie je vôbec potrebné zaoberať.». Okresný súd sa osobitne zaoberal

aj tvrdením sťažovateľa, že predmetnú nehnuteľnosť vydržal, pričom s poukazom

na zákonné podmienky vydržania konštatoval, že «vydržať vlastnícke právo môže len

oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky

okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je

držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne;

ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych

predstáv držiteľa (Z IV s. 428 ods. 3).Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie

v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou

vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda

v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa

platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“ (uznesenie Najvyššieho súdu

z 1. marca 2011, sp. zn. ). Súd dospel k záveru, že odporca v žiadnom

prípade nebol dobromyseľný v tom, že vec (pozemok), ktorú mal v dlhodobo v držbe, mu

patrí a je jej vlastníkom. Námietky právneho zástupcu odporcu súd nepovažoval za

relevantné, lebo odporca vedel o existencii „Dohody o zmluve“, preto mal vedomosť, komu

pôda patrí (kto ju má vo vlastníctve) a kto ju predtým nerušene užíval a mal v držbe.

Samotný výklad ustanovení právneho zástupcu odporcu o vydržaní sa teda súdu javil ako

právne neudržateľný, keďže odporca na vydržanie nesplnil ani elementárne podmienky,

ktoré pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním kladie.

Z vyjadrenia odporcu, ako aj z vyjadrenia svedkýň... vyplynulo, že odporca si bol vedomý

skutočnosti, že pozemok na neho nebol prepísaný a chcel od navrhovateľky v 1. rade aby

sa dostavila na matriku za účelom jeho prepísania, teda v žiadnom prípade nebol vo svojej

držbe dobromyseľný a nemohol sa cítiť ako vlastník uvedenej nehnuteľnosti. Na podklade

uvedených skutočností súd dospel k záveru, že odporca predmetnú nehnuteľnosť nevydržal,

ale užíval ju bez právneho dôvodu. Odporca neuniesol dôkazné bremeno, keďže neuviedol

žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení a s poukazom na takto vykonané dokazovanie súd

návrhu navrhovateliek vyhovel.».

3. Na základe odvolania sťažovateľa, v ktorom namietal „nesprávne skutkové

zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci“, pokiaľ ide

o nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetnej nehnuteľnosti, krajský súd

napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2

(ďalej aj „“) potvrdil, pričom v jeho odôvodnení

na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku konštatoval, že «podľa § 34

právny úkon je prejav vôle, smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo

zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

V citovanom ustanovení je definovaná jedna z najvýznamnejších právnych skutočností,

s ktorou objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik práv a povinností. V posudzovanej

právnej veci žalobca vlastnícke právo odvodzoval od dohody z 15. 09. 1995. Pri posúdení

platnosti tohto právneho úkonu súd prvej inštancie správne ako základnú otázku posudzoval

otázku vzniku právneho úkonu a jeho platnosti z hľadiska určitosti, zrozumiteľnosti

a možnosti plnenia. Absencia týchto náležitostí právneho úkonu má za následok, že právny

úkon je neplatný. V danej veci z obsahu dôvodov nesporne vyplýva, čo napokon nenamietal

ani žalovaný, že „Dohoda o zmluve“ nemá náležitosti platného právneho úkonu, pretože

neobsahuje predmet, na ktorú sa obsah dohody viazal, a preto je neplatná. Odvolací súd sa

stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť vydržaním, pretože nesplnil podmienky pre

nadobudnutie vlastníckeho právo týmto nadobúdacím titulom... Z vykonaného dokazovania

vyplýva, že žalovaný užíval spornú nehnuteľnosť, avšak po celý čas si bol vedomý,

že vlastnícke právo k nehnuteľnosti usporiadané nie je. Z vykonaného dokazovania,

výpovede žalovaného ako aj svedkov vyplýva, že sa snažil usporiadať vlastnícke právo

zápisom v katastri nehnuteľností, pričom k zápisu nedošlo... V preskúmavanej veci aj podľa

názoru odvolacieho súdu bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný nesplnil podmienku

oprávnenej držby, pretože nebol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí. Vedel,

že nie je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, pričom v zmysle § 28 ods. 1

o katastri nehnuteľnosti práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené

v § 1 ods. 1 (o vlastníckom práve a iné) sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon

neustanovuje inak.».

4. Dovolanie sťažovateľa podľa a , v ktorom

namietal „nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako

i rozsudku súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne posúdenie

dobromyseľnosti držby žalovaného“, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol

pre neprípustnosť podľa , pričom v jeho odôvodnení konštatoval, že

vadou zmätočnosti konanie pred krajským súdom postihnuté nebolo; „... dovolaním

napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,

výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil

svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom

prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok. Ak odvolací súd v plnom rozsahu

odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba

poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci,

rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f)

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne

uspokojivým spôsobom... V preskúmavanej veci dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod

spôsobom, aký vyplýva z v spojení s

Z obsahu podaného dovolania nevyplýva vymedzenie právnej otázky, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu ani označenie rozhodnutí dovolacieho súdu,

v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne.“.

5. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti

opätovne tvrdí, že „sa stal vlastníkom nehnuteľnosti dotknutej návrhom na vypratanie... a to

vydržaním vlastníckeho práva k nej... nakoľko sa so zreteľom na všetky okolnosti (jednak

dohodu a jednak aj správanie sa jej účastníkov spočívajúce v konsenze o odovzdaní a

užívaní dotknutej nehnuteľnosti sťažovateľom ako vlastnej) domnieval, že mu táto

nehnuteľnosť vlastnícky patrí, a to nie len pre svoj subjektívny pocit ale hlavne pre

objektivizovaný psychický stav... sprevádzaný jeho vnútorným pocitom o jeho vlastníctve

k predmetnej nehnuteľnosti, založený na zaplatení celej kúpnej ceny, odovzdaní

nehnuteľnosti sťažovateľovi, následnom nerušenom užívaní, oplotení a skultúrňovaní

nehnuteľnosti ako aj objektívnom názore ľudí z obce , že nehnuteľnosť

vlastnícky patrí práve sťažovateľovi“. Podľa názoru sťažovateľa dokazovanie vykonané

okresným súdom dostatočne preukazuje, že bol dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť

patrí, preto odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku

krajského súdu považuje za také, ktoré nespĺňa náležitosti predpísané zákonom, a tým ani

požiadavku, aby bolo jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Krajskému súdu navyše vytýka,

že mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej

miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu sťažovateľ považuje za arbitrárne, pretože je presvedčený, že sa v ňom

nevysporiadal s otázkou dôvodov prípustnosti sťažovateľom podaného dovolania, čím

rovnako zasiahol do jeho práva na spravodlivý súdny proces.

II.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

9. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd

druhej inštancie, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne

preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom

okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne

, , , , ,

a iné).

10. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. z 22. augusta 2018 (28. septembra 2018),

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú

lehotu na podanie sťažnosti podľa považoval v jeho

prípade za zachovanú.

11. V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti však ústavný súd

so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu (bod 5) dospel k názoru, že nie je

opodstatnená.

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

13. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3)

ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (bod 2), pričom nezistil, že by

tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom

konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,

že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

14. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dokazovania vykonaného

všeobecnými súdmi ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že pri preskúmavaní ústavnosti

rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje

skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva,

a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha

hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, výsluchy strán,

výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich

dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného

súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale popieral by

základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie

predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (, ). Pokiaľ

všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z až rešpektujú,

ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi,

a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval ().

15. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať

sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť

prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva klásť účastníkom otázky

a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (). Do obsahu

tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), ani domáhať sa toho, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

16. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví

svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

(). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným (, , ).

17. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016),

resp. (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani

nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by

totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

19. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského súdu,

jeho dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného

prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bod 4).

20. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

napádal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto uznesením.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019