Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 362/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Čurillom, Hlavná 11, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu

Svidník č. k. -276 zo 7. júna 2016, postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -345 z 28. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

10. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť, ktorú 8. októbra 2018 podala elektronicky

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej v záhlaví označených práv postupom

a rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. -276

zo 7. júna 2016, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -345 z 28. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2018.

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sa žalobca

v konaní vedenom okresným súdom proti sťažovateľke ako žalovanej domáhal zaplatenia

sumy 19 051,82 eur s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za poskytnuté služby,

a to stavebné práce na jej rodinnom dome vyplývajúce zo zmluvy o dielo. Okresný súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že

,,žalobca vykonával pre žalovanú stavebné práce na rodinnom dome na ulici

. Práce boli realizované v I. a II. etape spôsobom ako je vyššie uvedené

a ani podľa žalovanej v I. etape neboli zistené nedostatky. Problémy začali nezaplatením

faktúry číslo 20060904 splatnej 21.9.2006, kedy žalobca vyúčtoval žalovanej za vykonané

práce na stavbe rodinného domu za obdobie od 5.6.2006 - do 7.9.2006 celkovú sumu

25.935,40 eura... Súčasťou faktúry je krycí list čerpania za obdobie od 5.6.2006 do 7.9.2006

... Prílohu krycieho listu tvorí súpis vykonaných prác za obdobie od 5.6.2006 do 7.9.2006...

Faktúra je odporkyňou podpísaná, teda to svedčí o úrovní jednania účastníkov a vec

nepotrebuje ďalší komentár, ďalej faktúry č. 20070107 splatnou 26.1.2007, ktorou

navrhovateľ vyúčtoval odporkyni za vykonané práce na stavbe rodinného domu za obdobie

od 2.1.2007 – do 12.1.2007 celkovú sumu 5.774,25 eura... Súčasťou faktúry je krycí list

čerpania za obdobie od 2.1.2007 do 12.1.2007... Prílohu krycieho listu tvorí súpis

vykonaných prác za obdobie od 2.1.2007 do 12.1.2007...“. V nadväznosti na uvedené

okresný súd konštatoval, že „skutočnosť, že práce boli vykonané nie je sporné. V tomto

štádiu netvorí predmet konania otázka I. etapy, predmet tvoria práce z faktúry č. 20060904

(na sumu 781.330,- Sk z ktorej odporkyňa zaplatila 381.330,- Sk), teda rozdiel v nedoplatku

na sume 13.277,57 eura (400.000,- Sk), a faktúra č. 20070107 na sumu 5.774,25 eura...

Medzi účastníkmi bola dobrá - korektná spolupráca, pričom tento stav aj napriek súdnemu

konaniu pokračuje, pretože vzájomné vytýkané spory v odstraňovaní závad - nedostatkov

iba toto potvrdzujú, nakoľko žalovaná žalobcovi vytýkala aj nedostatky za práce, ktoré tento

nevykonával, jemu vytýkané nedostatky odstránil. Bez povšimnutia nemôže zostať

tá skutočnosť, že žalobca sa nebránil ani znaleckému dokazovaniu na nedostatky,

ak žalovaná má za to, že práce boli vykonané nekvalitne. Teda tento stav nenastal, zostalo

to v rovine konštatovania. Predmet sporu nepožadoval ani konanie pred súdom, pretože

vo veci sporové strany neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok,

že žalobca nevykonal práce, prípadne aby tieto vykonal nekvalitne, pretože žalovaná sa do

rodinného domu nasťahovala 1.12.2007, tento obýva, preto toto samo svedčí o úrovní

vykonaných prác. Vzhľadom aj na osobné prejavy sporových strán došlo k tomu, že niektoré

práce neboli odovzdané, čo sporové strany potvrdili, avšak toto nemá za následok, že tieto

neboli vykonané, prípadne nekvalitne, resp., že toto má za následok, že žalovaná z toho

dôvodu nie je povinná žalobcovi zaplatiť už citované faktúry, pretože spôsob vykonania nie

je sporný. Taktiež nie je možné sa stotožniť so slovami žalovanej, že žalobcovi nevzniklo ani

len právo fakturovať ním vykonané práce, nakoľko s poukazom na absenciu odovzdania

a prevzatia diela v súlade s platnou právnou úpravou sa pohľadávka ceny diela nestala

splatnou, pretože problém začal, až keď sa žalobca domáhal zaplatenia faktúry za vykonané

práce, ktoré sú špecifikované aj na obdobie.“. Okresný súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku taktiež reagoval na námietku sťažovateľky, prečo nepripustil ďalšie dokazovanie,

ktoré podľa jeho názoru „nerieši predmet sporu, naviac odporkyňa v dome býva, preto

v tomto štádiu vykonávať ďalšie dokazovanie je bezpredmetné, pričom odporkyňa mohla

už pred nasťahovaním sa do rodinného domu, prípadne neskôr ako začalo nedorozumenie

(sporové konanie) medzi účastníkmi požiadať o znalecké dokazovanie na vykonané práce,

avšak k tomu nedošlo, preto v tomto štádiu už toto nemá význam... Postupom žalovanej

došlo k tomu, že predmet sporu sa v prevažnej miere odročoval z dôvodov na jej strane

a riešenie odsúvalo. Tento stav konania vec nevyriešil, iba konanie predražil, preto

nemožno hovoriť ani o hospodárnosti konania. Žalobca má právo, aby o jeho návrhu bolo

v primeranom čase rozhodnuté, súd vo veci rozhodol spôsobom a za procesných podmienok

ako je uvedené, žalobe vyhovel, nakoľko zo vzniknutého záväzkového vzťahu navrhovateľ

má právo na zaplatenie sumy, za vykonané práce podľa faktúr ako je vyššie uvedené. Preto

na základe vyššie uvedených skutočnosti súd za základ pri rozhodovaní zobral už citované

faktúry (vykonané práce) a v tejto intencii rozhodol. Opak dôkazu v konaní nebol

preukázaný.“.

3. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že „súd prvej inštancie

nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, postupoval nezákonne, protiústavné,

porušujúc základné a elementárne práva účastníkov konania, výsledkom čoho je nezákonné

a nepreskúmateľné rozhodnutie“, krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného

súdu ako vecne správny podľa a (ďalej aj

„CSP“) potvrdil, pričom v jeho odôvodnení na zdôraznenie správnosti preskúmavaného

rozsudku konštatoval, že ,,podľa ustanovenia , záväzkovým vzťahom je právny

vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi

vzniká povinnosť splniť záväzok. Podľa ustanovenia , záväzky vznikajú z právnych

úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo

z iných skutočností uvedených v zákone.“. Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľky

týkajúcej sa dĺžky konania súdu prvej inštancie poukázal na časť jeho odôvodenia, v ktorej

zvýraznil, že „z obsahu spisu nakoniec vyplýva, že k predĺženiu dĺžky konania spôsobenej

žalovanou dochádzalo odročením pojednávaní z dôvodov na strane žalovanej

(pojednávania dňa 19.03.2008...). Po tom ako bol rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa

04. mája 2010 sp. zn. -172 uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.

októbra 2011 sp. zn. zrušený a vec sa vrátila súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, opätovne došlo k predĺženiu dĺžky konania zo strany žalovanej a to odročením

pojednávaní (pojednávania dňa 28.02.2012...). Žalovaná bola tiež viackrát bezvýsledne

vyzývaná ku konkretizovaniu prác ktoré zaplatila (výzva zo dňa 28.12.2011...)“. Odvolací

súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľky, že súd prvej inštancie

nedostatočne zistil skutkový stav, keď konštatoval, že „čo sa týka prvej faktúry č. 20060904

so splatnosťou 21.09.2006, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,

že podpis žalovanej na tejto faktúre vyjadruje súhlas s jej obsahom, nie ako tvrdí žalovaná

v odvolacej námietke, že tento podpis znamená len prevzatie tohto účtovného fakturačného

podkladu. Možno sa stotožniť aj s názorom súdu prvej inštancie v tejto súvislosti, že podpis

žalovanej na faktúre svedčí o úrovni jednania účastníkov. Za tohto stavu nemožno vyčítať

súdu prvej inštancie jeho záver, že ďalšie vykonávanie dokazovania už nemá význam,

či opodstatnenie z pohľadu prejavov sporových strán. Následné zistenie vád, či skutočnosť,

že zo stavby došlo k odcudzeniu niektorých vecí, nemôže mať vplyv na úhradu tejto faktúry.

Čo sa týka druhej faktúry č. 20070107 so splatnosťou 26.01.2007, povinnosť jej úhrady súd

prvej inštancie rovnako náležitým spôsobom odôvodnil. Za významné treba považovať

zistenie súdu prvej inštancie, že súčasťou každej faktúry bol krycí list čerpania za obdobie

02.01.2007 - 12.01.2007 (v prípade prvej faktúry bol jej súčasťou krycí list za obdobie

05.06.2006 - 07.09.2006) a prílohou krycieho listu bol súpis vykonaných prác za konkrétne

obdobie. Ak teda žalovaná v konaní namietala, že na úradu niektorých hore špecifikovaných

prác žalobca nemá nárok, z hľadiska unesenia dôkazného bremena bolo jej povinnosťou

v tomto konaní svoje tvrdenia náležite preukázať.

Čo sa týka odvolacej námietky poukazujúcej na výslovnú úpravu platobných

podmienok, či definovania riadne dokončeného diela, k tej treba uviesť, že sa vzťahuje

na vykonanie prác v prvej etape na základe Zmluvy o diele č. 4/2004 zo dňa 31.05.2004,

ktorá nie je predmetom tohto konania. Podmienky, za ktorých boli vykonané ďalšie

vykonané práce boli následne predmetom inej dohody. O tom, že tieto dohody týkajúce sa

prvej etapy a prípadných ďalších etáp totožné neboli vyplýva z vyjadrenia samotnej

žalovanej, ktorá nenamietala fakturáciu ďalších vykonávaných prác zo strany žalobcu

po častiach. Poukazovanie na skutočnosť, že následne dielo nebolo riadne dokončené, či na

konečnú faktúru, čo vyplýva zo skôr uzatvorenej písomnej zmluvy o dielo č. 4/2004 zo dňa

31.05.2004 je teda bez právneho významu.

Napokon žalovaná v podanom odvolaní zvýrazňuje, že pristupovala k jednotlivým

úhradám faktúr ad hoc v záujme riadneho a včasného ukončenia prác. Záver odvolateľky

v tom smere, že takéto správanie z jej strany bolo prirodzené a logické je napokon v súlade

so záverom súdu prvej inštancie svedčiacom o úrovni jednania účastníkov. Všetko uvedené

nasvedčuje tomu, že medzi žalobcom a žalovanou po celý čas ich zmluvného vzťahu

dominoval prvok dohody.“.

4. Dovolanie sťažovateľky podľa , v ktorom namietala

neuskutočnenie znaleckého dokazovania a v ktorom poukázala na prípadné dovolacie

dôvody v súlade s dikciou ustanovenia v spojení s ustanovením

ods. 1 písm. a) a c) najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre neprípustnosť

podľa a v jeho odôvodnení konštatoval, že vadou zmätočnosti konanie

pred krajským súdom postihnuté nebolo; „dovolateľka mala za to, že je povinnosťou súdu

svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a vysporiadať sa so všetkými námietkami strán.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého)

rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ

išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci.

V tomto prípade preto ich nie je potrebné opakovať, keďže ani zo strany odvolateľky neboli

v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd

prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred

súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára

ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v odôvodnení sa obmedzil

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, takýto postup bol plne

v súlade s ; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rozsudok súdu prvej inštancie

obsahuje podrobné vysvetlenie dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie a s ktorými sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými

podstatnými námietkami, ktoré mali vplyv na rozhodnutie v spore. Za vadu konania v

zmysle tak v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.“ Dovolací súd sa v rámci

odôvodnenia svojho uznesenia vyjadril aj „k námietkam dovolateľky týkajúcich

sa nedostatočného zistenia rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonania všetkých

navrhovaných dôkazov (alebo nesprávneho vyhodnotenie niektorého dôkazu najvyšší súd

už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že nie sú dôvodom

znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ zakladajúcim prípustnosť dovolania)... Podľa názoru dovolacieho súdu ani

po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla

2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle

nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo

nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“. V závere dovolací súd konštatoval, že

„je nepochybné, že žalovaná podala dovolanie, ktoré má náležitosti v zmysle

(nie je preto daný dôvod pre jeho odmietnutie podľa ), v jej dovolaní

ale absentuje iná zákonom požadovaná náležitosť - dovolacie dôvody v ňom nie sú

vymedzené spôsobom uvedeným v “.

5. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti opätovne tvrdí, že okresný súd bol povinný vykonať dokazovanie pripojením

listinných dôkazov, výsluchom svedkov, prípadne uskutočnením ohliadky na mieste

samom, ale predovšetkým vykonaním znaleckého dokazovania znalcom z príslušného

odboru na posúdenie odborných otázok. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného

súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu preto považuje za také, ktoré nespĺňa

náležitosti predpísané zákonom, a tým ani požiadavku, aby bolo jasné, zrozumiteľné

a preskúmateľné. Krajskému súdu navyše vytýka, že sa nekriticky a v rozpore s platnou

právnou úpravou vysporiadal s absenciou znaleckého dokazovania, čím bolo porušené

jej právo na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ ide o námietky vzťahujúce sa na napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka je presvedčená, že ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto

vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa a zároveň aj dôvodnosť

podaného dovolania.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že jej základné právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a právo na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) bolo rozsudkami všeobecných súdov porušené a aby ústavný súd napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň sťažovateľka požaduje odložiť

vykonateľnosť napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľka

sa v petite ústavnej sťažnosti domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil aj porušenie

jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

postupom okresného súdu aj krajského súdu, prikázal krajskému súdu, po zrušení

predmetného rozhodnutia v napadnutom konaní, konať bez zbytočných prieťahov a priznal

sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

14. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

sú neodôvodnené, nepreskúmateľné, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

17. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd

so zreteľom na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu (bod 5) dospel k názoru, že nie je

opodstatnená.

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú

dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci

sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového

základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

20. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3)

ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie (bod 2), pričom nezistil, že by

tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom

konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,

že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

21. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa dokazovania vykonaného

všeobecnými súdmi ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že pri preskúmavaní ústavnosti

rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje

skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie

faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť

ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy

svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť

pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol

nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady

ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady

na zistenie materiálnej pravdy (, ). Pokiaľ všeobecné súdy

ústavné garancie vyplývajúce najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval ().

22. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať

sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť

prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva klásť účastníkom otázky

a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (). Do obsahu

tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), ani domáhať sa toho,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

23. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví

svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

(). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným (, , ).

24. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

25. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016), resp.

(účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani

nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade

by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené (m. m. ).

26. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd dovolanie sťažovateľky,

ktorým napadla rozsudok krajského súdu, riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce

prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti

podaného opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový

poriadok prostredníctvom § 447 písm. f) vyslovene umožňuje (bod 4).

27. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa aj túto časť ústavnej

sťažnosti.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu a krajského súdu

28. Bez potreby bližšieho rozboru označených práv sťažovateľky ústavný súd

uvádza, že pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa napadnutými konaniami a postupom

všeobecných súdov, potom je potrebné upozorniť, že účel základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej

judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu“ (pozri ).

29. Vec sťažovateľky bola v čase podania ústavnej sťažnosti krajským súdom

už právoplatne rozhodnutá a zároveň už bolo právoplatne rozhodnuté aj najvyšším súdom

o jej dovolaní, a to rozhodnutiami všeobecných súdov, kópie ktorých sťažovateľka priložila

k ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť v čase, keď bolo konanie

pred krajským súdom (resp. napadnuté konania pred všeobecnými súdmi) skončené, a teda

právna neistota sťažovateľky bola v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

odstránená. Toto konštatovanie je súladné s konštantnou a jednoznačnou judikatúrou

ústavného súdu, v zmysle ktorej opodstatnená je sťažnosť na prieťahy v konaní pred súdom

adresovaná ústavnému súdu len vtedy, pokiaľ sťažovateľ nedisponuje právoplatným

rozhodnutím vzídeným z konania, ktorého sa namietané prieťahy týkajú. Ústavný súd nemá

dôvod sa od tejto rokmi potvrdzovanej judikatúry ústavného súdu odkloniť.

30. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť

podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019