Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 362/2019
PDF · 292.46 KB
No categories available
I. ÚS 362/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 362/2019 -17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
advokátom JUDr. Petrom Čurillom, Hlavná 11, Prešov, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu
Svidník č. k. 4 C 238/2007-276 zo 7. júna 2016, postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 8 Co 186/2016-345 z 28. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 138/2017 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
10. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť, ktorú 8. októbra 2018 podala elektronicky
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej v záhlaví označených práv postupom
a rozsudkom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 238/2007-276
zo 7. júna 2016, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co 186/2016-345 z 28. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 138/2017 z 21. júna 2018.
2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sa žalobca
v konaní vedenom okresným súdom proti sťažovateľke ako žalovanej domáhal zaplatenia
sumy 19 051,82 eur s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za poskytnuté služby,
a to stavebné práce na jej rodinnom dome vyplývajúce zo zmluvy o dielo. Okresný súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že
,,žalobca vykonával pre žalovanú stavebné práce na rodinnom dome na ulici
. Práce boli realizované v I. a II. etape spôsobom ako je vyššie uvedené
a ani podľa žalovanej v I. etape neboli zistené nedostatky. Problémy začali nezaplatením
faktúry číslo 20060904 splatnej 21.9.2006, kedy žalobca vyúčtoval žalovanej za vykonané
práce na stavbe rodinného domu za obdobie od 5.6.2006 - do 7.9.2006 celkovú sumu
25.935,40 eura... Súčasťou faktúry je krycí list čerpania za obdobie od 5.6.2006 do 7.9.2006
... Prílohu krycieho listu tvorí súpis vykonaných prác za obdobie od 5.6.2006 do 7.9.2006...
Faktúra je odporkyňou podpísaná, teda to svedčí o úrovní jednania účastníkov a vec
nepotrebuje ďalší komentár, ďalej faktúry č. 20070107 splatnou 26.1.2007, ktorou
navrhovateľ vyúčtoval odporkyni za vykonané práce na stavbe rodinného domu za obdobie
od 2.1.2007 – do 12.1.2007 celkovú sumu 5.774,25 eura... Súčasťou faktúry je krycí list
čerpania za obdobie od 2.1.2007 do 12.1.2007... Prílohu krycieho listu tvorí súpis
vykonaných prác za obdobie od 2.1.2007 do 12.1.2007...“. V nadväznosti na uvedené
okresný súd konštatoval, že „skutočnosť, že práce boli vykonané nie je sporné. V tomto
štádiu netvorí predmet konania otázka I. etapy, predmet tvoria práce z faktúry č. 20060904
(na sumu 781.330,- Sk z ktorej odporkyňa zaplatila 381.330,- Sk), teda rozdiel v nedoplatku
na sume 13.277,57 eura (400.000,- Sk), a faktúra č. 20070107 na sumu 5.774,25 eura...
Medzi účastníkmi bola dobrá - korektná spolupráca, pričom tento stav aj napriek súdnemu
konaniu pokračuje, pretože vzájomné vytýkané spory v odstraňovaní závad - nedostatkov
iba toto potvrdzujú, nakoľko žalovaná žalobcovi vytýkala aj nedostatky za práce, ktoré tento
nevykonával, jemu vytýkané nedostatky odstránil. Bez povšimnutia nemôže zostať
tá skutočnosť, že žalobca sa nebránil ani znaleckému dokazovaniu na nedostatky,
ak žalovaná má za to, že práce boli vykonané nekvalitne. Teda tento stav nenastal, zostalo
to v rovine konštatovania. Predmet sporu nepožadoval ani konanie pred súdom, pretože
vo veci sporové strany neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok,
že žalobca nevykonal práce, prípadne aby tieto vykonal nekvalitne, pretože žalovaná sa do
rodinného domu nasťahovala 1.12.2007, tento obýva, preto toto samo svedčí o úrovní
vykonaných prác. Vzhľadom aj na osobné prejavy sporových strán došlo k tomu, že niektoré
práce neboli odovzdané, čo sporové strany potvrdili, avšak toto nemá za následok, že tieto
neboli vykonané, prípadne nekvalitne, resp., že toto má za následok, že žalovaná z toho
dôvodu nie je povinná žalobcovi zaplatiť už citované faktúry, pretože spôsob vykonania nie
je sporný. Taktiež nie je možné sa stotožniť so slovami žalovanej, že žalobcovi nevzniklo ani
len právo fakturovať ním vykonané práce, nakoľko s poukazom na absenciu odovzdania
a prevzatia diela v súlade s platnou právnou úpravou sa pohľadávka ceny diela nestala
splatnou, pretože problém začal, až keď sa žalobca domáhal zaplatenia faktúry za vykonané
práce, ktoré sú špecifikované aj na obdobie.“. Okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku taktiež reagoval na námietku sťažovateľky, prečo nepripustil ďalšie dokazovanie,
ktoré podľa jeho názoru „nerieši predmet sporu, naviac odporkyňa v dome býva, preto
v tomto štádiu vykonávať ďalšie dokazovanie je bezpredmetné, pričom odporkyňa mohla
už pred nasťahovaním sa do rodinného domu, prípadne neskôr ako začalo nedorozumenie
(sporové konanie) medzi účastníkmi požiadať o znalecké dokazovanie na vykonané práce,
avšak k tomu nedošlo, preto v tomto štádiu už toto nemá význam... Postupom žalovanej
došlo k tomu, že predmet sporu sa v prevažnej miere odročoval z dôvodov na jej strane
a riešenie odsúvalo. Tento stav konania vec nevyriešil, iba konanie predražil, preto
nemožno hovoriť ani o hospodárnosti konania. Žalobca má právo, aby o jeho návrhu bolo
v primeranom čase rozhodnuté, súd vo veci rozhodol spôsobom a za procesných podmienok
ako je uvedené, žalobe vyhovel, nakoľko zo vzniknutého záväzkového vzťahu navrhovateľ
má právo na zaplatenie sumy, za vykonané práce podľa faktúr ako je vyššie uvedené. Preto
na základe vyššie uvedených skutočnosti súd za základ pri rozhodovaní zobral už citované
faktúry (vykonané práce) a v tejto intencii rozhodol. Opak dôkazu v konaní nebol
preukázaný.“.
3. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že „súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, postupoval nezákonne, protiústavné,
porušujúc základné a elementárne práva účastníkov konania, výsledkom čoho je nezákonné
a nepreskúmateľné rozhodnutie“, krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného
súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) potvrdil, pričom v jeho odôvodnení na zdôraznenie správnosti preskúmavaného
rozsudku konštatoval, že ,,podľa ustanovenia § 488 OZ, záväzkovým vzťahom je právny
vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi
vzniká povinnosť splniť záväzok. Podľa ustanovenia § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych
úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo
z iných skutočností uvedených v zákone.“. Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľky
týkajúcej sa dĺžky konania súdu prvej inštancie poukázal na časť jeho odôvodenia, v ktorej
zvýraznil, že „z obsahu spisu nakoniec vyplýva, že k predĺženiu dĺžky konania spôsobenej
žalovanou dochádzalo odročením pojednávaní z dôvodov na strane žalovanej
(pojednávania dňa 19.03.2008...). Po tom ako bol rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa
04. mája 2010 sp. zn. 4C/238/2007-172 uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.
októbra 2011 sp. zn. 8Co/134/2010 zrušený a vec sa vrátila súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, opätovne došlo k predĺženiu dĺžky konania zo strany žalovanej a to odročením
pojednávaní (pojednávania dňa 28.02.2012...). Žalovaná bola tiež viackrát bezvýsledne
vyzývaná ku konkretizovaniu prác ktoré zaplatila (výzva zo dňa 28.12.2011...)“. Odvolací
súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolacou námietkou sťažovateľky, že súd prvej inštancie
nedostatočne zistil skutkový stav, keď konštatoval, že „čo sa týka prvej faktúry č. 20060904
so splatnosťou 21.09.2006, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,
že podpis žalovanej na tejto faktúre vyjadruje súhlas s jej obsahom, nie ako tvrdí žalovaná
v odvolacej námietke, že tento podpis znamená len prevzatie tohto účtovného fakturačného
podkladu. Možno sa stotožniť aj s názorom súdu prvej inštancie v tejto súvislosti, že podpis
žalovanej na faktúre svedčí o úrovni jednania účastníkov. Za tohto stavu nemožno vyčítať
súdu prvej inštancie jeho záver, že ďalšie vykonávanie dokazovania už nemá význam,
či opodstatnenie z pohľadu prejavov sporových strán. Následné zistenie vád, či skutočnosť,
že zo stavby došlo k odcudzeniu niektorých vecí, nemôže mať vplyv na úhradu tejto faktúry.
Čo sa týka druhej faktúry č. 20070107 so splatnosťou 26.01.2007, povinnosť jej úhrady súd
prvej inštancie rovnako náležitým spôsobom odôvodnil. Za významné treba považovať
zistenie súdu prvej inštancie, že súčasťou každej faktúry bol krycí list čerpania za obdobie
02.01.2007 - 12.01.2007 (v prípade prvej faktúry bol jej súčasťou krycí list za obdobie
05.06.2006 - 07.09.2006) a prílohou krycieho listu bol súpis vykonaných prác za konkrétne
obdobie. Ak teda žalovaná v konaní namietala, že na úradu niektorých hore špecifikovaných
prác žalobca nemá nárok, z hľadiska unesenia dôkazného bremena bolo jej povinnosťou
v tomto konaní svoje tvrdenia náležite preukázať.
Čo sa týka odvolacej námietky poukazujúcej na výslovnú úpravu platobných
podmienok, či definovania riadne dokončeného diela, k tej treba uviesť, že sa vzťahuje
na vykonanie prác v prvej etape na základe Zmluvy o diele č. 4/2004 zo dňa 31.05.2004,
ktorá nie je predmetom tohto konania. Podmienky, za ktorých boli vykonané ďalšie
vykonané práce boli následne predmetom inej dohody. O tom, že tieto dohody týkajúce sa
prvej etapy a prípadných ďalších etáp totožné neboli vyplýva z vyjadrenia samotnej
žalovanej, ktorá nenamietala fakturáciu ďalších vykonávaných prác zo strany žalobcu
po častiach. Poukazovanie na skutočnosť, že následne dielo nebolo riadne dokončené, či na
konečnú faktúru, čo vyplýva zo skôr uzatvorenej písomnej zmluvy o dielo č. 4/2004 zo dňa
31.05.2004 je teda bez právneho významu.
Napokon žalovaná v podanom odvolaní zvýrazňuje, že pristupovala k jednotlivým
úhradám faktúr ad hoc v záujme riadneho a včasného ukončenia prác. Záver odvolateľky
v tom smere, že takéto správanie z jej strany bolo prirodzené a logické je napokon v súlade
so záverom súdu prvej inštancie svedčiacom o úrovni jednania účastníkov. Všetko uvedené
nasvedčuje tomu, že medzi žalobcom a žalovanou po celý čas ich zmluvného vzťahu
dominoval prvok dohody.“.
4. Dovolanie sťažovateľky podľa § 420 písm. f) CSP, v ktorom namietala
neuskutočnenie znaleckého dokazovania a v ktorom poukázala na prípadné dovolacie
dôvody v súlade s dikciou ustanovenia § 432 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 421
ods. 1 písm. a) a c) CSP najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre neprípustnosť
podľa § 447 písm. f) CSP a v jeho odôvodnení konštatoval, že vadou zmätočnosti konanie
pred krajským súdom postihnuté nebolo; „dovolateľka mala za to, že je povinnosťou súdu
svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a vysporiadať sa so všetkými námietkami strán.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého)
rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ
išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci.
V tomto prípade preto ich nie je potrebné opakovať, keďže ani zo strany odvolateľky neboli
v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd
prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. Treba mať na pamäti, že konanie pred
súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím súdu prvej inštancie vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v odôvodnení sa obmedzil
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, takýto postup bol plne
v súlade s § 387 ods. 2 CSP; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rozsudok súdu prvej inštancie
obsahuje podrobné vysvetlenie dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie a s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými
podstatnými námietkami, ktoré mali vplyv na rozhodnutie v spore. Za vadu konania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP tak v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.“ Dovolací súd sa v rámci
odôvodnenia svojho uznesenia vyjadril aj „k námietkam dovolateľky týkajúcich
sa nedostatočného zistenia rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonania všetkých
navrhovaných dôkazov (alebo nesprávneho vyhodnotenie niektorého dôkazu najvyšší súd
už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že nie sú dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania)... Podľa názoru dovolacieho súdu ani
po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla
2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP
nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“. V závere dovolací súd konštatoval, že
„je nepochybné, že žalovaná podala dovolanie, ktoré má náležitosti v zmysle § 428 CSP
(nie je preto daný dôvod pre jeho odmietnutie podľa § 447 písm. d/ CSP), v jej dovolaní
ale absentuje iná zákonom požadovaná náležitosť - dovolacie dôvody v ňom nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP“.
5. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti opätovne tvrdí, že okresný súd bol povinný vykonať dokazovanie pripojením
listinných dôkazov, výsluchom svedkov, prípadne uskutočnením ohliadky na mieste
samom, ale predovšetkým vykonaním znaleckého dokazovania znalcom z príslušného
odboru na posúdenie odborných otázok. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu preto považuje za také, ktoré nespĺňa
náležitosti predpísané zákonom, a tým ani požiadavku, aby bolo jasné, zrozumiteľné
a preskúmateľné. Krajskému súdu navyše vytýka, že sa nekriticky a v rozpore s platnou
právnou úpravou vysporiadal s absenciou znaleckého dokazovania, čím bolo porušené
jej právo na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ ide o námietky vzťahujúce sa na napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka je presvedčená, že ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto
vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a zároveň aj dôvodnosť
podaného dovolania.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný
súd nálezom vyslovil, že jej základné právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) bolo rozsudkami všeobecných súdov porušené a aby ústavný súd napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň sťažovateľka požaduje odložiť
vykonateľnosť napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľka
sa v petite ústavnej sťažnosti domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil aj porušenie
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu aj krajského súdu, prikázal krajskému súdu, po zrušení
predmetného rozhodnutia v napadnutom konaní, konať bez zbytočných prieťahov a priznal
sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
14. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
sú neodôvodnené, nepreskúmateľné, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohla sťažovateľka podať
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
18. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľkou uplatnenú argumentáciu (bod 5) dospel k názoru, že nie je
opodstatnená.
19. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú
dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci
sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového
základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
20. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3)
ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie (bod 2), pričom nezistil, že by
tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom
konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,
že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
21. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa dokazovania vykonaného
všeobecnými súdmi ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že pri preskúmavaní ústavnosti
rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje
skutkové okolnosti prípadu tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie
faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť
ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy
svedkov, znalecké dokazovanie, predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť
pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol
nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady
ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady
na zistenie materiálnej pravdy (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy
ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
22. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať
sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva klásť účastníkom otázky
a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (III. ÚS 60/04). Do obsahu
tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
23. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví
svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
24. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
25. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016), resp.
Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani
nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade
by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené (m. m. III. ÚS 9/2019).
26. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade najvyšší súd dovolanie sťažovateľky,
ktorým napadla rozsudok krajského súdu, riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce
prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti
podaného opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový
poriadok prostredníctvom § 447 písm. f) vyslovene umožňuje (bod 4).
27. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj túto časť ústavnej
sťažnosti.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu a krajského súdu
28. Bez potreby bližšieho rozboru označených práv sťažovateľky ústavný súd
uvádza, že pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutými konaniami a postupom
všeobecných súdov, potom je potrebné upozorniť, že účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej
judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95).
29. Vec sťažovateľky bola v čase podania ústavnej sťažnosti krajským súdom
už právoplatne rozhodnutá a zároveň už bolo právoplatne rozhodnuté aj najvyšším súdom
o jej dovolaní, a to rozhodnutiami všeobecných súdov, kópie ktorých sťažovateľka priložila
k ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť v čase, keď bolo konanie
pred krajským súdom (resp. napadnuté konania pred všeobecnými súdmi) skončené, a teda
právna neistota sťažovateľky bola v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
odstránená. Toto konštatovanie je súladné s konštantnou a jednoznačnou judikatúrou
ústavného súdu, v zmysle ktorej opodstatnená je sťažnosť na prieťahy v konaní pred súdom
adresovaná ústavnému súdu len vtedy, pokiaľ sťažovateľ nedisponuje právoplatným
rozhodnutím vzídeným z konania, ktorého sa namietané prieťahy týkajú. Ústavný súd nemá
dôvod sa od tejto rokmi potvrdzovanej judikatúry ústavného súdu odkloniť.
30. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019