Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 77 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (82)I. ÚS 69/2020
PDF · 257.13 KB
No categories available
I. ÚS 69/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného spoločnosťou
Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 41/2017-102 z 30. mája 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 53/2018 z 20. júna 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
, , (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách
aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 S 41/2017-102 z 30. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Sžfk 53/2018 z 20. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi
Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 24. septembra 2009
ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,
Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“, v citáciách aj „žalovaný 1/“), v zastúpení
Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
pre štrukturálne fondy Európskej únie, Hanulova 5/B, Bratislava (ďalej aj „agentúra“, spolu
aj „žalovaní“; v citáciách aj „žalovaný 2/“), zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku č. 039/2009/2.2/OPVaV na realizáciu aktivít projektu s názvom „Aplikačné
centrum pre ochranu ľudí, zvierat a rastlín pred parazitmi“.
4. V rámci realizácie projektu sťažovateľ vyhlásil verejné obstarávanie pod značkou
„03187-MST“ na predmet nadlimitnej zákazky s názvom „Zariadenia na PCR
a inkubátory“. Agentúra vykonala kontrolu uvedeného verejného obstarávania
a konštatovala porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania.
5. Na základe výsledkov administratívnej kontroly predmetného verejného
obstarávania agentúra doručila sťažovateľovi 4. januára 2017 správy o zistenej
nezrovnalosti č. N21501967/S05 z 28. decembra 2016 a č. N21502312/S06
z 28. decembra 2016 (ďalej len „správa“) spolu so žiadosťami o vrátenie finančných
prostriedkov č. 26220220018/Z06 z 29. decembra 2016 a č. 26220220018/Z07
z 29. decembra 2016 (ďalej spolu len „žiadosť“), na základe ktorých požiadala o vrátenie
časti poskytnutých finančných prostriedkov (v sume 3 636,56 €) najneskôr
do 21. februára 2017.
6. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 3. marca 2017 žalobu podľa prvej hlavy tretej
časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „SSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti správy a žiadosti, ich zrušenia
a vrátenia veci žalovaným na ďalšie konanie.
7. Krajský súd svojím napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa podľa § 98
ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. h) SSP odmietol, keď dospel k záveru, že správa
ani žiadosť samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov
sťažovateľa, keďže nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu – individuálnym
správnym aktom o právach a povinnostiach sťažovateľa, ale iba opatrením predbežnej
povahy. Podľa názoru krajského súdu správu a žiadosť „je možné považovať...
za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený
v § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. ... že v prejednávanej veci sa jedná o konanie
podľa druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z., keďže predmetom preskúmavanej veci
je eventuálne vrátenie finančných prostriedkov“. Na základe uvedeného krajský súd dospel
k záveru, že „napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov, a teda
nie je preskúmateľné súdom“.
8. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť
podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založil na dôvodoch
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h) a j) SSP. Uviedol, že „rozhodnutím o odmietnutí žaloby
bez meritórneho prejednania veci súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje
rozhodnutie založil v rozpore s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom
posúdení veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, rozporné
a nepreskúmateľné. Krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces.“.
9. S poukazom na právne normy obsiahnuté v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“) sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
argumentoval, že „Žiadosť... správa... na základe ktorých bola žalobcovi uložená korekcia
podľa § 27a ods. 1, resp. § 27a ods. 4 zák. č. 528/2008 Z. z. spočívajúca v povinnosti vrátiť
finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku v sume 3 636,56 EUR ako 25 %
korekcia z hodnoty výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi
správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú
a zasahujú do práv a právom chránených záujmov žalobcu...“.
10. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje aj na uznesenie z 28. apríla 2016
vo veci sp. zn. 5 Sžf 26/2014, v ktorom podľa jeho názoru najvyšší súd „jednoznačne
konštatoval, že správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť
vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva
na základe zák. č. 528/2008 Z. z., sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom
súdnictve“. Sťažovateľ poukazuje i na fakt, že v konaniach o žalobách proti správnym
aktom identickým so správou a žiadosťou správne súdy priznávajú takýmto správnym
aktom odkladný účinok, čo je podľa jeho názoru dôsledkom toho, že ide o správne akty,
„ktoré zasahujú do práv prijímateľa NFP a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy
na jeho právach...“.
11. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa svojím napadnutým uznesením
rozhodol tak, že jej nepriznal odkladný účinok a postupom podľa § 457 ods. 2 a § 461 SSP
ju ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd v závere konštatoval, že „sťažovateľom
napadnuté správy a žiadosti nie sú preskúmateľné správnym súdom, správny súd postupoval
v súlade so zákonom, keď žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) S. s. p. odmietol...“.
12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ cituje § 27a zákona
č. 528/2008 Z. z. (v znení účinnom v rozhodujúcom období, pozn.) a dôvodí,
že „z ust. § 27a ods. 3 a 5 zák. č. 528/2008 Z. z... je teda zrejmé, že ak riadiaci orgán
bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného príspevku
alebo jeho časti a boli zistené porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania
s možným vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je povinný ex offo
a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku
sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, tj. o vrátení
až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve na vrátenie finančného príspevku alebo jeho
časti“.
13. Sťažovateľ je presvedčený, že správa, ako aj žiadosť sú individuálnymi
správnymi aktmi, pretože sa podľa jeho tvrdenia bezprostredne dotýkajú a zasahujú
do jeho práv a právom chránených záujmov, keďže „na ich základe môže byť sťažovateľ
ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch“. Sťažovateľ je toho názoru,
že správa a žiadosť podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto tvrdí,
že „závery zaujaté všeobecnými súdmi... zjavne nemôžu obstáť“.
14. Aj v ústavnej sťažnosti sťažovateľ odkazuje na rozhodnutie z 28. apríla 2016
vo veci sp. zn. 5 Sžf 26/2014, v ktorom najvyšší súd zaujal postoj zhodný s právnym
názorom sťažovateľa o súdnej preskúmateľnosti správnych aktov, „na základe
ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku
poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva na základe zák. č. 528/2008 Z. z...“.
15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby odložil
vykonateľnosti oboch napadnutých rozhodnutí správnych súdov, „a to až do právoplatného
skončenia prejednania predmetnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.
16. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Parazitologický ústav Slovenskej akadémie vied
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36
ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk/53/2018 zo dňa 20.06.2019
a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/41/2017-102 zo dňa 30.05.2017 porušené
boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk/53/2018
zo dňa 20.06.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/41/2017-102
zo dňa 30.05.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR...“
II.
Relevantná právna úprava
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd...
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
26. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľa
nezákonne a neodôvodnene vylúčili zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve správne
akty vydané agentúrou ako sprostredkovateľským orgánom ministerstva (správa a žiadosť),
hoci podľa sťažovateľa nimi došlo k zásahu do jeho práv a oprávnených záujmov.
Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu
sú nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
č. k. 5 S 41/2017-102 z 30. mája 2017
27. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
28. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
29. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením
účastníkom konania právoplatnosť (§ 151 ods. 2 SSP), pretože správne súdnictvo
je po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) budované na báze
jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve
už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.
30. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej
[§ 147 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku], je proti nemu prípustná kasačná
sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje
proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (§ 438 ods. 1 SSP)] možno odôvodniť
len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom,
ktorý Správny súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
31. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prednáša proti obom
napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú
kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio
iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP
sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.
K samotnému súdnemu prieskumu správy ani žiadosti tak nedošlo. Takto malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho základného práva
na súdny prieskum zákonnosti správy i žiadosti, jeho práva na spravodlivé súdne konanie
i označených práv hmotnej povahy.
32. Ústavný súd už v inej veci iného sťažovateľa, ako aj v predchádzajúcej ústavnej
sťažnosti sťažovateľa (II. ÚS 325/2019) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť
(hoci smerovala proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala
v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne
najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu jeho základným právam i právam
zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v ústavnej
sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej
sťažnosti sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa § 461 SSP zamietol.
Je tak naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv i
práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského
súdu (bližšie k dôvodom pozri III. ÚS 33/2018).
33. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona písm. a)
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť o nej.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžfk 53/2018 z 20. júna 2019
34. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
35. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
36. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
37. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší
súd v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa meritórne preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti a po jej preskúmaní
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť, pričom
poukázal na tú skutočnosť, že prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane
riešil spor týkajúci sa právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum správy a žiadosti.
37.1 Najvyšší súd v bode 14 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:
„V konaní vedenom na kasačnom súde pod sp. zn. 1Sžfk/41/2018 totožných
účastníkov, kasačný súd rozhodoval o kasačnej sťažnosti sťažovateľa voči uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/45/2017-153, 2S/72/2017-153, 2S/73/2017-153,
2S/74/2017-153, 2S/75/2017-153 z 3. mája 2017, predmetom ktorej bol totožný skutkový
a právny stav - žaloba o preskúmanie zákonnosti Správy o zistenej nezrovnalosti
č. N21600567/S03 z 29. decembra 2016 a č. N21602576/S01 z 29. decembra 2016
a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120022/Z07 z 29. decembra 2016
a č. 26220120022/Z08 z 29. decembra 2016.“
37.2 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval § 464 ods. 1 SSP,
podľa ktorého ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci,
ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení
uvedie.
37.3 Najvyšší súd napokon uzavrel, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého uznesenia krajského súdu a v podrobnostiach, postupom podľa § 464
ods. 1 SSP, odkázal na svoje uznesenie sp. zn. 1 Sžfk 41/2018 z 30. apríla 2019.
38. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 41/2018 z 30. apríla 2019 bolo namietané ústavnou
sťažnosťou sťažovateľa vedenou pod sp. zn. Rvp 1485/2019, ktorá bola odmietnutá
uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 325/2019-20 zo 7. novembra 2019.
39. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľa uvedenej v tejto ústavnej sťažnosti,
ktorá je predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení
a právneho posúdenia veci najvyšším súdom, obdobné závery ako vo veci inej
jeho sťažnosti, ktorú už ústavný súd preskúmal a rozhodol o nej.
40. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd návrh na začatie
konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ
podá ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný
s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie
o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd
iba poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.
41. S poukazom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania tejto ústavnej sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 325/2019
zo 7. novembra 2019) týkajúcom sa takmer rovnakej ústavnej sťažnosti sťažovateľa,
ktorá bola ústavným súdom odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom
na ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
42. Zároveň ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že sťažnosťami,
ktoré sú skutkovo a právne podobné, sa už zaoberal aj vo viacerých obdobných konaniach,
a to napríklad sp. zn. III. ÚS 33/2018, I. ÚS 276/2018, IV. ÚS 439/2018, IV. ÚS. 395/2018,
IV. ÚS 474/2018, IV. ÚS 267/2018, I. ÚS 367/2018, IV. ÚS 563/2018, I. ÚS 276/2018,
III. ÚS 408/2018, IV. ÚS 45/2019, IV. ÚS 395/2018, IV. ÚS 52/2019, III. ÚS 46/2019,
43. Ústavný súd vzhľadom na už citované ústavné sťažnosti bez nevyhnutnosti
podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol ústavnú sťažnosť v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu už pri jej predbežnom
prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
44. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval (návrh na odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu