Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 69/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného spoločnosťou

Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy podľa a Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -102 z 30. mája 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. júna 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

, , (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách

aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -102 z 30. mája 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. júna 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi

Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte

ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 24. septembra 2009

ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,

Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“, v citáciách aj „žalovaný 1/“), v zastúpení

Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

pre štrukturálne fondy Európskej únie, Hanulova 5/B, Bratislava (ďalej aj „agentúra“, spolu

aj „žalovaní“; v citáciách aj „žalovaný 2/“), zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku č. 039/2009/2.2/OPVaV na realizáciu aktivít projektu s názvom „Aplikačné

centrum pre ochranu ľudí, zvierat a rastlín pred parazitmi“.

4. V rámci realizácie projektu sťažovateľ vyhlásil verejné obstarávanie pod značkou

„03187-MST“ na predmet nadlimitnej zákazky s názvom „Zariadenia na PCR

a inkubátory“. Agentúra vykonala kontrolu uvedeného verejného obstarávania

a konštatovala porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania.

5. Na základe výsledkov administratívnej kontroly predmetného verejného

obstarávania agentúra doručila sťažovateľovi 4. januára 2017 správy o zistenej

nezrovnalosti č. N21501967/S05 z 28. decembra 2016 a č. N21502312/S06

z 28. decembra 2016 (ďalej len „správa“) spolu so žiadosťami o vrátenie finančných

prostriedkov č. 26220220018/Z06 z 29. decembra 2016 a č. 26220220018/Z07

z 29. decembra 2016 (ďalej spolu len „žiadosť“), na základe ktorých požiadala o vrátenie

časti poskytnutých finančných prostriedkov (v sume 3 636,56 €) najneskôr

do 21. februára 2017.

6. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 3. marca 2017 žalobu podľa prvej hlavy tretej

časti v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „SSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti správy a žiadosti, ich zrušenia

a vrátenia veci žalovaným na ďalšie konanie.

7. Krajský súd svojím napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa podľa § 98

ods. 1 písm. g) v spojení s odmietol, keď dospel k záveru, že správa

ani žiadosť samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov

sťažovateľa, keďže nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu – individuálnym

správnym aktom o právach a povinnostiach sťažovateľa, ale iba opatrením predbežnej

povahy. Podľa názoru krajského súdu správu a žiadosť „je možné považovať...

za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený

v ... že v prejednávanej veci sa jedná o konanie

podľa druhej časti , keďže predmetom preskúmavanej veci

je eventuálne vrátenie finančných prostriedkov“. Na základe uvedeného krajský súd dospel

k záveru, že „napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov, a teda

nie je preskúmateľné súdom“.

8. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť

podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založil na dôvodoch

podľa , , a . Uviedol, že „rozhodnutím o odmietnutí žaloby

bez meritórneho prejednania veci súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje

rozhodnutie založil v rozpore s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom

posúdení veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, rozporné

a nepreskúmateľné. Krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil

žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces.“.

9. S poukazom na právne normy obsiahnuté v

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „“) sťažovateľ v kasačnej sťažnosti

argumentoval, že „Žiadosť... správa... na základe ktorých bola žalobcovi uložená korekcia

podľa , resp. spočívajúca v povinnosti vrátiť

finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku v sume 3 636,56 EUR ako 25 %

korekcia z hodnoty výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi

správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú

a zasahujú do práv a právom chránených záujmov žalobcu...“.

10. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje aj na uznesenie z 28. apríla 2016

vo veci sp. zn. , v ktorom podľa jeho názoru najvyšší súd „jednoznačne

konštatoval, že správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť

vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva

na základe , sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom

súdnictve“. Sťažovateľ poukazuje i na fakt, že v konaniach o žalobách proti správnym

aktom identickým so správou a žiadosťou správne súdy priznávajú takýmto správnym

aktom odkladný účinok, čo je podľa jeho názoru dôsledkom toho, že ide o správne akty,

„ktoré zasahujú do práv prijímateľa NFP a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy

na jeho právach...“.

11. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa svojím napadnutým uznesením

rozhodol tak, že jej nepriznal odkladný účinok a postupom podľa a

ju ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd v závere konštatoval, že „sťažovateľom

napadnuté správy a žiadosti nie sú preskúmateľné správnym súdom, správny súd postupoval

v súlade so zákonom, keď žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) S. s. p. odmietol...“.

12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ cituje § 27a zákona

č. (v znení účinnom v rozhodujúcom období, pozn.) a dôvodí,

že „z ust. a .. je teda zrejmé, že ak riadiaci orgán

bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného príspevku

alebo jeho časti a boli zistené porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania

s možným vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je povinný ex offo

a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku

sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, tj. o vrátení

až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve na vrátenie finančného príspevku alebo jeho

časti“.

13. Sťažovateľ je presvedčený, že správa, ako aj žiadosť sú individuálnymi

správnymi aktmi, pretože sa podľa jeho tvrdenia bezprostredne dotýkajú a zasahujú

do jeho práv a právom chránených záujmov, keďže „na ich základe môže byť sťažovateľ

ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch“. Sťažovateľ je toho názoru,

že správa a žiadosť podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto tvrdí,

že „závery zaujaté všeobecnými súdmi... zjavne nemôžu obstáť“.

14. Aj v ústavnej sťažnosti sťažovateľ odkazuje na rozhodnutie z 28. apríla 2016

vo veci sp. zn. , v ktorom najvyšší súd zaujal postoj zhodný s právnym

názorom sťažovateľa o súdnej preskúmateľnosti správnych aktov, „na základe

ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku

poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva na základe ..“.

15. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol ústavnému súdu, aby odložil

vykonateľnosti oboch napadnutých rozhodnutí správnych súdov, „a to až do právoplatného

skončenia prejednania predmetnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.

16. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Parazitologický ústav Slovenskej akadémie vied

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa

ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na ochranu vlastníctva zaručené

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.06.2019

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -102 zo dňa 30.05.2017 porušené

boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 20.06.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -102

zo dňa 30.05.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR...“

II.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

20. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

23. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa a listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd...

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

26. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke porušenia

jeho základných práv podľa a 2 , a 2 listiny a

ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa a podľa dodatkového

protokolu rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľa

nezákonne a neodôvodnene vylúčili zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve správne

akty vydané agentúrou ako sprostredkovateľským orgánom ministerstva (správa a žiadosť),

hoci podľa sťažovateľa nimi došlo k zásahu do jeho práv a oprávnených záujmov.

Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu

sú nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

č. k. -102 z 30. mája 2017

27. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

28. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj

m. m. , , , ).

29. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo

je po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve

už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

30. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

[ ], je proti nemu prípustná kasačná

sťažnosť ( ). Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje

proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu ( )] možno odôvodniť

len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom,

ktorý taxatívne vymedzuje v až j).

31. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prednáša proti obom

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú

kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio

iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa

sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.

K samotnému súdnemu prieskumu správy ani žiadosti tak nedošlo. Takto malo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho základného práva

na súdny prieskum zákonnosti správy i žiadosti, jeho práva na spravodlivé súdne konanie

i označených práv hmotnej povahy.

32. Ústavný súd už v inej veci iného sťažovateľa, ako aj v predchádzajúcej ústavnej

sťažnosti sťažovateľa () dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

(hoci smerovala proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala

v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne

najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu jeho základným právam i právam

zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v ústavnej

sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej

sťažnosti sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa zamietol.

Je tak naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv i

práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského

súdu (bližšie k dôvodom pozri ).

33. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona písm. a)

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť o nej.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. júna 2019

34. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

35. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

36. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , ).

37. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší

súd v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa meritórne preskúmal napadnuté uznesenie

krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti a po jej preskúmaní

dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť, pričom

poukázal na tú skutočnosť, že prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane

riešil spor týkajúci sa právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum správy a žiadosti.

37.1 Najvyšší súd v bode 14 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„V konaní vedenom na kasačnom súde pod sp. zn. totožných

účastníkov, kasačný súd rozhodoval o kasačnej sťažnosti sťažovateľa voči uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave č. k. -153, -153, -153,

-153, -153 z 3. mája 2017, predmetom ktorej bol totožný skutkový

a právny stav - žaloba o preskúmanie zákonnosti Správy o zistenej nezrovnalosti

č. N21600567/S03 z 29. decembra 2016 a č. N21602576/S01 z 29. decembra 2016

a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120022/Z07 z 29. decembra 2016

a č. 26220120022/Z08 z 29. decembra 2016.“

37.2 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval ,

podľa ktorého ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci,

ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení

uvedie.

37.3 Najvyšší súd napokon uzavrel, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého uznesenia krajského súdu a v podrobnostiach, postupom podľa § 464

ods. 1 , odkázal na svoje uznesenie sp. zn. z 30. apríla 2019.

38. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2019 bolo namietané ústavnou

sťažnosťou sťažovateľa vedenou pod sp. zn. , ktorá bola odmietnutá

uznesením ústavného súdu č. k. -20 zo 7. novembra 2019.

39. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľa uvedenej v tejto ústavnej sťažnosti,

ktorá je predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení

a právneho posúdenia veci najvyšším súdom, obdobné závery ako vo veci inej

jeho sťažnosti, ktorú už ústavný súd preskúmal a rozhodol o nej.

40. Podľa ak ústavný súd návrh na začatie

konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ

podá ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný

s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie

o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd

iba poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.

41. S poukazom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania tejto ústavnej sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 7. novembra 2019) týkajúcom sa takmer rovnakej ústavnej sťažnosti sťažovateľa,

ktorá bola ústavným súdom odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom

na ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

42. Zároveň ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že sťažnosťami,

ktoré sú skutkovo a právne podobné, sa už zaoberal aj vo viacerých obdobných konaniach,

a to napríklad sp. zn. , , , IV. ÚS. 395/2018,

, , , , ,

, , , , ,

.

43. Ústavný súd vzhľadom na už citované ústavné sťažnosti bez nevyhnutnosti

podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol ústavnú sťažnosť v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu už pri jej predbežnom

prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

44. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval (návrh na odklad vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu