Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 439/2018
PDF · 329.75 KB
No categories available
IV. ÚS 439/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ústavu materiálového
výskumu Slovenskej akadémie vied, Watsonova 47, Košice, zastúpeného spoločnosťou
Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 188/2016
zo 7. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžk 8/2017 z 21. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2018
doručená sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 S 188/2016 zo 7. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Sžk 8/2017 z 21. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 20. septembra 2010
ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,
Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci orgán“), ako
poskytovateľom, v zastúpení Výskumnou agentúrou, Hanulova 5/B, Bratislava [pôvodne
označovanou ako agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie (ďalej len „agentúra“)], zmluvu
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 119/2010/2.2/OPVaV (ďalej len
„zmluva o poskytnutí príspevku“) na realizáciu projektu s názvom „Progresívna
technológia prípravy mikrokompozitívnych materiálov pre elektrotechniku“ [kód ITMS:
26220220105 (ďalej len „projekt“)]. Sťažovateľovi bola pred uzavretím zmluvy
o poskytnutí príspevku agentúrou schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného
príspevku vo výške 921 402 € .
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh zároveň vyplýva, že partnerom sťažovateľa pri
realizácii projektu bola Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice,
ktorá pre účely uskutočnenia dodávok tovaru v rámci realizácie už uvedeného projektu
vyhlásila verejné obstarávanie. V súvislosti s verejným obstarávaním vyhláseným
Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach bola zo strany agentúry v roku 2013
vykonaná kontrola priebehu verejného obstarávania, kde agentúra ako kontrolujúci subjekt
vykonala administratívnu kontrolu verejného obstarávania na predmet zákazky, v rámci
ktorej neidentifikovala porušenie žiadnych princípov verejného obstarávania v zmysle
legislatívy Slovenskej republiky a Európskej únie.
4. Dňa 8. júla 2016 bolo sťažovateľovi doručené podanie označené ako «„... Správa
o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu
26220220105“ č. spisu P 1782/2016-073, č. záznamu: A 7447/2016-062», prílohou ktorého
bola správa o zistenej nezrovnalosti č. N21500104/S01 z 1. júla 2016 (ďalej aj „správa“)
a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02 z 1. júla 2016 (ďalej aj
„žiadosť“), na základe ktorých agentúra požiadala sťažovateľa o vrátenie časti poskytnutých
finančných prostriedkov v sume 1 740,41 € v lehote do 20. augusta 2016, a to s poukazom
na porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí príspevku, ktoré mali byť zistené opätovnou
administratívnou kontrolou verejného obstarávania z 20. februára 2015 vykonanou
agentúrou.
5. Žalobou z 30. augusta 2016, doručenou krajskému súdu 2. septembra 2016, sa
sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu ministerstva
označeného ako «„... Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov projektu 2620220105“ č. spisu P 1782/2016-073, č. záznamu:
A 7447/2016-062, z 01.07.2016», a tiež správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500104/S01
z 1. júla 2016 a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02
z 1. júla 2016 a ich vrátenia správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznania práva
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Sťažovateľ sa predmetnou žalobou zároveň
domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu agentúry označeného ako
«„... Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu
2620220105“ č. spisu P 1782/2016-073, č. záznamu: A 7447/2016-062, z 01.07.2016»,
a tiež správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500104/S01 z 1. júla 2016 a žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02 z 1. júla 2016 a ich vrátenia správnemu
orgánu na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Krajský súd napadnutým uznesením v súlade s § 7 písm. b), e) v spojení s § 97
a § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Správny súdny poriadok“) žalobu sťažovateľa odmietol pre jej
neprípustnosť. Podľa názoru krajského súdu: „... administratívnu kontrolu postupu
zadávania zákazky nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledné
materiály z vykonanej kontroly za rozhodnutia vydané v takomto konaní, keďže kontrolou sa
len zisťuje súlad postupu kontrolovaného s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní.
Krajský súd v Bratislave mal za to, že výsledné materiály z vykonanej kontroly a postup pri
ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci úpravy správneho súdnictva,
keďže nie sú rozhodnutím správneho orgánu v zmysle Správneho súdneho poriadku. Správu
o zistenej nezrovnalosti je možné považovať podľa názoru súdu len za akýsi výstup kontroly,
ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia sťažovateľa a spôsobiť mu ujmu na
jeho právach, a preto súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodlieha.“
7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť
podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založil na dôvodoch
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h) a j) Správneho súdneho poriadku a ktorou žiadal, aby
kasačný súd napadnuté uznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie
odkladného účinku kasačnej sťažnosti.
8. O kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
6 Sžk 8/2017 z 21. februára 2018 tak, že kasačnej sťažnosti nepriznal odkladný účinok
a zamietol ju. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že súd napadnuté
správne akty vyhodnotil súladne so závermi krajského súdu ako také, ktoré nepodliehajú
súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.
9. Sťažovateľ s názorom vysloveným v rozhodnutiach všeobecných súdov nesúhlasí
a v súvislosti s tým uvádza:
«Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne
neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, ktoré ma za následok porušenie
základných práv sťažovateľa, pretože sú založené na nesprávnom výklade, podľa ktorého
spôsobilým predmetom preskúmania v správnom súdnictve nemôže byť Správa o zistenej
nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, na základe ktorých bolo
prijímateľovi nenávratného finančného príspevku z fondov Európskeho spoločenstva
uložené podľa § 27a zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov
Európskeho spoločenstva vrátiť poskytnutý príspevok na predmet zákazky z dôvodu
zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania...
S uvedeným výkladom správneho súdneho poriadku (§ 2, § 3, § 7, § 98 a iné)
v kontexte zák. č. 528/2008 Z. z. (§ 27a a iné) sťažovateľ nesúhlasí a právne posúdenie veci
všeobecnými súdmi považuje za nesprávne a arbitrárne. Výklad právnych noriem zaujatý
všeobecnými súdmi zásadne popiera ich význam a účel, čím dochádza k porušeniu princípu
právnej istoty, práva na spravodlivý proces a práva na prístup k súdu zaručených čl. 46
Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Správa o zistenej nezrovnalosti, ako aj žiadosť
o vrátenie FP sú správne akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci
a podpore priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám kasačný súd
uvádza, práve tieto akty sú „podkladovými rozhodnutiami“. Zo žiadosti o vrátenie NFP je
zrejmé, že sťažovateľ ako prijímateľ nenávratného finančného príspevku podľa zákona
o pomoci a podpore bol v zmysle tohto zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti
poskytnutého príspevku na predmet zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t.j. sťažovateľ
nevráti v zmysle žiadosti o vrátenie NFP, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol
násobku sumy uvedenej v spomenutej žiadosti...
Uvedené správne akty ukladajú sťažovateľovi povinnosť vrátiť časť NFP v rozpore
s právoplatným rozhodnutím o schválení NFP a zmluvou o NFP, čím neoprávnene zasahujú
do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho
očakávania uspokojenia daného nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie
nenávratného finančného príspevku, na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok v súlade s § 12
ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z.»
10. Podľa sťažovateľa skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej
veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne.
11. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa Ústav materiálového výskumu Slovenskej akadémie
vied na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu
vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/8/2017 z 21.02.2018 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/188/2016-282 z 07.12.2016 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/8/2017 z 21.02.2018
a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/188/2016-282 z 07.12.2016 zrušuje a vec
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 390,50 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
12. Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
13. Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje takto:
„Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre to,
aby bola vykonateľnosť touto sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, a to najmä
vzhľadom na to, že v dôsledku Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom prieskumu pred všeobecnými súdmi, môže
byť majetok sťažovateľa postihnutý.“
II.
14. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
19. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
21. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
24. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
25. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
26.1 Podľa § 29 Správneho súdneho poriadku konanie na správnych súdoch je
jednoinštančné, ak tento zákon neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov
v správnom súdnictve tak v zásade odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie
je.
26.2 Správny súdny poriadok však v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku
Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských
súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí, že
kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tak, ako to Správny súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1
písm. a) až j).
27. V danom prípade tak mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,
poskytnutý mu zákonom na ochranu jeho základných práv. Proti napadnutému
právoplatnému uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať kasačnú sťažnosť (čo aj
využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho
súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
29. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
30. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú
udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom
napadnutom uznesení a podľa ktorého žiadosť a správa nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľa. S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne
neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva.
31. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«40. Predmetom kasačného konania bolo preskúmanie uznesenia krajského súdu ako
aj konania, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania kasačný súd skúmal
aj povahu napadnutej Správy a Žiadosti. Rozhodujúcou otázkou sa pre kasačný súd stalo
právne posúdenie možnosti súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti
č. N21500104/S01 z 01. júla 2016 a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220220105/Z02 z 01. júla 2016, ktoré krajský súd zhodne so žalovanými považoval za
nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Túto právnu otázku presvedčivo vyriešil krajský
súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho uznesenia stotožnil.
41. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že
preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa
rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom
preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho
orgánu.
42. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť
(procesnej, že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu
musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať
reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne
právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.
43. Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému
rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.
44. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,
ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmavaní správnych
rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy
nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené
v ustanovení § 7 S. s. p. Predmetné ustanovenie v písmene a) až h) obsahuje taxatívny
výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.
45. Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej
časti zákona o pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne
vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov na realizáciu aktivít projektu: Progresívna
technológia prípravy mikrokompozitných materiálov pre elektrotechniku.
46. Najvyšší súd dáva do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18 zákona
o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v konaní podľa
druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné ustanovenie ešte
podporne odkazuje na ustanovenie § 7 písm. h) S. s. p.
47. Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že Správa
a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami
o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného
subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na vyjadrenia žalovaných o predčasnom
podaní žaloby v čase vypracovania a odoslania Správy a Žiadosti, pretože ku dňu podania
žaloby neexistovalo právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov
podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore. Povinnosť sťažovateľa vrátiť finančné
prostriedky vznikne až na základe tohto právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé
zasiahnuť do jeho subjektívnych práv a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho
súdnictva.
48. Predmetnú Správu a Žiadosť je možné považovať podľa názoru senátu
najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na
postup upravený v § 27a citovaného zákona.
49. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti sťažovateľ
nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný 2. v zmysle zákona začne
správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné
prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle správneho poriadku
podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom a ktoré bude aj materiálne vykonateľné.
Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej
vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný 2. vydaním rozhodnutia a až toto rozhodnutie môže
byť následne preskúmavané správnym súdom, či nezasiahlo do práv sťažovateľa. Uvedený
záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.
sp. zn. 1Sžf/87/2015 zo 14. februára 2017, sp. zn. 1Sžf/95/2015 zo 14. februára 2017,
sp. zn. 4Sžf/56/2015 z 8. júna 2016)...
51. V tomto smere sa právna úprava nezmenila ani po novele zákona č. 93/2017 Z.
z., kde sa naďalej vyžaduje vydanie Správy a Žiadosti pred samotným začatím správneho
konania.
52. Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych
argumentov dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutia nespadajú do
právomoci súdov, resp. nie sú preskúmateľné súdom...
54. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd skonštatoval, že
s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal, pričom
nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde,
v dôsledku čoho krajský súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva
sťažovateľa na spravodlivý proces. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti
vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa §
461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.»
32. V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný
súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť
sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu
žalobu sťažovateľa s poukazom na tú skutočnosť, že žiadosť a správa nepodliehajú súdnemu
prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.
33. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len
„zákon č. 528/2008 Z. z.“) ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti
na predmet zákazky.
34. Podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. ak prijímateľ nevráti príspevok
alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu
podľa osobitného predpisu.
35. Podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu
podľa odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci
orgán rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1,
najviac však 100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
36.1 Citované právne normy sú zakotvené v druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.,
konkrétne v § 27a, ktorý má nadpis: Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel
a postupov verejného obstarávania.
36.2 Dôvodová správa k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým bolo do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie
§ 27a, uvádza, že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu,
ak zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil
príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,
mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov
verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe
výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne
postupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného
obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí
právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať rozhodnutie
v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť...
Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého je možné začať
exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.
37. Citovaná dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že žiadosť, prípadne
správa adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z., nie je
zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť
poskytnutú na predmet zákazky, a teda nie je spôsobilá zasiahnuť do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľa.
38.1 Zákon č. 528/2008 Z. z. oprávňuje riadiaci orgán v prípade tvrdeného porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových
oprávnení mohol sťažovateľa popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie
poskytnutého nenávratného finančného príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky
(§ 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.), resp. aj pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku
platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zákona č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom
použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu
vykonať autoritatívny výklad ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov riadiacim orgánom
v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu
verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde
o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci.
38.2 Ústavný súd konštatuje, že v prípade žiadosti ide o individuálne správny akt,
pri ktorom absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci a ktorý je možné považovať
za výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej, a nie uloženej povinnosti na základe zistených,
t. j. iba tvrdených skutočností s právnym podkladom v súkromnom práve (zmluva
o poskytnutí príspevku). Doručením správy o zistenej nezrovnalosti s výzvou na vrátenie
finančných prostriedkov podľa zákona č. 528/2008 Z. z. tak ešte nedochádza k uplatneniu
vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry
sťažovateľa s uložením právnej povinnosti. Na uvedenú výzvu je v danom prípade potrebné
nazerať ako na štádium riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním nenávratného
finančného príspevku.
39. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade
znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané
správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah
právomocí pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou
enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne
súdy nepreskúmavajú sú vymedzené v § 7 Správneho súdneho poriadku. Podľa § 7 písm. e)
Správneho súdneho poriadku správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej
správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej
povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
40. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho
napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu a žiadosť potrebné považovať
za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený
v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z., nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených
záujmov sťažovateľa, a teda nie sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.
41.1 Ústavný súd zároveň poukazuje na § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z., na
ktorý odkazuje aj najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení a podľa ktorého
rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona (druhá časť zákona č. 528/2008 Z. z.,
do ktorej spadá aj § 27a, na základe ktorého bola vypracovaná správa a žiadosť, pozn.) nie
sú preskúmateľné správnym súdom [v zákone odkaz na § 7 písm. h) Správneho súdneho
poriadku, podľa ktorého správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy,
nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej
správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis].
41.2 Uvedené znenie zákona priamo vylučuje preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných
podľa druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z. správnym súdom, a teda predstavuje zákonný
rámec na vyslovenie právneho názoru vyjadreného najvyšším súdom v jeho napadnutom
uznesení, v zmysle ktorého správne akty – predmetná správa a žiadosť – nie sú
preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.
42. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver najvyššieho
súdu, podľa ktorého žiadosť a správa nie sú takými individuálnymi správnymi aktmi, ktoré
by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto pokiaľ
bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nie je možné
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na
arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,
a teda za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva. V tejto
súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach
(napr. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS. 267/2018).
43. Ústavný súd s poukazom na uvedené dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
44. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v relevantnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
46. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných
práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre
posúdenie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv hmotnej
povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) tým istým uznesením
najvyššieho súdu.
47. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak
povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
48. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou proti všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
49. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv
(čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) a práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru) procesnej
povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-
právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2
50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného
opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018