Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 439/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ústavu materiálového

výskumu Slovenskej akadémie vied, Watsonova 47, Košice, zastúpeného spoločnosťou

Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a 2 a a 2 Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 7. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2018

doručená sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a a 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. decembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 20. septembra 2010

ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,

Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci orgán“), ako

poskytovateľom, v zastúpení Výskumnou agentúrou, Hanulova 5/B, Bratislava [pôvodne

označovanou ako agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie (ďalej len „agentúra“)], zmluvu

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 119/2010/2.2/OPVaV (ďalej len

„zmluva o poskytnutí príspevku“) na realizáciu projektu s názvom „Progresívna

technológia prípravy mikrokompozitívnych materiálov pre elektrotechniku“ [kód ITMS:

26220220105 (ďalej len „projekt“)]. Sťažovateľovi bola pred uzavretím zmluvy

o poskytnutí príspevku agentúrou schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného

príspevku vo výške 921 402 € .

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh zároveň vyplýva, že partnerom sťažovateľa pri

realizácii projektu bola Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice,

ktorá pre účely uskutočnenia dodávok tovaru v rámci realizácie už uvedeného projektu

vyhlásila verejné obstarávanie. V súvislosti s verejným obstarávaním vyhláseným

Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach bola zo strany agentúry v roku 2013

vykonaná kontrola priebehu verejného obstarávania, kde agentúra ako kontrolujúci subjekt

vykonala administratívnu kontrolu verejného obstarávania na predmet zákazky, v rámci

ktorej neidentifikovala porušenie žiadnych princípov verejného obstarávania v zmysle

legislatívy Slovenskej republiky a Európskej únie.

4. Dňa 8. júla 2016 bolo sťažovateľovi doručené podanie označené ako «„... Správa

o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu

26220220105“ č. spisu -073, č. záznamu: A 7447/2016-062», prílohou ktorého

bola správa o zistenej nezrovnalosti č. N21500104/S01 z 1. júla 2016 (ďalej aj „správa“)

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02 z 1. júla 2016 (ďalej aj

„žiadosť“), na základe ktorých agentúra požiadala sťažovateľa o vrátenie časti poskytnutých

finančných prostriedkov v sume 1 740,41 € v lehote do 20. augusta 2016, a to s poukazom

na porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí príspevku, ktoré mali byť zistené opätovnou

administratívnou kontrolou verejného obstarávania z 20. februára 2015 vykonanou

agentúrou.

5. Žalobou z 30. augusta 2016, doručenou krajskému súdu 2. septembra 2016, sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu ministerstva

označeného ako «„... Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov projektu 2620220105“ č. spisu -073, č. záznamu:

A -062, z 01.07.2016», a tiež správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500104/S01

z 1. júla 2016 a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02

z 1. júla 2016 a ich vrátenia správnemu orgánu na ďalšie konanie a priznania práva

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Sťažovateľ sa predmetnou žalobou zároveň

domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu agentúry označeného ako

«„... Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu

2620220105“ č. spisu -073, č. záznamu: A 7447/2016-062, z 01.07.2016»,

a tiež správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500104/S01 z 1. júla 2016 a žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02 z 1. júla 2016 a ich vrátenia správnemu

orgánu na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Krajský súd napadnutým uznesením v súlade s § 7 písm. b), e) v spojení s § 97

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) žalobu sťažovateľa odmietol pre jej

neprípustnosť. Podľa názoru krajského súdu: „... administratívnu kontrolu postupu

zadávania zákazky nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledné

materiály z vykonanej kontroly za rozhodnutia vydané v takomto konaní, keďže kontrolou sa

len zisťuje súlad postupu kontrolovaného s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní.

Krajský súd v Bratislave mal za to, že výsledné materiály z vykonanej kontroly a postup pri

ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci úpravy správneho súdnictva,

keďže nie sú rozhodnutím správneho orgánu v zmysle . Správu

o zistenej nezrovnalosti je možné považovať podľa názoru súdu len za akýsi výstup kontroly,

ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia sťažovateľa a spôsobiť mu ujmu na

jeho právach, a preto súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodlieha.“

7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť

podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založil na dôvodoch

podľa , , a a ktorou žiadal, aby

kasačný súd napadnuté uznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie

odkladného účinku kasačnej sťažnosti.

8. O kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. februára 2018 tak, že kasačnej sťažnosti nepriznal odkladný účinok

a zamietol ju. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že súd napadnuté

správne akty vyhodnotil súladne so závermi krajského súdu ako také, ktoré nepodliehajú

súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.

9. Sťažovateľ s názorom vysloveným v rozhodnutiach všeobecných súdov nesúhlasí

a v súvislosti s tým uvádza:

«Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne

neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, ktoré ma za následok porušenie

základných práv sťažovateľa, pretože sú založené na nesprávnom výklade, podľa ktorého

spôsobilým predmetom preskúmania v správnom súdnictve nemôže byť Správa o zistenej

nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, na základe ktorých bolo

prijímateľovi nenávratného finančného príspevku z fondov Európskeho spoločenstva

uložené podľa o pomoci a podpore poskytovanej z fondov

Európskeho spoločenstva vrátiť poskytnutý príspevok na predmet zákazky z dôvodu

zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania...

S uvedeným výkladom (, , , a iné)

v kontexte ( a iné) sťažovateľ nesúhlasí a právne posúdenie veci

všeobecnými súdmi považuje za nesprávne a arbitrárne. Výklad právnych noriem zaujatý

všeobecnými súdmi zásadne popiera ich význam a účel, čím dochádza k porušeniu princípu

právnej istoty, práva na spravodlivý proces a práva na prístup k súdu zaručených čl. 46

a Dohovoru...

Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Správa o zistenej nezrovnalosti, ako aj žiadosť

o vrátenie FP sú správne akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci

a podpore priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám kasačný súd

uvádza, práve tieto akty sú „podkladovými rozhodnutiami“. Zo žiadosti o vrátenie NFP je

zrejmé, že sťažovateľ ako prijímateľ nenávratného finančného príspevku podľa zákona

o pomoci a podpore bol v zmysle tohto zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti

poskytnutého príspevku na predmet zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t.j. sťažovateľ

nevráti v zmysle žiadosti o vrátenie NFP, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol

násobku sumy uvedenej v spomenutej žiadosti...

Uvedené správne akty ukladajú sťažovateľovi povinnosť vrátiť časť NFP v rozpore

s právoplatným rozhodnutím o schválení NFP a zmluvou o NFP, čím neoprávnene zasahujú

do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho

očakávania uspokojenia daného nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie

nenávratného finančného príspevku, na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok v súlade s § 12

ods. 1 »

10. Podľa sťažovateľa skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej

veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne.

11. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa Ústav materiálového výskumu Slovenskej akadémie

vied na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

vlastníctva zaručené a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21.02.2018 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -282 z 07.12.2016 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21.02.2018

a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -282 z 07.12.2016 zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 390,50 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

12. Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

13. Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje takto:

„Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre to,

aby bola vykonateľnosť touto sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, a to najmä

vzhľadom na to, že v dôsledku Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom prieskumu pred všeobecnými súdmi, môže

byť majetok sťažovateľa postihnutý.“

II.

14. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a 2 a a 2 listiny, ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

19. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

21. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

24. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

25. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

26.1 Podľa konanie na správnych súdoch je

jednoinštančné, ak tento zákon neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov

v správnom súdnictve tak v zásade odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie

je.

26.2 však v umožňuje podať proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku

Slovenskej republiky novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských

súdov, ktorý v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí, že

kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní

porušil zákon tak, ako to taxatívne vymedzuje v

písm. a) až j).

27. V danom prípade tak mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok,

poskytnutý mu zákonom na ochranu jeho základných práv. Proti napadnutému

právoplatnému uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať kasačnú sťažnosť (čo aj

využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho

súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu odmieta podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

29. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

30. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú

udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom

napadnutom uznesení a podľa ktorého žiadosť a správa nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľa. S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne

neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva.

31. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«40. Predmetom kasačného konania bolo preskúmanie uznesenia krajského súdu ako

aj konania, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania kasačný súd skúmal

aj povahu napadnutej Správy a Žiadosti. Rozhodujúcou otázkou sa pre kasačný súd stalo

právne posúdenie možnosti súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti

č. N21500104/S01 z 01. júla 2016 a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220220105/Z02 z 01. júla 2016, ktoré krajský súd zhodne so žalovanými považoval za

nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Túto právnu otázku presvedčivo vyriešil krajský

súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho uznesenia stotožnil.

41. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že

preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa

rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom

preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho

orgánu.

42. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť

(procesnej, že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu

musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať

reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne

právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

43. Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému

rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.

44. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,

ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmavaní správnych

rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy

nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené

v ustanovení § 7 S. s. p. Predmetné ustanovenie v písmene a) až h) obsahuje taxatívny

výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.

45. Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej

časti zákona o pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne

vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov na realizáciu aktivít projektu: Progresívna

technológia prípravy mikrokompozitných materiálov pre elektrotechniku.

46. Najvyšší súd dáva do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18 zákona

o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v konaní podľa

druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné ustanovenie ešte

podporne odkazuje na ustanovenie § 7 písm. h) S. s. p.

47. Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že Správa

a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami

o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného

subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na vyjadrenia žalovaných o predčasnom

podaní žaloby v čase vypracovania a odoslania Správy a Žiadosti, pretože ku dňu podania

žaloby neexistovalo právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov

podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore. Povinnosť sťažovateľa vrátiť finančné

prostriedky vznikne až na základe tohto právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé

zasiahnuť do jeho subjektívnych práv a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho

súdnictva.

48. Predmetnú Správu a Žiadosť je možné považovať podľa názoru senátu

najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na

postup upravený v § 27a citovaného zákona.

49. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti sťažovateľ

nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný 2. v zmysle zákona začne

správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné

prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle správneho poriadku

podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom a ktoré bude aj materiálne vykonateľné.

Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej

vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný 2. vydaním rozhodnutia a až toto rozhodnutie môže

byť následne preskúmavané správnym súdom, či nezasiahlo do práv sťažovateľa. Uvedený

záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.

sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn. zo 14. februára 2017,

sp. zn. z 8. júna 2016)...

51. V tomto smere sa právna úprava nezmenila ani po novele Z.

z., kde sa naďalej vyžaduje vydanie Správy a Žiadosti pred samotným začatím správneho

konania.

52. Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych

argumentov dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutia nespadajú do

právomoci súdov, resp. nie sú preskúmateľné súdom...

54. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd skonštatoval, že

s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal, pričom

nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde,

v dôsledku čoho krajský súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva

sťažovateľa na spravodlivý proces. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti

vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa §

461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.»

32. V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný

súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu

žalobu sťažovateľa s poukazom na tú skutočnosť, že žiadosť a správa nepodliehajú súdnemu

prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.

33. Podľa o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len

„“) ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti

na predmet zákazky.

34. Podľa ak prijímateľ nevráti príspevok

alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu

podľa osobitného predpisu.

35. Podľa ak bolo na základe podnetu

podľa odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci

orgán rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1,

najviac však 100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

36.1 Citované právne normy sú zakotvené v druhej časti ,

konkrétne v § 27a, ktorý má nadpis: Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel

a postupov verejného obstarávania.

36.2 Dôvodová správa k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým bolo do zavedené ustanovenie

§ 27a, uvádza, že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu,

ak zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil

príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,

mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe

výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne

postupuje v súlade so o verejnom obstarávaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného

obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí

právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať rozhodnutie

v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť...

Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého je možné začať

exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

37. Citovaná dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že žiadosť, prípadne

správa adresovaná prijímateľovi podľa , nie je

zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť

poskytnutú na predmet zákazky, a teda nie je spôsobilá zasiahnuť do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľa.

38.1 oprávňuje riadiaci orgán v prípade tvrdeného porušenia

pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových

oprávnení mohol sťažovateľa popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie

poskytnutého nenávratného finančného príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky

( ), resp. aj pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku

platby pre projekt alebo jeho časť ( ). Zákonodarcom

použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu

vykonať autoritatívny výklad ustanovení o verejnom obstarávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov riadiacim orgánom

v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu

verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde

o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci.

38.2 Ústavný súd konštatuje, že v prípade žiadosti ide o individuálne správny akt,

pri ktorom absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci a ktorý je možné považovať

za výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej, a nie uloženej povinnosti na základe zistených,

t. j. iba tvrdených skutočností s právnym podkladom v súkromnom práve (zmluva

o poskytnutí príspevku). Doručením správy o zistenej nezrovnalosti s výzvou na vrátenie

finančných prostriedkov podľa tak ešte nedochádza k uplatneniu

vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry

sťažovateľa s uložením právnej povinnosti. Na uvedenú výzvu je v danom prípade potrebné

nazerať ako na štádium riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním nenávratného

finančného príspevku.

39. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade

znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané

správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah

právomocí pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou

enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne

súdy nepreskúmavajú sú vymedzené v . Podľa

správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej

správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej

povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.

40. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho

napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu a žiadosť potrebné považovať

za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený

v , nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených

záujmov sťažovateľa, a teda nie sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.

41.1 Ústavný súd zároveň poukazuje na , na

ktorý odkazuje aj najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení a podľa ktorého

rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona (druhá časť ,

do ktorej spadá aj § 27a, na základe ktorého bola vypracovaná správa a žiadosť, pozn.) nie

sú preskúmateľné správnym súdom [v zákone odkaz na § 7 písm. h) Správneho súdneho

poriadku, podľa ktorého správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy,

nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej

správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis].

41.2 Uvedené znenie zákona priamo vylučuje preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných

podľa druhej časti správnym súdom, a teda predstavuje zákonný

rámec na vyslovenie právneho názoru vyjadreného najvyšším súdom v jeho napadnutom

uznesení, v zmysle ktorého správne akty – predmetná správa a žiadosť – nie sú

preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.

42. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver najvyššieho

súdu, podľa ktorého žiadosť a správa nie sú takými individuálnymi správnymi aktmi, ktoré

by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto pokiaľ

bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nie je možné

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na

arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,

a teda za rozhodnutie, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva. V tejto

súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach

(napr. , IV. ÚS. 267/2018).

43. Ústavný súd s poukazom na uvedené dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

44. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa

a 2 a a 2 listiny a práva podľa dohovoru

v relevantnej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

46. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných

práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre

posúdenie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv hmotnej

povahy ( a dodatkového protokolu) tým istým uznesením

najvyššieho súdu.

47. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak

povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením ().

48. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou proti všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

49. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv

( a 2 , a 2 listiny) a práva ( dohovoru) procesnej

povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2

.

50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného

opatrenia podľa ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018