Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 395/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla

Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej Sýkora – advokátska

kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. decembra 2017

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. júna 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2018

osobne doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“ alebo „sťažovateľ“), zastúpenej

Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a a 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 24. októbra

2016 krajskému súdu žalobu proti Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj „žalovaný“

alebo aj „ÚVO“) vo veci preskúmania zákonnosti „zápisnice o prerokovaní protokolu

o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 432-7000/2016-OK/10

z 25. augusta 2016“ (ďalej len „zápisnica“) a „protokolu o výsledku kontroly dodržiavania

zákona o verejnom obstarávaní č. 432-7000/2016-OK/5 z 27. apríla 2016“ (ďalej len

„protokol“) a postupu správneho orgánu v dôsledku vykonanej kontroly verejného

obstarávania žalovaným v rámci projektu „Centrum excelentnosti pre elektromagnetické

polia v medicíne CEEPM, kód ITMS 26220120067“ s názvom „Špeciálne analytické

prístroje proteomiky a genomiky“. V protokole žalovaný konštatoval, že sťažovateľka sa

mala dopustiť viacerých porušení o verejnom obstarávaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom

obstarávaní“) pri obstarávaní predmetu zákazky, ktorej realizácia bola financovaná z fondov

Európskej únie podľa o pomoci a podpore poskytovanej z fondov

Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“).

Žalovaný, uplatňujúc svoju dohľadovú právomoc, vykonal kontrolu postupu zadávania

zákazky po uzavretí zmluvy sťažovateľky podľa § 146 a nasl. zákona o verejnom

obstarávaní.

Krajský súd napadnutým uznesením žalobu odmietol a žiadnemu z účastníkov

konania nepriznal náhradu trov konania, pričom dôvodil, že „žalobu je potrebné odmietnuť

pre jej neprípustnosť... z dôvodu prekážky rozhodnutej veci v časti o preskúmanie

Protokolu... pretože ide o prekážku res iudicata v zmysle ust. “.

Napadnutým uznesením krajského súdu bola rovnako odmietnutá žaloba aj v časti

týkajúcej sa preskúmania zápisnice, keďže podľa názoru krajského súdu smerovala proti

aktu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý nie je spôsobilý zasiahnuť

do práv a povinností sťažovateľky.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol a nárok

na náhradu trov konania jej nepriznal.

Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej

veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne. Zdôrazňuje, že „Rozhodnutím bez meritórneho prejednania veci súdy odňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutia založili v rozpore s ustálenou

súdnou praxou na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutia dotknutých súdov sú

nedostatočne odôvodnené, vzájomne rozporné a preto nepreskúmateľné. Konajúce súdy

nesprávnym procesným postupom znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Dôvody, pre ktoré konajúce súdy rozhodli bez meritórneho prejednania veci a ich

argumentácia založená na názore, podľa ktorého Protokol ani Zápisnica... nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, resp. že nie sú individuálnych

správnym aktom... ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,

nemôžu obstáť.“.

S citovaným názorom vysloveným v rozhodnutiach všeobecných súdov sťažovateľka

nesúhlasí a uvádza, že naopak „napadnuté správne akty... ovplyvňujú právne postavenie

sťažovateľa a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jeho subjektívnych právach,

a to v súvislosti s ustanoveniami

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že z výsledkov protokolu vyplýva, že kontrola

dodržiavania pravidiel a postupov verejného obstarávania bola vykonaná ÚVO na základe

žiadosti Výskumnej agentúry č. -071 z 29. decembra 2015. Podnet bol podaný

potom, ako bola sťažovateľka ako prijímateľka nenávratného finančného príspevku

riadiacim orgánom podľa § 27a zákona o pomoci vyzvaná na vrátenie poskytnutého

finančného príspevku, resp. jeho časti, a to okrem iných na základe správy o zistenej

nezrovnalosti č. N21500994/S01 a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220120058/Z02 z 10. júna 2015, ktoré boli preskúmavané v konaniach vedených

krajským súdom pod sp. zn. a sp. zn. .

Následkom kontroly vykonanej ÚVO je podľa sťažovateľky obligatórny postup

riadiaceho orgánu v súlade s § 27a zákona o pomoci, v zmysle ktorého, v prípade ak ÚVO

zistí, že došlo k porušeniu pravidiel postupu verejného obstarávania, ktoré mali alebo mohli

mať vplyv na jeho výsledok, pričom tieto kontrolné zistenia sú uvedené v protokole ÚVO,

riadiaci orgán, ktorý predtým bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého

finančného príspevku, je ÚVO povinný ex offo a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy či

moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve

na vrátenie finančného príspevku, t. j. o vrátení až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve

na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka s odkazom na § 27a zákona

o pomoci argumentuje, že na základe záverov obsiahnutých v protokole a zápisnici môže

riadiaci orgán podľa zákona o pomoci vyzvať sťažovateľku ako prijímateľku na vrátenie

poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky a v prípade ak prijímateľka

poskytnutý príspevok nevráti, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku

sumy uvedenej vo výzve riadiaceho orgánu. Vzhľadom na uvedené bola sťažovateľka podľa

svojho tvrdenia protokolom a zápisnicou priamo ukrátená na svojich právach. Keďže právne

predpisy Slovenskej republiky neupravujú možnosť mimosúdnej zmeny rozhodnutia ÚVO

o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní, jedinou možnosťou

na dosiahnutie nápravy je preskúmanie protokolu a zápisnice príslušným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky žalobou napadnuté správne akty podliehajú prieskumu

v rámci správneho súdnictva, pretože sa priamo dotýkajú jej práv a právom chránených

záujmov. Opačný postup vo veci konajúcich všeobecných súdov a ich rozhodnutie

o vylúčení protokolu a zápisnice zo súdneho prieskumu preto podľa argumentácie

sťažovateľky porušuje jej práva zaručené , listinou, dohovorom a dodatkovým

protokolom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných

práv podľa , a 2 , a 2 listiny a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume 390,50 €.

Sťažovateľka sa zároveň v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.

Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz, ktorému bola vec pridelená

v súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca

2018 do 28. februára 2019 (sudca spravodajca), svojím listom z 20. marca 2018 podľa § 27

ods. 2 predsedníčke ústavného súdu oznámil skutočnosti, ktoré

podľa jeho názoru zakladajú dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci

sťažovateľky.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 28. marca 2018 sudca IV. senátu

ústavného súdu Ladislav Orosz nebol vylúčený zo sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky,

a preto IV. senát ústavného súdu sťažnosť predbežne prerokoval v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. čl. 20 ods.1

a a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť [ (ďalej aj

„SSP“)], pretože správne súdnictvo je po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho

poriadku (1. júla 2016) budované na báze jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských

súdov v správnom súdnictve už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný

prostriedok prípustné.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej [§ 147

ods. 1 písm. a) ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť ( ). Kasačnú

sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

( )] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý taxatívne

vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uplatňuje proti obom

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu) v podstate

jedinú zásadnú námietku. Podľa nej došlo napadnutým uznesením krajského súdu

k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keďže krajský súd procesným

rozhodnutím podľa v spojení s správnu žalobu

sťažovateľky odmietol bez toho, aby sa jej meritórnym odôvodnením zaoberal.

Sťažovateľka konštatuje, že v dôsledku tohto postupu krajského súdu nebol vykonaný

(meritórny) súdny prieskum protokolu ani zápisnice, čím došlo k porušeniu jej základného

práva na súdnu ochranu a základného práva na súdny prieskum zákonnosti protokolu

a zápisnice, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a v spojení s tým aj k porušeniu jej

majetkových práv.

Podľa kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že

krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne

odmietnuté.

Podľa kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi...

Podľa názoru ústavného súdu citované ustanovenie (ktorý

okrem iných kasačných dôvodov sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu uvádzala) predstavuje procesnú platformu,

využitím ktorej sa žalobca v správnom súdnictve môže účinne domáhať ochrany svojich

základných práv (či už procesnej povahy alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo

podľa jeho názoru dôjsť procesným rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie

o žalobe končí ( ). Nemožno totiž spochybňovať, že procesné odmietnutie

správnej žaloby má priamy dopad na podobu poskytovanej súdnej ochrany, a tým aj

na základné práva žalobcu podľa a 2 , resp. podľa a 2

listiny, keďže v dôsledku takéhoto procesného rozhodnutia správny súd nezaujme

autoritatívny postoj k meritórnym výhradám (žalobným bodom), ktoré voči napadnutému

postupu alebo rozhodnutiu orgánu verejnej správy žalobca uplatnil.

S ohľadom na sťažovateľkou uplatnené dôvody je ústavný súd toho názoru, že

kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému napadnutému uzneseniu krajského

súdu) predstavovala v okolnostiach sťažovateľkinej veci účinný prostriedok,

prostredníctvom ktorého následne najvyšší súd ako súd kasačný mohol a mal poskytnúť

ochranu jej základným právam i právam zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Potvrdzuje to aj

skutočnosť, že najvyšší súd jej o kasačnej sťažnosti rozhodol meritórne, teda tak, že ju

podľa zamietol. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

posudzovanej veci boli naplnené ústavné podmienky pre aktiváciu princípu subsidiarity

podľa („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“),

keďže najvyšší súd disponoval právomocou poskytnúť na základe kasačnej sťažnosti

ochranu sťažovateľkou označeným základným právam, ako aj právam podľa dohovoru

a podľa dodatkového protokolu, ku ktorých porušeniu malo podľa sťažovateľky dôjsť

napadnutým uznesením krajského súdu.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky

v okolnostiach posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti

jej sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Ústavný súd preto

túto časť jej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľka

vyjadruje nesúhlas s výkladom vo veci aplikovaných právnych noriem a s poukazom

na § 27a zákona o pomoci argumentuje, že napadnuté správne akty ovplyvňujú jej právne

postavenie, a preto môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jej subjektívnych

právach. Dôvodí ďalej aj tým, že protokol, ako aj zápisnica obsahujú identifikáciu zistených

nedostatkov, ktorých sa sťažovateľka pri verejnom obstarávaní mala dopustiť, pričom

odmietnutím meritórneho prejednania žaloby došlo aj k odmietnutiu spravodlivosti, keďže

prípadný nesúhlas sťažovateľky so závermi správneho orgánu „sa nemá ako stať

predmetom súdneho prieskumu“.

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že

úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých

prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory

všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Z už citovaného vyplýva, že jednou z úloh

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že kasačná sťažnosť bola

vo vzťahu k námietke o nezákonnosti postupu krajského súdu vo veci odmietnutia žaloby

v časti týkajúcej sa preskúmania protokolu zamietnutá z dôvodu, že podľa názoru

najvyššieho súdu bolo napadnuté uznesenie krajského súdu v relevantnej časti vydané

v súlade so zákonom, a preto nebol daný dôvod na jeho zrušenie či zmenu.

Z relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa stotožnil

s názorom krajského súdu o nemožnosti súdneho prieskumu protokolu z dôvodu, že tento už

bol predmetom konania na základe žaloby doručenej krajskému súdu 1. júla 2016, o ktorej

krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 13. septembra 2016. Vzhľadom

na uvedené sa najvyšší súd stotožnil s procesným postupom krajského súdu, ktorý žalobu

v rozsahu preskúmavania protokolu odmietol v súlade s (správny

súd uznesením odmietne žalobu, ak o tej istej veci už bolo správnym súdom právoplatne

rozhodnuté), keďže mu v tom bránila prekážka res iudicata.

Sťažovateľka svojou zásadnou námietkou spochybňuje ústavnú udržateľnosť

právneho názoru vo veci konajúcich správnych súdov, podľa ktorého protokol ani zápisnica

nepredstavujú zásah do jej práv a právom chránených záujmov, resp. že nie sú

individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by mohli mať za následok ujmu na subjektívnych

právach sťažovateľky ako žalobkyne.

Vychádzajúc z odôvodnenia zamietnutia kasačnej sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa odmietnutia žaloby

o preskúmanie protokolu, podľa ktorého v tej istej veci už bolo správnym súdom

rozhodnuté, je argumentácia sťažovateľky spochybňujúca ústavnú udržateľnosť právneho

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého protokol nie je individuálnym správnym aktom

spôsobilým vyvolať ujmu na právach sťažovateľky, podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená, t. j. taká, ktorá a priori neumožňuje vysloviť porušenie sťažovateľkou

označených základných práv zaručených a listinou a ani práv zaručených

dohovorom a dodatkovým protokolom. Sťažovateľka v sťažnosti totiž neuvádza žiadnu

relevantnú argumentáciu, ktorou by spochybňovala záver vo veci konajúcich správnych

súdov o existencii prekážky res iudicata, ktorá bránila v konaní o správnej žalobe sa vôbec

zákonnosťou protokolu zaoberať.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa jeho záverov o nemožnosti

preskúmať protokol ako zjavne neopodstatnenej.

V odôvodnení obsiahnutého v časti II.1 tohto uznesenia, ktorým ústavný súd

reagoval na časť sťažnosti smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

o odmietnutí sťažovateľkinej žaloby, už bolo uvedené, že zásadná sťažnostná námietka má

vo vzťahu k procesnému odmietnutiu jej žaloby vo veci týkajúcej sa nezákonnosti zápisnice,

ako aj postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu zápisnice ústavne relevantnú

povahu. Najvyšší súd v konaní o kasačnej sťažnosti meritórne preskúmal sťažovateľkou

inter alia namietaný kasačný dôvod podľa , ktorý je vecne

zameraný priamo na posúdenie zákonnosti odmietnutia podanej žaloby v relevantnej časti.

V dôsledku toho sa ochrana zákonnosti realizovaná najvyšším súdom procesne prekryla

s ochranou ústavnosti. Poskytnutím ochrany zákonnosti (pozri uvodzovaciu vetu k § 440

ods. 1 ) najvyšší súd súčasne poskytoval aj ochranu základným (subjektívnym) právam

sťažovateľky zaručeným a 2 , a 2 listiny, ako aj jej právam

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

K rozhodnutiu o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smeruje proti zamietavému

uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musí ustáliť, či najvyšší súd ako súd kasačný

rozhodol zákonne. Iba tak možno dospieť k záveru, či meritórny prieskum procesného

odmietnutia správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal požiadavkám (zákaz

denegationis iustitiae) plynúcim z a listinou garantovaných základných práv (ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľky procesnej povahy.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd zamietol

kasačnú sťažnosť sťažovateľky na základe právneho názoru o naplnení hypotézy § 7

písm. b) v okolnostiach súdenej veci (negatívne vymedzenie právomoci správneho

súdu).

Podľa správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej

správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia

organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý

ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z hľadiska ústavnej konformity napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

podstatné zodpovedanie otázky, či právne posúdenie veci, z ktorého najvyšší súd vychádzal,

zodpovedá , a tým v konečnom dôsledku aj požiadavkám na ochranu

, listinou a dohovorom chráneným právam procesnej povahy.

Najvyšší súd v konkrétnostiach v napadnutom uznesení vo vzťahu k súdnemu

prieskumu zápisnice uvádza:

«Predmetnou zápisnicou neboli žalobcovi uložené žiadne povinnosti, nejednalo sa

o rozhodnutie, ktorým by boli priamo ovplyvnené jeho záujmy alebo povinnosti. V tejto

súvislosti najvyšší súd poukazuje na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. zo dňa 29. 11. 2012, v ktorom najvyšší súd uviedol: „... považuje

za potrebné zdôrazniť, že zatiaľ čo protokol a zápisnica o prerokovaní protokolu ako také

nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože osobe nepredstavujú zásah

do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, ich časť obsahujúca

uloženie povinnosti alebo sankcie je nutne, s ohľadnom na ich spôsobilosť takéhoto zásahu,

vylúčená spod negatívnej enumerácie.“ Zápisnicu možno charakterizovať ako akt

správneho orgánu, ktorým formálne - písomne, zaznamená ústne prejavy účastníkov

konania, zúčastnených osôb a svedkov, dôležité úkony v konaní, najmä o vykonaných

dôkazoch, ústnom pojednávaní a pod. Preskúmaním Zápisnice o prerokovaní protokolu

o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 432-7000/2016-OK/10

zo dňa 25. 08. 2016 kasačný súd zistil, že sú v nej popísané úkony správneho orgánu

nasledujúce po doručení Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom

obstarávaní č. 432-70000/2016-OK/5 zo dňa 27. 04. 2016, písomne zachytené vyjadrenia

kontrolovaného k protokolu, informácie ku konaniu, označenie a podpisy prítomných osôb,

pričom z nej nevyplývajú pre žalobcu žiadne povinnosti. Z dôvodu, že na úkony orgánu

verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či

dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom

súdnictve nazerá najmä ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej

povahy, najvyšší súd musel vyhodnotiť aj napadnutý úradný list – zápisnicu

č. 432-7000/2016-OK/10 zo dňa 25. 08. 2016 ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle

§ 7 S. s. p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve.»

Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje citovanú časť

odôvodnenia najvyššieho súdu, a to s poukazom na § 27a ods. 3 zákona o pomoci, a dôvodí,

že na podklade zistení ÚVO riadiaci orgán, ktorý predtým bezvýsledne vyzval prijímateľa

na vrátenie poskytnutého finančného príspevku, bude povinný ex offo a bez možnosti

použitia akejkoľvek úvahy rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej

v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku.

Ústavný súd sa s obdobnou vecou sťažovateľky už zaoberal a v tejto súvislosti

v uznesení sp. zn. z 30. januára 2018 zdôraznil, že porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole môže byť podľa zákona o pomoci

dôvodom, aby riadiaci orgán v súvislosti z riešením zistenej nezrovnalosti pri použití

pomoci z fondov Európskej únie uplatnil svoje dohľadové i rozhodovacie právomoci, ktoré

mu zo zákona o pomoci vyplývajú (§ 27a ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona o pomoci). Označené

právne normy sú obsiahnuté v § 27a zákona o pomoci, ktorý je označený nadpisom „Postup

riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania“.

Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na príslušnú časť dôvodovej správy

k , ktorým sa mení a dopĺňa o pomoci

a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorého sa súčasťou zákona o pomoci

stal aj § 27a, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti,

riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje

v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu

pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného

zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený

vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť

príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom,

na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov,

ktoré sa majú vrátiť.“

Najvyšší súd k sťažovateľkou namietanej ujme, ktorá jej zápisnicou ÚVO mala

vzniknúť, v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že „až v prípade, ak príslušný

správny orgán zvolí na základe zistení z kontroly postup podľa Z.

z. a vyvodí z kontrolných zistení pre žalobcu sankčný postih, bude rozhodnutie o uložení

pokuty ako aj postup správneho orgánu tomuto rozhodnutiu predchádzajúci, preskúmateľný

súdom, pretože až týmto rozhodnutím dôjde k zásahu do práv a povinností žalobcu“.

Odôvodnenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu korešponduje právnej

úprave týkajúcej sa výkonu kontroly postupu v čase zadávania zákazky po uzavretí zmluvy

u sťažovateľky v posudzovanom prípade, ktorá špecifikuje procesné úkony ÚVO v zmysle

§ 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní, ako výkon dohľadu a konanie o správnom

delikte v zmysle § 149 zákona o verejnom obstarávaní ako samostatné konanie, v ktorom

môže v rámci podkladov k rozhodnutiu o uložení pokuty za správny delikt správny orgán

zohľadňovať aj výsledky z vykonanej kontroly zachytené ÚVO v zápisnici o prerokovaní

protokolu (k tomu pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2017).

Kontrolným procesom (podľa § 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní) sa

preveruje postup zadávania zákazky a zisťuje sa zároveň súlad postupu kontrolovaného

s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní, pričom jeho účelom je obstaranie

podkladov potrebných na zistenie, či prípadne porušenie označeného zákona naplnilo

skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 zákona o verejnom obstarávaní.

Kontrolný proces preto nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe

a rovnako ani výsledné materiály o vykonaní kontroly vo forme protokolu a zápisnice

o prerokovaní protokolu, ktorými ani len nebolo kontrolovanej osobe nariadené vykonať

opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, nemožno považovať za rozhodnutia, ktoré

by bolo možné preskúmať v správnom súdnictve. Absencia výroku o deliktuálnej

zodpovednosti kontrolovanej osoby a vynutiteľného výroku, ktorým by bola kontrolovanej

osobe uložená v kontexte kontrolných zistení povinnosť (sankcia), v zápisnici spôsobuje, že

táto sa nemôže nijakým spôsobom dotknúť právneho postavenia kontrolovanej osoby

a spôsobiť ujmu na jej právach (obdobne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2017).

Navyše, v zmysle § 27a ods. 3 písm. a) v spojení s § 27a ods. 5 zákona o pomoci

možno rozhodnúť o vrátení 1,5 násobku sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov až potom, ako bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie

pravidiel a postupov verejného obstarávania.

S prihliadnutím na dosiaľ uvedené je podľa názoru ústavného súdu ústavne

udržateľný záver najvyššieho súdu, podľa ktorého zápisnica nie je takým individuálnym

správnym aktom, ktorý by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu v rámci správneho

súdnictva. Preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná sťažnosť smerujúca

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietnutá napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bez meritórneho prejednania veci, nebola podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a a 2 listiny a práva podľa dohovoru v relevantnej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných práv

procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenia svojich práv hmotnej povahy

( a dodatkového protokolu) tým istým uznesením najvyššieho súdu.

Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv (čl. 46

ods. 1 a 2 , a 2 listiny) a práva ( dohovoru) procesnej povahy

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Aj v tejto časti je preto jej sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného

opatrenia podľa ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2018