Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)IV. ÚS 52/2019
PDF · 320.08 KB
No categories available
IV. ÚS 52/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej Sýkora – advokátska
kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 183/2016 z 25. januára 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 24/2017 z 25. októbra
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2019 osobne doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“ a v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Sýkora –
advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 S 183/2016 z 25. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sžfk 24/2017 z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 22. septembra 2010
ako prijímateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
(ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci orgán“; v citáciách aj „žalovaný 2/“) v zastúpení
Výskumnou agentúrou (ďalej aj „agentúra“; v citáciách aj „žalovaný 1/“) zmluvu
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 104/2010/2.2/OPVaV (ďalej len
„zmluva o poskytnutí NFP“) na realizáciu aktivít projektu s názvom „Probiotické
mikroorganizmy a bioaktívne látky naturálneho pôvodu pre zdravšiu populáciu Slovenska
(PROBIO)“. Sťažovateľke bol na základe zmluvy o poskytnutí NFP, ktorá bola uzavretá
podľa § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov
Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“),
poskytnutý finančný príspevok v sume 873 715,47 €.
Dňa 30. augusta 2016 sťažovateľka podala správnu žalobu smerujúcu proti
ministerstvu a agentúre, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti správnych aktov –
«„VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
projektu 26220220104“, č. spisu 1077/2016-073, č. záznamu: A 7466/2016-062 z 01. 07.
2016, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500107/S01 z 01. 07. 2016 a Žiadosti
o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220104/Z02 z 01. 07. 2016» (ďalej len „správa
o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov“) vydaných agentúrou,
ktorá je sprostredkovateľským orgánom ministerstva ako riadiaceho orgánu pre operačný
program Výskum a vývoj. Predmetné správne akty boli vydané v nadväznosti na opätovnú
administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej zákazky na zabezpečenie dodávok tovaru
s názvom „Spotrebný materiál pre bio-medicínsky výskum“ vyhlásenej v súlade s postupom
pre zadávanie zákaziek vo verejnej súťaži podľa § 51 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o verejnom obstarávaní“).
Krajský súd žalobu sťažovateľky meritórne nepreskúmal, ale ju napadnutým
uznesením v celom rozsahu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho
poriadku (ďalej aj „SSP“) ako neprípustnú. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nezasahujú
do práv a právom chránených záujmov žalobcu, pričom sú aktmi orgánu verejnej správy
vydané v správnom konaní, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach
žalobcu. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
Sťažovateľka argumentuje, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej
sťažnosti neboli v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky... Napadnuté
uznesenia sú nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné. Dôvody, pre ktoré
všeobecné súdy rozhodli o odmietnutí žaloby sťažovateľa v prejednávanej veci z dôvodu
tvrdenej neprípustnosti podanej správnej žaloby, ani ich argumentácia založená na názore,
podľa ktorého je žaloba neprípustná z dôvodu, že žiaden z dotknutých správnych aktov nie
je takým správnym aktom orgánu verejnej správy, ktorý by mohol mať za následok ujmu na
subjektívnych právach sťažovateľa, nemôžu obstáť. Rozhodnutia všeobecných súdov
spočívajú na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom
výklade práva, ktoré má za následok porušenie základných práv sťažovateľa...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnymi názormi
vyslovenými v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu a v tejto
súvislosti argumentuje, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov sú správne akty, ktoré môžu mať s prihliadnutím na § 27a zákona o pomoci
priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľky.
Zo žiadosti o vrátenie je podľa sťažovateľky „... zrejmé, že sťažovateľ ako prijímateľ
nenávratného finančného príspevku podľa zákona o pomoci a podpore bol v zmysle tohto
zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti poskytnutého príspevku na predmet
zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ nevráti v zmysle žiadosti o vrátenie,
riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej v spomenutej
žiadosti. Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, ako aj Správa o zistenej nezrovnalosti,
na základe ktorých bola sťažovateľovi uložená korekcia podľa § 27a ods. 1, resp. § 27a
ods. 4 zák. č. 528/2008 Z. z. spočívajúca v povinnosti vrátiť finančnú hodnotu časti
poskytnutého finančného príspevku vo výške 24.785,83,- EUR (celková suma za všetky
zdroje vrátane vlastných zdrojov prijímateľa 26.090,36,- EUR) ako 25 % korekcia z
hodnoty výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi správnymi
aktmi - rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do
práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť sťažovateľ
ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch.“.
Podľa sťažovateľky jej predmetné správne akty ukladajú povinnosť vrátiť časť
nenávratného finančného príspevku, a týmto spôsobom zasahujú do „nadobudnutých práv
sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho očakávania uspokojenia daného
nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie nenávratného finančného
príspevku...“.
Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie
základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € a úhradu trov konania v sume 415,51 €.
V súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenia a odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu do rozhodnutia
ústavného súdu o sťažnosti vo veci samej.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, ak aj podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým
protokolom napadnutým uznesením krajského súdu
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením účastníkom konania
právoplatnosť (§ 151 ods. 2 SSP), pretože správne súdnictvo je po nadobudnutí účinnosti
Správneho súdneho poriadku konštruované na jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam
krajských súdov v správnom súdnictve už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny
opravný prostriedok prípustné.
Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej [§ 147
ods. 1 písm. a) SSP], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP). Kasačnú
sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(§ 438 ods. 1 SSP)] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny súdny poriadok taxatívne
vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
Podstatou sťažnostnej argumentácie, prostredníctvom ktorej sťažovateľka namieta
porušenie svojich ústavou garantovaných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ako aj napadnutým uznesením krajského súdu, je jej tvrdenie o odmietnutí spravodlivosti
(denegatio iustitiae), ku ktorému podľa sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd
procesným rozhodnutím podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP ňou podanú žalobu odmietol a jej
meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal, takže k súdnemu prieskumu správnych aktov nedošlo.
Podľa názoru ústavného súdu kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému
uzneseniu krajského súdu) predstavovala v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
pre sťažovateľku účinný prostriedok nápravy. Keďže najvyšší súd sa kasačnou sťažnosťou
sťažovateľky zaoberal a rozhodol o nej meritórne tak, že ju podľa § 461 SSP zamietol, je
vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu splnená
ústavná podmienka pre uplatnenie princípu subsidiarity vyplývajúcemu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý vylučuje právomoc
ústavného súdu konať a rozhodovať o ochrane sťažovateľkou označených základných práv
zaručených ústavou a listinou a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým
protokolom napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či
táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považuje
tiež za potrebné pripomenúť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného
postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd preto zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného
súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie niektorého základného práva alebo
slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Uvedenými požiadavkami ústavno-konformného postupu a rozhodovania
všeobecného súdu sa mal v konaní o kasačnej sťažnosti riadiť aj najvyšší súd. Úlohou
ústavného súdu bolo zistiť, či tomu tak naozaj bolo.
Najvyšší súd v úvodnej časti napadnutého uznesenia zdôraznil, že v záujme
dodržiavania zásady právnej istoty sa bude riadiť právnymi závermi vyslovenými vo vzťahu
k právomoci všeobecného súdu preskúmavať správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti
o vrátenie finančných prostriedkov vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (ide najmä
o rozhodnutia vydané v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžfk 54/2017,
sp. zn. 3 Sžfk 50/2017, sp. zn. 1 Sžfk 48/2017, sp. zn. 1 Sžfk 42/2017 atď.), v ktorých je
s odkazom na § 14 ods. 18 zákona o pomoci predovšetkým vyjadrený právny záver,
v zmysle ktorého rozhodnutia vydané v konaní podľa druhej časti označeného zákona nie sú
preskúmateľné súdom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci tak bol podľa názoru
najvyššieho súdu daný dôvod na postup krajského súdu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP
na odmietnutie žaloby pre jej neprípustnosť.
Najvyšší súd v ďalej časti napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:
«40. Je nepochybné, že v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. sa úspešnému
predkladateľovi žiadosti a v preskúmavanej veci aj žalobcovi pomoc, resp. podpora
poskytuje na základe súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vychádza zo zmluvy uzavretej podľa
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ďalej však, ako správne konštatoval žalobca, žalovaný
2/ vystupuje v pozícii orgánu verejnej správy, t. j. ako riadiaci orgán, ktorý zverené
finančné zdroje spravuje s dohľadovým vrchnostenským oprávnením, ktoré mu vyplýva
najmä z ustanovení § 24b a nasl. zákona č. 528/2008 Z. z. (výkon dohľadu nad plnením
podmienok poskytnutia pomoci a podpory, súlad platby a súvisiacej dokumentácie so
záväznými predpismi, či hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia pomoci a
podpory), resp. § 26 zákona č. 528/2008 Z. z. (výkon ochrany finančných záujmov vrátane
zistenia nezrovnalostí).
41. Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný 2/ z pozície riadiaceho orgánu
zistí existenciu nezrovnalosti, je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako
prijímateľovi (viď § 26 ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z.) prostredníctvom tzv. správy
o zistenej nezrovnalosti. Zákon oprávňuje žalovaného v rade 2/, v prípade tvrdeného
porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu
dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na
vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z.), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo
jeho časť (§ 7 ods. 6 zákona č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom použité oprávnenie
„možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny
výklad ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. žalovaným v rade 2/ tom zmysle, že ide
o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci
výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej
rozhodovacej právomoci ako sa domnieva žalobca.
42. Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. v citovanom znení platí, že ak riadiaci
orgán zistí nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať
a predložiť Správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke
a prijímateľovi.
43. Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného 2/ ako riadiaceho
orgánu sa ukončuje v okamihu, keď nedôjde zo strany prijímateľa (žalobcu) k vráteniu
príspevku na základe výzvy podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. V prípade
nevrátenia príspevku na základe výzvy – žiadosti môže žalovaný v rade 2/ podať podnet na
správne konanie orgánu príslušnému podľa zákona č. 25/2006 z. z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp. zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom
obstarávaní účinného od 18.4.2016. Až zistené porušenia pravidiel verejného obstarávania
prijímateľom zo strany príslušného orgánu (Úradu pre verejné obstarávanie) je podnetom
na vydanie rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. správnym orgánom
v správnom konaní, ak dovtedy nie je príspevok prijímateľom uhradený na základe
predchádzajúcej výzvy. Z uvedeného vyplýva, že v štádiu zaslania Správy o zistenej
nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov nedochádza bez ďalšieho
k uloženiu povinnosti žalobcovi ani k reálnemu navýšeniu časti prijatého príspevku na
1 a pol násobok prijatej sumy tak, ako to tvrdí žalobca, pretože k navýšeniu dochádza až po
zistení porušenia pravidiel verejného obstarávania príslušným orgánom podľa osobitného
predpisu (zákon č. 25/2006 Z. z.), na základe následne vydaného rozhodnutia v správnom
konaní, ak pred tým nebola príslušná suma určená vo výzve riadiaceho orgánu uhradená.
Až po splnení uvedených podmienok vzniká žalovanému právomoc rozhodnúť o vrátení
1 a pol násobku sumy uvedenej v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100 %
výškou poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.
44. Pretože na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových
vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky
(protokoly, záznam, či zápisnice) sa v správnom súdnictve nazerá najmä ako na
individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, najvyšší súd musel
vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 7 SSP
podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve.
45. Z uvedeného vyplýva, že pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme
Výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z.
nemohol žalovaný v rade 2/ uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc. Vzhľadom na uvedené
išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej
moci, ide o výzvu na „dobrovoľné” plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe
zistených (t. j. iba tvrdených) skutočností.
46. V spojení s dispozitívnym oprávnením žalobcu vybrať si z dostupných
prostriedkov súdno-právnej ochrany (viď čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane
základných slobôd a ľudských práv) ten, ktorý bude v preskúmavanej veci použiteľný, musí
kasačný súd konštatovať, že pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení sa musí
orgán verejnej správy vyvarovať nezákonných zásahov, resp. nečinnosti. Tento záver
vyslovený najvyšším súdom preto nevylučuje aplikáciu ustanovení SSP pri domáhaní sa
súdnej ochrany proti nezákonnosti napadnutého úradného listu avšak z iného procesno-
právneho titulu.
47. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tejto argumentácii zdôrazňuje osobitný
charakter právneho vzťahu medzi žalobcom ako prijímateľom a žalovaným v rade 2/ ako
riadiacim orgánom, ktorý je oveľa komplikovanejší, tak ako žalovaný tvrdí a pre tradičné
právne prostredie slovenského práva predstavuje osobitný právny vzťah s prvkami
súkromného práva, ako aj práv a verejného, t. j. s vložením najmä administratívnych
postupov kontroly, auditu, použitia, vymáhania resp. zadržania v zmysle nielen zmluvy
o NFP, ale aj dotknutej právnej úpravy. Pritom je nutné vychádzať z premisy, že uvedená
zmluva je vymedzená zákonom ako podklad pre poskytnutie a realizáciu pomoci a podpory
(§ 12 ods. 1 a I 5 ods. 1 a 4 zákona č. 528/2008 Z. z.).
48. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako už vyššie uviedol, už rozhodoval
v obdobných veciach, (Správa o zistenej nezrovnalosti, Žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov). Z dôvodu dodržiavania zásady právnej istoty sa pridržiava citovaného
právneho názoru vysloveného inými senátmi v obdobnej veci.
49. Podľa § 98 ods. 1 SSP správny sud uznesením odmietne žalobu, ak o tej istej veci
už bolo správnym súdom právoplatne rozhodnuté, o tej istej veci toho istého žalobcu už
prebieha pred správnym súdom skôr začaté iné konanie, bola podaná predčasne a lehota na
jej podanie v čase rozhodovania správneho súdu ešte nezačala plynúť, bola podaná
oneskorene, bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, žalobca nebol pri jej podaní
zastúpený podľa § 49 ods. 1 alebo § 50 SSP, je neprípustná alebo ak tak ustanoví zákon.
50. V súlade s citovanými ustanoveniami i vyššie uvedenými úvahami si najvyšší súd
osvojil záver, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v súlade so zákonom,
nebol dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú
zamietnuť v zmysle ust. § 461 SSP. Taktiež kasačný súd poukazuje na to, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžf/87/2015 zo dňa 14. 2. 2017
spomínané v texte odôvodnenia tohto rozhodnutia bolo publikované aj v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky č. 6/2018, pod č. 57,
uvedené rozhodnutie sa venuje obdobnej právnej problematike posúdenia „Žiadosti
o vrátenie finančných prostriedkov a Správe o zistenej nezrovnalosti“.
51. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po
vyhodnotení žalobných bodov žalobcu a jeho kasačnej sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
hore vyslovené závery, pri ktorých najvyšší sud nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od
ich obsahu a vyslovených právnych názorov s prihliadnutím na ústavný princíp právnej
istoty odchýlil, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.»
V nadväznosti na citované ústavný súd poznamenáva, že správne súdnictvo je
konštruované ako prostriedok ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy
v jej najrôznejších podobách, pričom kritériom poskytovania tejto ochrany je zákonnosť
verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Správne súdnictvo pôsobiace v právnom štáte
nemôže slúžiť len naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na
dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu postavenie dotknutej
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a preto v zásade nemožno vyhovieť takému návrhu
na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu
formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude
preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva
je náprava nezákonnosti vo verejnej správe v spojení s účinnou ochranou subjektívnych
práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je (bola) verejná správa
v jednotlivom prípade vykonávaná (m. m. III. ÚS 502/2015).
Posúdenie, či žalobou napádané správne akty zasahujú do subjektívnych práv
sťažovateľky, sa musí opierať o pochopenie účelu a podstaty právnej úpravy obsiahnutej
v zákone o pomoci, ktorej súčasťou je i úprava právnych vzťahov medzi riadiacim orgánom
(ministerstvo), resp. sprostredkovateľským orgánom (agentúra) a prijímateľom
(sťažovateľka).
Podľa § 27a ods. 1 zákona o pomoci ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého
príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.
Podľa § 27a ods. 2 zákona o pomoci ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť
na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2
zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne
o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac však 100 %
poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
Citované právne normy sú zakotvené v § 27a zákona o pomoci, ktorý má nadpis
„Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania“.
Dôvodová správa k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 528/2008
Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení zákona
č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým bolo do zákona o pomoci zavedené ustanovenie § 27a, uvádza, že dotknutými
právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok alebo jeho časť.
Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,
závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania. Ak
prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci orgán
podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade so zákonom
č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov
verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.
Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať
rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok
alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého
je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.
Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že korešponduje s právnym názorom
najvyššieho súdu, podľa ktorého pri žalobou napádaných správnych aktoch ide
o oznamovacie oprávnenie orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení,
nie však o výkon rozhodovacej právomoci.
Uvedená dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že výzva adresovaná
prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona o pomoci nie je zavŕšením procesu uplatňovania
povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú na predmet zákazky.
Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita po doručení uvedenej
výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu o porušení pravidiel
a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom
a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti orgánu verejnej správy na úseku
verejného obstarávania, ktorým je Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len
táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne
k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie
úradu s pozitívnym záverom [§ 27a ods. 3 písm. a) a b) zákona o pomoci] zakladá
vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu pri ukladaní povinnosti prijímateľovi vrátiť
poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume podľa uvodzovacej vety § 27a ods. 3
zákona o pomoci.
Ústavný súd sa stotožňuje s postojom najvyššieho súdu, pretože z právnej úpravy
obsiahnutej v zákone o pomoci možno vyvodiť, že vzťah riadiaceho orgánu a prijímateľa
vykazuje primárne súkromnoprávne prvky (zmluva podľa § 15 zákona o pomoci).
V právom identifikovaných skutkových situáciách sa však vzťah oboch uvedených
subjektov transformuje do podoby verejnoprávnej, a to vzhľadom na pôvod poskytovaných
prostriedkov (Európska únia) spätý s nutnosťou chrániť finančné záujmy Európskej únie
(§ 1 a § 26 zákona o pomoci). Aplikačnou komplikáciou § 27a zákona o pomoci je
skutočnosť, že toto ustanovenie reglementuje prípad nutnosti chrániť finančné záujmy
Európskej únie riadiacim orgánom z dôvodu porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania, teda z dôvodu porušenia druhovo odlišného verejného záujmu, ktorého
ochrana je v pôsobnosti iného orgánu verejnej správy (úrad). Vrchnostenské postavenie
riadiaceho orgánu sa preto uplatní až vtedy, keď úrad v rámci realizácie vlastnej
kompetencie (tiež) vrchnostensky rozhodne, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného
obstarávania skutočne došlo (III. ÚS 33/2018).
Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy, sťažovateľka sa bude môcť ochrany
dovolávať až proti vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného
obstarávania (teda proti rozhodnutiu úradu) a následne aj proti vrchnostenskému záveru
riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci. Aj tento záver podporuje ústavnú
akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže
súdna ochrana proti vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľke
odopretá, iba ju musí uplatniť v štádiu na to určenom.
Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú argumentáciu
najvyššieho súdu obsiahnutú v odôvodnení napadnutého uznesenia, najmä s jeho poukazom
na § 14 ods. 18 zákona o pomoci, podľa ktorého rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto
časti zákona o pomoci nie sú preskúmateľné správnym súdom, čo je podkladom
pre aplikáciu § 98 ods. 1 písm. g) SSP krajským súdom a následné uplatnenie § 461 SSP
(zamietnutie) vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti najvyšším súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľkinej žaloby
najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej ochrany,
keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám verejnej
správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše, etapovitý
charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo
ich časť poskytuje sťažovateľke (prijímateľke) právny priestor pre dovolávanie sa súdnej
ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne dôjde k doručeniu
administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní)
a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona o pomoci).
Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky zaručených
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva sťažovateľky podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práv procesnej
povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie časti
sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práv hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) tým istým napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
keďže z jej argumentácie zjavne vyplýva, že k porušeniu práv hmotnej povahy malo dôjsť
v dôsledku porušenia jej procesných práv (odmietnutia spravodlivosti).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich
základných práv (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) a práva (čl. 6 ods. 1
dohovoru) procesnej povahy, napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami
a námietkami sťažovateľky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za ústavne
udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by
mala za následok jeho arbitrárnosť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019