Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 52/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla

Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej Sýkora – advokátska

kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

a podľa a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. januára 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2019 osobne doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“ a v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Sýkora –

advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 (ďalej len „“) a podľa a 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. januára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 22. septembra 2010

ako prijímateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

(ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci orgán“; v citáciách aj „žalovaný 2/“) v zastúpení

Výskumnou agentúrou (ďalej aj „agentúra“; v citáciách aj „žalovaný 1/“) zmluvu

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 104/2010/2.2/OPVaV (ďalej len

„zmluva o poskytnutí NFP“) na realizáciu aktivít projektu s názvom „Probiotické

mikroorganizmy a bioaktívne látky naturálneho pôvodu pre zdravšiu populáciu Slovenska

(PROBIO)“. Sťažovateľke bol na základe zmluvy o poskytnutí NFP, ktorá bola uzavretá

podľa o pomoci a podpore poskytovanej z fondov

Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“),

poskytnutý finančný príspevok v sume 873 715,47 €.

Dňa 30. augusta 2016 sťažovateľka podala správnu žalobu smerujúcu proti

ministerstvu a agentúre, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti správnych aktov –

«„VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

projektu 26220220104“, č. spisu -073, č. záznamu: A 7466/2016-062 z 01. 07.

2016, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500107/S01 z 01. 07. 2016 a Žiadosti

o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220104/Z02 z 01. 07. 2016» (ďalej len „správa

o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov“) vydaných agentúrou,

ktorá je sprostredkovateľským orgánom ministerstva ako riadiaceho orgánu pre operačný

program Výskum a vývoj. Predmetné správne akty boli vydané v nadväznosti na opätovnú

administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej zákazky na zabezpečenie dodávok tovaru

s názvom „Spotrebný materiál pre bio-medicínsky výskum“ vyhlásenej v súlade s postupom

pre zadávanie zákaziek vo verejnej súťaži podľa o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o verejnom obstarávaní“).

Krajský súd žalobu sťažovateľky meritórne nepreskúmal, ale ju napadnutým

uznesením v celom rozsahu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho

poriadku (ďalej aj „SSP“) ako neprípustnú. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nezasahujú

do práv a právom chránených záujmov žalobcu, pričom sú aktmi orgánu verejnej správy

vydané v správnom konaní, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach

žalobcu. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

Sťažovateľka argumentuje, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej

sťažnosti neboli v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky... Napadnuté

uznesenia sú nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné. Dôvody, pre ktoré

všeobecné súdy rozhodli o odmietnutí žaloby sťažovateľa v prejednávanej veci z dôvodu

tvrdenej neprípustnosti podanej správnej žaloby, ani ich argumentácia založená na názore,

podľa ktorého je žaloba neprípustná z dôvodu, že žiaden z dotknutých správnych aktov nie

je takým správnym aktom orgánu verejnej správy, ktorý by mohol mať za následok ujmu na

subjektívnych právach sťažovateľa, nemôžu obstáť. Rozhodnutia všeobecných súdov

spočívajú na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom

výklade práva, ktoré má za následok porušenie základných práv sťažovateľa...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s právnymi názormi

vyslovenými v napadnutých uzneseniach krajského súdu a najvyššieho súdu a v tejto

súvislosti argumentuje, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov sú správne akty, ktoré môžu mať s prihliadnutím na § 27a zákona o pomoci

priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľky.

Zo žiadosti o vrátenie je podľa sťažovateľky „... zrejmé, že sťažovateľ ako prijímateľ

nenávratného finančného príspevku podľa zákona o pomoci a podpore bol v zmysle tohto

zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti poskytnutého príspevku na predmet

zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ nevráti v zmysle žiadosti o vrátenie,

riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej v spomenutej

žiadosti. Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, ako aj Správa o zistenej nezrovnalosti,

na základe ktorých bola sťažovateľovi uložená korekcia podľa § 27a ods. 1, resp. § 27a

ods. 4 spočívajúca v povinnosti vrátiť finančnú hodnotu časti

poskytnutého finančného príspevku vo výške 24.785,83,- EUR (celková suma za všetky

zdroje vrátane vlastných zdrojov prijímateľa 26.090,36,- EUR) ako 25 % korekcia z

hodnoty výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi správnymi

aktmi - rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do

práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť sťažovateľ

ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch.“.

Podľa sťažovateľky jej predmetné správne akty ukladajú povinnosť vrátiť časť

nenávratného finančného príspevku, a týmto spôsobom zasahujú do „nadobudnutých práv

sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho očakávania uspokojenia daného

nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie nenávratného finančného

príspevku...“.

Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie

základných práv zaručených , a 2 , a 2 listiny

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € a úhradu trov konania v sume 415,51 €.

V súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenia a odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu do rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnosti vo veci samej.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 , ak aj podľa a 2 listiny, ako aj práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa a listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom napadnutým uznesením krajského súdu

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (porovnaj m. m. , , , ).

Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením účastníkom konania

právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo je po nadobudnutí účinnosti

konštruované na jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam

krajských súdov v správnom súdnictve už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny

opravný prostriedok prípustné.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej [§ 147

ods. 1 písm. a) ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť ( ). Kasačnú

sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

( )] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý taxatívne

vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

Podstatou sťažnostnej argumentácie, prostredníctvom ktorej sťažovateľka namieta

porušenie svojich garantovaných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ako aj napadnutým uznesením krajského súdu, je jej tvrdenie o odmietnutí spravodlivosti

(denegatio iustitiae), ku ktorému podľa sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd

procesným rozhodnutím podľa ňou podanú žalobu odmietol a jej

meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal, takže k súdnemu prieskumu správnych aktov nedošlo.

Podľa názoru ústavného súdu kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému

uzneseniu krajského súdu) predstavovala v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

pre sťažovateľku účinný prostriedok nápravy. Keďže najvyšší súd sa kasačnou sťažnosťou

sťažovateľky zaoberal a rozhodol o nej meritórne tak, že ju podľa zamietol, je

vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu splnená

ústavná podmienka pre uplatnenie princípu subsidiarity vyplývajúcemu podľa čl. 127 ods. 1

(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý vylučuje právomoc

ústavného súdu konať a rozhodovať o ochrane sťažovateľkou označených základných práv

zaručených a listinou a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považuje

tiež za potrebné pripomenúť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného

postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd preto zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného

súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie niektorého základného práva alebo

slobody (m. m. , , ).

Uvedenými požiadavkami ústavno-konformného postupu a rozhodovania

všeobecného súdu sa mal v konaní o kasačnej sťažnosti riadiť aj najvyšší súd. Úlohou

ústavného súdu bolo zistiť, či tomu tak naozaj bolo.

Najvyšší súd v úvodnej časti napadnutého uznesenia zdôraznil, že v záujme

dodržiavania zásady právnej istoty sa bude riadiť právnymi závermi vyslovenými vo vzťahu

k právomoci všeobecného súdu preskúmavať správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti

o vrátenie finančných prostriedkov vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (ide najmä

o rozhodnutia vydané v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. atď.), v ktorých je

s odkazom na § 14 ods. 18 zákona o pomoci predovšetkým vyjadrený právny záver,

v zmysle ktorého rozhodnutia vydané v konaní podľa druhej časti označeného zákona nie sú

preskúmateľné súdom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci tak bol podľa názoru

najvyššieho súdu daný dôvod na postup krajského súdu podľa

na odmietnutie žaloby pre jej neprípustnosť.

Najvyšší súd v ďalej časti napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:

«40. Je nepochybné, že v zmysle sa úspešnému

predkladateľovi žiadosti a v preskúmavanej veci aj žalobcovi pomoc, resp. podpora

poskytuje na základe súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vychádza zo zmluvy uzavretej podľa

. Ďalej však, ako správne konštatoval žalobca, žalovaný

2/ vystupuje v pozícii orgánu verejnej správy, t. j. ako riadiaci orgán, ktorý zverené

finančné zdroje spravuje s dohľadovým vrchnostenským oprávnením, ktoré mu vyplýva

najmä z ustanovení a nasl. (výkon dohľadu nad plnením

podmienok poskytnutia pomoci a podpory, súlad platby a súvisiacej dokumentácie so

záväznými predpismi, či hospodárnosť, efektívnosť, účinnosť a účelnosť použitia pomoci a

podpory), resp. (výkon ochrany finančných záujmov vrátane

zistenia nezrovnalostí).

41. Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný 2/ z pozície riadiaceho orgánu

zistí existenciu nezrovnalosti, je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako

prijímateľovi (viď ) prostredníctvom tzv. správy

o zistenej nezrovnalosti. Zákon oprávňuje žalovaného v rade 2/, v prípade tvrdeného

porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu

dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na

vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zákona

č. ), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo

jeho časť ( ). Zákonodarcom použité oprávnenie

„možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny

výklad ustanovení žalovaným v rade 2/ tom zmysle, že ide

o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci

výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej

rozhodovacej právomoci ako sa domnieva žalobca.

42. Podľa v citovanom znení platí, že ak riadiaci

orgán zistí nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať

a predložiť Správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke

a prijímateľovi.

43. Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného 2/ ako riadiaceho

orgánu sa ukončuje v okamihu, keď nedôjde zo strany prijímateľa (žalobcu) k vráteniu

príspevku na základe výzvy podľa V prípade

nevrátenia príspevku na základe výzvy – žiadosti môže žalovaný v rade 2/ podať podnet na

správne konanie orgánu príslušnému podľa o verejnom obstarávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp. o verejnom

obstarávaní účinného od 18.4.2016. Až zistené porušenia pravidiel verejného obstarávania

prijímateľom zo strany príslušného orgánu (Úradu pre verejné obstarávanie) je podnetom

na vydanie rozhodnutia podľa správnym orgánom

v správnom konaní, ak dovtedy nie je príspevok prijímateľom uhradený na základe

predchádzajúcej výzvy. Z uvedeného vyplýva, že v štádiu zaslania Správy o zistenej

nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov nedochádza bez ďalšieho

k uloženiu povinnosti žalobcovi ani k reálnemu navýšeniu časti prijatého príspevku na

1 a pol násobok prijatej sumy tak, ako to tvrdí žalobca, pretože k navýšeniu dochádza až po

zistení porušenia pravidiel verejného obstarávania príslušným orgánom podľa osobitného

predpisu (), na základe následne vydaného rozhodnutia v správnom

konaní, ak pred tým nebola príslušná suma určená vo výzve riadiaceho orgánu uhradená.

Až po splnení uvedených podmienok vzniká žalovanému právomoc rozhodnúť o vrátení

1 a pol násobku sumy uvedenej v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100 %

výškou poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.

44. Pretože na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových

vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky

(protokoly, záznam, či zápisnice) sa v správnom súdnictve nazerá najmä ako na

individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, najvyšší súd musel

vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle

podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve.

45. Z uvedeného vyplýva, že pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme

Výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa

nemohol žalovaný v rade 2/ uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc. Vzhľadom na uvedené

išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej

moci, ide o výzvu na „dobrovoľné” plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe

zistených (t. j. iba tvrdených) skutočností.

46. V spojení s dispozitívnym oprávnením žalobcu vybrať si z dostupných

prostriedkov súdno-právnej ochrany (viď čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane

základných slobôd a ľudských práv) ten, ktorý bude v preskúmavanej veci použiteľný, musí

kasačný súd konštatovať, že pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení sa musí

orgán verejnej správy vyvarovať nezákonných zásahov, resp. nečinnosti. Tento záver

vyslovený najvyšším súdom preto nevylučuje aplikáciu ustanovení pri domáhaní sa

súdnej ochrany proti nezákonnosti napadnutého úradného listu avšak z iného procesno-

právneho titulu.

47. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tejto argumentácii zdôrazňuje osobitný

charakter právneho vzťahu medzi žalobcom ako prijímateľom a žalovaným v rade 2/ ako

riadiacim orgánom, ktorý je oveľa komplikovanejší, tak ako žalovaný tvrdí a pre tradičné

právne prostredie slovenského práva predstavuje osobitný právny vzťah s prvkami

súkromného práva, ako aj práv a verejného, t. j. s vložením najmä administratívnych

postupov kontroly, auditu, použitia, vymáhania resp. zadržania v zmysle nielen zmluvy

o NFP, ale aj dotknutej právnej úpravy. Pritom je nutné vychádzať z premisy, že uvedená

zmluva je vymedzená zákonom ako podklad pre poskytnutie a realizáciu pomoci a podpory

( a I 5 ods. 1 a ).

48. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako už vyššie uviedol, už rozhodoval

v obdobných veciach, (Správa o zistenej nezrovnalosti, Žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov). Z dôvodu dodržiavania zásady právnej istoty sa pridržiava citovaného

právneho názoru vysloveného inými senátmi v obdobnej veci.

49. Podľa správny sud uznesením odmietne žalobu, ak o tej istej veci

už bolo správnym súdom právoplatne rozhodnuté, o tej istej veci toho istého žalobcu už

prebieha pred správnym súdom skôr začaté iné konanie, bola podaná predčasne a lehota na

jej podanie v čase rozhodovania správneho súdu ešte nezačala plynúť, bola podaná

oneskorene, bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, žalobca nebol pri jej podaní

zastúpený podľa alebo , je neprípustná alebo ak tak ustanoví zákon.

50. V súlade s citovanými ustanoveniami i vyššie uvedenými úvahami si najvyšší súd

osvojil záver, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo vydané v súlade so zákonom,

nebol dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú

zamietnuť v zmysle ust. . Taktiež kasačný súd poukazuje na to, že rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa 14. 2. 2017

spomínané v texte odôvodnenia tohto rozhodnutia bolo publikované aj v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky č. 6/2018, pod č. 57,

uvedené rozhodnutie sa venuje obdobnej právnej problematike posúdenia „Žiadosti

o vrátenie finančných prostriedkov a Správe o zistenej nezrovnalosti“.

51. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po

vyhodnotení žalobných bodov žalobcu a jeho kasačnej sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

hore vyslovené závery, pri ktorých najvyšší sud nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od

ich obsahu a vyslovených právnych názorov s prihliadnutím na ústavný princíp právnej

istoty odchýlil, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.»

V nadväznosti na citované ústavný súd poznamenáva, že správne súdnictvo je

konštruované ako prostriedok ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy

v jej najrôznejších podobách, pričom kritériom poskytovania tejto ochrany je zákonnosť

verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Správne súdnictvo pôsobiace v právnom štáte

nemôže slúžiť len naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na

dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu postavenie dotknutej

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, a preto v zásade nemožno vyhovieť takému návrhu

na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu

formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude

preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva

je náprava nezákonnosti vo verejnej správe v spojení s účinnou ochranou subjektívnych

práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, proti ktorej je (bola) verejná správa

v jednotlivom prípade vykonávaná (m. m. ).

Posúdenie, či žalobou napádané správne akty zasahujú do subjektívnych práv

sťažovateľky, sa musí opierať o pochopenie účelu a podstaty právnej úpravy obsiahnutej

v zákone o pomoci, ktorej súčasťou je i úprava právnych vzťahov medzi riadiacim orgánom

(ministerstvo), resp. sprostredkovateľským orgánom (agentúra) a prijímateľom

(sťažovateľka).

Podľa § 27a ods. 1 zákona o pomoci ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého

príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.

Podľa § 27a ods. 2 zákona o pomoci ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť

na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu podľa osobitného

predpisu.

Podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2

zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne

o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac však 100 %

poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

Citované právne normy sú zakotvené v § 27a zákona o pomoci, ktorý má nadpis

„Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania“.

Dôvodová správa k , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení zákona

č. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým bolo do zákona o pomoci zavedené ustanovenie § 27a, uvádza, že dotknutými

právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok alebo jeho časť.

Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,

závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania. Ak

prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci orgán

podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade so zákonom

č. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov

verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.

Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať

rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok

alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého

je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že korešponduje s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého pri žalobou napádaných správnych aktoch ide

o oznamovacie oprávnenie orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení,

nie však o výkon rozhodovacej právomoci.

Uvedená dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že výzva adresovaná

prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona o pomoci nie je zavŕšením procesu uplatňovania

povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú na predmet zákazky.

Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita po doručení uvedenej

výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu o porušení pravidiel

a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom

a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti orgánu verejnej správy na úseku

verejného obstarávania, ktorým je Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len

táto zložka štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne

k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie

úradu s pozitívnym záverom [§ 27a ods. 3 písm. a) a b) zákona o pomoci] zakladá

vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu pri ukladaní povinnosti prijímateľovi vrátiť

poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume podľa uvodzovacej vety § 27a ods. 3

zákona o pomoci.

Ústavný súd sa stotožňuje s postojom najvyššieho súdu, pretože z právnej úpravy

obsiahnutej v zákone o pomoci možno vyvodiť, že vzťah riadiaceho orgánu a prijímateľa

vykazuje primárne súkromnoprávne prvky (zmluva podľa § 15 zákona o pomoci).

V právom identifikovaných skutkových situáciách sa však vzťah oboch uvedených

subjektov transformuje do podoby verejnoprávnej, a to vzhľadom na pôvod poskytovaných

prostriedkov (Európska únia) spätý s nutnosťou chrániť finančné záujmy Európskej únie

(§ 1 a § 26 zákona o pomoci). Aplikačnou komplikáciou § 27a zákona o pomoci je

skutočnosť, že toto ustanovenie reglementuje prípad nutnosti chrániť finančné záujmy

Európskej únie riadiacim orgánom z dôvodu porušenia pravidiel a postupov verejného

obstarávania, teda z dôvodu porušenia druhovo odlišného verejného záujmu, ktorého

ochrana je v pôsobnosti iného orgánu verejnej správy (úrad). Vrchnostenské postavenie

riadiaceho orgánu sa preto uplatní až vtedy, keď úrad v rámci realizácie vlastnej

kompetencie (tiež) vrchnostensky rozhodne, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného

obstarávania skutočne došlo ().

Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy, sťažovateľka sa bude môcť ochrany

dovolávať až proti vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného

obstarávania (teda proti rozhodnutiu úradu) a následne aj proti vrchnostenskému záveru

riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci. Aj tento záver podporuje ústavnú

akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže

súdna ochrana proti vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľke

odopretá, iba ju musí uplatniť v štádiu na to určenom.

Ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú argumentáciu

najvyššieho súdu obsiahnutú v odôvodnení napadnutého uznesenia, najmä s jeho poukazom

na § 14 ods. 18 zákona o pomoci, podľa ktorého rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto

časti zákona o pomoci nie sú preskúmateľné správnym súdom, čo je podkladom

pre aplikáciu krajským súdom a následné uplatnenie

(zamietnutie) vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti najvyšším súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľkinej žaloby

najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej ochrany,

keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám verejnej

správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše, etapovitý

charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo

ich časť poskytuje sťažovateľke (prijímateľke) právny priestor pre dovolávanie sa súdnej

ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne dôjde k doručeniu

administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní)

a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona o pomoci).

Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľky zaručených

a 2 a a 2 listiny, ako aj práva sťažovateľky podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práv procesnej

povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie časti

sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práv hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu) tým istým napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

keďže z jej argumentácie zjavne vyplýva, že k porušeniu práv hmotnej povahy malo dôjsť

v dôsledku porušenia jej procesných práv (odmietnutia spravodlivosti).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv ( a 2 , a 2 listiny) a práva (

dohovoru) procesnej povahy, napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami

a námietkami sťažovateľky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za ústavne

udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť či neodôvodnenosť, ktorá by

mala za následok jeho arbitrárnosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019