Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 408/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná

12, Banská Bystrica, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o.,

v mene ktorej koná JUDr. Tomášom Suchý, advokát, Horná 13, Banská Bystrica, pre

namietané porušenie základného práva podľa , Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 6. decembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júna 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 1. októbra 2018 doručená sťažnosť

Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 12. júna 2018.

2. Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na

krajskom súde domáhala proti žalovaným Ministerstvu školstva, vedy výskumu a športu

Slovenskej republiky a proti Výskumnej agentúre, preskúmania zákonnosti aktualizovanej

správy o zistenej nezrovnalosti č. N21600398/S02 z 25. apríla 2016 (ďalej len „správa“)

a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120010/Z02 z 25. apríla 2016 (ďalej

len „žiadosť“).

Krajský súd namietaným uznesením sp. zn. zo 6. decembra 2016

žalobu odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že správa a žiadosť sú vo

svojej podstate len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na

subjektívnych právach žalobcu (sťažovateľky). Nie sú konečnými autoritárnymi

rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobcu (sťažovateľky), a ich

súdne preskúmanie na základe podanej správnej žaloby je preto neprípustné.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 12. júna 2018 kasačnú sťažnosť zamietol.

Sťažovateľka sa domnieva, ,,že Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

06.12.2016, č. k. -101, v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

12.06.2018, sp. zn. , sú nezákonné a zo strany Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu našich práv, a to práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa SR...

V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej

klauzuly ( ) s negatívnou enumeráciou ( ), z ktorého vyplýva, že súdy v zásade

preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne

z prieskumu vylučuje. Nakoľko správnou žalobou napadnuté rozhodnutia nepatria

k taxatívne vymedzeným rozhodnutiam, ktoré súdy nepreskúmavajú, máme za to, že

príslušný súd mal právomoc preskúmať postup správneho orgánu v spojitosti

s rozhodnutím, ktoré vydal...“.

Sťažovateľka poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu sp. zn. ,

, rozsudok krajského súdu sp. zn. a sp. zn. a je

toho názoru, že predmetnú správu a žiadosť možno považovať za rozhodnutia

preskúmateľné v správnom súdnictve.

Podľa sťažovateľky „Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na

ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho názoru zanedbal

aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania, a to, že

prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich

ustanoveniach predpokladá ( a ).

K porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 . Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo aj

tým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. -108

(pozn. správne ), a zo strany NS SR v konaním vedenom pod sp. zn.

(pozn. správne ) došlo k odňatiu práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, pretože tento sa domáhal svojho práva na súde, ale súdna ochrana mu zo strany

konajúcich súdov poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdov, ktoré je podľa názoru

sťažovateľa v rozpore so zákonom a ktoré sťažovateľ opísal vyššie. Nakoľko z vyššie

uvedeného nepochybne vyplýva, že mu súdna ochrana mala byť poskytnutá. ... senát NS SR

sa pri svojom rozhodovaní o kasačnej sťažnosti žalobcu odchýlil od právneho názoru už

vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu (viď. NS SR , NS SR 5

).

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016 sp. zn.

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.06.2018 sp. zn. boli porušené

tieto práva:

- právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a to v dôsledku svojvoľného konania súdov, ktoré bolo a je v rozpore

so zákonom, kedy došlo k odňatiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu tým, že konajúce

súdy vylúčili zo súdneho preskúmavania rozhodnutia, ktoré v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave pod č. k. -101, a v konaní vedenom NS SR pod sp. zn.

, sťažovateľ (žalobca) napadol. K porušeniu týchto práv došlo aj odlišným

postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v danej

právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré poukazuje sťažovateľ vyššie (viď KS BB

, NS SR , NS SR ).

- práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa SR - a to v dôsledku

toho, že senát NS SR rozhodujúci o kasačnej sťažnosti žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil svoju zákonnú povinnosť postúpiť danú právnu vec na rozhodnutie

veľkému senátu NS SR.“

3. Sťažovateľka ďalej uvádza, že namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. júna 2018 jej bolo doručené 27. júla 2018, t. j. že sťažnosť podáva

v zákonom ustanovenej lehote.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016, č. k. - 101,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.06.2018 sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa .

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 06.12.2016, č. k.

101, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.06.2018 sp. zn. , zrušuje

a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, aby

v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec

uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

12. Podľa o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “ ) ak riadiaci orgán na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného

orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo

mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve

prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúceho sa na predmet

zákazky; ak iný orgán ako riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,

a riadiaci orgán s týmto zistením nesúhlasí, riadiaci orgán podá podnet orgánu podľa

osobitného predpisu.

13. Podľa ak bolo na základe podnetu podľa

odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán podá

podnet správnemu orgánu na konanie podľa odseku 5, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania,

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

14. Podľa správny orgán na základe podnetu

podľa odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej

v žiadosti o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 %

poskytnutého príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.

15. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru,

napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že

všeobecné súdy jej svojím postupom a rozhodnutiami, ktorými podľa sťažovateľky

nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu verejnej moci (správu

a žiadosť), odňali právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti sťažovateľka, poukazujúc na

judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn. , sp. zn.

), namieta porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom

očakávaní, že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať

rovnako.

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutými uzneseniami všeobecných súdov došlo aj

k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa vzhľadom

na to, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore s nepostúpil

vec z dôvodu rozdielnych právnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie

stanoviska a rozhodnutie v zmysle .

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2016

16. Právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní

o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú

osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na

základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

jeho základných práv a slobôd označeným uznesením krajského súdu, ktorý vo veci

rozhodoval ako súd prvého stupňa, ústavný súd zistil existenciu práve takejto situácie,

pretože proti jeho rozhodnutiu mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich základných práv a slobôd poskytovaný zákonom (kasačná sťažnosť), ktorý

aj využil, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Podľa ústavného súdu totiž kasačná

sťažnosť predstavuje v okolnostiach veci účinný právny prostriedok, prostredníctvom

ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne preskúmať toto rozhodnutie krajského

súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol meritórne, pretože kasačnú

sťažnosť zamietol.

18. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany svojich základných práv

mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy, bolo potrebné jeho sťažnosť

v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. júna 2018

19. Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru preskúmal predmetné

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2018.

20. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v podstatnej časti odôvodnil takto:

«4.10 Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak,

že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými

sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom

preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho

orgánu.

4.11 Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť

(procesné), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu

musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať

reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne

právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

4.12 Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému

rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.

4.13 Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,

ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych

rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy

nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené

v ustanovení . Predmetné ustanovenie v písmene a/ až h/ obsahuje taxatívny výpočet

konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.

4.14 Najvyšší súd dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods.

18 zákona o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v

konaní podľa druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné

ustanovenie ešte podporne odkazuje na ustanovenie .

4.15 Najvyšší súd sa v tomto smere stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že

správa a žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože

sami o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného

subjektu. V tomto smere kasačný súd poukazuje na opakované vyjadrenia žalovaného

1. a žalovaného 2. o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania a odoslania správy

a žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné správne rozhodnutie

o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore.

4.16 Predmetnú správu a žiadosť je možné považovať podľa názoru senátu

najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na

postup upravený v § 27a citovaného zákona. Kasačný súd zároveň poukazuje na skoršie

rozhodnutie sp. zn. z 8. júna 2016. Niet sporu o tom, že predmetom súdneho

preskúmania môžu byť i také individuálne správne akty orgánov verejnej správy, ktoré

nemajú formálne náležitosti rozhodnutia, avšak len za predpokladu, že sa nimi právne

záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných

prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho

konania alebo sa ich priamo dotýkajú. V tomto smere žalobca správne poukazuje na

ustálenú judikatúru.

4.17 Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku

právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy

a žiadosti podľa ), pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne

jednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti

súdneho preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn. zo dňa 28.04.2016).

Je však treba povedať, že ide o rozhodnutie ojedinelé, ktoré je skôr výnimkou z ustálenej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu. V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto súdu sa

nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali s právnymi závetmi vyslovenými k tejto otázke

v napr. v uznesení zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. v obdobnej veci:

„V prejednávanej veci uzatvoril žalobca zmluvu o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku s Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky, a to podľa

§ 15 ods. 1 zákona o pomoci a podpore... V priebehu kontroly boli zistené určité

nezrovnalosti, ktoré boli žalobcovi oznámené formou Správy o zistenej nezrovnalosti, tak

ako to ustanovuje zákon o pomoci a podpore vo svojej druhej časti. Predmetnú správu je

možné považovať podľa názoru senátu najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré

má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a citovaného zákona....“

4.18 Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd SR i napr. v uznesení sp. zn.

zo dňa 14.02.2017, keď za podobných skutkových a právnych okolností

konštatoval:

„... Podľa v citovanom znení platí, že ak riadiaci

orgán zisti nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať

a predložiť správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke

a prijímateľovi.

Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa

ukončuje v okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej

pasivity prijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania prostredníctvom uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len

zachyteného v protokole.

Až na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť

o vrátení dvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej

v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku

alebo jeho časti na predmet zákazky.

Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských

oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,

záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne

úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný

list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle podrobiť súdnej

právomoci v správnom súdnictve.

Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa nemohol žalovaný

uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo

o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,

t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností. “

...

4.20 Konajúci senát sa stotožňuje s citovanými právnymi názormi Najvyššieho súdu

(§ 464 ods. 1 S.s.p.), pričom poukazuje na nutnosť dodržiavania zásady právnej istoty (čl. 1

ods. 1 veta prvá ), t.j. že v obdobných veciach je možné sa

podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.

Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na

riešenie obdobných vecí. Na podklade uvedenej argumentácie najvyšší súd žiadosť žalobcu

o predloženie veci veľkému senátu považoval za bezpredmetnú.

...

4.21 Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje pre prípad

zistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov z fondov

Európskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu

a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej povinnosti,

proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.

4.22 Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej

navýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne

informatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie finančných

prostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti

v súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle

k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu

v správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom (za predpokladu, že

k nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva účastníka konania,

vrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom tohto konania

právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca považovať

za nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu správnym

súdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu verejného

obstarávania, v ktorom podľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku nezrovnalosti.

4.23 Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že

napadnuté správne akty sú predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu na

subjektívnych právach žalobcu, za vecne správne. Postupoval krajský súd v súlade

so zákonom, keď žalobu podľa odmietol.

4.24 Po preskúmaní uznesenia krajského súdu v medziach sťažnostných bodov dospel

Najvyšší súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju postupom podľa § 461

zamietol.»

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

22. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už

uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s

právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

23. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

24. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že skutkovo a právne podobnými

sťažnosťami sťažovateľky sa už zaoberal aj v konaní sp. zn. a sp. zn.

.

25. Ústavný súd v uznesení sp. zn. poukázal na dôvodovú správu

k , ktorým sa mení a dopĺňa , a konštatoval,

že žiadosť adresovaná prijímateľovi podľa nie je

zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť

poskytnutú na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž

pasivita po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho

orgánu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi

riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu pre

verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len táto zložka štátneho mechanizmu je

kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného

obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym záverom o porušení

pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu

(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľke vrátiť

poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom

preskúmateľným správnym súdom (m. m. ).

26. Súdnej ochrany sa teda sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému

rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania a následne aj

proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa

o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto

prisvedčiť jej názoru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, keďže si ho

neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy o zistení

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne

správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného

výkonu, ale len notifikačné úradné listy, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom uznesení.

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľkinej

správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovaných vecí

odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno podať len proti takým

mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv a oprávnených

záujmov adresáta ich výkonu. Navyše, etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť

prostriedky poskytnuté na predmet zákazky alebo ich časť sťažovateľke ponúka právny

priestor pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď

(eventuálne) dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona

č. o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného

riadiaceho orgánu (podľa ).

28. Ústavný súd vzhľadom na uvedené po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej sťažnosti. Najvyšší

súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal so všetkými

podstatnými argumentmi sťažovateľky a z rozsudku je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri

právnom posudzovaní veci. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za

svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne

a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp.

arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

29. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť

ako nezákonný, napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

30. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2018

31. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu podľa z dôvodu, že príslušné senáty najvyššieho súdu v rozpore

s nepostúpili veci z dôvodu rozdielnych právnych názorov

veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska a rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1

písm. a) .

32. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. a sp. zn.

vyjadril svoje stanovisko k uvedeným námietkam.

Ústavný súd konštatoval (), že za splnenia všetkých zákonných

predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho

súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu.

Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu

spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva účastníka konania na zákonného

sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však

o takýto prípad nešlo.

33. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec senátu rozhodujúcemu

vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom ()

s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne názory najvyššieho

súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva, boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto v tomto

čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

34. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

35. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už

o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018