Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 276/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, v mene ktorej koná , , právne

zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Suchým, Advokátska kancelária JUDr. Tomáš

Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného

v uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 26. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2017 doručená sťažnosť ,

, v mene ktorej koná

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi zaručeného v uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 27. júna 2016 podľa

V. časti sa sťažovateľka proti Ministerstvu školstva, vedy,

výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ alebo aj

„ministerstvo“) a proti Výskumnej agentúre (ďalej len „žalovaný v 2. rade“ alebo aj

„agentúra“) domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia „Správy o zistenej nezrovnalosti“

(ďalej len „správa o nezrovnalosti“) č. N21600404/S02 z 25. apríla 2016

a „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov“ (ďalej len „žiadosť“) č. 26250120036/Z07

z 25. apríla 2016, ktorými jej agentúra oznámila, že v súvislosti s jej poskytnutým

nenávratným finančným príspevkom na projekt renovácie sťažovateľky boli pri vykonaní

vládneho auditu zistené nedostatky, a preto agentúra, zastupujúc ministerstvo, žiadala

o navrátenie časti z tohto poskytnutého finančného príspevku. Uvedený postup, ako aj

správu o nezrovnalosti a žiadosť agentúry považovala sťažovateľka za nezákonné

s odôvodnením, že už iná kontrola „riadiaceho orgánu“ potvrdila správnosť verejného

obstarávania realizovaného sťažovateľkou v tejto veci a nie je prípustné, aby následná

kontrola dospela k odlišnému záveru, čím podľa sťažovateľky došlo k zásahu

„... do princípu legitímneho očakávania, ktorého účelom je ochrana pred náhlou zmenou

pravidiel a zároveň garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana

osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie

ktorej sa do určitého výsledku spoliehali“.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. z 26. januára 2017 žalobu

sťažovateľky v zmysle ako neprípustnú

odmietol, dôvodiac tým, že smerovala proti správe o nezrovnalosti a proti žiadosti, ktoré

nemajú charakter správnych rozhodnutí, ktoré by podliehali súdnemu prieskumu

zákonnosti. Podľa krajského súdu správu o nezrovnalosti „... je možné považovať... len

za akýsi výstup kontroly“, v ktorej „... absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti

vrátiť finančné prostriedky...“, takže „... Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu

nezrovnalosti a jeho popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť u žalobcu vrátiť finančné

prostriedky. Správou ani Žiadosťou nebol žalobca zaviazaný k vráteniu finančných

prostriedkov, ide len o písomnosť s informatívnym charakterom“, a ich závery bude

„... možné preskúmať až v prípadných neskorších štádiách procesu vyvodzovania dôsledkov

zo zistených porušení zákona v postupe verejného obstarávateľa, ak boli, resp. budú

na základe Správy vydané rozhodnutia s priamym dopadom na právne postavenie žalobcu“.

4. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu krajského súdu

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. augusta 2017, ktorým túto

kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol, dôvodiac tým, že žalobou o preskúmanie

zákonnosti napadnuté dokumenty (správa o nezrovnalosti a žiadosť, pozn.) nie je možné

považovať za správne rozhodnutia, ktoré by podliehali súdnemu prieskumu zákonnosti

v rámci správneho súdnictva.

5. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade

porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu

ktorých malo dôjsť v dôsledku podľa nej nezákonných rozhodnutí krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky nezákonne vylúčili zo správneho súdneho

prieskumu úkony orgánu verejnej moci (správu o nezrovnalosti a žiadosť), ktorými malo

byť zasiahnuté do jej právneho postavenia, a to len z dôvodu, že tieto nemali formálne

náležitosti správneho rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru

najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn. , sp. zn. ),

v súvislosti so svojím základným právom na spravodlivý súdny proces namieta porušenie

princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo

dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako. Okrem toho sťažovateľka

namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,

k porušeniu ktorého malo dôjsť práve v tom dôsledku, že napriek existencii odlišnej

judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší súd pre účely zjednotenia právneho názoru

v zmysle zákonného imperatívu podľa

neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017, č. k. -108,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.08.2017, sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa ,

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017, č. k.

-108, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.08.2017, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, vedený .. do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému uzneseniu krajského súdu

9.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 26. januára 2017, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp

subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného ,

môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je

namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

9.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

9.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu

tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s označeným

rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke

dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy

namietaného porušenia jej práv.

9.4 Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným

súdom napadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase jej

priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti),

ktorý, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovateľka napokon aj účinne využila.

Podľa ústavného súdu totiž kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach veci účinný právny

prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne preskúmať

toto rozhodnutie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol

meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach je nepochybne

naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa ,

čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených

základných práv podľa a dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým

uznesením krajského súdu, keďže o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti nemu bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

9.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozhodnutiu krajského

súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

10. K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

10.1.1 V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu

ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

10.1.2 Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Niet sporu o tom, že predmetom súdneho preskúmania môžu byť i také individuálne

správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti rozhodnutia, avšak

len za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy

prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva

a povinnosti účastníka administratívneho konania alebo sa ich priamo dotýkajú. V tomto

smere žalobca správne poukazuje na ustálenú judikatúru.

Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku právomoci

správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy a žiadosti

podľa ), pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne jednoznačný,

keďže sa vyskytlo i rozhodnutie podporujúce názor žalobcu o prípustnosti súdneho

preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn. zo dňa 28.04.2016). Je však

treba povedať, že ide o rozhodnutie ojedinelé, ktoré je skôr výnimkou z ustálenej

rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu. V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto súdu sa

nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali s právnymi závermi vyslovenými k tejto otázke

v napr. v uznesení zo dňa 08. júna 2016 sp. zn. v obdobnej veci:

„V prejednávanej veci uzatvoril žalobca zmluvu o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku s Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky, a to podľa

§15 ods. ods. 1 zákona o pomoci a podpore. Na základe uvedenej zmluvy boli žalobcovi

poskytnuté finančné prostriedky na účel uvedený v predmetnej zmluve na základe

uskutočneného verejného obstarávania. Následne ministerstvo životného prostredia

vykonalo administratívnu kontrolu verejného obstarávania, ktoré sa vykonalo na

v nadväznosti na uzatvorenú zmluvu, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

o pomoci a podpore. V priebehu kontroly boli zistené určité nezrovnalosti, ktoré boli

žalobcovi oznámené formou Správy o zistenej nezrovnalosti, tak ako to ustanovuje zákon

o pomoci a podpore vo svojej druhej časti. Predmetnú správu je možné považovať podľa

názoru senátu najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu

vzhľadom na postup upravený v § 27a citovaného zákona...“

Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd i napr. v uznesení sp. zn.

zo dňa 14.02.2017, keď za podobných skutkových a právnych okolností

konštatoval:

„Je nepochybné, že v zmysle úspešnému

predkladateľovi žiadosti, a v preskúmavanej veci aj žalobcovi, sa pomoc, resp. podpora

poskytuje na základe súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vychádza zo zmluvy uzavretej podľa

.

Ďalej však už, ako správne konštatoval žalobca, žalovaný vystupuje v pozícii orgánu

verejnej správy, t.j. ako riadiaci orgán mu do pôsobnosti zverené finančné zdroje spravuje

s dohľadovým vrchnostenským oprávnením...

Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný zisti existenciu nezrovnalosti,

je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi (viď § 26 ods. 3 zák.

č. ) prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti. Zákon oprávňuje

žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania,

aby v tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri oznámení o zistenej

nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet

zákazky ( ), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť

výšku platby pre projekt alebo jeho časť ( ). Zákonodarcom

použité oprávnenie „možnosť vyzvať' je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu vykonať

autoritatívny výklad ustanovení žalovaným v tom zmysle, že ide

o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci

výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej

rozhodovacej právomoci, ako sa domnieva žalobca...

Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských

oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,

záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne

úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný

list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle podrobiť súdnej

právomoci v správnom súdnictve.

Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa nemohol žalovaný

uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo

o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,

t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné" plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností. “

Na aktuálnosti uvedených záverov nič nemení ani skutočnosť, že boli vyslovené

v procesnom prostredí v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorý bol súčinnosťou od 01.07.2016 nahradený v časti

týkajúcej sa správneho súdnictva . Ten totiž rovnako stanovuje

neprípustnosť súdneho preskúmania rozhodnutí predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať

za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania (§ 7 ods. 1 písm. e/ S. s. p.).

Konajúci senát sa stotožňuje s citovanými právnymi názormi Najvyššieho súdu

(§ 464 ods. 1 S. s. p.)...

... Keďže žalobca bol postupom, ktorý stanovuje pre prípad

zistenia nezrovnalosti, zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov z fondov

Európskej únie, nedošlo ešte k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu

a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej povinnosti,

proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné prostriedky.

Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej

navýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne

informatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca vyzvaný na vrátenie finančných

prostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti

v súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle

k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu

v správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto zákona, v ktorom (za predpokladu, že

k nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky procesné práva účastníka konania,

vrátane administratívnych opravných prostriedkov. Ak bude výsledkom tohto konania

právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré bude žalobca považovať

za nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu preskúmaniu správnym

súdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma zákonnosť procesu verejného

obstarávania, v ktorom podľa doterajších tvrdení žalovaných došlo k vzniku nezrovnalosti.

Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery krajského súdu, že

napadnuté správne akty sú predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu

na subjektívnych právach žalobcu, za vecne správne.»

10.1.3 Podľa v rozhodnom čase (v čase vydania správy o nezrovnalosti a žiadosti,

pozn.) účinného ustanovenia o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej len „“),

ktoré bolo do tejto právnej úpravy s účinnosťou od 1. apríla 2010 včlenené jeho novelou

č. (ďalej len „“), ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo

jeho časti na predmet zákazky.

10.1.4 Podľa v rozhodnom čase účinného ak

prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci

orgán oznámi podnet orgánu podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným

predpisom je o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom

obstarávaní“).

10.1.5 Podľa relevantnej časti, v rozhodnom čase účinného § 27a ods. 3 zákona

č. ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2 zistené porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne o vrátení jeden a pol násobku

sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1...

10.1.6 Podľa dôvodovej správy k , ktorou bol do

včlenený § 27a), sa týmto ustanovením „... ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí

porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil

príspevok, alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,

mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe

výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne

postupuje v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že

k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade

s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci

orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi

povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným

titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania

prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

10.1.7 V rámci svojej ustálenej rozhodovacej praxe ústavný súd už konštatoval, že

postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv (napr. , , ).

10.1.8 Z citovaného znenia aplikovanej právnej úpravy explicitne vyplýva, že

v rámci procesu kontroly a dohľadu čerpania finančných prostriedkov poskytnutých

prijímateľovi (v danom prípade sťažovateľke) z fondov Európskej únie sa tento proces

kontroly ich čerpania realizuje v troch fázach, a to vo fáze (i) kontroly ich čerpania

samotným poskytovateľom (v danom prípade je ním ministerstvo v zastúpení agentúrou),

ktorý v prípade zistenia pochybení pri verejnom obstarávaní „mohol“ podľa v rozhodnom

čase účinnej právnej úpravy vyzvať (podľa aktuálne účinného znenia § 27a ods. 1 zákona

č. poskytovateľ nie že „môže vyzvať“ ale „vyzve“ príjemcu na vrátenie,

pozn.) príjemcu na vrátenie týchto poskytnutých prostriedkov. Potom nasledovala fáza

(ii), keď v prípade, že na základe výzvy podľa

príjemca dobrovoľne finančné prostriedky nevrátil, poskytovateľ musel podať podnet

na ďalšie konanie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“), ktorý opätovne

zisťoval (a aj podľa aktuálne účinnej právnej úpravy zisťuje, pozn.), či skutočne došlo

v procese verejného obstarávania realizovaného príjemcom k pochybeniam vytýkaným

poskytovateľom, a ak tomu tak je, tak potom mohol uložiť svojím rozhodnutím pokutu

za porušenie týchto pravidiel verejného obstarávania. Následne nastúpila tretia fáza (iii),

keď po uložení pokuty z titulu porušenia pravidiel verejného obstarávania mohol

poskytovateľ v správnom konaní vydať rozhodnutie o povinnosti prijímateľa vrátiť

poskytnutý príspevok v celku alebo jeho časť.

10.1.9 Sťažovateľka vo vzťahu k napádanému uzneseniu najvyššieho súdu namieta,

že jej neposkytol súdnu ochranu, keďže sa stotožnil s posúdením povahy žalobou

napadnutých dokumentov (správy o nezrovnalosti a žiadosti) ako takých, ktoré nepodliehajú

správnemu súdnemu prieskumu, preto prekážka nedostatku právomoci správneho súdu bráni

ďalšiemu konaniu o žalobe sťažovateľky, resp. ju robí neprípustnou.

10.1.10 Z uvedeného vyplýva, že znenie zákona, ako aj dôvodová správa k nemu

podporujú právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého dokumenty vydané

poskytovateľom finančných prostriedkov v prvej fáze kontroly ich čerpania majú iba

notifikačný (oznamovací) charakter a v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej

rozhodovacej právomoci orgánu verejnej moci (poskytovateľa). Inými slovami,

sťažovateľka ako príjemca nenávratného finančného príspevku bude mať možnosť namietať

poskytovateľom tvrdené a jej vytýkané pochybenia v rámci verejného obstarávania ešte

v druhej fáze procesu kontroly ich čerpania, a teda vydaním žalobou sťažovateľky

napádaných dokumentov nebol ešte s konečnou platnosťou zavŕšený proces dohľadu

a kontroly, v rámci ktorého sťažovateľka môže brániť svoje práva a právne postavenie.

Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa (sťažovateľky) je totiž jeho pasivita

po doručení výzvy poskytovateľa na vrátenie finančných prostriedkov prejavom nesúhlasu

príjemcu s právnym záverom riadiaceho orgánu (poskytovateľ) o porušení pravidiel

a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom

a príjemcom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti úradu, ktorý je jediným

kompetentným subjektom autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel

a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym

záverom o porušení pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie

riadiaceho orgánu (žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť

sťažovateľke vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to

individuálnym správnym aktom preskúmateľným správnym súdom (m. m. ).

10.1.11 Sťažovateľka sa tak bude môcť dovolávať správnej súdnej ochrany až proti

prípadnému rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania

a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu (poskytovateľa, žalovaného) podľa § 27a

ods. 3 o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo

ich časť.

10.1.12 Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd rozhodol v súlade so zákonom, jeho

rozhodnutie je ústavne udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti, preto nie je

možné prisvedčiť argumentácii sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu

ochranu, keďže si ho neuplatňuje v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím

dokumentov (správy o nezrovnalosti a žiadosti), ktoré nie sú individuálne správne akty

ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale

len notifikačné úradné listy, ako to konštatoval aj najvyšší súd.

10.1.13 Uvedené závery boli podkladom, na základe ktorého ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti (proti najvyššiemu súdu

vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivý súdny proces) ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ), tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

10.2.1 V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že najvyšší súd

napriek existencii odlišného názoru iného senátu najvyššieho súdu pri riešení obdobnej

otázky týkajúcej sa charakteru dokumentov vydaných poskytovateľom nenávratného

finančného príspevku z fondov Európskej únie v rámci kontroly ich čerpania v danej veci

rozhodol bez toho, aby sa pre účely zjednotenia právnych názorov obrátil na veľký senát

najvyššieho súdu v zmysle , ústavný súd

už konštatoval (), že za splnenia všetkých zákonných predpokladov možno

z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť povinnosť

senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie veci

veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný

zásah do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu

nesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.

10.2.2 Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný

vznik judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu

správneho kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom

() s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie

právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne

sp. zn. a sp. zn. ) boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto v tomto

čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

10.2.3 Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu

od aktuálnej judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani

o porušení základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

10.2.4 Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že povinnosť postúpenia veci

veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska a rozhodnutie veci nie je účelné

rozširovať aj o obsolentné právne názory obsiahnuté v už „prežitej“ judikatúre. Relevanciu

v tomto smere je možné priznať len zamýšľanému judikatórnemu odklonu od právneho

názoru aktuálneho v čase rozhodovania konajúceho senátu, keďže v opačnom prípade by

bolo potrebné zjednocovanie neúnosného množstva „historicky prežitých“ právnych

názorov.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu), ako aj rozhodnutie

o priznaní sťažovateľke úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv

alebo slobôd ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018