Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 267/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval

sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., Horná 13, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš Suchý, ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2017 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. mája 2016,

a sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., Horná 13, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš Suchý, ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. augusta 2017

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. januára 2017 (pôvodne

vedenú pod sp. zn. ), a takto

rozhodol:

Sťažnosti Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2017

doručená sťažnosť (vedená pod sp. zn. ) Univerzity Mateja Bela v Banskej

Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná advokát Mgr. Tomáš Suchý, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

z 21. júna 2017“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu z 31. mája

2016“).

Dňa 14. decembra 2017 bola ústavnému súdu doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľky

(vedená pôvodne pod sp. zn. ), ktorou taktiež namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. augusta 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 23. augusta 2017“) a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 25. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu

z 25. januára 2017“).

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2018 spojil [podľa § 166

ods. 1 v spojení s zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)] sťažnosti vedené pod sp. zn. a sp. zn.

na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. , z dôvodu hospodárnosti

konania, keďže ide i veci, ktoré právne a skutkovo spolu súvisia a zároveň sú v nich totožné

strany sporu.

I.1 Skutkový stav vo veci sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. októbra 2017

(pôvodne vedenej pod sp. zn. )

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. októbra 2017 a z jej príloh vyplýva, že

sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobkyne domáhala, aby krajský súd v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zrušil správu o zistenej nezrovnalosti

č. N21500697/S01 z 28. apríla 2015 vypracovanej Výskumnou agentúrou (ďalej len „správa

o nezrovnalosti“) a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov na projekt ITMS

26250120036 zo 6. mája 2015 (ďalej len „žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov“).

Sťažovateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky (ďalej aj „žalovaný 1“) zastúpeným Výskumnou agentúrou (ďalej aj

„žalovaný 2“) uzavrela zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. 035/2010/5.1/OPVaV na účel výmeny okien, dverí a zasklených stien s príslušnými

stavebnými prácami. U sťažovateľky bol 8. septembra až 30. septembra 2014 vykonaný

vládny audit, výsledky ktorého boli zachytené v čiastkovej správe z vládneho auditu

z 27. novembra 2014. Na základe zistení obsiahnutých v čiastkovej správe Výskumná

agentúra zaslala sťažovateľke správu o nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov.

Proti obom uvedeným dokumentom sťažovateľka podala žalobu podľa druhej hlavy

piatej časti (ďalej aj „OSP“) vo vtedy platnom a účinnom

znení, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že konanie zastavil podľa

s odôvodnením, že žaloba smerovala proti rozhodnutiam, ktoré

nepodliehajú súdnemu prieskumu. Uvedený záver vychádza z toho, že:

„... žiadne zo žalobcom napádaných rozhodnutí nie je možné považovať za

rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve a teda je konanie vo veci potrebné

zastaviť.

... správne súdy preskúmavajú až konečné rozhodnutia správnych orgánov – bez

ohľadu na ich formu, pričom inými rozhodnutiami, resp. postupmi správnych orgánov sa

zaoberajú až v rámci preskúmania konečného rozhodnutia. Správny súd teda v zásade

preskúmava akýkoľvek akt, po ktorého vydaní už nemôže nasledovať ďalšie konanie

a ktorého vydanie môže ukrátiť na právach žalobcu, resp. ktoré sa týka základných práv

a slobôd žalobcu.

... Správa ako aj Žiadosť boli vydané na základe kontroly Ministerstva financií SR

orgánu auditu, ktorého výsledky boli skonštatované v Správe z auditu. Uvedené dokumenty

boli vydané v súlade s postupom a /

Žalovaný v 1/ rade uvádza, že ku dňu podania žaloby žalobcu nedošlo k vydaniu

právoplatného rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov. Ako ďalej vyplýva

z ustanovenia , ak prijímateľ nevráti poskytnutý

príspevok alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 4, riadiaci orgán rozhodne

o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 4. najviac však 100 %

poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky. Správou a ani Žiadosťou

nebol žalobca zaviazaný s konečnou platnosťou k vráteniu finančných prostriedkov. Až

prípadným vydaním konečného rozhodnutia zo strany poskytovateľa toto bude

preskúmateľné správnym súdom.“

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,

v ktorej v podstatnom namietala, že „... rozhodnutím o zastavení konania bez meritórneho

prejednania veci súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie

založil v rozpore s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom posúdení

veci“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľky

zamietol ako nedôvodnú, argumentujúc, že na súdny prieskum napadnutého úradného listu,

ktorého prílohy tvorili správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov, chýba správnym súdom právomoc.

I.2 Skutkový stav vo veci sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. decembra

2017 (pôvodne vedenej pod sp. zn. )

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. decembra 2017 a z jej príloh vyplýva, že

sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobkyne domáhala, aby krajský súd v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zrušil aktualizovanú správu o zistenej nezrovnalosti

č. N21600405/S02 z 25. apríla 2016 vypracovanej Výskumnou agentúrou a žiadosť

o vrátenie finančných prostriedkov č. 26250120027/Z03 z 25. apríla 2016.

Sťažovateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky zastúpeným Výskumnou agentúrou uzavrela 25. júna 2009 zmluvu o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku č. 024/2009/5.1/OPVaV na projekt „Budovanie

infraštruktúry a modernizácia IKT na UMB v B. Bystrici za účelom zlepšenia podmienok

vzdelávacieho procesu“. U sťažovateľky bol v období od 15. mája 2014 do 8. augusta 2014

vykonaný vládny audit, v rámci ktorého boli zistené nezrovnalosti vo verejnom obstarávaní.

Tieto nezrovnalosti boli zhrnuté v protokole o výsledku kontroly dodržiavania zákona

o verejnom obstarávaní č. 9951-7000/2014-OK/4 zo 17. decembra 2014. Na základe tohto

protokolu vykonal žalovaný 1) opätovnú administratívnu kontrolu a 7. apríla 2015 vystavil

nový kontrolný zoznam na identifikáciu porušenia zásad verejného obstarávania, v ktorom

sú uvedené zistené nezrovnalosti. Na základe kontrolného zoznamu na identifikáciu

porušenia zásad verejného obstarávania vychádzajúceho z protokolu vystavil žalovaný 1)

list pre sťažovateľku, ktorého súčasťou boli vo forme príloh správa o zistenej nezrovnalosti

č. N21501058/S01 zo 4. júna 2015, v ktorej bola žalobcovi ustanovená korekcia vo výške

25 % z hodnoty deklarovaných výdavkov, a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

projektu č. 26250120027/Z02 zo 4. júna 2015.

Dňa 15. februára 2016 bol žalovanému 1) doručený list žalovaného 2), ktorého

obsahom bola požiadavka na splnenie opatrenia a zohľadnenie odporúčania k nedostatku

identifikovaného v rámci hodnotenia kvality č. A661, č. K3888, a to zabezpečením vrátenia

100 % výdavkov súvisiacich s predmetným verejným obstarávaním so zohľadnením

pravidla o nekumulovaní finančných opráv. Na základe vládneho auditu žalovaný 1)

vystavil pre sťažovateľku list, ktorého súčasťou boli tieto prílohy:

- správa o zistenej nezrovnalosti č. N21600405/S01 zo 7. marca 2016;

- žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu č. 26250120027/Z03

zo 7. marca 2016.

Z dôvodu aktualizácie správy o zistenej nezrovnalosti č. N21600405/S01 zo 7. marca

2016 vystavil žalovaný 1) 25. apríla 2016 list pre sťažovateľku, ktorého súčasťou boli

formou príloh aktualizovaná správa o zistenej nezrovnalosti č. N21600405/S02 z 25. apríla

2016 (ďalej len „správa o zistenej nezrovnalosti z 25. apríla 2016“) a žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov č. 26250120027/Z03 z 25. apríla 2016 (ďalej len „žiadosť

z 25. apríla 2016“).

Proti obom uvedeným dokumentom sťažovateľka podala žalobu podľa druhej hlavy

piatej časti vo vtedy platnom a účinnom znení, o ktorej

krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g)

(ďalej aj „“) s odôvodnením, že žaloba je neprípustná,

keďže smeruje proti opatreniam predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu

na subjektívnych právach žalobcu. Uvedený záver vychádza z toho, že:

„Krajský súd je toho názoru, že správu a na ňu nadväzujúcu žiadosť je podľa ich

obsahu nutné považovať za postup podľa , teda za

výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu verejnej

správy, ktoré sami o sebe nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu

práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu a ani sa ich priamo

nedotýkajú.

Toto Štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne

vyrovnanie a vytvára žalobcovi ako prijímateľovi príspevku priestor na vyjednávanie,

prípadne na dohodu o splátkach. Správa i žiadosť sú vo svojej podstate len opatreniami

predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,

pretože právne postavenie žalobcu sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň

podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia vyzve na

dobrovoľné vrátenie príspevku začne voči žalobcovi správne konanie a uloží mu povinnosť

vrátiť 1,5 násobok sumy uvedenej vo výzve. Správa ani žiadosť teda nie sú konečnými

autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobcu

v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania

a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej správnej

žaloby je preto neprípustné.“

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť

z dôvodu uvedeného v v spojení s odsekom 2 , t. j. krajský súd

rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, v ktorej v podstatnom

sťažovateľka namietala, že krajský súd „... sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď uznesenie sp. zn. , resp. rozsudkov

sp. zn. ).

- odmietnutím žaloby podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. g) S. s. p., ktorému

predchádzalo nesprávne právne posúdenie správneho súdu, predstavuje bez pochyby

porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľky

zamietol ako nedôvodnú podľa , argumentujúc, že na súdny prieskum

napadnutého úradného listu chýba správnym súdom právomoc.

I.3 Námietky sťažovateľky

Sťažovateľka v oboch sťažnostiach predostrela v zásade zhodné argumenty.

Predovšetkým tvrdí, že dokumenty, ktoré napadla svojimi správnymi žalobami, sú

rozhodnutiami, ktoré podliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve. Svoje tvrdenie

odôvodňuje takto:

«V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej

klauzuly ( ) s negatívnou enumeráciou ( ), z ktorého vyplýva, že súdy v zásade

preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne

z prieskumu vylučuje. Nakoľko správnou žalobou rozhodnutia nepatria k taxatívne

vymedzeným rozhodnutiam, ktoré súdy nepreskúmavajú, máme za to, že príslušný súd mal

právomoc preskúmať postup správneho orgánu v spojitosti s rozhodnutím, ktoré vydal.“

Sťažovateľka poukazuje na právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený

v rozsudku zo 4. Júla 2014:

„... Správa o zistenej nezrovnalosti zo dňa 6. 9. 2012, i keď neobsahuje formálne

atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv a záujmov žalobcu, jej dôsledkom je

vrátenie poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih

v prípade, ak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi.

Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: zo dňa

25. 08. 2011, s ohľadom na účinky týchto dokumentov vo vzťahu k právnemu postaveniu

žalobcu ich možno považovať na procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má

autoritatívny vzťah v jeho adresátom (žalobcovi) a správny orgán v tomto prípade vystupuje

v úlohe vykonávateľa štátnej moci a nie iba v pozícii oznamovateľa.

V zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: zo

dňa 25. 08. 2011 sa za spôsobilý predmet súdneho prieskumu považujú aj povolenia a listy

s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako

právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 správneho

poriadku. Na základe toho máme za to. že sa jedná o list s charakterom rozhodnutia, ktorý

je vydaný príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt správneho

orgánu.»

Sťažovateľka podporne poukazuje aj na priložený rozsudok krajského súdu sp. zn.

6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014, z ktorého vyplýva záver, že správa o zistenej nezrovnalosti

podlieha súdnemu prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti . V tejto súvislosti apeluje

na rešpektovanie princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, argumentujúc najmä

takto:

„Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré

poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho názoru zanedbal

aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania, a to, že

prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich

ustanoveniach predpokladá ( a ).

K porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo aj

tým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k -92

(resp. , pozn.), a zo strany NS SR v konaním vedeným pod č. k.

(resp. , pozn.) došlo k odňatiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu, pretože

tento sa domáhal svojho práva na súde, ale súdna ochrana mu zo strany konajúcich súdov

poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdov, ktoré podľa názoru sťažovateľa v

rozpore so zákonom a ktoré sťažovateľ opísal vyššie. Nakoľko z vyššie uvedeného

nepochybne vyplýva, že mu súdna ochrana mala byť poskytnutá.“

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi v dôsledku nepredloženia veci veľkému senátu podľa § 221 ods. 1

písm. a) s touto argumentáciou:

«Podľa ust. „Najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od

právneho názoru, ktorí už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec uznesením

postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.“.

Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu... nie je iba porušením tohto

zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na prvá veta SR aj pochybením,

ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie

zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch

porušenie SR. Opätovne tu môžeme vychádzať zo skúseností z Českej

republiky, keď Ústavný súd ČR v nálezoch , či vyslovil, že ak

dospel senát najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) pri svojom

rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného

v rozhodnutí najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) je § 17 ods. 1

s. ř. s. (v SR ) povinný postúpiť vec na rozhodnutie rozšírenému senátu

(veľkému senátu). Ak tak neurobí a vo veci sám rozhodne, uplatňuje štátnu moc v rozpore

s ČR a Listiny a zaťaží konanie vadou nesprávne obsadeného

súdu, ktorá v rovine ústavnoprávnej predstavuje porušenie ústavného práva na zákonného

sudcu.“. (CSP, Števček M., Ficová S. a kol.. Komentár, C. H. Beck, rok 2015, str. 198.)

Uvedený komentár sa síce vzťahuje na ust. , avšak zastávame názor, že je

možné použiť ho aj v našom prípade, keď sa senát NS SR pri svojom rozhodovaní o

kasačnej sťažnosti žalobcu odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí

najvyššieho súdu (viď. NS SR , NS SR ).»

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému

súdu, aby po prijatí jej sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu z 21. júna 2016 a 23. augusta 2017

a napadnutými uzneseniami krajského súdu z 31. mája 2016 a 25. januára 2017, napadnuté

uznesenia najvyššieho súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň

priznal sťažovateľke právo na úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu z 31. mája 2016 a 25. januára 2017

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažnosťami napadnuté uznesenia krajského súdu nadobudli ich doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) uplatňované

na základe jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už

preto zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

Proti obom napadnutým uzneseniam krajského súdu (o zastavení konania aj

o odmietnutí žaloby, pozn.) je prípustná kasačná sťažnosť ( ), ktorú možno

odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom

vymedzeným v až j) .

V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľka uplatňuje proti všetkým

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti napadnutým uzneseniam krajského súdu) kľúčovú

námietku založenú na tvrdení, že jej bola odmietnutá spravodlivosť (denegatio iustitiae),

keďže krajský súd procesným rozhodnutím konanie zastavil, resp. ako neprípustnú žalobu

odmietol a k súdnemu prieskumu správy o zistení nezrovnalosti ani žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov v oboch prípadoch tak nedošlo. V uvedenom sťažovateľka

vzhliada porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie.

Podľa kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že

krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne

odmietnuté.

Podľa kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi...

Podľa názoru ústavného súdu citovaný dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440

ods. 1 písm. j) predstavuje procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa žalobca

v správnom súdnictve môže účinne domáhať ochrany subjektívnych základných práv (či už

procesnej povahy alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru

dôjsť procesným rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí. Niet totiž

pochýb, že procesné odmietnutie správnej žaloby (v danom prípade aj zastavenie konania

podľa , pozn.) má priamy dopad na podobu poskytovanej

súdnej ochrany, a tým i na základné právo žalobcu podľa

(m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že kasačné sťažnosti predstavovali

v okolnostiach sťažovateľkiných vecí účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého

bol následne najvyšší súd povinný poskytnúť ochranu sťažovateľkou označeným právam.

Významnou okolnosťou na podporu tohto záveru je aj fakt, že najvyšší súd o kasačných

sťažnostiach sťažovateľky rozhodoval meritórne, keď ich zamietol. Za týchto okolností je

nepochybne naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity

„zakomponovaného“ do („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať

o ochrane označených základných práv podľa a dohovoru, k porušeniu ktorých malo

dôjsť napadnutými uzneseniami krajského súdu z 31. mája 2016 a z 25. januára 2017, keďže

o kasačných sťažnostiach sťažovateľky proti nim bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v častiach smerujúcich proti napadnutým

uzneseniam krajského súdu z 31. mája 2016 a 25. januára 2017odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci o nich konať a rozhodnúť.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

z 21. júna 2017 a 23. augusta 2017

Vo vzťahu k tejto časti sťažností sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené. Z § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým

postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu namieta, že jej

neposkytol súdnu ochranu, keďže sa stotožnil s posúdením povahy napadnutých

dokumentov ako takých, ktoré súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodliehajú,

a preto prekážka nedostatku právomoci správneho súdu bráni ďalšiemu konaniu o žalobe

sťažovateľky, resp. ju robí neprípustnou. Tento právny záver vyslovený v napadnutých

uzneseniach krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, viedol k zastaveniu konania,

resp. k odmietnutiu žaloby krajským súdom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) je zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (pozri napr. , alebo ).

V rámci svojej ustálenej rozhodovacej praxe ústavný súd uplatňuje právny názor,

v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom

(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie

základných ľudských práv (napr. , , ).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažností je ustáliť, či

vzhľadom na námietky sťažovateľky a obsah napadnutých uznesení najvyššieho súdu z 21.

júna 2017 a 23. augusta 2017 je potrebné sťažnosti v príslušných častiach prijať na ďalšie

konanie, alebo tieto časti oboch sťažností považovať za zjavne neopodstatnené, keďže by po

ich prípadnom prijatí na ďalšie konanie nebolo reálne možné v konaní vo veci samej

dospieť k záveru o tom, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu bolo porušené

základného právo sťažovateľky podľa , resp. jej právo podľa

dohovoru.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 21. júna 2017 sa

uvádza:

«Najvyšší súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už riešil spor týkajúci sa

právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutého úradného listu Správy

o zistenej nezrovnalosti, vrátane Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov. Zároveň vo

svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej

istoty ( veta prvá ), t. j. že v obdobných veciach je

možné sa od predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa

podstatne zmenili skutkové okolnosti a právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.

Navyše s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na

riešenie obdobných vecí.

Z uvedeného dôvodu sa najvyšší súd aj v tejto veci stotožňuje s právnym názorom

vysloveným iným senátom v obdobnej veci, a to prostredníctvom zastavujúceho uznesenia

Najvyššieho súdu zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. ...

... dospel konajúci senát najvyššieho súdu na základe nižšie vyslovených právnych

názorov k záveru, vyslovenom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. , podľa ktorého: „... Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný

z pozície riadiaceho orgánu zistí existenciu nezrovnalosti je povinný túto skutočnosť

oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi (viď zák č. ) prostredníctvom

tzv. správy o zistenej nezrovnalosti.

Zákon oprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania, aby v tomto Štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu

popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo

jeho časti na predmet zákazky ( ), resp. pozastaviť,

zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zák.

č. ) Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať

s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení

žalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia

orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade

nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci ako sa domnieva žalobca.

Podľa v citovanom znení platí, že ak riadiaci orgán

zisti nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať

a predložiť správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke

a prijímateľovi.

... Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu

sa ukončuje v okamihu, kedy žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej

pasivity prijímateľa potvrdené tvrdené porušenie pravidiel verejného obstarávania

prostredníctvom uloženia pokuty...

Až na uvedenom na základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť

o vrátení 1 a pol násobku sumy uvedenej v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom

limitovaná...

Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských

oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,

záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne

úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný

list ako správny akt, ktorý nie je možne v zmysle § 248 písm. a) O s p. podrobiť súdnej

právomoci v správnom súdnictve.

Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov... nemohol žalovaný uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je

možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo o individuálny správny akt, u ktorého

absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci, t. j. ide slovami žalovaného o výzvu na

„dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (t. j. iba

tvrdených) skutočností.

V spojení s dispozitívnym oprávnením žalobcu vybrať si z dostupných prostriedkov

súdno-právnej ochrany (viď čl. U Európskeho dohovoru o ochrane základných slobôd

a ľudských práv) ten, ktorý bude v preskúmavanej veci použiteľný (viď bod c 17), musí

Najvyšší súd konštatovať, že pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení sa musí

orgán verejnej správy vyvarovať nezákonných zásahov, resp. nečinnosti. Tento záver

vyslovený Najvyšším súdom preto nevylučuje aplikáciu ustanovení piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku pri domáhaní sa súdnej ochrany proti nezákonnosti napadnutého

úradného listu avšak z iného procesno-právneho titulu.“.»

Obdobne v napadnutom uznesení najvyššieho súdu z 23. augusta 2017 sa

v podstatnom uvádza:

«Kasačný súd sa v preskúmavanej veci stotožňuje na základe nižšie uvedených

záverov s časťou právneho názoru, ktorý bol vyslovený iným senátom Najvyššieho súdu

v obdobnej veci, a to prostredníctvom zastavujúceho uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa

08. júna 2016 sp. zn. ...

Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný 2/ z pozície riadiaceho orgánu

zistí existenciu nezrovnalosti, je povinný túto skutočnosť oznámiť sťažovateľke ako

prijímateľovi finančných prostriedkov (viď )

prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti ako jednej časti preskúmavaného

úradného listu.

Kasačný súd nevylučuje ani tvrdenie žalovaného 1/, že tento postup má nielen

charakter obligatórneho predbežného prerokovania zistenej nezrovnalosti (kasačný súd na

tomto mieste aj upozorňuje na podstatu slova „nezrovnalosť“) ale aj napĺňa inštitút

notifikácie tejto skutočnosti kompetentným orgánom Európskej únie.

... Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať je nutné vykladať

s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení

žalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia

orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade

nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci ako sa domnieva sťažovateľka.

Celé štádium výkonu dohľadových oprávnení žalovaného 2/ ako riadiaceho orgánu

sa ukončuje v okamihu, kedy žalovanému 2/ je v dôsledku platobnej pasivity prijímateľa

potvrdené tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania prostredníctvom

uloženia pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole iného správneho

orgánu, konkrétne Úradu pre verejné obstarávanie.

Až na uvedenom základe vzniká žalovanému 2/ vrchnostenská právomoc rozhodnúť

o vrátení príslušného násobku sumy uvedenej v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom

limitovaná 100 % výškou poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.

Najvyšší súd musel vyhodnotiť preskúmavaný úradný list súladne so závermi správneho

súdu ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 7 písm. e) S. s. p. podrobiť súdnej

právomoci v správnom súdnictve.

... kasačný súd pripúšťa zhodu s označujúcim názorom žalovaných, že išlo

o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,

t. j. ide slovami žalovaného 1/ o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (t. j. iba tvrdených) skutočností...

... doručením správy o zistenej nezrovnalosti s výzvou na vrátenie finančných

prostriedkov podľa ešte nedochádza k uplatneniu vrchnostenských

právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry žalobcu

s uložením právnej povinnosti. Na uvedenú výzvu je potom treba nazerať ako na naplnenie

povinného štádia riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním NFP. Pokiaľ žalovaný 2/

ako riadiaci orgán nepristúpi následne k začatiu správneho konania podľa § 27a ods. 5

, potom je vecou zváženia sťažovateľky, či uvedenú výzvu splní.

Sťažovateľka vo svojich argumentoch poukazovala na odlišné právne názory uvedené

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu (najmä pod sp. zn. ), ktorých nasledujúcu

argumentáciu si však kasačný súd vzhľadom na súčasný vývoj judikatúry kasačného súdu

neosvojil. Navyše súčasná judikatúra Ústavného súdu (viď uznesenie č. k.

20 zo dňa 01. apríla 2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. zo

dňa 01. júla 2014) naznačuje udržateľnosť hore vyslovených záverov.»

Vychádzajúc z citovaného, ako aj z podstaty sťažnostnej argumentácie sťažovateľky

ústavný súd konštatuje, že jeho primárnou úlohou v rámci predbežného prerokovania

sťažností je posúdiť, či závery, ktoré formuloval najvyšší súd v napadnutých uzneseniach,

signalizujú, že vo veciach sťažovateľky mohlo dôjsť k denegatio iustitiae (odňatiu

spravodlivosti), čo by v konečnom dôsledky mohlo viesť k vysloveniu záveru o porušení

sťažovateľkou označených práv po prípadnom prijatí tejto časti sťažností na ďalšie konanie.

Úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v rámci správneho

súdnictva je nielen prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ale aj poskytnutie

účinnej ochrany „základných ľudských práv a slobôd... a oprávnených záujmov účastníkov

administratívneho konania“ ( ). Kľúčovou úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní vecí sťažovateľky preto, vzhľadom na citovaný základný princíp

konania pred správnym súdom, bolo posúdenie, či sú správa o zistenej nezrovnalosti

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych

práv a oprávnených záujmov sťažovateľky a v tejto súvislosti aj posúdenie, či povaha

označených dokumentov pripúšťa ich prieskum v rámci správneho súdnictva, keďže

najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že ide o dokumenty, ktoré nie sú

spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

V dôvodovej správe k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov [týmto zákonom

bolo do o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho

spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Z. z“) zavedené

ustanovenie § 27a, pozn.], sa uvádza, že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje

právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania

vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok, alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky

príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky

porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne

príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre

verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade so o

verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného

obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí

právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať rozhodnutie

v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť...

Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého je možné začať

exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho

súdu, podľa ktorého pri správe a žiadosti „ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho)

oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení,

avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci...“.

Žiadosť adresovaná prijímateľovi podľa nie je

teda zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť

poskytnutú na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž

pasivita po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho

orgánu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi

riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu pre

verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len táto zložka štátneho mechanizmu je

kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov verejného

obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym záverom o porušení

pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu

(žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľke vrátiť

poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym aktom

preskúmateľným správnym súdom (m. m. ).

Súdnej ochrany sa teda sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému

rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, a následne aj

proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa

o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto

prisvedčiť jej názoru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, keďže si ho

neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím práv o zistení

nezrovnalosti a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne

správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného

výkonu, ale len notifikačné úradné listy, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd v napadnutých uzneseniach.

Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľke vznikne pri uplatnení rozhodovacej

právomoci riadiaceho orgánu podľa a ktorou

aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá pre posúdenie vecí právny

význam.

Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľkinej

správnej žaloby, resp. zastavenia konania o jej žalobe najvyšším súdom neznamenalo

v okolnostiach posudzovaných vecí odopretie súdnej ochrany, keďže tú v správnom

súdnictve možno podať len proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré

zasahujú do subjektívnych práv a oprávnených záujmov adresáta ich výkonu. Navyše,

etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet

zákazky alebo ich časť sťažovateľke ponúka právny priestor pre dovolávanie sa súdnej

ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne) dôjde k doručeniu

administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom obstarávaní)

a nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona

č. ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj tie časti

sťažností, ktorými sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

, ako aj práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu z 21. júna 2017 a 23. augusta 2017, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnené.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu z 21. júna 2017 a 23. augusta 2017

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu došlo aj

k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa vzhľadom

na to, že príslušné senáty najvyššieho súdu v rozpore s nepostúpili

veci z dôvodu rozdielnych právnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu na zaujatie

stanoviska a rozhodnutie.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od

právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec uznesením

postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

Podľa veľký senát o kasačnej sťažnosti podľa povahy veci

rozhodne

a) spôsobom ustanoveným v § 459 až 462 alebo

b) uznesením, v ktorého výroku rozhodne o

1. otázke rozhodujúcej pre posúdenie veci a

2. postúpení veci senátu, ktorý mu vec postúpil alebo predložil.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poznamenáva,

že veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa v uznesení sp. zn.

z 18. decembra 2017 už zaoberal otázkou splnenia podmienok

pre postúpenie veci na zaujatie stanoviska a rozhodnutie veľkému senátu

v občianskoprávnej (civilnej) veci. Závery vyslovené v označenom uznesení sa však

mechanicky nedajú uplatniť na veci sťažovateľky, keďže ide o rozhodovanie v správnom

súdnictve.

Vo vzťahu k preskúmavaným veciam sťažovateľky totiž treba na jednej strane vziať

do úvahy, že v účinnom znení nezakotvuje explicitne povinnosť

postúpiť vec veľkému senátu správneho kolégia najvyššieho súdu (ako je to v Civilnom

sporovom poriadku, v ktorom je táto povinnosť vyjadrená explicitne vyjadrená v dikcii § 48

ods. 1 prvej vete) v prípade, ak sa konajúci senát mieni odkloniť od ustálenej rozhodovacej

praxe. Napriek tomu sa ústavný súd (v zhode so sťažovateľkou) stotožňuje s názorom, že

„zo zmyslu a účelu ustanovenia v spojení s je nesporné, že ani

v správnom súdnom konaní predloženie veci na rozhodnutie veľkému senátu nezávisí od

voľnej úvahy trojčlenného senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR...“ (BARICOVÁ,

J. – FEČÍK, M. – ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. . Komentár.

Bratislava : C. H. Beck, 2012. s. 190), t. j. že za splnenia všetkých zákonných predpokladov

možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť

povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie

veci veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný

zásah do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu

nesprávne obsadeného súdu. V okolnostiach sťažovateľkiných vecí však o takýto prípad

podľa názoru ústavného súdu nejde.

Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom (Správny

súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období už existovali skôr judikované

právne názory najvyššieho súdu aplikovateľné na veci sťažovateľky (na ktoré sťažovateľka

vo svojej sťažnosti poukazuje – konkrétne sp. zn. a sp. zn. )

prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodneniach

napadnutých uznesení najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. 1 Sžf

87/2015). Od tejto judikatúry sa konajúce senáty nemienili pri svojom rozhodovaní

odchýliť, rozhodli teda v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov

najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu senáty najvyššieho súdu prejednávajúce veci

sťažovateľky nemali podľa názoru ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému

senátu.

Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu.

Na tomto základe ústavný súd vzhľadom na nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa

a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, resp. postupom, ktorý ich vydaniu

predchádzal, sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že povinnosť postúpenia veci veľkému

senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska a rozhodnutie veci nie je účelné rozširovať aj

na obsolétne právne názory obsiahnuté v už „prežitej“ judikatúre. Relevanciu v tomto smere

je možné priznať len zamýšľanému judikatórnemu odklonu od právneho názoru aktuálneho

v čase rozhodovania konajúceho senátu, keďže v opačnom prípade by bolo potrebné

zjednocovanie neúnosného množstva „historicky prežitých“ právnych názorov.

Keďže sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, stratilo opodstatnenie

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2018