Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 138/2020
PDF · 510.54 KB
No categories available
IV. ÚS 138/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 S 165/2015-99 z 15. februára 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12,
Banská Bystrica, IČO 30 232 295 (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 165/2015-99 z 15. februára 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k.
2 S 165/2015-99 z 15. februára 2017 bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti
správy o zistenej nezrovnalosti č. N21501005/S01 zo 4. júna 2015 (ďalej len „správa“)
a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26250120036/Z06 zo 4. júna 2015 (ďalej
len „žiadosť“) odmietnutá ako neprípustná s tým, že smeruje proti písomnostiam
s informatívnym charakterom, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych
právach žalobkyne. Krajský súd uviedol, že správa ani žiadosť nie sú rozhodnutiami
správneho orgánu, sú vo svojej podstate len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu
mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne, pretože jej právne postavenie sa
v ich dôsledku nemení. Správa ani žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi
rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobkyne, ich súdne
preskúmanie na základe podanej žaloby je preto neprípustné. Krajský súd ďalej poukázal
na uznesenie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Sžf 56/2015, v zmysle ktorého
správa a žiadosť nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.
3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019 bola kasačná
sťažnosť podaná sťažovateľkou zamietnutá.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že napadnuté rozhodnutia
(správa a žiadosť) sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo podporila rozhodnutiami
súdov (krajský súd – sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014, najvyšší súd – sp. zn.
5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011, sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016).
5. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014 vyplýva,
že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Správa, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv
a záujmov žalobcu (k zásahu došlo podľa súdu jej vyhotovením), jej dôsledkom je vrátenie
poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade,
ak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi. Podľa v tom čase účinného
procesného predpisu predmet žaloby nie je vylúčený zo súdneho prieskumu, osobitný
predpis nevylučuje jej preskúmanie súdom, a preto môže byť predmetom súdneho
prieskumu.
6. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 možno
správu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho
orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom
správny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii
oznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia
a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako
právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v § 3 ods. 7 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“).
7. Podľa sťažovateľky preto ide o list s charakterom rozhodnutia, ktoré je vydané
príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt správneho orgánu. Napriek
tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym predpisom, je na mieste primerané
použitie § 3 ods. 1 až 6 správneho poriadku.
8. Sťažovateľka ďalej cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014
z 28. apríla 2016, podľa ktorého „Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa
o zistenej nezrovnalosti opísaná vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom
súdnictve. Túto otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi
jeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.“. V tomto rozhodnutí najvyšší súd napadnutý
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014 síce zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, avšak iba z dôvodu, že krajský súd pochybil v tom, keď síce
povedal, že správa je predmetom prieskumu, avšak vôbec ju nepreskúmal. Cituje aj
z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014, ktoré uvádza,
že vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný), by
bolo ústavne nesúladným postupom.
9. Sťažovateľka uzatvára, že odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu v danej právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami, na ktoré
poukázala, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu
princípu právnej istoty a porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež došlo v týchto konaniach k odňatiu práva sťažovateľky
na súdnu ochranu, pretože hoci sa domáhala súdnej ochrany, v rozpore so zákonom jej
nebola poskytnutá. Krajský súd a najvyšší súd svojvoľne a v rozpore so zákonom vylúčili
zo súdneho prieskumu sťažovateľkou napadnuté rozhodnutia. Okrem porušenia princípu
právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru sťažovateľky aj zákonom ustanovenú
povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty rozhodovania, a to tým, že danú vec mal
postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu [§ 22 a § 466 Správneho súdneho poriadku (ďalej
aj „SSP“)]. Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň porušením základného práva
sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy.
10. Keďže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019 bolo
sťažovateľke doručené 19. septembra 2019, považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti
za zachovanú.
11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom rozhodol, že uznesením krajského súdu č. k. 2 S 165/2015-99
z 15. februára 2017 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019
boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhuje obidve napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť ich krajskému
súdu, resp. najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Navrhuje zaviazať najvyšší
súd povinnosťou uhradiť jej trovy konania.
II.
Obsah a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí
12. Krajský súd uznesením č. k. 2 S 165/2015-99 z 15. februára 2017 (v merite veci)
odmietol žalobu sťažovateľky proti žalovaným 1. Výskumnej agentúre (ďalej len
„agentúra“) a 2. Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry – správy a žiadosti.
Podľa odôvodnenia uznesenia sťažovateľka na základe zmluvy o nenávratnom finančnom
príspevku uzavretej medzi ňou a ministerstvom zastúpeným agentúrou prevzala okrem
iného aj povinnosti v procese verejného obstarávania na predmet zákazky „Budovanie
infraštruktúry a modernizácia IKT na UMB v B. Bystrici za účelom zlepšenia podmienok
vzdelávacieho procesu“. Agentúra vykonala vo vzťahu k verejnému obstarávaniu opätovnú
administratívnu kontrolu a 7. apríla 2015 vystavila nový kontrolný zoznam na identifikáciu
porušenia zásad verejného obstarávania, v ktorom sú uvedené zistené nezrovnalosti.
Agentúra následne 4. júna 2015 vystavila a 8. júna 2015 sťažovateľke doručila list – správu
a žiadosť, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu v zmysle podanej žaloby.
12.1 Podľa názoru krajského súdu zmluvné strany uvedenej zmluvy sú principiálne
v rovnom postavení, preto nemožno považovať úkony jednej zo zmluvných strán (agentúry)
pri uplatňovaní zmluvných oprávnení voči druhej zmluvnej strane (sťažovateľke)
za rozhodnutia či opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré by mal správny súd právomoc
preskúmať na základe žaloby tej zmluvnej strany, ktorej sú určené. Zákon č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“) upravuje okrem iného povinnosti riadiaceho
orgánu a jeho postup práve v prípade porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania
zo strany prijímateľa príspevku (§ 27a). V tomto štádiu riešenia finančnej nezrovnalosti sa
na postup riadiaceho orgánu nevzťahuje správny poriadok, a preto výzva na vrátenie
poskytnutého príspevku alebo jeho časti nemusí mať formu a náležitosti rozhodnutia podľa
§ 47 správneho poriadku. Keďže sa zistilo porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania, bola sťažovateľka vyzvaná na vrátenie časti poskytnutého príspevku
na predmet zákazky.
12.2 Krajský súd vyslovil názor, že správu a na ňu nadväzujúcu žiadosť je podľa ich
obsahu nutné považovať za postup podľa § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z., teda
za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu
verejnej správy, ktoré samy osebe nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo
deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobkyne a ani sa ich
priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné
mimosúdne vyrovnanie a vytvára sťažovateľke ako prijímateľke príspevku priestor
na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach. Správa i žiadosť sú len opatreniami
predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach
sťažovateľky, pretože jej právne postavenie sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad
a zároveň podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia
výzve na dobrovoľné vrátenie príspevku začne proti sťažovateľke správne konanie a uloží
jej povinnosť vrátiť 1,5-násobok sumy uvedenej vo výzve. Správa ani žiadosť teda nie sú
konečnými autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach
žalobkyne v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania
a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej žaloby je
preto neprípustné.
12.3 Podľa krajského súdu bolo na prijímateľke príspevku, či na základe výzvy –
žiadosti o vrátenie príspevku alebo jeho časti požadovanú korekciu zaplatí, alebo bude čeliť
následkom dobrovoľného nevyhovenia výzve v správnom konaní s hrozbou sankcie
v podobe 1,5-násobku zistenej nezrovnalosti. Až toto rozhodnutie riadiaceho orgánu vydané
podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. (resp. rozhodnutie o opravnom prostriedku
podanom proti nemu) bude možné súdne preskúmať, keďže ním dôjde k autoritatívnemu
zásahu do právnej sféry sťažovateľky, teda k uloženiu povinnosti, ktorú sťažovateľka dosiaľ
nemá.
13. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019 podľa § 457 ods. 2
a § 461 SSP zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k.
2 S 165/2015-99 z 15. februára 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd
presvedčivo posúdil otázku možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym súdom.
Doplnil, že správa (rovnako ako žiadosť) má predbežnú povahu a ako taká nepodlieha
súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sama osebe nepredstavuje zásah do práv
a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Taktiež správa (ani žiadosť) nie je
konečným autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu o právach a povinnostiach
sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného
obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. V správe absentuje právne vynútiteľný
výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.
13.1 Samotné finančné vyčíslenie nezrovnalosti a jeho popis ešte nezakladá
povinnosť na strane sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky, sťažovateľka bola len
zákonným postupom vyzvaná na ich vrátenie. Ku dňu podania žaloby nedošlo k uplatneniu
rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu zásahu do právnej sféry
sťažovateľky záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť
riadne opravné prostriedky. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky by vznikla
až na základe právoplatného rozhodnutia predpokladaného § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008
Z. z., ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do jej subjektívnych práv a bude predstavovať
spôsobilý predmet súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správne konanie by
mohlo ministerstvo začať len v prípade nevrátenia finančných prostriedkov sťažovateľkou.
Nezákonnosť prípadného vydaného právoplatného rozhodnutia bude môcť sťažovateľka
podrobiť prieskumu správnym súdom na základe podanej žaloby.
13.2 Na predbežnej (v zásade informatívnej) povahe správy a žiadosti, ktorými bola
sťažovateľka vyzvaná na vrátenie finančných prostriedkov, nemení nič ani hrozba navýšenia
sumy v prípadnom budúcom konaní na 1,5-násobok v prípade ich nevrátenia. Výzva na ich
zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním
finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle zákona č. 528/2008 Z. z.
k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom
podľa § 27a ods. 5 tohto zákona. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje,
že doručením správy o zistenej nezrovnalosti podľa zákona č. 528/2008 Z. z. ešte
nedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu
zásahu do právnej sféry sťažovateľky s uložením právnej povinnosti.
13.3 Najvyšší súd zdôraznil svoje závery citovaním judikatúry, osobitne uznesenia
sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018 pod č. R 57/2018), kde najvyšší
súd za podobných skutkových a právnych okolností konštatoval: «Celé štádium výkonu
dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa ukončuje v okamihu, kedy
žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej pasivity prijímateľa potvrdené
tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania prostredníctvom uloženia
pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole.
Až na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť
o vrátení dvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej
v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku
alebo jeho časti na predmet zákazky.
Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských
oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,
záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne
úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný
list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. podrobiť súdnej
právomoci v správnom súdnictve.
Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie
finančných prostriedkov poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný
uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo
o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,
t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností.»
13.4 Najvyšší súd sa vyjadril aj k argumentácii sťažovateľky, ktorou poukázala
na rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto správnych
aktov (sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016). Toto rozhodnutie považoval za ojedinelé
a za výnimku z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom v aktuálnej
rozhodovacej činnosti tohto súdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali
s právnymi závermi vyslovenými v obdobnej veci k tejto otázke.
13.5 K ďalšej argumentácii rozhodnutím najvyššieho súdu (sp. zn. 5 Sžf 31/2011)
kasačný súd uviedol, že jediným aspektom, na základe ktorého bola vtedy konštatovaná
prípustnosť súdneho preskúmania správneho aktu (protokolu), bola v protokole uložená
povinnosť kontrolovanému subjektu prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov
a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť v tom čase platný zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov. Naopak,
v súdenej veci nebola sťažovateľke v správe a žiadosti uložená žiadna vynútiteľná
povinnosť, ktorá by zasiahla do jej právnej sféry a ktorej uloženie by odôvodňovalo
prípustnosť súdneho preskúmania správy či žiadosti, čo konštatoval správne aj správny súd
v napadnutom uznesení.
13.6 K návrhu sťažovateľky na postúpenie veci veľkému senátu podľa § 446 SSP
najvyšší súd uviedol, že v odkazovanej veci sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 ide
o výnimku z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a rovnako ju nemožno vzhľadom
na odlišnú skutkovú a právnu situáciu vyhodnotiť ako odklon v prípade rozhodnutia sp. zn.
5 Sžf 31/2011. Návrh na predloženie veci veľkému senátu je na základe už uvedeného
nedôvodný, keďže kasačný súd rozhoduje v tejto veci v zmysle svojej ustálenej praxe,
na ktorú v rozhodnutí poukázal.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať ako
ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná
sťažnosť sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom
súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde)
a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z § 124 zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej
sťažnosti začala plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
(kasačnej sťažnosti) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, t. j. napadnutému uzneseniu krajského súdu. Keďže uznesenie
najvyššieho súdu o zamietnutí kasačnej sťažnosti bolo sťažovateľke doručené 19. septembra
2019 a ústavná sťažnosť bola doručená 4. novembra 2019, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti bola aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu zachovaná. Pretože
podľa obsahu smeruje proti dvom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd posúdi
ústavnú sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.
IV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
2 S 165/2015-99 z 15. februára 2017
23. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – uzneseniu
krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 45/2018
z 30. júla 2019
25. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
26. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že skutkovo a právne podobnými
ústavnými sťažnosťami sťažovateľky sa už zaoberal aj v konaniach sp. zn.
IV. ÚS 267/2018, I. ÚS 276/2018, III. ÚS 408/2018, II. ÚS 264/2019 a sp. zn.
27. Sťažovateľka v podstate namieta, že krajský súd a najvyšší súd sa svojimi
rozhodnutiami odklonili od ňou citovaných rozhodnutí, pokiaľ vylúčili ňou napadnuté
rozhodnutia (správa a žiadosť) z prieskumu správnym súdom, čím došlo k porušeniu
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty, odňatiu
práva sťažovateľky na súdnu ochranu a porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Po preskúmaní uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti na podklade priložených
listín a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že vecné potvrdenie procesného odmietnutia
sťažovateľkinej správnej žaloby zamietnutím jej kasačnej sťažnosti najvyšším súdom
neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci porušenie jej práva na súdnu ochranu alebo
práva na spravodlivý proces. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd nezistil
taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať
účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí
vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú
zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky
a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Vyjadril sa
k posúdeniu možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym súdom v tejto konkrétnej veci,
ako aj vo všeobecnosti. Priblížil postup predpokladaný zákonom č. 528/2008 Z. z., ktorý
vyústil do vydania správy a žiadosti, ako aj postup, ktorý by následne mohol nasledovať.
Jasne a zrozumiteľne vymedzil možnosti súdneho prieskumu aktov vydávaných subjektom
v tomto procese, vyjadril sa k uplatneniu rozhodovacích právomocí a právnej povahe týchto
aktov. Podriadil pritom správu a žiadosť pod náležité ustanovenie zákona a logicky posúdil
právne následky, ktoré mohli vyvolať vo sfére práv a právom chránených záujmov
kontrolovaného subjektu. Osobitne sa zaoberal podstatnými námietkami sťažovateľky
v podobe odlišnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn.
5 Sžf 31/2011 a sp. zn. 5 Sžf 26/2014. Prvé rozhodnutie posúdil ako skutkovo odlišné,
druhé ako ojedinelý odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zasadil ich
do širšieho časového rámca daného stanoviskom najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018
pod č. R 57/2018, z ktorého citoval relevantnú časť. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel,
nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu
v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.
29. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť
ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
30. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
IV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžfk 45/2018 z 30. júla 2019
31. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore
so zákonnou povinnosťou nepostúpil vec veľkému senátu najvyššieho súdu.
32. Ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. IV. ÚS 267/2018 a sp. zn. I. ÚS 276/2018
vyjadril svoje stanovisko k uvedeným námietkam. Konštatoval, že za splnenia všetkých
zákonných predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry
správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému
senátu (IV. ÚS 267/2018). Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom podľa
názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva účastníka
konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu. V prípade
sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.
33. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik
judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec senátu rozhodujúcemu
vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom (Správny súdny poriadok)
s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne názory najvyššieho
súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva, boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia
najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a sp. zn. 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto
čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva
aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného
dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru
ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.
34. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej
judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu