Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 138/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela

v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -99 z 15. februára 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12,

Banská Bystrica, IČO 30 232 295 (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -99 z 15. februára 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. júla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k.

-99 z 15. februára 2017 bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti

správy o zistenej nezrovnalosti č. N21501005/S01 zo 4. júna 2015 (ďalej len „správa“)

a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26250120036/Z06 zo 4. júna 2015 (ďalej

len „žiadosť“) odmietnutá ako neprípustná s tým, že smeruje proti písomnostiam

s informatívnym charakterom, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych

právach žalobkyne. Krajský súd uviedol, že správa ani žiadosť nie sú rozhodnutiami

správneho orgánu, sú vo svojej podstate len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu

mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne, pretože jej právne postavenie sa

v ich dôsledku nemení. Správa ani žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi

rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobkyne, ich súdne

preskúmanie na základe podanej žaloby je preto neprípustné. Krajský súd ďalej poukázal

na uznesenie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , v zmysle ktorého

správa a žiadosť nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.

3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2019 bola kasačná

sťažnosť podaná sťažovateľkou zamietnutá.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že napadnuté rozhodnutia

(správa a žiadosť) sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo podporila rozhodnutiami

súdov (krajský súd – sp. zn. zo 4. júla 2014, najvyšší súd – sp. zn.

z 25. augusta 2011, sp. zn. z 28. apríla 2016).

5. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. júla 2014 vyplýva,

že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Správa, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv

a záujmov žalobcu (k zásahu došlo podľa súdu jej vyhotovením), jej dôsledkom je vrátenie

poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade,

ak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi. Podľa v tom čase účinného

procesného predpisu predmet žaloby nie je vylúčený zo súdneho prieskumu, osobitný

predpis nevylučuje jej preskúmanie súdom, a preto môže byť predmetom súdneho

prieskumu.

6. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 možno

správu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho

orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom

správny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii

oznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia

a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako

právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“).

7. Podľa sťažovateľky preto ide o list s charakterom rozhodnutia, ktoré je vydané

príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt správneho orgánu. Napriek

tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym predpisom, je na mieste primerané

použitie § 3 ods. 1 až 6 správneho poriadku.

8. Sťažovateľka ďalej cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2016, podľa ktorého „Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa

o zistenej nezrovnalosti opísaná vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom

súdnictve. Túto otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi

jeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.“. V tomto rozhodnutí najvyšší súd napadnutý

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014 síce zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, avšak iba z dôvodu, že krajský súd pochybil v tom, keď síce

povedal, že správa je predmetom prieskumu, avšak vôbec ju nepreskúmal. Cituje aj

z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014, ktoré uvádza,

že vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii,

keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný), by

bolo ústavne nesúladným postupom.

9. Sťažovateľka uzatvára, že odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu v danej právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami, na ktoré

poukázala, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu

princípu právnej istoty a porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež došlo v týchto konaniach k odňatiu práva sťažovateľky

na súdnu ochranu, pretože hoci sa domáhala súdnej ochrany, v rozpore so zákonom jej

nebola poskytnutá. Krajský súd a najvyšší súd svojvoľne a v rozpore so zákonom vylúčili

zo súdneho prieskumu sťažovateľkou napadnuté rozhodnutia. Okrem porušenia princípu

právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru sťažovateľky aj zákonom ustanovenú

povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty rozhodovania, a to tým, že danú vec mal

postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu [ a (ďalej

aj „SSP“)]. Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň porušením základného práva

sťažovateľky na zákonného sudcu podľa prvej vety .

10. Keďže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2019 bolo

sťažovateľke doručené 19. septembra 2019, považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti

za zachovanú.

11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom rozhodol, že uznesením krajského súdu č. k. -99

z 15. februára 2017 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2019

boli porušené jej základné práva podľa a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhuje obidve napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť ich krajskému

súdu, resp. najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Navrhuje zaviazať najvyšší

súd povinnosťou uhradiť jej trovy konania.

II.

Obsah a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí

12. Krajský súd uznesením č. k. -99 z 15. februára 2017 (v merite veci)

odmietol žalobu sťažovateľky proti žalovaným 1. Výskumnej agentúre (ďalej len

„agentúra“) a 2. Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry – správy a žiadosti.

Podľa odôvodnenia uznesenia sťažovateľka na základe zmluvy o nenávratnom finančnom

príspevku uzavretej medzi ňou a ministerstvom zastúpeným agentúrou prevzala okrem

iného aj povinnosti v procese verejného obstarávania na predmet zákazky „Budovanie

infraštruktúry a modernizácia IKT na UMB v B. Bystrici za účelom zlepšenia podmienok

vzdelávacieho procesu“. Agentúra vykonala vo vzťahu k verejnému obstarávaniu opätovnú

administratívnu kontrolu a 7. apríla 2015 vystavila nový kontrolný zoznam na identifikáciu

porušenia zásad verejného obstarávania, v ktorom sú uvedené zistené nezrovnalosti.

Agentúra následne 4. júna 2015 vystavila a 8. júna 2015 sťažovateľke doručila list – správu

a žiadosť, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu v zmysle podanej žaloby.

12.1 Podľa názoru krajského súdu zmluvné strany uvedenej zmluvy sú principiálne

v rovnom postavení, preto nemožno považovať úkony jednej zo zmluvných strán (agentúry)

pri uplatňovaní zmluvných oprávnení voči druhej zmluvnej strane (sťažovateľke)

za rozhodnutia či opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré by mal správny súd právomoc

preskúmať na základe žaloby tej zmluvnej strany, ktorej sú určené.

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upravuje okrem iného povinnosti riadiaceho

orgánu a jeho postup práve v prípade porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania

zo strany prijímateľa príspevku (§ 27a). V tomto štádiu riešenia finančnej nezrovnalosti sa

na postup riadiaceho orgánu nevzťahuje správny poriadok, a preto výzva na vrátenie

poskytnutého príspevku alebo jeho časti nemusí mať formu a náležitosti rozhodnutia podľa

§ 47 správneho poriadku. Keďže sa zistilo porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, bola sťažovateľka vyzvaná na vrátenie časti poskytnutého príspevku

na predmet zákazky.

12.2 Krajský súd vyslovil názor, že správu a na ňu nadväzujúcu žiadosť je podľa ich

obsahu nutné považovať za postup podľa , teda

za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu

verejnej správy, ktoré samy osebe nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo

deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobkyne a ani sa ich

priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné

mimosúdne vyrovnanie a vytvára sťažovateľke ako prijímateľke príspevku priestor

na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach. Správa i žiadosť sú len opatreniami

predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach

sťažovateľky, pretože jej právne postavenie sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad

a zároveň podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia

výzve na dobrovoľné vrátenie príspevku začne proti sťažovateľke správne konanie a uloží

jej povinnosť vrátiť 1,5-násobok sumy uvedenej vo výzve. Správa ani žiadosť teda nie sú

konečnými autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach

žalobkyne v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania

a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej žaloby je

preto neprípustné.

12.3 Podľa krajského súdu bolo na prijímateľke príspevku, či na základe výzvy –

žiadosti o vrátenie príspevku alebo jeho časti požadovanú korekciu zaplatí, alebo bude čeliť

následkom dobrovoľného nevyhovenia výzve v správnom konaní s hrozbou sankcie

v podobe 1,5-násobku zistenej nezrovnalosti. Až toto rozhodnutie riadiaceho orgánu vydané

podľa (resp. rozhodnutie o opravnom prostriedku

podanom proti nemu) bude možné súdne preskúmať, keďže ním dôjde k autoritatívnemu

zásahu do právnej sféry sťažovateľky, teda k uloženiu povinnosti, ktorú sťažovateľka dosiaľ

nemá.

13. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2019 podľa § 457 ods. 2

a zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-99 z 15. februára 2017. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd

presvedčivo posúdil otázku možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym súdom.

Doplnil, že správa (rovnako ako žiadosť) má predbežnú povahu a ako taká nepodlieha

súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sama osebe nepredstavuje zásah do práv

a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Taktiež správa (ani žiadosť) nie je

konečným autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu o právach a povinnostiach

sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného

obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. V správe absentuje právne vynútiteľný

výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.

13.1 Samotné finančné vyčíslenie nezrovnalosti a jeho popis ešte nezakladá

povinnosť na strane sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky, sťažovateľka bola len

zákonným postupom vyzvaná na ich vrátenie. Ku dňu podania žaloby nedošlo k uplatneniu

rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu zásahu do právnej sféry

sťažovateľky záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť

riadne opravné prostriedky. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky by vznikla

až na základe právoplatného rozhodnutia predpokladaného

Z. z., ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do jej subjektívnych práv a bude predstavovať

spôsobilý predmet súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správne konanie by

mohlo ministerstvo začať len v prípade nevrátenia finančných prostriedkov sťažovateľkou.

Nezákonnosť prípadného vydaného právoplatného rozhodnutia bude môcť sťažovateľka

podrobiť prieskumu správnym súdom na základe podanej žaloby.

13.2 Na predbežnej (v zásade informatívnej) povahe správy a žiadosti, ktorými bola

sťažovateľka vyzvaná na vrátenie finančných prostriedkov, nemení nič ani hrozba navýšenia

sumy v prípadnom budúcom konaní na 1,5-násobok v prípade ich nevrátenia. Výzva na ich

zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním

finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle

k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom

podľa § 27a ods. 5 tohto zákona. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje,

že doručením správy o zistenej nezrovnalosti podľa ešte

nedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu

zásahu do právnej sféry sťažovateľky s uložením právnej povinnosti.

13.3 Najvyšší súd zdôraznil svoje závery citovaním judikatúry, osobitne uznesenia

sp. zn. zo 14. februára 2017 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018 pod č. R 57/2018), kde najvyšší

súd za podobných skutkových a právnych okolností konštatoval: «Celé štádium výkonu

dohľadových oprávnení žalovaného ako riadiaceho orgánu sa ukončuje v okamihu, kedy

žalovanému ako riadiacemu orgánu je v dôsledku platobnej pasivity prijímateľa potvrdené

tvrdené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania prostredníctvom uloženia

pokuty, resp. v osobitných situáciách len zachyteného v protokole.

Až na uvedenom základe vzniká žalovanému rozhodovacia právomoc rozhodnúť

o vrátení dvojnásobku (podľa aktuálnej právnej úpravy 1,5 násobku) sumy uvedenej

v pôvodnej výzve, ktorá je však zákonom limitovaná 100% výškou poskytnutého príspevku

alebo jeho časti na predmet zákazky.

Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských

oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly,

záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne

úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel vyhodnotiť napadnutý úradný

list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle podrobiť súdnej

právomoci v správnom súdnictve.

Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa nemohol žalovaný

uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného, že išlo

o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci,

t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností.»

13.4 Najvyšší súd sa vyjadril aj k argumentácii sťažovateľky, ktorou poukázala

na rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto správnych

aktov (sp. zn. z 28. apríla 2016). Toto rozhodnutie považoval za ojedinelé

a za výnimku z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom v aktuálnej

rozhodovacej činnosti tohto súdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali

s právnymi závermi vyslovenými v obdobnej veci k tejto otázke.

13.5 K ďalšej argumentácii rozhodnutím najvyššieho súdu (sp. zn. )

kasačný súd uviedol, že jediným aspektom, na základe ktorého bola vtedy konštatovaná

prípustnosť súdneho preskúmania správneho aktu (protokolu), bola v protokole uložená

povinnosť kontrolovanému subjektu prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov

a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť v tom čase platný zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov. Naopak,

v súdenej veci nebola sťažovateľke v správe a žiadosti uložená žiadna vynútiteľná

povinnosť, ktorá by zasiahla do jej právnej sféry a ktorej uloženie by odôvodňovalo

prípustnosť súdneho preskúmania správy či žiadosti, čo konštatoval správne aj správny súd

v napadnutom uznesení.

13.6 K návrhu sťažovateľky na postúpenie veci veľkému senátu podľa

najvyšší súd uviedol, že v odkazovanej veci sp. zn. z 28. apríla 2016 ide

o výnimku z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a rovnako ju nemožno vzhľadom

na odlišnú skutkovú a právnu situáciu vyhodnotiť ako odklon v prípade rozhodnutia sp. zn.

. Návrh na predloženie veci veľkému senátu je na základe už uvedeného

nedôvodný, keďže kasačný súd rozhoduje v tejto veci v zmysle svojej ustálenej praxe,

na ktorú v rozhodnutí poukázal.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať ako

ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná

sťažnosť sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom

súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( )

a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom

súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

Z vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej

sťažnosti začala plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(kasačnej sťažnosti) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, t. j. napadnutému uzneseniu krajského súdu. Keďže uznesenie

najvyššieho súdu o zamietnutí kasačnej sťažnosti bolo sťažovateľke doručené 19. septembra

2019 a ústavná sťažnosť bola doručená 4. novembra 2019, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti bola aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu zachovaná. Pretože

podľa obsahu smeruje proti dvom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd posúdi

ústavnú sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.

IV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-99 z 15. februára 2017

23. Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – uzneseniu

krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2019

25. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

26. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že skutkovo a právne podobnými

ústavnými sťažnosťami sťažovateľky sa už zaoberal aj v konaniach sp. zn.

, , , a sp. zn.

.

27. Sťažovateľka v podstate namieta, že krajský súd a najvyšší súd sa svojimi

rozhodnutiami odklonili od ňou citovaných rozhodnutí, pokiaľ vylúčili ňou napadnuté

rozhodnutia (správa a žiadosť) z prieskumu správnym súdom, čím došlo k porušeniu

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty, odňatiu

práva sťažovateľky na súdnu ochranu a porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru.

28. Po preskúmaní uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti na podklade priložených

listín a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že vecné potvrdenie procesného odmietnutia

sťažovateľkinej správnej žaloby zamietnutím jej kasačnej sťažnosti najvyšším súdom

neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci porušenie jej práva na súdnu ochranu alebo

práva na spravodlivý proces. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd nezistil

taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s a dohovoru, ako to sťažovateľka tvrdí

vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú

zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi sťažovateľky

a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom posudzovaní veci. Vyjadril sa

k posúdeniu možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym súdom v tejto konkrétnej veci,

ako aj vo všeobecnosti. Priblížil postup predpokladaný , ktorý

vyústil do vydania správy a žiadosti, ako aj postup, ktorý by následne mohol nasledovať.

Jasne a zrozumiteľne vymedzil možnosti súdneho prieskumu aktov vydávaných subjektom

v tomto procese, vyjadril sa k uplatneniu rozhodovacích právomocí a právnej povahe týchto

aktov. Podriadil pritom správu a žiadosť pod náležité ustanovenie zákona a logicky posúdil

právne následky, ktoré mohli vyvolať vo sfére práv a právom chránených záujmov

kontrolovaného subjektu. Osobitne sa zaoberal podstatnými námietkami sťažovateľky

v podobe odlišnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. . Prvé rozhodnutie posúdil ako skutkovo odlišné,

druhé ako ojedinelý odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zasadil ich

do širšieho časového rámca daného stanoviskom najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018

pod č. R 57/2018, z ktorého citoval relevantnú časť. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel,

nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu

v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.

29. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť

ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

30. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2019

31. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu podľa z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore

so zákonnou povinnosťou nepostúpil vec veľkému senátu najvyššieho súdu.

32. Ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. a sp. zn.

vyjadril svoje stanovisko k uvedeným námietkam. Konštatoval, že za splnenia všetkých

zákonných predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry

správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému

senátu (). Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom podľa

názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva účastníka

konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu. V prípade

sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.

33. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec senátu rozhodujúcemu

vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom ()

s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne názory najvyššieho

súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva, boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto v tomto

čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

34. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu