Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 388/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity

Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2 a

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2

S 66/2017-93, -93, -93, -93, -93, 2

S 93/2017-93, -93 z 9. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -93, -93, -93,

-93, -93, -93, -93 z 9. mája 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. mája 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

(žalobkyňa), ktorej bol ako účastníčke zmluvy podľa

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších

predpisov na základe «Rozhodnutia o schválení NFP a v súlade so Zmluvou o NFP...

schválený nenávratný finančný príspevok vo výške 3.805.168,- eur na účely realizácie

projektu...: „Centrum excelentnosti pre elektromagnetické polia v medicíne CEEPM“, kód

ITMS: 26220120067», sa žalobou doručenou krajskému súdu 31. marca 2007 domáhala

preskúmania zákonnosti správ , , o zistenej

nezrovnalosti č. N21500101/002, N21700124/S01, N21500127/S01 z 25. januára 2017

(ďalej len „správy o zistenej nezrovnalosti“) a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220120067/Z02/01, 26220120067/Z03, 26220120067/Z04 z 25. januára 2017 (ďalej

len „žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov“), ktoré boli vydané po vykonaní opätovnej

administratívnej kontroly verejného obstarávania. Sťažovateľka v žalobe namietala,

že „napadnuté správne akty sú nezákonné a nezákonný je aj postup, ktorý predchádzal ich

vydaniu. Tieto správne akty vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený [§ 191 ods.

1 písm. b) ], vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci [

], sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov [

písm. d) ], zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na

riadne posúdenie veci [ ], skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej

správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s

administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu [ ], navyše došlo

k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo

mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej [§ 191

ods. 1 písm. g) ]. Napadnuté správne akty nerešpektujú ani základné práva žalobcu

zaručené v , ods. l, a Dodatkového

protokolu k Dohovoru.“.

3. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky odmietol

podľa (ďalej len „“) v spojení s a

ods. 1 písm. g) ako neprípustnú, a vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu

vysloveného v rozhodnutiach sp. zn. z 29. novembra 2012 a sp. zn.

z 8. júna 2016, dospel k záveru, že „Správu a Žiadosť je nutné považovať

za postup podľa , teda za výzvu na dobrovoľné vrátenie

časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré samé o sebe

nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu práv, právom chránených

záujmov alebo povinností žalobcu a ani sa ich priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia

finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne vyrovnanie a vytvára žalobcovi ako

prijímateľovi príspevku priestor na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach. Správa

i Žiadosť sú vo svojej podstate len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za

následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, pretože právne postavenie žalobcu sa

v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup

riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia vyzve na dobrovoľné vrátenie príspevku

začne voči žalobcovi správne konanie a uloží mu povinnosť vrátiť 1,5 násobok sumy

uvedenej vo výzve. Správa ani Žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi rozhodnutiami

správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobcu v súvislosti so zisteným porušením

pravidiel a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich

súdne preskúmanie na základe podanej správnej žaloby je preto neprípustné... Je nesporné,

že v Správe absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky...

Z obsahu spisu je okrem iného nesporné, že ku dňu podania žaloby nedošlo k vydaniu

právoplatného rozhodnutia, resp. správneho rozhodnutia o vrátení finančných

prostriedkov... S ohľadom na uvedený záver sa súd nezaoberal námietkami žalobcu

o nezákonnosti kontrolných zistených v Správe, pretože tieto bude možné preskúmať

až v prípadných neskorších štádiách procesu vyvodzovania dôsledkov zo zistených porušení

zákona v postupe verejného obstarávateľa, ak boli, resp. budú na základe tejto Správy

vydané rozhodnutia s priamym dopadom na právne postavenie žalobcu... Záverom súd

považuje za potrebné uviesť, že právo žalobcu na poskytnutie prostriedkov z fondov

Európskej únie, ktorého ochrany sa žalobca touto žalobou domáha, nepatrí medzi základné

ľudské práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave SR

a Dohovore o ochrane základných práv a ľudských slobôd, a preto prejednávanú vec nie je

možné posudzovať podľa SR. Taktiež súd poukazuje na

, v zmysle ktorého sú rozhodnutia vydané správnymi orgánmi

v správnom konaní podľa druhej časti vylúčené zo súdneho

prieskumu [ ].“.

4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú

tým, že „nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces [ ], rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci [ ], odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného

súdu [ ], podanie žalobcu bolo nezákonne odmietnuté [

písm. j) ]“. Sťažovateľka presvedčená o tom, že „žalobou napadnuté správne akty

podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva“, v kasačnej sťažnosti namietala, že

„pre odmietnutie žaloby podľa neboli... splnené zákonné

podmienky. Rozhodnutím o odmietnutí žaloby bez meritórneho prejednania veci súd odňal

žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založil v rozpore s ustálenou

praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenie

krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, vzájomne rozporné a preto nepreskúmateľné.

Krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočniť jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces.“.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu zamietol ako nedôvodnú, pričom konštatoval, že „predmetom kasačného konania

je totožný skutkový a právny stav, ktorý bol predmetom konaní a rozhodnutí kasačného súdu

č. k. z 22. augusta 2017, č. k. z 10. mája 2018, 3

z 18. apríla 2018, č. k. z 24. októbra 2018, č. k. z

25. októbra 2018, č. k. z 3. júla 2017, č. k. z 13. decembra

2017, č. k. z 31. mája 2018, č. k. z 24. októbra 2018

a č. k. z 8. augusta 2018. Kasačný súd sa s odôvodneniami týchto rozhodnutí,

ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne.

V zmysle § 464 ods. 2 S. s. p. už ďalšie dôvody neuvádza.“.

6. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti namieta, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej sťažnosti neboli

v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo sťažovateľovi odňaté

právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2

. Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce súdy

odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na nesprávnom

právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenia sú nedostatočne odôvodnené, rozporné

a nepreskúmateľné. Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom znemožnili

sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces... Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy rozhodli o odmietnutí

žaloby sťažovateľa v prejednávanej veci z dôvodu tvrdenej neprípustnosti podanej správnej

žaloby, ani ich argumentácia založená na názore, podľa ktorého je žaloba neprípustná

z dôvodu, že žiaden z dotknutých správnych aktov nie je takým správnym aktom orgánu

verejnej správy, ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach

sťažovateľa, nemôžu obstáť. Sťažovateľ má za to, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na

arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,

ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľa, pretože sú založené na

nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom

súdnictve nemôže byť Správa o zistenej nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov, na základe ktorých bolo prijímateľovi nenávratného finančného príspevku

z fondov Európskeho spoločenstva uložené podľa o pomoci

a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva vrátiť poskytnutý príspevok na

predmet zákazky z dôvodu zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného

obstarávania... S uvedeným výkladom (, , ,

a iné) v kontexte ( a iné) sťažovateľ nesúhlasí a právne

posúdenie veci všeobecnými súdmi považuje za nesprávne a arbitrárne...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla

2016, v ktorom najvyšší súd „jednoznačne konštatoval, že správne akty, na základe ktorých

je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého

z fondov Európskeho spoločenstva na základe , sú spôsobilým

predmetom prieskumu v správnom súdnictve“.

7. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv

podľa a a 2 a a 2 listiny a práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka

zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského

súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a a 2 a a 2 listiny

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského

súdu č. k. -93, -93, -93, -93, 2 S 92/2017-

93, -93, -93 z 9. mája 2017 (bod 3) a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. mája 2019 (bod 5).

14. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn.

z 30. januára 2018, sp. zn. z 5. februára 2019, sp. zn.

z 24. januára 2019, sp. zn. z 31. januára 2019, sp. zn.

zo 4. júna 2019, sp. zn. z 20. augusta 2019 a inými, na ktoré týmto

poukazuje. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí

pri ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval

za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší

súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 , a 2 a a 2 listiny a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

16. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva

na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu (bod 6).

17. Podľa konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,

na ktorých spočíva a ktoré sa na konanie pred správnym súdom

použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.

18. Podľa ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty.

19. Podľa právna istota je stav, v ktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo.

20. Podľa ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti

v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania

pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým

sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie

rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už

nemusí uvádzať.

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom

na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie

nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté

uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.

22. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne až

na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé

zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci

správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať

až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo

ich časť. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu, keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to

napadnutím správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov,

ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority

s možnosťou ich núteného výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má predbežnú povahu

a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, ako to podľa

názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd

v napadnutom uznesení.

23. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo

odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (, , ).

24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka v návrhu na začatie konanie ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),

že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu

vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,

preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom najvyššieho súdu v ňom

obsiahnutým v súčasnosti vyjadroval.

25. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky na to, že podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd dbá o jednotný

výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne

rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je

zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom,

že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia

najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho

pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci

aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.

26. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, v ktorom judikoval, že

„V prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskej únie v znení neskorších prepisov, nemohol správny orgán

zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje donucovacia zložka

výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.“.

27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa a 2

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu, preto

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

29. Medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave

, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických osôb a právnických osôb

„na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.

30. „Článok 20 ods. 1 nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov

Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad

tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý má právo

vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

31. „Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené

v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v však nemožno

vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ ().

32. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo

nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,

1983, č. 70).

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2019