Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 470/2019
PDF · 221.03 KB
No categories available
I. ÚS 470/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768,
zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 S 229/2017 z 13. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk 12/2019 zo 17. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,
Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 S 229/2017 z 13. marca 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžfk 12/2019 zo 17. apríla 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka uzavrela
5. januára 2010 podľa § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore
poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 528/2008 Z. z.“) zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. 049/2009/2.1/OPVaV s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky, zastúpeným Výskumnou agentúrou ako sprostredkovateľským orgánom,
na základe ktorej jej bol schválený nenávratný finančný príspevok v celkovej sume
2 636 453,87 € na realizáciu projektu s názvom „Budovanie infraštruktúry v centre
excelentnosti SEPO-II“.
3. Sťažovateľka podala 13. novembra 2017 správnu žalobu na krajskom súde proti
žalovanému v 1. rade, Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,
a žalovanému v 2. rade, Výskumnej agentúre, o preskúmanie zákonnosti „správnych aktov“
– VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
projektu 26220120039 č. spisu P 1166/2017-073, č. záznamu: A 7540/2017-072
z 12. septembra 2017, správy o zistenej nezrovnalosti N21700747/S01 a N21700751/S01
z 11. septembra 2017 (ďalej aj ako „správy“) a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220120039/Z06 a č. 26220120039/Z07 z 11. septembra 2017 (ďalej aj ako „žiadosti“).
Konanie bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 S 229/2017.
4. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky odmietol v celom
rozsahu ako neprípustnú podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Odmietnutie žaloby krajský súd
odôvodnil tým, že správy a žiadosti samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu
– individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach sťažovateľky, ale iba
opatrením predbežnej povahy. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že tieto
správy a žiadosti nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.
5. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala v zákonnej lehote
kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že kasačnú
sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietol a nárok
na náhradu trov kasačného konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že súd po preskúmaní kasačnej sťažnosti
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Najvyšší
súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi odmietnutia žaloby krajským súdom a odkázal
na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorých obsahom bol záver, že správa o zistenej
nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú
súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv
a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Podľa názoru najvyššieho súdu ide
len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe
zistených (iba tvrdených) skutočností.
6. Sťažovateľka namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na neprávnom
právnom posúdení veci. Podľa jej názoru rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú
na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,
ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľky, pretože sú založené
na nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom
súdnictve nemôže byť správa o zistenej nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov.
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov, ako aj správa o zistenej nezrovnalosti a ďalšie materiály
z vykonanej opätovnej administratívnej kontroly, na základe ktorých jej bola uložená
korekcia podľa § 27a ods. 1, resp. § 27a ods. 4 zák. č. 528/2008 Z. z. spočívajúca
v povinnosti vrátiť finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku, sú preto
nepochybne individuálnymi správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa
bezprostredne dotýkajú a zasahujú do jej práv a právom chránených záujmov, na ich
základe môže byť ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch. Uvedené
opatrenia bezpochyby môžu mať za následok vznik ujmy na jej subjektívnych právach.
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: «Týmito správnymi aktmi a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, bol sťažovateľ priamo ukrátený na svojich právach. Uvedené
správne akty ukladajú sťažovateľovi povinnosť vrátiť časť nenávratného finančného
príspevku (ďalej ako „NFP“) v rozpore s právoplatným Rozhodnutím o schválení NFP
a Zmluvou o poskytnutí NFP, čím neoprávnene zasahujú do nadobudnutých práv
sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho očakávania uspokojenia daného
nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie nenávratného finančného príspevku,
na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok v súlade s § 12 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z. Na základe
Rozhodnutia o schválení NFP a v súlade so Zmluvou o NFP bolo sťažovateľovi priznané
právo na nenávratný finančný príspevok vo výške 2.636.453,87,-EUR. Neoprávneným
uložením korekcie (opravy) v stanovenej výške hodnoty výdavkov predmetného verejného
obstarávania, bola sťažovateľovi časť priznaného nenávratného finančného príspevku
jednostranne zrušená (odňatá). Tieto správne akty sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú
do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, vo vzťahu k sťažovateľovi majú
autoritatívnu povahu, navyše osobitné predpisy, najmä zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci
a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v § 27a predmetného zákona,
s nimi spájajú právne účinky. Právo sťažovateľa je týmito správnymi aktmi priamo dotknuté
tiež tým, že v prípade, ak sťažovateľ ako prijímateľ na ich základe nevráti poskytnutý
príspevok alebo jeho časť, riadiaci orgán v zmysle § 27a ods. 5 zák. č. 528/2008 Z. z.
obligatórne rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku (150 %) sumy uvedenej v týchto
správnych aktoch - takéto právoplatné rozhodnutie by bolo exekučným titulom, na základe
ktorého by bolo možné začať exekučné konanie voči sťažovateľovi. Predmetné správne akty
zasahujú do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho
očakávania uspokojenia daného nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie
nenávratného finančného príspevku v zmysle zákona č. 528/2008 Z. z. Ich dôsledkom je
zrušenie a vrátenie časti právoplatne priznaného nenávratného finančného príspevku
a možný sankčný postih v prípade, ak sťažovateľ k vráteniu finančných prostriedkov
nepristúpi.»
8. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd vyhodnotil, že správa
o zistenej nezrovnalosti je bezpochyby individuálnym správnym aktom, ktorým môže byť
sťažovateľka ukrátená na svojich právach, a teda spôsobilým predmetom meritórneho
preskúmania v správnom súdnictve, a uvádza, že ide o „správne akty“, ktorými sú dotknuté
základné práva sťažovateľky, ktorých preskúmanie súdom nemôže byť podľa čl. 46 ods. 2
ústavy v podmienkach materiálneho právneho štátu vylúčené.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu
vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/12/2019 zo dňa 17.04.2019 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/229/2017-123 zo dňa 13.03.2018 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/12/2019
zo dňa 17.04.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/229/2017-123
zo dňa 13.03.2018 zrušuje a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
10. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi
Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prejednaná v prvom
senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák
a Miloš Maďar.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
18. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne
obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn. III. ÚS 46/2019
z 5. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 45/2019 z 24. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 52/2019
z 31. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 244/2019 zo 4. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 326/2019
z 20. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 388/2019 zo 17. septembra 2019 a iné, na ktoré týmto
poukazuje. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí
pri ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval
za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší
súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva
na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu.
21. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,
na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom
použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.
22. Podľa čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty.
23. Podľa čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
24. Podľa § 464 ods. 2 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti
v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania
pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým
sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie
rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody
už nemusí uvádzať.
25. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom
na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie
nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne
nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté
uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci
a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.
26. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne
až na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé
zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci
správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať
až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo
ich časť. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu, keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne,
a to napadnutím správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov, ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce povinnosť z pozície
mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má
predbežnú povahu a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky,
ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší
súd v napadnutom uznesení.
27. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo
odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd
poukazuje na body 24 až 26 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 388/2019
zo 17. septembra 2019, ktoré sú sťažovateľke známe (predmetné uznesenie bolo jej
právnemu zástupcovi doručené 11. októbra 2019, pozn.), a preto sa ústavný súd v tomto
konaní už bližšie uvedenou námietkou nezaoberal.
29. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
30. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
31. Medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave
ústavy, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických osôb a právnických osôb
„na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.
32. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské
právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov
Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad
tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...
Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo
vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
33. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené
v Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má
rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,
obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno
vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).
34. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo
nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,
1983, č. 70).
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2019
Jana B a r i c o v á predsedníčka senátu