Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 470/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768,

zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2 , práv

podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 13. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. marca 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. apríla 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka uzavrela

5. januára 2010 podľa o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. 049/2009/2.1/OPVaV s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky, zastúpeným Výskumnou agentúrou ako sprostredkovateľským orgánom,

na základe ktorej jej bol schválený nenávratný finančný príspevok v celkovej sume

2 636 453,87 € na realizáciu projektu s názvom „Budovanie infraštruktúry v centre

excelentnosti SEPO-II“.

3. Sťažovateľka podala 13. novembra 2017 správnu žalobu na krajskom súde proti

žalovanému v 1. rade, Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,

a žalovanému v 2. rade, Výskumnej agentúre, o preskúmanie zákonnosti „správnych aktov“

– VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

projektu 26220120039 č. spisu -073, č. záznamu: A -072

z 12. septembra 2017, správy o zistenej nezrovnalosti N21700747/S01 a N21700751/S01

z 11. septembra 2017 (ďalej aj ako „správy“) a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220120039/Z06 a č. 26220120039/Z07 z 11. septembra 2017 (ďalej aj ako „žiadosti“).

Konanie bolo vedené krajským súdom pod sp. zn. .

4. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky odmietol v celom

rozsahu ako neprípustnú podľa Správny súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Odmietnutie žaloby krajský súd

odôvodnil tým, že správy a žiadosti samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu

– individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach sťažovateľky, ale iba

opatrením predbežnej povahy. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že tieto

správy a žiadosti nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.

5. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala v zákonnej lehote

kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že kasačnú

sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietol a nárok

na náhradu trov kasačného konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že súd po preskúmaní kasačnej sťažnosti

dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. Najvyšší

súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi odmietnutia žaloby krajským súdom a odkázal

na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorých obsahom bol záver, že správa o zistenej

nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú

súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv

a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Podľa názoru najvyššieho súdu ide

len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe

zistených (iba tvrdených) skutočností.

6. Sťažovateľka namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na neprávnom

právnom posúdení veci. Podľa jej názoru rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú

na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,

ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľky, pretože sú založené

na nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom

súdnictve nemôže byť správa o zistenej nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov, ako aj správa o zistenej nezrovnalosti a ďalšie materiály

z vykonanej opätovnej administratívnej kontroly, na základe ktorých jej bola uložená

korekcia podľa , resp. spočívajúca

v povinnosti vrátiť finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku, sú preto

nepochybne individuálnymi správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa

bezprostredne dotýkajú a zasahujú do jej práv a právom chránených záujmov, na ich

základe môže byť ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch. Uvedené

opatrenia bezpochyby môžu mať za následok vznik ujmy na jej subjektívnych právach.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: «Týmito správnymi aktmi a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, bol sťažovateľ priamo ukrátený na svojich právach. Uvedené

správne akty ukladajú sťažovateľovi povinnosť vrátiť časť nenávratného finančného

príspevku (ďalej ako „NFP“) v rozpore s právoplatným Rozhodnutím o schválení NFP

a Zmluvou o poskytnutí NFP, čím neoprávnene zasahujú do nadobudnutých práv

sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho očakávania uspokojenia daného

nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie nenávratného finančného príspevku,

na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok v súlade s Na základe

Rozhodnutia o schválení NFP a v súlade so Zmluvou o NFP bolo sťažovateľovi priznané

právo na nenávratný finančný príspevok vo výške 2.636.453,87,-EUR. Neoprávneným

uložením korekcie (opravy) v stanovenej výške hodnoty výdavkov predmetného verejného

obstarávania, bola sťažovateľovi časť priznaného nenávratného finančného príspevku

jednostranne zrušená (odňatá). Tieto správne akty sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú

do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, vo vzťahu k sťažovateľovi majú

autoritatívnu povahu, navyše osobitné predpisy, najmä o pomoci

a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v § 27a predmetného zákona,

s nimi spájajú právne účinky. Právo sťažovateľa je týmito správnymi aktmi priamo dotknuté

tiež tým, že v prípade, ak sťažovateľ ako prijímateľ na ich základe nevráti poskytnutý

príspevok alebo jeho časť, riadiaci orgán v zmysle

obligatórne rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku (150 %) sumy uvedenej v týchto

správnych aktoch - takéto právoplatné rozhodnutie by bolo exekučným titulom, na základe

ktorého by bolo možné začať exekučné konanie voči sťažovateľovi. Predmetné správne akty

zasahujú do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho ústavne zaručeného práva legitímneho

očakávania uspokojenia daného nároku, najmä pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie

nenávratného finančného príspevku v zmysle Ich dôsledkom je

zrušenie a vrátenie časti právoplatne priznaného nenávratného finančného príspevku

a možný sankčný postih v prípade, ak sťažovateľ k vráteniu finančných prostriedkov

nepristúpi.»

8. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd vyhodnotil, že správa

o zistenej nezrovnalosti je bezpochyby individuálnym správnym aktom, ktorým môže byť

sťažovateľka ukrátená na svojich právach, a teda spôsobilým predmetom meritórneho

preskúmania v správnom súdnictve, a uvádza, že ide o „správne akty“, ktorými sú dotknuté

základné práva sťažovateľky, ktorých preskúmanie súdom nemôže byť podľa čl. 46 ods. 2

v podmienkach materiálneho právneho štátu vylúčené.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

vlastníctva zaručené a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.04.2019 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -123 zo dňa 13.03.2018 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 17.04.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -123

zo dňa 13.03.2018 zrušuje a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

10. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi

Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prejednaná v prvom

senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák

a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a a 2 a a 2 listiny

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

18. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn.

z 5. februára 2019, sp. zn. z 24. januára 2019, sp. zn.

z 31. januára 2019, sp. zn. zo 4. júna 2019, sp. zn.

z 20. augusta 2019, sp. zn. zo 17. septembra 2019 a iné, na ktoré týmto

poukazuje. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí

pri ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval

za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší

súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 , a 2 a a 2 listiny a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva

na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu.

21. Podľa konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,

na ktorých spočíva a ktoré sa na konanie pred správnym súdom

použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.

22. Podľa ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty.

23. Podľa právna istota je stav, v ktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo.

24. Podľa ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti

v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania

pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým

sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie

rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody

už nemusí uvádzať.

25. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom

na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie

nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté

uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.

26. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne

až na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé

zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci

správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať

až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo

ich časť. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva

na súdnu ochranu, keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne,

a to napadnutím správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov, ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce povinnosť z pozície

mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má

predbežnú povahu a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky,

ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší

súd v napadnutom uznesení.

27. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo

odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (, , ).

28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd

poukazuje na body 24 až 26 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2019, ktoré sú sťažovateľke známe (predmetné uznesenie bolo jej

právnemu zástupcovi doručené 11. októbra 2019, pozn.), a preto sa ústavný súd v tomto

konaní už bližšie uvedenou námietkou nezaoberal.

29. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa a 2

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

30. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu, preto

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

31. Medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave

, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických osôb a právnických osôb

„na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.

32. „Článok 20 ods. 1 nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov

Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad

tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý má právo

vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

33. „Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené

v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v však nemožno

vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ ().

34. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo

nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,

1983, č. 70).

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2019

Jana B a r i c o v á predsedníčka senátu