Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 335/2020
PDF · 495.59 KB
No categories available
III. ÚS 335/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra
Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 S 146/2015-124 zo 6. decembra 2016, ako aj uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 36/2017 z 29. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295 (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 146/2015-124 zo 6. decembra 2016
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžfk 36/2017 z 29. mája 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; ďalej spoločne aj „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením krajského
súdu bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti správy o zistenej nezrovnalosti
k projektu s kódom (ďalej len „správa“) a žiadosť
o vrátenie finančných prostriedkov (ďalej len „žiadosť“) odmietnuté
s tým, že smeruje proti písomnostiam, ktoré sú opatreniami predbežnej povahy,
ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne
a v ktorých ide o absenciu vynútiteľného výroku o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.
Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť.
3. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola kasačná sťažnosť podaná
sťažovateľkou zamietnutá.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že napadnuté rozhodnutia
(správa a žiadosť) sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo podporila rozhodnutiami
súdov (krajský súd – sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014, najvyšší súd –
sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011, sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016).
5. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014 vyplýva,
že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Správa, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv
a záujmov žalobcu (k zásahu došlo podľa súdu jej vyhotovením), jej dôsledkom je vrátenie
poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade,
ak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi. Podľa v tom čase účinného
procesného predpisu predmet žaloby nie je vylúčený zo súdneho prieskumu, osobitný
predpis nevylučuje jej preskúmanie súdom, a preto môže byť predmetom súdneho
prieskumu.
6. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 možno
správu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho
orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom
správny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii
oznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia
a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy
ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v § 3 ods. 7 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“).
7. Podľa sťažovateľky preto ide o list s charakterom rozhodnutia, ktoré je vydané
príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt správneho orgánu. Napriek
tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym predpisom, je na mieste primerané
použitie § 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku.
8. Sťažovateľka ďalej cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014
z 28. apríla 2016, podľa ktorého „Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa
o zistenej nezrovnalosti opísaná vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom
súdnictve. Túto otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi
jeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.“. V tomto rozhodnutí najvyšší súd napadnutý
rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014 síce zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, avšak iba z dôvodu, že krajský súd pochybil v tom, keď síce
povedal, že správa je predmetom prieskumu, avšak vôbec ju nepreskúmal. Cituje
aj z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014, ktoré uvádza,
že vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný),
by bolo ústavne nesúladným postupom.
9. Sťažovateľka uzatvára, že odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu v danej právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami,
na ktoré poukázala, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,
porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež došlo v týchto konaniach k odňatiu práva
sťažovateľky na súdnu ochranu, pretože hoci sa domáhala súdnej ochrany, v rozpore
so zákonom jej nebola poskytnutá. Krajský súd a najvyšší súd svojvoľne a v rozpore
so zákonom vylúčili zo súdneho prieskumu sťažovateľkou napadnuté rozhodnutia. Okrem
porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru sťažovateľky
aj zákonom ustanovenú povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty rozhodovania,
a to tým, že danú vec mal postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu [§ 22 a § 466 Správneho
súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)]. Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň porušením
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy.
10. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené
12. júla 2019, považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú.
11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016, č. k. 5S/146/2015-124
a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2019, sp. zn. 2Sžfk/36/2017, bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016,
č. k. 5S/146/2015-124 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2019,
sp. zn. 2Sžfk/36/2017 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa, vedený vo
, do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Obsah a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí
12. Krajský súd napadnutým uznesením krajského súdu (v merite veci) odmietol
žalobu sťažovateľky proti žalovaným 1. Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a 2. Výskumnej agentúre
(ďalej len „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry – správy a žiadosti.
Podľa odôvodnenia uznesenia sťažovateľka na základe zmluvy o nenávratnom finančnom
príspevku uzavretej medzi ňou a ministerstvom zastúpeným agentúrou prevzala
okrem iného aj povinnosti v procese verejného obstarávania „Výmena okien, dverí
a zasklených stien vrátane všetkých súvisiacich stavebných prác v objektoch UMB BB“.
Od 8. septembra 2014 do 30. septembra 2014 bol u žalobkyne vykonaný vládny audit.
Dňa 27. novembra 2014 bola z tohto vládneho auditu vypracovaná čiastková správa,
ktorej predmetom boli závery týkajúce sa nedostatkov a odporúčania na ich nápravu.
Agentúra následne 30. apríla 2015 zaslala sťažovateľke správu a žiadosť, ktoré boli
predmetom súdneho prieskumu v zmysle podanej žaloby.
13. Krajský súd vyslovil názor, že správu a na ňu nadväzujúcu žiadosť
je podľa ich obsahu nutné považovať za postup podľa § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,zákon č. 528/2008 Z. z.“), teda za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti
poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré samy osebe nemajú
za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu práv, právom chránených záujmov
alebo povinností žalobkyne a ani sa ich priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia
finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne vyrovnanie a vytvára sťažovateľke
ako prijímateľke príspevku priestor na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach.
Správa i žiadosť sú len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok
ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, pretože jej právne postavenie
sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup
riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia výzve na dobrovoľné vrátenie príspevku
začne proti sťažovateľke správne konanie a uloží jej povinnosť vrátiť 1,5-násobok sumy
uvedenej vo výzve. Správa ani žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi
rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobkyne v súvislosti
so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním
finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej žaloby je preto neprípustné.
14. Podľa krajského súdu bolo na prijímateľke príspevku, či na základe výzvy –
žiadosti o vrátenie príspevku alebo jeho časti požadovanú korekciu zaplatí, alebo bude čeliť
následkom dobrovoľného nevyhovenia výzve v správnom konaní s hrozbou sankcie
v podobe 1,5-násobku zistenej nezrovnalosti. Až toto rozhodnutie riadiaceho orgánu vydané
podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. (resp. rozhodnutie o opravnom prostriedku
podanom proti nemu) bude možné súdne preskúmať, keďže ním dôjde k autoritatívnemu
zásahu do právnej sféry sťažovateľky, teda k uloženiu povinnosti, ktorú sťažovateľka dosiaľ
nemá.
15. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 457 ods. 2 a § 461 SSP zamietol
kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Podľa názoru
najvyššieho súdu krajský súd presvedčivo posúdil otázku možnosti prieskumu správy
a žiadosti správnym súdom. Doplnil, že správa (rovnako ako žiadosť) má predbežnú povahu
a ako taká nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sama osebe
nepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.
Taktiež správa (ani žiadosť) nie je konečným autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu
o právach a povinnostiach sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel
a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. V správe
absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.
16. Samotné finančné vyčíslenie nezrovnalosti a jeho popis ešte nezakladá povinnosť
na strane sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky, sťažovateľka bola len zákonným
postupom vyzvaná na ich vrátenie. Ku dňu podania žaloby nedošlo k uplatneniu
rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu zásahu do právnej sféry
sťažovateľky záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť
riadne opravné prostriedky. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky by vznikla
až na základe právoplatného rozhodnutia predpokladaného § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008
Z. z., ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do jej subjektívnych práv a bude predstavovať
spôsobilý predmet súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správne konanie
by mohlo ministerstvo začať len v prípade nevrátenia finančných prostriedkov
sťažovateľkou. Nezákonnosť prípadného vydaného právoplatného rozhodnutia bude môcť
sťažovateľka podrobiť prieskumu správnym súdom na základe podanej žaloby.
17. Na predbežnej (v zásade informatívnej) povahe správy a žiadosti, ktorými bola
sťažovateľka vyzvaná na vrátenie finančných prostriedkov, nemení nič ani hrozba navýšenia
sumy v prípadnom budúcom konaní na 1,5-násobok v prípade ich nevrátenia. Výzva
na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním
finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle zákona č. 528/2008 Z. z.
k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom
podľa § 27a ods. 5 tohto zákona. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje,
že doručením správy o zistenej nezrovnalosti podľa zákona č. 528/2008 Z. z. ešte
nedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu
zásahu do právnej sféry sťažovateľky s uložením právnej povinnosti.
18. Najvyšší súd zdôraznil svoje závery poukázaním na judikatúru, osobitne
uznesenie sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017, kde najvyšší súd za podobných
skutkových a právnych okolností konštatoval, že v takomto prípade nejde o výkon
autoritatívnej vrchnostenskej právomoci. Ďalej najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí
uvádza: «Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových
vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky
(protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá
ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel
vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248
písm. a) O.s.p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve.
Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie
finančných prostriedkov poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z. nemohol žalovaný
uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného,
že išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej
moci, t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností.»
19. Najvyšší súd sa vyjadril aj k argumentácii sťažovateľky, ktorou poukázala
na rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto správnych
aktov (sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016). Toto rozhodnutie považoval za ojedinelé
a za výnimku z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom v aktuálnej
rozhodovacej činnosti tohto súdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali
s právnymi závermi vyslovenými v obdobnej veci k tejto otázke.
20. Najvyšší súd v závere uviedol, že krajský súd sa s právnymi námietkami
sťažovateľky riadne vysporiadal a nevynechal žiadnu spornú otázku. Ďalšie námietky
sťažovateľky preto najvyšší súd vyhodnotil ako bezpredmetné a nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
26. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
27. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh
preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02,
IV.
Predbežné prerokovanie návrhu
29. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122
a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal,
či ústavná sťažnosť sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona
o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom
súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Z § 124 zákona o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota
na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (kasačnej sťažnosti). Keďže uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí
kasačnej sťažnosti bolo sťažovateľke doručené 12. septembra 2019 a ústavná sťažnosť
bola doručená 13. septembra 2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola zachovaná.
Pretože podľa obsahu smeruje proti dvom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd
posúdi ústavnú sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.
IV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu
30. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – uzneseniu
krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
31. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie
len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením
alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody.
Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané
rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
33. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že skutkovo a právne podobnými
ústavnými sťažnosťami sťažovateľky sa už zaoberal aj v konaniach
sp. zn. IV. ÚS 267/2018, I. ÚS 276/2018, III. ÚS 408/2018, II. ÚS 264/2019
a sp. zn. I. ÚS 388/2019.
34. Sťažovateľka v podstate namieta, že krajský súd a najvyšší súd sa svojimi
rozhodnutiami odklonili od ňou citovaných rozhodnutí, pokiaľ vylúčili ňou napadnuté
rozhodnutia (správa a žiadosť) z prieskumu správnym súdom, čím došlo k porušeniu
princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty, odňatiu
práva sťažovateľky na súdnu ochranu a porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
35. Po preskúmaní uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti na podklade priložených
listín a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že vecné potvrdenie procesného odmietnutia
sťažovateľkinej správnej žaloby zamietnutím jej kasačnej sťažnosti najvyšším súdom
neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci porušenie jej práva na súdnu ochranu
alebo práva na spravodlivý proces. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd
nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými
argumentmi sťažovateľky a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom
posudzovaní veci. Vyjadril sa k posúdeniu možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym
súdom v tejto konkrétnej veci, ako aj vo všeobecnosti. Priblížil postup predpokladaný
zákonom č. 528/2008 Z. z., ktorý vyústil do vydania správy a žiadosti, ako aj postup,
ktorý by následne mohol nasledovať. Jasne a zrozumiteľne vymedzil možnosti súdneho
prieskumu aktov vydávaných subjektom v tomto procese, vyjadril sa k uplatneniu
rozhodovacích právomocí a právnej povahe týchto aktov. Podriadil pritom správu a žiadosť
pod náležité ustanovenie zákona a logicky posúdil právne následky, ktoré mohli vyvolať
vo sfére práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Osobitne sa zaoberal
podstatnými námietkami sťažovateľky v podobe odlišnej rozhodovacej praxe najvyššieho
súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 5 Sžf 31/2011 a sp. zn. 5 Sžf 26/2014. Prvé
rozhodnutie posúdil ako skutkovo odlišné, druhé ako ojedinelý odklon od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zasadil ich do širšieho časového rámca daného
stanoviskom najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018 pod č. R 57/2018, z ktorého citoval
relevantnú časť. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné
(arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne
právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti
napadnutého uznesenia.
36. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu
vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť
ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
37. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
IV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
38. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore
so zákonnou povinnosťou nepostúpil vec veľkému senátu najvyššieho súdu.
39. Ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. IV. ÚS 267/2018 a sp. zn. I. ÚS 276/2018
vyjadril svoje stanovisko k uvedeným námietkam. Konštatoval, že za splnenia všetkých
zákonných predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry
správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému
senátu (IV. ÚS 267/2018). Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom
podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva
účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu.
V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.
40. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik
judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec senátu rozhodujúcemu
vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom (Správny súdny poriadok)
s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne názory najvyššieho
súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva, boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia
najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a sp. zn. 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto
čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva
aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného
dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru
ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.
41. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej
judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
42. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu