Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 335/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra

Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela

v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -124 zo 6. decembra 2016, ako aj uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,

Národná 12, Banská Bystrica, IČO 30 232 295 (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -124 zo 6. decembra 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. mája 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; ďalej spoločne aj „napadnuté

rozhodnutia“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením krajského

súdu bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti správy o zistenej nezrovnalosti

k projektu s kódom (ďalej len „správa“) a žiadosť

o vrátenie finančných prostriedkov (ďalej len „žiadosť“) odmietnuté

s tým, že smeruje proti písomnostiam, ktoré sú opatreniami predbežnej povahy,

ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne

a v ktorých ide o absenciu vynútiteľného výroku o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.

Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť.

3. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola kasačná sťažnosť podaná

sťažovateľkou zamietnutá.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, že napadnuté rozhodnutia

(správa a žiadosť) sú preskúmateľné v správnom súdnictve, čo podporila rozhodnutiami

súdov (krajský súd – sp. zn. zo 4. júla 2014, najvyšší súd –

sp. zn. z 25. augusta 2011, sp. zn. z 28. apríla 2016).

5. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. júla 2014 vyplýva,

že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Správa, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv

a záujmov žalobcu (k zásahu došlo podľa súdu jej vyhotovením), jej dôsledkom je vrátenie

poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade,

ak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi. Podľa v tom čase účinného

procesného predpisu predmet žaloby nie je vylúčený zo súdneho prieskumu, osobitný

predpis nevylučuje jej preskúmanie súdom, a preto môže byť predmetom súdneho

prieskumu.

6. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 možno

správu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho

orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom

správny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii

oznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia

a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy

ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“).

7. Podľa sťažovateľky preto ide o list s charakterom rozhodnutia, ktoré je vydané

príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt správneho orgánu. Napriek

tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym predpisom, je na mieste primerané

použitie § 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku.

8. Sťažovateľka ďalej cituje z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2016, podľa ktorého „Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa

o zistenej nezrovnalosti opísaná vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom

súdnictve. Túto otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi

jeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.“. V tomto rozhodnutí najvyšší súd napadnutý

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014 síce zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, avšak iba z dôvodu, že krajský súd pochybil v tom, keď síce

povedal, že správa je predmetom prieskumu, avšak vôbec ju nepreskúmal. Cituje

aj z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014, ktoré uvádza,

že vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii,

keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný),

by bolo ústavne nesúladným postupom.

9. Sťažovateľka uzatvára, že odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu v danej právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami,

na ktoré poukázala, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia,

porušeniu princípu právnej istoty a porušeniu základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tiež došlo v týchto konaniach k odňatiu práva

sťažovateľky na súdnu ochranu, pretože hoci sa domáhala súdnej ochrany, v rozpore

so zákonom jej nebola poskytnutá. Krajský súd a najvyšší súd svojvoľne a v rozpore

so zákonom vylúčili zo súdneho prieskumu sťažovateľkou napadnuté rozhodnutia. Okrem

porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru sťažovateľky

aj zákonom ustanovenú povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty rozhodovania,

a to tým, že danú vec mal postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu [§ 22 a § 466 Správneho

súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)]. Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň porušením

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa prvej vety .

10. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené

12. júla 2019, považuje lehotu na podanie ústavnej sťažnosti za zachovanú.

11. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016, č. k. -124

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2019, sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo

sťažovateľa podľa .

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.12.2016,

č. k. -124 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2019,

sp. zn. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, vedený vo

, do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Obsah a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí

12. Krajský súd napadnutým uznesením krajského súdu (v merite veci) odmietol

žalobu sťažovateľky proti žalovaným 1. Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a 2. Výskumnej agentúre

(ďalej len „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry – správy a žiadosti.

Podľa odôvodnenia uznesenia sťažovateľka na základe zmluvy o nenávratnom finančnom

príspevku uzavretej medzi ňou a ministerstvom zastúpeným agentúrou prevzala

okrem iného aj povinnosti v procese verejného obstarávania „Výmena okien, dverí

a zasklených stien vrátane všetkých súvisiacich stavebných prác v objektoch UMB BB“.

Od 8. septembra 2014 do 30. septembra 2014 bol u žalobkyne vykonaný vládny audit.

Dňa 27. novembra 2014 bola z tohto vládneho auditu vypracovaná čiastková správa,

ktorej predmetom boli závery týkajúce sa nedostatkov a odporúčania na ich nápravu.

Agentúra následne 30. apríla 2015 zaslala sťažovateľke správu a žiadosť, ktoré boli

predmetom súdneho prieskumu v zmysle podanej žaloby.

13. Krajský súd vyslovil názor, že správu a na ňu nadväzujúcu žiadosť

je podľa ich obsahu nutné považovať za postup podľa

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“), teda za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti

poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré samy osebe nemajú

za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu práv, právom chránených záujmov

alebo povinností žalobkyne a ani sa ich priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia

finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne vyrovnanie a vytvára sťažovateľke

ako prijímateľke príspevku priestor na vyjednávanie, prípadne na dohodu o splátkach.

Správa i žiadosť sú len opatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok

ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, pretože jej právne postavenie

sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup

riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia výzve na dobrovoľné vrátenie príspevku

začne proti sťažovateľke správne konanie a uloží jej povinnosť vrátiť 1,5-násobok sumy

uvedenej vo výzve. Správa ani žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi

rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach žalobkyne v súvislosti

so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním

finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej žaloby je preto neprípustné.

14. Podľa krajského súdu bolo na prijímateľke príspevku, či na základe výzvy –

žiadosti o vrátenie príspevku alebo jeho časti požadovanú korekciu zaplatí, alebo bude čeliť

následkom dobrovoľného nevyhovenia výzve v správnom konaní s hrozbou sankcie

v podobe 1,5-násobku zistenej nezrovnalosti. Až toto rozhodnutie riadiaceho orgánu vydané

podľa (resp. rozhodnutie o opravnom prostriedku

podanom proti nemu) bude možné súdne preskúmať, keďže ním dôjde k autoritatívnemu

zásahu do právnej sféry sťažovateľky, teda k uloženiu povinnosti, ktorú sťažovateľka dosiaľ

nemá.

15. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa a zamietol

kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Podľa názoru

najvyššieho súdu krajský súd presvedčivo posúdil otázku možnosti prieskumu správy

a žiadosti správnym súdom. Doplnil, že správa (rovnako ako žiadosť) má predbežnú povahu

a ako taká nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sama osebe

nepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.

Taktiež správa (ani žiadosť) nie je konečným autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu

o právach a povinnostiach sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel

a postupov verejného obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov. V správe

absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky.

16. Samotné finančné vyčíslenie nezrovnalosti a jeho popis ešte nezakladá povinnosť

na strane sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky, sťažovateľka bola len zákonným

postupom vyzvaná na ich vrátenie. Ku dňu podania žaloby nedošlo k uplatneniu

rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu zásahu do právnej sféry

sťažovateľky záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť

riadne opravné prostriedky. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky by vznikla

až na základe právoplatného rozhodnutia predpokladaného

Z. z., ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do jej subjektívnych práv a bude predstavovať

spôsobilý predmet súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správne konanie

by mohlo ministerstvo začať len v prípade nevrátenia finančných prostriedkov

sťažovateľkou. Nezákonnosť prípadného vydaného právoplatného rozhodnutia bude môcť

sťažovateľka podrobiť prieskumu správnym súdom na základe podanej žaloby.

17. Na predbežnej (v zásade informatívnej) povahe správy a žiadosti, ktorými bola

sťažovateľka vyzvaná na vrátenie finančných prostriedkov, nemení nič ani hrozba navýšenia

sumy v prípadnom budúcom konaní na 1,5-násobok v prípade ich nevrátenia. Výzva

na ich zaplatenie je totiž povinným štádiom riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním

finančného príspevku, bez ktorého nie je možné pristúpiť v zmysle

k uplatneniu rozhodovacích kompetencií riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom

podľa § 27a ods. 5 tohto zákona. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje,

že doručením správy o zistenej nezrovnalosti podľa ešte

nedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a autoritatívnemu

zásahu do právnej sféry sťažovateľky s uložením právnej povinnosti.

18. Najvyšší súd zdôraznil svoje závery poukázaním na judikatúru, osobitne

uznesenie sp. zn. zo 14. februára 2017, kde najvyšší súd za podobných

skutkových a právnych okolností konštatoval, že v takomto prípade nejde o výkon

autoritatívnej vrchnostenskej právomoci. Ďalej najvyšší súd v spomínanom rozhodnutí

uvádza: «Nakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových

vrchnostenských oprávnení (kontrola, dohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky

(protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom súdnictve najmä nazerá

ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy. Najvyšší súd musel

vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248

písm. a) podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve.

Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa nemohol žalovaný

uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného,

že išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej

moci, t.j. ide slovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (t.j. iba tvrdených) skutočností.»

19. Najvyšší súd sa vyjadril aj k argumentácii sťažovateľky, ktorou poukázala

na rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto správnych

aktov (sp. zn. z 28. apríla 2016). Toto rozhodnutie považoval za ojedinelé

a za výnimku z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, pričom v aktuálnej

rozhodovacej činnosti tohto súdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali

s právnymi závermi vyslovenými v obdobnej veci k tejto otázke.

20. Najvyšší súd v závere uviedol, že krajský súd sa s právnymi námietkami

sťažovateľky riadne vysporiadal a nevynechal žiadnu spornú otázku. Ďalšie námietky

sťažovateľky preto najvyšší súd vyhodnotil ako bezpredmetné a nespôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

26. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

27. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

28. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

IV.

Predbežné prerokovanie návrhu

29. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s a

a nasl. . Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal,

či ústavná sťažnosť sťažovateľky obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona

o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom

súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Z vyplýva, že dvojmesačná lehota

na podanie ústavnej sťažnosti začala plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (kasačnej sťažnosti). Keďže uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí

kasačnej sťažnosti bolo sťažovateľke doručené 12. septembra 2019 a ústavná sťažnosť

bola doručená 13. septembra 2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola zachovaná.

Pretože podľa obsahu smeruje proti dvom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd

posúdi ústavnú sťažnosť osobitne vo vzťahu ku každému z nich.

IV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu

30. Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – uzneseniu

krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),

o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

31. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

32. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie

len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením

alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody.

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané

rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

33. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že skutkovo a právne podobnými

ústavnými sťažnosťami sťažovateľky sa už zaoberal aj v konaniach

sp. zn. , , ,

a sp. zn. .

34. Sťažovateľka v podstate namieta, že krajský súd a najvyšší súd sa svojimi

rozhodnutiami odklonili od ňou citovaných rozhodnutí, pokiaľ vylúčili ňou napadnuté

rozhodnutia (správa a žiadosť) z prieskumu správnym súdom, čím došlo k porušeniu

princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty, odňatiu

práva sťažovateľky na súdnu ochranu a porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru.

35. Po preskúmaní uvedených dôvodov ústavnej sťažnosti na podklade priložených

listín a vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že vecné potvrdenie procesného odmietnutia

sťažovateľkinej správnej žaloby zamietnutím jej kasačnej sťažnosti najvyšším súdom

neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci porušenie jej práva na súdnu ochranu

alebo práva na spravodlivý proces. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd

nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s a dohovoru,

ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd aplikoval na zistený

skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu, vysporiadal sa so všetkými podstatnými

argumentmi sťažovateľky a z uznesenia je zrejmé, akými úvahami sa riadil pri právnom

posudzovaní veci. Vyjadril sa k posúdeniu možnosti prieskumu správy a žiadosti správnym

súdom v tejto konkrétnej veci, ako aj vo všeobecnosti. Priblížil postup predpokladaný

, ktorý vyústil do vydania správy a žiadosti, ako aj postup,

ktorý by následne mohol nasledovať. Jasne a zrozumiteľne vymedzil možnosti súdneho

prieskumu aktov vydávaných subjektom v tomto procese, vyjadril sa k uplatneniu

rozhodovacích právomocí a právnej povahe týchto aktov. Podriadil pritom správu a žiadosť

pod náležité ustanovenie zákona a logicky posúdil právne následky, ktoré mohli vyvolať

vo sfére práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Osobitne sa zaoberal

podstatnými námietkami sťažovateľky v podobe odlišnej rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. . Prvé

rozhodnutie posúdil ako skutkovo odlišné, druhé ako ojedinelý odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zasadil ich do širšieho časového rámca daného

stanoviskom najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2018 pod č. R 57/2018, z ktorého citoval

relevantnú časť. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné

(arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne

právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti

napadnutého uznesenia.

36. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Postup súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť

ako nezákonný napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

37. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

38. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu podľa z dôvodu, že príslušný senát najvyššieho súdu v rozpore

so zákonnou povinnosťou nepostúpil vec veľkému senátu najvyššieho súdu.

39. Ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. a sp. zn.

vyjadril svoje stanovisko k uvedeným námietkam. Konštatoval, že za splnenia všetkých

zákonných predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry

správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému

senátu (). Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom

podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva

účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu.

V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.

40. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatúrneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec senátu rozhodujúcemu

vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom ()

s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie právne názory najvyššieho

súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva, boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto v tomto

čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

41. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

42. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu