Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 264/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja

Bela v Banskej Bystrici, IČO 30 232 295, Národná 12, Banská Bystrica, zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia

a , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2017, ako aj

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, IČO 30 232 295,

Národná 12, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2017, ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. marca 2019. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 12. júla 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. -81

z 25. januára 2017 bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie správy o zistenej nezrovnalosti

č. N21601151/S01 z 13. júla 2016 (ďalej len „správa“) a žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov č. 26250120060/Z03 z 13. júla 2016 (ďalej len „žiadosť“) odmietnutá ako

neprípustná s tým, že správa a žiadosť nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve, pretože nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov

kontrolovaného subjektu.

3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2019 bola kasačná

sťažnosť podaná sťažovateľkou zamietnutá. Najvyšší súd sa stotožnil s uznesením krajského

súdu s tým, že ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti

na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.

4. Sťažovateľka je tej mienky, že obe uznesenia všeobecných súdov sú nezákonné

a znamenajú porušenie jej označených práv podľa a dohovoru.

5. Sťažovateľka sa v konaní vedenom všeobecnými súdmi domáhala, aby v rámci

správneho súdnictva sa preskúmala zákonnosť správy, ako aj žiadosti, pričom podľa jej

názoru tak správu, ako aj žiadosť možno považovať za rozhodnutia preskúmateľné v rámci

správneho súdnictva. Poukazuje pritom na rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 4. júla 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016.

6. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 4. júla 2014 vyplýva, že

rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Správa, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv

a záujmov žalobcu, jej dôsledkom je vrátenie poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej

nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade, ak žalobca k vráteniu finančných

prostriedkov nepristúpi.

7. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 možno

správu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho

orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom

správny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii

oznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia

a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako

právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho

poriadku.

8. Na základe uvedeného má podľa názoru sťažovateľky správa charakter

rozhodnutia, ktoré je vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt

správneho orgánu. Napriek tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym

predpisom, je na mieste primerané použitie § 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku.

9. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016

„Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa o zistenej nezrovnalosti opísaná

vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Túto otázku presvedčivo

vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne

stotožňuje.“.

10. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014 vyplýva,

že vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii, keď

právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný), by bolo

ústavne nesúladným postupom.

11. Odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v danej

právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami, na ktoré sťažovateľka už poukázala, došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej

istoty a k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru.

12. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru

sťažovateľky aj zákonom ustanovenú povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty

rozhodovania, a to tým, že danú vec mal postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu (§ 22

a ). Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň

porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej

vety .

13. Keďže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2019 bolo

sťažovateľke doručené 23. mája 2019, ústavnú sťažnosť treba považovať za podanú

v zákonnej dvojmesačnej lehote.

14. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k. -81,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa č. 48 ods. 1 .

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k.

-81, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa..., do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

15. Z uznesenia krajského súdu č. k. -81 z 25. januára 2017 vyplýva, že

ním bola odmietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanej školstva, vedy,

výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a žalovanej 2 ‒

Výskumnej agentúre (ďalej len „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry

– správy a žiadosti.

Podľa konštatovania krajského súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že

31. októbra 2012 bola uzatvorená zmluva o nenávratnom finančnom príspevku medzi

ministerstvom, zastúpeným agentúrou, a sťažovateľkou na projekt s názvom „Modernizácia

vnútorného vybavenia a rekonštrukcia objektov za účelom zlepšenia vzdelávacieho procesu

na UMB v Banskej Bystrici“. Sťažovateľka ako verejný obstarávateľ vyhlásila verejné

obstarávanie na predmet zákazky „Informačné a komunikačné technológie UMB vrátane

podpory infraštruktúry, výskumu a vývoja na UMB v Banskej Bystrici“. Dňa 19. júla 2016

boli sťažovateľke doručené správa, ako aj žiadosť, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu

v zmysle podanej žaloby.

Podľa názoru krajského súdu administratívnu kontrolu postupu zadávania zákazky

na poskytnutie služby po uzavretí zmluvy na predmet zákazky nemožno považovať

za rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledné materiály z vykonanej kontroly

za rozhodnutia vydané v takomto konaní, pretože kontrolou sa len zisťuje súlad postupu

kontrolovaného s ustanoveniami zákona. Výsledné materiály z vykonanej kontroly a postup

pri ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva

postupom podľa , keďže nie sú rozhodnutím správneho orgánu

v zmysle . Kontrola postupu zadávania zákazky predstavuje

jednu z dohľadových kompetencií ministerstva a agentúry. Krajský súd v súlade s právnym

názorom vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra

2012, ako aj sp. zn. z 8. júna 2016 dospel k názoru, že správa a žiadosť ako

také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože nepredstavujú zásah

do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Správu o výsledku

kontroly je možné považovať len za akýsi výstup kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť

právneho postavenia sťažovateľky a spôsobiť jej ujmu na jej právach. Preto súdnemu

prieskumu v rámci správneho súdnictva nepodlieha. Je nesporné, že v správe absentuje

právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo

k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu, sama osebe ešte nezakladá povinnosť

sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky. Správou, ale ani žiadosťou nebola sťažovateľka

zaviazaná na vrátenie finančných prostriedkov, ide len o písomnosť s informatívnym

charakterom. Okrem toho z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že ku dňu podania

žaloby nedošlo ešte k vydaniu právoplatného správneho rozhodnutia o vrátení finančných

prostriedkov. Správou boli sťažovateľke oznámené zistené nezrovnalosti v priebehu

kontroly, a preto ju možno považovať za podkladové rozhodnutie, majúce predbežnú

povahu vzhľadom na zákonný postup vyplývajúci z

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Keďže sa zistilo porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, bola sťažovateľka vyzvaná na vrátenie časti

poskytnutého príspevku na predmet zákazky. Nejde o žiadne rozhodnutie vydané v rámci

výkonu pôsobnosti správneho orgánu v oblasti verejnej správy, ktoré by bolo možné

podrobiť súdnemu prieskumu.

16. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2019 vyplýva,

že ním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -81 z 25. januára 2017.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na § 464 ods. 2 Správneho súdneho

poriadku ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola

aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej

kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu

stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať. Po podrobnom

preštudovaní súdneho spisu a pripojených administratívnych spisov bolo zistené, že

rozhodovanie o kasačnej sťažnosti je vecou obdobnou, ktorá bola predmetom konania už

vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. . V uvedených veciach bol sťažovateľom rovnaký

subjekt – sťažovateľka, preto najvyšší súd len poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia,

s ktorými sa plne stotožňuje a konštatuje, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá

vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd jej žalobu odmietol. Napokon treba

konštatovať, že v danej veci ide o konanie podľa druhej časti ,

keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne vrátenie poskytnutých finančných

prostriedkov s poukazom na porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku, čo malo byť zistené opätovnou administratívnou kontrolou.

Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia

vydané v konaní podľa druhej časti nie sú preskúmateľné súdom. Treba poukázať aj

na závery rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky pod č. 57/2018, podľa ktorých v prípade, že orgán verejnej

správy vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov

poskytnutých podľa , nemohol orgán verejnej správy zároveň

uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, keďže tu absentuje donucovacia zložka výkonu

verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.

III.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1

a , ako aj dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 25. januára 2017, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

21. Podľa ak o ochrane zákonných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

22. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2017 bola

prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky podľa a dohovoru mal najvyšší súd ako kasačný

súd. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba k tomu

poznamenať, že sťažovateľka možnosť podania kasačnej sťažnosti ako opravného

prostriedku aj využila.

23. Odlišná je situácia vo vzťahu ku zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

26. Sťažovateľka je presvedčená, že správa, ako aj žiadosť spadajú pod pojem

rozhodnutia, keďže ich obsah má voči sťažovateľke ako adresátovi autoritatívny vzťah

a správny orgán tu vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie teda iba v pozícii

oznamovateľa. S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011 zdôrazňuje, že za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba

považovať aj povolenia a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom

verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov. Keďže sa správne súdy

v prípade sťažovateľky uvedeným už judikovaným právnym názorom najvyššieho súdu

(ale aj ďalšími) neriadili, došlo tým aj k zásahu do princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu, ale porušené bolo aj základné právo na zákonného sudcu, pretože vzhľadom

na nejednotnosť rozhodovacej praxe mala byť vec postúpená na rozhodnutie veľkému

senátu, ktorý by rozhodovaciu prax autoritatívnym spôsobom usmernil.

27. Podľa názoru ústavného súdu právny názor vyslovený najvyšším súdom je možné

považovať za dostatočne zargumentovaný a presvedčivý. Nejaví známky arbitrárnosti či

zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka zastáva v uvedených

súvislostiach odlišný právny názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jej označených práv

podľa a dohovoru.

28. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zdôrazniť, že správa, ako aj žiadosť sú

svojou povahou určitými listinnými dôkazmi, ktoré v konečnom dôsledku z hľadiska

ministerstva a agentúry, ako aj právneho názoru, ktorý zastávajú, smerujú k vydaniu

rozhodnutia v rámci správneho konania, ktorého obsahom by malo byť záväzné posúdenie

otázky, či sťažovateľka má alebo nemá poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. Treba

k tomu poznamenať, že takéto správne konanie podľa údajov, ktoré má ústavný súd

k dispozícii, ešte pravdepodobne neprebieha (resp. prinajmenej neprebiehalo v čase podania

žaloby).

29. S použitím určitej miery analógie možno poukázať na to, že ani v takých

sporových konaniach, v ktorých o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

rozhodujú súdy (nie teda orgány verejnej správy, ktoré majú v právomoci rozhodovať nielen

o právach a povinnostiach iných subjektov, ale aj o svojich vlastných právach

a povinnostiach), produkovanie určitého dôkazu zo strany subjektu (resp. v prospech

subjektu), ktorý si uplatňuje sporný nárok, neznamená, že by už bolo vo veci rozhodnuté,

a to ani v prípade, že ide o taký dôkaz, ktorý by pri konečnom hodnotení mohol mať

za následok, že žalobe bude vyhovené.

30. Ako to bolo už naznačené, určitou osobitosťou správneho konania je, že správne

orgány sú oprávnené a povinné záväzným spôsobom rozhodovať aj o svojich vlastných

nárokoch. Sú teda akýmisi sudcami nielen vo vzájomných sporoch tretích subjektov, ale aj

v prípadoch záväzného posudzovania svojich vlastných nárokov. V uvedenom zmysle teda

„súdia“ aj samých seba (práve aj táto skutočnosť opodstatňuje existenciu správneho

súdnictva, ktoré je v poslednej inštancii oprávnené správnosť meritórnych záverov orgánov

verejnej správy preskúmať). V týchto prípadoch správne orgány môžu vystupovať preto

jednak ako oprávnené subjekty, ktoré si uplatňujú svoje verejnoprávne nároky

(v počiatočnej fáze pred začatím správneho konania), ale tiež ako vrchnostenské orgány

oprávnené rozhodnúť, či ich vlastný verejnoprávny nárok, ktorý si voči povinnému subjektu

uplatnili, je alebo nie je dôvodný a v kladnom prípade záväzným a vykonateľným

rozhodnutím povinný subjekt na plnenie zaviazať (v nasledovnej fáze po začatí správneho

konania).

31. Možno zhrnúť, že niet dôvodu považovať konštatovanie zistenia nezrovnalostí

(správu), ale ani požiadavku na vrátenie finančných prostriedkov (žiadosť) za rozhodnutia,

ale skôr za jeden z podkladov (dôkazov) pre budúce rozhodnutie. Z tvrdení sťažovateľky,

ale ani z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu nevyplýva, že by v rámci správy,

resp. žiadosti bola sťažovateľke autoritatívnym spôsobom uložená určitá povinnosť, resp.

uložené určité povinnosti. Uloženie povinnosti (niečo dať, urobiť, strpieť, zdržať sa, teda

dare, facere, pati, omittere) by bolo nepochybne potrebné považovať už za rozhodnutie,

k čomu však v danom prípade nedošlo.

32. Treba uviesť, že v rámci predpokladateľného budúceho (prípadne možno

medzičasom už aj prebiehajúceho) správneho konania, týkajúceho sa povinnosti

sťažovateľky vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, bude mať sťažovateľka možnosť

brániť sa vydaniu prípadného rozhodnutia v jej neprospech aj s poukazom na ňou tvrdené

pochybenia týkajúce sa správy a žiadosti. Inými slovami, právny názor najvyššieho súdu,

ktorý správu a žiadosť nepovažuje za rozhodnutia, nijako neznamená, že by bola

sťažovateľka v konečnom dôsledku zbavená základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a to

v súvislosti so správou a so žiadosťou. Prípadné nezákonnosti v daných súvislostiach bude

môcť totiž sťažovateľka uplatňovať nielen v samotnom správnom konaní, ale aj v rámci

správneho súdnictva.

33. Napokon je potrebné vysporiadať sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa

porušenia princípu právnej istoty, ako aj základného práva na zákonného sudcu, to všetko

v súvislosti s tým, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky súdnej

preskúmateľnosti správy a žiadosti nie je jednotná.

34. Ako to vyplýva z rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje,

ale rovnako aj z tých, ktorých sa dovoláva najvyšší súd, naozaj možno konštatovať, že

rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky, či listiny obdobné ako správa

a žiadosť možno považovať za rozhodnutia podliehajúce prieskumu v rámci správneho

súdnictva, prešla výraznými zmenami. Osobitne markantne a kontrastne sa to prejavuje

v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 (na ktoré

poukazuje sťažovateľka) a sp. zn. zo 14. februára 2017 (na ktoré poukazuje

najvyšší súd a ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov

Slovenskej republiky pod č. 57/2018).

35. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011

protokol o výsledku kontroly a zápisnicu o prerokovaní protokolu treba považovať

za rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Za spôsobilý predmet

súdneho prieskumu sa podľa ustálenej praxe už niekoľko rokov považujú aj povolenia alebo

aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako

právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho

poriadku. V rámci kontroly prichádza do úvahy preveriť opodstatnenosť námietok

ku kontrolným zisteniam, opodstatnené námietky zohľadniť a neopodstatnenosť námietok

písomne zdôvodniť. Možno uložiť aj povinnosť zistené nedostatky odstrániť. Protokol

o kontrole a zápisnicu o prerokovaní tohto protokolu treba bez ohľadu na ich formu

považovať za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah

k jeho adresátom, a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej

moci, nie iba v pozícii oznamovateľa.

36. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2017

(uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky v čiastke

6/2018 pod č. 57/2018) v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme

výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa ,

nemohol správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože tu

absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné

plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)

skutočností.

37. Podľa najvyšší súd koná

a rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu

a šiestich sudcov, ak senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu

názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí

najvyššieho súdu, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

38. Podľa najvyšší súd koná

a rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu

a šiestich sudcov, ak senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní opätovne

k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej

právnej otázke, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

39. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nepochybné, že pri posudzovaní

rozhodujúcej právnej otázky vychádzal zo skoršieho publikovaného precedentného

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. februára 2017. Keďže so závermi

tohto uznesenia plne súhlasil, rozhodujúcu právnu otázku posúdil obdobne. Znamená to

vo svojich dôsledkoch, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný dôvod postúpiť

vec na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle ustanovenia § 22 Správneho súdneho

poriadku. Zároveň tým možno zo strany najvyššieho súdu považovať za dostatočne

vysvetlené, prečo rozhodujúcu právnu otázku neposúdil podľa intencií sťažovateľky, resp.

podľa skoršej judikatúry najvyššieho súdu. Vo svetle publikovaného judikátu nebolo možné

považovať právny názor najvyššieho súdu za nepredvídateľný či prekvapujúci, teda za taký,

ktorý by znamenal nepredvídateľnosť súdneho rozhodovania a porušenie princípu právnej

istoty ako súčasti právneho štátu podľa .

40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019