Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 264/2019
PDF · 247.65 KB
No categories available
II. ÚS 264/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja
Bela v Banskej Bystrici, IČO 30 232 295, Národná 12, Banská Bystrica, zastúpenej
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 202/2016 a jeho uznesením z 25. januára 2017, ako aj
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Sžfk 34/2017 a jeho uznesením z 28. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, IČO 30 232 295,
Národná 12, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 S 202/2016 a jeho uznesením z 25. januára 2017, ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 Sžfk 34/2017 a jeho uznesením z 28. marca 2019. Ústavná sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 12. júla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 6 S 202/2016-81
z 25. januára 2017 bola žaloba sťažovateľky o preskúmanie správy o zistenej nezrovnalosti
č. N21601151/S01 z 13. júla 2016 (ďalej len „správa“) a žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov č. 26250120060/Z03 z 13. júla 2016 (ďalej len „žiadosť“) odmietnutá ako
neprípustná s tým, že správa a žiadosť nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom
súdnictve, pretože nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov
kontrolovaného subjektu.
3. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 34/2017 z 28. marca 2019 bola kasačná
sťažnosť podaná sťažovateľkou zamietnutá. Najvyšší súd sa stotožnil s uznesením krajského
súdu s tým, že ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti
na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.
4. Sťažovateľka je tej mienky, že obe uznesenia všeobecných súdov sú nezákonné
a znamenajú porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.
5. Sťažovateľka sa v konaní vedenom všeobecnými súdmi domáhala, aby v rámci
správneho súdnictva sa preskúmala zákonnosť správy, ako aj žiadosti, pričom podľa jej
názoru tak správu, ako aj žiadosť možno považovať za rozhodnutia preskúmateľné v rámci
správneho súdnictva. Poukazuje pritom na rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012
zo 4. júla 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011
a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016.
6. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 2308/2012 zo 4. júla 2014 vyplýva, že
rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia
a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Správa, i keď neobsahuje formálne atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv
a záujmov žalobcu, jej dôsledkom je vrátenie poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej
nezrovnalosti a možný sankčný postih v prípade, ak žalobca k vráteniu finančných
prostriedkov nepristúpi.
7. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 možno
správu vo vzťahu k právnemu postaveniu žalobcu považovať za procesný úkon správneho
orgánu, ktorého obsah má autoritatívny vzťah voči žalobcovi ako jeho adresátovi, pričom
správny orgán vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, a nie iba v pozícii
oznamovateľa. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba považovať aj povolenia
a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako
právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho
poriadku.
8. Na základe uvedeného má podľa názoru sťažovateľky správa charakter
rozhodnutia, ktoré je vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačný akt
správneho orgánu. Napriek tomu, keďže tento akt nie je riadne upravený právnym
predpisom, je na mieste primerané použitie § 3 ods. 1 až 6 Správneho poriadku.
9. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016
„Zásadnou právnou otázkou v tejto veci bolo, či Správa o zistenej nezrovnalosti opísaná
vyššie je spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Túto otázku presvedčivo
vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne
stotožňuje.“.
10. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 S 2506/2012 zo 16. januára 2014 vyplýva,
že vylúčenie správy o zistenej nezrovnalosti zo súdneho preskúmavania v situácii, keď
právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (ústavne súladný a ústavne nesúladný), by bolo
ústavne nesúladným postupom.
11. Odlišným postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v danej
právnej veci v porovnaní s inými rozhodnutiami, na ktoré sťažovateľka už poukázala, došlo
k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej
istoty a k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
12. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd zanedbal podľa názoru
sťažovateľky aj zákonom ustanovenú povinnosť v rámci zabezpečovania jednoty
rozhodovania, a to tým, že danú vec mal postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu (§ 22
a § 466 Správneho súdneho poriadku). Takýto postup najvyššieho súdu je zároveň
porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej
vety ústavy.
13. Keďže uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 34/2017 z 28. marca 2019 bolo
sťažovateľke doručené 23. mája 2019, ústavnú sťažnosť treba považovať za podanú
v zákonnej dvojmesačnej lehote.
14. Sťažovateľka požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k. 6S/202/2016-81,
a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 8Sžfk/34/2017, bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa
podľa č. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k.
6S/202/2016-81, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn.
8Sžfk/34/2017, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa..., do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
15. Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 S 202/2016-81 z 25. januára 2017 vyplýva, že
ním bola odmietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanej 1 ‒Ministerstvu školstva, vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a žalovanej 2 ‒
Výskumnej agentúre (ďalej len „agentúra“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia agentúry
– správy a žiadosti.
Podľa konštatovania krajského súdu z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že
31. októbra 2012 bola uzatvorená zmluva o nenávratnom finančnom príspevku medzi
ministerstvom, zastúpeným agentúrou, a sťažovateľkou na projekt s názvom „Modernizácia
vnútorného vybavenia a rekonštrukcia objektov za účelom zlepšenia vzdelávacieho procesu
na UMB v Banskej Bystrici“. Sťažovateľka ako verejný obstarávateľ vyhlásila verejné
obstarávanie na predmet zákazky „Informačné a komunikačné technológie UMB vrátane
podpory infraštruktúry, výskumu a vývoja na UMB v Banskej Bystrici“. Dňa 19. júla 2016
boli sťažovateľke doručené správa, ako aj žiadosť, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu
v zmysle podanej žaloby.
Podľa názoru krajského súdu administratívnu kontrolu postupu zadávania zákazky
na poskytnutie služby po uzavretí zmluvy na predmet zákazky nemožno považovať
za rozhodovací proces vo verejnej správe a výsledné materiály z vykonanej kontroly
za rozhodnutia vydané v takomto konaní, pretože kontrolou sa len zisťuje súlad postupu
kontrolovaného s ustanoveniami zákona. Výsledné materiály z vykonanej kontroly a postup
pri ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva
postupom podľa Správneho súdneho poriadku, keďže nie sú rozhodnutím správneho orgánu
v zmysle Správneho súdneho poriadku. Kontrola postupu zadávania zákazky predstavuje
jednu z dohľadových kompetencií ministerstva a agentúry. Krajský súd v súlade s právnym
názorom vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2012 z 29. novembra
2012, ako aj sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016 dospel k názoru, že správa a žiadosť ako
také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože nepredstavujú zásah
do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Správu o výsledku
kontroly je možné považovať len za akýsi výstup kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť
právneho postavenia sťažovateľky a spôsobiť jej ujmu na jej právach. Preto súdnemu
prieskumu v rámci správneho súdnictva nepodlieha. Je nesporné, že v správe absentuje
právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo
k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu, sama osebe ešte nezakladá povinnosť
sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky. Správou, ale ani žiadosťou nebola sťažovateľka
zaviazaná na vrátenie finančných prostriedkov, ide len o písomnosť s informatívnym
charakterom. Okrem toho z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že ku dňu podania
žaloby nedošlo ešte k vydaniu právoplatného správneho rozhodnutia o vrátení finančných
prostriedkov. Správou boli sťažovateľke oznámené zistené nezrovnalosti v priebehu
kontroly, a preto ju možno považovať za podkladové rozhodnutie, majúce predbežnú
povahu vzhľadom na zákonný postup vyplývajúci z § 27a zákona č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“). Keďže sa zistilo porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, bola sťažovateľka vyzvaná na vrátenie časti
poskytnutého príspevku na predmet zákazky. Nejde o žiadne rozhodnutie vydané v rámci
výkonu pôsobnosti správneho orgánu v oblasti verejnej správy, ktoré by bolo možné
podrobiť súdnemu prieskumu.
16. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 34/2017 z 28. marca 2019 vyplýva,
že ním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 6 S 202/2016-81 z 25. januára 2017.
Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na § 464 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola
aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej
kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu
stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať. Po podrobnom
preštudovaní súdneho spisu a pripojených administratívnych spisov bolo zistené, že
rozhodovanie o kasačnej sťažnosti je vecou obdobnou, ktorá bola predmetom konania už
vo veciach sp. zn. 4 Sžfk 51/2017, sp. zn. 1 Sžfk 48/2017, sp. zn. 6 Sžfk 46/2017, sp. zn.
3 Sžfk 25/2017 a sp. zn. 4 Sžfk 36/2017. V uvedených veciach bol sťažovateľom rovnaký
subjekt – sťažovateľka, preto najvyšší súd len poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia,
s ktorými sa plne stotožňuje a konštatuje, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá
vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd jej žalobu odmietol. Napokon treba
konštatovať, že v danej veci ide o konanie podľa druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.,
keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne vrátenie poskytnutých finančných
prostriedkov s poukazom na porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku, čo malo byť zistené opätovnou administratívnou kontrolou.
Z ustanovenia § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z. jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia
vydané v konaní podľa druhej časti nie sú preskúmateľné súdom. Treba poukázať aj
na závery rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a súdov Slovenskej republiky pod č. 57/2018, podľa ktorých v prípade, že orgán verejnej
správy vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov
poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z., nemohol orgán verejnej správy zároveň
uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, keďže tu absentuje donucovacia zložka výkonu
verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.
III.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Na rozhodnutie o tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 202/2016 a jeho uzneseniu z 25. januára 2017, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
21. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane zákonných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
22. Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 S 202/2016 z 25. januára 2017 bola
prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd ako kasačný
súd. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba k tomu
poznamenať, že sťažovateľka možnosť podania kasačnej sťažnosti ako opravného
prostriedku aj využila.
23. Odlišná je situácia vo vzťahu ku zvyšnej časti sťažnosti, ktorú treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
24. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
26. Sťažovateľka je presvedčená, že správa, ako aj žiadosť spadajú pod pojem
rozhodnutia, keďže ich obsah má voči sťažovateľke ako adresátovi autoritatívny vzťah
a správny orgán tu vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, nie teda iba v pozícii
oznamovateľa. S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011
z 25. augusta 2011 zdôrazňuje, že za spôsobilý predmet súdneho prieskumu treba
považovať aj povolenia a listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom
verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov. Keďže sa správne súdy
v prípade sťažovateľky uvedeným už judikovaným právnym názorom najvyššieho súdu
(ale aj ďalšími) neriadili, došlo tým aj k zásahu do princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu, ale porušené bolo aj základné právo na zákonného sudcu, pretože vzhľadom
na nejednotnosť rozhodovacej praxe mala byť vec postúpená na rozhodnutie veľkému
senátu, ktorý by rozhodovaciu prax autoritatívnym spôsobom usmernil.
27. Podľa názoru ústavného súdu právny názor vyslovený najvyšším súdom je možné
považovať za dostatočne zargumentovaný a presvedčivý. Nejaví známky arbitrárnosti či
zjavnej neodôvodnenosti. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka zastáva v uvedených
súvislostiach odlišný právny názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jej označených práv
podľa ústavy a dohovoru.
28. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné zdôrazniť, že správa, ako aj žiadosť sú
svojou povahou určitými listinnými dôkazmi, ktoré v konečnom dôsledku z hľadiska
ministerstva a agentúry, ako aj právneho názoru, ktorý zastávajú, smerujú k vydaniu
rozhodnutia v rámci správneho konania, ktorého obsahom by malo byť záväzné posúdenie
otázky, či sťažovateľka má alebo nemá poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. Treba
k tomu poznamenať, že takéto správne konanie podľa údajov, ktoré má ústavný súd
k dispozícii, ešte pravdepodobne neprebieha (resp. prinajmenej neprebiehalo v čase podania
žaloby).
29. S použitím určitej miery analógie možno poukázať na to, že ani v takých
sporových konaniach, v ktorých o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
rozhodujú súdy (nie teda orgány verejnej správy, ktoré majú v právomoci rozhodovať nielen
o právach a povinnostiach iných subjektov, ale aj o svojich vlastných právach
a povinnostiach), produkovanie určitého dôkazu zo strany subjektu (resp. v prospech
subjektu), ktorý si uplatňuje sporný nárok, neznamená, že by už bolo vo veci rozhodnuté,
a to ani v prípade, že ide o taký dôkaz, ktorý by pri konečnom hodnotení mohol mať
za následok, že žalobe bude vyhovené.
30. Ako to bolo už naznačené, určitou osobitosťou správneho konania je, že správne
orgány sú oprávnené a povinné záväzným spôsobom rozhodovať aj o svojich vlastných
nárokoch. Sú teda akýmisi sudcami nielen vo vzájomných sporoch tretích subjektov, ale aj
v prípadoch záväzného posudzovania svojich vlastných nárokov. V uvedenom zmysle teda
„súdia“ aj samých seba (práve aj táto skutočnosť opodstatňuje existenciu správneho
súdnictva, ktoré je v poslednej inštancii oprávnené správnosť meritórnych záverov orgánov
verejnej správy preskúmať). V týchto prípadoch správne orgány môžu vystupovať preto
jednak ako oprávnené subjekty, ktoré si uplatňujú svoje verejnoprávne nároky
(v počiatočnej fáze pred začatím správneho konania), ale tiež ako vrchnostenské orgány
oprávnené rozhodnúť, či ich vlastný verejnoprávny nárok, ktorý si voči povinnému subjektu
uplatnili, je alebo nie je dôvodný a v kladnom prípade záväzným a vykonateľným
rozhodnutím povinný subjekt na plnenie zaviazať (v nasledovnej fáze po začatí správneho
konania).
31. Možno zhrnúť, že niet dôvodu považovať konštatovanie zistenia nezrovnalostí
(správu), ale ani požiadavku na vrátenie finančných prostriedkov (žiadosť) za rozhodnutia,
ale skôr za jeden z podkladov (dôkazov) pre budúce rozhodnutie. Z tvrdení sťažovateľky,
ale ani z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu nevyplýva, že by v rámci správy,
resp. žiadosti bola sťažovateľke autoritatívnym spôsobom uložená určitá povinnosť, resp.
uložené určité povinnosti. Uloženie povinnosti (niečo dať, urobiť, strpieť, zdržať sa, teda
dare, facere, pati, omittere) by bolo nepochybne potrebné považovať už za rozhodnutie,
k čomu však v danom prípade nedošlo.
32. Treba uviesť, že v rámci predpokladateľného budúceho (prípadne možno
medzičasom už aj prebiehajúceho) správneho konania, týkajúceho sa povinnosti
sťažovateľky vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, bude mať sťažovateľka možnosť
brániť sa vydaniu prípadného rozhodnutia v jej neprospech aj s poukazom na ňou tvrdené
pochybenia týkajúce sa správy a žiadosti. Inými slovami, právny názor najvyššieho súdu,
ktorý správu a žiadosť nepovažuje za rozhodnutia, nijako neznamená, že by bola
sťažovateľka v konečnom dôsledku zbavená základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to
v súvislosti so správou a so žiadosťou. Prípadné nezákonnosti v daných súvislostiach bude
môcť totiž sťažovateľka uplatňovať nielen v samotnom správnom konaní, ale aj v rámci
správneho súdnictva.
33. Napokon je potrebné vysporiadať sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa
porušenia princípu právnej istoty, ako aj základného práva na zákonného sudcu, to všetko
v súvislosti s tým, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky súdnej
preskúmateľnosti správy a žiadosti nie je jednotná.
34. Ako to vyplýva z rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľka poukazuje,
ale rovnako aj z tých, ktorých sa dovoláva najvyšší súd, naozaj možno konštatovať, že
rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky, či listiny obdobné ako správa
a žiadosť možno považovať za rozhodnutia podliehajúce prieskumu v rámci správneho
súdnictva, prešla výraznými zmenami. Osobitne markantne a kontrastne sa to prejavuje
v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011 (na ktoré
poukazuje sťažovateľka) a sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017 (na ktoré poukazuje
najvyšší súd a ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov
Slovenskej republiky pod č. 57/2018).
35. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. augusta 2011
protokol o výsledku kontroly a zápisnicu o prerokovaní protokolu treba považovať
za rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Za spôsobilý predmet
súdneho prieskumu sa podľa ustálenej praxe už niekoľko rokov považujú aj povolenia alebo
aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako
právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho
poriadku. V rámci kontroly prichádza do úvahy preveriť opodstatnenosť námietok
ku kontrolným zisteniam, opodstatnené námietky zohľadniť a neopodstatnenosť námietok
písomne zdôvodniť. Možno uložiť aj povinnosť zistené nedostatky odstrániť. Protokol
o kontrole a zápisnicu o prerokovaní tohto protokolu treba bez ohľadu na ich formu
považovať za procesné úkony správneho orgánu, ktorých obsah má autoritatívny vzťah
k jeho adresátom, a správny orgán v tomto prípade vystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej
moci, nie iba v pozícii oznamovateľa.
36. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 57/2015 zo 14. februára 2017
(uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky v čiastke
6/2018 pod č. 57/2018) v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme
výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z.,
nemohol správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože tu
absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné
plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)
skutočností.
37. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku najvyšší súd koná
a rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu
a šiestich sudcov, ak senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu
názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí
najvyššieho súdu, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.
38. Podľa § 22 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku najvyšší súd koná
a rozhoduje o kasačných sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu
a šiestich sudcov, ak senát najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní opätovne
k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru orgánu verejnej správy o tej istej
právnej otázke, a vec uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.
39. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je nepochybné, že pri posudzovaní
rozhodujúcej právnej otázky vychádzal zo skoršieho publikovaného precedentného
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 57/2015 zo 14. februára 2017. Keďže so závermi
tohto uznesenia plne súhlasil, rozhodujúcu právnu otázku posúdil obdobne. Znamená to
vo svojich dôsledkoch, že konajúci senát najvyššieho súdu nemal zákonný dôvod postúpiť
vec na rozhodnutie veľkému senátu v zmysle ustanovenia § 22 Správneho súdneho
poriadku. Zároveň tým možno zo strany najvyššieho súdu považovať za dostatočne
vysvetlené, prečo rozhodujúcu právnu otázku neposúdil podľa intencií sťažovateľky, resp.
podľa skoršej judikatúry najvyššieho súdu. Vo svetle publikovaného judikátu nebolo možné
považovať právny názor najvyššieho súdu za nepredvídateľný či prekvapujúci, teda za taký,
ktorý by znamenal nepredvídateľnosť súdneho rozhodovania a porušenie princípu právnej
istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
40. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019