Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 139/2019
PDF · 215.34 KB
No categories available
III. ÚS 139/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti
, , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou MB, s. r. o., Záhradnícka 36, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Matúš Bušniak, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní
o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky
č. MF/010744/2016-241 z 18. apríla 2016, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Asan 24/2018 z 28. februára 2019 v konaní o kasačnej sťažnosti a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť spoločnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou v petite namieta porušenie svojich
základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) «rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/010744/2016-241 z 18. apríla
2016» (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie ministerstva
financií “), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 Asan 24/2018 z 28. februára 2019 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“)
v konaní o kasačnej sťažnosti.
2. Sťažovateľka podala na krajskom súde žalobu proti napadnutému rozhodnutiu
ministerstva financií, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške 20 000 € podľa § 54 ods. 1
písm. e) zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“)
za propagovanie hazardných hier, na ktoré nebola udelená, resp. vydaná licencia. Rozsudok
krajského súdu č. k. 2 S 154/16-46 z 24. júna 2017 napadla sťažovateľka kasačnou
sťažnosťou, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 28. februára 2019 v konaní
pod sp. zn. 10 Asan 24/2018 tak, že ju zamietol.
3. Podľa sťažovateľky krajský súd opomenul aplikovať na daný prípad európsku
legislatívu, konkrétne „Smernicu Európskej únie o sieťovej a informačnej bezpečnosti (NIS
– 2016/1148)“. Podľa tejto smernice sa umožňuje držba domén druhej úrovne
aj zahraničným subjektom, čo bolo meritom daného sporu. Týmto postupom krajský súd
porušil všeobecne platnú zásadu „iura novit curia“. Sťažovateľka uvádza, že ministerstvo
financií, krajský súd a tiež najvyšší súd mali byť oboznámené s touto smernicou, „a napriek
týmto skutočnostiam sa uvedená smernica a ani jedno rozhodnutie Súdneho dvora
ES/judikatúra ES sa objavila resp. nepoužilo v rozhodnutí či v odôvodnení rozhodnutia
KS BA“.
4. Keďže krajský súd neaplikoval uvedenú smernicu, porušil podľa sťažovateľky
„zásadu prednosti práva EÚ vyjadrenú v článku 7, ods. 1, druhá veta, Ústavy... ako aj
v citovanom rozsudku Súdneho dvora ES vo veci 106/77 Simmenthal, ktorá bola potvrdená
v desiatkach ďalších rozsudkov Súdneho dvora EÚ/ES“.
5. Najvyšší súd k námietke sťažovateľky v kasačnej sťažnosti k (ne)aplikácii
smernice (Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1148 zo 6. júla 2016 o opatreniach
na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí a informačných systémov
v Únii, pozn.) krajským súdom argumentoval tým, že nemohol aplikovať uvedenú smernicu
a ani judikatúru Súdneho dvora Európskej únie z dôvodu, že ide o novo uvádzané námietky,
s ktorými sa krajský súd nemal možnosť vysporiadať. Táto argumentácia popiera
sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, ktorá je podložená uvedenými argumentmi a právnou
doktrínou stanovenou v ústave a procesnom kódexe, a to v Správnom poriadku (§ 122).
6. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení
jej označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru rozsudkami
krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 2), ktorý následne žiada zrušiť v celom rozsahu
a navrhuje vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka v texte
ústavnej sťažnosti domáha aj vydania dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu až do rozhodnutia ústavného súdu
o tejto ústavnej sťažnosti, pretože zaplatenie pokuty by mohlo byť pre sťažovateľku
likvidačné a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, pretože
nemá priamy vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky. Naopak, závažná ujma hrozí
sťažovateľke.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zákona o
ústavnom súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné
náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 39, § 43 a § 123) a či nie sú dané
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zistil,
že v okolnostiach prípadu existuje viac ústavne relevantných príčin, z ktorých každá
osobitne znamená splnenie zákonom ustanovených podmienok na odmietnutie ústavnej
sťažnosti.
17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
18. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
19. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
21. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými
rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
23. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom
má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
III. 1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
24. Ústavný súd v úvode konštatuje, že ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
rozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
25. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na prerokovanie.
26. Je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti rozsudku
krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší
súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom
prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o rozsudku krajského súdu, keďže
kasačná sťažnosť predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. II. ÚS 264/2019).
27. Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto
je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
28. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III. 2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
29. Čo sa týka rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že bez potreby
priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je potrebné
konštatovať, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti
návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).
30. Sťažovateľke bola napadnutým rozhodnutím ministerstva financií uložená pokuta
v sume 20 000 € (sankcia na spodnej hranici zákonnej sadzby, pozn.) za porušenie § 35
ods. 2 zákona o hazardných hrách za propagovanie hazardných hier, na ktoré nemala
vydanú licenciu podľa tohto zákona (a zrejme ani oprávnenie podľa výpisu z Obchodného
registra Slovenskej republiky, pozri výpis, pozn.). V žalobe podanej krajskému súdu
sťažovateľka najmä namietala, že „nie je reálnym vykonávateľom práv spojených s držbou
doménových mien, najmä nemá žiaden faktický, technický, osobný a ani morálny dosah
na obsah webových stránok, ktoré boli napojené na doménové mená lottoland.sk
a onlinecasinoadvice.sk.“.
31. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ministerstva financií a okrem
iného v bode 35 konštatoval, že „nie pochýb o tom, že žalobca bol vlastníkom predmetných
domén a skutočnosť, že ich registroval pre tretiu osobu, nezbavovala ho povinnosti dozerať
na legálny obsah informácií dostupných na týchto doménach“(ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní zohľadnil, resp. zobral na vedomie aj ďalšie relevantné dôvody zamietnutia
žaloby krajským súdom a právneho posúdenia veci v časti IV, rozsudku krajského súdu,
ktoré sú jasné a zrozumiteľné, pozn.).
32. Najvyšší súd v rozsudku opísal právny a skutkových stav zistený správnym
orgánom (ministerstvom financií), ako aj závery formulované krajským súdom, námietky
sťažovateľky v kasačnej sťažnosti (body 9 až 16), vyjadrenie ministerstva financií
ako žalovaného (bod 17) a napokon svoje konkrétne závery zhrnul do bodov 18 až 33,
keď v nich odpovedal nielen na námietky sťažovateľky, ale aj citoval zodpovedajúcu právnu
úpravu [najmä Správny súdny poriadok (ďalej aj ,,SSP“) a zákon o hazardných hrách,
pozn.]. Najvyšší súd v bode 25 a 26 jasne a zrozumiteľne odpovedal na argumenty
sťažovateľky uvedené v kasačnej sťažnosti a ústavný súd nepotrebuje z týchto záverov
podrobne citovať, pretože ich sťažovateľka dobre pozná. V prvom rade je naozaj
neštandardné, ak sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, neuvedie v žalobných
dôvodoch konkrétne pochybenia a dôvody nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov
v konaní pred krajským súdom, pretože naozaj, ako uviedol najvyšší súd, „správny súd
nevyhľadáva dôvody nezákonnosti za žalobcu“. Aj v ústavnej sťažnosti sťažovateľka svoje
všeobecné dôvody iba zopakovala, neuviedla, aké ustanovenia predmetnej smernice mali
mať prednosť pred platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, a tiež dôvody
na podanie ústavnej sťažnosti vytvorila iba účelovo a zjavne neurčito. Sťažovateľka vôbec
neodôvodnila, v čom v okolnostiach prípadu spočíva ústavná intenzita nepoužitého výkladu
vnútroštátnej aplikácie únijného práva so silou smernice v jej prípade.
33. Kasačná sťažnosť je opravným prostriedkom v správnom súdnictve, ktorým
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu (§ 438 SSP). Kasačná sťažnosť
je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak Správny súdny
poriadok neustanovuje inak (§ 439 ods. 1 SSP). Zákon však výslovne vymedzuje dôvody
kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), jej náležitosti (§ 445 SSP) a predpisuje i povinné zastúpenie
sťažovateľa advokátom (§ 449 SSP).
34. Tieto pravidlá týkajúce sa kasačnej sťažnosti majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím krajského súdu. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto
pravidlá budú aplikované. Otázku posúdenia prípustnosti kasačnej sťažnosti rieši zákon,
nie uvedená smernica. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)
prípustnosti kasačnej sťažnosti s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá označujú za danej situácie
1 0
kasačnú sťažnosť za neprípustnú. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom
na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľky.
35. V prípade je zrejmé, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a obsahom základných práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, neexistuje taká
príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Rozsudok najvyššieho
súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný
s aplikovanými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku, resp. zákona o hazardných
hrách a ani s únijným právom a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
ako sa to snažila pred ústavným súdom sťažovateľka namietať, a preto je z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu
v okolnostiach danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny
názor svojím vlastným. Sťažovateľka nepredkladá vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnu novú
argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny charakter.
36. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej
proti rozsudku najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
37. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný
súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi v bode 6 tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu
1 1