Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 139/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

, , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou MB, s. r. o., Záhradnícka 36, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Matúš Bušniak, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní

o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky

č. MF/010744/2016-241 z 18. apríla 2016, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. februára 2019 v konaní o kasačnej sťažnosti a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť spoločnosti , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou v petite namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) «rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/010744/2016-241 z 18. apríla

2016» (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie ministerstva

financií “), ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. februára 2019 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“)

v konaní o kasačnej sťažnosti.

2. Sťažovateľka podala na krajskom súde žalobu proti napadnutému rozhodnutiu

ministerstva financií, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške 20 000 € podľa § 54 ods. 1

písm. e) o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“)

za propagovanie hazardných hier, na ktoré nebola udelená, resp. vydaná licencia. Rozsudok

krajského súdu č. k. -46 z 24. júna 2017 napadla sťažovateľka kasačnou

sťažnosťou, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 28. februára 2019 v konaní

pod sp. zn. tak, že ju zamietol.

3. Podľa sťažovateľky krajský súd opomenul aplikovať na daný prípad európsku

legislatívu, konkrétne „Smernicu Európskej únie o sieťovej a informačnej bezpečnosti (NIS

– 2016/1148)“. Podľa tejto smernice sa umožňuje držba domén druhej úrovne

aj zahraničným subjektom, čo bolo meritom daného sporu. Týmto postupom krajský súd

porušil všeobecne platnú zásadu „iura novit curia“. Sťažovateľka uvádza, že ministerstvo

financií, krajský súd a tiež najvyšší súd mali byť oboznámené s touto smernicou, „a napriek

týmto skutočnostiam sa uvedená smernica a ani jedno rozhodnutie Súdneho dvora

ES/judikatúra ES sa objavila resp. nepoužilo v rozhodnutí či v odôvodnení rozhodnutia

KS BA“.

4. Keďže krajský súd neaplikoval uvedenú smernicu, porušil podľa sťažovateľky

„zásadu prednosti práva EÚ vyjadrenú v článku 7, ods. 1, druhá veta, ... ako aj

v citovanom rozsudku Súdneho dvora ES vo veci 106/77 Simmenthal, ktorá bola potvrdená

v desiatkach ďalších rozsudkov Súdneho dvora EÚ/ES“.

5. Najvyšší súd k námietke sťažovateľky v kasačnej sťažnosti k (ne)aplikácii

smernice (Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1148 zo 6. júla 2016 o opatreniach

na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí a informačných systémov

v Únii, pozn.) krajským súdom argumentoval tým, že nemohol aplikovať uvedenú smernicu

a ani judikatúru Súdneho dvora Európskej únie z dôvodu, že ide o novo uvádzané námietky,

s ktorými sa krajský súd nemal možnosť vysporiadať. Táto argumentácia popiera

sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, ktorá je podložená uvedenými argumentmi a právnou

doktrínou stanovenou v ústave a procesnom kódexe, a to v Správnom poriadku (§ 122).

6. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol o porušení

jej označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru rozsudkami

krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 2), ktorý následne žiada zrušiť v celom rozsahu

a navrhuje vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľka v texte

ústavnej sťažnosti domáha aj vydania dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu až do rozhodnutia ústavného súdu

o tejto ústavnej sťažnosti, pretože zaplatenie pokuty by mohlo byť pre sťažovateľku

likvidačné a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, pretože

nemá priamy vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky. Naopak, závažná ujma hrozí

sťažovateľke.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 1 zákona o

ústavnom súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné

náležitosti predpísané (, a ) a či nie sú dané

dôvody na jej odmietnutie podľa . Ústavný súd zistil,

že v okolnostiach prípadu existuje viac ústavne relevantných príčin, z ktorých každá

osobitne znamená splnenie zákonom ustanovených podmienok na odmietnutie ústavnej

sťažnosti.

17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

18. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

19. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

21. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie

je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými

rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ).

23. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných

súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom

má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

III. 1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

24. Ústavný súd v úvode konštatuje, že ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

25. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na prerokovanie.

26. Je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti rozsudku

krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší

súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom

prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o rozsudku krajského súdu, keďže

kasačná sťažnosť predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (obdobne napr. ).

27. Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto

je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

28. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III. 2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

29. Čo sa týka rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že bez potreby

priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je potrebné

konštatovať, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti

návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, ). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

30. Sťažovateľke bola napadnutým rozhodnutím ministerstva financií uložená pokuta

v sume 20 000 € (sankcia na spodnej hranici zákonnej sadzby, pozn.) za porušenie § 35

ods. 2 zákona o hazardných hrách za propagovanie hazardných hier, na ktoré nemala

vydanú licenciu podľa tohto zákona (a zrejme ani oprávnenie podľa výpisu z Obchodného

registra Slovenskej republiky, pozri výpis, pozn.). V žalobe podanej krajskému súdu

sťažovateľka najmä namietala, že „nie je reálnym vykonávateľom práv spojených s držbou

doménových mien, najmä nemá žiaden faktický, technický, osobný a ani morálny dosah

na obsah webových stránok, ktoré boli napojené na doménové mená lottoland.sk

a onlinecasinoadvice.sk.“.

31. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ministerstva financií a okrem

iného v bode 35 konštatoval, že „nie pochýb o tom, že žalobca bol vlastníkom predmetných

domén a skutočnosť, že ich registroval pre tretiu osobu, nezbavovala ho povinnosti dozerať

na legálny obsah informácií dostupných na týchto doménach“(ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní zohľadnil, resp. zobral na vedomie aj ďalšie relevantné dôvody zamietnutia

žaloby krajským súdom a právneho posúdenia veci v časti IV, rozsudku krajského súdu,

ktoré sú jasné a zrozumiteľné, pozn.).

32. Najvyšší súd v rozsudku opísal právny a skutkových stav zistený správnym

orgánom (ministerstvom financií), ako aj závery formulované krajským súdom, námietky

sťažovateľky v kasačnej sťažnosti (body 9 až 16), vyjadrenie ministerstva financií

ako žalovaného (bod 17) a napokon svoje konkrétne závery zhrnul do bodov 18 až 33,

keď v nich odpovedal nielen na námietky sťažovateľky, ale aj citoval zodpovedajúcu právnu

úpravu [najmä (ďalej aj ,P“) a zákon o hazardných hrách,

pozn.]. Najvyšší súd v bode 25 a 26 jasne a zrozumiteľne odpovedal na argumenty

sťažovateľky uvedené v kasačnej sťažnosti a ústavný súd nepotrebuje z týchto záverov

podrobne citovať, pretože ich sťažovateľka dobre pozná. V prvom rade je naozaj

neštandardné, ak sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, neuvedie v žalobných

dôvodoch konkrétne pochybenia a dôvody nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov

v konaní pred krajským súdom, pretože naozaj, ako uviedol najvyšší súd, „správny súd

nevyhľadáva dôvody nezákonnosti za žalobcu“. Aj v ústavnej sťažnosti sťažovateľka svoje

všeobecné dôvody iba zopakovala, neuviedla, aké ustanovenia predmetnej smernice mali

mať prednosť pred platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky, a tiež dôvody

na podanie ústavnej sťažnosti vytvorila iba účelovo a zjavne neurčito. Sťažovateľka vôbec

neodôvodnila, v čom v okolnostiach prípadu spočíva ústavná intenzita nepoužitého výkladu

vnútroštátnej aplikácie únijného práva so silou smernice v jej prípade.

33. Kasačná sťažnosť je opravným prostriedkom v správnom súdnictve, ktorým

možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu ( ). Kasačná sťažnosť

je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak Správny súdny

poriadok neustanovuje inak ( ). Zákon však výslovne vymedzuje dôvody

kasačnej sťažnosti ( ), jej náležitosti ( ) a predpisuje i povinné zastúpenie

sťažovateľa advokátom ( ).

34. Tieto pravidlá týkajúce sa kasačnej sťažnosti majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím krajského súdu. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto

pravidlá budú aplikované. Otázku posúdenia prípustnosti kasačnej sťažnosti rieši zákon,

nie uvedená smernica. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)

prípustnosti kasačnej sťažnosti s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá označujú za danej situácie

1 0

kasačnú sťažnosť za neprípustnú. Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom

na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľky.

35. V prípade je zrejmé, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a obsahom základných práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Rozsudok najvyššieho

súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný

s aplikovanými ustanoveniami , resp. zákona o hazardných

hrách a ani s únijným právom a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,

ako sa to snažila pred ústavným súdom sťažovateľka namietať, a preto je z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu

v okolnostiach danej veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny

názor svojím vlastným. Sťažovateľka nepredkladá vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnu novú

argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny charakter.

36. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej

proti rozsudku najvyššieho súdu podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný

súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi v bode 6 tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu

1 1