Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 325/2019
PDF · 286.13 KB
No categories available
II. ÚS 325/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie vied, Hlinkova 3, Košice, IČO 00 586 951,
zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 S 45/2017-153, 2 S 72/2017-153, 2 S 73/2017-153, 2 S 74/2017-153,
2 S 75/2017-153 z 29. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. apríla 2019 v konaní sp. zn. 1 Sžfk 41/2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie vied o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie
vied, Hlinkova 3, Košice, IČO 00 586 951 (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 S 45/2017-153, 2 S 72/2017-153, 2 S 73/2017-153, 2 S 74/2017-153,
2 S 75/2017-153 z 29. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 30. apríla 2019 v konaní sp. zn. 1 Sžfk 41/2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 15. mája 2009
ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,
Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo aj „riadiaci orgán“, v citáciách
aj „žalovaný 1/“), v zastúpení Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie, Hanulova 5/B, Bratislava
(ďalej aj „agentúra“, spolu aj „žalovaní“; v citáciách aj „žalovaný 2/“), zmluvu o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku č. 023/2009/2.11/OPVaV na realizáciu aktivít projektu
s názvom „Centrum excelentnosti pre parazitológiu“.
3. V rámci realizácie projektu sťažovateľ vyhlásil verejné obstarávanie pod značkou
„03187-MST“ na predmet zákazky s názvom „Zariadenia na PCR a inkubátory“. Agentúra
vykonala kontrolu uvedeného verejného obstarávania a konštatovala, že postup verejného
obstarávania – podlimitnej verejnej súťaže nebol v súlade s metodickým pokynom CKO
č. 9, konštatovala porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, teda nezákonné
a/alebo diskriminačné podmienky účasti a/alebo kritériá na vyhodnotenie ponúk stanovené
v súťažných podkladoch a oznámení.
4. Na základe výsledkov vykonaného vládneho auditu doručila agentúra
sťažovateľovi 2. januára 2017 správy o zistenej nezrovnalosti č. N21600567/S03
z 29. decembra 2016, č. N21602576/S01 z 29. decembra 2016 (ďalej len „správa“)
spolu so žiadosťami o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120022/Z07
a č. 26220120022/Z08 z 29. decembra 2016 (ďalej spolu len „žiadosť“), na základe ktorých
požiadala o vrátenie časti poskytnutých finančných prostriedkov (v sume 42 545,17 €)
najneskôr do 21. februára 2017.
5. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 3. marca 2017 žalobu podľa prvej hlavy tretej
časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „SSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti správy a žiadosti, ich zrušenia
a zastavenia konania.
6. Krajský súd svojím napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa podľa § 97 a § 98
ods. 1 písm. g) SSP odmietol, keď dospel k záveru, že „Správa o zistenej nezrovnalosti
a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve, pretože samé o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov kontrolovaného subjektu“. Podľa názoru krajského súdu „Správu
a Žiadosť je nutné považovať za postup podľa § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z., teda
za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu
verejnej správy, ktoré samé o sebe nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo
deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu a ani sa ich priamo
nedotýkajú. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne
vyrovnanie a vytvára žalobcovi ako prijímateľovi príspevku priestor na vyjednávanie,
prípadne na dohodu o splátkach. Správa i Žiadosť sú vo svojej podstate len opatreniami
predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,
pretože právne postavenie žalobcu sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň
podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia vyzve
na dobrovoľné vrátenie príspevku začne voči žalobcovi správne konanie a uloží mu
povinnosť vrátiť 1,5 násobok sumy uvedenej vo výzve. Správa ani Žiadosť teda nie sú
konečnými autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach
žalobcu v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania
a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej správnej
žaloby je preto neprípustné.“.
7. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť
podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založil na dôvodoch
podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h) a j) SSP. Uviedol, že „rozhodnutím o odmietnutí žaloby
bez meritórneho prejednania veci súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje
rozhodnutie založil v rozpore s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom
posúdení veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, rozporné
a nepreskúmateľné. Krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces.“.
8. S poukazom na právne normy obsiahnuté v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“) sťažovateľ v kasačnej sťažnosti
argumentoval, že „Žiadosť... správa... na základe ktorých bola žalobcovi uložená korekcia
podľa § 27a ods. 1, resp. § 27a ods. 4 zák. č. 528/2008 Z. z. spočívajúca v povinnosti vrátiť
finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku ako 25 % korekcia z hodnoty
výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi správnymi aktmi –
rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do práv
a právom chránených záujmov žalobcu...“.
9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje aj na uznesenie z 28. apríla 2016
vo veci sp. zn. 5 Sžf 26/2014, v ktorom podľa jeho názoru najvyšší súd „jednoznačne
konštatoval, že správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť
vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva
na základe zák. č. 528/2008 Z. z., sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom
súdnictve“. Sťažovateľ poukazuje i na fakt, že v konaniach o žalobách proti správnym
aktom identickým so správou a žiadosťou krajské súdy priznávajú žalobám odkladný
účinok, čo je podľa jeho názoru dôsledkom toho, že ide o správne akty, „ktoré zasahujú
do práv prijímateľa NFP a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jeho právach...“.
10. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa svojím napadnutým uznesením
rozhodol tak, že jej nepriznal odkladný účinok a zamietol ju. Odmietol kumuláciu dôvodov
tak, ako ich v kasačnej sťažnosti sťažovateľ artikuloval. Zdôraznil (v bod 30 odôvodnenia
svojho rozhodnutia, pozn.), že „hoci... v niektorých prípadoch môže sťažovateľka na obranu
svojich práv využiť aj viaceré dôvody kasačnej sťažnosti zakotvené v citovanom ustanovení
(§ 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, pozn.), dôvody uvedené v § 440 S. s. p.
pod písmenami f) až h) a i) sa logicky vylučujú“. Preto sa v okolnostiach sťažovateľovej
veci najvyšší súd zameral len na tvrdený dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP (nezákonné
odmietnutie podania). V bode 36 odôvodnenia napadnutého uznesenia pritom poukázal
na prejudikatúru (sp. zn. 5 Sžf 26/2014 a sp. zn. 4 Sžf 56/2015), podľa ktorej správu
o zistenej nezrovnalosti podľa § 26 zákona č. 528/2008 Z. z. „je možné... považovať
za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený
v § 27a citovaného zákona“. S citovaným judikovaným právnym názorom sa najvyšší súd
stotožnil a zdôraznil, že „na aktuálnosti uvedených záverov nič nemení ani skutočnosť,
že boli vyslovené v procesnom prostredí zákona č. 99/1963 Zb... ktorý bol s účinnosťou
od 01. 07. 2016 nahradený v časti týkajúcej sa správneho súdnictva Správny súdnym
poriadkom. Ten totiž rovnako stanovuje neprípustnosť súdneho preskúmania rozhodnutí
predbežnej povahy, ktoré nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
konania (§ 7 písm. e/ S. s. p)“.
11. Ďalej najvyšší súd dôvodil v bodoch 41 a 42 odôvodenia svojho rozhodnutia tým,
že „skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu samo o sebe
ešte nezakladá povinnosť na strane sťažovateľa vrátiť finančné prostriedky... bol
postupom... zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov... nedošlo ešte
k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu
do právnej sféry sťažovateľa záväzným uložením právnej povinnosti... Ani skutočnosť,
že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej navýšenie v prípadnom
budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne informatívnej povahe správy
a žiadosti.“.
12. Najvyšší súd v závere konštatoval, že „sťažovateľom napadnuté správy a žiadosti
nie sú preskúmateľné správnym súdom, správny súd postupoval v súlade so zákonom,
keď žalobu podľa §98 ods. 1 písm. g) S. s. p. odmietol, a preto je potrebné kasačnú sťažnosť
postupom podľa § 457 ods. 2 a § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietnuť“.
13. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ cituje § 27a zákona
č. 528/2008 Z. z. a dôvodí, že «z ust. § 27a ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z... je teda zrejmé, že
ak riadiaci orgán bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného
príspevku alebo jeho časti a boli zistené porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania s možným vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je
povinný ex offo a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení
až 1,5 násobku sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, tj.
o vrátení až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve na vrátenie finančného príspevku
alebo jeho časti. Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Správa... ako aj žiadosť o vrátenie
NFP sú správne akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci a podpore
priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám krajský súd uvádza, práve
tieto akty sú „podkladovými rozhodnutiami“. Zo žiadosti o vrátenie FP je zrejmé, že
sťažovateľ ako prijímateľ nenávratného finančného príspevku podľa zákona o pomoci a
podpore bol v zmysle tohto zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti
poskytnutého príspevku na predmet zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ
nevráti v zmysle žiadosti o vrátenie FP, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol
násobku sumy uvedenej v spomenutej žiadosti. Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov,
ako aj Správa o zistenej nezrovnalosti, na základe ktorých bola sťažovateľovi uložená
korekcia podľa § 27a ods. 1, resp. § 27 ods. 4 zák. č. 528/2008 Z. z. spočívajúca v
povinnosti vrátiť finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku ako 25 %
korekcia z hodnoty výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi
správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a
zasahujú do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť
sťažovateľ ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Z vyššie
uvedeného je zrejmé, že závery všeobecných súdov, na základe ktorých žalobu o
preskúmanie zákonnosti Správy... a Žiadosti... odmietli, nemôžu obstáť.».
14. Aj v sťažnosti sťažovateľ odkazuje na rozhodnutie z 28. apríla 2016 vo veci
sp. zn. 5 Sžf 26/2014, v ktorom najvyšší súd zaujal postoj zhodný s právnym názorom
sťažovateľa o súdnej preskúmateľnosti správnych aktov, „na základe ktorých je
prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z
fondov Európskeho spoločenstva na základe zák. č. 528/2008 Z. z...“.
15. Sťažovateľ dodáva, že „pri absencii prieskumu týchto napádaných rozhodnutí
súdom vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany poskytovateľa dotácie, čo vytvára zároveň
priestor aj pre absenciu právnej istoty na strane prijímateľa... Uvedený stav podrýva
formálne hodnoty práva, na ktorých sú postavené piliere právneho poriadku
demokratického právneho štátu, pre ktorý je charakteristický princíp právnej istoty...“.
16. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej nálezom takto:
„1. Základné právo sťažovateľa Parazitologický ústav Slovenskej akadémie vied
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu
vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk/41/2018 zo dňa 30. 04. 2019 a
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/45/2017-153, 2 S/72/2017-153, 2
S/73/2017-153, 2 S/74/2017-153, 2 S/75/2017-153 zo dňa 29. 03. 2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk/41/2018
zo dňa 30.04.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/45/2017-153,
2 S/72/2017-153, 2 S/73/2017-153, 2 S/74/2017-153, 2 S/75/2017-153 zo dňa 29. 03. 2017
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR...“
17. Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu aj odklad vykonateľnosti oboch sťažnosťou
napadnutých rozhodnutí správnych súdov, „a to až do právoplatného skončenia
prejednania predmetnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.
II.
18. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd...
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského
súdu
24. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
25. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
26. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením
účastníkom konania právoplatnosť (§ 151 ods. 2 SSP), pretože správne súdnictvo
je po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) budované na báze
jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto
zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.
27. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej
[§ 147 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku], je proti nemu prípustná kasačná
sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (§ 438 ods. 1 SSP)] možno odôvodniť len tým,
že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny
súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
28. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prednáša proti obom
napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú
kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio
iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP
sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.
K samotnému súdnemu prieskumu správy ani žiadosti tak nedošlo. Takto malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho základného práva
na súdny prieskum zákonnosti správy i žiadosti, jeho práva na spravodlivé súdne konanie
i označených práv hmotnej povahy.
29. Ústavný súd už v inej veci iného sťažovateľa dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala
v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne
najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu jeho základným právam i právam
zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa § 461 SSP zamietol. Je tak naplnená
ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma
právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva
podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
(bližšie k dôvodom pozri III. ÚS 33/2018).
30. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona písm. a) o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť o nej.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
31. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
32. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré
sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
33. V odôvodnení tohto uznesenia, ktorým ústavný súd reagoval na časť sťažnosti
atakujúcu uznesenie krajského súdu o odmietnutí sťažovateľovej správnej žaloby,
je vysvetlené, že zásadná sťažnostná námietka má ústavne relevantnú povahu. Krajský súd
sa procesným odmietnutím sťažovateľovej správnej žaloby odmietol zaoberať dôvodmi
nezákonnosti správy i žiadosti tvrdenými v správnej žalobe. Ustálený fakt má podstatný
vplyv na základné práva sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy i čl. 36 ods. 1 a 2
listiny. Najvyšší súd následne v konaní o kasačnej sťažnosti meritórne preskúmal
sťažovateľom správne identifikovaný kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, ktorý
je vecne zacielený priamo na posúdenie zákonnosti odmietnutia podanej správnej žaloby.
34. Na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti zamietavému
uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musí ustáliť, či najvyšší súd ako súd kasačný
rozhodol zákonne. Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa s poukazom
na naplnenie hypotézy § 7 písm. e) SSP v okolnostiach súdenej veci (bod 38 až 40
odôvodnenia napadnutého uznesenia).
35. Podľa § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov
verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo
poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
konania.
36. Ústavný súd konštatuje, že práve podmienka absencie ujmy na subjektívnych
právach účastníka konania vyjadruje prienik množiny naplnenej zákonným vymedzením
povinnosti správnych súdov realizovať svoju kompetenciu a množiny prípadov, v ktorých je
ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti (nie zákonnosti) povinný poskytnúť
účinnú ochranu základnému právu zaručenému čl. 46 ods. 2 ústavy a nadväzne
i základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
37. Ústavný súd už konštatoval, že účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná
(m. m. III. ÚS 502/2015).
38. Zásadným pre ústavný súd je preto záver, či právne posúdenie veci, z ktorého
najvyšší súd vychádzal, zodpovedá § 7 písm. e) SSP, a tým v konečnom dôsledku
zodpovedá aj procesným základným právam sťažovateľa.
39. Posúdenie, či správa a žiadosť zasahujú do subjektívnych práv sťažovateľa, sa
musí opierať o pochopenie účelu a podstaty právnej úpravy obsiahnutej v zákone
č. 528/2008 Z. z., ktorej súčasťou je i úprava právnych vzťahov medzi riadiacim orgánom
(ministerstvo), resp. sprostredkovateľským orgánom (agentúra) a prijímateľom (sťažovateľ).
40. Po preskúmaní veci ústavný súd opakovane konštatuje (obdobne to konštatoval
vo veci III. ÚS 33/2018 a IV. ÚS 267/2018), že výzva adresovaná prijímateľovi podľa § 27a
ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. nie je zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti
prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú na predmet zákazky. Z pohľadu
subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita po doručení uvedenej výzvy
prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu o porušení pravidiel a postupov
verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom a prijímateľom spor,
ktorého riešenie spadá do pôsobnosti orgánu verejnej správy na úseku verejného
obstarávania, ktorým je Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len táto zložka
štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu
pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu
s pozitívnym záverom [§ 27a ods. 3 písm. a) a b) zákona č. 528/2008 Z. z.] zakladá
vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu pri ukladaní povinnosti prijímateľovi vrátiť
poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume podľa uvodzovacej vety § 27a ods. 3
zákona č. 528/2008 Z. z. (pozri aj bod 37 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu).
41. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vrchnostenské postavenie riadiaceho
orgánu nastúpi až vtedy, keď úrad v rámci realizácie vlastnej kompetencie (tiež)
vrchnostensky rozhodne, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania
skutočne došlo. Vo veci sťažovateľa však k uvedenému nedošlo, preto ústavný súd
konštatuje, že súdnej ochrany sa bude môcť sťažovateľ dovolávať až proti vrchnostenskému
záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania (teda proti rozhodnutiu
úradu), a následne aj proti vrchnostenskému záveru riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3
zákona č. 528/2008 Z. z. I tento poznatok dokazuje ústavnú akceptovateľnosť zamietavého
uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže súdna ochrana proti
vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľovi odopretá, iba ju musí
uplatniť v štádiu na to určenom (m. m. III. ÚS 33/2018, IV. ÚS 267/2018).
42. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľovi vznikne pri uplatnení právomoci
riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. a ktorou sťažovateľ
aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá v tomto prípade rozhodujúci
význam. Výzva podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z., ako aj eventuálne neskoršie
rozhodnutie riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. totiž musia byť
založené na rovnakom skutkovom základe i na rovnakom právnom posúdení správania
sťažovateľa. Preto aj iniciácia súdnej ochrany v správnom súdnictve proti rozhodnutiu
podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. nemôže byť odlišná v porovnaní so správnou
žalobou v prípade, ak by súdny prieskum výzvy podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.
prichádzal do úvahy.
43. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej
žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej
ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám
verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše,
etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet
zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľovi (prijímateľovi) právny priestor
pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne
dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom
obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona
č. 528/2008 Z. z.). Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv
sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne
neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol.
44. K obdobnému záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutými
právami hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a teda aj zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti v tejto jej časti ústavný súd dospel potom, čo dospel k záveru, že predmetným
rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo a nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry
sťažovateľa, preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite, ako aj návrhom na dočasné
opatrenie podľa § 129 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu