Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 325/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie vied, Hlinkova 3, Košice, IČO 00 586 951,

zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -153, -153, -153, -153,

-153 z 29. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. apríla 2019 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie vied o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť Parazitologického ústavu Slovenskej akadémie

vied, Hlinkova 3, Košice, IČO 00 586 951 (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy zaručeného a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -153, -153, -153, -153,

-153 z 29. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 30. apríla 2019 v konaní sp. zn. (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 15. mája 2009

ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,

Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo aj „riadiaci orgán“, v citáciách

aj „žalovaný 1/“), v zastúpení Agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie, Hanulova 5/B, Bratislava

(ďalej aj „agentúra“, spolu aj „žalovaní“; v citáciách aj „žalovaný 2/“), zmluvu o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku č. 023/2009/2.11/OPVaV na realizáciu aktivít projektu

s názvom „Centrum excelentnosti pre parazitológiu“.

3. V rámci realizácie projektu sťažovateľ vyhlásil verejné obstarávanie pod značkou

„03187-MST“ na predmet zákazky s názvom „Zariadenia na PCR a inkubátory“. Agentúra

vykonala kontrolu uvedeného verejného obstarávania a konštatovala, že postup verejného

obstarávania – podlimitnej verejnej súťaže nebol v súlade s metodickým pokynom CKO

č. 9, konštatovala porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, teda nezákonné

a/alebo diskriminačné podmienky účasti a/alebo kritériá na vyhodnotenie ponúk stanovené

v súťažných podkladoch a oznámení.

4. Na základe výsledkov vykonaného vládneho auditu doručila agentúra

sťažovateľovi 2. januára 2017 správy o zistenej nezrovnalosti č. N21600567/S03

z 29. decembra 2016, č. N21602576/S01 z 29. decembra 2016 (ďalej len „správa“)

spolu so žiadosťami o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120022/Z07

a č. 26220120022/Z08 z 29. decembra 2016 (ďalej spolu len „žiadosť“), na základe ktorých

požiadala o vrátenie časti poskytnutých finančných prostriedkov (v sume 42 545,17 €)

najneskôr do 21. februára 2017.

5. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 3. marca 2017 žalobu podľa prvej hlavy tretej

časti v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „SSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti správy a žiadosti, ich zrušenia

a zastavenia konania.

6. Krajský súd svojím napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa podľa § 97 a § 98

ods. 1 písm. g) odmietol, keď dospel k záveru, že „Správa o zistenej nezrovnalosti

a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, pretože samé o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov kontrolovaného subjektu“. Podľa názoru krajského súdu „Správu

a Žiadosť je nutné považovať za postup podľa , teda

za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu

verejnej správy, ktoré samé o sebe nemajú za následok založenie, zmenu, zrušenie alebo

deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu a ani sa ich priamo

nedotýkajú. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne

vyrovnanie a vytvára žalobcovi ako prijímateľovi príspevku priestor na vyjednávanie,

prípadne na dohodu o splátkach. Správa i Žiadosť sú vo svojej podstate len opatreniami

predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,

pretože právne postavenie žalobcu sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň

podmienka pre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia vyzve

na dobrovoľné vrátenie príspevku začne voči žalobcovi správne konanie a uloží mu

povinnosť vrátiť 1,5 násobok sumy uvedenej vo výzve. Správa ani Žiadosť teda nie sú

konečnými autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a povinnostiach

žalobcu v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania

a vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej správnej

žaloby je preto neprípustné.“.

7. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť

podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založil na dôvodoch

podľa , , a . Uviedol, že „rozhodnutím o odmietnutí žaloby

bez meritórneho prejednania veci súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje

rozhodnutie založil v rozpore s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom

posúdení veci. Napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, rozporné

a nepreskúmateľné. Krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil

žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho

práva na spravodlivý proces.“.

8. S poukazom na právne normy obsiahnuté v

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „“) sťažovateľ v kasačnej sťažnosti

argumentoval, že „Žiadosť... správa... na základe ktorých bola žalobcovi uložená korekcia

podľa , resp. spočívajúca v povinnosti vrátiť

finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku ako 25 % korekcia z hodnoty

výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi správnymi aktmi –

rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do práv

a právom chránených záujmov žalobcu...“.

9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje aj na uznesenie z 28. apríla 2016

vo veci sp. zn. , v ktorom podľa jeho názoru najvyšší súd „jednoznačne

konštatoval, že správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť

vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva

na základe , sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom

súdnictve“. Sťažovateľ poukazuje i na fakt, že v konaniach o žalobách proti správnym

aktom identickým so správou a žiadosťou krajské súdy priznávajú žalobám odkladný

účinok, čo je podľa jeho názoru dôsledkom toho, že ide o správne akty, „ktoré zasahujú

do práv prijímateľa NFP a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jeho právach...“.

10. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľa svojím napadnutým uznesením

rozhodol tak, že jej nepriznal odkladný účinok a zamietol ju. Odmietol kumuláciu dôvodov

tak, ako ich v kasačnej sťažnosti sťažovateľ artikuloval. Zdôraznil (v bod 30 odôvodnenia

svojho rozhodnutia, pozn.), že „hoci... v niektorých prípadoch môže sťažovateľka na obranu

svojich práv využiť aj viaceré dôvody kasačnej sťažnosti zakotvené v citovanom ustanovení

( , pozn.), dôvody uvedené v S. s. p.

pod písmenami f) až h) a i) sa logicky vylučujú“. Preto sa v okolnostiach sťažovateľovej

veci najvyšší súd zameral len na tvrdený dôvod podľa (nezákonné

odmietnutie podania). V bode 36 odôvodnenia napadnutého uznesenia pritom poukázal

na prejudikatúru (sp. zn. a sp. zn. ), podľa ktorej správu

o zistenej nezrovnalosti podľa „je možné... považovať

za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený

v § 27a citovaného zákona“. S citovaným judikovaným právnym názorom sa najvyšší súd

stotožnil a zdôraznil, že „na aktuálnosti uvedených záverov nič nemení ani skutočnosť,

že boli vyslovené v procesnom prostredí .. ktorý bol s účinnosťou

od 01. 07. 2016 nahradený v časti týkajúcej sa správneho súdnictva Správny súdnym

poriadkom. Ten totiž rovnako stanovuje neprípustnosť súdneho preskúmania rozhodnutí

predbežnej povahy, ktoré nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka

konania (§ 7 písm. e/ S. s. p)“.

11. Ďalej najvyšší súd dôvodil v bodoch 41 a 42 odôvodenia svojho rozhodnutia tým,

že „skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu samo o sebe

ešte nezakladá povinnosť na strane sťažovateľa vrátiť finančné prostriedky... bol

postupom... zatiaľ len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov... nedošlo ešte

k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu

do právnej sféry sťažovateľa záväzným uložením právnej povinnosti... Ani skutočnosť,

že neuhradením sumy uvedenej vo výzve hrozí sťažovateľovi jej navýšenie v prípadnom

budúcom konaní na 1,5 násobok, nemení nič na prevažne informatívnej povahe správy

a žiadosti.“.

12. Najvyšší súd v závere konštatoval, že „sťažovateľom napadnuté správy a žiadosti

nie sú preskúmateľné správnym súdom, správny súd postupoval v súlade so zákonom,

keď žalobu podľa §98 ods. 1 písm. g) S. s. p. odmietol, a preto je potrebné kasačnú sťažnosť

postupom podľa § 457 ods. 2 a § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietnuť“.

13. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ cituje § 27a zákona

č. a dôvodí, že «z ust. .. je teda zrejmé, že

ak riadiaci orgán bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného

príspevku alebo jeho časti a boli zistené porušenia pravidiel a postupov verejného

obstarávania s možným vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je

povinný ex offo a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení

až 1,5 násobku sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, tj.

o vrátení až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve na vrátenie finančného príspevku

alebo jeho časti. Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Správa... ako aj žiadosť o vrátenie

NFP sú správne akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci a podpore

priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám krajský súd uvádza, práve

tieto akty sú „podkladovými rozhodnutiami“. Zo žiadosti o vrátenie FP je zrejmé, že

sťažovateľ ako prijímateľ nenávratného finančného príspevku podľa zákona o pomoci a

podpore bol v zmysle tohto zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti

poskytnutého príspevku na predmet zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ

nevráti v zmysle žiadosti o vrátenie FP, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol

násobku sumy uvedenej v spomenutej žiadosti. Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov,

ako aj Správa o zistenej nezrovnalosti, na základe ktorých bola sťažovateľovi uložená

korekcia podľa , resp. spočívajúca v

povinnosti vrátiť finančnú hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku ako 25 %

korekcia z hodnoty výdavkov verejného obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi

správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a

zasahujú do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť

sťažovateľ ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Z vyššie

uvedeného je zrejmé, že závery všeobecných súdov, na základe ktorých žalobu o

preskúmanie zákonnosti Správy... a Žiadosti... odmietli, nemôžu obstáť.».

14. Aj v sťažnosti sťažovateľ odkazuje na rozhodnutie z 28. apríla 2016 vo veci

sp. zn. , v ktorom najvyšší súd zaujal postoj zhodný s právnym názorom

sťažovateľa o súdnej preskúmateľnosti správnych aktov, „na základe ktorých je

prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z

fondov Európskeho spoločenstva na základe ..“.

15. Sťažovateľ dodáva, že „pri absencii prieskumu týchto napádaných rozhodnutí

súdom vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany poskytovateľa dotácie, čo vytvára zároveň

priestor aj pre absenciu právnej istoty na strane prijímateľa... Uvedený stav podrýva

formálne hodnoty práva, na ktorých sú postavené piliere právneho poriadku

demokratického právneho štátu, pre ktorý je charakteristický princíp právnej istoty...“.

16. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa Parazitologický ústav Slovenskej akadémie vied

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

vlastníctva zaručené a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. 04. 2019 a

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -153, -153, 2

-153, -153, -153 zo dňa 29. 03. 2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30.04.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -153,

2 -153, -153, -153, -153 zo dňa 29. 03. 2017

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR...“

17. Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu aj odklad vykonateľnosti oboch sťažnosťou

napadnutých rozhodnutí správnych súdov, „a to až do právoplatného skončenia

prejednania predmetnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.

II.

18. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

21. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa a listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd...

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského

súdu

24. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

25. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj

m. m. , , , ).

26. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo

je po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto

zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

27. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

[ ], je proti nemu prípustná kasačná

sťažnosť ( ). Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu ( )] možno odôvodniť len tým,

že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny

súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

28. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ prednáša proti obom

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú

kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio

iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa

sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.

K samotnému súdnemu prieskumu správy ani žiadosti tak nedošlo. Takto malo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho základného práva

na súdny prieskum zákonnosti správy i žiadosti, jeho práva na spravodlivé súdne konanie

i označených práv hmotnej povahy.

29. Ústavný súd už v inej veci iného sťažovateľa dospel k záveru, že kasačná

sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala

v okolnostiach sťažovateľovej veci účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne

najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu jeho základným právam i právam

zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti

sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa zamietol. Je tak naplnená

ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa

(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu odníma

právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva

podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

(bližšie k dôvodom pozri ).

30. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona písm. a) o ústavnom súde

pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť o nej.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

31. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

32. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré

sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

33. V odôvodnení tohto uznesenia, ktorým ústavný súd reagoval na časť sťažnosti

atakujúcu uznesenie krajského súdu o odmietnutí sťažovateľovej správnej žaloby,

je vysvetlené, že zásadná sťažnostná námietka má ústavne relevantnú povahu. Krajský súd

sa procesným odmietnutím sťažovateľovej správnej žaloby odmietol zaoberať dôvodmi

nezákonnosti správy i žiadosti tvrdenými v správnej žalobe. Ustálený fakt má podstatný

vplyv na základné práva sťažovateľa zaručené a 2 i a 2

listiny. Najvyšší súd následne v konaní o kasačnej sťažnosti meritórne preskúmal

sťažovateľom správne identifikovaný kasačný dôvod podľa , ktorý

je vecne zacielený priamo na posúdenie zákonnosti odmietnutia podanej správnej žaloby.

34. Na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti zamietavému

uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musí ustáliť, či najvyšší súd ako súd kasačný

rozhodol zákonne. Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa s poukazom

na naplnenie hypotézy v okolnostiach súdenej veci (bod 38 až 40

odôvodnenia napadnutého uznesenia).

35. Podľa správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov

verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo

poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka

konania.

36. Ústavný súd konštatuje, že práve podmienka absencie ujmy na subjektívnych

právach účastníka konania vyjadruje prienik množiny naplnenej zákonným vymedzením

povinnosti správnych súdov realizovať svoju kompetenciu a množiny prípadov, v ktorých je

ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti (nie zákonnosti) povinný poskytnúť

účinnú ochranu základnému právu zaručenému a nadväzne

i základnému právu podľa .

37. Ústavný súd už konštatoval, že účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná

(m. m. ).

38. Zásadným pre ústavný súd je preto záver, či právne posúdenie veci, z ktorého

najvyšší súd vychádzal, zodpovedá , a tým v konečnom dôsledku

zodpovedá aj procesným základným právam sťažovateľa.

39. Posúdenie, či správa a žiadosť zasahujú do subjektívnych práv sťažovateľa, sa

musí opierať o pochopenie účelu a podstaty právnej úpravy obsiahnutej v zákone

č. , ktorej súčasťou je i úprava právnych vzťahov medzi riadiacim orgánom

(ministerstvo), resp. sprostredkovateľským orgánom (agentúra) a prijímateľom (sťažovateľ).

40. Po preskúmaní veci ústavný súd opakovane konštatuje (obdobne to konštatoval

vo veci a ), že výzva adresovaná prijímateľovi podľa § 27a

ods. 1 nie je zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti

prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú na predmet zákazky. Z pohľadu

subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita po doručení uvedenej výzvy

prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu o porušení pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom a prijímateľom spor,

ktorého riešenie spadá do pôsobnosti orgánu verejnej správy na úseku verejného

obstarávania, ktorým je Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“). Len táto zložka

štátneho mechanizmu je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu

pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu

s pozitívnym záverom [ a ] zakladá

vrchnostenské postavenie riadiaceho orgánu pri ukladaní povinnosti prijímateľovi vrátiť

poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume podľa uvodzovacej vety § 27a ods. 3

(pozri aj bod 37 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu).

41. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vrchnostenské postavenie riadiaceho

orgánu nastúpi až vtedy, keď úrad v rámci realizácie vlastnej kompetencie (tiež)

vrchnostensky rozhodne, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania

skutočne došlo. Vo veci sťažovateľa však k uvedenému nedošlo, preto ústavný súd

konštatuje, že súdnej ochrany sa bude môcť sťažovateľ dovolávať až proti vrchnostenskému

záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania (teda proti rozhodnutiu

úradu), a následne aj proti vrchnostenskému záveru riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3

I tento poznatok dokazuje ústavnú akceptovateľnosť zamietavého

uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže súdna ochrana proti

vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľovi odopretá, iba ju musí

uplatniť v štádiu na to určenom (m. m. , ).

42. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľovi vznikne pri uplatnení právomoci

riadiaceho orgánu podľa a ktorou sťažovateľ

aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá v tomto prípade rozhodujúci

význam. Výzva podľa , ako aj eventuálne neskoršie

rozhodnutie riadiaceho orgánu podľa totiž musia byť

založené na rovnakom skutkovom základe i na rovnakom právnom posúdení správania

sťažovateľa. Preto aj iniciácia súdnej ochrany v správnom súdnictve proti rozhodnutiu

podľa nemôže byť odlišná v porovnaní so správnou

žalobou v prípade, ak by súdny prieskum výzvy podľa

prichádzal do úvahy.

43. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej

žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej

ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám

verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše,

etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet

zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľovi (prijímateľovi) právny priestor

pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne

dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom

obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona

č. ). Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv

sťažovateľa zaručených a 2 a a 2 listiny, ako aj práva

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne

neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol.

44. K obdobnému záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutými

právami hmotnej povahy podľa a dodatkového protokolu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a teda aj zjavnej neopodstatnenosti ústavnej

sťažnosti v tejto jej časti ústavný súd dospel potom, čo dospel k záveru, že predmetným

rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo a nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry

sťažovateľa, preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite, ako aj návrhom na dočasné

opatrenie podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu