Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 474/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obce Vrbov,

Vrbov 204, zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13,

Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 31. mája 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Vrbov o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. júna 2018 doručená sťažnosť obce Vrbov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2016 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. februára 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel 5. mája 2010 ako

prijímateľ s Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,

Prievozská 2/B, Bratislava, ako poskytovateľom zmluvu o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku č. Z2214012015101, na základe ktorej bol sťažovateľovi poskytnutý

nenávratný finančný príspevok na realizáciu projektu s názvom „Rekonštrukcia námestia

a miestnych komunikácií v obci Vrbov“ (ďalej aj „projekt“).

3.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh zároveň vyplýva, že sťažovateľ na účely uzavretia

zmluvy na vykonanie stavebných prác v súvislosti s realizáciou projektu vykonal verejné

obstarávanie. Vyhlásenie verejného obstarávania vykonal sťažovateľ uverejnením

oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania pod značkou 06570-MUP vo Vestníku

verejného obstarávania č. 222/2009 z 19.novembra 2009.

3.2 V období od 7. novembra 2014 do 22. januára 2015 bola u sťažovateľa Úradom

pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad) vykonaná kontrola postupu zadávania podlimitnej

zákazky na uskutočnenie stavebných prác po uzavretí zmluvy na predmet zákazky

„Rekonštrukcia námestia a miestnych komunikácií v obci Vrbov“. Výsledkom kontroly

úradu bol protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní

č. 9918-7000/2014-OK/5 z 22. januára 2015 (ďalej aj „protokol“), v ktorom úrad

konštatoval pochybenie na strane sťažovateľa v súvislosti s priebehom verejného

obstarávania, ktoré mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania.

4. Žalobou z 27. marca 2015, doručenou krajskému súdu 30. marca 2015, sa

sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu úradu, a to

protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 9918-

7000/2014-OK/5 z 22. januára 2015.

5. Krajský súd svojím napadnutým uznesením konanie vedené pod sp. zn.

v súlade s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu zastavil a žiadnemu

z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení napadnutého

uznesenia, na ktoré poukazuje aj sťažovateľ vo svojej sťažnosti, krajský súd uvádza:

„... Podľa názoru súdu v konaní nebolo osvedčené splnenie podmienky žalobcu na podanie

žaloby - aktívnej legitimácie žalobcu, keďže táto nebolo podložená žiadnym konkrétnym

tvrdením o ukrátení no právach, ktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie

vychádzajúce z konkrétneho právneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu žalobcu

a zasiahlo do jeho právneho sféry alebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia... Súd

konštatuje, že zo žaloby nevyplýva, na akých konkrétnych subjektívnych právach bol

žalobca rozhodnutím, resp. postupom žalovaného ukrátený... V protokole zo dňa 22.01.2015

nebola žalobcovi uložená žiadna povinnosť, jeho obsahom sú len kontrolné zistenia a

oprávnenie žalobcu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam, pričom jeho výsledkom nebolo

uloženie povinnosti žalobcovi.“ V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd zároveň

poukazuje aj na tú skutočnosť, že sťažovateľom napadnutý správny akt nepodlieha súdnemu

prieskumu v rámci správneho súdnictva.

6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal odvolanie

a zároveň kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal, aby kasačný súd napadnuté uznesenie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie

odkladného účinku kasačnej sťažnosti.

7. O kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd svojím napadnutým

uznesením tak, že kasačnej sťažnosti nepriznal odkladný účinok a zamietol ju.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil

s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom uznesení, v zmysle

ktorého správny akt napadnutý sťažovateľom (protokol) nepodlieha súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, resp. nie je preskúmateľný súdom, a zároveň sa stotožnil s postupom

krajského súdu, keď tento najskôr posudzoval, či sťažovateľ je osobou oprávnenou na

podanie žaloby podľa prvej vety s poukazom na jeho tvrdenie o ukrátení

na jeho konkrétnych subjektívnych právach.

8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza:

«Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na arbitárnom, svojvoľnom a zjavne

neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, ktoré ma za následok porušenie

základných práv sťažovateľa, pretože sú založené na nesprávnom výklade, podľa ktorého

spôsobilým predmetom preskúmania v správnom súdnictve nemôže byť Protokol o výsledku

kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní... tj. že takýto Protokol neukracuje

sťažovateľa (a zároveň prijímateľa nenávratného finančného príspevku z fondov Európskej

spoločenstva) na jeho subjektívnych právach, neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, ani

nie je spôsobilý zasiahnuť do jeho právneho postavenia alebo spôsobiť zmenu alebo

dotknutie sťažovateľa na jeho právach, a to ani v kontexte možného uloženia korekcií

sťažovateľovi (prijímateľovi nenávratného finančného príspevku) podľa § 27a zákona

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskej spoločenstva...

Výklad právnych noriem zaujatý všeobecnými súdmi zásadne popiera ich význam

a účel, čím dochádza k porušeniu princípu právnej istoty, práva na spravodlivý proces

a práva na prístup k súdu zaručených a Dohovoru...

Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Protokol o výsledku kontroly dodržiavania

zákona o verejnom obstarávaní, ktorým Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej aj ako

„ÚVO“) rozhodol o tom, že sťažovateľ konal v rozpore so zákonom o verejnom

obstarávaní, je rozhodnutím, ktoré sa bezprostredne dotýka a zasahuje do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľa. Ide o správny akt, ktorý môže mať s poukazom na § 27a

zákona o pomoci a podpore priamy vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa...

Vyššie uvedený akt ÚVO má vo vzťahu k sťažovateľovi autoritatívnu povahu, nakoľko

§ 27a zákona o pomoci a podpore s ním spája právne účinky. Na základe záverov

uvedených v Protokole môže totiž riadiaci orgán v zmysle

vyzvať sťažovateľa ako prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na

predmet zákazky a v prípade, ak prijímateľ nevráti poskytnutý príspevok alebo jeho časť na

základe uvedenej výzvy, riadiaci orgán môže v zmysle

rozhodnúť o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve - takéto právoplatné

rozhodnutie by bolo exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné začať exekučné

konanie voči sťažovateľovi...

Napadnutý akt sa bezprostredne dotýka a zasahuje do práv a právom chránených

záujmov sťažovateľa. Na základe záverov uvedených v tomto správnom akte môže riadiaci

orgán vyzvať sťažovateľa ako prijímateľa NFP na jeho vrátenie, čím bude sťažovateľovi

uložená povinnosť vrátiť časť NFP v rozpore s právoplatným rozhodnutím o schválení NFP

a zmluvou o NFP, čím neoprávnene zasahuje do nadobudnutých práv sťažovateľa a jeho

ústavne zaručeného práva legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku, najmä

pokiaľ ide o jeho právo na poskytnutie nenávratného finančného príspevku, na ktoré

sťažovateľovi vznikol nárok v súlade s »

9. Podľa názoru sťažovateľa vyjadreného v sťažnosti „je nevyhnutné zaujatie

stanoviska Ústavného súdu k možnosti súdneho prieskumu Protokolu ÚVO a ústavne

konformného výkladu dotknutých ustanovení “.

10. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa obec Vrbov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, ods. 2 a podľa , ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21.02.2018

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -115 z 31.05.2016 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21.02.2018 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -115 z 31.05.2016

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 390,50 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

11. Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

12. Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľ odôvodňuje takto:

„Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre to,

aby bola vykonateľnosť touto sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, a to najmä

vzhľadom na to, že v dôsledku Protokolu, ktorý bol predmetom prieskumu pred všeobecnými

súdmi, môže byť majetok sťažovateľa postihnutý.“

II.

13. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a 2 a a 2 listiny, ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

18. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

20. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

23. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

24. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

25. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že

ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného

súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

26. Z v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vyplýva, že konanie na správnych súdoch

je jednoinštančné, a teda proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve

v zásade nie je prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Správny súdny

poriadok v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu kasačnú

sťažnosť, ktorá predstavuje opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských súdov a ktorá

v správnom súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania.

27. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mu

poskytuje zákon na ochranu jeho základných práv. Proti napadnutému právoplatnému

uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať kasačnú sťažnosť (čo aj využil), o ktorej

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

odmieta podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného

súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , I. US 27/04,1. ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležíte zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd

nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je

chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba

v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

29. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú

udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom

napadnutom uznesení a podľa ktorého správny akt, ktorým je v danom prípade protokol,

nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sám osebe nepredstavuje

zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. S poukazom na uvedené je

sťažovateľ toho názoru , že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom,

svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva.

30. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«49. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že

preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa

rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom

preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho

orgánu.

50. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť

(procesné), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu

musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať

reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne

právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

51. Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému

rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.

52. Kasačný súd vychádzajúc z dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, po oboznámení sa s obsahom pripojeného súdneho

a administratívneho spisu zistil, že Krajský súd v Bratislave správne najskôr posudzoval, či

žalobca je osobou oprávnenou na podanie žaloby podľa veta prvá

s poukazom na tvrdenie žalobcu o ukrátení na jeho konkrétnych subjektívnych právach.

53. Definičným znakom aktívnej legitimácie žalobcu je podľa ,

resp. § 178 ods.1 S. s. p. skutočnosť, že žalobou napadnuté rozhodnutie (Protokol) zasiahlo

do sféry subjektívnych práv a právom chránených záujmov žalobcu. V posudzovanej veci aj

podľa názoru kasačného súdu, žalobca tvrdenú aktívnu procesnú legitimáciu na podanie

žaloby nepodložil žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na jeho právach, ktorému by

korešpondovali jeho subjektívne oprávnenia vychádzajúce z konkrétneho právneho predpisu

a ktoré by ovplyvnilo jeho právnu pozíciu a zasiahlo do jeho právnej sféry alebo spôsobilo

zmenu jeho právneho postavenia.

54. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,

ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych

rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy

nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené

v ustanovení § 7 S. s. p. Predmetné ustanovenie v písmene a) až h) obsahuje taxatívny

výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu...

56. Protokol nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sám

o sebe nepredstavuje zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného

subjektu. Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe

právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv

sťažovateľa a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

57. Predmetný protokol je možné považovať podľa názoru senátu najvyššieho súdu

za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v §

27a citovaného zákona.»

31. V danom prípade sa najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení stotožnil

s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom uznesení, v zmysle

ktorého správny akt napadnutý sťažovateľom (protokol) nepodlieha súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, resp. nie je preskúmateľný súdom, a zároveň sa stotožnil s postupom

krajského súdu, keď tento najskôr posudzoval, či sťažovateľ je osobou oprávnenou na

podanie žaloby podľa prvej vety s poukazom na jeho tvrdenie o ukrátení

na jeho konkrétnych subjektívnych právach.

32. Úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v rámci správneho

súdnictva je nielen prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ale aj poskytnutie

účinnej ochrany „základných ľudských práv a slobôd... a oprávnených záujmov účastníkov

administratívneho konania“ ( ). Kľúčovou úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní veci sťažovateľa preto vzhľadom na citovaný

základný princíp konania pred správnym súdom bolo posúdenie, či je protokol spôsobilý

zasiahnuť do sféry subjektívnych práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, a v tejto

súvislosti aj posúdenie, či povaha označeného dokumentu pripúšťa jeho prieskum v rámci

správneho súdnictva.

33. V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom

generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade

preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon

výslovne z prieskumu vylučuje. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú

vymedzené v . Podľa Správneho súdneho

poriadku správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú

povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej

osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy

a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento

zákon neustanovuje inak.

34. Ústavný súd konštatuje, že obsahom protokolu sú výlučne zistené porušenia

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a oprávnenie sťažovateľa vyjadriť sa ku kontrolným

zisteniam. Protokol ako výsledok z vykonanej kontroly nie je individuálny správny akt

s vykonateľným výrokom, ktorého obsahom je rozhodnutie o právach, právom chránených

záujmoch a povinnostiach sťažovateľa. Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa ktorého „predmetný protokol

je možné považovať podľa názoru senátu najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie,

ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a citovaného zákona“.

35. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie namieta, že protokol „... má

vo vzťahu k sťažovateľovi autoritatívnu povahu, nakoľko § 27a zákona o pomoci a podpore

s ním spája právne účinky. Na základe záverov uvedených v Protokole môže totiž riadiaci

orgán v zmysle vyzvať sťažovateľa ako prijímateľa na

vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky a v prípade, ak

prijímateľ nevráti poskytnutý príspevok alebo jeho časť na základe uvedenej výzvy, riadiaci

orgán môže v zmysle rozhodnúť o vrátení až jeden a pol

násobku sumy uvedenej vo výzve - takéto právoplatné rozhodnutie by bolo exekučným

titulom, na základe ktorého by bolo možné začať exekučné konanie voči sťažovateľovi.“.

36. Ústavný súd k námietke sťažovateľa uvedenej v bode 35 tohto uznesenia uvádza,

že porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole môže byť

podľa o pomoci a podpore poskytovanej z fondov

Európskeho spoločenstva platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len „zákon

č. “) dôvodom, aby riadiaci orgán v súvislosti s riešením zistenej

nezrovnalosti pri použití pomoci z fondov Európskej únie uplatnil svoje dohľadové

i rozhodovacie právomoci, ktoré mu vyplývajú z , avšak až

v prípade, ak príslušný správny orgán zvolí na základe zistení z kontroly obsiahnutých

v protokole postup podľa a vyvodí z kontrolných zistení pre

sťažovateľa sankčný postih, bude rozhodnutie o uložení pokuty (ako aj tomuto rozhodnutiu

predchádzajúci postup správneho orgánu) preskúmateľné súdom, pretože až týmto

rozhodnutím dôjde k zásahu do práv a povinností sťažovateľa.

37. V súvislosti s uvedeným ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na časť

dôvodovej správy k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým bolo do zavedené ustanovenie

§ 27a, ktorá uvádza, že dotknutými právnymi normami «sa ustanovuje právo riadiaceho

orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, vyzvať prijímateľa,

aby vrátil príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa

má vrátiť, mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel

a postupov verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na

základe výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len

„úrad“), ktorý následne postupuje v súlade so o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží

pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto

rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým

uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné

rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na

účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.».

38. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho

napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je protokol potrebné považovať za podkladové

rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona

č. a ktoré nie je spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov

sťažovateľa, a teda nie je preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.

39. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu došiel

k záveru, že argumentácia sťažovateľa spochybňujúca ústavnú udržateľnosť právneho

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého protokol nie je individuálnym správnym aktom

spôsobilým vyvolať ujmu na právach sťažovateľa, je podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená, t. j. taká, ktorá a priori neumožňuje vysloviť porušenie sťažovateľom

označených základných práv zaručených a listinou a ani práv zaručených

dohovorom a dodatkovým protokolom. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd na identické

závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci (napr. IV. ÚS. 395/2018).

40. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

41. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa

a 2 a a 2 listiny a práva podľa dohovoru

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

43. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných

práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre

posúdenie časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenia svojich práv hmotnej

povahy ( a dodatkového protokolu) tým istým uznesením

najvyššieho súdu.

44. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak

povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením ().

45. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

46. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv

( a 2 , a 2 listiny) a práva ( dohovoru) procesnej

povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2

.

47. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného

opatrenia podľa ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018