Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 535/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Tomáš Suchý, PhD., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva na zákonného sudcu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -76 z 1. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12,

Banská Bystrica, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -76 z 1. decembra 2016 (ďalej

len ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej

len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3

a 5 rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana

Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Prípisom z 28. októbra 2019 v zmysle a

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) sudca I. senátu ústavného súdu Miloš Maďar predsedovi

ústavného súdu oznámil, že I. senát ústavného súdu, ktorého je členom, má rozhodovať

o ústavnej sťažnosti sťažovateľky a podľa jeho názoru boli splnené podmienky pre jeho

vylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie v tejto veci, keďže od roku 2002 (s výnimkou

približne 1,5 roka) je zamestnaný na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej

Bystrici, kde doteraz aktívne vykonáva pedagogickú a vedeckú činnosť. V tejto súvislosti

zároveň uviedol, že spravodlivosť má byť nielen vykonávaná, ale sa musí súčasne aj javiť,

že je vykonávaná (objektívne kritérium testu nestrannosti). Pokynom predsedu ústavného

súdu Ivana Fiačana z 29. októbra 2019 bolo oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. b)

rozvrhu práce pridelené na rozhodnutie podľa

do II. senátu ústavného súdu. Tento následne uznesením č. k. -6

z 21. novembra 2019 rozhodol, že sudca I. senátu ústavného súdu Miloš Maďar nie je

vylúčený z konania a rozhodovania v predmetnej veci, pretože po posúdení všetkých

dôvodov uvedených v oznámení sudcu Miloša Maďara dospel k záveru, že skutočnosti

uvádzané v oznámení sudcu I. senátu ústavného súdu Miloša Maďara v kontexte

rozhodovania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. nevzbudzujú

zo subjektívneho ani z objektívneho hľadiska akékoľvek oprávnené pochybnosti o jeho

nestrannosti.

4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd odmietol žalobu

sťažovateľky, ktorou sa domáhala v rámci správneho súdnictva proti Ministerstvu školstva,

vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) a proti Výskumnej

agentúre (ďalej aj „agentúra“) preskúmania zákonnosti a zrušenia „Správy o zistenej

nezrovnalosti“ (ďalej len „správa o nezrovnalosti“) zo 4. júna 2015 a „Žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov“ (ďalej len „žiadosť“) zo 4. júna 2015, ktorými jej agentúra

oznámila, že v súvislosti s jej poskytnutým nenávratným finančným príspevkom pre účely

spolufinancovania projektu „Budovanie infraštruktúry a modernizácia IKT na UMB

v Banskej Bystrici“ boli pri vykonaní vládneho auditu zistené nedostatky, a preto agentúra,

zastupujúc ministerstvo, žiadala o navrátenie časti z tohto poskytnutého finančného

príspevku.

5. Krajský súd napadnutým uznesením krajského súdu žalobu sťažovateľky

s poukazom na ako neprípustnú odmietol,

opierajúc sa o právne názory vyslovené v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2012 a sp. zn. z 8. júna 2016, z dôvodu,

že „... výsledné materiály z vykonanej kontroly a postup pri ich vypracovaní nepodliehajú

súdnemu prieskumu v rámci úpravy správneho súdnictva v ,

keďže nie sú rozhodnutím správneho orgánu...“ (pozri aj bod 20 napadnutého uznesenia

krajského súdu, pozn.).

6. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením najvyššieho súdu tak, že kasačnú sťažnosť

ako nedôvodnú zamietol, dôvodiac tým, že žalobou o preskúmanie zákonnosti napadnuté

dokumenty (správa o nezrovnalosti a žiadosť, pozn.) nie je možné považovať za správne

rozhodnutia, ktoré by podliehali súdnemu prieskumu zákonnosti v rámci správneho

súdnictva (v tejto súvislosti najvyšší súd uviedol v bode 10 napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, že predmetom konania je totožný skutkový právny stav posudzovaný

v iných konkrétnych konaniach a rozhodnutiach najvyššieho súdu, pozn.). Sťažovateľka tiež

v kasačnej sťažnosti žiadala, aby vec bola predložená na prejednanie a rozhodnutie veľkému

senátu najvyššieho súdu.

7. V ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta opätovne

ako niekoľkokrát predtým v prvom rade porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých

malo dôjsť v dôsledku podľa nej nezákonných rozhodnutí, a to napadnutého uznesenia

krajského súdu, ako aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky

nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu verejnej moci (správu

o nezrovnalosti a žiadosť), ktorými malo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia, a to len

z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. V tejto súvislosti

sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach

(sp. zn. z 25. augusta 2011 a sp. zn. z 28. apríla 2016) a tiež

na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 4. júla 2014, namieta porušenie

princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo

dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako. Zo strany krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo podľa názoru sťažovateľky aj k odňatiu jej práva na súdnu

ochranu.

8. Súčasne sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného

práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť práve

v dôsledku toho, že napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší

súd pre účely zjednotenia právneho názoru v zmysle zákonného imperatívu podľa § 22

ods. 1 písm. a) neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.12.2016, č. k. -76,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa ,

2. Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.12.2016, č. k.

-76, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, vedený vo

, do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 .

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a základného práva na zákonného sudcu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľka namieta, že k ich porušeniu

malo dôjsť v dôsledku podľa sťažovateľky nezákonného vylúčenia zo správneho súdneho

prieskumu úkonov orgánu verejnej moci (správy o nezrovnalosti a žiadosti), a to len

z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. Zároveň namietla

porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných

alebo dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako. K porušeniu

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť

tým, že napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší súd pre účely

zjednotenia právneho názoru neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.

19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a základného práva na zákonného sudcu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

20. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

21. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (, ,

).

22. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané (m. m. ).

23. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zisťoval,

či ochranu základných práv podľa a práva podľa dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu,

neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov

predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy.

24. Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou pred

ústavným súdom napadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase

jej priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti),

ktorý, tak ako to vyplýva aj z podanej ústavnej sťažnosti, napokon aj využila.

Podľa ústavného súdu kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach danej veci účinný

právny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne

preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší

súd rozhodol meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach

je nepochybne naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa

, čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať

o ochrane označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru, k porušeniu

ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, keďže o kasačnej sťažnosti

sťažovateľky proti nemu bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

25. Na základe uvedeného preto ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim

sa napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti

ústavnej sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a základného práva na zákonného sudcu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

26. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ).

27. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu)

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. ).

28. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v interakcii s námietkami sťažovateľky v kasačnej sťažnosti (bod 3), ako aj vyjadreniami

žalovaných ku kasačnej sťažnosti (body 4 a 5) odôvodnil najmä v bodoch 7 až 11 svoje

rozhodnutie takto:

«Najvyšší súd... ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti sťažovateľa

(§ 453 ods. 1 a 2 S.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 S.s.p. a po jej

preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

Kasačný súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už opakovane riešil spor

týkajúci sa právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutého úradného

listu.

Podľa § 464 ods. 2 S.s.p., ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej

veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom

na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu

stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.

Predmetom kasačného konania je totožný skutkový a právny stav, ktorý bol

predmetom konaní a rozhodnutí kasačného súdu č. k. z 10. mája 2018, č. k.

z 23. augusta 2017, č. k. z 8. augusta 2018, č. k.

z 22. augusta 2017, č. k. z 12. júna 2018, č. k. z 8. augusta

2018, č. k. z 27. septembra 2017 a č. k. z 21. júna 2017.

Kasačný súd sa s odôvodneniami týchto rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach,

v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 464 ods. 2 S.s.p. už ďalšie dôvody

neuvádza.

Osobitne k žiadosti žalobcu o predloženie veci veľkému senátu, kasačný súd uvádza,

že vzhľadom na vyššie citovanú konštantnú rozhodovaciu prax kasačného súdu vo veci

sťažovateľa, ako aj s poukazom na totožné závery uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k.

zo 14. februára 2017, zverejneného v zbierke stanovísk a rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR pod č. R 57/2018 a s poukazom na konštantnú rozhodovaciu prax

Ústavného súdu SR (napr. konania vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a pod.),

na predloženie veci veľkému senátu nebol zákonom predpokladaný dôvod (§ 22 S.s.p.).»

29. Ústavný súd preskúmal názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu, ako aj námietky sťažovateľky a pri predbežnom prerokovaní

ústavnej sťažnosti zistil, že citovaným napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo

byť v žiadnom prípade zasiahnuté do jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a ani do práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a ani jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože všeobecné súdy

o jej žalobe a kasačnej sťažnosti riadne a zákonne rozhodli v súlade s platným právnym

poriadkom.

30. Závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

možno považovať za jasné a zrozumiteľné a iba nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi

názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (napr. ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (). Namietané uznesenie najvyššieho súdu je podľa

posúdenia ústavného súdu ústavne udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti.

31. Opierajúc sa o uvedené, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

32. Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva

na zákonného sudcu ústavný súd odkazuje na konania vedené pred ústavným súdom

a odôvodnenia jeho rozhodnutí, ktoré sa spomínajú v závere bodu 27 tohto rozhodnutia,

ktoré sťažovateľka dobre pozná, keďže niektoré z nich sa jej osobne týkali a ide znova

už o opakujúce sa námietky sťažovateľky. Ústavný súd preto jej ústavnú sťažnosť aj v tejto

časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu