Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 33/2020
PDF · 177.01 KB
No categories available
I. ÚS 33/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou GEREG &
MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Ján Gereg, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 21/2018 z 30. mája 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 21/2018 z 30. mája 2018 (ďalej
len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 1611/2018 a bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa prerokovaná, preto bola
v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného
16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi
a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná v prvom
senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav
Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Martin (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 3 T 65/2015 z 18. apríla 2016
(ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej v dôsledku
porušenia povinností šoféra osobného motorového vozidla zrazil chodkyňu a spôsobil
jej zranenia. Proti rozsudku okresného súdu následne sťažovateľ podal odvolanie, ktoré
Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 To 87/2016 zo 6. októbra
2016 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“) podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“) zamietol. Uznesenie
krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol vydaním
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým podané dovolanie v zmysle § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
4. K podanému dovolaniu sťažovateľ uviedol, že ho podal z dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, ale ako vyplývalo z jeho dôvodov, kritike podrobil
aj tú skutočnosť, že odôvodnenie v uznesení krajského súdu nebolo v súlade s právami
sťažovateľa na jeho obhajobu: ,,... ak odvolací súd ani jednou vetou nekonštatoval, v čom
spočíva moje zlyhanie ako vodiča z hľadiska konkrétnych technických parametrov, ktoré
znalec zistil a ktoré boli v bezprostrednej príčinnej súvislosti pri strete mnou vedeného
osobného motorového vozidla s chodkyňou, teda som slovne vyjadril aj námietku vo vzťahu
k porušeniu môjho práva podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., takže bolo viac ako zrejmé,
v akom rozsahu a v ktorých častiach vymedzených § 371 podávam dovolanie. V ďalšom som
v dovolaní namietal aj skutočnosť vyplývajúcu z § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.“ Sťažovateľ
v súvislosti s uvedeným namietol, že najvyšší súd sa pri odmietnutí jeho dovolania obmedzil
len na skúmanie citácie § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku s tým, že podľa
najvyššieho súdu sťažovateľovo dovolanie smerovalo len ku skutkovým zisteniam, ktorými
napádal hodnotenie záverov znaleckého dokazovania, pričom táto okolnosť nemôže
zakladať dovolací dôvod.
5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi
závermi najvyššieho súdu v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, pretože už v podanom
dovolaní sťažovateľ uviedol, že si je vedomý toho, že podaným dovolaním nie je možné
skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku, ako ani nič na zistenom skutku meniť.
Uviedol, že v dovolaní sa dotýkal len procesnej relevantnosti znaleckého dokazovania,
ktorý podľa názoru sťažovateľa vychádzal výlučne z voľnej úvahy znalca. Z uvedeného
bol sťažovateľ toho názoru, že tento dôkaz bol nezákonný, a teda rozhodnutie v jeho veci
bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, teda
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. K tomu dodal: ,,Za tejto
situácie, ak sú moje dovolacie možnosti dané len prostredníctvom obmedzených procesných
práv daných trestným poriadkom, je porušené aj moje právo vyplývajúce zo základných
zásad trestného konania § 2 ods. 14 o rovnosti strán, ak ako fyzická osoba sa čo i len
okrajovo dotknem skutkových zistení v dovolaní, čo je neprípustné, žiadam o skutkové
hodnotenie, avšak na druhej strane takéto právo má generálny prokurátor alebo z podnetu
iného ministerstvo spravodlivosti.“ V závere tejto časti sťažovateľ uviedol, že nie je možné
konštatovať porušenie procesu bez odkazu na hmotnoprávny stav, pričom zdôrazňuje,
že najmä krajský súd ničím presvedčivým neodôvodnil, prečo sa stotožnil so závermi
okresného súdu uvedenými v rozsudku okresného súdu. V dôsledku absencie tejto
konštatácie došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na obhajobu, a to zakladá
dovolací dôvod nie len podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ale aj podľa § 371
ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku.
6. V závere sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci bolo porušené právo
na spravodlivý proces a v rámci neho právo na odôvodnenie rozhodnutia, že celý postup
bol v rozpore s ústavou a dohovorom, k čomu došlo práve preto, že sa vychádzalo
z procesne nie relevantného znaleckého posudku. Ďalej uviedol, že keďže z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu, ako ani z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva
žiadna konkrétna okolnosť, na základe ktorej mal sťažovateľ predpokladať porušenie
povinnosti chodkyňou ako poškodenou, je toho názoru, že bolo porušené jeho
právo na odôvodnenie rozhodnutia, a preto bol naplnený dovolací dôvod nielen podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ale aj podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného
poriadku.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo 21/18 z dňa 30.5.2018 došlo
k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, 2,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6 ods. 1.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo 21/18 z dňa
30.5.2018 a prikazuje tomuto súdu, aby vo veci znova rozhodol.“
8. Zároveň si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia,
a to za prípravu a prevzatie a podanie ústavnej sťažnosti spolu v sume 390,50 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
15. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
18. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých
sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
20. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ už raz napadol, a to ústavnou
sťažnosťou z 25. júla 2018, doručenou ústavnému súdu 27. júla 2018. Ústavný súd ústavnú
sťažnosť po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. I. ÚS 290/2018-17 z 15. augusta 2018
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. a)
zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je neprípustná z dôvodu, že sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
22. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd
opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.
Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých
sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo,
ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.
23. Zároveň ústavný súd uvádza, že sťažovateľ aj v predchádzajúcej ústavnej
sťažnosti, tak ako aj v predmetnej ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu v podstatnej časti namietal spôsob, formu, resp. nedostatok jeho
odôvodnenia, teda že najvyšší súd sa nezaoberal ním uvádzanými argumentmi, keďže ich
považoval za argumenty skutkové.
24. Na základe už uvedeného vyplýva, že predchádzajúca ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola v časti, ktorou namietal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, odmietnutá
uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 290/2018-17 z 15. augusta 2018 ako zjavne
neopodstatnená. Len pre doplnenie ústavný súd pripomína, že v zmysle jeho ustálenej
judikatúry o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti je možné hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
(súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu) a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 535/2019).
Predmetné rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí ústavnej sťažnosti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti preto v okolnostiach danej veci nie je možné považovať za
rozhodnutie ,,o podmienkach konania“, ktoré by bolo možné dodatočne splniť.
25. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietol ako neprípustnú v zmysle § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
26. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu