Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 33/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou GEREG &

MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Ján Gereg, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a 2, a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2, a

(ďalej len ,,ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2018 (ďalej

len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa prerokovaná, preto bola

v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného

16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi

a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola predbežne prejednaná v prvom

senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav

Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Martin (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. z 18. apríla 2016

(ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia

na zdraví podľa a

v znení neskorších predpisov v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej v dôsledku

porušenia povinností šoféra osobného motorového vozidla zrazil chodkyňu a spôsobil

jej zranenia. Proti rozsudku okresného súdu následne sťažovateľ podal odvolanie, ktoré

Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) uznesením sp. zn. zo 6. októbra

2016 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“) podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) zamietol. Uznesenie

krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol vydaním

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým podané dovolanie v zmysle § 382 písm. c)

odmietol.

4. K podanému dovolaniu sťažovateľ uviedol, že ho podal z dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. g) a i) , ale ako vyplývalo z jeho dôvodov, kritike podrobil

aj tú skutočnosť, že odôvodnenie v uznesení krajského súdu nebolo v súlade s právami

sťažovateľa na jeho obhajobu: ,,... ak odvolací súd ani jednou vetou nekonštatoval, v čom

spočíva moje zlyhanie ako vodiča z hľadiska konkrétnych technických parametrov, ktoré

znalec zistil a ktoré boli v bezprostrednej príčinnej súvislosti pri strete mnou vedeného

osobného motorového vozidla s chodkyňou, teda som slovne vyjadril aj námietku vo vzťahu

k porušeniu môjho práva podľa , takže bolo viac ako zrejmé,

v akom rozsahu a v ktorých častiach vymedzených § 371 podávam dovolanie. V ďalšom som

v dovolaní namietal aj skutočnosť vyplývajúcu z “ Sťažovateľ

v súvislosti s uvedeným namietol, že najvyšší súd sa pri odmietnutí jeho dovolania obmedzil

len na skúmanie citácie a s tým, že podľa

najvyššieho súdu sťažovateľovo dovolanie smerovalo len ku skutkovým zisteniam, ktorými

napádal hodnotenie záverov znaleckého dokazovania, pričom táto okolnosť nemôže

zakladať dovolací dôvod.

5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi

závermi najvyššieho súdu v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, pretože už v podanom

dovolaní sťažovateľ uviedol, že si je vedomý toho, že podaným dovolaním nie je možné

skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku, ako ani nič na zistenom skutku meniť.

Uviedol, že v dovolaní sa dotýkal len procesnej relevantnosti znaleckého dokazovania,

ktorý podľa názoru sťažovateľa vychádzal výlučne z voľnej úvahy znalca. Z uvedeného

bol sťažovateľ toho názoru, že tento dôkaz bol nezákonný, a teda rozhodnutie v jeho veci

bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, teda

dovolací dôvod podľa . K tomu dodal: ,,Za tejto

situácie, ak sú moje dovolacie možnosti dané len prostredníctvom obmedzených procesných

práv daných , je porušené aj moje právo vyplývajúce zo základných

zásad trestného konania § 2 ods. 14 o rovnosti strán, ak ako fyzická osoba sa čo i len

okrajovo dotknem skutkových zistení v dovolaní, čo je neprípustné, žiadam o skutkové

hodnotenie, avšak na druhej strane takéto právo má generálny prokurátor alebo z podnetu

iného ministerstvo spravodlivosti.“ V závere tejto časti sťažovateľ uviedol, že nie je možné

konštatovať porušenie procesu bez odkazu na hmotnoprávny stav, pričom zdôrazňuje,

že najmä krajský súd ničím presvedčivým neodôvodnil, prečo sa stotožnil so závermi

okresného súdu uvedenými v rozsudku okresného súdu. V dôsledku absencie tejto

konštatácie došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na obhajobu, a to zakladá

dovolací dôvod nie len podľa , ale aj podľa

ods. 1 písm. g) a i) .

6. V závere sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci bolo porušené právo

na spravodlivý proces a v rámci neho právo na odôvodnenie rozhodnutia, že celý postup

bol v rozpore s a dohovorom, k čomu došlo práve preto, že sa vychádzalo

z procesne nie relevantného znaleckého posudku. Ďalej uviedol, že keďže z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu, ako ani z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva

žiadna konkrétna okolnosť, na základe ktorej mal sťažovateľ predpokladať porušenie

povinnosti chodkyňou ako poškodenou, je toho názoru, že bolo porušené jeho

právo na odôvodnenie rozhodnutia, a preto bol naplnený dovolací dôvod nielen podľa § 371

ods. 1 písm. c) , ale aj podľa a Trestného

poriadku.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z dňa 30.5.2018 došlo

k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, 2,

Dohovoru, , SR ako aj Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6 ods. 1.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z dňa

30.5.2018 a prikazuje tomuto súdu, aby vo veci znova rozhodol.“

8. Zároveň si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia,

a to za prípravu a prevzatie a podanie ústavnej sťažnosti spolu v sume 390,50 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

15. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

16. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

18. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých

sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení

základných práv podľa a 2, a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

20. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ už raz napadol, a to ústavnou

sťažnosťou z 25. júla 2018, doručenou ústavnému súdu 27. júla 2018. Ústavný súd ústavnú

sťažnosť po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. -17 z 15. augusta 2018

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

21. Z už citovaného v spojení s

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je neprípustná z dôvodu, že sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

22. Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd

opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.

Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých

sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo,

ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

23. Zároveň ústavný súd uvádza, že sťažovateľ aj v predchádzajúcej ústavnej

sťažnosti, tak ako aj v predmetnej ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu v podstatnej časti namietal spôsob, formu, resp. nedostatok jeho

odôvodnenia, teda že najvyšší súd sa nezaoberal ním uvádzanými argumentmi, keďže ich

považoval za argumenty skutkové.

24. Na základe už uvedeného vyplýva, že predchádzajúca ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola v časti, ktorou namietal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, odmietnutá

uznesením ústavného súdu č. k. -17 z 15. augusta 2018 ako zjavne

neopodstatnená. Len pre doplnenie ústavný súd pripomína, že v zmysle jeho ustálenej

judikatúry o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti je možné hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

(súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu) a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. ).

Predmetné rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí ústavnej sťažnosti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti preto v okolnostiach danej veci nie je možné považovať za

rozhodnutie ,,o podmienkach konania“, ktoré by bolo možné dodatočne splniť.

25. Vzhľadom na už uvedené preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol ako neprípustnú v zmysle § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

26. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu