Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 290/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátskou kanceláriou AK Pekár, s. r. o., Kukučínova 24, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva byť stíhaný spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré

ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca, podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v trestnom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -221 z 18. apríla 2016, postupom

Krajského súdu v Žiline v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -243 zo 6. októbra 2016 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 30. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva byť stíhaný spôsobom ustanoveným zákonodarcom

len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca, podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-221 z 18. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -243 zo 6. októbra 2016 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 30. mája 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1

a ods. 2 písm. a) na tom skutkovom základe, že «dňa 21.12.2014 v čase

o 13.35 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. , evidenčného čísla

, ktorého majiteľom je spoločnosť po ceste I/65D -

Nová preložka v Martine, smerom od Turčianskych Teplíc do Žiliny pod vplyvom minimálne

0,65 promile alkoholu v krvi, pričom v križovatke tejto cesty s ulicou Č. Armády riadenou

v tom čase svetelnou signalizáciou, nevenoval dostatočnú pozornosť situácii v cestnej

premávke a okolnostiam, ktoré mohol predvídať, nesprávne reagoval na signál oranžovej

farby „POZOR!“, prípadne „STOJ!”, pri rýchlosti najmenej 73 km/hod. vošiel do

križovatky v ľavom priebežnom jazdnom pruhu, si neskoro všimol a nesprávne zareagoval

na to, že po priechode pre chodcov v tom čase sprava doľava z jeho smeru jazdy ide

chodkyňa..., následkom čoho došlo na priechode, v úrovni stredového deliaceho bieleho

pásu medzi jazdnými pruhmi, ku stretu prednej ľavej časti osobného motorového vozidla

a chodkyne..., následkom nárazu bola chodkyňa... odhodená na vozovku, vozidlo po nehode

narazilo do zvodidiel vpravo, pričom poškodená chodkyňa..., pri dopravnej nehode utrpela

zlomeninu ramienok sedacej kosti vľavo, zlomeniny panvičky bedrovej kosti vľavo

s centrálnou luxáciou, zlomeninu horného konce píšťaly vľavo vnútrokóbna kominutívna,

zlomeninu v oblasti zápästia vľavo, pomliaždenie a odreniny ľavého kolena a pomliaždenie

a odreniny ľavého stehna s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní minimálne 25 - 30

týždňov...».

Sťažovateľ bol odsúdený podľa s použitím

na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Podľa

písm. a) s použitím okresný súd

sťažovateľovi výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil mu

skúšobnú dobu na 3 roky. Podľa a s použitím

súd sťažovateľovi uložil aj trest zákazu činnosti vedenia motorových

vozidiel akéhokoľvek druhu na 5 rokov.

3. Krajský súd napadnutým uznesením zamietol odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu v plnom rozsahu stotožniac sa s rozsudkom okresného súdu a jeho

dôvodmi. Najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol dovolanie sťažovateľa podané proti

uzneseniu krajského súdu.

4. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv dôvodiac nedostatočným

odôvodnením rozsudku okresného súdu, uznesenia krajského súdu i uznesenia najvyššieho

súdu, keď sa tieto podľa neho dostatočne nevysporiadali v odôvodneniach rozhodnutí

s dôkazmi vykonanými v základnom konaní, resp. s odvolacími a následne dovolacími

námietkami. Konkrétne sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie

uviedol:

„V odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -221 zo dňa

18.04.2016 som namietal tú skutočnosť, že súd prvého stupňa vôbec neprihliadol, ani sa

nevysporiadal s výpoveďou svedka z prípravného konania... z vyššie

uvedenej svedeckej výpovede vyplýva, že som neporušil žiadnu mne zákonom uloženú

povinnosť (nakoľko som išiel na zelenú), a teda som nespáchal skutok, ktorý mi je kladený

za vinu...

V podanom odvolaní som namietol

vypracovaného znalcom ...

Voči uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. -243 zo dňa 06.10.2016

som podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR… uznesením sp. zn.

zo dňa 30.05.2018… Najvyšší súd sa argumentmi mnou uvádzanými vôbec nevysporiadal,

nakoľko ich považoval za argumenty skutkové...

S týmto záverom dovolacieho súdu sa nemožno stotožniť, nakoľko mnou uvádzané

námietky a argumenty sú podstatné pre rozhodnutie o mojej vine zo spáchania vyššie

uvedeného skutku a tým, že ich súd prvej inštancie, odvolací súd, ako aj dovolací súd

odignorovali, porušili moje právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na

odôvodnenie rozhodnutia.

Zdôrazňujem, že nenamietam hodnotenie dôkazov konajúcimi súdmi, ale nedostatok

odôvodnenia súdnych rozhodnutí...

Podstatou mojej námietky však je to, že z odôvodnenia odvolacieho súdu je zrejmé,

že sa vôbec nevysporiadal s mojimi námietkami k znaleckému posudku

…

Z napadnutých rozsudkov nie je zrejmé, prečo som bol uznaný vinným, keď súd prvej

inštancie expressis verbis uviedol (str. 10 rozsudku súdu prvého stupňa), že obvinená

vstúpila na prechod pre chodcov na červenú. Mám za to, že pri posudzovaní mojej viny

konajúce súdy nevyhodnotili príčinnú súvislosť tejto okolnosti vo vzťahu k spôsobenému

následku, t.j. vzniku ťažkej ujmy poškodenej na zdraví (resp. z odôvodnenia napadnutých

rozhodnutí to vôbec nevyplýva), čo je zrejmé aj pri konečnej úvahe súdu prvého stupňa

o mojej vine (str. 11 ods. 2 rozsudku súdu prvého stupňa), kde súd konštatuje, že som nedal

prednosť chodkyni, poškodenej , prechádzajúcej v tom čase po riadne

vyznačenom priechode pre chodcov (ale na červenú!!!). Je teda zrejmé, že súd (a to ani

odvolací a dovolací) dostatočne nevyhodnotil podiel poškodenej na spôsobenom škodlivom

následku, pri posudzovaní mojej viny. Uvedený nedostatok odôvodnenia je porušením

môjho práva na spravodlivý proces...

Vzhľadom k tomu, že príčin dopravnej nehody, posudzovanej v tomto konaní, bolo

viac, konajúce súdy boli povinné hodnotiť každú príčinu osobitne, pokiaľ ide o jej význam

pre vznik škodlivého následku...

Prvostupňový súd konštatoval, že som nebol spôsobilý viesť motorové vozidlo,

nakoľko som bol po nehode podrobený dychovej skúške s výsledkom 0,31 mg/l a túto

skutočnosť považoval aj za jednu z príčin dopravnej nehody…

Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, ktoré dôkazy preukazujú, že

som viedol vozidlo v stave vylučujúcom spôsobilosť.

Ja na tomto mieste podotýkam, že stavom vylučujúcim spôsobilosť (akceptovaným

právnou doktrínou) je z medicínskeho hľadiska, ak hladina alkoholu v krvi dosiahne 0,4762

mg/l etanolu vo vzduchu, t.j. hladina alkoholu 1 promile (napr. Burda E., Čentéš J., Kolesár

J., Záhora J., . Osobitná časť. Komentár. Bratislava: C.H Beck. 2011. str.

930). Samozrejme, že nie je vylúčené, že stav vylučujúci spôsobilosť môže nastať aj pri

nižšej, či naopak vyššej hladine alkoholu v krvi. Práve preto je potrebné túto skutočnosť

v každom prípade individualizovať. Toto však súdy vo svojich odôvodneniach opomenuli.

Súd prvého stupňa vychádzal z odborného posúdenia

č. 7/2015…, aj keď z tejto časti vôbec nevyplýva, že by znalec konštatoval existenciu stavu

vylučujúceho spôsobilosť v mojom prípade. Znalec konštatoval vplyvy hladiny alkoholu

v krvi 0,31 mg/l (0.68 promile) na ľudský organizmus vo všeobecnosti (!!!)…

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani to, prečo konajúce súdy

považovali prekročenie maximálnej rýchlosti o 3 km/h (maximálna povolená rýchlosť bola

70 km/h a ja som podľa súdu šiel 73 km/h) za porušenie dôležitej povinnosti. Podľa názoru

súdnej praxe sa musí jednať o podstatné prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, aby

bolo možné hovoriť o porušení dôležitej povinnosti…

Nevysporiadaním sa s vyššie uvedenými argumentmi bolo zo strany Okresného súdu

Martin, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR porušené moje právo…

Takéhoto porušenia sa dopustil odvolací súd, ktorý odignoroval moju argumentáciu

uvedenú v odvolaní...“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Postupom Okresného súdu Martin a jeho rozsudkom č. k. -221 zo dňa

18.04.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo a to právo na súdnu

ochranu podľa , právo byť stíhaný spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením č. k. -243 zo dňa

06.10.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo a to právo na súdnu

ochranu podľa , právo byť stíhaný spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom Najvyššieho súdu SR a jeho uznesením sp. zn. zo dňa

30.05.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a to právo a to právo na súdnu

ochranu podľa , právo byť stíhaný spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 30.05.2018.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.

-243 zo dňa 06.10.2016.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Martin č. k.

-221 zo dňa 18.04.2016 a vracia mu vec na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

10. V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu nie je v právomoci

ústavného súdu realizovať prieskum sťažovateľom namietaného postupu a rozsudku

okresného súdu, ktorých prieskum bol predmetom odvolacieho konania vedeného krajským

súdom. Preto ústavný súd podľa odmietol sťažnosť

v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

13. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ).

14. Podstatnou sťažnostnou námietkou sťažovateľa bolo práve nedostatočné

odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorý sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s jeho

odvolacími námietkami proti rozsudku okresného súdu, keď v odôvodnení svojho uznesenia

uviedol, že „Pokiaľ ide o dôvody odvolania obžalovaného, tieto sú totožné s jeho

obhajobou v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozsudku vyložil, prečo neakceptoval obhajobu obžalovaného a prečo dospel k

záveru, že obžalovaný spáchal prečin ublíženia na zdraví tak, ako je to uvedené vo výroku

napadnutého rozsudku. Okresný súd svoje rozhodnutie o vine obžalovaného riadne

a zodpovedajúco odôvodnil vo svojom rozsudku, preto v podrobnostiach krajský súd

odkazuje na toto odôvodnenie.“. Podľa sťažovateľa nie je dostatočné ani odôvodnenie

uznesenia najvyššieho súdu, ktorý jeho dovolaciu námietku zhodnú so sťažnostnou

námietkou voči uzneseniu krajského súdu neakceptoval, keď uviedol: „Dovolanie

obvineného smeruje ku skutkovým zisteniam, napáda hodnotenie záverov znaleckého

dokazovania, ktorá okolnosť nemôže zakladať dovolací dôvod.“

15 Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, ako aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99) považoval lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského

súdu za zachovanú, a preto meritórne posúdil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

napadnuté uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku okresného súdu, uznesením

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu konštatuje, že argumentácia sťažovateľa nie

je spôsobilá spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutia

krajského súdu a najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či

urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

17. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného

súdu, z ktorého je zrejmé, že odvolacie námietky sťažovateľa proti rozsudku okresného

súdu, tak ako to konštatoval aj krajský súd, sa zhodovali s jeho obhajobou v základnom

konaní, s ktorou sa okresný súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal, s čím sa krajský súd

plne stotožnil. Preto sťažnostné argumenty o nedostatočnom odôvodnení uznesenia

krajského súdu nie sú spôsobilé založiť možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

predmetným uznesením krajského súdu.

18. Pokiaľ sťažovateľ v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu obdobne ako

v sťažnosti s poukazom na jednotlivé dôkazy vykonané v základnom konaní a ich

hodnotenie okresným súdom namieta stotožnenie sa krajského súdu s týmito závermi

a nevysporiadanie sa s jeho odvolacími argumentmi, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

ústavne akceptovateľným spôsobom takto koncipované dovolacie argumenty nevyhodnotil

ako spôsobilé naplniť sťažovateľom označený dovolací dôvod.

19. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

uznesením krajského súdu ani uznesením najvyššieho súdu, odmietol jeho sťažnosť v tejto

časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018