Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 529/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora, s. r. o.,

Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a podľa a 2 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. 6 S 1, 2, 3/2017, -183 z 25. januára 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len ,a“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a podľa

čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

č. k. 6 S 1, 2, 3/2017, -183 z 25. januára 2017 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. júna 2019 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 bola predbežne

prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu)

a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala

v konaní vo veci samej na základe ňou podanej správnej žaloby ako žalobkyňa proti

žalovanému Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej

len ,,ministerstvo“). Podanou žalobou na krajskom súde sa sťažovateľka domáhala

preskúmania zákonnosti správnych aktov – Záver z opätovnej administratívnej kontroly

dokumentácie k verejnému obstarávaniu č. MPVR-2015-2562 z 25. novembra 2015,

Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov za porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania – výzva č. MPRV-2015-1499/26595-1 z 15. decembra 2015, Žiadosť

o vrátenie finančných prostriedkov č. 22110120518/Z02 zo 16. decembra 2015 (ďalej len

,,žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov“) a Správa o zistenej nezrovnalosti

č. N21502157/S01 z 3. decembra 2015 (ďalej len ,,správa o zistenej nezrovnalosti“), ktoré

vydalo ministerstvo ako riadiaci orgán pre Regionálny operačný program. Uvedené správne

akty boli vydané v nadväznosti na opätovnú administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej

zákazky na zabezpečenie dodávok tovaru v súvislosti so schváleným projektom

,,Rekonštrukcia Základnej školy s Materskou školou v “. S cieľom

zabezpečenia tohto projektu sťažovateľka 15. marca 2010 s ministerstvom uzavrela zmluvu

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 2211012051801 v znení dvoch dodatkov

z 1. júla 2010 a 15. júna 2011, na základe ktorej bol sťažovateľke schválený nenávratný

finančný príspevok v celkovej sume 1 056 642,40 €.

4. Krajský súd napadnutým uznesením sťažovateľkinu žalobu ako neprípustnú podľa

v celom rozsahu odmietol. Odôvodnil

to tým, že správa o zistenej nezrovnalosti a ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky,

pretože nie sú konečným rozhodnutím – individuálnym správnym aktom o právach

a povinnostiach sťažovateľky, ale len opatrením predbežnej povahy. Preto nepodliehajú

súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva.

4.1 Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú

sťažnosť. O nej najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že kasačnú sťažnosť ako

nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd sa stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými v jeho

napadnutom uznesení, zároveň poukázal aj na svoje skoršie rozhodnutia, z ktorých vyplýva,

že správa o zistenej nezrovnalosti a ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, v tomto prípade

sťažovateľky.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že k porušeniu ňou namietaných

základných práv podľa a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo v dôsledku toho,

že v predmetnej veci neboli splnené zákonné podmienky pre odmietnutie ňou podanej

žaloby a pre zamietnutie sťažovateľkou následne podanej kasačnej sťažnosti. V oboch

prípadoch sú podľa sťažovateľky rozhodnutia súdov založené na nesprávnom právnom

posúdení veci, čím podľa nej v jej veci došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom,

pričom napadnuté uznesenia považuje tiež za nedostatočne odôvodnené, rozporné

a nepreskúmateľné.

6. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka vyjadrila svoj nesúhlas so závermi

krajského súdu a najvyššieho súdu uvedenými v napadnutých uzneseniach, že správa

o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov sťažovateľku

neukracujú na jej právach a nie sú spôsobilé zasiahnuť do jej právneho postavenia. Považuje

takýto výklad za nesprávny a arbitrárny.

7. Sťažovateľka poukazovala na to, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť

o vrátenie finančných prostriedkov, na základe ktorých bola vyzvaná vrátiť finančnú

hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku, sú podľa jej názoru nepochybne

individuálnymi správnymi aktmi, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do jej práv

a právom chránených záujmov. Uviedla, že môžu mať za následok vznik ujmy

na jej subjektívnych právach. Dodala, že ak ako prijímateľka na ich základe nevráti

poskytnutý príspevok alebo jeho časť, tak následne príslušný riadiaci orgán – ministerstvo

obligatórne rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej v týchto správnych

aktoch, pričom takéto následne vydané právoplatné rozhodnutie by už bolo exekučným

titulom, na základe ktorého by bolo možné začať proti sťažovateľke exekučné konanie.

S poukazom na uvedené preto sťažovateľka zastáva názor, že ňou podanou žalobou

napadnuté správne akty podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva a krajský súd

a najvyšší súd tak svojimi napadnutými uzneseniami nezákonne vylúčili tieto správne akty

zo správneho súdneho prieskumu. V tejto súvislosti zároveň sťažovateľka, poukazujúc

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016, namietala

aj porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní,

že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako.

8. Na záver sťažovateľka uviedla, že na základe uvedeného nie je možné správu

o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov považovať za správne

akty, ktoré by mali byť vylúčené zo súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva.

Odôvodňuje to tiež tým, že pri absencii ich prieskumu súdom vzniká priestor pre ľubovôľu

zo strany poskytovateľa dotácie, čo zároveň vytvára priestor pre absenciu právnej istoty

na strane sťažovateľky ako prijímateľa.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ods. 2 a podľa , ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 26.06.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. , -183 zo dňa 25.01.2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26.06.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. , -183

zo dňa 25.01.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

10. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v zmysle § 129 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) odložil

vykonateľnosť napadnutých uznesení do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu vo veci podanej ústavnej sťažnosti. Odôvodnila to tým, že v dôsledku

správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli

predmetom prieskumu zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu, môže byť postihnutý

majetok sťažovateľky. Zároveň dodala, že v danom prípade odklad vykonateľnosti

napadnutých uznesení nie je v rozpore s verejným záujmom a ujma hroziaca sťažovateľke

je väčšia ako prípadná ujma, ktorá by odložením vykonateľnosti hrozila tretím osobám.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 .

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16.1 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17.1 Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

20. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľkinho základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a podľa a 2

listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. K porušeniu ňou označených práv malo

dôjsť v dôsledku toho, že v predmetnej veci podľa sťažovateľky neboli splnené zákonné

podmienky pre odmietnutie ňou podanej žaloby a pre zamietnutie sťažovateľkou následne

podanej kasačnej sťažnosti. V oboch prípadoch sú podľa sťažovateľky rozhodnutia súdov

založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čím u nej došlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom. Napadnuté uznesenia považuje za nedostatočne odôvodnené, rozporné

a nepreskúmateľné. Zároveň vyjadrila svoj nesúhlas so závermi krajského súdu

a najvyššieho súdu, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov sťažovateľku neukracujú na jej právach a nie sú spôsobilé zasiahnuť

do jej právneho postavenia. Takýto výklad považuje za nesprávny a arbitrárny a zastáva

názor, že krajský súd a najvyšší súd svojimi napadnutými uzneseniami nezákonne vylúčili

tieto správne akty zo správneho súdneho prieskumu.

III.1 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

a podľa a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

22. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

24. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľky vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

25. Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého uznesenia

krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase jej

priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti), ktorý, tak ako to vyplýva

aj z podanej ústavnej sťažnosti, využila. Podľa ústavného súdu kasačná sťažnosť

predstavuje v okolnostiach danej veci účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého

bol následne najvyšší súd oprávnený a aj povinný vecne preskúmať napadnuté uznesenie

krajského súdu, čo aj urobil, o čom svedčí skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol meritórne,

a to tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Za daných okolností je nepochybne naplnená

ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa ,

čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených

základných práv podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu.

26. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť

odmietol s poukazom na , a to pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a podľa a 2 listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

27. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách ().

27.1 V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný

súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu

žalobu sťažovateľky s poukazom na tú skutočnosť, že správa o zistenej nezrovnalosti

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.

28. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

29. Podstatou správneho súdnictva je poskytnutie ochrany právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy,

pričom správny súd rozhoduje aj v ďalších veciach ustanovených Správnym súdnym

poriadkom. V správnom súdnictve správne súdy na základe žalôb preskúmavajú najmä

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných

zásahov orgánov verejnej správy. Správny súd nezisťuje skutkový stav veci.

29.1 Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade

znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané

správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah

právomocí pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou

enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne

súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v .

30. Podľa správne súdy nepreskúmavajú

rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej,

procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych

právach účastníka konania. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu

vyjadreného v jeho napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu o zistenej

nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov potrebné považovať

za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu vzhľadom na postup uvedený

v o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho

spoločenstva v platnom znení (ďalej len ,,“), nie sú spôsobilé

zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky, a teda nie sú preskúmateľné

súdom v rámci správneho súdnictva.

31. S poukazom na námietky uvádzané sťažovateľkou na tomto mieste ústavný súd

po preskúmaní napadnutého uznesenia musí uviesť, že sa s nimi nie je možné stotožniť.

Najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom a tiež pomerne obšírne (body 33 až 52

napadnutého uznesenia) vysporiadal s otázkou možnosti, resp. nemožnosti priameho zásahu

do práv sťažovateľky v dôsledku vydaných správnych aktov, a to správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, a následne na to aj s otázkou

ich preskúmateľnosti, resp. nepreskúmateľnosti v rámci správneho súdnictva.

31.1 Najvyšší súd aj s poukazom na relevantné ustanovenia

dospel k záveru, že v prípade správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov ide len o podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu.

Ako podstatný je potrebné uviesť záver, že na základe nich priamo sťažovateľke nevzniká

povinnosť vrátiť finančné prostriedky (bola na to len vyzvaná). Táto povinnosť vzniká

až na základe následného právoplatného rozhodnutia riadiaceho orgánu (záväzným

uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné

prostriedky). Až takéto rozhodnutie by bolo spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv

sťažovateľky a vzhľadom na to by, ak by ho sťažovateľka považovala za nezákonné,

následne bolo aj preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

31.2 Keďže je sťažovateľke obsah napadnutého uznesenia dobre známy, ústavný súd

ho bližšie v podrobnostiach na tomto mieste už nebude rozvádzať. Za podstatné však

považuje dodať, že najvyšší súd sa v bode 52 napadnutého uznesenia zároveň vysporiadal

aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa opačného názoru najvyššieho súdu v obdobnej

veci vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu pod sp. zn. z 28. apríla 2016.

K tomu sa vyjadril, že v danom prípade išlo len o ojedinelé rozhodnutie, ktoré je výnimkou

z už ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zároveň uviedol aj iné svoje

rozhodnutia, ktoré tvoria súčasnú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a na ktoré

nadväzuje aj napadnuté uznesenie, z ktorých vyplýva záver o nepreskúmateľnosti

uvedených správnych aktov súdom v rámci správneho súdnictva. Podľa názoru ústavného

súdu preto nie je možné závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne či svojvoľné.

31.3 Vychádzajúc z uvedeného preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné

napadnuté uznesenie označiť za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré

by bolo založené na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich

podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Z ústavnoprávneho hľadiska nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého uznesenia.

Je ho možné označiť za ústavne konformné, bez znakov svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo

ústavnej neudržateľnosti. Jeho vydaním sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože všeobecné súdy o jej žalobe a kasačnej sťažnosti riadne a zákonne

rozhodli v súlade s platným právnym poriadkom. Obdobne ústavný súd už v minulosti

rozhodol napríklad aj vo veciach vedených pod sp. zn. , či sp. zn.

. Zároveň je na tomto mieste k sťažovateľkou uvedenej žiadosti o odklad

vykonateľnosti napadnutých uznesení len v krátkosti možné dodať, že keďže tieto

nepredstavovali priamu hrozbu zásahu do jej práv, táto požiadavka bola úplne

neopodstatnená.

32. S poukazom na uvedené závery ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

33. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti zároveň namietala aj porušenie práva

na ochranu majetku garantovaného , ako aj dodatkového protokolu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. „Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi

priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“

(). „Tento článok nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo

samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje

sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské

i zahraničné a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo

vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý

má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

34. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

a práva podľa dodatkového protokolu, preto ústavný súd odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

35. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu