Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 529/2020
PDF · 491.64 KB
No categories available
I. ÚS 529/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora, s. r. o.,
Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 S 1, 2, 3/2017, 6 S 10/2016-183 z 25. januára 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 52/2017 z 26. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľky
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“),
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)
č. k. 6 S 1, 2, 3/2017, 6 S 10/2016-183 z 25. januára 2017 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžfk 52/2017 z 26. júna 2019 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 bola predbežne
prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu)
a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v konaní vo veci samej na základe ňou podanej správnej žaloby ako žalobkyňa proti
žalovanému Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ministerstvo“). Podanou žalobou na krajskom súde sa sťažovateľka domáhala
preskúmania zákonnosti správnych aktov – Záver z opätovnej administratívnej kontroly
dokumentácie k verejnému obstarávaniu č. MPVR-2015-2562 z 25. novembra 2015,
Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov za porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania – výzva č. MPRV-2015-1499/26595-1 z 15. decembra 2015, Žiadosť
o vrátenie finančných prostriedkov č. 22110120518/Z02 zo 16. decembra 2015 (ďalej len
,,žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov“) a Správa o zistenej nezrovnalosti
č. N21502157/S01 z 3. decembra 2015 (ďalej len ,,správa o zistenej nezrovnalosti“), ktoré
vydalo ministerstvo ako riadiaci orgán pre Regionálny operačný program. Uvedené správne
akty boli vydané v nadväznosti na opätovnú administratívnu kontrolu zadávania nadlimitnej
zákazky na zabezpečenie dodávok tovaru v súvislosti so schváleným projektom
,,Rekonštrukcia Základnej školy s Materskou školou v “. S cieľom
zabezpečenia tohto projektu sťažovateľka 15. marca 2010 s ministerstvom uzavrela zmluvu
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 2211012051801 v znení dvoch dodatkov
z 1. júla 2010 a 15. júna 2011, na základe ktorej bol sťažovateľke schválený nenávratný
finančný príspevok v celkovej sume 1 056 642,40 €.
4. Krajský súd napadnutým uznesením sťažovateľkinu žalobu ako neprípustnú podľa
§ 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku v celom rozsahu odmietol. Odôvodnil
to tým, že správa o zistenej nezrovnalosti a ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky,
pretože nie sú konečným rozhodnutím – individuálnym správnym aktom o právach
a povinnostiach sťažovateľky, ale len opatrením predbežnej povahy. Preto nepodliehajú
súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva.
4.1 Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú
sťažnosť. O nej najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd sa stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými v jeho
napadnutom uznesení, zároveň poukázal aj na svoje skoršie rozhodnutia, z ktorých vyplýva,
že správa o zistenej nezrovnalosti a ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, v tomto prípade
sťažovateľky.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že k porušeniu ňou namietaných
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo v dôsledku toho,
že v predmetnej veci neboli splnené zákonné podmienky pre odmietnutie ňou podanej
žaloby a pre zamietnutie sťažovateľkou následne podanej kasačnej sťažnosti. V oboch
prípadoch sú podľa sťažovateľky rozhodnutia súdov založené na nesprávnom právnom
posúdení veci, čím podľa nej v jej veci došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom,
pričom napadnuté uznesenia považuje tiež za nedostatočne odôvodnené, rozporné
a nepreskúmateľné.
6. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka vyjadrila svoj nesúhlas so závermi
krajského súdu a najvyššieho súdu uvedenými v napadnutých uzneseniach, že správa
o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov sťažovateľku
neukracujú na jej právach a nie sú spôsobilé zasiahnuť do jej právneho postavenia. Považuje
takýto výklad za nesprávny a arbitrárny.
7. Sťažovateľka poukazovala na to, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť
o vrátenie finančných prostriedkov, na základe ktorých bola vyzvaná vrátiť finančnú
hodnotu časti poskytnutého finančného príspevku, sú podľa jej názoru nepochybne
individuálnymi správnymi aktmi, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do jej práv
a právom chránených záujmov. Uviedla, že môžu mať za následok vznik ujmy
na jej subjektívnych právach. Dodala, že ak ako prijímateľka na ich základe nevráti
poskytnutý príspevok alebo jeho časť, tak následne príslušný riadiaci orgán – ministerstvo
obligatórne rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej v týchto správnych
aktoch, pričom takéto následne vydané právoplatné rozhodnutie by už bolo exekučným
titulom, na základe ktorého by bolo možné začať proti sťažovateľke exekučné konanie.
S poukazom na uvedené preto sťažovateľka zastáva názor, že ňou podanou žalobou
napadnuté správne akty podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva a krajský súd
a najvyšší súd tak svojimi napadnutými uzneseniami nezákonne vylúčili tieto správne akty
zo správneho súdneho prieskumu. V tejto súvislosti zároveň sťažovateľka, poukazujúc
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, namietala
aj porušenie princípu právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní,
že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako.
8. Na záver sťažovateľka uviedla, že na základe uvedeného nie je možné správu
o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov považovať za správne
akty, ktoré by mali byť vylúčené zo súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva.
Odôvodňuje to tiež tým, že pri absencii ich prieskumu súdom vzniká priestor pre ľubovôľu
zo strany poskytovateľa dotácie, čo zároveň vytvára priestor pre absenciu právnej istoty
na strane sťažovateľky ako prijímateľa.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sžfk/52/2017 zo dňa 26.06.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6S/1,2,3/2017, 6S/10/2016-183 zo dňa 25.01.2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/52/2017 zo dňa
26.06.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/1,2,3/2017, 6S/10/2016-183
zo dňa 25.01.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
10. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v zmysle § 129 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil
vykonateľnosť napadnutých uznesení do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu vo veci podanej ústavnej sťažnosti. Odôvodnila to tým, že v dôsledku
správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré boli
predmetom prieskumu zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu, môže byť postihnutý
majetok sťažovateľky. Zároveň dodala, že v danom prípade odklad vykonateľnosti
napadnutých uznesení nie je v rozpore s verejným záujmom a ujma hroziaca sťažovateľke
je väčšia ako prípadná ujma, ktorá by odložením vykonateľnosti hrozila tretím osobám.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16.1 Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
17.1 Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva...
20. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (I. ÚS 331/2019). Z doterajšej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie
sťažovateľkinho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2
listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. K porušeniu ňou označených práv malo
dôjsť v dôsledku toho, že v predmetnej veci podľa sťažovateľky neboli splnené zákonné
podmienky pre odmietnutie ňou podanej žaloby a pre zamietnutie sťažovateľkou následne
podanej kasačnej sťažnosti. V oboch prípadoch sú podľa sťažovateľky rozhodnutia súdov
založené na nesprávnom právnom posúdení veci, čím u nej došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Napadnuté uznesenia považuje za nedostatočne odôvodnené, rozporné
a nepreskúmateľné. Zároveň vyjadrila svoj nesúhlas so závermi krajského súdu
a najvyššieho súdu, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov sťažovateľku neukracujú na jej právach a nie sú spôsobilé zasiahnuť
do jej právneho postavenia. Takýto výklad považuje za nesprávny a arbitrárny a zastáva
názor, že krajský súd a najvyšší súd svojimi napadnutými uzneseniami nezákonne vylúčili
tieto správne akty zo správneho súdneho prieskumu.
III.1 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
22. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (III. ÚS 364/2018).
23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (I. ÚS 476/2019).
24. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľky vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
25. Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého uznesenia
krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase jej Správnym súdnym poriadkom
priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti), ktorý, tak ako to vyplýva
aj z podanej ústavnej sťažnosti, využila. Podľa ústavného súdu kasačná sťažnosť
predstavuje v okolnostiach danej veci účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého
bol následne najvyšší súd oprávnený a aj povinný vecne preskúmať napadnuté uznesenie
krajského súdu, čo aj urobil, o čom svedčí skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol meritórne,
a to tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Za daných okolností je nepochybne naplnená
ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených
základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového
protokolu, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu.
26. S poukazom na uvedené preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť
odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
27. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (II. ÚS 56/2020).
27.1 V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný
súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť
sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu
žalobu sťažovateľky s poukazom na tú skutočnosť, že správa o zistenej nezrovnalosti
a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom
súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.
28. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (I. ÚS 358/2019).
29. Podstatou správneho súdnictva je poskytnutie ochrany právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy,
pričom správny súd rozhoduje aj v ďalších veciach ustanovených Správnym súdnym
poriadkom. V správnom súdnictve správne súdy na základe žalôb preskúmavajú najmä
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných
zásahov orgánov verejnej správy. Správny súd nezisťuje skutkový stav veci.
29.1 Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade
znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané
správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah
právomocí pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou
enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne
súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v § 7 Správneho súdneho poriadku.
30. Podľa § 7 písm. e) Správneho súdneho poriadku správne súdy nepreskúmavajú
rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej,
procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych
právach účastníka konania. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu
vyjadreného v jeho napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu o zistenej
nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov potrebné považovať
za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu vzhľadom na postup uvedený
v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho
spoločenstva v platnom znení (ďalej len ,,zákon č. 528/2008 Z. z.“), nie sú spôsobilé
zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky, a teda nie sú preskúmateľné
súdom v rámci správneho súdnictva.
31. S poukazom na námietky uvádzané sťažovateľkou na tomto mieste ústavný súd
po preskúmaní napadnutého uznesenia musí uviesť, že sa s nimi nie je možné stotožniť.
Najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom a tiež pomerne obšírne (body 33 až 52
napadnutého uznesenia) vysporiadal s otázkou možnosti, resp. nemožnosti priameho zásahu
do práv sťažovateľky v dôsledku vydaných správnych aktov, a to správy o zistenej
nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, a následne na to aj s otázkou
ich preskúmateľnosti, resp. nepreskúmateľnosti v rámci správneho súdnictva.
31.1 Najvyšší súd aj s poukazom na relevantné ustanovenia zákona č. 528/2008 Z. z.
dospel k záveru, že v prípade správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov ide len o podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu.
Ako podstatný je potrebné uviesť záver, že na základe nich priamo sťažovateľke nevzniká
povinnosť vrátiť finančné prostriedky (bola na to len vyzvaná). Táto povinnosť vzniká
až na základe následného právoplatného rozhodnutia riadiaceho orgánu (záväzným
uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo možné použiť riadne opravné
prostriedky). Až takéto rozhodnutie by bolo spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv
sťažovateľky a vzhľadom na to by, ak by ho sťažovateľka považovala za nezákonné,
následne bolo aj preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.
31.2 Keďže je sťažovateľke obsah napadnutého uznesenia dobre známy, ústavný súd
ho bližšie v podrobnostiach na tomto mieste už nebude rozvádzať. Za podstatné však
považuje dodať, že najvyšší súd sa v bode 52 napadnutého uznesenia zároveň vysporiadal
aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa opačného názoru najvyššieho súdu v obdobnej
veci vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu pod sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016.
K tomu sa vyjadril, že v danom prípade išlo len o ojedinelé rozhodnutie, ktoré je výnimkou
z už ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Zároveň uviedol aj iné svoje
rozhodnutia, ktoré tvoria súčasnú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a na ktoré
nadväzuje aj napadnuté uznesenie, z ktorých vyplýva záver o nepreskúmateľnosti
uvedených správnych aktov súdom v rámci správneho súdnictva. Podľa názoru ústavného
súdu preto nie je možné závery najvyššieho súdu považovať za arbitrárne či svojvoľné.
31.3 Vychádzajúc z uvedeného preto podľa názoru ústavného súdu nie je možné
napadnuté uznesenie označiť za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré
by bolo založené na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich
podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Z ústavnoprávneho hľadiska nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého uznesenia.
Je ho možné označiť za ústavne konformné, bez znakov svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo
ústavnej neudržateľnosti. Jeho vydaním sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože všeobecné súdy o jej žalobe a kasačnej sťažnosti riadne a zákonne
rozhodli v súlade s platným právnym poriadkom. Obdobne ústavný súd už v minulosti
rozhodol napríklad aj vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 535/2019, či sp. zn.
II. ÚS 56/2020. Zároveň je na tomto mieste k sťažovateľkou uvedenej žiadosti o odklad
vykonateľnosti napadnutých uznesení len v krátkosti možné dodať, že keďže tieto
nepredstavovali priamu hrozbu zásahu do jej práv, táto požiadavka bola úplne
neopodstatnená.
32. S poukazom na uvedené závery ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
33. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti zároveň namietala aj porušenie práva
na ochranu majetku garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. „Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi
priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“
(PL. ÚS 33/95). „Tento článok ústavy nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo
samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje
sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské
i zahraničné a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo
vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie ústavy treba vykladať tak, že každý
má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
34. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto ústavný súd odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
35. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu