Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 56/2020
PDF · 244.91 KB
No categories available
II. ÚS 56/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied, Watsonova 47, Košice,
IČO 00 166 804, zastúpeného spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o.,
Murgašova 3, Košice, v mene ktorej koná JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 S 66/2017-199, sp. zn. 6 S 178/2017 z 12. októbra 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 24/2018 z 25. septembra 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej
akadémie vied, Watsonova 47, Košice, IČO 00 166 804 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 66/2017-199,
sp. zn. 6 S 178/2017 z 12. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
10 Sžfk 24/2018 z 25. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel
20. septembra 2010 ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci
orgán“), ako poskytovateľom, v zastúpení Výskumnou agentúrou, Hanulova 5/B, Bratislava
[pôvodne označovanou ako Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie (ďalej len „agentúra“)], zmluvu
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 119/2010/2.2/OPVaV (ďalej len
„zmluva o poskytnutí príspevku“) na realizáciu projektu s názvom „Progresívna technológia
prípravy mikrokompozitívnych materiálov pre elektrotechniku“ (kód ITMS: 26220220105).
Sťažovateľovi bola pred uzavretím zmluvy o poskytnutí príspevku agentúrou schválená
žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku v sume 921 402 € .
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že agentúra po vykonaní opätovnej
administratívnej kontroly v súvislosti so zadávaním nadlimitnej zákazky na zabezpečenie
dodávok tovaru (ďalej len „zákazka“) vydala správne akty – «„VEC: Aktualizácia Správ
o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov projektu
26220220105“ č. spisu P 1778/2017-073, č. záznamu: A 690/2017-062, zo dňa 25.01.2017
(ďalej len „aktualizácia správy o zistenej nezrovnalosti“), Správy o zistenej nezrovnalosti
N21500104/003, N21700134/S01, zo dňa 25.01.2017 (ďalej len „správa o zistenej
nezrovnalosti“) a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02/01,
26220220105/Z03 zo dňa 25.01.2017 (ďalej len „žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov“)», na základe ktorých agentúra požiadala sťažovateľa o vrátenie časti
poskytnutých finančných prostriedkov v sume 1 740,41 €, a to s poukazom na porušenie
podmienok zmluvy o poskytnutí príspevku, ktoré malo byť zistené opätovnou
administratívnou kontrolou verejného obstarávania z 20. februára 2015 vykonanou
agentúrou.
4. Žalobou z 24. marca 2017 podanou na krajskom súde sa sťažovateľ domáhal
preskúmania zákonnosti a zrušenia aktualizácie správy o zistenej nezrovnalosti, správy
o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov vydaných agentúrou,
ktorá je sprostredkovateľským orgánom pod ministerstvom ako riadiacim orgánom
pre operačný program Výskum a vývoj.
Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa v celom rozsahu
ako neprípustnú odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Krajský súd napadnuté
uznesenie odôvodnil tým, že napadnuté akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom
súdnictve z dôvodu, že nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu, a teda nemajú
povahu individuálneho správneho aktu.
5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť,
ktorú najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa „Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú
na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,
ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľa, pretože sú založené
na nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom
súdnictve nemôže byť Správa o zistenej nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov, na základe ktorých bolo prijímateľovi nenávratného finančného príspevku
z fondov Európskeho spoločenstva uložené podľa § 27a zák. č. 528/2008 Z. z...“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/24/2018 zo dňa
25.09.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/66/2017-199, 6S/178/2017
zo dňa 12.10.2017 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/24/2018 zo dňa
25.09.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/66/2017-199, 6S/178/2017
zo dňa 12.10.2017, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
13. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci
súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv
a slobôd.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu sťažovateľom uvedených práv malo
dôjsť napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré boli založené
na tvrdení, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
nie sú individuálnymi správnymi aktmi a ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
17. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
18. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
19. Podľa § 29 SSP konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon
neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade
odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je.
20. Podľa § 438 SSP sa umožňuje podať proti právoplatnému rozhodnutiu krajského
súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku Slovenskej republiky
novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských súdov, ktorý v správnom
súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí, že kasačnú sťažnosť možno
odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to
Správny súdny poriadok taxatívne vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
21. V danom prípade tak mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok poskytnutý
mu zákonom na ochranu jeho základných práv. Proti napadnutému právoplatnému
uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať kasačnú sťažnosť (čo aj využil), o ktorej
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
22. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
23. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
24. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú
udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom
napadnutom uznesení a podľa ktorého žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov a správa
o zistenej nezrovnalosti nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože
samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa.
S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu spočíva na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom
výklade práva.
25. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Kasačný súd
sa v zmysle uvedeného stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že správa o zistenej
nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu
prieskumu v správnom súdnictve, pretože ide o správne akty predbežnej povahy a samy
o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Správu
a žiadosť je podľa názoru kasačného súdu možné považovať za postup správneho orgánu
podľa § 27a ods. 4 zákona o pomoci a podpore. Správa a žiadosť sú len opatreniami
predbežnej povahy, ktoré nemajú za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa.
Až vydaním rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore dôjde
k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry sťažovateľa.
Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi
námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto
námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré
neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.“
26. V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný
súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť
sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu
žalobu sťažovateľa s poukazom na tú skutočnosť, že žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov a správa o zistenej nezrovnalosti nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom
súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.
27. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len
„zákon č. 528/2008 Z. z.“) ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného
obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti
na predmet zákazky.
28. Podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. ak prijímateľ nevráti príspevok alebo
jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu
podľa osobitného predpisu.
29. Podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu
podľa ods. 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán
rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa ods. 1, najviac však
100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
30. Citované právne normy sú zakotvené v druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.,
konkrétne v § 27a, ktorý má nadpis: Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel
a postupov verejného obstarávania.
31. Dôvodová správa k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým bolo
do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie § 27a, uvádza, že dotknutými právnymi
normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok alebo jeho časť. Riadiaci
orgán by pri určení sumy príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,
závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania.
Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci
orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade
so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov
verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.
Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať
rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok
alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého
je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.
32. Citovaná dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že žiadosť, prípadne
správa adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. nie je
zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť
poskytnutú na predmet zákazky, a teda nie je spôsobilá zasiahnuť do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľa.
33. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade
znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané
správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah
právomocí pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou
enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne
súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v § 7 SSP. Podľa § 7 písm. e) SSP správne súdy
nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy
predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu
na subjektívnych právach účastníka konania.
34. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho
napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu o zistenej nezrovnalosti
a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov (vrátane aktualizácie správy o zistenej
nezrovnalosti) potrebné považovať za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú
povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z., nie sú spôsobilé
zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, a teda nie sú preskúmateľné
súdom v rámci správneho súdnictva.
35. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu,
podľa ktorého žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov a správa o zistenej nezrovnalosti
nie sú takými individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu
prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná
sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietnutá napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne
neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, a teda za rozhodnutie, ktorým boli
porušené sťažovateľom označené práva. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd
na identické závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach (napr. III. ÚS 33/2018,
36. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že sťažovateľ 4. júna 2018
napadol ústavnou sťažnosťou závery uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 S 188/2016
zo 7. decembra 2016 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžk 8/2017 z 21. februára 2018.
Ústavný súd v tejto veci rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 439/2018 z 1. augusta 2018.
Uvedené konania riešili totožnú zmluvu o poskytnutí príspevku a k nej viažucu sa správu
o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov. Aj posúdenie právnej
otázky je v oboch prípadoch rovnaké. Jediným rozdielom je, že v teraz prejednávanej veci
ide o „aktualizovanú kontrolu“.
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v relevantnej časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
38. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
základných práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam
aj pre posúdenie časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
hmotnej povahy (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) tým istým uznesením
najvyššieho súdu.
39. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20
ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo
možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
40. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných
práv (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) a práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade
s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
41. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok z dôvodov
podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde, nezaoberal sa ďalšími návrhmi
(odloženie vykonateľnosti) v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu