Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 56/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied, Watsonova 47, Košice,

IČO 00 166 804, zastúpeného spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o.,

Murgašova 3, Košice, v mene ktorej koná JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -199, sp. zn. z 12. októbra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej akadémie vied

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť Ústavu materiálového výskumu Slovenskej

akadémie vied, Watsonova 47, Košice, IČO 00 166 804 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -199,

sp. zn. z 12. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel

20. septembra 2010 ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci

orgán“), ako poskytovateľom, v zastúpení Výskumnou agentúrou, Hanulova 5/B, Bratislava

[pôvodne označovanou ako Agentúra Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky pre štrukturálne fondy Európskej únie (ďalej len „agentúra“)], zmluvu

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 119/2010/2.2/OPVaV (ďalej len

„zmluva o poskytnutí príspevku“) na realizáciu projektu s názvom „Progresívna technológia

prípravy mikrokompozitívnych materiálov pre elektrotechniku“ (kód ITMS: 26220220105).

Sťažovateľovi bola pred uzavretím zmluvy o poskytnutí príspevku agentúrou schválená

žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku v sume 921 402 € .

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že agentúra po vykonaní opätovnej

administratívnej kontroly v súvislosti so zadávaním nadlimitnej zákazky na zabezpečenie

dodávok tovaru (ďalej len „zákazka“) vydala správne akty – «„VEC: Aktualizácia Správ

o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov projektu

26220220105“ č. spisu -073, č. záznamu: A 690/2017-062, zo dňa 25.01.2017

(ďalej len „aktualizácia správy o zistenej nezrovnalosti“), Správy o zistenej nezrovnalosti

N21500104/003, N21700134/S01, zo dňa 25.01.2017 (ďalej len „správa o zistenej

nezrovnalosti“) a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220105/Z02/01,

26220220105/Z03 zo dňa 25.01.2017 (ďalej len „žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov“)», na základe ktorých agentúra požiadala sťažovateľa o vrátenie časti

poskytnutých finančných prostriedkov v sume 1 740,41 €, a to s poukazom na porušenie

podmienok zmluvy o poskytnutí príspevku, ktoré malo byť zistené opätovnou

administratívnou kontrolou verejného obstarávania z 20. februára 2015 vykonanou

agentúrou.

4. Žalobou z 24. marca 2017 podanou na krajskom súde sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti a zrušenia aktualizácie správy o zistenej nezrovnalosti, správy

o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov vydaných agentúrou,

ktorá je sprostredkovateľským orgánom pod ministerstvom ako riadiacim orgánom

pre operačný program Výskum a vývoj.

Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľa v celom rozsahu

ako neprípustnú odmietol podľa Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Krajský súd napadnuté

uznesenie odôvodnil tým, že napadnuté akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve z dôvodu, že nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu, a teda nemajú

povahu individuálneho správneho aktu.

5. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť,

ktorú najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú

na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,

ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľa, pretože sú založené

na nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom

súdnictve nemôže byť Správa o zistenej nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov, na základe ktorých bolo prijímateľovi nenávratného finančného príspevku

z fondov Európskeho spoločenstva uložené podľa ..“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, ods. 2 a podľa , ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.09.2019 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -199,

zo dňa 12.10.2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.09.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -199,

zo dňa 12.10.2017, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

12. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

13. Podľa a obdobne podľa listiny kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci

súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv

a slobôd.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

16. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu sťažovateľom uvedených práv malo

dôjsť napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré boli založené

na tvrdení, že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

nie sú individuálnymi správnymi aktmi a ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

17. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

18. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

19. Podľa konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon

neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade

odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je.

20. Podľa sa umožňuje podať proti právoplatnému rozhodnutiu krajského

súdu kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť je do právneho poriadku Slovenskej republiky

novozavedený opravný prostriedok proti rozhodnutiam krajských súdov, ktorý v správnom

súdnom konaní nahrádza inštitút odvolania. Zároveň platí, že kasačnú sťažnosť možno

odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tak, ako to

taxatívne vymedzuje v až j).

21. V danom prípade tak mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok poskytnutý

mu zákonom na ochranu jeho základných práv. Proti napadnutému právoplatnému

uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať kasačnú sťažnosť (čo aj využil), o ktorej

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu odmieta podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

22. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ).

23. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

24. Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú

udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom

napadnutom uznesení a podľa ktorého žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov a správa

o zistenej nezrovnalosti nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože

samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa.

S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu spočíva na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom

výklade práva.

25. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Kasačný súd

sa v zmysle uvedeného stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že správa o zistenej

nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu

prieskumu v správnom súdnictve, pretože ide o správne akty predbežnej povahy a samy

o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa. Správu

a žiadosť je podľa názoru kasačného súdu možné považovať za postup správneho orgánu

podľa § 27a ods. 4 zákona o pomoci a podpore. Správa a žiadosť sú len opatreniami

predbežnej povahy, ktoré nemajú za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa.

Až vydaním rozhodnutia podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore dôjde

k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry sťažovateľa.

Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi

námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal

otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto

námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré

neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.“

26. V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný

súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu

žalobu sťažovateľa s poukazom na tú skutočnosť, že žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov a správa o zistenej nezrovnalosti nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom.

27. Podľa o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len

„“) ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel a postupov verejného

obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti

na predmet zákazky.

28. Podľa ak prijímateľ nevráti príspevok alebo

jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu

podľa osobitného predpisu.

29. Podľa ak bolo na základe podnetu

podľa ods. 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán

rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa ods. 1, najviac však

100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

30. Citované právne normy sú zakotvené v druhej časti ,

konkrétne v § 27a, ktorý má nadpis: Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel

a postupov verejného obstarávania.

31. Dôvodová správa k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým bolo

do zavedené ustanovenie , uvádza, že dotknutými právnymi

normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil príspevok alebo jeho časť. Riadiaci

orgán by pri určení sumy príspevku, ktorý sa má vrátiť, mal zohľadňovať povahu,

závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania.

Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci

orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje v súlade

so o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov

verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona.

Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať

rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok

alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého

je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

32. Citovaná dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že žiadosť, prípadne

správa adresovaná prijímateľovi podľa nie je

zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť

poskytnutú na predmet zákazky, a teda nie je spôsobilá zasiahnuť do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľa.

33. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade

znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané

správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah

právomocí pri preskúmavaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou

enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne

súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v . Podľa správne súdy

nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy

predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu

na subjektívnych právach účastníka konania.

34. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho

napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu o zistenej nezrovnalosti

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov (vrátane aktualizácie správy o zistenej

nezrovnalosti) potrebné považovať za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú

povahu vzhľadom na postup upravený v , nie sú spôsobilé

zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, a teda nie sú preskúmateľné

súdom v rámci správneho súdnictva.

35. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone, v nadväznosti na čo konštatuje, že je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu,

podľa ktorého žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov a správa o zistenej nezrovnalosti

nie sú takými individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu

prieskumu v rámci správneho súdnictva, a preto pokiaľ bola na uvedenom základe kasačná

sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietnutá napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

považovať za rozhodnutie, ktoré by spočívalo na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne

neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva, a teda za rozhodnutie, ktorým boli

porušené sťažovateľom označené práva. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd

na identické závery, ktoré vyslovil v obdobných veciach (napr. ,

).

36. Pozornosti ústavného súdu neunikla skutočnosť, že sťažovateľ 4. júna 2018

napadol ústavnou sťažnosťou závery uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 7. decembra 2016 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára 2018.

Ústavný súd v tejto veci rozhodol uznesením sp. zn. z 1. augusta 2018.

Uvedené konania riešili totožnú zmluvu o poskytnutí príspevku a k nej viažucu sa správu

o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov. Aj posúdenie právnej

otázky je v oboch prípadoch rovnaké. Jediným rozdielom je, že v teraz prejednávanej veci

ide o „aktualizovanú kontrolu“.

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv

podľa a 2 a a 2 listiny a práva podľa dohovoru

v relevantnej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

38. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základných práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam

aj pre posúdenie časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

hmotnej povahy ( a dodatkového protokolu) tým istým uznesením

najvyššieho súdu.

39. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20

ods. 1 , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením ().

40. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných

práv ( a 2 , a 2 listiny) a práva ( dohovoru)

procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená v súlade

s .

41. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok z dôvodov

podľa a , nezaoberal sa ďalšími návrhmi

(odloženie vykonateľnosti) v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu