Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 459/2018
PDF · 328.13 KB
No categories available
II. ÚS 459/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
26. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Mateja Bela
v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej rektor
doc. Ing. Vladimír Hiadlovský, PhD., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 6 S 203/2016-61 z 25. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžfk 23/2017 z 27. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. januára 2018 doručená sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 203/2016-61 z 25. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžfk 23/2017 z 27. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 31. októbra 2012
ako prijímateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,
Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci orgán“, v citáciách
aj „žalovaný 1/“), v zastúpení Výskumnej agentúry, Hanulova 5/B, Bratislava (ďalej len
„agentúra“, spolu aj „žalovaní“; v citáciách aj „žalovaný 2/“), zmluvu o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku č. 053/2012/5.l./OPVaV na realizáciu aktivít projektu
s názvom „Modernizácia vnútorného vybavenia a rekonštrukcia objektov za účelom
zlepšenia vzdelávacieho procesu na UMB v Banskej Bystrici“ a označením
ITMS 26250120060.
3. V rámci realizácie projektu sťažovateľka ako verejný obstarávateľ vyhlásila
verejné obstarávanie na predmet zákazky „Informačné a komunikačné technológie UMB
vrátane podpory infraštruktúry výskumu a vývoja na UMB v Banskej Bystrici“ uverejnením
oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania vo Vestníku verejného obstarávania
č. 141/2012 z 23. júla 2012 pod značkou „08719-MUT“, ako aj v Úradnom vestníku
Európskej únie č. 2012/S143 z 27. júla 2012 pod značkou „239191“.
4. Na základe záverov opätovnej administratívnej kontroly doručila agentúra
sťažovateľke 18. júla 2016 správu o zistenej nezrovnalosti č. N21600595/O02
z 13. júla 2016 (ďalej len „správa“) spolu so žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26250120060/Z02 z 13. júla 2016 (ďalej len „žiadosť“), ktorými jej oznámila porušenie
zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), odôvodnila
podozrenie z nezrovnalosti a požiadala ju o vrátenie časti poskytnutých finančných
prostriedkov v sume 110 539,68 €.
5. Sťažovateľka doručila krajskému súdu 19. septembra 2016 žalobu podľa
ustanovení zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom v tom čase
(ďalej aj „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), ktorou sa domáhala preskúmania
zákonnosti správy a žiadosti a následne ich zrušenia.
6. Krajský súd uznesením č. k. 6 S 203/2016-61 z 25. januára 2017 žalobu
sťažovateľky podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol pre jej neprípustnosť, keď dospel
k záveru, že „žaloba smeruje proti aktu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní,
ktorý nemohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu“.
Podľa názoru krajského súdu: „Je nesporné, že v Správe o zistenej nezrovnalosti
absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť,
že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu samo osebe ešte nezakladá
povinnosť u žalobcu vrátiť finančné prostriedky. Správou o zistenej nezrovnalosti
ani Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov nebol žalobca zaviazaný k vráteniu
finančných prostriedkov, ide len o písomnosť s informatívnym charakterom... Správou boli
žalobcovi oznámené zistené nezrovnalosti v priebehu kontroly, tak ako to ustanovuje zákon
č. 528/2008 Z. z., a preto ju možno považovať za podkladové rozhodnutie, majúce
predbežnú povahu vzhľadom na zákonný postup vyplývajúci z § 27a zákona
č. 528/2008 Z. z. Ohľadom preskúmania uvedenej žiadosti je nesporné, že touto
písomnosťou žalovaný využil zákonnú možnosť vyplývajúcu z ust. § 27a ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z., a keďže zistil porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania,
vyzval žalobcu ako prijímateľa na vrátenie časti poskytnutého príspevku na predmet
zákazky. Nejedná sa o žiadne rozhodnutie vydané v rámci výkonu pôsobnosti žalovaného
ako správneho orgánu a oblasti verejnej správy, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu
prieskumu.“ Krajský súd v závere napadnutého uznesenia krajského súdu poukázal
na „§ 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z., v zmysle ktorého sú rozhodnutia vydané
správnymi orgánmi v správnom konaní podľa druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.
vylúčené zo súdneho prieskumu (§ 7 písm. h/ SSR)“.
7. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú
sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založila
na dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. rozhodnutie krajského súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala,
že krajský súd „nesprávne právne posúdil prejednávanú vec, v dôsledku čoho dospel
k nesprávnym právnym záverom, čo vyústilo do vydania vecne nesprávneho rozhodnutia...
Postupom žalovaného ako správneho orgánu bol sťažovateľ ukrátený na svojich právach,
a to z dôvodu jeho nezákonného postupu, ako aj z dôvodu, že Žiadosť ukladá žalobcovi, aby
vrátil finančné prostriedky.“.
8. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľky uznesením sp. zn. 6 Sžfk 23/2017
z 27. septembra 2017 rozhodol tak, že ju zamietol ako nedôvodnú a účastníkom nárok
na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom
krajského súdu, že „Správa a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve, pretože sami o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom
chránených záujmov kontrolovaného subjektu.“ a uviedol, že „je možné považovať
(ich, pozn.) za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu...“.
9. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku podľa nej nezákonných
rozhodnutí krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu. Krajský súd a najvyšší súd
podľa sťažovateľky nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu
verejnej moci (správu a žiadosť), ktorými malo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia,
a to len z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. V tejto
súvislosti sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach
(sp. zn. 5 Sžf 31/2011, sp. zn. 5 Sžf 26/2014), v súvislosti so svojím základným právom
na spravodlivý súdny proces namieta porušenie princípu právnej istoty vyjadreného
v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy
rozhodovať rovnako. Okrem toho sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť práve
v tom dôsledku, že napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší
súd pre účely zjednotenia právneho názoru v zmysle zákonného imperatívu podľa § 22
ods. 1 písm. a) SSP neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.
10. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré
poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho názoru zanedbal
aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania, a to,
že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich
ustanoveniach predpokladá SSP (§ 22 SSP a § 466 SSP).
K porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 . Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo aj
tým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 6S/203/2016-61,
a zo strany NS SR v konaním vedenom pod sp. zn. 6Sžfk/23/2017 došlo k odňatiu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, pretože tento sa domáhal svojho práva na súde, ale súdna
ochrana mu zo strany konajúcich súdov poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdov,
ktoré podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom a ktoré sťažovateľ opísal vyššie.
Nakoľko z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že mu súdna ochrana mala
byť poskytnutá.“
11. K porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 prvej vety ústavy sťažovateľka uviedla:
«Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a) SSP „Najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných
sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát
najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný
od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec uznesením
postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.“
Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej § 48 ods. 1 nie je iba
porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy SR
aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva,
že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich
dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Opätovne tu môžeme vychádzať zo skúseností
z Českej republiky, keď Ústavný súd ČR v nálezoch IV. ÚS 613/06, či IV. ÚS 1882/07
vyslovil, že ak dospel senát najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu)
pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru
už vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu)
je § 17 ods. 1 s.ř.s. (v SR § 48 ods. 1 CSP) povinný postúpiť vec na rozhodnutie rozšírenému
senátu (veľkému senátu). Ak tak neurobí a vo veci sám rozhodne, uplatňuje štátnu moc
v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy ČR a čl. 2 ods. 2 Listy a zaťaží konanie vadou nesprávne
obsadeného súdu, ktorá v rovine ústavnoprávnej predstavuje porušenie ústavného práva
na zákonného sudcu.“. (CSP, Števček M., Ficová S. a kol., Komentár, C. H. Beck, rok 2015,
str. 198.)
Uvedený komentár sa síce vzťahuje na ust. § 48 CSP, avšak zastávame názor, že je
možné použiť ho aj v našom prípade, keď sa senát NS SR pri svojom rozhodovaní o
kasačnej sťažnosti žalobcu odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí
najvyššieho súdu (viď. NS SR 5Sžf/26/2014, NS SR 5 Sžf/31/2011).».
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k. 6S/203/2016-61,
a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017, sp. zn. 6Sžfk/23/2017, bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017,
č. k. 6S/203/2016-61, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017,
sp. zn. 6Sžfk/23/2017, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho
zástupcu sťažovateľa, vedený v... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
III.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv
napadnutým uznesením krajského súdu
19. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
20. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(IV. ÚS 303/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ
sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
21. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým
právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke
dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy
namietaného porušenia jej práv.
22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím jej zákonom priznaného opravného
prostriedku (kasačnej sťažnosti). Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že napadnuté uznesenie krajského súdu aj bolo predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe sťažovateľkou podanej kasačnej sťažnosti.
Konanie o kasačnej sťažnosti bolo skončené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa ústavného súdu totiž kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach veci účinný právny
prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne preskúmať
toto rozhodnutie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol
meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach je nepochybne
naplnená ústavná podmienka, že právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej
sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To „odníma“ právomoc ústavného súdu na prieskum
sťažnosťou prezentovaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
23. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je
oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom
ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti (proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci o nej rokovať a rozhodnúť.
III.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
25. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
26. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky
v podstatnej časti odôvodnil takto:
«Predmetom kasačného konania bolo preskúmanie uznesenia krajského súdu,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. V rámci kasačného konania, kasačný súd skúmal
aj povahu napadnutej správy a žiadosti. Kľúčovou bolo najmä právne posúdenie možnosti
súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov, ktoré krajský súd zhodne so žalovanými považovali za nepreskúmateľné
v správnom súdnictve. Túto právnu otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší
súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.
Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak,
že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými
sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom
preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho
orgánu. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť
(procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu
musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať
reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne
právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.
Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zo
súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému
rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.
Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,
ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych
rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy
nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené
v ustanovení § 7 SSP. Predmetné ustanovenie v písmene a) až h) obsahuje taxatívny výpočet
konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.
Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej
časti zákona o pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne
vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov za nedostatky v rámci verejného
obstarávania „Informačné a komunikačné technológie UMB vrátane podpory
infraštruktúry výskumu a vývoja UMB v Banskej Bystrici“.
Najvyšší súd dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18
zákona o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v
konaní podľa druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné
ustanovenie ešte podporne odkazuje na ustanovenie § 7 písm. h) SSP. Kasačný súd ďalej
uvádza nasledovné:
Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, a teda, že Správa
a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami
o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného
subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na opakované vyjadrenia žalovaného
1 a žalovaného 2 o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania a odoslania Správy
a Žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné správne rozhodnutie
o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore.
Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe takého právoplatného
rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa,
a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.
Vychádzajúc z predmetných citovaných ustanovení má kasačný súd za to,
že predmetnú Správu a Žiadosť je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má
predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona o pomoci a podpore.
Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti žalobca
nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný 1 v zmysle zákona začne
správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné
prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom,
a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť
jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný 1 vydaním
rozhodnutia, a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo do práv
sťažovateľky. Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1Sžf/87/2015 zo 14. februára 2017, sp. zn. 1Sžf/95/2015
zo 14. februára 2017, sp. zn. 4Sžf/56/2015 z 8. júna 2016).
Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych argumentov
dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov,
a teda nie je preskúmateľné súdom. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd
konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne
vysporiadal a neopomenul žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom
súde, v dôsledku čoho krajský súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva
sťažovateľa na spravodlivý proces. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti
vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú
zamietol.»
27. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 528/2008 Z. z.“), ktorý bol do tejto právnej úpravy s účinnosťou od 1. apríla 2010
včlenený jeho novelou č. 57/2010 Z. z. (ďalej len „novela“), účinného v rozhodnom čase
(v čase vydania správy a žiadosti, pozn.) ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého
príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.
28. Podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. účinného v rozhodnom čase
ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci
orgán oznámi podnet orgánu podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným
predpisom je zákon o verejnom obstarávaní.
29. Podľa relevantnej časti § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. účinného
v rozhodnom čase ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2 zistené porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne o vrátení jeden a pol násobku
sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1.
30. Podľa dôvodovej správy k novele, ktorou bol do zákona č. 528/2008 Z. z.
včlenený § 27a, sa týmto ustanovením „... ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí
porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil
príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,
mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov
verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe
výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne
postupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,
že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade
s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci
orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi
povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným
titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania
prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.
31. V rámci svojej ustálenej rozhodovacej praxe ústavný súd už konštatoval,
že postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými
a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
32. Z citovaného znenia aplikovanej právnej úpravy explicitne vyplýva, že v rámci
procesu kontroly a dohľadu čerpania finančných prostriedkov poskytnutých prijímateľovi
(v danom prípade sťažovateľke) z fondov Európskej únie sa tento proces kontroly
ich čerpania realizuje v troch fázach, a to vo fáze (i) kontroly ich čerpania samotným
poskytovateľom (v danom prípade je ním ministerstvo v zastúpení agentúry), ktorý
v prípade zistenia pochybení pri verejnom obstarávaní „mohol“ podľa v rozhodnom čase
účinnej právnej úpravy vyzvať (podľa aktuálne účinného znenia § 27a ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z. poskytovateľ nielen „môže vyzvať“, ale „vyzve“ príjemcu na vrátenie,
pozn.) príjemcu na vrátenie týchto poskytnutých prostriedkov. Potom nasledovala fáza,
(ii) keď v prípade, že na základe výzvy podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.
príjemca dobrovoľne finančné prostriedky nevrátil, poskytovateľ musel podať podnet
na ďalšie konanie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“), ktorý opätovne
zisťoval (a aj podľa aktuálne účinnej právnej úpravy zisťuje, pozn.), či skutočne došlo
v procese verejného obstarávania realizovaného príjemcom k pochybeniam vytýkaným
poskytovateľom, a ak tomu tak je, tak potom mohol uložiť svojím rozhodnutím pokutu
za porušenie týchto pravidiel verejného obstarávania. Následne nastúpila tretia fáza,
(iii) keď po uložení pokuty z titulu porušenia pravidiel verejného obstarávania mohol
poskytovateľ v správnom konaní vydať rozhodnutie o povinnosti prijímateľa vrátiť
poskytnutý príspevok v celku alebo jeho časť.
33. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta,
že jej neposkytol súdnu ochranu, keďže sa stotožnil s posúdením povahy žalobou
napadnutých dokumentov (správy a žiadosti) ako takých, ktoré nepodliehajú správnemu
súdnemu prieskumu, preto prekážka nedostatku právomoci správneho súdu bráni ďalšiemu
konaniu o žalobe sťažovateľky, resp. ju robí neprípustnou.
34. Z uvedeného vyplýva, že znenie zákona, ako aj dôvodová správa k nemu
podporujú právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého dokumenty vydané
poskytovateľom finančných prostriedkov v prvej fáze kontroly ich čerpania majú iba
notifikačný (oznamovací) charakter a v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej
rozhodovacej právomoci orgánu verejnej moci (poskytovateľa). Inými slovami,
sťažovateľka ako príjemca nenávratného finančného príspevku bude mať možnosť namietať
poskytovateľom tvrdené a jej vytýkané pochybenia v rámci verejného obstarávania ešte
v druhej fáze procesu kontroly ich čerpania, a teda vydaním žalobou sťažovateľky
napádaných dokumentov nebol ešte s konečnou platnosťou zavŕšený proces dohľadu
a kontroly, v rámci ktorého sťažovateľka môže brániť svoje práva a právne postavenie.
Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa (sťažovateľky) je totiž jeho pasivita
po doručení výzvy poskytovateľa na vrátenie finančných prostriedkov prejavom nesúhlasu
príjemcu s právnym záverom riadiaceho orgánu (poskytovateľ) o porušení pravidiel
a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom
a príjemcom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti úradu, ktorý je jediným
kompetentným subjektom na autoritatívne posúdenie toho, či skutočne k porušeniu pravidiel
a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym
záverom o porušení pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie
riadiaceho orgánu (žalovaného), ktorý bude kompetentný sťažovateľke autoritatívne uložiť
povinnosť vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym
správnym aktom preskúmateľným správnym súdom (m. m. III. ÚS 33/2018).
35. Sťažovateľka sa tak bude môcť dovolávať správnej súdnej ochrany až proti
prípadnému rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania
a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu (poskytovateľa, žalovaného) podľa § 27a
ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo
ich časť.
36. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd rozhodol v súlade so zákonom, jeho
rozhodnutie je ústavne udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti, preto nie je
možné prisvedčiť argumentácii sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu
ochranu, keďže si ho neuplatňuje v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím
dokumentov (správy a žiadosti), ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce
povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len
notifikačné úradné listy, ako to konštatoval aj najvyšší súd.
37. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľke vznikne pri uplatnení
rozhodovacej právomoci riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z.
a ktorou aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá pre posúdenie veci
právny význam (obdobne IV. ÚS 267/2018).
38. Uvedené závery boli podkladom, na základe ktorého ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti (proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces) ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
39. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že najvyšší súd
napriek existencii odlišného názoru iného senátu najvyššieho súdu pri riešení obdobnej
otázky týkajúcej sa charakteru dokumentov vydaných poskytovateľom nenávratného
finančného príspevku z fondov Európskej únie v rámci kontroly ich čerpania v danej veci
rozhodol bez toho, aby sa pre účely zjednotenia právnych názorov obrátil na veľký senát
najvyššieho súdu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, ústavný súd už konštatoval
(IV. ÚS 267/2018), že za splnenia všetkých zákonných predpokladov možno z právnej
úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu
najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie veci veľkému
senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah
do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu
nesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.
40. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik
judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu
rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom
(Správny súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie
právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne
sp. zn. 5 Sžf 26/2014 a sp. zn. 5 Sžf 31/2011), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a sp. zn. 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto
čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva
aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného
dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru
ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.
41. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej
judikatúry) na postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
42. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že povinnosť postúpenia veci
veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska a rozhodnutie veci nie je účelné
rozširovať aj o obsolentné právne názory obsiahnuté v už „prežitej“ judikatúre. Relevanciu
v tomto smere je možné priznať len zamýšľanému judikatórnemu odklonu od právneho
názoru aktuálneho v čase rozhodovania konajúceho senátu, keďže v opačnom prípade by
bolo potrebné zjednocovanie neúnosného množstva „historicky prežitých“ právnych
názorov (m. m. I. ÚS 276/2018).
43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo
slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018