Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 459/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

26. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Mateja Bela

v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej rektor

doc. Ing. Vladimír Hiadlovský, PhD., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska

kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Tomáš Suchý, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -61 z 25. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 27. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. januára 2018 doručená sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“),

základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -61 z 25. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 31. októbra 2012

ako prijímateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky,

Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci orgán“, v citáciách

aj „žalovaný 1/“), v zastúpení Výskumnej agentúry, Hanulova 5/B, Bratislava (ďalej len

„agentúra“, spolu aj „žalovaní“; v citáciách aj „žalovaný 2/“), zmluvu o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku č. 053/2012/5.l./OPVaV na realizáciu aktivít projektu

s názvom „Modernizácia vnútorného vybavenia a rekonštrukcia objektov za účelom

zlepšenia vzdelávacieho procesu na UMB v Banskej Bystrici“ a označením

ITMS 26250120060.

3. V rámci realizácie projektu sťažovateľka ako verejný obstarávateľ vyhlásila

verejné obstarávanie na predmet zákazky „Informačné a komunikačné technológie UMB

vrátane podpory infraštruktúry výskumu a vývoja na UMB v Banskej Bystrici“ uverejnením

oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania vo Vestníku verejného obstarávania

č. 141/2012 z 23. júla 2012 pod značkou „08719-MUT“, ako aj v Úradnom vestníku

Európskej únie č. 2012/S143 z 27. júla 2012 pod značkou „239191“.

4. Na základe záverov opätovnej administratívnej kontroly doručila agentúra

sťažovateľke 18. júla 2016 správu o zistenej nezrovnalosti č. N21600595/O02

z 13. júla 2016 (ďalej len „správa“) spolu so žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26250120060/Z02 z 13. júla 2016 (ďalej len „žiadosť“), ktorými jej oznámila porušenie

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), odôvodnila

podozrenie z nezrovnalosti a požiadala ju o vrátenie časti poskytnutých finančných

prostriedkov v sume 110 539,68 €.

5. Sťažovateľka doručila krajskému súdu 19. septembra 2016 žalobu podľa

ustanovení v znení účinnom v tom čase

(ďalej aj „SSP“ alebo „“), ktorou sa domáhala preskúmania

zákonnosti správy a žiadosti a následne ich zrušenia.

6. Krajský súd uznesením č. k. -61 z 25. januára 2017 žalobu

sťažovateľky podľa odmietol pre jej neprípustnosť, keď dospel

k záveru, že „žaloba smeruje proti aktu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní,

ktorý nemohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu“.

Podľa názoru krajského súdu: „Je nesporné, že v Správe o zistenej nezrovnalosti

absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť,

že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu samo osebe ešte nezakladá

povinnosť u žalobcu vrátiť finančné prostriedky. Správou o zistenej nezrovnalosti

ani Žiadosťou o vrátenie finančných prostriedkov nebol žalobca zaviazaný k vráteniu

finančných prostriedkov, ide len o písomnosť s informatívnym charakterom... Správou boli

žalobcovi oznámené zistené nezrovnalosti v priebehu kontroly, tak ako to ustanovuje zákon

č. , a preto ju možno považovať za podkladové rozhodnutie, majúce

predbežnú povahu vzhľadom na zákonný postup vyplývajúci z § 27a zákona

č. Ohľadom preskúmania uvedenej žiadosti je nesporné, že touto

písomnosťou žalovaný využil zákonnú možnosť vyplývajúcu z ust. § 27a ods. 1 zákona

č. , a keďže zistil porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania,

vyzval žalobcu ako prijímateľa na vrátenie časti poskytnutého príspevku na predmet

zákazky. Nejedná sa o žiadne rozhodnutie vydané v rámci výkonu pôsobnosti žalovaného

ako správneho orgánu a oblasti verejnej správy, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu

prieskumu.“ Krajský súd v závere napadnutého uznesenia krajského súdu poukázal

na „ , v zmysle ktorého sú rozhodnutia vydané

správnymi orgánmi v správnom konaní podľa druhej časti

vylúčené zo súdneho prieskumu (§ 7 písm. h/ SSR)“.

7. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu kasačnú

sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založila

na dôvodoch podľa , t. j. rozhodnutie krajského súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala,

že krajský súd „nesprávne právne posúdil prejednávanú vec, v dôsledku čoho dospel

k nesprávnym právnym záverom, čo vyústilo do vydania vecne nesprávneho rozhodnutia...

Postupom žalovaného ako správneho orgánu bol sťažovateľ ukrátený na svojich právach,

a to z dôvodu jeho nezákonného postupu, ako aj z dôvodu, že Žiadosť ukladá žalobcovi, aby

vrátil finančné prostriedky.“.

8. Najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľky uznesením sp. zn.

z 27. septembra 2017 rozhodol tak, že ju zamietol ako nedôvodnú a účastníkom nárok

na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom

krajského súdu, že „Správa a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, pretože sami o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom

chránených záujmov kontrolovaného subjektu.“ a uviedol, že „je možné považovať

(ich, pozn.) za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu...“.

9. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku podľa nej nezákonných

rozhodnutí krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu. Krajský súd a najvyšší súd

podľa sťažovateľky nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu

verejnej moci (správu a žiadosť), ktorými malo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia,

a to len z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. V tejto

súvislosti sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach

(sp. zn. , sp. zn. ), v súvislosti so svojím základným právom

na spravodlivý súdny proces namieta porušenie princípu právnej istoty vyjadreného

v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca identických veciach budú súdy

rozhodovať rovnako. Okrem toho sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť práve

v tom dôsledku, že napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší

súd pre účely zjednotenia právneho názoru v zmysle zákonného imperatívu podľa § 22

ods. 1 písm. a) neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.

10. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré

poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho názoru zanedbal

aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania, a to,

že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich

ustanoveniach predpokladá ( a ).

K porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 . Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo aj

tým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. -61,

a zo strany NS SR v konaním vedenom pod sp. zn. došlo k odňatiu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, pretože tento sa domáhal svojho práva na súde, ale súdna

ochrana mu zo strany konajúcich súdov poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdov,

ktoré podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom a ktoré sťažovateľ opísal vyššie.

Nakoľko z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že mu súdna ochrana mala

byť poskytnutá.“

11. K porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 prvej vety sťažovateľka uviedla:

«Podľa ust. „Najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec uznesením

postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.“

Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej § 48 ods. 1 nie je iba

porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na prvá veta SR

aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno

odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva,

že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich

dôsledkoch porušenie SR. Opätovne tu môžeme vychádzať zo skúseností

z Českej republiky, keď Ústavný súd ČR v nálezoch , či

vyslovil, že ak dospel senát najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu)

pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru

už vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu)

je s.ř.s. (v SR ) povinný postúpiť vec na rozhodnutie rozšírenému

senátu (veľkému senátu). Ak tak neurobí a vo veci sám rozhodne, uplatňuje štátnu moc

v rozpore s ČR a Listy a zaťaží konanie vadou nesprávne

obsadeného súdu, ktorá v rovine ústavnoprávnej predstavuje porušenie ústavného práva

na zákonného sudcu.“. (CSP, Števček M., Ficová S. a kol., Komentár, C. H. Beck, rok 2015,

str. 198.)

Uvedený komentár sa síce vzťahuje na ust. , avšak zastávame názor, že je

možné použiť ho aj v našom prípade, keď sa senát NS SR pri svojom rozhodovaní o

kasačnej sťažnosti žalobcu odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí

najvyššieho súdu (viď. NS SR , NS SR ).».

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017, č. k. -61,

a Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017, sp. zn. , bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa

podľa ,

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2017,

č. k. -61, a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2017,

sp. zn. , zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, vedený v... do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

13. Podľa je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

III.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv

napadnutým uznesením krajského súdu

19. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

20. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. , ).

21. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým

právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke

dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy

namietaného porušenia jej práv.

22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím jej zákonom priznaného opravného

prostriedku (kasačnej sťažnosti). Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že napadnuté uznesenie krajského súdu aj bolo predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe sťažovateľkou podanej kasačnej sťažnosti.

Konanie o kasačnej sťažnosti bolo skončené napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa ústavného súdu totiž kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach veci účinný právny

prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne preskúmať

toto rozhodnutie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol

meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach je nepochybne

naplnená ústavná podmienka, že právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej

sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje . To „odníma“ právomoc ústavného súdu na prieskum

sťažnosťou prezentovaného porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

23. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je

oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom

ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti (proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci o nej rokovať a rozhodnúť.

III.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

25. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

26. Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Predmetom kasačného konania bolo preskúmanie uznesenia krajského súdu,

ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. V rámci kasačného konania, kasačný súd skúmal

aj povahu napadnutej správy a žiadosti. Kľúčovou bolo najmä právne posúdenie možnosti

súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov, ktoré krajský súd zhodne so žalovanými považovali za nepreskúmateľné

v správnom súdnictve. Túto právnu otázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom najvyšší

súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne stotožňuje.

Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak,

že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými

sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom

preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho

orgánu. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť

(procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu

musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať

reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne

právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zo

súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému

rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.

Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,

ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych

rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy

nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené

v ustanovení . Predmetné ustanovenie v písmene a) až h) obsahuje taxatívny výpočet

konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.

Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej

časti zákona o pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne

vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov za nedostatky v rámci verejného

obstarávania „Informačné a komunikačné technológie UMB vrátane podpory

infraštruktúry výskumu a vývoja UMB v Banskej Bystrici“.

Najvyšší súd dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18

zákona o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v

konaní podľa druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné

ustanovenie ešte podporne odkazuje na ustanovenie . Kasačný súd ďalej

uvádza nasledovné:

Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, a teda, že Správa

a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami

o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného

subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na opakované vyjadrenia žalovaného

1 a žalovaného 2 o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania a odoslania Správy

a Žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné správne rozhodnutie

o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore.

Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe takého právoplatného

rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa,

a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

Vychádzajúc z predmetných citovaných ustanovení má kasačný súd za to,

že predmetnú Správu a Žiadosť je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má

predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona o pomoci a podpore.

Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti žalobca

nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný 1 v zmysle zákona začne

správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné

prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom,

a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť

jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný 1 vydaním

rozhodnutia, a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo do práv

sťažovateľky. Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (napr. sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn.

zo 14. februára 2017, sp. zn. z 8. júna 2016).

Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych argumentov

dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov,

a teda nie je preskúmateľné súdom. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd

konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne

vysporiadal a neopomenul žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom

súde, v dôsledku čoho krajský súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva

sťažovateľa na spravodlivý proces. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti

vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť

rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú

zamietol.»

27. Podľa o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), ktorý bol do tejto právnej úpravy s účinnosťou od 1. apríla 2010

včlenený jeho č. (ďalej len „“), účinného v rozhodnom čase

(v čase vydania správy a žiadosti, pozn.) ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého

príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.

28. Podľa účinného v rozhodnom čase

ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci

orgán oznámi podnet orgánu podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným

predpisom je zákon o verejnom obstarávaní.

29. Podľa relevantnej časti účinného

v rozhodnom čase ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2 zistené porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne o vrátení jeden a pol násobku

sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1.

30. Podľa dôvodovej správy k , ktorou bol do

včlenený § 27a, sa týmto ustanovením „... ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí

porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil

príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,

mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe

výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne

postupuje v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,

že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade

s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci

orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi

povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným

titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania

prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

31. V rámci svojej ustálenej rozhodovacej praxe ústavný súd už konštatoval,

že postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv (napr. , , ).

32. Z citovaného znenia aplikovanej právnej úpravy explicitne vyplýva, že v rámci

procesu kontroly a dohľadu čerpania finančných prostriedkov poskytnutých prijímateľovi

(v danom prípade sťažovateľke) z fondov Európskej únie sa tento proces kontroly

ich čerpania realizuje v troch fázach, a to vo fáze (i) kontroly ich čerpania samotným

poskytovateľom (v danom prípade je ním ministerstvo v zastúpení agentúry), ktorý

v prípade zistenia pochybení pri verejnom obstarávaní „mohol“ podľa v rozhodnom čase

účinnej právnej úpravy vyzvať (podľa aktuálne účinného znenia § 27a ods. 1 zákona

č. poskytovateľ nielen „môže vyzvať“, ale „vyzve“ príjemcu na vrátenie,

pozn.) príjemcu na vrátenie týchto poskytnutých prostriedkov. Potom nasledovala fáza,

(ii) keď v prípade, že na základe výzvy podľa

príjemca dobrovoľne finančné prostriedky nevrátil, poskytovateľ musel podať podnet

na ďalšie konanie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „úrad“), ktorý opätovne

zisťoval (a aj podľa aktuálne účinnej právnej úpravy zisťuje, pozn.), či skutočne došlo

v procese verejného obstarávania realizovaného príjemcom k pochybeniam vytýkaným

poskytovateľom, a ak tomu tak je, tak potom mohol uložiť svojím rozhodnutím pokutu

za porušenie týchto pravidiel verejného obstarávania. Následne nastúpila tretia fáza,

(iii) keď po uložení pokuty z titulu porušenia pravidiel verejného obstarávania mohol

poskytovateľ v správnom konaní vydať rozhodnutie o povinnosti prijímateľa vrátiť

poskytnutý príspevok v celku alebo jeho časť.

33. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta,

že jej neposkytol súdnu ochranu, keďže sa stotožnil s posúdením povahy žalobou

napadnutých dokumentov (správy a žiadosti) ako takých, ktoré nepodliehajú správnemu

súdnemu prieskumu, preto prekážka nedostatku právomoci správneho súdu bráni ďalšiemu

konaniu o žalobe sťažovateľky, resp. ju robí neprípustnou.

34. Z uvedeného vyplýva, že znenie zákona, ako aj dôvodová správa k nemu

podporujú právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého dokumenty vydané

poskytovateľom finančných prostriedkov v prvej fáze kontroly ich čerpania majú iba

notifikačný (oznamovací) charakter a v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej

rozhodovacej právomoci orgánu verejnej moci (poskytovateľa). Inými slovami,

sťažovateľka ako príjemca nenávratného finančného príspevku bude mať možnosť namietať

poskytovateľom tvrdené a jej vytýkané pochybenia v rámci verejného obstarávania ešte

v druhej fáze procesu kontroly ich čerpania, a teda vydaním žalobou sťažovateľky

napádaných dokumentov nebol ešte s konečnou platnosťou zavŕšený proces dohľadu

a kontroly, v rámci ktorého sťažovateľka môže brániť svoje práva a právne postavenie.

Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa (sťažovateľky) je totiž jeho pasivita

po doručení výzvy poskytovateľa na vrátenie finančných prostriedkov prejavom nesúhlasu

príjemcu s právnym záverom riadiaceho orgánu (poskytovateľ) o porušení pravidiel

a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi riadiacim orgánom

a príjemcom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti úradu, ktorý je jediným

kompetentným subjektom na autoritatívne posúdenie toho, či skutočne k porušeniu pravidiel

a postupov verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie úradu s pozitívnym

záverom o porušení pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie

riadiaceho orgánu (žalovaného), ktorý bude kompetentný sťažovateľke autoritatívne uložiť

povinnosť vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym

správnym aktom preskúmateľným správnym súdom (m. m. ).

35. Sťažovateľka sa tak bude môcť dovolávať správnej súdnej ochrany až proti

prípadnému rozhodnutiu úradu o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania

a následne aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu (poskytovateľa, žalovaného) podľa § 27a

ods. 3 o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo

ich časť.

36. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd rozhodol v súlade so zákonom, jeho

rozhodnutie je ústavne udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti, preto nie je

možné prisvedčiť argumentácii sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu

ochranu, keďže si ho neuplatňuje v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím

dokumentov (správy a žiadosti), ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce

povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu, ale len

notifikačné úradné listy, ako to konštatoval aj najvyšší súd.

37. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľke vznikne pri uplatnení

rozhodovacej právomoci riadiaceho orgánu podľa

a ktorou aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá pre posúdenie veci

právny význam (obdobne ).

38. Uvedené závery boli podkladom, na základe ktorého ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejto časti (proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces) ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa .

39. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že najvyšší súd

napriek existencii odlišného názoru iného senátu najvyššieho súdu pri riešení obdobnej

otázky týkajúcej sa charakteru dokumentov vydaných poskytovateľom nenávratného

finančného príspevku z fondov Európskej únie v rámci kontroly ich čerpania v danej veci

rozhodol bez toho, aby sa pre účely zjednotenia právnych názorov obrátil na veľký senát

najvyššieho súdu v zmysle , ústavný súd už konštatoval

(), že za splnenia všetkých zákonných predpokladov možno z právnej

úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu

najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie veci veľkému

senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah

do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu

nesprávne obsadeného súdu. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.

40. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom

() s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie

právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne

sp. zn. a sp. zn. ), boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto v tomto

čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

41. Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) na postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

42. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že povinnosť postúpenia veci

veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska a rozhodnutie veci nie je účelné

rozširovať aj o obsolentné právne názory obsiahnuté v už „prežitej“ judikatúre. Relevanciu

v tomto smere je možné priznať len zamýšľanému judikatórnemu odklonu od právneho

názoru aktuálneho v čase rozhodovania konajúceho senátu, keďže v opačnom prípade by

bolo potrebné zjednocovanie neúnosného množstva „historicky prežitých“ právnych

názorov (m. m. ).

43. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo

slobôd ( prvá veta ), stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2018