Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 494/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity

Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská Bystrica, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná advokátka JUDr. Zuzana Štrbáková, ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. mája 2018, ako aj uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 31. januára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2018 doručená sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Národná 12, Banská

Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš

Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka JUDr.

Zuzana Štrbáková, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. mája 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára

2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení

žalobkyne domáhala, aby krajský súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zrušil

správu o zistenej nezrovnalosti č. N21501962/O03 z 13. júla 2016 k projektu ITMS

26250120060 (ďalej len „správa o nezrovnalosti“) a žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov č. 262501200600/Z01 z 13. júla 2016 (ďalej len „žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov“).

Sťažovateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný 1“) zastúpeným Výskumnou agentúrou (ďalej len

„žalovaný 2“) uzavreli 31. októbra 2012 zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku č. 053/2015/5.1/OPVaV na projekt s názvom „Modernizácia vnútorného

vybavenia a rekonštrukcia objektov za účelom zlepšenia vzdelávacieho procesu na UMB

v Banskej Bystrici“ č. ITMS 26250120060. U sťažovateľky bol v období do 31. decembra

2014 vykonaný vládny audit A694, K4160, výsledky ktorého boli premietnuté do správy

o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov.

Proti obom uvedeným dokumentom sťažovateľka podala žalobu o preskúmanie

ich zákonnosti, ktorá bola napadnutým uznesením krajského súdu odmietnutá

s odôvodnením, že smeruje proti písomnostiam s informatívnym charakterom, ktoré

nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky. Proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, ktorú najvyšší súd

napadnutým uznesením zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že dokumenty, ktoré napadla správnou žalobou,

sú rozhodnutiami, ktoré podliehajú súdnemu prieskumu, v správnom súdnictve. Svoje

tvrdenie odôvodňuje takto:

„V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej

klauzuly ( ) s negatívnou enumeráciou ( ), z ktorého vyplýva, že súdy v zásade

preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne

z prieskumu vylučuje. Nakoľko správnou žalobou napadnuté rozhodnutia nepatria k

taxatívne vymedzeným rozhodnutiam, ktoré súdy nepreskúmavajú, máme za to, že príslušný

súd mal právomoc preskúmať postup správneho orgánu v spojitosti s rozhodnutím, ktoré

vydal.“

Sťažovateľka poukazuje na právny názor krajského súdu vyslovený v rozsudku

sp. zn. zo 4. júla 2014:

„... Správa o zistenej nezrovnalosti zo dňa 6. 9. 2012, i keď neobsahuje formálne

atribúty správneho rozhodnutia, zasahuje do práv a záujmov žalobcu, jej dôsledkom

je vrátenie poskytnutej dotácie v rozsahu zistenej nezrovnalosti a možný sankčný postih

v prípade, ak žalobca k vráteniu finančných prostriedkov nepristúpi.“

Sťažovateľka podporne s poukazom na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných

veciach (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016 a rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 16. januára 2014) zdôrazňuje, že správa o zistenej

nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov podliehajú súdnemu prieskumu

podľa príslušných ustanovení (ďalej aj „“).

V tejto súvislosti apeluje na rešpektovanie princípu právnej istoty a predvídateľnosti

práva a argumentuje najmä takto:

„Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

a Najvyššieho súdu SR v danej právnej veci, v porovnaní s rozhodnutiami, na ktoré

poukazuje sťažovateľ vyššie, došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva

sťažovateľa zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

Okrem porušenia princípu právnej istoty NS SR v danej veci podľa nášho názoru zanedbal

aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania, a to,

že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich

ustanoveniach predpokladá ( a ).

K porušeniu práva sťažovateľa zakotveného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo

aj tým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k.

79, a zo strany NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k odňatiu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, pretože tento sa domáhal svojho práva na súde, ale súdna

ochrana mu zo strany konajúcich súdov poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdov,

ktoré podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom a ktoré sťažovateľ opísal vyššie.

Nakoľko z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že mu súdna ochrana mala byť

poskytnutá.“

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa v dôsledku nepredloženia veci veľkému

senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) podľa § 221

ods. 1 písm. a) s touto argumentáciou:

«Podľa ust. „Najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec uznesením

postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.“.

Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu... nie je iba porušením tohto

zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na prvá veta SR aj pochybením,

ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie

zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch

porušenie SR. Opätovne tu môžeme vychádzať zo skúseností z Českej

republiky, keď Ústavný súd ČR v nálezoch , či vyslovil,

že ak dospel senát najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) pri svojom

rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného

v rozhodnutí najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) je § 17 ods. 1

s. ř. s. (v SR ) povinný postúpiť vec na rozhodnutie rozšírenému senátu

(veľkému senátu). Ak tak neurobí a vo veci sám rozhodne, uplatňuje štátnu moc v rozpore

s ČR a Listiny a zaťaží konanie vadou nesprávne obsadeného

súdu, ktorá v rovine ústavnoprávnej predstavuje porušenie ústavného práva na zákonného

sudcu.“. (CSP, Števček M., Ficová S. a kol.. Komentár, C. H. Beck, rok 2015, str. 198.)

Uvedený komentár sa síce vzťahuje na ust. , avšak zastávame názor,

že je možné použiť ho aj v našom prípade, keď sa senát NS SR pri svojom rozhodovaní

o kasačnej sťažnosti žalobcu odchýlil od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí

najvyššieho súdu (viď. NS SR , NS SR ).»

Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému

súdu, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým uznesením krajského

súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň priznal sťažovateľke právo na úhradu trov konania

pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo

sa po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) uplatňuje

na základe jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiu krajského súdu v správnom súdnictve

už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné. Proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu je ale prípustná kasačná sťažnosť (§ 439

ods. 1 ), ktorú možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní

porušil zákon spôsobom vymedzeným v až j) .

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uplatňuje proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu kľúčovú námietku založenú na tvrdení, že jej bola odmietnutá

spravodlivosť (denegatio iustitiae), keďže krajský súd žalobu odmietol a k súdnemu

prieskumu správy o zistení nezrovnalosti ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov tak

nedošlo. V uvedenom sťažovateľka vzhliada porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým,

že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi...

Podľa názoru ústavného súdu citovaný dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440

ods. 1 písm. g) predstavuje procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa žalobca

v správnom súdnictve môže účinne domáhať ochrany svojich subjektívnych základných

práv, k porušeniu ktorých malo podľa jeho názoru dôjsť rozhodnutím správneho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že kasačná sťažnosť [odôvodnená

sťažovateľkou podľa ] predstavovala v okolnostiach

sťažovateľkinej veci účinný právny prostriedok, prostredníctvom ktorého bol následne

najvyšší súd povinný poskytnúť ochranu sťažovateľkou označeným právam. Významnou

okolnosťou na podporu tohto záveru je aj fakt, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti

sťažovateľky rozhodoval meritórne, keďže ju neodmietol, ale zamietol. Za týchto okolností

je nepochybne naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity

„zakomponovaného“ do („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre nedostatok

právomoci ústavného súdu, keďže o kasačnej sťažnosti sťažovateľky bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým

postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta,

že jej neposkytol súdnu ochranu, keďže sa stotožnil s posúdením povahy napadnutých

dokumentov ako takých (správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov), ktoré súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodliehajú, a preto

prekážka nedostatku právomoci správneho súdu robí žalobu neprípustnou. Tento právny

záver vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil,

viedol k odmietnutiu žaloby krajským súdom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) je zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (pozri napr. , alebo ).

V rámci svojej ustálenej rozhodovacej praxe ústavný súd uplatňuje právny názor,

v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom

(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie

základných ľudských práv (napr. , , ).

V konaní o preskúmanie kasačnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu najvyšší súd dospel k záveru o jej nedôvodnosti, na základe čoho

ju postupom podľa zamietol.

V úvodných častiach napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že predmetom

preskúmavania v rámci správneho súdnictva môžu byť aj individuálne správne akty orgánov

verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti rozhodnutia, avšak len za predpokladu,

že sa nimi právne záväzným spôsobom zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti

účastníka administratívneho konania alebo sa ich priamo dotýkajú. V tejto súvislosti

poukázal na relevantné časti rozhodnutí najvyššieho súdu (uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn. z 8. júna 2016), ktoré boli

vydané v obdobných veciach a v súlade s ktorými sa riešila ako zásadná otázka právomoc

všeobecného súdu vykonať prieskum správnych aktov, a to konkrétne správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov vydaných podľa zákona

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ Z. z“).

V relevantných častiach citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu tento zdôraznil,

že správa o zistenej nezrovnalosti a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov sú prejavom

oprávnení orgánu verejnej správy v rámci výkonu dohľadových kompetencií, nie však

kompetencií rozhodovacích (vrchnostenských).

Najvyšší súd v konkrétnostiach po citovaní relevantných právnych názorov

uplatniteľných aj vo veci sťažovateľky uzavrel, že kasačnú sťažnosť smerujúcu proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu je potrebné zamietnuť, keďže „... žalobca bol

postupom, ktorý stanovuje pre prípad zistenia nezrovnalosti, zatiaľ

len vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov z fondov Európskej únie, nedošlo ešte

k uplatneniu rozhodovacích právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu

do právnej sféry žalobcu záväzným uložením právnej povinnosti, proti ktorej by nebolo

možné použiť riadne opravné prostriedky. Ani skutočnosť, že neuhradením sumy uvedenej

vo výzve hrozí sťažovateľovi jej navýšenie v prípadnom budúcom konaní na 1,5 násobok,

nemení nič na prevažne informatívnej povahe správy a žiadosti, ktorými bol žalobca

vyzvaný na vrátenie finančných prostriedkov. Výzva na ich zaplatenie je totiž povinným

štádiom riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním finančného príspevku, bez ktorého

nie je možné pristúpiť v zmysle k uplatneniu rozhodovacích

kompetencií riadiaceho orgánu v správnom konaní začatom podľa § 27a ods. 5 tohto

zákona, v ktorom (za predpokladu, že k nemu dôjde) bude môcť žalobca uplatniť všetky

procesné práva účastníka konania, vrátane administratívnych opravných prostriedkov.

Ak bude výsledkom tohto konania právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré

bude žalobca považovať za nezákonné, bude oprávnený podrobiť toto rozhodnutie súdnemu

preskúmaniu správnym súdom, ktorý na podklade jeho žalobných námietok preskúma

zákonnosť procesu verejného obstarávania, v ktorom podľa doterajších tvrdení žalovaných

došlo k vzniku nezrovnalosti. Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd právne závery

krajského súdu, že napadnuté správne akty sú predbežnej povahy, ktoré nemohli mať

za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu, za vecne správne. Keďže správna

žaloba voči takýmto rozhodnutiam alebo opatreniam orgánov verejnej správy je podľa

§ 7 ods. 1 písm. e/ S. s. p. neprípustná, postupoval krajský súd v súlade so zákonom, keď

žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g/ S. s. p. odmietol.“

Vychádzajúc z citovaného, ako aj z podstaty sťažnostnej argumentácie sťažovateľky

ústavný súd konštatuje, že jeho primárnou úlohou v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti je posúdiť, či závery, ktoré formuloval najvyšší súd v napadnutom uznesení,

signalizujú, že vo veci sťažovateľky mohlo dôjsť k denegatio iustitiae (odňatiu

spravodlivosti), čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť k vysloveniu záveru o porušení

sťažovateľkou označených práv po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v rámci správneho

súdnictva je nielen prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ale aj poskytnutie

účinnej ochrany „základných ľudských práv a slobôd... a oprávnených záujmov účastníkov

administratívneho konania“ ( ). Kľúčovou úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní veci sťažovateľky preto vzhľadom na citovaný základný princíp

konania pred správnym súdom bolo posúdenie, či sú správa o zistenej nezrovnalosti

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych

práv a oprávnených záujmov sťažovateľky a v tejto súvislosti aj posúdenie, či povaha

označených dokumentov pripúšťa ich prieskum v rámci správneho súdnictva, keďže

najvyšší súd sa stotožnil so záverom krajského súdu, že ide o dokumenty, ktoré

nie sú v správnom súdnictve preskúmateľné.

V dôvodovej správe k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov (týmto zákonom

bolo do zavedené ustanovenie , pozn.), sa uvádza,

že dotknutými právnymi normami „sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí

porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil

príspevok, alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,

mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov

verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe

výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne

postupuje v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí,

že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade

s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci

orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi

povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným

titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania

prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť.“.

Z citovaného vyplýva, že dôvodová správa podporuje právny názor najvyššieho

súdu, podľa ktorého pri správe o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov ide o uplatnenie oznamovacieho oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci

výkonu dohľadových kompetencií, nie však v rámci výkonu vrchnostenských

rozhodovacích kompetencií.

Žiadosť riadiaceho orgánu adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona

č. o vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti nie je teda zavŕšením

procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť poskytnutú

na predmet zákazky. Z pohľadu subjektívnej právnej pozície prijímateľa je totiž pasivita

po doručení uvedenej výzvy prejavom nesúhlasu s právnym záverom riadiaceho orgánu

o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania. Takto potom vzniká medzi

riadiacim orgánom a prijímateľom spor, ktorého riešenie spadá do pôsobnosti Úradu

pre verejné obstarávanie (ďalej len „ÚVO“). Len táto zložka štátneho mechanizmu

je kompetentná autoritatívne posúdiť, či skutočne k porušeniu pravidiel a postupov

verejného obstarávania došlo. Až využitie kompetencie ÚVO s pozitívnym záverom

o porušení pravidiel verejného obstarávania zakladá vrchnostenské postavenie riadiaceho

orgánu (žalovaného), ktorý bude kompetentný autoritatívne uložiť povinnosť sťažovateľke

vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť v zvýšenej sume, a to individuálnym správnym

aktom preskúmateľným správnym súdom (m. m. , ).

Súdnej ochrany sa teda sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému

rozhodnutiu ÚVO o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, a následne

aj proti rozhodnutiu riadiaceho orgánu podľa

o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto

prisvedčiť jej názoru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, keďže si ho

neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy o zistení

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne

správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného

výkonu, ale len notifikačné úradné listy, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom uznesení.

Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľke vznikne pri uplatnení rozhodovacej

právomoci riadiaceho orgánu podľa a ktorou

aj argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá pre posúdenie veci právny

význam.

Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľkinej

správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie

súdnej ochrany, keďže tú v správnom súdnictve možno podať len proti takým mocenským

aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv a oprávnených záujmov

adresáta ich výkonu. Navyše, etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky

poskytnuté na predmet zákazky alebo ich časť sťažovateľke ponúka právny priestor

pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď (eventuálne)

dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia ÚVO (podľa zákona o verejnom

obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného riadiaceho orgánu (podľa § 27a

ods. 2 ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol časť sťažnosti,

ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

aj k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa

vzhľadom na to, že príslušné senáty najvyššieho súdu v rozpore s

nepostúpili veci z dôvodu rozdielnych právnych názorov veľkému senátu najvyššieho súdu

na zaujatie stanoviska a rozhodnutie.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa najvyšší súd koná a rozhoduje o kasačných

sťažnostiach vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu a šiestich sudcov, ak senát

najvyššieho súdu dospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný

od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, a vec

uznesením postúpil na rozhodnutie veľkému senátu.

Podľa veľký senát o kasačnej sťažnosti podľa povahy veci

rozhodne

a) spôsobom ustanoveným v § 459 až 462 alebo

b) uznesením, v ktorého výroku rozhodne o

1. otázke rozhodujúcej pre posúdenie veci a

2. postúpení veci senátu, ktorý mu vec postúpil alebo predložil.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poznamenáva,

že veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa v uznesení sp. zn.

z 18. decembra 2017 už zaoberal otázkou splnenia podmienok pre

postúpenie veci na zaujatie stanoviska a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu

v občianskoprávnej (civilnej) veci. Závery vyslovené v označenom uznesení sa však

mechanicky nedajú uplatniť na veci sťažovateľky, keďže ide o rozhodovanie v správnom

súdnictve.

Vo vzťahu k preskúmavanej veci sťažovateľky totiž treba na jednej strane vziať

do úvahy, že v účinnom znení nezakotvuje explicitne povinnosť

postúpiť vec veľkému senátu správneho kolégia najvyššieho súdu (ako je to v Civilnom

sporovom poriadku, v ktorom je táto povinnosť vyjadrená explicitne v dikcii § 48 ods. 1

prvej vete) v prípade, ak sa konajúci senát mieni odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe.

Napriek tomu ústavný súd zastáva názor, že s prihliadnutím na zmysel a účel § 22 ods. 1

v spojení s je nesporné, že ani v správnom súdnom konaní predloženie veci

na rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu nezávisí od voľnej úvahy trojčlenného

senátu správneho kolégia najvyššieho súdu (k tomu pozri BARICOVÁ, J. – FEČÍK, M. –

ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. . Komentár. Bratislava : C. H.

Beck, 2012. s. 190), t. j. že za splnenia všetkých zákonných predpokladov možno z právnej

úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho súdnictva vyvodiť povinnosť senátu

najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu. Prípadné nepostúpenie veci veľkému

senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu spôsobilé vyvolať neprípustný zásah

do základného práva účastníka konania na zákonného sudcu a zároveň založiť vadu

nesprávne obsadeného súdu. V okolnostiach sťažovateľkinej veci však o takýto prípad

podľa názoru ústavného súdu nejde.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za žiaduce zdôrazniť, že vznik

prípadného judikatórneho odklonu treba vždy posudzovať aj v časových súvislostiach.

Kompetencia veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená

povinnosť postúpiť vec uloženú senátu rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým

správnym procesným kódexom () s účinnosťou od 1. júla 2016.

V tomto období už existovali skôr judikované právne názory najvyššieho súdu

aplikovateľné na vec sťažovateľky (na ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje –

konkrétne sp. zn. a sp. zn. ) prekonané neskoršou judikatúrou

najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

(konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto judikatúry sa senát

najvyššieho súdu konajúci vo veci sťažovateľky nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť,

rozhodol teda v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu.

Z uvedeného dôvodu senát najvyššieho súdu prejednávajúci vec sťažovateľky nemal podľa

názoru ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu najvyššieho súdu.

Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto súhlasiť s názorom

sťažovateľky, že nepredložením veci veľkému senátu došlo k porušeniu jej základného

práva na zákonného sudcu podľa .

Na tomto základe ústavný súd vzhľadom na nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ostatnými návrhmi v sťažnosti uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018