Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 103/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu (sudca

spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Stankom, Obrody

25, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. januára 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. septembra 2018

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) v spojení s

ods. 1, a a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 13. januára 2017 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. septembra 2018 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal 18. mája 2016

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len „úrad“) o osobitný príspevok.

Po posúdení označenej žiadosti sťažovateľa vydal úrad rozhodnutie

č. KE1/OHNNVVaŠSD/HNNV KE I, IV/SOC/2016/119060-0002 z 1. júna 2016, ktorým

podľa a o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) nepriznal sťažovateľovi osobitný príspevok z dôvodu nesplnenia zákonných

podmienok na jeho priznanie, čo odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol

pred nástupom do zamestnania dlhodobo nezamestnaný. V odôvodnení svojho rozhodnutia

úrad uviedol, že sťažovateľ nebol pred vznikom pracovného pomeru v evidencii uchádzačov

o zamestnanie, keďže v predmetnej evidencii bol od 23. júla 2013 do 24. augusta 2015

a do pracovného pomeru nastúpil 16. mája 2016. Sťažovateľ vykonával najmenej 12

po sebe nasledujúcich mesiacov činnosť zakladajúcu nárok na príjem zo závislej činnosti,

a to na základe dohody o vykonaní práce v období od 21. apríla 2015 do 30. júna 2015

a dohody o vykonaní pracovnej činnosti v období od 23. marca 2016 od 15. apríla 2016.

3. Proti označenému rozhodnutiu úradu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodlo Ústredie, práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím

č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2016/7351-0002 Km zo 6. júla 2016 (ďalej len

„rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo a potvrdilo rozhodnutie

úradu.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ správnu žalobu, o ktorej rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2017 tak, že ju zamietol

a súvisiacim výrokom o trovách konania nepriznal účastníkom konania právo na ich

náhradu.

5. Následne proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa

a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „SSP“), o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

z 26. septembra 2018 tak, že ju zamietol.

6. Proti rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu

a rozsudku najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu podal sťažovateľ

podľa ústavnú sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania

pred týmito súdmi a správnymi orgánmi v súvislosti s namietaným porušením označených

práv podľa a dohovoru odôvodňuje predovšetkým tým, že „správne súdy nesprávne

zistili skutkový stav a po výklade a použití relevantných noriem rozhodli tak, že ich skutkové

a právne závery sú svojvoľné, neudržateľné, pričom boli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces...“.

7. Sťažovateľ krajskému súdu konkrétne vytýka nesprávne ustálenie skutkového

deja, keďže „pomoc v hmotnej núdzi mu bola poskytovaná v období od 01. 11. 2013 do

31. 05. 2016 a bola mu odňatá od 1. 6. 2016 v súvislosti so vznikom pracovného pomeru od

16. 5. 2016...“, a preto tvrdí, že „v čase podania žiadosti o priznanie osobitného príspevku

spĺňal podmienky na vznik nároku na osobitný príspevok vymedzený v ustanoveniach § 16

ods. 1 písm. a/, , a, ust.

Z. z... nakoľko bol dlhodobo neaktívnym občanom, t. j. občanom, ktorý nebol evidovaný ako

uchádzač o zamestnanie (najmenej 12 mesiacov), avšak spĺňal by status dlhodobo

nezamestnaného občana, ak by evidovaný bol.“.

8. Vo vzťahu k postupu predchádzajúcemu vydaniu rozsudku krajského súdu

sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že „vo svojej žalobe o preskúmanie správneho

rozhodnutia žiadal aby bol o termíne vyhlásenia rozsudku upovedomený na mailovú

adresu... právneho zástupcu...“ krajský súd „termín vyhlásenia rozsudku na mailovú adresu

jeho právneho zástupcu neoznámil.“, čím došlo k odňatiu jeho možnosti konať

pred krajským súdom.

9. Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu bol porušený aj ústavný

princíp právnej istoty, keďže sa krajský súd odklonil od bližšie nekonkretizovanej ustálenej

rozhodovacej činnosti súdov.

10. Najvyššiemu súdu sťažovateľ predovšetkým vytýka, že primeraným spôsobom

nereagoval na jeho skutkovú a právnu polemiku so závermi vyslovenými v rozsudku

krajského súdu, v rámci čoho tvrdí, že najvyšší súd interpretoval a následne aplikoval

právnu normu na jeho ťarchu, keďže konštatoval, že na to, „aby sťažovateľ splnil

podmienku dlhodobo nezamestnaného občana musel byť vedený na úrade práce po dobu 12

mesiacov v čase bezprostredne pred vznikom pracovného pomeru.“. Tento záver

najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za zjavne neodôvodnený a arbitrárny, a preto

z ústavného hľadiska za neudržateľný.

11. Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd vyhodnotil jeho námietku o nedoručení

oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku na emailovú adresu jeho právneho zástupcu

za nedôvodnú, a v tomto smere považuje argumentáciu najvyššieho súdu za svojvoľnú,

keďže v danom prípade „povýšil princíp hospodárnosti na ústavný princíp právnej istoty,

pričom v tomto smere rozhodol v rozpore s konštantnou judikatúrou.“. Sťažovateľ v tomto

smere poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. z 2. mája 2002 a tam

citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , R 14/2010, sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva súvisiace s otázkou verejného

vyhlasovania rozsudkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku dal na „určitú

právne relevantnú otázku o obdobných veciach (popísanú v bodoch I – II tejto sťažnosti)

a za rovnakých podmienok protichodnú odpoveď, pričom odklon od ustálenej rozhodovacej

praxe rozumne neodôvodnil“, a tiež, že vec nepostúpil „veľkému senátu na zjednotenie

judikatúry“.

13. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 13. 1. 2017

a konaním ktoré mu predchádzalo porušil právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu podľa v spojení s a

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a základné právo na verejné vyhlásenie rozsudku zaručené v

Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 26. 9. 2018 a konaním

ktoré mu predchádzalo porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s a , ako aj jeho právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

26. 9. 2018.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo

dňa 13. 1. 2017 a vec sa vracia tomuto orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... primerané finančné zadosťučinenie v sume

3.500,-eur...

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinné spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi... trovy právneho zastúpenia...“

14. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi,

ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola predmetná vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. b) rozvrhu práce bola prerokovaná vo štvrtom senáte

ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš

a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa štvrtej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

22. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

23. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

24. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

27. Podľa čl. 6 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s , a a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

28. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti v konaní podľa

uvádza, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je

daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný

súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

).

29. Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu krajského

súdu a jeho rozsudku kasačnú sťažnosť podľa , ktorú aj využil. Príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v konaní

o kasačnej sťažnosti najvyšší súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

na prerokovanie ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, a preto ústavnú sťažnosť z tohto dôvodu

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s , a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

30. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľa,

s ktorou spája porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, sa koncentruje na námietky súvisiace:

- s nesprávnym právnym posúdením veci, v rámci čoho sťažovateľ polemizuje

s výkladom podústavného práva uskutočneným najvyšším súdom;

- so svojvoľným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke

o nedoručení oznámenia právnemu zástupcovi sťažovateľa o verejnom vyhlásení rozsudku;

- s odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe bez toho, aby tento odklon rozumne

odôvodnil alebo vec postúpil veľkému senátu.

31. Úlohou súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov v rámci správneho

súdnictva je nielen prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, ale aj poskytnutie

účinnej ochrany „základných ľudských práv a slobôd... a oprávnených záujmov účastníkov

administratívneho konania“ [ (m. m. )].

32. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu

uplatňuje.

33. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa

ako nedôvodnú, čo právne odôvodnil s poukazom na znenie § 16 ods. 1 písm. b) bodov 1, 2,

2a a ods. 2 , keď konštatoval, že „pre priznanie osobitného

príspevku sa vyžaduje buď splnenie podmienky, aby bol žiadateľ bezprostredne pred

vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu dlhodobo

nezamestnaným občanom, alebo aby najmenej 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych

mesiacov nevykonával činnosť zakladajúcu nárok na vyššie uvedený príjem, t. j. bol

neaktívny.“. Najvyšší súd považoval z administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ

nemal bezprostredne pred uzatvorením pracovnej zmluvy status dlhodobo nezamestnaného

občana, keďže „[v] evidencii uchádzačov o zamestnanie vedenej úradom práce bol vedený

v období od 23. 07. 2013 do 24. 08. 2015, čo je síce dlhšie ako 12 mesiacov, avšak nebol

v nej vedený ako dlhodobo nezamestnaný občan bezprostredne pred vznikom pracovného

pomeru.“. Vychádzajúc z týchto zistení, a s poukazom na „účel osobitného príspevku,

ktorým je zvýšenie motivácie týchto osôb uplatniť sa na trhu práce“ najvyšší súd dospel

k záveru, že predmetná zákonná podmienka musí byť splnená v čase bezprostredne

pred vznikom pracovného pomeru, a nie rok predtým.

34. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že ani druhá zákonná podmienka pre priznanie

osobitného príspevku nebola v okolnostiach danej veci splnená, pretože sťažovateľ nebol

„najmenej 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov neaktívny, nakoľko mal príjem

zo závislej činnosti, a to na základe dohody o vykonaní práce od 21. 04. 2015 do 30. 06.

2015 a dohody o pracovnej činnosti od 23. 03. 2016 do 15. 04. 2016.“.

35. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedoručení oznámenia termínu verejného

vyhlásenia rozsudku jeho právnemu zástupcovi na emailovú adresu najvyšší súd okrem

iného uviedol, že sťažovateľom namietaná vada nemohla „mať vplyv na zákonnosť a vecnú

správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.“, a preto ani túto námietku nepovažoval

za relevantnú.

36. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že právne

závery najvyššieho súdu súvisiace s interpretáciou dotknutých ustanovení § 16 zákona

č. sú logické, rešpektujú účel týchto ustanovení, a preto ich nemožno

považovať za arbitrárne (svojvoľné). Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho

súdu predstavujú jeden z možných a ústavne akceptovateľných spôsobov právneho

posúdenia zisteného skutkového stavu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť

sťažovateľa, a preto právne závery najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené, a tak sú

ústavne akceptovateľné.

37. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery najvyššieho súdu a tieto následne

podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako

nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda

by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

38. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné k námietke

sťažovateľa o nedoručení oznámenia termínu verejného vyhlásenia rozsudku jeho právnemu

zástupcovi na emailovú adresu osobitne uviesť, že zo znenia povinnosť

všeobecného súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku osobitne

aj elektronickými prostriedkami nevyplýva. Túto povinnosť nemožno bez všetkého

odôvodniť ani s poukazom na znenie prvej vety v spojení s druhej

vety , a pritom sťažovateľ v tejto súvislosti svoju ústavnú

sťažnosť ani bližšie nekonkretizuje. Otázku spôsobu a rozsahu informačnej povinnosti

správneho súdu v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku rieši

spôsobom, ktorý výslovne nepredpokladá aj povinnosť osobitne informovať stranu konania

o verejnom vyhlásení rozsudku elektronickými prostriedkami. Postup všeobecného súdu

̌

v súlade so zákonom preto nemôže byt dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľa.

39. Sťažovateľ síce v rámci sťažnostnej argumentácie poukázal na viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, tieto však súviseli výlučne s aplikáciou právnej úpravy

obsiahnutej v v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), ktorá na rozdiel od právnej úpravy obsiahnutej v Správnom

súdnom poriadku takúto povinnosť explicitne stanovovala ( v spojení

s ). Ďalej je potrebné uviesť, že ani argumentácia sťažovateľa vedená

s poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. z 2. mája 2002 nie

je relevantná. Ústavný súd v označenom náleze posudzoval situáciu, keď najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. verejne nevyhlásil rozsudok. V okolnostiach

sťažovateľovej veci nebolo sporné, že rozsudok krajského súdu bol verejne vyhlásený

(13. januára 2017); sťažovateľ nenamieta ani to, že by krajský súd neoznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku spôsobom predpokladaným v . Súčasťou

jeho argumentácie je iba námietka, podľa ktorej mu krajský súd neoznámil prostredníctvom

elektronických prostriedkov miesto a čas vyhlásenia svojho rozsudku, ale táto povinnosť nie

je obsahom normatívneho textu vyjadreného v . Z už uvedeného vyplýva,

že predovšetkým odlišná skutková, ako aj normatívna situácia (absencia výslovnej právnej

úpravy o povinnosti všeobecného súdu doručiť elektronickými prostriedkami oznámenie

o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku) sťažovateľa vylučuje úvahu o možnosti

analogickej aplikácie záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 2. mája 2002, prípadne z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré

sťažovateľ v rámci svojej argumentácie tiež poukazuje.

40. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú časť argumentácie sťažovateľa,

v rámci ktorej namieta porušenie princípu právnej istoty z dôvodu názorového odklonu

najvyššieho súdu, keďže na „určitú právne relevantnú otázku v obdobných veciach

(popísanú v bodoch I – II tejto sťažnosti) a za rovnakých podmienok dal protichodnú

odpoveď, pričom odklon od ustálenej rozhodovacej praxe rozumne neodôvodnil“

a tiež nepredložil vec veľkému senátu najvyššieho súdu na zjednotenie judikatúry. Ústavný

súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ predovšetkým nekonkretizoval rozhodnutia

najvyšších súdnych autorít, ktoré by riešili právne otázky súvisiace s interpretáciou § 16

koncepčne odlišným spôsobom než najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí, a tým ani to, v čom sa riešenie právnej otázky najvyšším súdom odklonilo

od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Z už uvedených dôvodov sa

preto sťažovateľovi v rámci takto odôvodnenej sťažnostnej argumentácie nepodarilo

preukázať, že by sa najvyšší súd dostal pre účely posúdenia danej veci do rozporu

s relevantnou ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

41. Vzhľadom na myšlienkovú previazanosť a vecnú súvislosť námietky

nepredloženia veci sťažovateľa veľkému senátu najvyššieho súdu na zjednotenie judikatúry

s námietkou o názorovom odklone od ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít

ústavný súd s poukazom na už uvedené dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti aj tej

argumentácie sťažovateľa, ktorou namieta nepredloženie veci veľkému senátu najvyššieho

súdu.

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

IV.

Záver

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu