Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (45)928/389805.5ea2cd.pdf
PDF · 222.42 KB
No categories available
5Cdo/227/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 227/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. A., bývajúceho v M.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. C. s.r.o., so sídlom v Ţ., IČO: 47 232 072, proti
ţalovanému Mestskému futbalovému klubu, a.s., so sídlom v Ruţomberku, Ţilinská cesta
21,
IČO: 36 412 970, zastúpenému JUDr. M. L., advokátom, so sídlom v L., o určenie
neúčinnosti právnych úkonov, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp.zn. 9 C
89/2011, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 22. októbra 2012,
sp.zn. 5 Co 224/2012 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 22. októbra
2012, sp.zn. 5 Co 224/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo 4. apríla 2012, č.k. 9 C 89/2011-541 určil, ţe
právny úkon dlţníka MŠK Ruţomberok, Ţilinská cesta 21, Ruţomberok, IČO: 30 233 011,
a to zmluva o prevode práva povinností z 30. septembra 2003, uzavretá medzi dlţníkom MŠK
Ruţomberok, Ţilinská cesta 21, Ruţomberok, IČO: 30 233 011 a ţalovaným Mestský
futbalový klub, a.s., Ţilinská cesta 21, Ruţomberok, IČO: 36 412 970 v časti bezodplatného
prevodu hráčov z dlţníka na ţalovaného a v časti bezodplatného prevodu práva k peňaţnej
zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 28 214,83 € na Slovenskom futbalovom zväze počas
účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej súťaţi Slovenského futbalového zväzu
muţov z dlţníka na ţalovaného je voči ţalobcovi právne neúčinný. V ostatnej časti návrh
zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa v tomto konaní domáhal
určenia neúčinnosti právneho úkonu dlţníka MŠK Ruţomberok a to zmluvy o prevode práv
a povinností z 30.septembra 2003, ktorú uzavrel dlţník MŠK Ruţomberok so ţalovaným
v časti bezodplatného prevodu hráčov a trénerov z dlţníka na ţalovaného, bezodplatného
prevodu práva účasti v najvyššej futbalovej republikovej súťaţi Slovenského futbalového
zväzu muţov počínajúce ročníkom 2003/2004 z dlţníka na ţalovaného a v časti
bezodplatného prevodu práva k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 33 193,92 €
na Slovenskom futbalovom zväze počas účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej
súťaţi Slovenského futbalového zväzu muţov z dlţníka na ţalovaného. V danom prípade
ţalobca má voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku priznanú rozsudkom Okresného súdu
Ruţomberok z 15. mája 2003 č.k. 6 C 182/2001-29, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 3. júla 2003. Mal za to, ţe v nadväznosti na bezodplatný prevod práv
a povinností zmluvou z 30. septembra 2003 medzi dlţníkom a ţalovaným nepochybne došlo
k takému zmenšeniu majetku dlţníka, ktoré zabránilo uspokojeniu pohľadávky ţalobcu
v celom rozsahu. Zároveň z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe uspokojenie
pohľadávky ţalobcu v nadväznosti na bezodplatný prevod práv a povinností z dlţníka
na ţalovaného z dôvodu neexistencie majetku, existencie dlhov dlţníka bolo úplne zmarené.
Konštatoval, ţe vzhľadom k tomu, ţe ţalobca v danej veci doručil svoj návrh súdu
28. augusta 2006 a lehota troch rokov od uzavretia zmluvy o prevode práv a povinností
uplynula 30. septembra 2006, k zániku jeho nároku na odporovanie nedošlo. Súd mal
preukázaný aj úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa, ako aj to, ţe tento úmysel bol druhej strane
známy, pričom poukázal na personálne prepojenie štatutárnych zástupcov MŠK Ruţomberok
a ţalovaného. Ďalej uviedol, ţe transformácia futbalových klubov z občianskych zdruţení
na akciové spoločnosti, ktorá prebehla v roku 2003 na základe poţiadavky UEFA ako
podmienka účasti v klubových súťaţiach UEFA a tým aj v najvyššej futbalovej súťaţí SR,
mala vplyv na vzájomnú úpravu právnych vzťahov medzi MŠK Ruţomberok a ţalovaným,
pričom z hľadiska športovo-technického na základe vyjadrení svedkov jednalo sa o právne
nástupníctvo. Povaţoval za nepochybné, ţe hráč pre futbalový klub, s ktorým má uzavretú
profesionálnu zmluvu, predstavuje určitú majetkovú hodnotu, ktorá je dokonca evidovaná aj
v účtovníctve spoločnosti a ktorá sa odvíja od investícií do uvedeného hráča, resp. od jeho
transferovej hodnoty. Vzhľadom k tejto skutočnosti bezodplatný prevod práv a povinností
vyplývajúci z profesionálnych zmlúv aktívnych futbalistov z MŠK Ruţomberok
na ţalovaného predstavuje podľa názoru prvostupňového súdu zmenšenie majetku MŠK
Ruţomberok o takú majetkovú hodnotu, ktorá by nepochybne, keby neušla z majetku MŠK
Ruţomberok, postačovala na uspokojenie pohľadávky ţalobcu voči MŠK Ruţomberok
v celom rozsahu s tým, ţe prospech z tohto právneho úkonu mal nepochybne ţalovaný. Preto
návrh ţalobcu na určenie neúčinnosti zmluvy o prevode práv a povinností v časti
bezodplatného prevodu hráčov povaţoval za dôvodný, čo však uţ nemoţno konštatovať
v časti bezodplatného prevodu trénerov z dlţníka na ţalovaného, nakoľko tréneri, ktorí tieţ
majú uzatvorené profesionálne zmluvy s futbalovými klubmi, pre futbalový klub majetkovú
hodnotu v takom zmysle ako hráči určite nepredstavujú. Z vykonaného dokazovania ďalej
zistil, ţe ţalovaný nadobudol právo účasti v najvyššej futbalovej súťaţi na základe
rozhodnutia Slovenského futbalového zväzu po splnení podmienok stanovených Slovenským
futbalovým zväzom ako zavŕšenie procesu transformácie futbalových klubov z občianskych
zdruţení na akciové spoločnosti na základe poţiadavky UEFA. Zo športovo-technického
hľadiska bol nový klub posudzovaný ako právny nástupca pôvodného klubu, čo vyplynulo aj
zo zistenej skutočnosti, ţe novovzniknutý klub nemá moţnosť stať sa účastníkom najvyššej
futbalovej súťaţe bez toho, ţe by bol účastníkom tejto súťaţe v predchádzajúcom ročníku,
resp. ţe postúpil do tejto súťaţe z niţšej súťaţe. Vzhľadom na charakter práva účasti
v najvyššej futbalovej súťaţi, to znamená, ţe toto právo je udeľované určitému futbalovému
klubu - akciovej spoločnosti len po splnení podmienok, je neprevoditeľné a neprenosné s tým,
ţe oprávňuje len drţiteľa tejto licencie a nie iný subjekt zúčastniť sa najvyššej futbalovej
súťaţe. Súd mal za to, ţe nejde o majetkové právo, resp. majetkovú hodnotu, a to i napriek
tomu, ţe jednou z podmienok pre jej udelenie bol v tomto konkrétnom prípade prevod práv
a povinností z pôvodného klubu na nový klub, vyplývajúci zo športovej činnosti vrátane práv
a povinností voči hráčom, trénerom a zamestnancom. Poukázal na špecifickú otázku
transformácie futbalových klubov z občianskych zdruţení na akciové spoločnosti na základe
poţiadavky UEFA upravenú v smernici SFZ, pričom splnenie podmienok posudzoval SFZ
a následkom okrem iného bolo tieţ udelenie licencie ţalovanému. Pokiaľ sa ţalobca domáhal
vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu v časti bezodplatného prevodu práva k peňaţnej
zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 33 193,92 € na Slovenskom futbalovom zväze počas
účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej súťaţi z dlţníka na ţalovaného, poukázal
na vyjadrenie SFZ z 21. novembra 2011, v zmysle ktorého SFZ eviduje bankový výpis z júla
1998 ohľadom platby, ktorou Futbalový klub Ruţomberok splatil časť zábezpeky vo výške
650 000 Sk a bankový výpis z júla 2003 ohľadne platby, ktorou SCP Ruţomberok splatil časť
zábezpeky vo výške 200 000 Sk, celkovo tak SFZ eviduje vloţenie finančných prostriedkov
vo výške 850 000 Sk a pritom nemá vedomosť o tom, ţe by došlo k výberu prostriedkov
z finančnej zábezpeky klubu. K charakteru finančnej zábezpeky poukázal aj na výsluch
svedka K. B.. Z dokazovania potom vyplynulo, ţe súčasťou prevodu práv a povinností
v rámci činnosti futbalového klubu medzi MŠK Ruţomberok a ţalovaným bol bezodplatný
prevod práva k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 850 000 Sk, pričom tieto
peniaze MŠK Ruţomberok vyplatené neboli. Potom, ako ukončil svoje pôsobenie v najvyššej
futbalovej súťaţi, naďalej sú evidované SFZ, a to v prospech ţalovaného. Vzhľadom na
uvedené konštatoval, ţe návrh ţalobcu v tejto časti bol dôvodný, čo do základu, avšak nie čo
do výšky, nakoľko SFZ eviduje peniaze len vo výške 850 000 Sk, t.j. vo výške 28 214,83 €,
a preto v prevyšujúcej časti návrh nepovaţoval za dôvodný. Ďalej konštatoval, ţe nakoľko
majetkové hodnoty vyplývajúce z právneho úkonu, a to zmluvy o prevode práv a povinností
medzi dlţníkom MŠK Ruţomberok a ţalovaným v časti bezodplatného prevodu hráčov
z MŠK Ruţomberok na ţalovaného uţ ţalovaný nemá, z tohto dôvodu ţalobcovi vznikol
zákonný nárok na náhradu voči ţalovanému, ktorý mal z odporovateľného právneho úkonu
prospech. Čo sa týka predmetného právneho úkonu v časti bezodplatného prevodu práva
k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume stanovenej vo výroku rozsudku na SFZ
počas účasti MŠK Ruţomberok v najvyššej futbalovej súťaţi muţov z MŠK Ruţomberok na
ţalovaného, toto majetkové právo ţalovaný naďalej má, takţe ţalobca sa môţe domáhať
uspokojenia svojej pohľadávky z tohto majetkového práva. Vo vzťahu k námietkam
ţalovaného uviedol, ţe podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu nie je existencia
dlţníka, v tomto prípade MŠK Ruţomberok, ktorý nepochybne zanikol výmazom z registra
zdruţení vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ale relevantné je to, ţe
pohľadávka ţalobcu dlţníkom uspokojená nebola. Nárok uplatňovaný ţalobcom v tomto
konaní v časti povaţoval za oprávnený, právne úkony označené vo výroku rozsudku vyhlásil
za neúčinné s tým, ţe ţalobca tak má moţnosť uspokojiť svoju pohľadávku z majetkového
práva na finančnú zábezpeku na SFZ, ktoré ušlo z majetku MŠK Ruţomberok a tieţ má právo
voči ţalovanému na náhradu, nakoľko mal prospech z prevodu majetkových hodnôt
vyplývajúcich z profesionálnych zmlúv hráčov MŠK Ruţomberok, ktoré však uţ v súčasnosti
nemá. S poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, ţe o trovách konania
rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej, a to s prihliadnutím ku skutočnosti, ţe ide o zloţitý prípad, predovšetkým
s prihliadnutím k väčšiemu počtu uplatňovaných nárokov ţalobcom v tomto konaní.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaného vo vyhovujúcom výroku, rozsudkom
z 22. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 224/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním
napadnutej časti potvrdil; v časti, v ktorej súd vo zvyšku ţalobu ţalobcu zamietol, ponechal
nedotknutý a vyslovil, ţe o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu, predloţeného
spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd
dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, s ktorým sa v celom rozsahu stotoţnil. Odvolací súd sa zároveň stotoţnil aj
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné
pochybenia. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa podrobne
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel
k záveru, ţe návrh ţalobcu je čiastočne dôvodný, stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého
stupňa, ţe vo vzťahu k tejto časti nároku boli splnené všetky zákonné podmienky
odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 42 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nestotoţnil
sa s tvrdením odvolateľa, ţe súd prvého stupňa rozhodol nad rámec ţalobného petitu. Mal
za to, ţe ţalobca spresnil petit ţaloby zo 6. septembra 2011, a to v súlade s vysloveným
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto právnej veci. Išlo iba o doplnenie
a spresnenie ţalobného návrhu a nie o jeho zmenu, o ktorej by musel rozhodovať súd, a teda
nemohlo dôjsť ani k preklúzii, ako to tvrdí ţalovaný. Rovnako za nedôvodné povaţoval
odvolací súd tvrdenie ţalovaného, ţe zamietnutím návrhu na vykonanie ďalších dôkazov
došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu zo strany súdu prvého stupňa. S poukazom
na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný z dôvodov
uvedených v § 237 písm. f/ O.s.p v spojení s § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Navrhol, aby
dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací
súd nepostupoval podľa § 214 ods. 3 O.s.p a neupovedomil ho (ani jeho právneho zástupcu)
elektronickými prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156
ods. 3 O.s.p. Namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretoţe sa
nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Podľa názoru ţalovaného odvolací súd sa
odchýlil od právneho názoru vysloveného uţ v skoršom rozhodnutí dovolacieho súdu -
v uznesení sp.zn. 5 Cdo 181/2010 z 1. júla 2011. Iná vada konania mala spočívať v tom, ţe
súd prvého stupňa rozhodol nad rámec podaného návrhu, a to v tej časti napadnutého
rozsudku, v ktorej určil, ţe neúčinný je aj právny úkon dlţníka MŠK Ruţomberok „v časti
bezodplatného prevodu práva k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 28 214,83 €
na Slovenskom futbalovom zväze počas účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej
súťaţia SFZ“, tento nedostatok konania nezhojil ani odvolací súd a iba konštatoval, ţe ide
o doplnenie a spresnenie ţalobného návrhu a nie jeho zmenu. Dovolateľ namietal aj
nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu pokiaľ ide o materiálnu vykonateľnosť
rozsudku, pretoţe predmetný rozsudok nepriznal ţalobcovi ţiadne právo, ţalovaného
nezaviazal k ţiadnej povinnosti a nejde ani o rozhodnutie, ktorým by bol postihnutý majetok
ţalovaného. Uviedol, ţe ţalobca nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, keďţe dlţník
Mestský športový klub zanikol. V závere dovolania vyslovil, ţe nedošlo k právnemu úkonu,
ktorým by sa prevádzal majetok, ale boli postupované práva a povinnosti vyplývajúce
z týchto hráčskych, resp. trénerských zmlúv. Takéto postúpenie práv a povinností nie je
právnym úkonom o prevode majetku a uţ vôbec nie majetku, z ktorého by sa mohol veriteľ
uspokojiť, pretoţe v ţiadnom prípade nie je veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej
pohľadávky z „predaja“ tohto hráča alebo trénera. Navrhol tieţ odloţiť vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie
ţalovaného zamietol ako nedôvodné a zaviazal ţalovaného k náhrade trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov
uvedených v predchádzajúcom odseku. Prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 ods. 1 aţ 3
O.s.p. nevyplýva.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojim
postupom (ne)odňal dovolateľovi moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Podľa § 156 ods. 1 O.s.p., rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne, vyhlasuje ho predseda
senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky.
Podľa § 156 ods. 3 O.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Z ustanovenia § 211 ods. 2 O.s.p. vyplýva, ţe ak tento zákon neustanovuje inak,
pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona č. 388/2011 Z.z. účinného od 1. januára
2012) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ ak to vyţaduje
verejný záujem.
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
Z obsahu spisu nie je sporným, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a ţe došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako to
dokladá zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku, ktorá je na č.l. 598 spisu. Obsahom spisu
v tejto právnej veci však nie je doloţené, ţe odvolací súd dodrţal postup stanovený
v citovanom ustanovení § 156 ods. 3 O.s.p. o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu, ktoré ustanovenie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj
na odvolací súd (§ 211 ods. 2 O.s.p.). V spise (č.l. 597) sa nachádza „Zoznam vecí určených
na deň 22. októbra 2012 na prejednanie a rozhodnutie bez nariadenia ústneho pojednávania
(§ 156 ods. 3, § 214 ods. 2 O.s.p.) na Krajskom súde v Ţiline, pojednávacia miestnosť č. 13“.
Touto prejednávanou vecou bola vec vedená pod sp.zn. 5 Co 224/2012 (účastníci M. A. c/a
Mestský futbalový klub, a.s. Ruţomberok, predmet sporu určenie neúčinnosti právnych
úkonov, čas pojednávania 12.10 hod.), ktorá je predmetom tohto dovolacieho konania. Spis
však neobsahuje ţiadnu úpravu ohľadom zachovania postupu podľa § 156
ods. 3 O.s.p., t.j. pokyn, aby sa oznámilo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, resp. záznam, ţe by sa
tak stalo.
Poţiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôţe zásadne odlišovať od definície podanej
v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva.
Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné, preto
poţiadavku verejného vyhlásenia rozsudku moţno povaţovať za splnenú len vtedy, ak má
verejnosť moţnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby
pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu
k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 5/02).
Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútny (verejnosť moţno výnimočne vylúčiť
v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej
republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),
nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.
Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane,
o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny
a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými
procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom
vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý
je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný
s iným úkonom súdu. Nezanedbateľným je tieţ procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd
vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové).
Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zloţení
(hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/
O.s.p.) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné).
Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť
o tom účastníkov konania (v danom prípade dodrţaním postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.).
Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môţe
rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôţe
ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy. Iný postup
súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného
práva účastníka konania zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy.
Ustanovenie čl. 142 ods. 3 ústavy, ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia
rozsudku, má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, ţe
rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vţdy verejne. Ide tu
o ústavnú záruku, ţe všeobecné súdy ako štátne orgány nemôţu obmedziť právne postavenie
účastníkov v konaní pred nimi, ktoré postavenie im má poskytnúť moţnosť verejne sa
oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne
konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, ţe sa týmto ústavným
príkazom sleduje ochrana účastníkov konania pred „tajnou justíciou“ vymykajúcou sa
kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj transparentný výkon spravodlivosti a tým sa
prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie
ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného
vyhlásenia rozsudku (keďţe sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného
hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodrţanie postupu oznámenia času
a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu znamená z pohľadu spomenutých kontrolných
a ochranných oprávnení účastníka toľko, ţe korekciu porušených procesných práv účastníka
moţno v dovolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku ako rozsudku
zaťaţeného vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Predpokladom prítomnosti ţalovaného (jeho právneho zástupcu) na verejnom
vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste
a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle § 156 ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom
stanovený postup oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však
podľa obsahu spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemoţnenie samotnej účasti
ţalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako
rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov.
Odvolací súd teda uvedeným chybným procesným postupom nevytvoril ţalovanému
zákonom predpokladanú procesnú moţnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého
rozsudku.
Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe odvolací súd konal v danej
právnej veci inak, ako mu to stanovil Občiansky súdny poriadok v § 156 ods. 3 v spojení
s § 211 ods. 2, a tým znemoţnil ţalovanému realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu
pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva
na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009 sp.zn. 1 Cdo 120/2009
schválený na zasadnutí občianskoprávneho kolégia na uverejnenie v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Podľa § 214 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho
zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45
ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.
V dôvodovej správe k zákonu č. 388/2011 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov sa uvádza :„S cieľom spruţniť komunikáciu účastníka a odvolacieho súdu
sa ustanovuje, ţe ak odvolací súd bude rozhodovať rozsudkom bez nariadenia pojednávania,
upovedomí účastníka alebo jeho zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie elektronickými
prostriedkami podľa § 45 ods. 4, o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
elektronickými prostriedkami “.
Rozvoj a vyuţívanie moderných informačných a komunikačných technológii
postupne nahrádza miesto donedávna vţitých foriem komunikačných postupov, a to nielen
v kaţdodennom, neformálnom styku, ale aj na inštitucionálnej úrovni. Európska komisia
prínos pouţívania informačných a komunikačných technológií v súdnictve vidí v zlepšení
prístupu občanov k súdnictvu a zvýšení účinnosti právnych konaní. Aj slovenský právny
poriadok sa prispôsobuje tomuto trendu, a to tzv. elektronizáciou súdnictva, ktorej cieľom je
zefektívniť a zrýchliť súdne konanie aj prostredníctvom dostupných technických prostriedkov
a napomôcť efektívnym zmenám v súdnictve. Elektronická komunikácia je jedným z výrazov
elektronizácie, ktorá sa v Občianskom súdnom poriadku premietla v ustanoveniach § 42 a 42a
upravujúcimi elektronické podanie a hromadné elektronické podanie, § 45 ods. 3 s 4 a § 49a
upravujúcimi elektronické doručovanie, § 200a a § 200b upravujúcimi konanie pred
registrovým súdom a napokon aj to ustanovenia § 214 ods. 3, upravujúceho verejné
vyhlásenie rozsudku.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v prejednávanej veci nebol dodrţaný ani procesný postup
uvedený v ustanovení § 214 ods. 3 O.s.p., napriek tomu, ţe ţalovaný podaním zo 16. augusta
20112, predloţený sudcovi 16. augusta 2012 (č.l. 594) a písomne odvolaciemu súdu
21.augusta 2012 (č.l. 596) poţiadal o doručovanie písomnosti súdu aj elektronickými
prostriedkami (najmä upovedomení ţalovaného a jeho právneho zástupcu o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku) a zároveň oznámil svoju e-mailovú adresu aj e-mailovú
adresu svojho právneho zástupcu.
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil ustanoveniu § 156 ods. 3 O.s.p. a § 214
ods. 3 O.s.p. preto došlo k odňatiu moţnosti účastníkov konania konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalovaného
uvedenými v dovolaní.
Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania ţalovaného a zároveň aj jeho opodstatnenosť (§ 241 ods. 2 písm. a/
O.s.p.), zrušil dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. septembra 2013
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová