Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/227/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. A., bývajúceho v M.,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. C. s.r.o., so sídlom v Ţ., IČO: 47 232 072, proti

ţalovanému Mestskému futbalovému klubu, a.s., so sídlom v Ruţomberku, Ţilinská cesta

21,

IČO: 36 412 970, zastúpenému JUDr. M. L., advokátom, so sídlom v L., o určenie

neúčinnosti právnych úkonov, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp.zn. 9 C

89/2011, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 22. októbra 2012,

sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 22. októbra

2012, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo 4. apríla 2012, č.k. -541 určil, ţe

právny úkon dlţníka MŠK Ruţomberok, Ţilinská cesta 21, Ruţomberok, IČO: 30 233 011,

a to zmluva o prevode práva povinností z 30. septembra 2003, uzavretá medzi dlţníkom MŠK

Ruţomberok, Ţilinská cesta 21, Ruţomberok, IČO: 30 233 011 a ţalovaným Mestský

futbalový klub, a.s., Ţilinská cesta 21, Ruţomberok, IČO: 36 412 970 v časti bezodplatného

prevodu hráčov z dlţníka na ţalovaného a v časti bezodplatného prevodu práva k peňaţnej

zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 28 214,83 € na Slovenskom futbalovom zväze počas

účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej súťaţi Slovenského futbalového zväzu

muţov z dlţníka na ţalovaného je voči ţalobcovi právne neúčinný. V ostatnej časti návrh

zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa v tomto konaní domáhal

2

určenia neúčinnosti právneho úkonu dlţníka MŠK Ruţomberok a to zmluvy o prevode práv

a povinností z 30.septembra 2003, ktorú uzavrel dlţník MŠK Ruţomberok so ţalovaným

v časti bezodplatného prevodu hráčov a trénerov z dlţníka na ţalovaného, bezodplatného

prevodu práva účasti v najvyššej futbalovej republikovej súťaţi Slovenského futbalového

zväzu muţov počínajúce ročníkom 2003/2004 z dlţníka na ţalovaného a v časti

bezodplatného prevodu práva k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 33 193,92 €

na Slovenskom futbalovom zväze počas účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej

súťaţi Slovenského futbalového zväzu muţov z dlţníka na ţalovaného. V danom prípade

ţalobca má voči dlţníkovi vymáhateľnú pohľadávku priznanú rozsudkom Okresného súdu

Ruţomberok z 15. mája 2003 č.k. -29, ktorý nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 3. júla 2003. Mal za to, ţe v nadväznosti na bezodplatný prevod práv

a povinností zmluvou z 30. septembra 2003 medzi dlţníkom a ţalovaným nepochybne došlo

k takému zmenšeniu majetku dlţníka, ktoré zabránilo uspokojeniu pohľadávky ţalobcu

v celom rozsahu. Zároveň z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe uspokojenie

pohľadávky ţalobcu v nadväznosti na bezodplatný prevod práv a povinností z dlţníka

na ţalovaného z dôvodu neexistencie majetku, existencie dlhov dlţníka bolo úplne zmarené.

Konštatoval, ţe vzhľadom k tomu, ţe ţalobca v danej veci doručil svoj návrh súdu

28. augusta 2006 a lehota troch rokov od uzavretia zmluvy o prevode práv a povinností

uplynula 30. septembra 2006, k zániku jeho nároku na odporovanie nedošlo. Súd mal

preukázaný aj úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa, ako aj to, ţe tento úmysel bol druhej strane

známy, pričom poukázal na personálne prepojenie štatutárnych zástupcov MŠK Ruţomberok

a ţalovaného. Ďalej uviedol, ţe transformácia futbalových klubov z občianskych zdruţení

na akciové spoločnosti, ktorá prebehla v roku 2003 na základe poţiadavky UEFA ako

podmienka účasti v klubových súťaţiach UEFA a tým aj v najvyššej futbalovej súťaţí SR,

mala vplyv na vzájomnú úpravu právnych vzťahov medzi MŠK Ruţomberok a ţalovaným,

pričom z hľadiska športovo-technického na základe vyjadrení svedkov jednalo sa o právne

nástupníctvo. Povaţoval za nepochybné, ţe hráč pre futbalový klub, s ktorým má uzavretú

profesionálnu zmluvu, predstavuje určitú majetkovú hodnotu, ktorá je dokonca evidovaná aj

v účtovníctve spoločnosti a ktorá sa odvíja od investícií do uvedeného hráča, resp. od jeho

transferovej hodnoty. Vzhľadom k tejto skutočnosti bezodplatný prevod práv a povinností

vyplývajúci z profesionálnych zmlúv aktívnych futbalistov z MŠK Ruţomberok

na ţalovaného predstavuje podľa názoru prvostupňového súdu zmenšenie majetku MŠK

Ruţomberok o takú majetkovú hodnotu, ktorá by nepochybne, keby neušla z majetku MŠK

Ruţomberok, postačovala na uspokojenie pohľadávky ţalobcu voči MŠK Ruţomberok

3

v celom rozsahu s tým, ţe prospech z tohto právneho úkonu mal nepochybne ţalovaný. Preto

návrh ţalobcu na určenie neúčinnosti zmluvy o prevode práv a povinností v časti

bezodplatného prevodu hráčov povaţoval za dôvodný, čo však uţ nemoţno konštatovať

v časti bezodplatného prevodu trénerov z dlţníka na ţalovaného, nakoľko tréneri, ktorí tieţ

majú uzatvorené profesionálne zmluvy s futbalovými klubmi, pre futbalový klub majetkovú

hodnotu v takom zmysle ako hráči určite nepredstavujú. Z vykonaného dokazovania ďalej

zistil, ţe ţalovaný nadobudol právo účasti v najvyššej futbalovej súťaţi na základe

rozhodnutia Slovenského futbalového zväzu po splnení podmienok stanovených Slovenským

futbalovým zväzom ako zavŕšenie procesu transformácie futbalových klubov z občianskych

zdruţení na akciové spoločnosti na základe poţiadavky UEFA. Zo športovo-technického

hľadiska bol nový klub posudzovaný ako právny nástupca pôvodného klubu, čo vyplynulo aj

zo zistenej skutočnosti, ţe novovzniknutý klub nemá moţnosť stať sa účastníkom najvyššej

futbalovej súťaţe bez toho, ţe by bol účastníkom tejto súťaţe v predchádzajúcom ročníku,

resp. ţe postúpil do tejto súťaţe z niţšej súťaţe. Vzhľadom na charakter práva účasti

v najvyššej futbalovej súťaţi, to znamená, ţe toto právo je udeľované určitému futbalovému

klubu - akciovej spoločnosti len po splnení podmienok, je neprevoditeľné a neprenosné s tým,

ţe oprávňuje len drţiteľa tejto licencie a nie iný subjekt zúčastniť sa najvyššej futbalovej

súťaţe. Súd mal za to, ţe nejde o majetkové právo, resp. majetkovú hodnotu, a to i napriek

tomu, ţe jednou z podmienok pre jej udelenie bol v tomto konkrétnom prípade prevod práv

a povinností z pôvodného klubu na nový klub, vyplývajúci zo športovej činnosti vrátane práv

a povinností voči hráčom, trénerom a zamestnancom. Poukázal na špecifickú otázku

transformácie futbalových klubov z občianskych zdruţení na akciové spoločnosti na základe

poţiadavky UEFA upravenú v smernici SFZ, pričom splnenie podmienok posudzoval SFZ

a následkom okrem iného bolo tieţ udelenie licencie ţalovanému. Pokiaľ sa ţalobca domáhal

vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu v časti bezodplatného prevodu práva k peňaţnej

zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 33 193,92 € na Slovenskom futbalovom zväze počas

účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej súťaţi z dlţníka na ţalovaného, poukázal

na vyjadrenie SFZ z 21. novembra 2011, v zmysle ktorého SFZ eviduje bankový výpis z júla

1998 ohľadom platby, ktorou Futbalový klub Ruţomberok splatil časť zábezpeky vo výške

650 000 Sk a bankový výpis z júla 2003 ohľadne platby, ktorou SCP Ruţomberok splatil časť

zábezpeky vo výške 200 000 Sk, celkovo tak SFZ eviduje vloţenie finančných prostriedkov

vo výške 850 000 Sk a pritom nemá vedomosť o tom, ţe by došlo k výberu prostriedkov

z finančnej zábezpeky klubu. K charakteru finančnej zábezpeky poukázal aj na výsluch

svedka K. B.. Z dokazovania potom vyplynulo, ţe súčasťou prevodu práv a povinností

v rámci činnosti futbalového klubu medzi MŠK Ruţomberok a ţalovaným bol bezodplatný

prevod práva k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 850 000 Sk, pričom tieto

peniaze MŠK Ruţomberok vyplatené neboli. Potom, ako ukončil svoje pôsobenie v najvyššej

futbalovej súťaţi, naďalej sú evidované SFZ, a to v prospech ţalovaného. Vzhľadom na

uvedené konštatoval, ţe návrh ţalobcu v tejto časti bol dôvodný, čo do základu, avšak nie čo

do výšky, nakoľko SFZ eviduje peniaze len vo výške 850 000 Sk, t.j. vo výške 28 214,83 €,

a preto v prevyšujúcej časti návrh nepovaţoval za dôvodný. Ďalej konštatoval, ţe nakoľko

majetkové hodnoty vyplývajúce z právneho úkonu, a to zmluvy o prevode práv a povinností

medzi dlţníkom MŠK Ruţomberok a ţalovaným v časti bezodplatného prevodu hráčov

z MŠK Ruţomberok na ţalovaného uţ ţalovaný nemá, z tohto dôvodu ţalobcovi vznikol

zákonný nárok na náhradu voči ţalovanému, ktorý mal z odporovateľného právneho úkonu

prospech. Čo sa týka predmetného právneho úkonu v časti bezodplatného prevodu práva

k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume stanovenej vo výroku rozsudku na SFZ

počas účasti MŠK Ruţomberok v najvyššej futbalovej súťaţi muţov z MŠK Ruţomberok na

ţalovaného, toto majetkové právo ţalovaný naďalej má, takţe ţalobca sa môţe domáhať

uspokojenia svojej pohľadávky z tohto majetkového práva. Vo vzťahu k námietkam

ţalovaného uviedol, ţe podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu nie je existencia

dlţníka, v tomto prípade MŠK Ruţomberok, ktorý nepochybne zanikol výmazom z registra

zdruţení vedenom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ale relevantné je to, ţe

pohľadávka ţalobcu dlţníkom uspokojená nebola. Nárok uplatňovaný ţalobcom v tomto

konaní v časti povaţoval za oprávnený, právne úkony označené vo výroku rozsudku vyhlásil

za neúčinné s tým, ţe ţalobca tak má moţnosť uspokojiť svoju pohľadávku z majetkového

práva na finančnú zábezpeku na SFZ, ktoré ušlo z majetku MŠK Ruţomberok a tieţ má právo

voči ţalovanému na náhradu, nakoľko mal prospech z prevodu majetkových hodnôt

vyplývajúcich z profesionálnych zmlúv hráčov MŠK Ruţomberok, ktoré však uţ v súčasnosti

nemá. S poukazom na ustanovenie vyslovil, ţe o trovách konania

rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej, a to s prihliadnutím ku skutočnosti, ţe ide o zloţitý prípad, predovšetkým

s prihliadnutím k väčšiemu počtu uplatňovaných nárokov ţalobcom v tomto konaní.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaného vo vyhovujúcom výroku, rozsudkom

z 22. októbra 2012, sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním

napadnutej časti potvrdil; v časti, v ktorej súd vo zvyšku ţalobu ţalobcu zamietol, ponechal

nedotknutý a vyslovil, ţe o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu, predloţeného

spisového materiálu a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd

dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa v danom konaní v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu, riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, s ktorým sa v celom rozsahu stotoţnil. Odvolací súd sa zároveň stotoţnil aj

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné

pochybenia. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa podrobne

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil akými úvahami sa riadil, keď dospel

k záveru, ţe návrh ţalobcu je čiastočne dôvodný, stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého

stupňa, ţe vo vzťahu k tejto časti nároku boli splnené všetky zákonné podmienky

odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle a nasl. . Nestotoţnil

sa s tvrdením odvolateľa, ţe súd prvého stupňa rozhodol nad rámec ţalobného petitu. Mal

za to, ţe ţalobca spresnil petit ţaloby zo 6. septembra 2011, a to v súlade s vysloveným

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto právnej veci. Išlo iba o doplnenie

a spresnenie ţalobného návrhu a nie o jeho zmenu, o ktorej by musel rozhodovať súd, a teda

nemohlo dôjsť ani k preklúzii, ako to tvrdí ţalovaný. Rovnako za nedôvodné povaţoval

odvolací súd tvrdenie ţalovaného, ţe zamietnutím návrhu na vykonanie ďalších dôkazov

došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu zo strany súdu prvého stupňa. S poukazom

na ustanovenie , rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej

časti ako vecne správny potvrdil.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný z dôvodov

uvedených v O.s.p v spojení s a Navrhol, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací

súd nepostupoval podľa neupovedomil ho (ani jeho právneho zástupcu)

elektronickými prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156

ods. 3 Namietal, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretoţe sa

nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Podľa názoru ţalovaného odvolací súd sa

odchýlil od právneho názoru vysloveného uţ v skoršom rozhodnutí dovolacieho súdu -

v uznesení sp.zn. z 1. júla 2011. Iná vada konania mala spočívať v tom, ţe

súd prvého stupňa rozhodol nad rámec podaného návrhu, a to v tej časti napadnutého

rozsudku, v ktorej určil, ţe neúčinný je aj právny úkon dlţníka MŠK Ruţomberok „v časti

bezodplatného prevodu práva k peňaţnej zábezpeke zloţenej dlţníkom v sume 28 214,83 €

na Slovenskom futbalovom zväze počas účasti dlţníka v najvyššej futbalovej republikovej

súťaţia SFZ“, tento nedostatok konania nezhojil ani odvolací súd a iba konštatoval, ţe ide

o doplnenie a spresnenie ţalobného návrhu a nie jeho zmenu. Dovolateľ namietal aj

nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu pokiaľ ide o materiálnu vykonateľnosť

rozsudku, pretoţe predmetný rozsudok nepriznal ţalobcovi ţiadne právo, ţalovaného

nezaviazal k ţiadnej povinnosti a nejde ani o rozhodnutie, ktorým by bol postihnutý majetok

ţalovaného. Uviedol, ţe ţalobca nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, keďţe dlţník

Mestský športový klub zanikol. V závere dovolania vyslovil, ţe nedošlo k právnemu úkonu,

ktorým by sa prevádzal majetok, ale boli postupované práva a povinnosti vyplývajúce

z týchto hráčskych, resp. trénerských zmlúv. Takéto postúpenie práv a povinností nie je

právnym úkonom o prevode majetku a uţ vôbec nie majetku, z ktorého by sa mohol veriteľ

uspokojiť, pretoţe v ţiadnom prípade nie je veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia svojej

pohľadávky z „predaja“ tohto hráča alebo trénera. Navrhol tieţ odloţiť vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie

ţalovaného zamietol ako nedôvodné a zaviazal ţalovaného k náhrade trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov

uvedených v predchádzajúcom odseku. Prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 ods. 1 aţ 3

nevyplýva.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

Vady konania v zmysle aţ e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto

ustanovení nemoţno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu

odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd svojim

postupom (ne)odňal dovolateľovi moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred

súdom ( ) sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo

inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie

realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Podľa , rozsudok sa vyhlasuje vţdy verejne, vyhlasuje ho predseda

senátu alebo samosudca v mene Slovenskej republiky.

Podľa , vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením ( ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe ak tento zákon neustanovuje inak,

pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa.

Podľa (v znení účinného od 1. januára

2012) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ ak to vyţaduje

verejný záujem.

V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ).

Z obsahu spisu nie je sporným, ţe odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania

( ) a ţe došlo k verejnému vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako to

dokladá zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku, ktorá je na č.l. 598 spisu. Obsahom spisu

v tejto právnej veci však nie je doloţené, ţe odvolací súd dodrţal postup stanovený

v citovanom ustanovení o oznámení miesta a času verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu, ktoré ustanovenie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj

na odvolací súd ( ). V spise (č.l. 597) sa nachádza „Zoznam vecí určených

na deň 22. októbra 2012 na prejednanie a rozhodnutie bez nariadenia ústneho pojednávania

(, ) na Krajskom súde v Ţiline, pojednávacia miestnosť č. 13“.

Touto prejednávanou vecou bola vec vedená pod sp.zn. (účastníci M. A. c/a

Mestský futbalový klub, a.s. Ruţomberok, predmet sporu určenie neúčinnosti právnych

úkonov, čas pojednávania 12.10 hod.), ktorá je predmetom tohto dovolacieho konania. Spis

však neobsahuje ţiadnu úpravu ohľadom zachovania postupu podľa § 156

ods. 3 , t.j. pokyn, aby sa oznámilo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením, resp. záznam, ţe by sa

tak stalo.

Poţiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3

Slovenskej republiky vychádza z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, preto jej podstata a účel sa nemôţe zásadne odlišovať od definície podanej

v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom pre ľudské práva.

zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné, preto

poţiadavku verejného vyhlásenia rozsudku moţno povaţovať za splnenú len vtedy, ak má

verejnosť moţnosť získať informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby

pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek, kto má o to záujem, pričom vo vzťahu

k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto záujmu (porovnaj nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Princíp verejnosti však nie je absolútny (verejnosť moţno výnimočne vylúčiť

v prípadoch ustanovených zákonom – porovnaj druhá veta Slovenskej

republiky); výnimky z tohto princípu sa ale vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie),

nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná.

Vyplýva to z doslovného znenia , ako aj

zo zákonov, ktoré v súlade s upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane,

o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny

a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými

procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte aj pri verejnom

vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu, ktorý

je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný

s iným úkonom súdu. Nezanedbateľným je tieţ procesné oprávnenie účastníka preveriť, či súd

vyhlásil rozsudok na oznámenom mieste a v oznámenom čase (hľadisko miestne a časové).

Neprehliadnuteľným oprávnením účastníka je aj jeho právo preveriť (zistiť), v akom zloţení

(hľadisko personálne) súd vyhlásil rozsudok (porovnaj v tejto spojitosti najmä § 237 písm. g/

) a s akým odôvodnením (hľadisko vecné).

Verejné vyhlásenie rozsudku súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť

o tom účastníkov konania (v danom prípade dodrţaním postupu podľa ).

Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu a len on sám môţe

rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho rozhodnutie nemôţe

ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania v intenciách článku 142 ods. 3 . Iný postup

súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v porušení základného

práva účastníka konania zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s článkom 142 ods. 3 .

Ustanovenie , ktoré obsahuje princíp verejného vyhlásenia

rozsudku, má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, ţe

rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vţdy verejne. Ide tu

o ústavnú záruku, ţe všeobecné súdy ako štátne orgány nemôţu obmedziť právne postavenie

účastníkov v konaní pred nimi, ktoré postavenie im má poskytnúť moţnosť verejne sa

oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne

konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, ţe sa týmto ústavným

príkazom sleduje ochrana účastníkov konania pred „tajnou justíciou“ vymykajúcou sa

kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa tým aj transparentný výkon spravodlivosti a tým sa

prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Procesný nedostatok odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto úkonu (nenaplnenie

ustanovenia ), v dôsledku ktorého sa poprie samotná podstata verejného

vyhlásenia rozsudku (keďţe sa neoznámi čas a miesto jeho vyhlásenia), je z procesného

hľadiska nenapraviteľný (nedá sa nijako konvalidovať). Nedodrţanie postupu oznámenia času

a miesta vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu znamená z pohľadu spomenutých kontrolných

a ochranných oprávnení účastníka toľko, ţe korekciu porušených procesných práv účastníka

moţno v dovolacom konaní docieliť len zrušením takéhoto rozsudku ako rozsudku

zaťaţeného vadou podľa

Predpokladom prítomnosti ţalovaného (jeho právneho zástupcu) na verejnom

vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v tejto právnej veci bolo oznámenie súdu o mieste

a čase verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v zmysle

v spojení s Povinnosťou odvolacieho súdu bolo preto zachovať zákonom

stanovený postup oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku, k čomu však

11

podľa obsahu spisu nedošlo. To malo za následok predovšetkým znemoţnenie samotnej účasti

ţalovaného na verejnom vyhlásení rozsudku – verejnom oboznamovaní súdu o tom, ako

rozhodol (aké konkrétne výroky vyslovil) a z akých dôvodov.

Odvolací súd teda uvedeným chybným procesným postupom nevytvoril ţalovanému

zákonom predpokladanú procesnú moţnosť účasti na verejnom vyhlásení napadnutého

rozsudku.

Dovolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, ţe odvolací súd konal v danej

právnej veci inak, ako mu to stanovil v v spojení

s § 211 ods. 2, a tým znemoţnil ţalovanému realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu

pri vyhlasovaní rozsudku patria. Takéto konanie odvolacieho súdu je porušením práva

na súdnu ochranu a predstavuje vadu konania v zmysle (porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009 sp.zn.

schválený na zasadnutí občianskoprávneho kolégia na uverejnenie v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Podľa ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho

zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45

ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

V dôvodovej správe k ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov sa uvádza :„S cieľom spruţniť komunikáciu účastníka a odvolacieho súdu

sa ustanovuje, ţe ak odvolací súd bude rozhodovať rozsudkom bez nariadenia pojednávania,

upovedomí účastníka alebo jeho zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie elektronickými

prostriedkami podľa § 45 ods. 4, o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

elektronickými prostriedkami “.

Rozvoj a vyuţívanie moderných informačných a komunikačných technológii

postupne nahrádza miesto donedávna vţitých foriem komunikačných postupov, a to nielen

v kaţdodennom, neformálnom styku, ale aj na inštitucionálnej úrovni. Európska komisia

prínos pouţívania informačných a komunikačných technológií v súdnictve vidí v zlepšení

prístupu občanov k súdnictvu a zvýšení účinnosti právnych konaní. Aj slovenský právny

poriadok sa prispôsobuje tomuto trendu, a to tzv. elektronizáciou súdnictva, ktorej cieľom je

zefektívniť a zrýchliť súdne konanie aj prostredníctvom dostupných technických prostriedkov

a napomôcť efektívnym zmenám v súdnictve. Elektronická komunikácia je jedným z výrazov

elektronizácie, ktorá sa v premietla v ustanoveniach a 42a

upravujúcimi elektronické podanie a hromadné elektronické podanie, § 45 ods. 3 s 4 a § 49a

upravujúcimi elektronické doručovanie, § 200a a § 200b upravujúcimi konanie pred

registrovým súdom a napokon aj to ustanovenia § 214 ods. 3, upravujúceho verejné

vyhlásenie rozsudku.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe v prejednávanej veci nebol dodrţaný ani procesný postup

uvedený v ustanovení , napriek tomu, ţe ţalovaný podaním zo 16. augusta

20112, predloţený sudcovi 16. augusta 2012 (č.l. 594) a písomne odvolaciemu súdu

21.augusta 2012 (č.l. 596) poţiadal o doručovanie písomnosti súdu aj elektronickými

prostriedkami (najmä upovedomení ţalovaného a jeho právneho zástupcu o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku) a zároveň oznámil svoju e-mailovú adresu aj e-mailovú

adresu svojho právneho zástupcu.

Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa priečil ustanoveniu a

ods. 3 preto došlo k odňatiu moţnosti účastníkov konania konať pred súdom (

písm. f/ ).

Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa ,

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť

povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalovaného

uvedenými v dovolaní.

Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v , ktorá zakladá

prípustnosť dovolania ţalovaného a zároveň aj jeho opodstatnenosť (§ 241 ods. 2 písm. a/

), zrušil dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. septembra 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová