Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 178/2019
PDF · 268.95 KB
No categories available
I. ÚS 178/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 178/2019 -13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžrk 8/2018 z 21. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 Sžrk 8/2018 z 21. novembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
2. Sťažovateľka sa v podanej ústavnej sťažnosti venuje najprv opísaniu skutkového
stavu a konaniu pred Okresným úradom Nitra, následne súdnemu konaniu pred Krajským
súdom v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“) a odvolaciemu konaniu pred najvyšším súdom,
výsledkom ktorého bolo vydanie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Uviedla, že ako
kupujúca uzatvorila 3. júla 2015 s fyzickou osobou (vlastníkom nehnuteľnosti) kúpnu
zmluvu č. 2015/7/3/Luž/2575 (ďalej len „kúpna zmluva“), predmetom ktorej bol pozemok
registra C, orná pôda, v katastrálnom území Lužianky. Okresný úrad Nitra, katastrálny
odbor (ďalej len „okresný úrad, katastrálny odbor“) následne povolil vklad vlastníckeho
práva z uvedenej kúpnej zmluvy. Proti rozhodnutiu okresného úradu, katastrálneho odboru
o povolení vkladu bol podaný protest zo strany prokurátorky Okresnej prokuratúry Nitra
(ďalej len „protest okresnej prokurátorky“), ktorému okresný úrad, katastrálny odbor
vyhovel a napadnuté rozhodnutie zrušil, proti čomu sa sťažovateľka odvolala. V proteste
okresnej prokurátorky bolo konštatované, že pokiaľ dôjde k obídeniu predkupného práva,
spôsobuje to v zmysle § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov absolútnu neplatnosť zmluvy. Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov,
referát katastra nehnuteľností (ďalej len „okresný úrad, odbor opravných prostriedkov“)
predmetné odvolanie sťažovateľky zamietol a potvrdil rozhodnutie okresného úradu,
katastrálneho odboru o vyhovení protestu okresnej prokurátorky a zrušení napadnutého
rozhodnutia o povolení vkladu. Proti rozhodnutiu okresného úradu, odboru opravných
prostriedkov bola podaná správna žaloba, ktorú krajský súd zamietol a náhradu trov konania
žalovanému ani ďalším účastníkom konania nepriznal. Následne podaná kasačná sťažnosť
sťažovateľky bola napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zamietnutá.
3. Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že
«k otázke predkupného práva štátu správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr/103/2012 zo dňa 9.4.2013 a uviedol, že z jeho záverov
vyplýva, že správny orgán pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností je povinný prihliadať aj na existenciu predkupného práva štátu
a toto právo posudzovať ako skutkovú a právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv
na povolenie vkladu.
Ďalej správny súd v obdobných veciach na ktoré odkázal súd uviedol,
že v preskúmavacom konaní nebolo úlohou súdu na základe správnej žaloby podanej
žalobcom riešiť otázku zákonnosti pôvodného, protestom napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa
rozhodovacej činnosti súdov môže byť predmetom tohto preskúmavacieho konania len
zákonnosť rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorým
vyhovel protestu prokurátora, a to z hľadiska, či protestu prokurátora malo alebo nemalo
byť vyhovené. Nie je možné v tomto konaní preskúmavať rozhodnutie pôvodné, t. j.
o povolení vkladu, ani riešiť otázku, komu svedčí vlastnícke právo. Bolo preto povinnosťou
súdu skúmať najmä to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom, či bol
podaný v zákonom stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca
zákona.
Správny súd konštatoval, že vychádzajúc z uvedeného a skúmajúc podmienky
v zmysle príslušných ustanovení Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „Zákon
o prokuratúre") účinného v čase podania protestu prokurátora, protest prokurátora
má zákonom predpísané náležitosti, bol podaný oprávneným subjektom a v zákonom
stanovenej lehote troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho
orgánu. Dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona, keď protest má oporu v § 31
ods. 1 Zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona (ďalej len „Katastrálny zákon“),
najmä v tom, že pri rozhodovaní o vklade správny orgán neprihliadol na skutkové a právne
skutočnosti (existenciu zákonného predkupného práva štátu), ktoré by mohli mať vplyv
na povolenie vkladu. Súčasne týmto bolo podľa správneho sudu porušené ustanovenie § 32
ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (ďalej len „Správny poriadok"), t. j.
nebol presne a úplne zistený skutkový stav veci.
V kasačnej sťažnosti Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku správneho
súdu...».
4. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka vyjadrila svoje presvedčenie, že
„správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď subsumoval predkupné právo štátu podľa
§ 3 ods. 5 Zákona č. 175/1999 Z. z. do kategórie skutkových a právnych skutočnosti v
zmysle § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Predkupné právo je inštitútom upraveným Občianskym zákonníkom a prostredníctvom neho
môže dôjsť k usporiadaniu vlastníckych práv k pozemkom v súvislosti s významnou
investíciou, avšak toto právo nemožno vynucovať prostredníctvom orgánov rozhodujúcich o
vklade. Preto bolo potrebné v konaní zodpovedať, aké nároky vyplývajú z porušenia
predkupného práva štátu a či vôbec je následkom jeho porušenia absolútna alebo relatívna
neplatnosť právneho úkonu, resp. či sú s jeho porušením spojené iné následky. Predkupné
právo má rovnaký obsah bez ohľadu na to, akému subjektu patrí (štát, fyzická osoba,
právnická osoba).“.
5. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej označených základných práv, keďže najvyšší súd sa v ňom nezaoberal
všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, v dôsledku čoho ho považuje za nepreskúmateľný,
nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu, predmetný rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a nahradil jej trovy konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
III.
10. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané
porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 21. novembra 2018.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľka namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 176/03). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.
Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu
nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej
nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej
osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je
kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom
na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci,
ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011).
14. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia
na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
15. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú
povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
16. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať a premietnuť do napadnutého
rozsudku aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažností posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd
napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými
jej námietkami uvedenými v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu č. k.
26 S 6/2016-143 zo 7. decembra 2017. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol
arbitrárne, v dôsledku čoho malo dôjsť k namietanému porušeniu jej označených
základných práv.
18. V relevantných častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku (body 22, 26 až 38
a 42 až 44) najvyšší súd uviedol:
«22. V konaní nebolo sporné, že vláda Slovenskej republiky uznesením č. 401/2015
z 08.07.2015 schválila návrh na vydanie osvedčenia o významnej investícii... Okresnému
úradu Nitra bola dňa 22.07.2015 doručená žiadosť Ministerstva hospodárstva SR
z 20.07.2015 o zápis predkupného práva štátu, prílohou ktorej bol... zoznam pozemkov
podľa katastrálnych území, na ktorých je potrebné vykonať zápis predkupného práva štátu
a osvedčenie o tom, že stavba „Vybudovanie strategického parku“ je významnou investíciou
a jej uskutočnenie je vo verejnom záujme. Uvedená žiadosť bola zaevidovaná pod sp. zn.
Z 5113/2015...
26. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom preskúmavacieho
konania v danej veci pred správnym súdom bola zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,
vydaných na základe vyhovenia protestu prokurátora...
28. Inštitút protestu prokurátora ako osobitný prostriedok slúži predovšetkým
na nápravu nezákonných rozhodnutí, teda na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami
zákona a určitým rozhodnutím. V konaní o proteste prokurátora sa nerozhoduje o právach,
zákonom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb a štátu,
ale len o tom, či všeobecne záväzným právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím
orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
Keďže predmetom odvolania je rozhodnutie o proteste prokurátora, v odvolaní nie je možné
napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda
pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť...
29. V konaní pred správnym súdom zostalo sporným, či dôvody uvedené v proteste
prokurátora nevybočujú z rámca zákona, teda či sa protestu prokurátora malo alebo
nemalo vyhovieť...
30. Konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný úrad ako správny orgán
na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.
z. posudzuje skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto
procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí
návrhu na vklad (§ 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z.).
31. Predpokladom povolenia vkladu vlastníckeho práva k pozemku do katastra
nehnuteľností na základe zmluvy v predmetnom prípade bolo splnenie podmienok
ustanovených v § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z...
32. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe
ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ale je
premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby
boli náležité objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť
zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú
z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia)...
33. Účelom konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
je kontrola dodržania zákonných podmienok pri nakladaní s nehnuteľnosťami.
Zjednodušene možno povedať, že okresný úrad má vo vkladovom konaní skúmať platnosť
zmluvy, zmluvnú voľnosť a oprávnenie prevodcu nakladať s nehnuteľnosťou. Nakoľko
je okresný úrad povinný zistiť presne a úplne skutkový stav veci, prihliada aj na iné
skutkové a právne skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na povolenie vkladu.
34. Okresný úrad posudzuje uvedené skutočnosti ku dňu vydania rozhodnutia
o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva,
že okresný úrad skúma, či po uzavretí zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali
skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností...
Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z. na pozemok a stavby na ňom, na ktorom sa
má realizovať významná investícia podľa § 1 ods. 3, vzniká zo zákona predkupné právo
štátu dňom schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii vládou.
Predkupné právo štátu sa zapíše do katastra nehnuteľností na návrh príslušného
ministerstva. Predkupné právo štátu nie je iným právom k pozemkom a stavbám.
36. V tomto prípade predkupné právo štátu vzniká priamo zo zákona dňom
schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii vládou.
37. Podstata predkupného práva spočíva v tom, že vlastník veci, pokiaľ sa rozhodne
vec predať, je povinný ponúknuť ju na predaj tomu, kto je z predkupného práva oprávnený.
To vyplýva už zo samotného pojmu „predkupné právo“, ktorý pojem gramaticky nemožno
vyložiť inak, než právo kúpiť vec skôr ako niekto iný.
38. Právnu podstatu predkupného práva je možné vymedziť ako právny vzťah,
v ktorom jeden individuálne určený subjekt, t. j. oprávnená osoba (v tomto prípade štát) má
právo kúpiť (vykúpiť) vec od druhého individuálne určeného subjektu, t. j. od povinnej
osoby (v tomto prípade vlastník dotknutého pozemku) ako prvý za predpokladu, že vlastník
veci sa rozhodne vec predať. Ide teda o vzťah, v ktorom právu oprávnenej osoby zodpovedá
povinnosť povinnej osoby ponúknuť vec tejto oprávnenej osobe ako prvej ku kúpe...
42. Vzhľadom na právnu podstatu predkupného práva vo všeobecnosti a účel
sledovaný zákonom č. 175/1999 Z. z., ktorým je zjednodušenie usporiadania vlastníckych
vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou investíciou z hľadiska celého
hospodárstva Slovenskej republiky (viď § 1 ods. 1 zákona č. 175/1999 Z. z., dôvodová
správa k zákonu č. 175/1999 Z. z., dôvodová správa k zákonu č. 154/2015 Z. z.), dospel
kasačný súd k záveru, že zmluvná voľnosť vlastníka pozemku, ku ktorému sa viaže
predkupné právo štátu podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z., je obmedzená priamo
zo zákona, a teda vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní v prípade ich zamýšľaného
predaja prednostne ponúknuť tieto pozemky na kúpu štátu. Iba takýto výklad § 3 ods. 5
zákona č. 175/1999 Z. z. môže byť v súlade s účelom a cieľmi zákona č. 175/1999 Z. z.
43. Neprihliadnutie okresného úradu v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností na existenciu predkupného práva štátu podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 175/1999 Z. z., obmedzujúceho zmluvnú voľnosť povinného z tohto predkupného páva pri
zamýšľanom prevode dotknutej nehnuteľnosti, ako na skutočnosť, ktorá má vplyv
na povolenie vkladu, je podľa kasačného súdu v rozpore s účelom a cieľmi zákona
č. 175/1999 Z. z. a porušením § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. Uvedené platí aj vtedy,
ak predkupné právo štátu vzniklo až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania
o povolení vkladu, keď okresný úrad je povinný skúmať, či po uzavretí zmluvy
do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
44. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že dôvody uvedené v proteste
prokurátora sú súladné so zákonom, a preto nepochybil žalovaný správny orgán,
ak podanému protestu prokurátora vyhovel.»
19. Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil,
a preto kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu zamietol. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne
neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný
súd poukazuje i na to, že napadnutý rozsudok plne reflektuje i judikatúru najvyššieho súdu -
R 54/2018, ktorého právnu vetu kasačný súd priamo cituje v bodoch 42 a 43.
20. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
21. Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. „Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý
nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95) „Tento článok Ústavy
Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo
byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov
Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné a aj štát. Výklad
tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...
Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo
vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95)
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
preto z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
24. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj vo veciach vedených pod sp. zn.
IV. ÚS 622/2018, I. ÚS 2/2019, I. ÚS 26/2019, III. ÚS 51/2019 a sp. zn. I. ÚS 125/2019.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite podanej ústavnej
sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie
a priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019