Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 26/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o.,

Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa a 4

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 18. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „ústava)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a 4

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Dňa 29.6.2015 bola medzi

Sťažovateľom ako kupujúcim a , ako predávajúcim uzatvorená kúpna zmluva,

predmetom ktorej bol pozemok registra „

(ďalej len „Pozemok"). Rozhodnutím Okresného úradu Nitra, katastrálneho

odboru č. V 5243/2015 zo dňa 18.3.2018 došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva

z tejto zmluvy. Voči rozhodnutiu o vklade bol zo strany okresného prokurátora podaný

protest, na základe ktorého došlo k jeho zrušeniu a to rozhodnutím Okresného úradu Nitra,

katastrálny odbor. Protest prokurátora bol podaný na tom základe že pokiaľ dôjde

k obídeniu predkupného práva, spôsobuje to v zmysle

(ďalej len „“) absolútnu neplatnosť zmluvy.

Voči tomuto rozhodnutiu podal Sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že v čase

vzniku právneho úkonu neexistovalo predkupné právo štátu. Okrem toho, porušenie

predkupného práva nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Sťažovateľ

uvádzal, že je potrebné vychádzať predovšetkým z koncepcie a účelu inštitútu predkupného

práva ako takého. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy

významných investícií („Zákon o niektorých opatreniach") vymedzuje len okamih vzniku

predkupného práva. Predkupné právo je občianskoprávny inštitút, ktorý je vymedzený

v a to komplexne, pričom môže mať charakter vecnoprávny alebo

záväzkovoprávny. Z hľadiska charakteru možno jednoznačne usúdiť, že predkupné právo

podľa Zákona o niektorých opatreniach má charakter vecného predkupného práva, t. j.

pôsobí voči každému ďalšiemu právnemu nástupcovi (každému ďalšiemu vlastníkovi

nehnuteľnosti).

Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov, referát katastra nehnuteľností

rozhodnutím rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu

Nitra, katastrálneho odboru.

Voči rozhodnutiu Okresného úradu, odboru opravných prostriedkov bola podaná

správna žaloba, o ktorej Krajský súd v Nitre rozhodol rozhodnutím sp. zn. tak,

že žalobu zamietol a nepriznal náhradu trov konania žalovanému ani ďalším účastníkom.»

3. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozsudku

správneho súdu, ale najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 18. septembra

2018 kasačnú sťažnosť zamietol, keď sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“).

4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie, že

„Správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď subsumoval predkupné právo štátu podľa

do kategórie skutkových a právnych skutočnosti v

zmysle § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Predkupné právo je inštitútom upraveným a prostredníctvom neho

môže dôjsť k usporiadaniu vlastníckych práv k pozemkom v súvislosti s významnou

investíciou, avšak toto právo nemožno vynucovať prostredníctvom orgánov rozhodujúcich o

vklade. Preto bolo potrebné v konaní zodpovedať, aké nároky vyplývajú z porušenia

predkupného práva štátu a či vôbec je následkom jeho porušenia absolútna alebo relatívna

neplatnosť právneho úkonu, resp. či sú s jeho porušením spojené iné následky. Predkupné

právo má rovnaký obsah bez ohľadu na to, akému subjektu patrí (štát, fyzická osoba,

právnická osoba).“.

5. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

nezaoberal všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté rozhodnutie považuje

za nepreskúmateľné, zjavne neodôvodnené a arbitrárne. V dôsledku toho došlo

k namietanému porušeniu jej základných práv.

6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv (bod 1)

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľka namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

10. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

14. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

15. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať

tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah

tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

16. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

17. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

18. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

«47. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom preskúmavacieho

konania v danej veci pred správnym súdom bola zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,

vydaných na základe vyhovenia protestu prokurátora.

48. Protest prokurátora je právnym prostriedkom, ktorým vykonáva prokurátor

dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov

orgánmi verejnej správy. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah medzi

správnym orgánom a prokurátorom. Jeho základným obsahom je právo prokurátora žiadať

vybavenie protestu a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora. Od

podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi

účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom, ani medzi účastníkmi konania

a prokurátorom, keď podanie protestu nie je závislé na vôli účastníka konania, a to ani

vtedy, ak naň dal podnet. Ak správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, protestu prokurátora

vyhovie, ide o špeciálny prípad autoremedúry, nevyžadujúci súhlas účastníkov konania.

Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora

riadny opravný prostriedok, v ktorom ale nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané

v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa pripúšťa len v otázke, či sa protestu

prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť. To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie

konanie, pričom súd skúma najmä to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným

subjektom, či bol podaný v zákonom stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené

nevybočujú z rámca zákona. Tým je vymedzená úloha správneho súdu v preskúmavacom

konaní, v rámci ktorého nie je oprávnený riešiť otázku zákonnosti rozhodnutia napadnutého

protestom prokurátora z hľadiska jeho obsahu.

49. Inštitút protestu prokurátora ako osobitný prostriedok slúži predovšetkým na

nápravu nezákonných rozhodnutí, teda na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami

zákona a určitým rozhodnutím. V konaní o proteste prokurátora sa nerozhoduje o právach,

zákonom chránených záujmov a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb a štátu, ale

len o tom, či všeobecne záväzným právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím

orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.

Keďže predmetom odvolania je rozhodnutie o proteste prokurátora, v odvolaní nie je možné

napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda

pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť.

50. Kasačný súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že prokurátor

Okresnej prokuratúry Nitra ako subjekt oprávnený na podanie protestu prokurátora podľa

§ 22 ods. 1 písm. c/ zákona o prokuratúre, podal protest proti rozhodnutiu Okresného úradu

Nitra, katastrálny odbor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 27 ods. 1 v spojení s § 26

ods. 1 zákona o prokuratúre) dňa 15.10.2015, teda v zákonom stanovenej lehote do troch

rokov od vydania rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor, proti ktorému

nebolo možné podať riadny opravný prostriedok (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona

o prokuratúre).

51. V konaní zostalo sporným, či dôvody uvedené v proteste prokurátora nevybočujú

z rámca zákona, teda či sa protestu prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť.

52. Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len

„kataster“) je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje

o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom

bremene, o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva, ako aj o právach

vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku vyšších

územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú

trvať najmenej päť rokov (ďalej len ,právo k nehnuteľnosti“).

53. Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv

uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.

54. Konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný úrad ako správny orgán na

základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho zákona

posudzuje skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto

procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí

návrhu na vklad (§ 31 ods. 3 katastrálneho zákona).

55. Predpokladom povolenia vkladu vlastníckeho práva k pozemku do katastra

nehnuteľností na základe zmluvy v predmetnom prípade bolo splnenie podmienok

ustanovených v § 31 ods. 1 katastrálneho zákona.

56. V zmysle § 31 ods. 1 katastrálneho zákona okresný úrad preskúma zmluvu

z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného typu, či je úkon

urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú

prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať

s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, zákon neobchádza alebo

sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré

by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

57. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe

ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového

stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 5 správneho poriadku, ale je

premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu

predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby

boli náležíte objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť

zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú

z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).

58. Účelom konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

je kontrola dodržania zákonných podmienok pri nakladaní s nehnuteľnosťami.

Zjednodušene možno povedať, že okresný úrad má vo vkladovom konaní skúmať platnosť

zmluvy, zmluvnú voľnosť a oprávnenie prevodcu nakladať s nehnuteľnosťou. Nakoľko je

okresný úrad povinný zistiť presne a úplne skutkový stav veci, prihliada aj na iné skutkové

a právne skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na povolenie vkladu.

59. Okresný úrad posudzuje uvedené skutočnosti ku dňu vydania rozhodnutia

o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že

okresný úrad skúma, či po uzavretí zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali

skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností.

60. V prejednávanej veci je sporným, či predkupné právo štátu podľa § 3 ods. 5

, ktoré vzniklo po uzavretí kúpnej zmluvy, je skutočnosťou, ktorá

mohla mať vplyv na povolanie vkladu.

61. Podľa tento zákon upravuje zjednodušenie

usporiadania vlastníckych vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou

investíciou a postup orgánov štátnej správy pri vydávaní osvedčenia o významnej investícii.

62. Podľa dôvodovej správy k je navrhovaný zákon

„..opatrením, ktoré by malo uľahčiť veľké investície do hospodárstva Slovenskej republiky.

Jeho základným cieľom je urobiť priechodným majetkovoprávne vyporiadanie pozemkov

a stavieb na prípravu výstavby výrobných kapacít, ktoré sú významné z hľadiska celého

hospodárska Slovenskej republiky. Ukázalo sa totiž, že nevyhnutné majetkovoprávne

vyporiadanie pozemkov a stavieb nedovoľuje v rozumnom čase pripraviť a realizovať

rozsiahle stavby. Bráni tomu stav evidencie práv k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností

a zdĺhavé konania na katastrálnych úradoch a na súdoch. Dôsledkom toho je, že to odrádza

najmä zahraničných investorov, ktorý zamýšľané veľké investície umiestňujú v iných

krajinách. “

63. Podľa na pozemok a stavby na ňom,

na ktorom sa má realizovať významná investícia podľa § 1 ods. 3, vzniká zo zákona

predkupné právo štátu dňom schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej

investícii vládou. Predkupné právo štátu sa zapíše do katastra nehnuteľností na návrh

príslušného ministerstva. Predkupné právo štátu nie je iným právom k pozemkom

a stavbám.

64. V tomto prípade predkupné právo štátu vzniká priamo zo zákona dňom

schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii vládou.

65. V dôvodovej správe k sa uvádza, že predkupné právo

štátu podľa sa do katastra nehnuteľností zapisuje

formou záznamu.

66. Podstata predkupného práva spočíva v tom, že vlastník veci, pokiaľ sa rozhodne

vec predať, je povinný ponúknuť ju na predaj tomu, kto je z predkupného práva oprávnený.

To vyplýva už zo samotného pojmu „predkupné právo“, ktorý pojem gramaticky nemožno

vyložiť inak, než právo kúpiť vec skôr ako niekto iný.

67. Právnu podstatu predkupného práva je možné vymedziť ako právny vzťah,

v ktorom jeden individuálne určený subjekt, t. j. oprávnená osoba (v tomto prípade štát) má

právo kúpiť (vykúpiť) vec od druhého individuálne určeného subjektu, t. j. od povinnej

osoby (v tomto prípade vlastník dotknutého pozemku) ako prvý za predpokladu, že vlastník

veci sa rozhodne vec predať. Ide teda o vzťah, v ktorom právu oprávnenej osoby zodpovedá

povinnosť povinnej osoby ponúknuť vec tejto oprávnenej osobe ako prvej ku kúpe.

68. Kasačný súd poukazuje, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý

možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch

zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh rozpravy v parlamente pri

prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej

správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie

zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch,

za účelom ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno

chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu.

69. Teleologický výklad (e ratione legis) je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť

nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel

zákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý

„kráča s duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona,

pokračuje systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je

poznanie účelu zákonného ustanovenia. Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie

v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných

právnych predpisov.

70. V právnej metodológii sa rozlišuje medzi subjektívnou a objektívnou teleológiou.

Subjektívna teleológia sa zaoberá účelom, čo zamýšľal zákonodarca pri tvorbe právnej

normy, naproti tomu objektívna teleológia skúma otázku účelu, a teda ktoré účely sú

objektívne správne, ktoré je rozumné sledovať. V oboch prípadoch by sa mal v zisťovaní

účelu aplikovať princíp ústretovosti t. j., že právo by sa malo interpretovať čo najbližšie

objektívnemu verejnému záujmu.

71. Vzhľadom na právnu podstatu predkupného práva vo všeobecnosti a účel

sledovaný , ktorým je zjednodušenie usporiadania vlastníckych

vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou investíciou z hľadiska celého

hospodárstva Slovenskej republiky (viď , dôvodová

správa k , dôvodová správa k ), dospel

kasačný súd k záveru, že zmluvná voľnosť vlastníka pozemku, ku ktorému sa viaže

predkupné právo štátu podľa , je obmedzená priamo

zo zákona, a teda vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní v prípade ich zamýšľaného

predaja prednostne ponúknuť tieto pozemky na kúpu štátu. Iba takýto výklad § 3 ods. 5

môže byť v súlade s účelom a cieľmi

72. Neprihliadnutie okresného úradu v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností na existenciu predkupného štátu podľa § 3 ods. 5 zákona

č. , obmedzujúceho zmluvnú voľnosť povinného z tohto predkupného páva pri

zamýšľanom prevode dotknutej nehnuteľnosti, ako na skutočnosť, ktorá má vplyv

na povolenie vkladu, je podľa kasačného súdu v rozpore s účelom a cieľmi zákona č.

a porušením katastrálneho zákona. Uvedené platí aj vtedy, ak

predkupné právo štátu vzniklo až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania

o povolení vkladu, keď okresný úrad je povinný skúmať, či po uzavretí zmluvy do

rozhodnutia o povolení vkladu nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili

vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

73. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že dôvody uvedené v proteste

prokurátora v tomto prípade nevybočujú z rámca zákona, a preto nepochybil žalovaný

správny orgán, ak podanému protestu prokurátora vyhovel.»

19. Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne

vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s relevantnými námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto kasačnú sťažnosť

proti rozsudku krajského súdu zo 14. novembra 2017 zamietol. Obsah odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia krajského súdu reaguje na sťažovateľkou predložené odvolacie

námietky a poskytuje jej adekvátne odpovede, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný dopĺňať.

20. V kontexte nosných sťažnostných argumentov sťažovateľky (body 4 a 5) ústavný

súd teda nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, predovšetkým so zameraním na sťažovateľkou namietaný výklad

a aplikáciu ustanovenia katastrálneho zákona (ďalej len

„katastrálny zákon“), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a ktorá by mohla

vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom zaručeným v (

ods. 1 listiny), resp. právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zistené skutočnosti preto

vylučujú prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti a svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

21. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočne

odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa právne

úvahy sťažovateľky uberali iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce

rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva

(napr. ).

22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva sťažovateľky podľa a 4 a dodatkového

protokolu, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2

sťažnosť aj v tejto časti.

23. K rovnakým právnym záverom dospel ústavný súd aj pri rozhodovaní vo veci

vedenej pod sp. zn. a ).

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019