Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)I. ÚS 26/2019
PDF · 272.37 KB
No categories available
I. ÚS 26/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o.,
Stráž 3/223, Zvolen, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavol Konečný, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžrk 4/2018 z 18. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžrk 4/2018 z 18. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Dňa 29.6.2015 bola medzi
Sťažovateľom ako kupujúcim a , ako predávajúcim uzatvorená kúpna zmluva,
predmetom ktorej bol pozemok registra „
(ďalej len „Pozemok"). Rozhodnutím Okresného úradu Nitra, katastrálneho
odboru č. V 5243/2015 zo dňa 18.3.2018 došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva
z tejto zmluvy. Voči rozhodnutiu o vklade bol zo strany okresného prokurátora podaný
protest, na základe ktorého došlo k jeho zrušeniu a to rozhodnutím Okresného úradu Nitra,
katastrálny odbor. Protest prokurátora bol podaný na tom základe že pokiaľ dôjde
k obídeniu predkupného práva, spôsobuje to v zmysle § 39 Zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) absolútnu neplatnosť zmluvy.
Voči tomuto rozhodnutiu podal Sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že v čase
vzniku právneho úkonu neexistovalo predkupné právo štátu. Okrem toho, porušenie
predkupného práva nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Sťažovateľ
uvádzal, že je potrebné vychádzať predovšetkým z koncepcie a účelu inštitútu predkupného
práva ako takého. Zákon č. 175/1999 Z.z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy
významných investícií („Zákon o niektorých opatreniach") vymedzuje len okamih vzniku
predkupného práva. Predkupné právo je občianskoprávny inštitút, ktorý je vymedzený
v Občianskom zákonníku a to komplexne, pričom môže mať charakter vecnoprávny alebo
záväzkovoprávny. Z hľadiska charakteru možno jednoznačne usúdiť, že predkupné právo
podľa Zákona o niektorých opatreniach má charakter vecného predkupného práva, t. j.
pôsobí voči každému ďalšiemu právnemu nástupcovi (každému ďalšiemu vlastníkovi
nehnuteľnosti).
Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov, referát katastra nehnuteľností
rozhodnutím rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu
Nitra, katastrálneho odboru.
Voči rozhodnutiu Okresného úradu, odboru opravných prostriedkov bola podaná
správna žaloba, o ktorej Krajský súd v Nitre rozhodol rozhodnutím sp. zn. 11 S 41/2016 tak,
že žalobu zamietol a nepriznal náhradu trov konania žalovanému ani ďalším účastníkom.»
3. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozsudku
správneho súdu, ale najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžrk 4/2018 z 18. septembra
2018 kasačnú sťažnosť zamietol, keď sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“).
4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie, že
„Správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď subsumoval predkupné právo štátu podľa
§ 3 ods. 5 Zákona č. 175/1999 Z. z. do kategórie skutkových a právnych skutočnosti v
zmysle § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
Predkupné právo je inštitútom upraveným Občianskym zákonníkom a prostredníctvom neho
môže dôjsť k usporiadaniu vlastníckych práv k pozemkom v súvislosti s významnou
investíciou, avšak toto právo nemožno vynucovať prostredníctvom orgánov rozhodujúcich o
vklade. Preto bolo potrebné v konaní zodpovedať, aké nároky vyplývajú z porušenia
predkupného práva štátu a či vôbec je následkom jeho porušenia absolútna alebo relatívna
neplatnosť právneho úkonu, resp. či sú s jeho porušením spojené iné následky. Predkupné
právo má rovnaký obsah bez ohľadu na to, akému subjektu patrí (štát, fyzická osoba,
právnická osoba).“.
5. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí
nezaoberal všetkými jej tvrdeniami a argumentmi, a preto napadnuté rozhodnutie považuje
za nepreskúmateľné, zjavne neodôvodnené a arbitrárne. V dôsledku toho došlo
k namietanému porušeniu jej základných práv.
6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv (bod 1)
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľka namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
10. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
12. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže
domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
14. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
15. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať
tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah
tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
16. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
17. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
18. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
«47. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom preskúmavacieho
konania v danej veci pred správnym súdom bola zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,
vydaných na základe vyhovenia protestu prokurátora.
48. Protest prokurátora je právnym prostriedkom, ktorým vykonáva prokurátor
dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
orgánmi verejnej správy. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah medzi
správnym orgánom a prokurátorom. Jeho základným obsahom je právo prokurátora žiadať
vybavenie protestu a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora. Od
podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi
účastníkmi konania a konajúcim správnym orgánom, ani medzi účastníkmi konania
a prokurátorom, keď podanie protestu nie je závislé na vôli účastníka konania, a to ani
vtedy, ak naň dal podnet. Ak správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, protestu prokurátora
vyhovie, ide o špeciálny prípad autoremedúry, nevyžadujúci súhlas účastníkov konania.
Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora
riadny opravný prostriedok, v ktorom ale nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané
v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa pripúšťa len v otázke, či sa protestu
prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť. To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie
konanie, pričom súd skúma najmä to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným
subjektom, či bol podaný v zákonom stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené
nevybočujú z rámca zákona. Tým je vymedzená úloha správneho súdu v preskúmavacom
konaní, v rámci ktorého nie je oprávnený riešiť otázku zákonnosti rozhodnutia napadnutého
protestom prokurátora z hľadiska jeho obsahu.
49. Inštitút protestu prokurátora ako osobitný prostriedok slúži predovšetkým na
nápravu nezákonných rozhodnutí, teda na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami
zákona a určitým rozhodnutím. V konaní o proteste prokurátora sa nerozhoduje o právach,
zákonom chránených záujmov a povinnostiach fyzických osôb, právnických osôb a štátu, ale
len o tom, či všeobecne záväzným právnym predpisom, opatrením alebo rozhodnutím
orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis.
Keďže predmetom odvolania je rozhodnutie o proteste prokurátora, v odvolaní nie je možné
napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda
pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť.
50. Kasačný súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že prokurátor
Okresnej prokuratúry Nitra ako subjekt oprávnený na podanie protestu prokurátora podľa
§ 22 ods. 1 písm. c/ zákona o prokuratúre, podal protest proti rozhodnutiu Okresného úradu
Nitra, katastrálny odbor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 27 ods. 1 v spojení s § 26
ods. 1 zákona o prokuratúre) dňa 15.10.2015, teda v zákonom stanovenej lehote do troch
rokov od vydania rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor, proti ktorému
nebolo možné podať riadny opravný prostriedok (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona
o prokuratúre).
51. V konaní zostalo sporným, či dôvody uvedené v proteste prokurátora nevybočujú
z rámca zákona, teda či sa protestu prokurátora malo alebo nemalo vyhovieť.
52. Podľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len
„kataster“) je geometrické určenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje
o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom
bremene, o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva, ako aj o právach
vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku vyšších
územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú
trvať najmenej päť rokov (ďalej len ,právo k nehnuteľnosti“).
53. Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv
uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.
54. Konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom okresný úrad ako správny orgán na
základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho zákona
posudzuje skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto
procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí
návrhu na vklad (§ 31 ods. 3 katastrálneho zákona).
55. Predpokladom povolenia vkladu vlastníckeho práva k pozemku do katastra
nehnuteľností na základe zmluvy v predmetnom prípade bolo splnenie podmienok
ustanovených v § 31 ods. 1 katastrálneho zákona.
56. V zmysle § 31 ods. 1 katastrálneho zákona okresný úrad preskúma zmluvu
z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného typu, či je úkon
urobený v predpísanej forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú
prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať
s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, zákon neobchádza alebo
sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností prihliada okresný úrad aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré
by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.
57. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe
ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 5 správneho poriadku, ale je
premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby
boli náležíte objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť
zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú
z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia).
58. Účelom konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
je kontrola dodržania zákonných podmienok pri nakladaní s nehnuteľnosťami.
Zjednodušene možno povedať, že okresný úrad má vo vkladovom konaní skúmať platnosť
zmluvy, zmluvnú voľnosť a oprávnenie prevodcu nakladať s nehnuteľnosťou. Nakoľko je
okresný úrad povinný zistiť presne a úplne skutkový stav veci, prihliada aj na iné skutkové
a právne skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na povolenie vkladu.
59. Okresný úrad posudzuje uvedené skutočnosti ku dňu vydania rozhodnutia
o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že
okresný úrad skúma, či po uzavretí zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali
skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností.
60. V prejednávanej veci je sporným, či predkupné právo štátu podľa § 3 ods. 5
zákona č. 175/1999 Z. z., ktoré vzniklo po uzavretí kúpnej zmluvy, je skutočnosťou, ktorá
mohla mať vplyv na povolanie vkladu.
61. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 175/1999 Z. z. tento zákon upravuje zjednodušenie
usporiadania vlastníckych vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou
investíciou a postup orgánov štátnej správy pri vydávaní osvedčenia o významnej investícii.
62. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 175/1999 Z. z. je navrhovaný zákon
„..opatrením, ktoré by malo uľahčiť veľké investície do hospodárstva Slovenskej republiky.
Jeho základným cieľom je urobiť priechodným majetkovoprávne vyporiadanie pozemkov
a stavieb na prípravu výstavby výrobných kapacít, ktoré sú významné z hľadiska celého
hospodárska Slovenskej republiky. Ukázalo sa totiž, že nevyhnutné majetkovoprávne
vyporiadanie pozemkov a stavieb nedovoľuje v rozumnom čase pripraviť a realizovať
rozsiahle stavby. Bráni tomu stav evidencie práv k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností
a zdĺhavé konania na katastrálnych úradoch a na súdoch. Dôsledkom toho je, že to odrádza
najmä zahraničných investorov, ktorý zamýšľané veľké investície umiestňujú v iných
krajinách. “
63. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z. na pozemok a stavby na ňom,
na ktorom sa má realizovať významná investícia podľa § 1 ods. 3, vzniká zo zákona
predkupné právo štátu dňom schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej
investícii vládou. Predkupné právo štátu sa zapíše do katastra nehnuteľností na návrh
príslušného ministerstva. Predkupné právo štátu nie je iným právom k pozemkom
a stavbám.
64. V tomto prípade predkupné právo štátu vzniká priamo zo zákona dňom
schválenia návrhu na vydanie osvedčenia o významnej investícii vládou.
65. V dôvodovej správe k zákonu č. 154/2015 Z. z. sa uvádza, že predkupné právo
štátu podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z. sa do katastra nehnuteľností zapisuje
formou záznamu.
66. Podstata predkupného práva spočíva v tom, že vlastník veci, pokiaľ sa rozhodne
vec predať, je povinný ponúknuť ju na predaj tomu, kto je z predkupného práva oprávnený.
To vyplýva už zo samotného pojmu „predkupné právo“, ktorý pojem gramaticky nemožno
vyložiť inak, než právo kúpiť vec skôr ako niekto iný.
67. Právnu podstatu predkupného práva je možné vymedziť ako právny vzťah,
v ktorom jeden individuálne určený subjekt, t. j. oprávnená osoba (v tomto prípade štát) má
právo kúpiť (vykúpiť) vec od druhého individuálne určeného subjektu, t. j. od povinnej
osoby (v tomto prípade vlastník dotknutého pozemku) ako prvý za predpokladu, že vlastník
veci sa rozhodne vec predať. Ide teda o vzťah, v ktorom právu oprávnenej osoby zodpovedá
povinnosť povinnej osoby ponúknuť vec tejto oprávnenej osobe ako prvej ku kúpe.
68. Kasačný súd poukazuje, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý
možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch
zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh rozpravy v parlamente pri
prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej
správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie
zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch,
za účelom ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno
chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu.
69. Teleologický výklad (e ratione legis) je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť
nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel
zákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý
„kráča s duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona,
pokračuje systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je
poznanie účelu zákonného ustanovenia. Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie
v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných
právnych predpisov.
70. V právnej metodológii sa rozlišuje medzi subjektívnou a objektívnou teleológiou.
Subjektívna teleológia sa zaoberá účelom, čo zamýšľal zákonodarca pri tvorbe právnej
normy, naproti tomu objektívna teleológia skúma otázku účelu, a teda ktoré účely sú
objektívne správne, ktoré je rozumné sledovať. V oboch prípadoch by sa mal v zisťovaní
účelu aplikovať princíp ústretovosti t. j., že právo by sa malo interpretovať čo najbližšie
objektívnemu verejnému záujmu.
71. Vzhľadom na právnu podstatu predkupného práva vo všeobecnosti a účel
sledovaný zákonom č. 175/1999 Z. z., ktorým je zjednodušenie usporiadania vlastníckych
vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou investíciou z hľadiska celého
hospodárstva Slovenskej republiky (viď § 1 ods. 1 zákona č. 175/1999 Z. z., dôvodová
správa k zákonu č. 175/1999 Z. z., dôvodová správa k zákonu č. 154/2015 Z. z.), dospel
kasačný súd k záveru, že zmluvná voľnosť vlastníka pozemku, ku ktorému sa viaže
predkupné právo štátu podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z., je obmedzená priamo
zo zákona, a teda vlastníci dotknutých pozemkov sú povinní v prípade ich zamýšľaného
predaja prednostne ponúknuť tieto pozemky na kúpu štátu. Iba takýto výklad § 3 ods. 5
zákona č. 175/1999 Z. z. môže byť v súlade s účelom a cieľmi zákona č. 175/1999 Z. z.
72. Neprihliadnutie okresného úradu v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností na existenciu predkupného štátu podľa § 3 ods. 5 zákona
č. 175/1999 Z. z., obmedzujúceho zmluvnú voľnosť povinného z tohto predkupného páva pri
zamýšľanom prevode dotknutej nehnuteľnosti, ako na skutočnosť, ktorá má vplyv
na povolenie vkladu, je podľa kasačného súdu v rozpore s účelom a cieľmi zákona č.
175/1999 Z. z. a porušením § 31 ods. 1 katastrálneho zákona. Uvedené platí aj vtedy, ak
predkupné právo štátu vzniklo až po uzavretí kúpnej zmluvy, ktorá je predmetom konania
o povolení vkladu, keď okresný úrad je povinný skúmať, či po uzavretí zmluvy do
rozhodnutia o povolení vkladu nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
73. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že dôvody uvedené v proteste
prokurátora v tomto prípade nevybočujú z rámca zákona, a preto nepochybil žalovaný
správny orgán, ak podanému protestu prokurátora vyhovel.»
19. Z citovanej časti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne
vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s relevantnými námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto kasačnú sťažnosť
proti rozsudku krajského súdu zo 14. novembra 2017 zamietol. Obsah odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia krajského súdu reaguje na sťažovateľkou predložené odvolacie
námietky a poskytuje jej adekvátne odpovede, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný dopĺňať.
20. V kontexte nosných sťažnostných argumentov sťažovateľky (body 4 a 5) ústavný
súd teda nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, predovšetkým so zameraním na sťažovateľkou namietaný výklad
a aplikáciu ustanovenia § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálneho zákona (ďalej len
„katastrálny zákon“), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a ktorá by mohla
vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny), resp. právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zistené skutočnosti preto
vylučujú prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti a svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu.
21. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je dostatočne
odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa právne
úvahy sťažovateľky uberali iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce
rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa
konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť
sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva
(napr. II. ÚS 54/02).
22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
23. K rovnakým právnym záverom dospel ústavný súd aj pri rozhodovaní vo veci
vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 622/2018 a I. ÚS 2/2019).
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019