Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 395/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., Stráž 3/223, Zvolen, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Pavol Konečný, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako kupujúca

uzavrela kúpnu zmluvu zo 17. júna 2015, predmetom ktorej bol pozemok registra ,,C“ parc.

orná pôda s výmerou 717 m² v katastrálnom území . Na základe

rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru č. V 5245/2015 z 24. júla 2015

bol povolený vklad vlastníckeho práva, avšak proti tomuto povoleniu vkladu bol zo strany

prokurátorky Okresnej prokuratúry Nitra podaný protest prokurátora č. k. Pd 231/15/4403-2

z 15. októbra 2015 (ďalej len ,,protest prokurátora“), na základe ktorého došlo k zrušeniu

povolenia vkladu rozhodnutím Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru č. UP 34/2015-

9 z 2. novembra 2015 (ďalej len ,,rozhodnutie č. -9 z 2. novembra 2015“).

K tomu sťažovateľka dodala: ,,Protest prokurátora bol podaný na tom základe že pokiaľ

dôjde k obídeniu predkupného práva, spôsobuje to v zmysle

... absolútnu neplatnosť zmluvy.“

3. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že proti rozhodnutiu

č. -9 z 2. novembra 2015 podala odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím

Okresného úradu Nitra, odboru opravných prostriedkov, referátu katastra nehnuteľností

č. -4/To, OU-NR-OOP-2016/005706-4, Pd 231/15/4403-2, V 5245/2015 z 26.

januára 2016 zamietnuté a rozhodnutie č. -9 z 2. novembra 2015 ním bolo

2

potvrdené. Následne sťažovateľka podala správnu žalobu, ktorú Krajský súd v Nitre (ďalej

len ,,krajský súd“ a v citácii aj ,,správny súd“) rozsudkom č. k. -135

z 22. novembra 2017 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) zamietol a náhradu trov

konania žalovanému ani ďalším účastníkom konania nepriznal. K rozsudku krajského súdu

sťažovateľka uviedla:

«Správny súd k otázke predkupného práva štátu poukázal na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 9.4.2013 a uviedol, že z jeho

záverov vyplýva, že správny orgán pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností je povinný prihliadať aj na existenciu predkupného práva štátu

a toto právo posudzovať ako skutkovú a právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv

na povolenie vkladu.

Ďalej správny súd uviedol, že v preskúmavacom konaní nebolo úlohou súdu

na základe správnej žaloby podanej žalobcom riešiť otázku zákonnosti pôvodného,

protestom napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Správny súd v tejto

súvislosti poukázal na to, že podľa rozhodovacej činnosti súdov môže byť predmetom tohto

preskúmavacieho konania len zákonnosť rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho

orgánu prvého stupňa, ktorým vyhovel protestu prokurátora, a to z hľadiska, či protestu

prokurátora malo alebo nemalo byť vyhovené. Nie je možné v tomto konaní preskúmavať

rozhodnutie pôvodné, t. j. o povolení vkladu, ani riešiť otázku, komu svedčí vlastnícke

právo. Bolo preto povinnosťou súdu skúmať najmä to, či protest prokurátora bol podaný

oprávneným subjektom, či bol podaný v zákonom stanovenej lehote a či dôvody v ňom

uvedené nevybočujú z rámca zákona.

Správny súd konštatoval, že vychádzajúc z uvedeného a skúmajúc podmienky

v zmysle príslušných ustanovení o prokuratúre (ďalej len ,,Zákon

o prokuratúre“) účinného v čase podania protestu prokurátora, protest prokurátora

má zákonom predpísané náležitosti, bol podaný oprávneným subjektom a v zákonom

stanovenej lehote troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho

orgánu. Dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona, keď protest má oporu v § 31

ods. 1 katastrálneho zákona (ďalej len ,n“),

najmä v tom, že pri rozhodovaní o vklade správny orgán neprihliadol na skutkové a právne

skutočnosti (existenciu zákonného predkupného práva štátu), ktoré by mohli mať vplyv

na povolenie vkladu. Súčasne týmto bolo podľa správneho súdu porušené ustanovenie § 32

ods. 1 Správneho poriadku (ďalej len ,k“), t. j.

nebol presne a úplne zistený skutkový stav veci.»

Následne podanú kasačnú sťažnosť sťažovateľky, v ktorej namietala

nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu, najvyšší súd napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu zamietol.

4. Sťažovateľka zároveň uviedla, že ,,Správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď

subsumoval predkupné právo štátu podľa do kategórie

skutkových a právnych skutočností v zmysle § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona, ktoré

by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Predkupné právo je inštitútom upraveným

a prostredníctvom neho môže dôjsť k usporiadaniu vlastníckych

práv k pozemkom v súvislosti s významnou investíciou, avšak toto právo nemožno

vynucovať prostredníctvom orgánov rozhodujúcich o vklade. Preto bolo potrebné v konaní

zodpovedať, aké nároky vyplývajú z porušenia predkupného práva štátu a či vôbec

je následkom jeho porušenia absolútna alebo relatívna neplatnosť právneho úkonu, resp.

či sú s jeho porušením spojené iné následky. Predkupné právo má rovnaký obsah

bez ohľadu na to, akému subjektu patrí (štát, fyzická osoba, právnická osoba).“.

5. Tiež uviedla, že najvyšší súd svoju rozhodovaciu činnosť vymedzil tak, že skúmal,

či dôvody uvedené v proteste prokurátora nevybočujú z rámca zákona, a teda či sa mu malo

alebo nemalo vyhovieť. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jej označených základných práv podľa a listiny, ako aj práva

podľa dohovoru, a to tým, že argumentáciu v ňom obsiahnutú považuje za neúplnú, pretože

najvyšší súd sa v ňom nezaoberal všetkými jej tvrdeniami, ako aj za subjektívnu, v dôsledku

čoho považuje rozsudok najvyššieho súdu za nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený

a arbitrárny.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

4

,,1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa č. 20 ods. 1 a 4 a

Dodatkového protokolu č. 1 Rozsudkom Najvyššieho súd sp. zn. zo dňa

24.10.2018 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súd sp. zn. zo dňa 24.10.2018 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

415,51 € vrátane DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

6

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základného práva vlastniť majetok zaručeného a 4 , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

18. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľka namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti a túto

odmietne (m. m. ).

19. Úlohou ústavného súdu pri uplatňovaní jeho právomoci vyplývajúcej

mu z ustanovenia od. 1 nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Zásada subsidiarity reflektuje

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (m .m. ).

20. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym

8

konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden

z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

21. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva

iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

22. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať

tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah

tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

23. Tieto východiská bol povinný najvyšší súd dodržiavať a premietnuť

aj do napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Úlohou ústavného súdu preto v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či nie je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

24. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namieta

predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

že sa najvyšší súd nezaoberal všetkými ňou uplatnenými námietkami, v dôsledku čoho

namieta jeho arbitrárnosť.

25. Na tomto mieste musí ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcim

sa nedostatočnosti odôvodnenia a arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

uviesť, že po jeho preskúmaní nie je možné sa s týmito námietkami stotožniť. Najvyšší súd

10

sa v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným, relevantným

a pomerne obšírnym spôsobom na niekoľkých stranách (konkrétne strany 8 až 15

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, najmä v bodoch 27 až 48) venoval a vysporiadal

s relevantnými námietkami sťažovateľky. Z dôvodu nestotožnenia s týmito námietkami bola

kasačná sťažnosť zamietnutá.

26. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je možné

považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený

na právnych záveroch, nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel

a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod

na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne

a presvedčivo zdôvodnené. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný,

nenesie znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej neudržateľnosti v dôsledku

zjavných pochybení alebo omylov. Ústavný súd opätovne pripomína, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov a pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav.

27. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok ().

28. Ústavný súd preto konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Pri predbežnom prerokovaní preto ústavný súd v tejto časti odmietol ústavnú

sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

29. „Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý

nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ () „Tento článok

Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo

byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov

Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné a aj štát. Výklad

tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý má právo

vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

a 4 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

preto ústavný súd odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

31. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj v veciach vedených pod sp. zn.

, , , , a sp. zn.

.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

12

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu