Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 248/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Zahoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľka Mgr. Renáta Zahoráková, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Čadca č. k. -250 zo 6. júna 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -302 z 12. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu

Čadca (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -250 zo 6. júna 2017 (ďalej len

,,napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

,,krajský súd“) č. k. -302 z 12. decembra 2017 (ďalej len ,,napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je vlastníčkou bytu v bytovom dome

na , zapísaného na liste vlastníctva katastrálne

územie Čadca, obec Čadca, okres Čadca. Ďalej uviedla, že 9. septembra 2015 v čase

o 17.30 h sa v uvedenom bytovom dome uskutočnila schôdza vlastníkov bytov (ďalej len

,,schôdza“), ktorá podľa jej tvrdení neprebehla v súlade so zákonom Národnej rady

Slovenskej republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o vlastníctve bytov“). Tiež uviedla, že v rozpore

so zákonom o vlastníctve bytov boli na schôdzi prijaté rozhodnutia, pretože za vlastníkov

bytov hlasovali aj nevlastníci, ktorí nemali zákonom stanovené splnomocnenia, a z tejto

schôdze boli vyhotovené dve samostatné zápisnice s odlišným obsahom. Zároveň uviedla,

že na schôdzi boli prijaté ďalšie rozhodnutia týkajúce sa opravy balkónov a schválenia

úveru z komerčnej banky, ktoré ju mali zaväzovať a finančne zaťažovať. Z uvedeného

dôvodu na schôdzi hlasovala proti prijatiu uvedených rozhodnutí, avšak bola prehlasovaná.

Preto ako prehlasovaná vlastníčka v súlade s § 14 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov

9. októbra 2015 podala na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti

výsledkov hlasovania vlastníkov bytov a zrušenia výsledkov tohto hlasovania

z 9. septembra 2015 (ďalej len ,,aktuálne konanie“).

3. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že 28. decembra 2015 podala na okresnom

súde návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov v aktuálnom konaní a uznesením

okresného súdu č. k. -104 z 2. augusta 2016 jej bolo priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Ďalej uviedla, že následne bez akejkoľvek zmeny

pomerov na jej strane a bez existencie nových skutkových okolností okresný súd

5. decembra 2016 vydal uznesenie č. k. -184, ktorým jej odňal v aktuálnom

konaní priznané oslobodenie od súdnych poplatkov spätne odo dňa podania žaloby

a zároveň 5. decembra 2016 uznesením č. k. -186 rozhodol o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 €. Proti už uvedeným uzneseniam

2

okresného súdu z 5. decembra 2016 sťažovateľka podala sťažnosť, ktorú okresný súd

svojím uznesením č. k. -212 z 27. februára 2017 zamietol.

4. Ďalej sťažovateľka uvádza, že 3. apríla 2017 podala na okresnom súde nový návrh

na oslobodenie od súdnych poplatkov v aktuálnom konaní a 15. mája 2017 prostredníctvom

jej syna uhradila súdny poplatok vo výške 99,50 €. Jej syn však omylom uviedol nesprávne

referenčné údaje platiteľa a nesprávnu spisovú značku súdneho konania. O tejto skutočnosti

sa sťažovateľka dozvedela až na základe vydaného napadnutého uznesenia okresného súdu,

ktorým okresný súd konanie vo veci zastavil, zároveň ním zastavil aj konanie o jej návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov a žalovaným priznal náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Sťažovateľka uviedla, že po doručení napadnutého uznesenia okresného súdu

27. júna 2017 jej syn 11. júla 2017 okresnému súdu písomne oznámil, že omylom uviedol

nesprávne referenčné údaje platiteľa a nesprávnu spisovú značku konania. Zároveň

požiadal, aby táto platba bola priradená k aktuálnemu konaniu. To však okresný súd podľa

tvrdení sťažovateľky ignoroval, načo 12. júla 2017 podala proti všetkým trom výrokom

napadnutého uznesenia okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnila práve tým, že súdny

poplatok bol v plnej výške 99,50 € zaplatený jej synom 15. mája 2017, ktorý ale uviedol

nesprávne údaje. Zároveň požiadala, aby bola táto platba spárovaná s aktuálnym konaním.

5. Ako ďalej sťažovateľka uviedla, 12. decembra 2017 bolo vydané napadnuté

uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil

a žalovaným voči sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške

ktorých malo byť rozhodnuté samostatným uznesením. Sťažovateľka uviedla, že argument

krajského súdu v napadnutom uznesení krajského súdu, keď ako rozhodujúcu skutočnosť

pre svoje rozhodnutie vzal to, že v čase rozhodovania krajského súdu na účte okresného

súdu nebola evidovaná platba sťažovateľky, ktorú by bolo možné spárovať s aktuálnym

konaním, bol v rozpore s objektívnym stavom veci. Uviedla: ,,Platba syna sťažovateľky

určená na úhradu súdneho poplatku v danom (aktuálnom) súdnom konaní, nikdy nebola

zo strany okresného súdu vrátená či už na účet syna sťažovateľky alebo samotnej

sťažovateľke. V čase rozhodovania okresného súdu, ako aj krajského súdu, na účte

okresného súdu sa nachádzali dve sumy po 99,50 € (a tak je to doposiaľ). Ak krajský súd

na strane jednej tvrdí, že na účte okresného súdu nie je evidovaná platba spárovaná

s daným (aktuálnym) súdnym konaním, neznamená to, že táto sa na účte okresného súdu

nenachádza, len je administratívne evidovaná pod iným číslom. Okresnému súdu nič

nebránilo, aby po informácii syna sťažovateľky zo dňa 11. júla 2017, ale aj po informácii

samotnej sťažovateľky uvedenej v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 6. júna

2017, administratívne zaevidoval zmenu referenčných údajov platby. S argumentáciou

krajského súdu by bolo možné súhlasiť jedine v prípade, ak by okresný súd vrátil synovi

sťažovateľky platbu vo výške 99,50 €, k čomu doposiaľ nedošlo. S ohľadom na skutočnosť,

že doposiaľ okresný súd má na účte celkovú sumu 199 € (čiže 2 x 99,50 € titulom súdneho

poplatku), rozhodnutie krajského súdu je nie len arbitrárne, ale aj nezákonné, nakoľko

sa odvoláva na uznesenie okresného súdu (sp. zn. -268), ktoré

je v posudzovanej veci bezpredmetné a ktoré navyše upiera sťažovateľke využitie riadneho

opravného prostriedku, keď v lehote na podanie odvolania predikuje jeho nepodanie,

ale najmä z dôvodu, že formuluje závery, ktoré sú objektívne nepravdivé.“ Ďalej dodala,

že ak by jej okresný súd včas oznámil, že platbu uhradenú jej synom považuje za duplicitnú

platbu priradenú k inému konaniu, obratom by zabezpečila nápravu a v lehote na podanie

odvolania by tento poplatok aj pre istotu opätovne zaplatila. Pretože okresný súd

sťažovateľke, ako ani jej synovi nič neoznámil, obidvaja sa domnievali, že oba súdne

poplatky boli uhradené správne. Sťažovateľka ďalej dodala, že 1. júla 2017 nadobudla

účinnosť časť novely o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

,,“), podľa ktorej uznesenie o zastavení konania súd nezruší,

ak poplatník v odvolacej lehote súdny poplatok dodatočne zaplatí, čo sa malo uplatniť

aj v prípade sťažovateľky, pretože tento zákon je aj procesnoprávnym predpisom, platí jeho

okamžitá aplikabilita a novela neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenie, čo znamená,

že uvedené ustanovenie bolo účinné aj na konania začaté pred 1. júlom 2017.

6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že okresný súd musel mať 15. mája

2017 spárovanú platbu vo výške 99,50 € s iným jej konaním na tomto okresnom súde

vedeným pod sp. zn. . Preto, ak mala v tom čase na okresnom súde výhradne

dve súdne konania, je podľa jej tvrdenia viac než logické, že druhú platbu vo výške 99,50 €

4

mal okresný súd aj napriek uvedeniu ďalej uvedenej spisovej značky považovať za platbu

v aktuálnom konaní okresného súdu a ak nie, mal platcovi úhrady túto úhradu vrátiť,

prípadne sa u platcu dopytovať, čo predmetná platba znamená. Dodala, že je nelogické, aby

sťažovateľka, ak sa vyše roka domáhala oslobodenia od súdnych poplatkov, v jeden deň

uhrádzala dvakrát rovnaký poplatok, a tiež je nelogické, prečo jej okresný súd vo veci

vedenej pod sp. zn. oznámil, že duplicitnú platbu vracia jej, a nie jej synovi,

ktorý má odlišné priezvisko.

7. Ďalej sťažovateľka uviedla, že keďže napadnuté rozhodnutie okresného súdu,

ako aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu uvádzajú na strane žalovaných osoby, ktoré

nemajú procesnú subjektivitu, pretože po podaní žaloby došlo na strane niektorých

žalovaných k strate ich procesnej subjektivity, na základe ktorej nemohli ďalej byť pasívne

legitimovaní, a to v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných, prebiehania dedičského

konania či v dôsledku predaja bytu, považuje postup okresného súdu aj krajského súdu

za nezákonný a v rozpore so základnými právami sťažovateľky, ktorej uplatňované práva

mali zaväzovať neexistujúce subjekty a nemali zaväzovať všetkých pasívne legitimovaných

účastníkov konania. Dodala, že postup okresného súdu bol nesprávny aj vzhľadom na § 10

ods. 2 písm. a) a e) , podľa ktorých pre nezaplatenie poplatku

súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej alebo ak do uplynutia lehoty

na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, ktorému súd vyhovel, čo odôvodňuje tým, že okresný súd začal vykonávať

úkony vo veci samej, a to tým, že nariadil pojednávanie na 20. október 2016, a súbežne

s nariadením pojednávania zjavne poslal žalovaným aj výzvu na vyjadrenie sa k žalobe.

Požiadavka podľa písm. e) nebola podľa sťažovateľky tiež

naplnená, a to preto, že do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný

návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a to 3. apríla 2017.

8. Sťažovateľka tiež v sťažnosti uviedla, že konaním okresného súdu,

ako aj krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, súdy jej neposkytli

ochranu subjektívnych práv a tiež neposkytli spravodlivú a účinnú ochranu porušenému

právu sťažovateľky ako vlastníčky bytu a popreli princíp právnej istoty, na ktorom

je založené civilné sporové konanie. Dodala, že okresný súd a krajský súd ju zároveň

vystavili významnému riziku ohrozenia finančnej a majetkovej stability, pretože

je poberateľkou starobného dôchodku a príspevku za opatrovanie nevládnej osoby celkovo

vo výške 423 € a následkom podľa jej tvrdení z protizákonného konania okresného súdu

a krajského súdu jej reálne hrozí povinnosť uhradiť trovy konania v oboch sporových

konaniach, s ohľadom na množstvo žalovaných, v sume takmer 20 000 €, dokonca bez toho,

aby o nároku sťažovateľky súdy meritórne rozhodli a nezamietli jej žaloby len z procesných

dôvodov. Na záver uviedla: ,,... Sťažovateľka má za to, že neexistuje iný účinný prostriedok

nápravy nezákonného stavu ako individuálna ústavná sťažnosť. S ohľadom na novú právnu

úpravu mimoriadneho opravného prostriedku, dovolanie a novo vyvíjajúcu sa judikatúru

pri tomto opravnom prostriedku, sťažovateľka nemá právnu istotu a záruku pri využití tohto

prostriedku. Z opatrnosti preto súbežne podáva aj dovolanie vo veci.“

9. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručenú čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a jeho

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 5

-302 a uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 06.06.2017, sp. zn. 4

C/281/2015-250, porušené bolo.“

,,2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.12.2017, sp. zn. -302

a uznesenie Okresného súdu Čadca zo dňa 06.06.2017, sp. zn. -250 v celom

rozsahu zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.“

,,3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 20 000 €. Finančné zadosťučinenie je povinný Krajský súd v Žiline vyplatiť

sťažovateľke v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

,,4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľky, do 15 dní od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

6

10. Okrem toho sťažovateľka navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože napadnuté uznesenia

jej znemožňujú realizovať jej základné práva, čím by došlo k závažným a nezvratným

hmotnoprávnym následkom.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo

slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav

pred porušením. V zmysle ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

14. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

18. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania

pred ústavným súdom je sťažovateľkou uplatnený nárok na jej ochranu voči postupu

8

okresného súdu v spojení s postupom krajského súdu v napadnutých konaniach, ktorými

malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

19. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (,

).

20. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

21. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje na

princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného

súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie

okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý

bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľky

().

22. Na základe už uvedeného preto ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim

sa označeného postupu a napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje v zmysle § 25

ods. 2 existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu

tejto časti sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

23. Z podanej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu podala dovolanie súbežne s podaním ústavnej sťažnosti. Uvedené

odôvodnila takto: ,,... S ohľadom na novú právnu úpravu mimoriadneho opravného

prostriedku, dovolanie a novo vyvíjajúcu sa judikatúru pri tomto opravnom prostriedku,

sťažovateľka nemá právnu istotu a záruku pri využití tohto prostriedku. Z opatrnosti preto

súbežne podáva aj dovolanie vo veci.“ Na okresnom súde bolo šetrením zistené,

že sťažovateľka podala vo veci na okresnom súde dovolanie 3. apríla 2018 a o podanom

dovolaní dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky ( ďalej len ,,najvyšší súd“)

rozhodnuté.

24. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny

orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej

rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretože

touto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

().

25. Ako už bolo uvedené, samotné znenie je limitujúcim

pre určenie právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

10

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

len na prípady, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

27. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany konajúcich súdov naprávať, resp.

korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde

namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1

, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného súdneho konania

().

28. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje... Ústavný súd preto zaujal názor,

že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní ().

29. Vzhľadom na to, že sťažovateľka súbežne s ústavnou sťažnosťou podala

aj dovolanie, zo strany ústavného súdu bolo potrebné zaoberať sa aj úvahou, aké dôsledky

pre ňu bude mať prípadné posúdenie dovolania zo strany najvyššieho súdu ako dovolania

neprípustného. Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , ústavný súd konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho

súdu o dovolaní sa bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovať

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského

súdu.

30. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už len podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

31. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

32. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutých uznesení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018

12