Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 248/2018
PDF · 237.37 KB
No categories available
III. ÚS 248/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018
prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Zahoráková & Partners, s. r. o., Krasovského 13, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľka Mgr. Renáta Zahoráková, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Čadca č. k. 4 C 281/2015-250 zo 6. júna 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 Co 315/2017-302 z 12. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. apríla
2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu
Čadca (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 4 C 281/2015-250 zo 6. júna 2017 (ďalej len
,,napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
,,krajský súd“) č. k. 5 Co 315/2017-302 z 12. decembra 2017 (ďalej len ,,napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je vlastníčkou bytu v bytovom dome
na , zapísaného na liste vlastníctva katastrálne
územie Čadca, obec Čadca, okres Čadca. Ďalej uviedla, že 9. septembra 2015 v čase
o 17.30 h sa v uvedenom bytovom dome uskutočnila schôdza vlastníkov bytov (ďalej len
,,schôdza“), ktorá podľa jej tvrdení neprebehla v súlade so zákonom Národnej rady
Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o vlastníctve bytov“). Tiež uviedla, že v rozpore
so zákonom o vlastníctve bytov boli na schôdzi prijaté rozhodnutia, pretože za vlastníkov
bytov hlasovali aj nevlastníci, ktorí nemali zákonom stanovené splnomocnenia, a z tejto
schôdze boli vyhotovené dve samostatné zápisnice s odlišným obsahom. Zároveň uviedla,
že na schôdzi boli prijaté ďalšie rozhodnutia týkajúce sa opravy balkónov a schválenia
úveru z komerčnej banky, ktoré ju mali zaväzovať a finančne zaťažovať. Z uvedeného
dôvodu na schôdzi hlasovala proti prijatiu uvedených rozhodnutí, avšak bola prehlasovaná.
Preto ako prehlasovaná vlastníčka v súlade s § 14 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov
9. októbra 2015 podala na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti
výsledkov hlasovania vlastníkov bytov a zrušenia výsledkov tohto hlasovania
z 9. septembra 2015 (ďalej len ,,aktuálne konanie“).
3. V ďalšej časti sťažovateľka uvádza, že 28. decembra 2015 podala na okresnom
súde návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov v aktuálnom konaní a uznesením
okresného súdu č. k. 4 C 281/2015-104 z 2. augusta 2016 jej bolo priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Ďalej uviedla, že následne bez akejkoľvek zmeny
pomerov na jej strane a bez existencie nových skutkových okolností okresný súd
5. decembra 2016 vydal uznesenie č. k. 4 C 281/2015-184, ktorým jej odňal v aktuálnom
konaní priznané oslobodenie od súdnych poplatkov spätne odo dňa podania žaloby
a zároveň 5. decembra 2016 uznesením č. k. 4 C 281/2015-186 rozhodol o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 €. Proti už uvedeným uzneseniam
2
okresného súdu z 5. decembra 2016 sťažovateľka podala sťažnosť, ktorú okresný súd
svojím uznesením č. k. 4 C 281/2015-212 z 27. februára 2017 zamietol.
4. Ďalej sťažovateľka uvádza, že 3. apríla 2017 podala na okresnom súde nový návrh
na oslobodenie od súdnych poplatkov v aktuálnom konaní a 15. mája 2017 prostredníctvom
jej syna uhradila súdny poplatok vo výške 99,50 €. Jej syn však omylom uviedol nesprávne
referenčné údaje platiteľa a nesprávnu spisovú značku súdneho konania. O tejto skutočnosti
sa sťažovateľka dozvedela až na základe vydaného napadnutého uznesenia okresného súdu,
ktorým okresný súd konanie vo veci zastavil, zároveň ním zastavil aj konanie o jej návrhu
na oslobodenie od súdnych poplatkov a žalovaným priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Sťažovateľka uviedla, že po doručení napadnutého uznesenia okresného súdu
27. júna 2017 jej syn 11. júla 2017 okresnému súdu písomne oznámil, že omylom uviedol
nesprávne referenčné údaje platiteľa a nesprávnu spisovú značku konania. Zároveň
požiadal, aby táto platba bola priradená k aktuálnemu konaniu. To však okresný súd podľa
tvrdení sťažovateľky ignoroval, načo 12. júla 2017 podala proti všetkým trom výrokom
napadnutého uznesenia okresného súdu odvolanie, ktoré odôvodnila práve tým, že súdny
poplatok bol v plnej výške 99,50 € zaplatený jej synom 15. mája 2017, ktorý ale uviedol
nesprávne údaje. Zároveň požiadala, aby bola táto platba spárovaná s aktuálnym konaním.
5. Ako ďalej sťažovateľka uviedla, 12. decembra 2017 bolo vydané napadnuté
uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil
a žalovaným voči sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške
ktorých malo byť rozhodnuté samostatným uznesením. Sťažovateľka uviedla, že argument
krajského súdu v napadnutom uznesení krajského súdu, keď ako rozhodujúcu skutočnosť
pre svoje rozhodnutie vzal to, že v čase rozhodovania krajského súdu na účte okresného
súdu nebola evidovaná platba sťažovateľky, ktorú by bolo možné spárovať s aktuálnym
konaním, bol v rozpore s objektívnym stavom veci. Uviedla: ,,Platba syna sťažovateľky
určená na úhradu súdneho poplatku v danom (aktuálnom) súdnom konaní, nikdy nebola
zo strany okresného súdu vrátená či už na účet syna sťažovateľky alebo samotnej
sťažovateľke. V čase rozhodovania okresného súdu, ako aj krajského súdu, na účte
okresného súdu sa nachádzali dve sumy po 99,50 € (a tak je to doposiaľ). Ak krajský súd
na strane jednej tvrdí, že na účte okresného súdu nie je evidovaná platba spárovaná
s daným (aktuálnym) súdnym konaním, neznamená to, že táto sa na účte okresného súdu
nenachádza, len je administratívne evidovaná pod iným číslom. Okresnému súdu nič
nebránilo, aby po informácii syna sťažovateľky zo dňa 11. júla 2017, ale aj po informácii
samotnej sťažovateľky uvedenej v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 6. júna
2017, administratívne zaevidoval zmenu referenčných údajov platby. S argumentáciou
krajského súdu by bolo možné súhlasiť jedine v prípade, ak by okresný súd vrátil synovi
sťažovateľky platbu vo výške 99,50 €, k čomu doposiaľ nedošlo. S ohľadom na skutočnosť,
že doposiaľ okresný súd má na účte celkovú sumu 199 € (čiže 2 x 99,50 € titulom súdneho
poplatku), rozhodnutie krajského súdu je nie len arbitrárne, ale aj nezákonné, nakoľko
sa odvoláva na uznesenie okresného súdu (sp. zn. 4 C/281/2015-268), ktoré
je v posudzovanej veci bezpredmetné a ktoré navyše upiera sťažovateľke využitie riadneho
opravného prostriedku, keď v lehote na podanie odvolania predikuje jeho nepodanie,
ale najmä z dôvodu, že formuluje závery, ktoré sú objektívne nepravdivé.“ Ďalej dodala,
že ak by jej okresný súd včas oznámil, že platbu uhradenú jej synom považuje za duplicitnú
platbu priradenú k inému konaniu, obratom by zabezpečila nápravu a v lehote na podanie
odvolania by tento poplatok aj pre istotu opätovne zaplatila. Pretože okresný súd
sťažovateľke, ako ani jej synovi nič neoznámil, obidvaja sa domnievali, že oba súdne
poplatky boli uhradené správne. Sťažovateľka ďalej dodala, že 1. júla 2017 nadobudla
účinnosť časť novely zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
,,zákon o súdnych poplatkoch“), podľa ktorej uznesenie o zastavení konania súd nezruší,
ak poplatník v odvolacej lehote súdny poplatok dodatočne zaplatí, čo sa malo uplatniť
aj v prípade sťažovateľky, pretože tento zákon je aj procesnoprávnym predpisom, platí jeho
okamžitá aplikabilita a novela neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenie, čo znamená,
že uvedené ustanovenie bolo účinné aj na konania začaté pred 1. júlom 2017.
6. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že okresný súd musel mať 15. mája
2017 spárovanú platbu vo výške 99,50 € s iným jej konaním na tomto okresnom súde
vedeným pod sp. zn. 5 C 247/2015. Preto, ak mala v tom čase na okresnom súde výhradne
dve súdne konania, je podľa jej tvrdenia viac než logické, že druhú platbu vo výške 99,50 €
4
mal okresný súd aj napriek uvedeniu ďalej uvedenej spisovej značky považovať za platbu
v aktuálnom konaní okresného súdu a ak nie, mal platcovi úhrady túto úhradu vrátiť,
prípadne sa u platcu dopytovať, čo predmetná platba znamená. Dodala, že je nelogické, aby
sťažovateľka, ak sa vyše roka domáhala oslobodenia od súdnych poplatkov, v jeden deň
uhrádzala dvakrát rovnaký poplatok, a tiež je nelogické, prečo jej okresný súd vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 C 247/2015 oznámil, že duplicitnú platbu vracia jej, a nie jej synovi,
ktorý má odlišné priezvisko.
7. Ďalej sťažovateľka uviedla, že keďže napadnuté rozhodnutie okresného súdu,
ako aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu uvádzajú na strane žalovaných osoby, ktoré
nemajú procesnú subjektivitu, pretože po podaní žaloby došlo na strane niektorých
žalovaných k strate ich procesnej subjektivity, na základe ktorej nemohli ďalej byť pasívne
legitimovaní, a to v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných, prebiehania dedičského
konania či v dôsledku predaja bytu, považuje postup okresného súdu aj krajského súdu
za nezákonný a v rozpore so základnými právami sťažovateľky, ktorej uplatňované práva
mali zaväzovať neexistujúce subjekty a nemali zaväzovať všetkých pasívne legitimovaných
účastníkov konania. Dodala, že postup okresného súdu bol nesprávny aj vzhľadom na § 10
ods. 2 písm. a) a e) zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorých pre nezaplatenie poplatku
súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej alebo ak do uplynutia lehoty
na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, ktorému súd vyhovel, čo odôvodňuje tým, že okresný súd začal vykonávať
úkony vo veci samej, a to tým, že nariadil pojednávanie na 20. október 2016, a súbežne
s nariadením pojednávania zjavne poslal žalovaným aj výzvu na vyjadrenie sa k žalobe.
Požiadavka podľa písm. e) zákona o súdnych poplatkoch nebola podľa sťažovateľky tiež
naplnená, a to preto, že do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný
návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a to 3. apríla 2017.
8. Sťažovateľka tiež v sťažnosti uviedla, že konaním okresného súdu,
ako aj krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, súdy jej neposkytli
ochranu subjektívnych práv a tiež neposkytli spravodlivú a účinnú ochranu porušenému
právu sťažovateľky ako vlastníčky bytu a popreli princíp právnej istoty, na ktorom
je založené civilné sporové konanie. Dodala, že okresný súd a krajský súd ju zároveň
vystavili významnému riziku ohrozenia finančnej a majetkovej stability, pretože
je poberateľkou starobného dôchodku a príspevku za opatrovanie nevládnej osoby celkovo
vo výške 423 € a následkom podľa jej tvrdení z protizákonného konania okresného súdu
a krajského súdu jej reálne hrozí povinnosť uhradiť trovy konania v oboch sporových
konaniach, s ohľadom na množstvo žalovaných, v sume takmer 20 000 €, dokonca bez toho,
aby o nároku sťažovateľky súdy meritórne rozhodli a nezamietli jej žaloby len z procesných
dôvodov. Na záver uviedla: ,,... Sťažovateľka má za to, že neexistuje iný účinný prostriedok
nápravy nezákonného stavu ako individuálna ústavná sťažnosť. S ohľadom na novú právnu
úpravu mimoriadneho opravného prostriedku, dovolanie a novo vyvíjajúcu sa judikatúru
pri tomto opravnom prostriedku, sťažovateľka nemá právnu istotu a záruku pri využití tohto
prostriedku. Z opatrnosti preto súbežne podáva aj dovolanie vo veci.“
9. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručenú čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 5
Co/315/2017-302 a uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 06.06.2017, sp. zn. 4
C/281/2015-250, porušené bolo.“
,,2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 5 Co/315/2017-302
a uznesenie Okresného súdu Čadca zo dňa 06.06.2017, sp. zn. 4 C/281/2015-250 v celom
rozsahu zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie.“
,,3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 20 000 €. Finančné zadosťučinenie je povinný Krajský súd v Žiline vyplatiť
sťažovateľke v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
,,4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľky, do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
6
10. Okrem toho sťažovateľka navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia
okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože napadnuté uznesenia
jej znemožňujú realizovať jej základné práva, čím by došlo k závažným a nezvratným
hmotnoprávnym následkom.
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav
pred porušením. V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
14. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
18. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania
pred ústavným súdom je sťažovateľkou uplatnený nárok na jej ochranu voči postupu
8
okresného súdu v spojení s postupom krajského súdu v napadnutých konaniach, ktorými
malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
19. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01,
20. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, III. ÚS 744/2016).
21. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd poukazuje na
princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného
súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie
okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý
bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľky
22. Na základe už uvedeného preto ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim
sa označeného postupu a napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu
tejto časti sťažnosti, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
23. Z podanej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu podala dovolanie súbežne s podaním ústavnej sťažnosti. Uvedené
odôvodnila takto: ,,... S ohľadom na novú právnu úpravu mimoriadneho opravného
prostriedku, dovolanie a novo vyvíjajúcu sa judikatúru pri tomto opravnom prostriedku,
sťažovateľka nemá právnu istotu a záruku pri využití tohto prostriedku. Z opatrnosti preto
súbežne podáva aj dovolanie vo veci.“ Na okresnom súde bolo šetrením zistené,
že sťažovateľka podala vo veci na okresnom súde dovolanie 3. apríla 2018 a o podanom
dovolaní dosiaľ nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky ( ďalej len ,,najvyšší súd“)
rozhodnuté.
24. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny
orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretože
touto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
25. Ako už bolo uvedené, samotné znenie čl. 127 ods. 1 ústavy je limitujúcim
pre určenie právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
10
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
len na prípady, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
26. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 36/2018).
27. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany konajúcich súdov naprávať, resp.
korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde
namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného súdneho konania
28. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď
uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje... Ústavný súd preto zaujal názor,
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní (III. ÚS 36/2018).
29. Vzhľadom na to, že sťažovateľka súbežne s ústavnou sťažnosťou podala
aj dovolanie, zo strany ústavného súdu bolo potrebné zaoberať sa aj úvahou, aké dôsledky
pre ňu bude mať prípadné posúdenie dovolania zo strany najvyššieho súdu ako dovolania
neprípustného. Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho
súdu o dovolaní sa bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovať
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského
súdu.
30. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už len podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
31. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
32. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutých uznesení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018
12