Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 563/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla

Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej Sýkora – advokátska

kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. júla 2018

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. marca 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2018 osobne doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o.,

Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. marca 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 12. augusta

2015 krajskému súdu žalobu proti Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj „žalovaný“

alebo aj „ÚVO“) vo veci preskúmania zákonnosti „vyjadrenia k namietaným skutočnostiam

vedúceho kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam č. 398-70000/2015-OK/5 zo

14. júla 2015“ (ďalej len „vyjadrenie“) a „protokolu o výsledku kontroly dodržiavania

zákona o verejnom obstarávaní č. 398-7000/2015-OK/3 z 8. júna 2015“ (ďalej len

„protokol“) a postupu správneho orgánu v dôsledku vykonanej kontroly verejného

obstarávania žalovaným v rámci projektu „Centrum excelentnosti biomedicínskych

technológií, kód ITMS 26220120066 –“ zákazka s názvom „Prístroje a technológie pre

základný a klinický výskum v Centre excelentnosti biomedicínskych technológií“.

V protokole žalovaný konštatoval, že sťažovateľka sa mala dopustiť viacerých

porušení o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“)

pri obstarávaní predmetu zákazky, ktorej realizácia bola financovaná z fondov Európskej

únie podľa o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho

spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“). Žalovaný,

uplatňujúc svoju dohľadovú právomoc, vykonal kontrolu postupu zadávania zákazky

po uzavretí zmluvy sťažovateľky podľa § 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní.

Krajský súd napadnutým uznesením žalobu odmietol a žiadnemu z účastníkov

konania nepriznal náhradu trov konania. V napadnutom uznesení krajský súd dôvodil, že

protokol a vyjadrenie nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci úpravy správneho

súdnictva, keďže nie sú rozhodnutiami správneho orgánu v zmysle Správneho súdneho

poriadku (ďalej aj „SSP“).

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol a nárok

na náhradu trov konania jej nepriznal.

Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej

veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne. Zdôrazňuje, že „Rozhodnutím bez meritórneho prejednania veci súdy odňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutia založili v rozpore s ustálenou

súdnou praxou na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutia dotknutých súdov sú

nedostatočne odôvodnené, vzájomne rozporné a preto nepreskúmateľné. Konajúce súdy

nesprávnym procesným postupom znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Dôvody, pre ktoré konajúce súdy rozhodli bez meritórneho prejednania veci a ich

argumentácia založená na názore, podľa ktorého Protokol ani Vyjadrenie... nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, resp. že nie sú individuálnym

správnym aktom... ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,

nemôžu obstáť.“.

S citovaným názorom vysloveným v rozhodnutiach všeobecných súdov sťažovateľka

nesúhlasí a uvádza, že naopak „napadnuté správne akty... ovplyvňujú právne postavenie

sťažovateľa a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jeho subjektívnych právach,

a to v súvislosti s ustanoveniami

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva“.

Následkom kontroly vykonanej ÚVO je podľa sťažovateľky obligatórny postup

riadiaceho orgánu v súlade s § 27a zákona o pomoci, v zmysle ktorého v prípade ak ÚVO

zistí, že došlo k porušeniu pravidiel postupu verejného obstarávania, ktoré mali alebo mohli

mať vplyv na jeho výsledok, pričom tieto kontrolné zistenia sú uvedené v protokole ÚVO,

riadiaci orgán, ktorý predtým bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého

finančného príspevku, je ÚVO povinný ex offo a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy

či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve

na vrátenie finančného príspevku, t. j. o vrátení až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve

na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka argumentuje, že právne predpisy

v Slovenskej republike neumožňujú mimosúdnu zmenu rozhodnutia ÚVO o výsledku

kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní vykonanej ÚVO. Jedinou možnosťou

na dosiahnutie nápravy je preskúmanie protokolu ÚVO na základe podanej žaloby

v správnom súdnictve.

S odkazom na § 27a zákona o pomoci sťažovateľka argumentuje, že na základe

záverov obsiahnutých v protokole a vyjadrení môže riadiaci orgán podľa zákona o pomoci

vyzvať sťažovateľku ako prijímateľku na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti

na predmet zákazky a v prípade ak prijímateľka poskytnutý príspevok nevráti, riadiaci orgán

rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve riadiaceho orgánu.

Vzhľadom na uvedené bola sťažovateľka podľa svojho tvrdenia protokolom a vyjadrením

priamo ukrátená na svojich právach. Keďže právne predpisy Slovenskej republiky

neupravujú možnosť mimosúdnej zmeny rozhodnutia ÚVO o výsledku kontroly

dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní, jedinou možnosťou na dosiahnutie nápravy je

preskúmanie protokolu a vyjadrenia príslušným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky žalobou napadnuté správne akty podliehajú prieskumu

v rámci správneho súdnictva, pretože sa priamo dotýkajú jej práv a právom chránených

záujmov. Opačný postup vo veci konajúcich všeobecných súdov a ich rozhodnutie

o vylúčení protokolu a vyjadrenia zo súdneho prieskumu preto podľa jej argumentácie

porušuje jej práva zaručené , listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných

práv podľa , a 2 , a 2 listiny a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume 390,50 €.

Sťažovateľka sa zároveň v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( “), pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) založené

na jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto

zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej [§ 147

ods. 1 písm. a) ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť ( ). Kasačnú

sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

( )] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý taxatívne

vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uplatňuje proti obom

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu) v podstate

jedinú zásadnú námietku. Podľa nej došlo napadnutým uznesením krajského súdu

k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keďže krajský súd procesným

rozhodnutím podľa správnu žalobu sťažovateľky odmietol pre jej

neprípustnosť bez toho, aby sa zaoberal jej meritórnym odôvodnením. Sťažovateľka

konštatuje, že v dôsledku tohto postupu krajského súdu nebol vykonaný (meritórny) súdny

prieskum protokolu ani vyjadrenia, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu a základného práva na súdny prieskum zákonnosti protokolu a vyjadrenia, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie a v spojení s tým aj k porušeniu jej majetkových práv.

Podľa kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že

krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne

odmietnuté.

Podľa kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi...

Podľa názoru ústavného súdu citované ustanovenie (ktorý

okrem iných kasačných dôvodov sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu uvádzala) predstavuje procesnú platformu, využitím

ktorej sa žalobca v správnom súdnictve môže účinne domáhať ochrany svojich základných

práv (či už procesnej povahy alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho

názoru dôjsť procesným rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí

( ). Nemožno totiž spochybňovať, že procesné odmietnutie správnej žaloby

má priamy dopad na podobu poskytovanej súdnej ochrany, a tým aj na základné práva

žalobcu podľa a 2 , resp. podľa a 2 listiny, keďže v dôsledku

takéhoto procesného rozhodnutia správny súd nezaujme autoritatívny postoj k meritórnym

výhradám (žalobným bodom), ktoré voči napadnutému postupu alebo rozhodnutiu orgánu

verejnej správy žalobca uplatnil.

S ohľadom na sťažovateľkou uplatnené dôvody je ústavný súd toho názoru, že

kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému napadnutému uzneseniu krajského

súdu) predstavovala v okolnostiach posudzovanej veci účinný právny prostriedok,

prostredníctvom ktorého následne najvyšší súd ako súd kasačný mohol a mal poskytnúť

ochranu jej základným právam i právam zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Potvrdzuje to aj

skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol meritórne, teda tak,

že ju podľa zamietol. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že

v okolnostiach posudzovanej veci boli naplnené ústavné podmienky pre aktiváciu princípu

subsidiarity podľa („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), keďže najvyšší súd disponoval právomocou poskytnúť na základe kasačnej sťažnosti

ochranu sťažovateľkou označeným základným právam, ako aj právam podľa dohovoru

a podľa dodatkového protokolu, ku ktorých porušeniu malo podľa sťažovateľky dôjsť

napadnutým uznesením krajského súdu.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky

v okolnostiach posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti

jej sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Ústavný súd preto

túto časť jej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľka

vyjadruje nesúhlas s výkladom vo veci aplikovaných právnych noriem a s poukazom

na § 27a zákona o pomoci argumentuje, že napadnuté správne akty ovplyvňujú jej právne

postavenie, a preto môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jej subjektívnych

právach. Dôvodí ďalej aj tým, že protokol, ako aj vyjadrenie obsahujú identifikáciu

zistených nedostatkov, ktorých sa sťažovateľka pri verejnom obstarávaní mala dopustiť,

pričom odmietnutím meritórneho prejednania žaloby došlo aj k odmietnutiu spravodlivosti,

keďže prípadný nesúhlas sťažovateľky so závermi správneho orgánu „sa nemá ako stať

predmetom súdneho prieskumu“.

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že

úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd preto zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne

názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného

súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z už citovaného vyplýva, že jednou z úloh

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že kasačná sťažnosť bola

vo vzťahu k námietke o nezákonnosti postupu krajského súdu vo veci odmietnutia žaloby

zamietnutá z dôvodu, že podľa názoru najvyššieho súdu bolo napadnuté uznesenie

krajského súdu vydané v súlade so zákonom, a preto nebol daný dôvod na jeho zrušenie či

zmenu.

Sťažovateľka svojou zásadnou námietkou spochybňuje ústavnú udržateľnosť

právneho názoru vo veci konajúcich správnych súdov, podľa ktorého protokol ani

vyjadrenie nepredstavujú zásah do jej práv a právom chránených záujmov, resp. že nie sú

individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by mohli mať za následok ujmu na subjektívnych

právach sťažovateľky ako žalobkyne.

V časti II.1 tohto uznesenia, ktorou ústavný súd reagoval na časť sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu o odmietnutí sťažovateľkinej žaloby, už bolo

uvedené, že zásadná sťažnostná námietka má ústavne relevantnú povahu. Najvyšší súd

v konaní o kasačnej sťažnosti meritórne preskúmal sťažovateľkou inter alia namietaný

kasačný dôvod podľa , ktorý je vecne zameraný priamo

na posúdenie zákonnosti odmietnutia podanej žaloby. V dôsledku toho sa ochrana

zákonnosti realizovaná najvyšším súdom procesne prekryla s ochranou ústavnosti.

Poskytnutím ochrany zákonnosti (pozri uvodzovaciu vetu k , pozn.)

najvyšší súd súčasne poskytoval aj ochranu základným (subjektívnym) právam

sťažovateľky zaručeným a 2 , a 2 listiny, ako aj jej právu

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri rozhodovaní o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smeruje proti zamietavému

uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musí ustáliť, či najvyšší súd ako súd kasačný

rozhodol zákonne. Iba tak možno dospieť k záveru, či meritórny prieskum procesného

odmietnutia správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal požiadavkám (zákaz

denegationis iustitiae) vyvoditeľným z a listinou garantovaných základných práv

(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľky, ktoré majú procesnú povahu.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd zamietol

kasačnú sťažnosť sťažovateľky na základe právneho názoru o naplnení hypotézy § 7

písm. e) v okolnostiach súdenej veci (negatívne vymedzenie právomoci správneho

súdu).

Podľa správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej

správy a opatrenie orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej

povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.

Z hľadiska ústavnej konformity napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

podstatné zodpovedanie otázky, či právne posúdenie veci, z ktorého najvyšší súd vychádzal,

zodpovedá , a tým v konečnom dôsledku aj požiadavkám na ochranu

, listinou a dohovorom chráneným právam procesnej povahy.

Najvyšší súd v konkrétnostiach v napadnutom uznesení vo vzťahu k súdnemu

prieskumu protokolu a vyjadrenia uvádza:

„Obsahom Protokolu o výsledku kontroly sú výlučne kontrolné zistenia porušenia

zákona o verejnom obstarávaní a oprávnenie žalobcu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam.

Výsledok kontroly nie je individuálny správny akt s vykonateľným výrokom, ktorého

obsahom je rozhodnutie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach žalobcu.

Protokol o výsledku kontroly je iba podkladom pre začatie konania o prípadnom uložení

sankcie za spáchanie deliktu na úseku verejného obstarávania podľa zákona o verejnom

obstarávaní. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29. 11. 2012

a sp. zn. zo dňa 25. 08. 2011, vyplýva, že jediným aspektom, na základe

ktorého bola konštatovaná prípustnosť súdneho preskúmania protokolu a zápisnice, bola

v protokole uložená povinnosť kontrolovanému subjektu prijať opatrenia na odstránenie

zistených nedostatkov a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť v tom čase platný zákon

č. Keďže žalovaný postupoval pri kontrole postupu zadávania zákazky

u žalobcu podľa ustanovení § 146a až § 146d ZVO, ktoré nadobudli účinnosť odo dňa

01. 01. 2010, nebola žalobcovi v napadnutom protokole uložená žiadna povinnosť, ktorá by

zasiahla do jeho právnej sféry a ktorej uloženie by odôvodňovalo prípustnosť súdneho

preskúmania protokolu a zápisnice v tomto štádiu konania. Predmetom súdneho prieskumu

do budúcna bude až rozhodnutie o uložení sankcie a to len za predpokladu, že konanie bude

proti žalobcovi začaté na základe výsledkov predmetnej kontroly. Až v uvedenom konaní sa

bude správny súd zaoberať jednotlivými podkladmi a dôkazmi vrátane citovaného

Protokolu a preskúma zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (napr. rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 8. júla 2015; sp. zn. 6

zo dňa 25. apríla 2018; sp. zn. zo dňa 14. februára 2017).

Z uvedených dôvodov považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky právne závery

krajského súdu, že napadnuté správne akty nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov žalobcu a preto nepodliehajú súdnemu prieskumu, za vecne správne.

Ide o opatrenia predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych

právach žalobcu. Keďže správna žaloba voči takýmto rozhodnutiam alebo opatreniam

orgánov verejnej správy je neprípustná tak podľa , ako aj podľa

ods. 1 písm. e/ , postupoval krajský súd v súlade so zákonom platným a účinným v čase

vydania napadnutého uznesenia, keď žalobu podľa odmietol.“

Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje citovanú časť

odôvodnenia najvyššieho súdu, a to s poukazom na § 27a ods. 3 zákona o pomoci, a dôvodí,

že na podklade zistení ÚVO riadiaci orgán, ktorý predtým bezvýsledne vyzval prijímateľa

na vrátenie poskytnutého finančného príspevku, bude povinný ex offo a bez možnosti

použitia akejkoľvek úvahy rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej

v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku.

Ústavný súd sa s obdobnou vecou sťažovateľky už zaoberal a v tejto súvislosti

v uznesení sp. zn. z 30. januára 2018 zdôraznil, že porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole môže byť podľa zákona o pomoci

dôvodom, aby riadiaci orgán v súvislosti s riešením zistenej nezrovnalosti pri použití

pomoci z fondov Európskej únie uplatnil svoje dohľadové i rozhodovacie právomoci, ktoré

mu zo zákona o pomoci vyplývajú (§ 27a ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona o pomoci). Označené

právne normy sú obsiahnuté v § 27a zákona o pomoci, ktorý je označený nadpisom „Postup

riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania“.

Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na príslušnú časť dôvodovej správy

k , ktorým sa mení a dopĺňa o pomoci

a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorého sa súčasťou zákona o pomoci

stal aj § 27a, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti,

riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje

v súlade so o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu

pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149

citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán

oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť

vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na

základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré

sa majú vrátiť.“

Najvyšší súd k sťažovateľkou namietanej ujme, ktorá jej protokolom a vyjadrením

ÚVO mala vzniknúť, v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že až v prípadnom

konaní o uložení sankcie sa správny súd bude môcť zaoberať jednotlivými podkladmi

a dôkazmi vrátane protokolu a vyjadrenia a preskúmať zákonnosť rozhodnutia príslušného

správneho orgánu.

Odôvodnenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu korešponduje právnej

úprave týkajúcej sa výkonu kontroly postupu v čase zadávania zákazky po uzavretí zmluvy

u sťažovateľky v posudzovanom prípade, ktorá špecifikuje procesné úkony ÚVO v zmysle

§ 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní, ako výkon dohľadu a konanie o správnom

delikte v zmysle § 149 zákona o verejnom obstarávaní ako samostatné konanie. V rámci

tohto konania môže správny orgán v súvislosti sa zabezpečovaním podkladov k rozhodnutiu

o uložení pokuty za správny delikt správny orgán zohľadňovať aj výsledky z vykonanej

kontroly zachytené ÚVO v protokole (k tomu pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2017).

Kontrolným procesom (podľa § 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní) sa

preveruje postup zadávania zákazky a zisťuje sa zároveň súlad postupu kontrolovaného

s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní, pričom jeho účelom je obstaranie

podkladov potrebných na zistenie, či prípadne porušenie označeného zákona naplnilo

skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 zákona o verejnom obstarávaní.

Kontrolný proces preto nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe

a rovnako ani výsledné materiály o vykonaní kontroly vo forme protokolu a „vyjadrenia

k namietaným skutočnostiam vedúceho kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam“,

ktorými ani len nebolo kontrolovanej osobe nariadené vykonať opatrenia na odstránenie

zistených nedostatkov, nemožno považovať za rozhodnutia, ktoré by bolo možné preskúmať

v správnom súdnictve. Absencia výroku o deliktuálnej zodpovednosti kontrolovanej osoby

a vynutiteľného výroku, ktorým by bola kontrolovanej osobe uložená v kontexte

kontrolných zistení povinnosť (sankcia), v protokole a vyjadrení spôsobuje, že táto sa

nemôže nijakým spôsobom dotknúť právneho postavenia kontrolovanej osoby a spôsobiť

ujmu na jej právach (obdobne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2017).

Navyše, v zmysle § 27a ods. 3 písm. a) v spojení s § 27a ods. 5 zákona o pomoci

možno rozhodnúť o vrátení 1,5 násobku sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov až potom, ako bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie

pravidiel a postupov verejného obstarávania.

S prihliadnutím na dosiaľ uvedené je podľa názoru ústavného súdu ústavne

udržateľný záver najvyššieho súdu, podľa ktorého protokol a vyjadrenie nie sú takými

individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu

v rámci správneho súdnictva, keďže nemôžu mať za následok (priamu) ujmu

na subjektívnych právach účastníka konania. Preto pokiaľ bola na uvedenom základe

kasačná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietnutá

napadnutým uznesením najvyššieho súdu bez meritórneho prejednania veci, nebola

podľa názoru ústavného súdu sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a a 2 listiny a práva podľa dohovoru v relevantnej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných práv

procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenia svojich práv hmotnej povahy

( a dodatkového protokolu) tým istým uznesením najvyššieho súdu.

Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , ). To platí predovšetkým v tom

prípade, ak sťažovateľ vyvodzuje porušenie svojich práv hmotnej povahy z namietaného

porušenia práv procesnej povahy.

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv (čl. 46

ods. 1 a 2 , a 2 listiny) a práva ( dohovoru) procesnej povahy

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Aj v tejto časti je preto jej sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného

opatrenia podľa ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018