Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 563/2018
PDF · 298.41 KB
No categories available
IV. ÚS 563/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, zastúpenej Sýkora – advokátska
kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 42/2017 z 3. júla 2018
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 197/2015 z 29. marca 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2018 osobne doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o.,
Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžfk 42/2017
z 3. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 197/2015 z 29. marca 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 12. augusta
2015 krajskému súdu žalobu proti Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj „žalovaný“
alebo aj „ÚVO“) vo veci preskúmania zákonnosti „vyjadrenia k namietaným skutočnostiam
vedúceho kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam č. 398-70000/2015-OK/5 zo
14. júla 2015“ (ďalej len „vyjadrenie“) a „protokolu o výsledku kontroly dodržiavania
zákona o verejnom obstarávaní č. 398-7000/2015-OK/3 z 8. júna 2015“ (ďalej len
„protokol“) a postupu správneho orgánu v dôsledku vykonanej kontroly verejného
obstarávania žalovaným v rámci projektu „Centrum excelentnosti biomedicínskych
technológií, kód ITMS 26220120066 –“ zákazka s názvom „Prístroje a technológie pre
základný a klinický výskum v Centre excelentnosti biomedicínskych technológií“.
V protokole žalovaný konštatoval, že sťažovateľka sa mala dopustiť viacerých
porušení zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“)
pri obstarávaní predmetu zákazky, ktorej realizácia bola financovaná z fondov Európskej
únie podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho
spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“). Žalovaný,
uplatňujúc svoju dohľadovú právomoc, vykonal kontrolu postupu zadávania zákazky
po uzavretí zmluvy sťažovateľky podľa § 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní.
Krajský súd napadnutým uznesením žalobu odmietol a žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal náhradu trov konania. V napadnutom uznesení krajský súd dôvodil, že
protokol a vyjadrenie nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci úpravy správneho
súdnictva, keďže nie sú rozhodnutiami správneho orgánu v zmysle Správneho súdneho
poriadku (ďalej aj „SSP“).
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,
o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ju zamietol a nárok
na náhradu trov konania jej nepriznal.
Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej
veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne. Zdôrazňuje, že „Rozhodnutím bez meritórneho prejednania veci súdy odňali
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutia založili v rozpore s ustálenou
súdnou praxou na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutia dotknutých súdov sú
nedostatočne odôvodnené, vzájomne rozporné a preto nepreskúmateľné. Konajúce súdy
nesprávnym procesným postupom znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Dôvody, pre ktoré konajúce súdy rozhodli bez meritórneho prejednania veci a ich
argumentácia založená na názore, podľa ktorého Protokol ani Vyjadrenie... nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, resp. že nie sú individuálnym
správnym aktom... ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,
nemôžu obstáť.“.
S citovaným názorom vysloveným v rozhodnutiach všeobecných súdov sťažovateľka
nesúhlasí a uvádza, že naopak „napadnuté správne akty... ovplyvňujú právne postavenie
sťažovateľa a môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jeho subjektívnych právach,
a to v súvislosti s ustanoveniami zákona o VO v spojení so zákonom č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva“.
Následkom kontroly vykonanej ÚVO je podľa sťažovateľky obligatórny postup
riadiaceho orgánu v súlade s § 27a zákona o pomoci, v zmysle ktorého v prípade ak ÚVO
zistí, že došlo k porušeniu pravidiel postupu verejného obstarávania, ktoré mali alebo mohli
mať vplyv na jeho výsledok, pričom tieto kontrolné zistenia sú uvedené v protokole ÚVO,
riadiaci orgán, ktorý predtým bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého
finančného príspevku, je ÚVO povinný ex offo a bez možnosti použitia akejkoľvek úvahy
či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej v predchádzajúcej výzve
na vrátenie finančného príspevku, t. j. o vrátení až 150 % sumy korekcie uvedenej vo výzve
na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka argumentuje, že právne predpisy
v Slovenskej republike neumožňujú mimosúdnu zmenu rozhodnutia ÚVO o výsledku
kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní vykonanej ÚVO. Jedinou možnosťou
na dosiahnutie nápravy je preskúmanie protokolu ÚVO na základe podanej žaloby
v správnom súdnictve.
S odkazom na § 27a zákona o pomoci sťažovateľka argumentuje, že na základe
záverov obsiahnutých v protokole a vyjadrení môže riadiaci orgán podľa zákona o pomoci
vyzvať sťažovateľku ako prijímateľku na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti
na predmet zákazky a v prípade ak prijímateľka poskytnutý príspevok nevráti, riadiaci orgán
rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve riadiaceho orgánu.
Vzhľadom na uvedené bola sťažovateľka podľa svojho tvrdenia protokolom a vyjadrením
priamo ukrátená na svojich právach. Keďže právne predpisy Slovenskej republiky
neupravujú možnosť mimosúdnej zmeny rozhodnutia ÚVO o výsledku kontroly
dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní, jedinou možnosťou na dosiahnutie nápravy je
preskúmanie protokolu a vyjadrenia príslušným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky žalobou napadnuté správne akty podliehajú prieskumu
v rámci správneho súdnictva, pretože sa priamo dotýkajú jej práv a právom chránených
záujmov. Opačný postup vo veci konajúcich všeobecných súdov a ich rozhodnutie
o vylúčení protokolu a vyjadrenia zo súdneho prieskumu preto podľa jej argumentácie
porušuje jej práva zaručené ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv zaručených
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania v sume 390,50 €.
Sťažovateľka sa zároveň v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením
účastníkom konania právoplatnosť (§ 151 ods. 2 SSP“), pretože správne súdnictvo je
po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) založené
na jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto
zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.
Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej [§ 147
ods. 1 písm. a) SSP], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP). Kasačnú
sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(§ 438 ods. 1 SSP)] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny súdny poriadok taxatívne
vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uplatňuje proti obom
napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu) v podstate
jedinú zásadnú námietku. Podľa nej došlo napadnutým uznesením krajského súdu
k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keďže krajský súd procesným
rozhodnutím podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správnu žalobu sťažovateľky odmietol pre jej
neprípustnosť bez toho, aby sa zaoberal jej meritórnym odôvodnením. Sťažovateľka
konštatuje, že v dôsledku tohto postupu krajského súdu nebol vykonaný (meritórny) súdny
prieskum protokolu ani vyjadrenia, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu a základného práva na súdny prieskum zákonnosti protokolu a vyjadrenia, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie a v spojení s tým aj k porušeniu jej majetkových práv.
Podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že
krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne
odmietnuté.
Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi...
Podľa názoru ústavného súdu citované ustanovenie § 440 ods. 1 písm. j) SSP (ktorý
okrem iných kasačných dôvodov sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu uvádzala) predstavuje procesnú platformu, využitím
ktorej sa žalobca v správnom súdnictve môže účinne domáhať ochrany svojich základných
práv (či už procesnej povahy alebo hmotnej povahy), k porušeniu ktorých malo podľa jeho
názoru dôjsť procesným rozhodnutím správneho súdu, ktorým sa konanie o žalobe končí
(§ 98 ods. 1 SSP). Nemožno totiž spochybňovať, že procesné odmietnutie správnej žaloby
má priamy dopad na podobu poskytovanej súdnej ochrany, a tým aj na základné práva
žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, keďže v dôsledku
takéhoto procesného rozhodnutia správny súd nezaujme autoritatívny postoj k meritórnym
výhradám (žalobným bodom), ktoré voči napadnutému postupu alebo rozhodnutiu orgánu
verejnej správy žalobca uplatnil.
S ohľadom na sťažovateľkou uplatnené dôvody je ústavný súd toho názoru, že
kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému napadnutému uzneseniu krajského
súdu) predstavovala v okolnostiach posudzovanej veci účinný právny prostriedok,
prostredníctvom ktorého následne najvyšší súd ako súd kasačný mohol a mal poskytnúť
ochranu jej základným právam i právam zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých
porušenie sťažovateľka namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Potvrdzuje to aj
skutočnosť, že najvyšší súd o kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol meritórne, teda tak,
že ju podľa § 461 SSP zamietol. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že
v okolnostiach posudzovanej veci boli naplnené ústavné podmienky pre aktiváciu princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“), keďže najvyšší súd disponoval právomocou poskytnúť na základe kasačnej sťažnosti
ochranu sťažovateľkou označeným základným právam, ako aj právam podľa dohovoru
a podľa dodatkového protokolu, ku ktorých porušeniu malo podľa sťažovateľky dôjsť
napadnutým uznesením krajského súdu.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky
v okolnostiach posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti
jej sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu. Ústavný súd preto
túto časť jej sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, sťažovateľka
vyjadruje nesúhlas s výkladom vo veci aplikovaných právnych noriem a s poukazom
na § 27a zákona o pomoci argumentuje, že napadnuté správne akty ovplyvňujú jej právne
postavenie, a preto môžu mať za následok vznik závažnej ujmy na jej subjektívnych
právach. Dôvodí ďalej aj tým, že protokol, ako aj vyjadrenie obsahujú identifikáciu
zistených nedostatkov, ktorých sa sťažovateľka pri verejnom obstarávaní mala dopustiť,
pričom odmietnutím meritórneho prejednania žaloby došlo aj k odmietnutiu spravodlivosti,
keďže prípadný nesúhlas sťažovateľky so závermi správneho orgánu „sa nemá ako stať
predmetom súdneho prieskumu“.
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd
zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že
úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd preto zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z úloh
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že kasačná sťažnosť bola
vo vzťahu k námietke o nezákonnosti postupu krajského súdu vo veci odmietnutia žaloby
zamietnutá z dôvodu, že podľa názoru najvyššieho súdu bolo napadnuté uznesenie
krajského súdu vydané v súlade so zákonom, a preto nebol daný dôvod na jeho zrušenie či
zmenu.
Sťažovateľka svojou zásadnou námietkou spochybňuje ústavnú udržateľnosť
právneho názoru vo veci konajúcich správnych súdov, podľa ktorého protokol ani
vyjadrenie nepredstavujú zásah do jej práv a právom chránených záujmov, resp. že nie sú
individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by mohli mať za následok ujmu na subjektívnych
právach sťažovateľky ako žalobkyne.
V časti II.1 tohto uznesenia, ktorou ústavný súd reagoval na časť sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu o odmietnutí sťažovateľkinej žaloby, už bolo
uvedené, že zásadná sťažnostná námietka má ústavne relevantnú povahu. Najvyšší súd
v konaní o kasačnej sťažnosti meritórne preskúmal sťažovateľkou inter alia namietaný
kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, ktorý je vecne zameraný priamo
na posúdenie zákonnosti odmietnutia podanej žaloby. V dôsledku toho sa ochrana
zákonnosti realizovaná najvyšším súdom procesne prekryla s ochranou ústavnosti.
Poskytnutím ochrany zákonnosti (pozri uvodzovaciu vetu k § 440 ods. 1 SSP, pozn.)
najvyšší súd súčasne poskytoval aj ochranu základným (subjektívnym) právam
sťažovateľky zaručeným čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj jej právu
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri rozhodovaní o tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smeruje proti zamietavému
uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musí ustáliť, či najvyšší súd ako súd kasačný
rozhodol zákonne. Iba tak možno dospieť k záveru, či meritórny prieskum procesného
odmietnutia správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal požiadavkám (zákaz
denegationis iustitiae) vyvoditeľným z ústavou a listinou garantovaných základných práv
(ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sťažovateľky, ktoré majú procesnú povahu.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd zamietol
kasačnú sťažnosť sťažovateľky na základe právneho názoru o naplnení hypotézy § 7
písm. e) SSP v okolnostiach súdenej veci (negatívne vymedzenie právomoci správneho
súdu).
Podľa § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov verejnej
správy a opatrenie orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej
povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.
Z hľadiska ústavnej konformity napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je
podstatné zodpovedanie otázky, či právne posúdenie veci, z ktorého najvyšší súd vychádzal,
zodpovedá § 7 písm. e) SSP, a tým v konečnom dôsledku aj požiadavkám na ochranu
ústavou, listinou a dohovorom chráneným právam procesnej povahy.
Najvyšší súd v konkrétnostiach v napadnutom uznesení vo vzťahu k súdnemu
prieskumu protokolu a vyjadrenia uvádza:
„Obsahom Protokolu o výsledku kontroly sú výlučne kontrolné zistenia porušenia
zákona o verejnom obstarávaní a oprávnenie žalobcu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam.
Výsledok kontroly nie je individuálny správny akt s vykonateľným výrokom, ktorého
obsahom je rozhodnutie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach žalobcu.
Protokol o výsledku kontroly je iba podkladom pre začatie konania o prípadnom uložení
sankcie za spáchanie deliktu na úseku verejného obstarávania podľa zákona o verejnom
obstarávaní. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/26/2012 zo dňa 29. 11. 2012
a sp. zn. 5 Sžf/31/2011 zo dňa 25. 08. 2011, vyplýva, že jediným aspektom, na základe
ktorého bola konštatovaná prípustnosť súdneho preskúmania protokolu a zápisnice, bola
v protokole uložená povinnosť kontrolovanému subjektu prijať opatrenia na odstránenie
zistených nedostatkov a ich príčin, ktoré umožňoval uložiť v tom čase platný zákon
č. 10/1996 Z. z. Keďže žalovaný postupoval pri kontrole postupu zadávania zákazky
u žalobcu podľa ustanovení § 146a až § 146d ZVO, ktoré nadobudli účinnosť odo dňa
01. 01. 2010, nebola žalobcovi v napadnutom protokole uložená žiadna povinnosť, ktorá by
zasiahla do jeho právnej sféry a ktorej uloženie by odôvodňovalo prípustnosť súdneho
preskúmania protokolu a zápisnice v tomto štádiu konania. Predmetom súdneho prieskumu
do budúcna bude až rozhodnutie o uložení sankcie a to len za predpokladu, že konanie bude
proti žalobcovi začaté na základe výsledkov predmetnej kontroly. Až v uvedenom konaní sa
bude správny súd zaoberať jednotlivými podkladmi a dôkazmi vrátane citovaného
Protokolu a preskúma zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu (napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/56/2015 zo dňa 8. júla 2015; sp. zn. 6
Sžfk/15/2018 zo dňa 25. apríla 2018; sp. zn. 1 Sžf/87/2015 zo dňa 14. februára 2017).
Z uvedených dôvodov považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky právne závery
krajského súdu, že napadnuté správne akty nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov žalobcu a preto nepodliehajú súdnemu prieskumu, za vecne správne.
Ide o opatrenia predbežnej povahy, ktoré nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych
právach žalobcu. Keďže správna žaloba voči takýmto rozhodnutiam alebo opatreniam
orgánov verejnej správy je neprípustná tak podľa § 248 písm. a/ OSP, ako aj podľa § 7
ods. 1 písm. e/ SSP, postupoval krajský súd v súlade so zákonom platným a účinným v čase
vydania napadnutého uznesenia, keď žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP odmietol.“
Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje citovanú časť
odôvodnenia najvyššieho súdu, a to s poukazom na § 27a ods. 3 zákona o pomoci, a dôvodí,
že na podklade zistení ÚVO riadiaci orgán, ktorý predtým bezvýsledne vyzval prijímateľa
na vrátenie poskytnutého finančného príspevku, bude povinný ex offo a bez možnosti
použitia akejkoľvek úvahy rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej
v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku.
Ústavný súd sa s obdobnou vecou sťažovateľky už zaoberal a v tejto súvislosti
v uznesení sp. zn. III. ÚS 33/2018 z 30. januára 2018 zdôraznil, že porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole môže byť podľa zákona o pomoci
dôvodom, aby riadiaci orgán v súvislosti s riešením zistenej nezrovnalosti pri použití
pomoci z fondov Európskej únie uplatnil svoje dohľadové i rozhodovacie právomoci, ktoré
mu zo zákona o pomoci vyplývajú (§ 27a ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona o pomoci). Označené
právne normy sú obsiahnuté v § 27a zákona o pomoci, ktorý je označený nadpisom „Postup
riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania“.
Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na príslušnú časť dôvodovej správy
k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 528/2008 Z. z. o pomoci
a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení zákona č. 266/2009 Z. z.
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe ktorého sa súčasťou zákona o pomoci
stal aj § 27a, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti,
riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý následne postupuje
v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu
pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149
citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán
oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť
vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné rozhodnutie je exekučným titulom, na
základe ktorého je možné začať exekučné konanie na účely vymáhania prostriedkov, ktoré
sa majú vrátiť.“
Najvyšší súd k sťažovateľkou namietanej ujme, ktorá jej protokolom a vyjadrením
ÚVO mala vzniknúť, v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že až v prípadnom
konaní o uložení sankcie sa správny súd bude môcť zaoberať jednotlivými podkladmi
a dôkazmi vrátane protokolu a vyjadrenia a preskúmať zákonnosť rozhodnutia príslušného
správneho orgánu.
Odôvodnenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu korešponduje právnej
úprave týkajúcej sa výkonu kontroly postupu v čase zadávania zákazky po uzavretí zmluvy
u sťažovateľky v posudzovanom prípade, ktorá špecifikuje procesné úkony ÚVO v zmysle
§ 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní, ako výkon dohľadu a konanie o správnom
delikte v zmysle § 149 zákona o verejnom obstarávaní ako samostatné konanie. V rámci
tohto konania môže správny orgán v súvislosti sa zabezpečovaním podkladov k rozhodnutiu
o uložení pokuty za správny delikt správny orgán zohľadňovať aj výsledky z vykonanej
kontroly zachytené ÚVO v protokole (k tomu pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 50/2015 z 24. augusta 2017).
Kontrolným procesom (podľa § 146 a nasl. zákona o verejnom obstarávaní) sa
preveruje postup zadávania zákazky a zisťuje sa zároveň súlad postupu kontrolovaného
s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní, pričom jeho účelom je obstaranie
podkladov potrebných na zistenie, či prípadne porušenie označeného zákona naplnilo
skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 zákona o verejnom obstarávaní.
Kontrolný proces preto nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej správe
a rovnako ani výsledné materiály o vykonaní kontroly vo forme protokolu a „vyjadrenia
k namietaným skutočnostiam vedúceho kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam“,
ktorými ani len nebolo kontrolovanej osobe nariadené vykonať opatrenia na odstránenie
zistených nedostatkov, nemožno považovať za rozhodnutia, ktoré by bolo možné preskúmať
v správnom súdnictve. Absencia výroku o deliktuálnej zodpovednosti kontrolovanej osoby
a vynutiteľného výroku, ktorým by bola kontrolovanej osobe uložená v kontexte
kontrolných zistení povinnosť (sankcia), v protokole a vyjadrení spôsobuje, že táto sa
nemôže nijakým spôsobom dotknúť právneho postavenia kontrolovanej osoby a spôsobiť
ujmu na jej právach (obdobne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 50/2015
z 24. augusta 2017).
Navyše, v zmysle § 27a ods. 3 písm. a) v spojení s § 27a ods. 5 zákona o pomoci
možno rozhodnúť o vrátení 1,5 násobku sumy uvedenej v žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov až potom, ako bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie
pravidiel a postupov verejného obstarávania.
S prihliadnutím na dosiaľ uvedené je podľa názoru ústavného súdu ústavne
udržateľný záver najvyššieho súdu, podľa ktorého protokol a vyjadrenie nie sú takými
individuálnymi správnymi aktmi, ktoré by bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu
v rámci správneho súdnictva, keďže nemôžu mať za následok (priamu) ujmu
na subjektívnych právach účastníka konania. Preto pokiaľ bola na uvedenom základe
kasačná sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zamietnutá
napadnutým uznesením najvyššieho súdu bez meritórneho prejednania veci, nebola
podľa názoru ústavného súdu sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v relevantnej časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných práv
procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie
časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenia svojich práv hmotnej povahy
(čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) tým istým uznesením najvyššieho súdu.
Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). To platí predovšetkým v tom
prípade, ak sťažovateľ vyvodzuje porušenie svojich práv hmotnej povahy z namietaného
porušenia práv procesnej povahy.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv (čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) a práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru) procesnej povahy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-
právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Aj v tejto časti je preto jej sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (vrátane návrhu na prijatie dočasného
opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018