Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 241/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa

Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768, zastúpenej spoločnosťou

Sýkorová – advokátska kancelária, s. r. o., Murgašova 3, Košice, v mene ktorej koná

konateľka JUDr. Mgr. Mária Sýkorová, PhD., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a a 2 a

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -576 z 2. júla 2020 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. októbra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť v plnom rozsahu o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 (ďalej len „“) a a 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1

S 153/2020-576 z 2. júla 2020 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka uzavrela s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) 4. júla 2013 zmluvu o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku pôvodne vo výške 31 136 177,45 eur na účely realizácie

projektu s názvom „Medicínsky univerzitný vedecký park v Košiciach (MediPark, Košice)“

(ďalej len „projekt“). Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

sťažovateľka uzavrela na základe o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len

,,“).

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou podanou

26. júna 2020 proti ministerstvu na krajskom súde domáhala preskúmania zákonnosti

správnych aktov – „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220185/Z02

z 21.04.2020 a Správy o zistenej nezrovnalosti č. N22000133/S01 z 21.04.2020 s spojení

s výzvou na vrátenie finančných prostriedkov č. 2020/7653:13-A1410 z 21.04.2020,

preskúmanie postupu správneho orgánu a žiadosť o priznanie odkladného účinku správnej

žalobe.“.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že krajský súd správnu žalobu v celom

rozsahu odmietol ako neprípustnú podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. g) zákona

č. v znení neskorších predpisov. Odmietnutie

žaloby krajský súd odôvodnil tým, že napadnuté správne akty je podľa ich obsahu nutné

považovať za postup podľa ako na výzvu

na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého príspevku. Podľa krajského súdu napadnuté

správne akty nie sú autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach

a povinnostiach sťažovateľky v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov

verejného obstarávania a vysporiadaním finančných vzťahov, preto nepodliehajú súdnemu

prieskumu v správnom súdnictve.

4. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, o ktorej

najvyšší súd rozhodol uznesením tak, že ju zamietol a náhradu trov kasačného konania

nepriznal žiadnemu z účastníkov. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal

na totožný skutkový a právny stav, ktorý bol predmetom konaní a rozhodnutí kasačného

súdu (sp. zn. z 22. augusta 2017, sp. zn. z 10. mája 2018,

sp. zn. z 18. apríla 2018) na poklade kasačných sťažností sťažovateľky.

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodneniami týchto rozhodnutí a poukazuje

na ne.

5. Podľa názoru sťažovateľky absenciou meritórneho prieskumu došlo zo strany

krajského súdu aj najvyššieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom,

procesným postupom oboch súdov došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a svoje

rozhodnutia súdy založili na nesprávnom právnom posúdení veci. Uznesenia krajského súdu

a najvyššieho súdu sú aj nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné.

6. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti navrhla odklad vykonateľnosti uznesení

najvyššieho súdu a krajského súdu a žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že základne

práva sťažovateľky uvádzané v záhlaví porušené boli, zrušil uznesenie najvyššieho

a krajského súdu a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa

a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa a obdobne

podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

11. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa až g) .

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv (bod 1)

uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu (dôvody pozri bližšie v bodoch 3 až 5).

14. Ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

(, a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie

podľa . Ústavný súd zistil, že v okolnostiach prípadu

existuje dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno

hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

17. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

18. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

19. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn.

z 30. januára 2018, sp. zn. z 5. februára 2019, sp. zn.

z 24. januára 2019, sp. zn. z 31. januára 2019 a sp. zn.

zo 4. júna 2019 a inými uvedenými v ďalšej časti. Keďže sťažovateľke je judikatúra

ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí pri ústavnom prieskume napadnutých

rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval za potrebné túto judikatúru v danom

prípade opakovane citovať.

20. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru, že na preskúmanie uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého

právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa ,

a 2 a a 2 listiny a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

21. Zásadný právny problém nastolený v ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva

v nesúhlase so závermi prijatými v uzneseniach týkajúcimi sa toho, že správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov nie sú individuálne správne akty

ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu,

ale sú podkladovým materiálom, ktorý má predbežnú povahu a nemôže mať za následok

ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016, ktoré podporuje jej

tvrdenie, že, naopak, ide o individuálne správne akty. V tejto súvislosti ústavný súd

odkazuje na odôvodnenie svojich uznesení v bodoch 24 a 25 v jej veciach

(pozri uznesenia sp. zn. z 20. augusta 2019, ako aj sp. zn.

zo 17. septembra 2019, ktoré sú sťažovateľke dobre známe, keďže jej boli doručené

3. septembra 2019, resp. 11. októbra 2019, pozn.).

22. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa na neho

opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,

o ktorých už viackrát rozhodol a formuloval k nim jednoznačné právne závery

(pozri m. m. , , , ,

, , , , ,

, a ).

23. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v ústavnej sťažnosti,

ktorá je predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci

najvyšším súdom, obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli

preskúmané a rozhodnuté.

24. Podľa ak ústavný súd návrh na začatie

konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ

podá ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný

s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie

o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd

iba poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.

25. S poukazom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania tejto ústavnej sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 30. augusta 2019, sp. zn. zo 4. júna 2019, sp. zn.

z 24. januára 2019, sp. zn. zo 6. decembra 2018, sp. zn.

z 30. januára 2018) týkajúcich sa takmer rovnakých ústavných sťažností sťažovateľky, ktoré

boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

26. Ústavný súd vzhľadom na už citované ústavné sťažnosti bez nevyhnutnosti

podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol prejednávanú ústavnú

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

27. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2021

Robert Šorl

predseda senátu