Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 389/2019
PDF · 471.98 KB
No categories available
I. ÚS 389/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity
Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
6 S 115/2017-184, 6 S 228/2017, 6 S 229/2017 z 18. januára 2018 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 60/2018 z 11. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra
2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,
Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 115/2017-184, 6 S 228/2017, 6 S 229/2017
z 18. januára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Sžfk 60/2018 z 11. júla 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
(žalobkyňa), ktorej bol ako účastníčke zmluvy podľa § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších
predpisov na základe «Rozhodnutia o schválení NFP a v súlade so Zmluvou o NFP...
schválený nenávratný finančný príspevok vo výške 373.715,47 eur na účely realizácie
projektu: „Probiotické mikroorganizmy a bioaktívne látky naturálneho pôvodu pre zdravšiu
populáciu Slovenska (PROBIO)“, kód ITMS: 26220220104», sa žalobou doručenou
krajskému súdu 14. augusta 2017 domáhala preskúmania zákonnosti správ
, o zistenej nezrovnalosti č. N21500107/003,
N21700136/002, N21700135/002 z 29. júna 2017 (ďalej len „správy o zistenej
nezrovnalosti“) a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220104/Z03/01,
26220220104/Z05/02, 26220220104/Z07/02 z 29. júna 2017 (ďalej len „žiadosti o vrátenie
2
finančných prostriedkov“), ktoré boli vydané po vykonaní opätovnej administratívnej
kontroly verejného obstarávania. Sťažovateľka v žalobe namietala, že „napadnuté správne
akty sú nezákonné a nezákonný je aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu. Tieto správne
akty vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený [§ 191 ods. 1 písm. b) SSP],
vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP], sú
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d)
SSP], zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP], skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy
za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi
spismi alebo v nich nemá oporu [§ 191 ods. 1 písm. f) SSP], navyše došlo k podstatnému
porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej [§ 191 ods. 1 písm. g)
SSP]. Napadnuté správne akty nerešpektujú ani základné práva žalobcu zaručené v čl. 1
ods. 1, čl. 20 ods. l, čl. 35 ods. 2 Ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.“.
3. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky odmietol podľa § 98
ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) ako neprípustnú,
a vychádzajúc z právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v rozhodnutiach sp. zn.
5 Sžf 26/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016 a iných, dospel
k záveru, že „Správy a Žiadosti ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom
súdnictve, pretože nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov
kontrolovaného subjektu... Je nesporné, že v Správach absentuje právne vynútiteľný výrok
o povinnosti vrátiť finančné prostriedky... Predmetné Správy a Žiadosti je možné považovať
podľa názoru súdu za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu vzhľadom
na postup upravený v § 27a cit. zákona. Je potrebné zdôrazniť, že v prípade, ak na základe
podaných Žiadostí žalobca nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný v 2/
rade v zmysle zákona začne správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení
povinnosti vrátiť finančné prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku
v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní podliehať súdnemu prieskumu správnym
3
súdom a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti
vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný v 2/ rade
vydaním rozhodnutia a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo
do práv žalobcu. Uvedený záver je podporený aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Sžfk/22/2017 zo dňa 27. 09. 2017... S ohľadom na uvedený záver sa súd nezaoberal
námietkami žalobcu o nezákonnosti kontrolných zistení uvedených v Správach, pretože tieto
je možné preskúmať až v prípadných neskorších štádiách procesu vyvodzovania dôsledkov
zo zistených porušení zákona v postupe verejného obstarávateľa, ak boli, resp. budú
na základe Správy vydané rozhodnutia s priamym dopadom na právne postavenie
žalobcu.“.
4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú
tým, že „nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP], rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP], odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu [§ 440 ods. 1 písm. h) SSP], podanie žalobcu bolo nezákonne odmietnuté [§ 440 ods. 1
písm. j) SSP]“. Sťažovateľka presvedčená o tom, že „žalobou napadnuté správne akty
podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva“, v kasačnej sťažnosti namietala, že
„pre odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP neboli... splnené zákonné
podmienky. Rozhodnutím o odmietnutí žaloby bez meritórneho prejednania veci súd odňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založil v rozpore s ustálenou
praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenie
krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, vzájomne rozporné a preto nepreskúmateľné.
Krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočniť jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý
proces.“.
4
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského
súdu zamietol ako nedôvodnú, pričom konštatoval, že „rozhodovanie o kasačnej sťažnosti
je vecou obdobnou, ktorá bola predmetom konania pred kasačným súdom vo veciach sp. zn.
1 Sžfk 33/2017, sp. zn. 4 Sžfk 37/2017, sp. zn. 5 Sžfk 53/2017, sp. zn. 3 Sžfk 66/2017 a sp. zn.
10 Sžfk 14/2018. Vo vyššie uvedených veciach bol sťažovateľom rovnaký subjekt –
žalobkyňa... preto kasačný súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia len poukazuje na svoje
skoršie rozhodnutia, s ktorými sa plne stotožňuje a konštatuje, že argumentácia žalobkyne
v podanej kasačnej sťažnosti nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých správny
súd odmietol jej žalobu... Kasačný súd poukazuje aj na závery a rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 57/2018, podľa ktorých v prípade, že orgán verejnej
správy vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov
poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov
Európskej únie v znení neskorších prepisov, nemohol orgán verejnej správy zároveň
uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje donucovacia zložka výkonu
verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.“.
6. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti namieta, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej sťažnosti neboli
v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo sťažovateľovi odňaté
právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2
Ústavy. Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce súdy
odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na nesprávnom
právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenia sú nedostatočne odôvodnené, rozporné
a nepreskúmateľné. Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom znemožnili
sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces... Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy rozhodli o odmietnutí
žaloby sťažovateľa v prejednávanej veci z dôvodu tvrdenej neprípustnosti podanej správnej
5
žaloby, ani ich argumentácia založená na názore, podľa ktorého je žaloba neprípustná
z dôvodu, že žiaden z dotknutých správnych aktov nie je takým správnym aktom orgánu
verejnej správy, ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach
sťažovateľa, nemôžu obstáť. Sťažovateľ má za to, že rozhodnutie všeobecných súdov spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na
arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva,
ktoré ma za následok porušenie základných práv sťažovateľa, pretože sú založené na
nesprávnom výklade, podľa ktorého spôsobilým predmetom preskúmania v správnom
súdnictve nemôže byť Správa o zistenej nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných
prostriedkov, na základe ktorých bolo prijímateľovi nenávratného finančného príspevku
z fondov Európskeho spoločenstva uložené podľa § 27a zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci
a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva vrátiť poskytnutý príspevok na
predmet zákazky z dôvodu zisteného porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania... S uvedeným výkladom Správneho súdneho poriadku (§ 2, § 3, § 7, § 98
a iné) v kontexte zák. č. 528/2008 Z. z. (§ 27a a iné) sťažovateľ nesúhlasí a právne
posúdenie veci všeobecnými súdmi považuje za nesprávne a arbitrárne...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla
2016, v ktorom najvyšší súd „jednoznačne konštatoval, že správne akty, na základe ktorých
je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého
z fondov Európskeho spoločenstva na základe zák. č. 528/2008 Z. z., sú spôsobilým
predmetom prieskumu v správnom súdnictve“.
7. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Sťažovateľka
6
zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského
súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
7
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského
súdu č. k. 6 S 115/2017-184, 6 S 228/2017, 6 S 229/2017 z 18. januára 2018 (bod 3)
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžfk 60/2018 z 11. júla 2019 (bod 5).
14. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne
obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn. III. ÚS 33/2018
z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 46/2019 z 5. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 45/2019
z 24. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 52/2019 z 31. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 244/2019
zo 4. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 326/2019 z 20. augusta 2019 a inými, na ktoré týmto
poukazuje. Keďže sťažovateľke je judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí
pri ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval
za potrebné túto judikatúru v danom prípade opakovane citovať.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší
súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
8
16. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva
na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu (bod 6).
17. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,
na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom
použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.
18. Podľa čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty.
19. Podľa čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
20. Podľa § 464 ods. 2 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti
v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania
pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým
sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie
rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už
nemusí uvádzať.
21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom
na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie
9
nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne
nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté
uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci
a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.
22. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne až
na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé
zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci
správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať
až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo
ich časť. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva
na súdnu ochranu, keďže si ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to
napadnutím správy o zistenej nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov,
ktoré nie sú individuálne správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority
s možnosťou ich núteného výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má predbežnú povahu
a nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, ako to podľa
názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd
v napadnutom uznesení.
23. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo
odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka v návrhu na začatie konanie ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),
že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu
10
vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,
preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom najvyššieho súdu v ňom
obsiahnutým v súčasnosti vyjadroval.
25. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky na to, že podľa
§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd dbá o jednotný
výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne
rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je
zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov
toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu
prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.
PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému
(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie
zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto
momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho
súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho
11
pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci
aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.
26. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 87/2015
zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, na ktoré v napadnutom
uznesení poukázal najvyšší súd.
27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
28. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
29. Medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave
ústavy, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických osôb a právnických osôb
„na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.
30. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské
právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov
Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad
tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...
12
Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo
vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
31. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené
v Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má
rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,
obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno
vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).
32. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo
nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,
1983, č. 70).
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2019
13