Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 568/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice, právne zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o.,

Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa

Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. mája 2018 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 zo 6. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta

2018 doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníctva

podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. mája 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -224

zo 6. decembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel v zmysle § 15

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho

spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“) 24. septembra

2010 ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“), zastúpeným Výskumnou agentúrou ako sprostredkovateľským

orgánom pod riadiacim orgánom, zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. 117/2010/2.2/OPVaV, na základe ktorej mu bol schválený a následne poskytnutý

nenávratný finančný príspevok v celkovej výške 696 079,35 € na účely realizácie projektu

„Vývoj optických nanosenzorov na multikomponentovú analýzu stopových množstiev

polutantov životného prostredia a liečiv (NanoBioSens)“ [kód ITMS: 26220220107 (ďalej

len „projekt“)].

3. Sťažovateľ na účely realizácie projektu zadal nadlimitnú zákazku na zabezpečenie

dodávok tovaru s názvom „Spotrebný materiál pre biomedicínsky výskum“ (ďalej len

„zákazka“) a vyhlásil ju v súlade s postupom pre zadávanie zákaziek vo verejnej súťaži

2

podľa o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), a to

zverejnením oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania na predmet zákazky

vo Vestníku verejného obstarávania č. 221/2012 z 19. novembra 2012 pod zn. 13859-MST

a v Úradnom vestníku Európskej únie č. 2012/S 223-367459 z 20. novembra 2012.

Vyhláseniu verejného obstarávania predchádzalo uverejnenie predbežného oznámenia

o zákazke podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní vo Vestníku verejného

obstarávania č. 172/2012 zo 7. septembra 2012 pod zn. 10456-POT a v Úradnom vestníku

Európskej únie č. 2012/S 173-285921 z 8. septembra 2012 s dátumom odoslania

predbežného oznámenia na uverejnenie 5. septembra 2012.

4. Na základe výsledkov opätovnej administratívnej kontroly zadávania nadlimitnej

zákazky boli Výskumnou agentúrou, ktorá je sprostredkovateľským orgánom

pod ministerstvom ako riadiacim orgánom pre operačný program Výskum a vývoj,

vydané správne akty pod názvom „VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť

o vrátenie finančných prostriedkov projektu 26220220107“ s č. spisu -073

a č. záznamu A -062 z 1. júla 2016, teda Správa o zistenej nezrovnalosti

č. N21500106/S01 z 1. júla 2016 a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220220107/Z01 z 1. júla 2016 (ďalej len „správne akty“).

5. Sťažovateľ sa ako žalobca na základe žaloby zo 16. augusta 2016 proti

ministerstvu a Výskumnej agentúre domáhal preskúmania zákonnosti uvedených správnych

aktov, ako aj postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, v konaní vedenom na krajskom súde

pod sp. zn. .

6. Krajský súd svojím napadnutým uznesením v celom rozsahu odmietol žalobu

sťažovateľa a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

7. Krajský súd žalobu sťažovateľa podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny súdny

poriadok“ alebo „SSP“) ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že „neboli splnené

podmienky na preskúmanie napadnutých opatrení v rámci správneho súdnictva.“.

Krajský súd dospel k záveru, že správne akty ani iné materiály z vykonanej administratívnej

kontroly postupu zadávania zákazky samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľa, keďže nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu –

individuálnym správnym aktom, ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach

sťažovateľa, ale iba opatrením predbežnej povahy.

8. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v zákonnej lehote

v zmysle poučenia krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorú založil na dôvodoch podľa § 440

ods. 1 písm. f), g), h) a j) . Na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby

najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Najvyšší súd ako súd kasačný svojím napadnutým uznesením, doručeným

sťažovateľovi 11. júna 2018, zamietol kasačnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu ako nedôvodnú, zamietol návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej

sťažnosti a účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania.

10. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia argumentoval, že

„podľa správne súdy nepreskúmavajú... h) rozhodnutia, opatrenia, rozkazy,

nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej

správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis. Podľa § 14 ods. 18 zákona

o pomoci a podpore, rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona nie sú

preskúmateľné správnym súdom.“, a zhrnul, že „Predmetom kasačného konania bolo

preskúmanie uznesenia krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. V rámci

kasačného konania, kasačný súd skúmal aj povahu napadnutej Správy a Žiadosti. Kľúčovou

bolo najmä právne posúdenie možnosti súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti

a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré krajský súd zhodne so žalovanými

považovali za nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Túto právnu otázku presvedčivo

vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne

stotožňuje.“.

4

11. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že

„skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej veci musia byť podrobené

kontrole zo strany Ústavného súdu SR, keďže nimi vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

).“, a domnieva sa, „že pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej sťažnosti

neboli v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo sťažovateľovi

odňaté právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1,

ods. 2 . Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce

súdy odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na

nesprávnom právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenia sú nedostatočne odôvodnené,

rozporné a nepreskúmateľné. Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom

znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.“.

12. Sťažovateľ poukazuje na znenie zákona o pomoci (v znení účinnom v čase

vydania správnych aktov) a uvádza, že „v zmysle ak bolo

na základe podnetu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 2 zistené porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán (ex offo) rozhodne o vrátení jeden a pol

násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac však 100 % poskytnutého

príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak a) bola právoplatným rozhodnutím

uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, alebo b) bolo

zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole, ktoré

malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania a za ktoré sa neukladá

pokuta podľa písmena a).

Obdobne podľa o pomoci... platí, že ak prijímateľ

nevráti poskytnutý príspevok alebo jeho časť na základe výzvy riadiaceho orgánu

podľa odseku 4 vydanej v nadväznosti na zistenia porušenia pravidiel a postupov verejného

obstarávania uvedené v protokole Úradu verejného obstarávania, ktoré mali alebo mohli

mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán (ex offo) rozhodne o vrátení

jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 4, najviac však

100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.“.

13. Sťažovateľ dodáva: «... Správa o zistenej nezrovnalosti, ako aj Žiadosť o vrátenie

sú správne akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci a podpore priamy

vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám kasačný súd uvádza, práve tieto

akty sú „podkladovými rozhodnutiami“... sťažovateľ ako prijímateľ... bol v zmysle tohto

zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti poskytnutého príspevku na predmet

zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ nevráti... riadiaci orgán rozhodne

o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej v spomenutej žiadosti. Žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov, ako aj Správa o zistenej nezrovnalosti... sú preto nepochybne

individuálnymi správnymi aktmi - rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne

dotýkajú a zasahujú do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe

môže byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch.

... Ich dôsledkom je zrušenie a vrátenie časti právoplatne priznaného nenávratného

finančného príspevku a možný sankčný postih v prípade, ak sťažovateľ k vráteniu

finančných prostriedkov nepristúpi.

... Závery zaujaté všeobecnými súdmi, podľa ktorých Správa o zistenej nezrovnalosti

a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nezasahujú do subjektívnych práv

sťažovateľa, preto zjavne nemôžu obstáť.

... Sťažovateľ má za to, že je nevyhnutné zaujatie stanoviska Ústavného súdu

k možnosti súdneho prieskumu správ o zistenej nezrovnalosti a žiadostí o vrátenie

finančných prostriedkov a ústavne konformného výkladu dotknutých ustanovení

»

14. V sťažnosti sťažovateľ napokon odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu

vo veci sp. zn. z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd zaujal postoj zhodný

s právnym názorom sťažovateľa o súdnej preskúmateľnosti správnych aktov, „na základe

ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku

poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva na základe .. Najvyšší

súd (sa) plne stotožnil s názorom krajského súdu ako súdu prvej inštancie, v ktorom tento

6

vyhodnotil, že správa o zistenej nezrovnalosti je bezpochyby individuálnym správnym

aktom, ktorým môže byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, a teda spôsobilým

predmetom meritórneho preskúmania v správnom súdnictve.“.

15. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

vlastníctva zaručené a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.05.2018 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 zo dňa 06.12.2016 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

10.05.2018 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 zo dňa

06.12.2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 EUR,

ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne

a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 390,50 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

16. Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu aj odklad vykonateľnosti oboch sťažnosťou

napadnutých rozhodnutí správnych súdov, „a to až do právoplatného skončenia

prejednania predmetnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.

II.

17. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

22. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

8

24. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv zaručených

medzinárodnými zmluvami napadnutým uznesením krajského súdu

27. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

28. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj

m. m. , , , ).

29. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením

účastníkom konania právoplatnosť ( ), pretože správne súdnictvo je

po nadobudnutí účinnosti (1. júla 2016) budované na báze

jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto

zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.

30. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

[ ], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť ( ).

Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského

súdu ( )] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní

alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý taxatívne

vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).

31. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu prednáša sťažovateľ proti obom

napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú

kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio

iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa

sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.

K samotnému súdnemu prieskumu správnych aktov nedošlo. Takto malo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivé súdne

konanie, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie

majetku.

32. Ústavný súd je toho názoru, že kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti

právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala v okolnostiach sťažovateľovej veci

10

účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne najvyšší súd ako súd kasačný

poskytoval ochranu jeho základným právam i právam zaručeným medzinárodnými

zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd

o kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa

zamietol. Je tak naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity

podľa („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“),

ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených

základných práv i práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením

krajského súdu.

33. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -224 zo 6. decembra 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.

K namietanému porušeniu označených základných práv a práv zaručených

medzinárodnými zmluvami napadnutým uznesením najvyššieho súdu

34. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

35. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

36. Krajský súd procesným odmietnutím sťažovateľovej správnej žaloby odmietol

preskúmavať napádané správne akty. Najvyšší súd následne v konaní o kasačnej sťažnosti

posúdil zákonnosť odmietnutia podanej správnej žaloby a touto ochranou zákonnosti

zároveň realizoval ochranu ústavnosti. Ochranou zákonnosti potom najvyšší súd súčasne

poskytoval aj ochranu základným (subjektívnym) právam sťažovateľa zaručeným čl. 46

ods. 1 a 2 , a 2 listiny i jeho právu na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. Na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musel ustáliť, či najvyšší súd ako súd

kasačný rozhodol zákonne. Iba tak možno dospieť k záveru, či meritórny prieskum

procesného odmietnutia správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal

požiadavkám (zákaz denegationis iustitiae) plynúcim z uvedených základných práv

sťažovateľa procesnej povahy.

38. Podľa správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia,

rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov

verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.

39. Podľa § 14 ods. 18 zákona o pomoci rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto

časti zákona nie sú preskúmateľné správnym súdom.

40. Podľa § 27a ods. 1 zákona o pomoci ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel

a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého

príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.

12

41. Podľa § 27a ods. 2 zákona o pomoci ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho

časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu

podľa osobitného predpisu.

42. Podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2

zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne

o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac však

100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak

a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov

verejného obstarávania, alebo

b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené

v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania

a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).

43. Podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci správny orgán na základe podnetu podľa

odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej v žiadosti

o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 % poskytnutého

príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.

44. Podľa správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je

neprípustná.

45. Podľa kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,

že nie je dôvodná.

46. Najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení výstižne dôvodil:

„... Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že

preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa

rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom

preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho

orgánu.

... Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému

rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.

... Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,

ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych

rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy

nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené

v ustanovení . Predmetné ustanovenie v písmene a/ až h/ obsahuje taxatívny výpočet

konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.

... Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej

časti zákona o pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne

vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov v sume celkom 6.225,10 € s poukazom

na porušenie podmienok Zmluvy o NFP, ktoré mali byť zistené opätovnou administratívnou

kontrolou verejného obstarávateľa.

... Najvyšší súd dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18

zákona o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v

konaní podľa druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné

ustanovenie ešte podporne odkazuje na ustanovenie .“

47. Najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení ďalej uviedol:

„... Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, a teda, že Správa

a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami

o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného

subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na opakované vyjadrenia žalovaného

v 1. rade a žalovaného v 2. rade o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania

a odoslania Správy a Žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné

správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci

14

a podpore. Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe takého

právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv

sťažovateľa, a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

... Vychádzajúc z predmetných citovaných ustanovení má kasačný súd za to, že

predmetnú Správu a Žiadosť je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má

predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona o pomoci a podpore.

... Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti žalobca

nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný v 1. rade v zmysle zákona začne

správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné

prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom,

a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť

jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný v 1. rade

vydaním rozhodnutia, a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo

do práv sťažovateľky. Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (napr. sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn.

zo 14. februára 2017, sp. zn. z 8. júna 2016).

... Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych

argumentov dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci

súdov, a teda nie je preskúmateľné súdom.“

48. Najvyšší súd napokon vo svojom napadnutom uznesení uzavrel:

„Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi

námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a neopomenul

žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, v dôsledku čoho krajský

súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva sťažovateľa na spravodlivý

proces. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako

bezpredmetné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu

kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.“

49. Ústavný súd sa stotožňuje s postojom najvyššieho súdu, pretože, vychádzajúc

z uvedenej právnej úpravy, ako aj predošlej judikatúry ústavného súdu (,

), sa sťažovateľ bude môcť ochrany svojich práv dovolávať až proti

vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania (teda proti

rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie) a následne aj proti vrchnostenskému záveru

riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci. Aj tento záver dokazuje ústavnú

akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže

súdna ochrana proti vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľovi

odopretá, iba ju musí uplatniť v štádiu na to určenom.

50. Ústavný súd sa stotožnil aj s argumentáciou najvyššieho súdu v odôvodnení

napadnutého uznesenia a s jeho poukázaním na § 14 ods. 18 zákona o pomoci, čo je

podkladom na aplikáciu krajským súdom a následné uplatnenie

vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti najvyšším súdom.

51. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej

žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej

ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám

verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu.

Navyše, etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté

na predmet zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľovi (prijímateľovi) právny priestor

pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne

dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom

obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 3 zákona

o pomoci). Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených a 2 a a 2 listiny, ako aj práva sťažovateľa

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne

neopodstatnená.

16

52. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných

práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj

pre posúdenie časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietol porušenie práv hmotnej povahy

( a dodatkového protokolu) tým istým napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou proti všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

53. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv

( a 2 , a 2 listiny) a práva ( dohovoru) procesnej

povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

54. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

55. Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia sa

najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými

tvrdeniami a námietkami sťažovateľa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje

ústavný súd za ústavne udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť

či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok jeho arbitrárnosť.

56. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj návrhom

na priznanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018

18