Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 568/2018
PDF · 305.75 KB
No categories available
II. ÚS 568/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,
Košice, právne zastúpenej spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o.,
Zoborská 13, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 37/2017 z 10. mája 2018 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 169/2016-224 zo 6. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta
2018 doručená sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Sžfk 37/2017 z 10. mája 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 S 169/2016-224
zo 6. decembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uzavrel v zmysle § 15
zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho
spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci“) 24. septembra
2010 ako prijímateľ s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“), zastúpeným Výskumnou agentúrou ako sprostredkovateľským
orgánom pod riadiacim orgánom, zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. 117/2010/2.2/OPVaV, na základe ktorej mu bol schválený a následne poskytnutý
nenávratný finančný príspevok v celkovej výške 696 079,35 € na účely realizácie projektu
„Vývoj optických nanosenzorov na multikomponentovú analýzu stopových množstiev
polutantov životného prostredia a liečiv (NanoBioSens)“ [kód ITMS: 26220220107 (ďalej
len „projekt“)].
3. Sťažovateľ na účely realizácie projektu zadal nadlimitnú zákazku na zabezpečenie
dodávok tovaru s názvom „Spotrebný materiál pre biomedicínsky výskum“ (ďalej len
„zákazka“) a vyhlásil ju v súlade s postupom pre zadávanie zákaziek vo verejnej súťaži
2
podľa § 51 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), a to
zverejnením oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania na predmet zákazky
vo Vestníku verejného obstarávania č. 221/2012 z 19. novembra 2012 pod zn. 13859-MST
a v Úradnom vestníku Európskej únie č. 2012/S 223-367459 z 20. novembra 2012.
Vyhláseniu verejného obstarávania predchádzalo uverejnenie predbežného oznámenia
o zákazke podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní vo Vestníku verejného
obstarávania č. 172/2012 zo 7. septembra 2012 pod zn. 10456-POT a v Úradnom vestníku
Európskej únie č. 2012/S 173-285921 z 8. septembra 2012 s dátumom odoslania
predbežného oznámenia na uverejnenie 5. septembra 2012.
4. Na základe výsledkov opätovnej administratívnej kontroly zadávania nadlimitnej
zákazky boli Výskumnou agentúrou, ktorá je sprostredkovateľským orgánom
pod ministerstvom ako riadiacim orgánom pre operačný program Výskum a vývoj,
vydané správne akty pod názvom „VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť
o vrátenie finančných prostriedkov projektu 26220220107“ s č. spisu P 1780/2016-073
a č. záznamu A 7471/2016-062 z 1. júla 2016, teda Správa o zistenej nezrovnalosti
č. N21500106/S01 z 1. júla 2016 a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220220107/Z01 z 1. júla 2016 (ďalej len „správne akty“).
5. Sťažovateľ sa ako žalobca na základe žaloby zo 16. augusta 2016 proti
ministerstvu a Výskumnej agentúre domáhal preskúmania zákonnosti uvedených správnych
aktov, ako aj postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, v konaní vedenom na krajskom súde
pod sp. zn. 5 S 169/2016.
6. Krajský súd svojím napadnutým uznesením v celom rozsahu odmietol žalobu
sťažovateľa a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.
7. Krajský súd žalobu sťažovateľa podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny súdny
poriadok“ alebo „SSP“) ako neprípustnú odmietol s odôvodnením, že „neboli splnené
podmienky na preskúmanie napadnutých opatrení v rámci správneho súdnictva.“.
Krajský súd dospel k záveru, že správne akty ani iné materiály z vykonanej administratívnej
kontroly postupu zadávania zákazky samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľa, keďže nie sú konečným rozhodnutím správneho orgánu –
individuálnym správnym aktom, ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach
sťažovateľa, ale iba opatrením predbežnej povahy.
8. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v zákonnej lehote
v zmysle poučenia krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorú založil na dôvodoch podľa § 440
ods. 1 písm. f), g), h) a j) SSP. Na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby
najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
9. Najvyšší súd ako súd kasačný svojím napadnutým uznesením, doručeným
sťažovateľovi 11. júna 2018, zamietol kasačnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu ako nedôvodnú, zamietol návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti a účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania.
10. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia argumentoval, že
„podľa § 7 SSP správne súdy nepreskúmavajú... h) rozhodnutia, opatrenia, rozkazy,
nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej
správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis. Podľa § 14 ods. 18 zákona
o pomoci a podpore, rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona nie sú
preskúmateľné správnym súdom.“, a zhrnul, že „Predmetom kasačného konania bolo
preskúmanie uznesenia krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. V rámci
kasačného konania, kasačný súd skúmal aj povahu napadnutej Správy a Žiadosti. Kľúčovou
bolo najmä právne posúdenie možnosti súdneho prieskumu Správy o zistenej nezrovnalosti
a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré krajský súd zhodne so žalovanými
považovali za nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Túto právnu otázku presvedčivo
vyriešil krajský súd, pričom najvyšší súd sa s dôvodmi jeho rozsudku v tejto časti plne
stotožňuje.“.
4
11. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že
„skutkové a právne závery všeobecných súdov v prejednávanej veci musia byť podrobené
kontrole zo strany Ústavného súdu SR, keďže nimi vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00).“, a domnieva sa, „že pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej sťažnosti
neboli v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo sťažovateľovi
odňaté právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1,
ods. 2 Ústavy. Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce
súdy odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na
nesprávnom právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenia sú nedostatočne odôvodnené,
rozporné a nepreskúmateľné. Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.“.
12. Sťažovateľ poukazuje na znenie zákona o pomoci (v znení účinnom v čase
vydania správnych aktov) a uvádza, že „v zmysle § 27a ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z. ak bolo
na základe podnetu riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 2 zistené porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán (ex offo) rozhodne o vrátení jeden a pol
násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac však 100 % poskytnutého
príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak a) bola právoplatným rozhodnutím
uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, alebo b) bolo
zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené v protokole, ktoré
malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania a za ktoré sa neukladá
pokuta podľa písmena a).
Obdobne podľa § 27a ods. 5 zák. č. 528/2008 Z. z. o pomoci... platí, že ak prijímateľ
nevráti poskytnutý príspevok alebo jeho časť na základe výzvy riadiaceho orgánu
podľa odseku 4 vydanej v nadväznosti na zistenia porušenia pravidiel a postupov verejného
obstarávania uvedené v protokole Úradu verejného obstarávania, ktoré mali alebo mohli
mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán (ex offo) rozhodne o vrátení
jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 4, najviac však
100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.“.
13. Sťažovateľ dodáva: «... Správa o zistenej nezrovnalosti, ako aj Žiadosť o vrátenie
sú správne akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci a podpore priamy
vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám kasačný súd uvádza, práve tieto
akty sú „podkladovými rozhodnutiami“... sťažovateľ ako prijímateľ... bol v zmysle tohto
zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti poskytnutého príspevku na predmet
zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ nevráti... riadiaci orgán rozhodne
o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej v spomenutej žiadosti. Žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov, ako aj Správa o zistenej nezrovnalosti... sú preto nepochybne
individuálnymi správnymi aktmi - rozhodnutiami, resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne
dotýkajú a zasahujú do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe
môže byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch.
... Ich dôsledkom je zrušenie a vrátenie časti právoplatne priznaného nenávratného
finančného príspevku a možný sankčný postih v prípade, ak sťažovateľ k vráteniu
finančných prostriedkov nepristúpi.
... Závery zaujaté všeobecnými súdmi, podľa ktorých Správa o zistenej nezrovnalosti
a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov nezasahujú do subjektívnych práv
sťažovateľa, preto zjavne nemôžu obstáť.
... Sťažovateľ má za to, že je nevyhnutné zaujatie stanoviska Ústavného súdu
k možnosti súdneho prieskumu správ o zistenej nezrovnalosti a žiadostí o vrátenie
finančných prostriedkov a ústavne konformného výkladu dotknutých ustanovení
14. V sťažnosti sťažovateľ napokon odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu
vo veci sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd zaujal postoj zhodný
s právnym názorom sťažovateľa o súdnej preskúmateľnosti správnych aktov, „na základe
ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku
poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva na základe zák. č. 528/2008 Z. z... Najvyšší
súd (sa) plne stotožnil s názorom krajského súdu ako súdu prvej inštancie, v ktorom tento
6
vyhodnotil, že správa o zistenej nezrovnalosti je bezpochyby individuálnym správnym
aktom, ktorým môže byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, a teda spôsobilým
predmetom meritórneho preskúmania v správnom súdnictve.“.
15. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu
vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/37/2017 zo dňa 10.05.2018 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/169/2016-224 zo dňa 06.12.2016 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/37/2017 zo dňa
10.05.2018 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/169/2016-224 zo dňa
06.12.2016 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 EUR,
ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne
a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 390,50 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
16. Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu aj odklad vykonateľnosti oboch sťažnosťou
napadnutých rozhodnutí správnych súdov, „a to až do právoplatného skončenia
prejednania predmetnej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky“.
II.
17. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
19. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
22. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
8
24. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv zaručených
medzinárodnými zmluvami napadnutým uznesením krajského súdu
27. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017).
28. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
29. Sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo jeho doručením
účastníkom konania právoplatnosť (§ 151 ods. 2 SSP), pretože správne súdnictvo je
po nadobudnutí účinnosti Správneho súdneho poriadku (1. júla 2016) budované na báze
jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve už preto
zásadne nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné.
30. Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím vo veci samej
[§ 147 ods. 1 písm. a) SSP], je proti nemu prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť [vzhľadom na to, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu krajského
súdu (§ 438 ods. 1 SSP)] možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní
alebo pri rozhodovaní porušil zákon spôsobom, ktorý Správny súdny poriadok taxatívne
vymedzuje v § 440 ods. 1 písm. a) až j).
31. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu prednáša sťažovateľ proti obom
napadnutým rozhodnutiam (teda aj proti uzneseniu krajského súdu) v podstate jedinú
kardinálnu námietku. Jej obsahová stránka spočíva v odmietnutí spravodlivosti (denegatio
iustitiae), keďže krajský súd procesným rozhodnutím podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP
sťažovateľovu správnu žalobu odmietol a jej meritórnymi dôvodmi sa nezaoberal.
K samotnému súdnemu prieskumu správnych aktov nedošlo. Takto malo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivé súdne
konanie, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie
majetku.
32. Ústavný súd je toho názoru, že kasačná sťažnosť (hoci smerovala proti
právoplatnému uzneseniu krajského súdu) predstavovala v okolnostiach sťažovateľovej veci
10
účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého následne najvyšší súd ako súd kasačný
poskytoval ochranu jeho základným právam i právam zaručeným medzinárodnými
zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd
o kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa § 461 SSP
zamietol. Je tak naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“),
ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených
základných práv i práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením
krajského súdu.
33. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 5 S 169/2016-224 zo 6. decembra 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci o nej konať a rozhodnúť.
K namietanému porušeniu označených základných práv a práv zaručených
medzinárodnými zmluvami napadnutým uznesením najvyššieho súdu
34. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia
vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
35. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
36. Krajský súd procesným odmietnutím sťažovateľovej správnej žaloby odmietol
preskúmavať napádané správne akty. Najvyšší súd následne v konaní o kasačnej sťažnosti
posúdil zákonnosť odmietnutia podanej správnej žaloby a touto ochranou zákonnosti
zároveň realizoval ochranu ústavnosti. Ochranou zákonnosti potom najvyšší súd súčasne
poskytoval aj ochranu základným (subjektívnym) právam sťažovateľa zaručeným čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny i jeho právu na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
37. Na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu preto ústavný súd musel ustáliť, či najvyšší súd ako súd
kasačný rozhodol zákonne. Iba tak možno dospieť k záveru, či meritórny prieskum
procesného odmietnutia správnej žaloby, ktorý realizoval najvyšší súd, zodpovedal
požiadavkám (zákaz denegationis iustitiae) plynúcim z uvedených základných práv
sťažovateľa procesnej povahy.
38. Podľa § 7 písm. h) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia,
rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov
verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.
39. Podľa § 14 ods. 18 zákona o pomoci rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto
časti zákona nie sú preskúmateľné správnym súdom.
40. Podľa § 27a ods. 1 zákona o pomoci ak riadiaci orgán zistí porušenie pravidiel
a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie poskytnutého
príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.
12
41. Podľa § 27a ods. 2 zákona o pomoci ak prijímateľ nevráti príspevok alebo jeho
časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu
podľa osobitného predpisu.
42. Podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci ak bolo na základe podnetu podľa odseku 2
zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán rozhodne
o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac však
100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
43. Podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci správny orgán na základe podnetu podľa
odseku 3 alebo odseku 4 rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej v žiadosti
o vrátenie podľa odseku 1 alebo odseku 4, najviac však do výšky 100 % poskytnutého
príspevku alebo jeho časti vzťahujúcich sa na predmet zákazky.
44. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je
neprípustná.
45. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,
že nie je dôvodná.
46. Najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení výstižne dôvodil:
„... Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že
preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa
rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom
preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho
orgánu.
... Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zo súdneho prieskumu súvisí s tým, že bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému
rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych orgánov v správnom súdnictve.
... Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých,
ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych
rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy
nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené
v ustanovení § 7 SSP. Predmetné ustanovenie v písmene a/ až h/ obsahuje taxatívny výpočet
konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.
... Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej
časti zákona o pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne
vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov v sume celkom 6.225,10 € s poukazom
na porušenie podmienok Zmluvy o NFP, ktoré mali byť zistené opätovnou administratívnou
kontrolou verejného obstarávateľa.
... Najvyšší súd dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods. 18
zákona o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v
konaní podľa druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné
ustanovenie ešte podporne odkazuje na ustanovenie § 7 písm. h/ SSP.“
47. Najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení ďalej uviedol:
„... Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, a teda, že Správa
a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami
o sebe nepredstavujú zásah do práva a právom chránených záujmov kontrolovaného
subjektu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na opakované vyjadrenia žalovaného
v 1. rade a žalovaného v 2. rade o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania
a odoslania Správy a Žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné
správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci
14
a podpore. Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe takého
právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv
sťažovateľa, a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.
... Vychádzajúc z predmetných citovaných ustanovení má kasačný súd za to, že
predmetnú Správu a Žiadosť je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má
predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona o pomoci a podpore.
... Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti žalobca
nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný v 1. rade v zmysle zákona začne
správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné
prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom,
a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť
jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný v 1. rade
vydaním rozhodnutia, a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo
do práv sťažovateľky. Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1Sžf/87/2015 zo 14. februára 2017, sp. zn. 1Sžf/95/2015
zo 14. februára 2017, sp. zn. 4Sžf/56/2015 z 8. júna 2016).
... Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych
argumentov dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci
súdov, a teda nie je preskúmateľné súdom.“
48. Najvyšší súd napokon vo svojom napadnutom uznesení uzavrel:
„Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi
námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a neopomenul
žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, v dôsledku čoho krajský
súd správne právne posúdil predmetnú vec a neporušil práva sťažovateľa na spravodlivý
proces. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako
bezpredmetné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu
kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“
49. Ústavný súd sa stotožňuje s postojom najvyššieho súdu, pretože, vychádzajúc
z uvedenej právnej úpravy, ako aj predošlej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 33/2018,
II. ÚS 395/2018), sa sťažovateľ bude môcť ochrany svojich práv dovolávať až proti
vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania (teda proti
rozhodnutiu Úradu pre verejné obstarávanie) a následne aj proti vrchnostenskému záveru
riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona o pomoci. Aj tento záver dokazuje ústavnú
akceptovateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže
súdna ochrana proti vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľovi
odopretá, iba ju musí uplatniť v štádiu na to určenom.
50. Ústavný súd sa stotožnil aj s argumentáciou najvyššieho súdu v odôvodnení
napadnutého uznesenia a s jeho poukázaním na § 14 ods. 18 zákona o pomoci, čo je
podkladom na aplikáciu § 98 ods. 1 písm. g) SSP krajským súdom a následné uplatnenie
§ 461 SSP vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti najvyšším súdom.
51. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia sťažovateľovej správnej
žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej
ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám
verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu.
Navyše, etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté
na predmet zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľovi (prijímateľovi) právny priestor
pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne
dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom
obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 3 zákona
o pomoci). Sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne
neopodstatnená.
16
52. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných
práv procesnej povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu má význam aj
pre posúdenie časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietol porušenie práv hmotnej povahy
(čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) tým istým napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou proti všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
53. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv
(čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) a práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru) procesnej
povahy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-
právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
54. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
sama osebe nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím
vlastným.
55. Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia sa
najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými
tvrdeniami a námietkami sťažovateľa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje
ústavný súd za ústavne udržateľné a konštatuje, že mu nemožno vyčítať svojvoľnosť
či neodôvodnenosť, ktorá by mala za následok jeho arbitrárnosť.
56. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj návrhom
na priznanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018
18