Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 426/2020
PDF · 147.44 KB
No categories available
III. ÚS 426/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2020 v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a zo sudcov Petra Straku
a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej spoločnosťou Sýkorová – advokátska
kancelária, s. r. o., Murgašova 3, Košice, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Mgr. Mária
Sýkorová, PhD., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 20/2019 z 24. októbra 2019 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 232/2017 z 24. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rekapitulácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), proti v záhlaví uvedeným rozhodnutiam.
2. Sťažovateľka čerpala na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku č. OPVaV/8/2013 z 24. apríla 2013 uzavretej s Ministerstvom školstva, vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) podľa § 15 ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci a podpore“) nenávratný finančný
príspevok. Dňa 29. septembra 2017 jej bol doručený list č. 2017-224/44050:120-350G
z 25. septembra 2017, prílohou ktorého bola správa o zistenej nezrovnalosti z 25. septembra
2017 a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov z 25. septembra 2017, na základe ktorých
ministerstvo požiadalo sťažovateľku o vrátenie časti poskytnutých finančných prostriedkov
2 312,62 €. Dňa 10. októbra 2017 jej bol doručený záznam z administratívnej kontroly č. 2
z 25. septembra 2017. Sťažovateľka sa domáhala prieskumu uvedených správnych aktov
žalobou v správnom súdnictve.
3. Správne súdy dospeli k záveru, že napadnuté akty nie sú rozhodnutiami
preskúmateľnými v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv
a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Nemajú za následok založenie,
zmenu, zrušenie ani deklaráciu práv, právom chránených záujmov či povinností ani sa ich
priamo nedotýkajú. Napadnuté správne akty boli vydané postupom podľa § 27a ods. 4
zákona o pomoci a podpore, teda šlo o výzvu na dobrovoľné vrátenie časti poskytnutého
príspevku. Ide o opatrenia predbežnej povahy, právne postavenie prijímateľa sa v ich
dôsledku nemení, neobsahujú právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné
prostriedky. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné mimosúdne
vyrovnanie a prijímateľovi a poskytovateľovi príspevku vytvára priestor na vyjednávanie,
prípadne dohodu o splátkach. Súdny prieskum napadnutých správnych aktov vylučuje
ustanovenie § 14 ods. 18 zákona o pomoci a podpore v spojení s § 7 písm. h) Správneho
súdneho poriadku. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančný príspevok vznikne až na základe
právoplatného rozhodnutia vydaného podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore;
až toto rozhodnutie bude spôsobilé zasiahnuť do jej práv, povinností či právom chránených
záujmov, a bude teda preskúmateľné v správnom súdnictve.
4. Sťažovateľka považuje uvedené závery všeobecných súdov za zjavne
neodôvodnené, arbitrárne a zasahujúce do jej základných práv. Výklad dotknutých právnych
noriem podľa jej názoru popiera ich význam a účel, čím dochádza k porušeniu princípu
právnej istoty, práva na spravodlivý proces a práva na prístup k súdu. Podľa sťažovateľky sa
napadnuté akty bezprostredne dotýkajú a zasahujú do jej práv a právom chránených
záujmov. Uvedené sťažovateľka odvodzuje zo skutočnosti, že pokiaľ riadiaci orgán
(ministerstvo) bezvýsledne vyzve prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného
príspevku a následne budú zistené porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania
s možným vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je podľa
§ 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore povinný ex offo a bez možnosti použitia
akejkoľvek úvahy a moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy uvedenej
v predchádzajúcej výzve, teda v žiadosti o vrátenie finančného príspevku. Teda zákony
s napadnutými aktmi spájajú právne účinky. Sťažovateľka je teda napadnutými správnymi
aktmi priamo dotknutá, pričom sa nimi zasahuje do jej nadobudnutých práv (s ohľadom
na právoplatné rozhodnutie o schválení nenávratného finančného príspevku a zmluvu o jeho
poskytnutí) a do jej legitímneho očakávania na poskytnutie nenávratného finančného
príspevku v schválenej výške (s ohľadom na právoplatné rozhodnutie o schválení
nenávratného finančného príspevku a zmluvu o jeho poskytnutí). Súdny prieskum týchto
správnych aktov nie je možné s ohľadom na čl. 46 ods. 2 ústavy v podmienkach
materiálneho právneho štátu vylúčiť. Preto závery všeobecných súdov zjavne nemôžu
obstáť.
5. S ohľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej
základných práv uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia, napadnuté rozhodnutia
zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a uložil krajskému súdu a najvyššiemu
súdu povinnosť uhradiť jej trovy konania.
II.
Posúdenie veci ústavným súdom
A. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu
6. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá právomoc.
7. Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej predošlej judikatúry v obdobných veciach,
konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
krajského súdu vydanému v správnom konaní v situácii, keď ochranu základných práv
sťažovateľovi svojím meritórnym rozhodnutím poskytol najvyšší súd ako súd kasačný. Tým
má byť naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorá ústavnému súdu
odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv i práva podľa
dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
(III. ÚS 33/2018, II. ÚS 395/2018, IV. ÚS 563/2018, II. ÚS 568/2018).
B. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
8. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že skutkovo a právne takmer
identickými ústavnými sťažnosťami sa už zaoberal v mnohých konaniach (III. ÚS 33/2018,
II. ÚS 395/2018, IV. ÚS 563/2018, II. ÚS 568/2018, IV. ÚS 655/2018, IV. ÚS 45/2019,
III. ÚS 46/2019, IV. ÚS 52/2019, I. ÚS 244/2019, I. ÚS 326/2019 a I. ÚS 389/2019).
10. Vo všetkých týchto konaniach ústavný súd dospel k názoru, že záver
všeobecných súdov, podľa ktorých napadnuté akty nie sú preskúmateľné v správnom
súdnictve, keďže ich prieskum vylučuje osobitný predpis a ako také nepredstavujú zásah
do práv a právom chránených záujmov žalobcu, pretože nejde o právoplatné správne
rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci
a podpore, je ústavne konformný. Sťažovateľke nie je na základe napadnutých aktov
uložená povinnosť, ktorá by bola voči nej vymáhateľnou. Ministerstvo ako riadiaci orgán
v tejto fáze kontroly uplatňuje svoje dohľadové oprávnenia, avšak nevykonáva
rozhodovaciu právomoc, ktorú vykonáva až v konaní podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci
a podpore, kde koná ako správny orgán. Vylúčenie súdneho prieskumu v tejto fáze
kontrolného procesu čerpania prostriedkov z fondov Európskej únie neznamená zásah
do základného práva na súdnu ochranu. Tej sa bude môcť sťažovateľka dovolávať až proti
záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania, teda proti rozhodnutiu
Úradu pre verejné obstarávanie a následne aj proti záveru správneho orgánu o uložení
povinnosti vrátiť finančné prostriedky podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore.
Súdna ochrana teda nie je sťažovateľke odopretá, iba ju musí uplatniť v štádiu na to
určenom (podobne III. ÚS 33/2018, bod 57), keďže v súčasnom štádiu ešte k zásahu do práv
sťažovateľky nedochádza. Z dôvodu neexistencie autoritatívneho uloženia povinnosti
nemožno uvažovať ani o zásahu do hmotných základných práv sťažovateľky, ktorých
porušenie namieta.
11. Na uvedenom závere nič nemení ani argument sťažovateľky, že výzva pre ňu má
právne významné následky, keďže po jej nesplnení už v nadväzujúcom rozhodnutí
správnemu orgánu neostáva nič iné, než sťažovateľke uložiť povinnosť vrátiť príspevok
vo výške 1,5 násobku pôvodne požadovanej čiastky. K reálnemu navýšeniu čiastky, ktorá je
sťažovateľka povinná vrátiť, a uloženiu tomu zodpovedajúcej povinnosti túto čiastku vrátiť,
dôjde (s výnimkou ustanovenou v § 27a ods. 6 zákona o pomoci a podpore v znení účinnom
od 1. júna 2017) až v dôsledku správneho rozhodnutia vydaného podľa § 27a ods. 5 zákona
o pomoci a podpore. Sťažovateľka teda v skutočnosti spochybňuje mechanizmus stanovenia
výšky čiastky v nadväzujúcom správnom rozhodnutí o vrátení finančných prostriedkov
vydanom podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore, ktorý priamo zvyšuje sankciu len
v dôsledku namietania správy o nezrovnalosti. Tieto námietky však môže vznášať
v opravných prostriedkoch proti tomuto správnemu rozhodnutiu. Námietka sťažovateľky
týkajúca sa neskoršej fázy rozhodovania nie je dôvodom, aby bol prieskum presunutý
do fázy skoršej, ktorá nekončí rozhodnutím, ktorým by jej priamo boli uložené povinnosti.
12. K argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej je napadnutými správnymi aktmi
(teda správou o nezrovnalosti či výzvou na vrátenie časti príspevku) zasiahnuté jej legitímne
očakávanie ústavný súd uvádza, že sťažovateľka sa nemôže domnievať ani legitímne
očakávať, že prípadná kontrola ‒ sktorou musí každý prijímateľ prostriedkov počítať
(v konkrétnom prípade pozri ustanovenie 3.6 zmluvy) – nezistí žiadne pochybenie
v obstarávaní. Sťažovateľka má nárok na čerpanie nenávratného finančného príspevku
za predpokladu, že ho čerpá v súlade s pravidlami vyžadovanými príslušnými zákonmi
(vrátane predpisov týkajúcich sa verejného obstarávania).
13. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde ako návrh, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd
právomoc, a v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g)
ako návrh zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu