Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 272/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 predbežne

prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Kočkom, Timonova 13,

Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 , základných práv podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 12. marca 2019 v spojení s uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 28. februára 2019 a im predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. marca 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“ alebo „uznesenie z 12. marca 2019“) v spojení s uznesením okresného súdu

sp. zn. z 28. februára 2019 (ďalej len „uznesenie z 28. februára 2019“),

ako aj im predchádzajúcim postupom.

2. Sťažovateľka uviedla, že okresný súd obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal

uznesenie z 28. februára 2019, ktorým sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalovanému:

- trovy prvoinštančného konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

3 700,46 eur,

- trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

2 363,93 eur,

- trovy dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

591,26 eur.

3. Žalovaný podal 4. marca 2019 proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, v ktorej

namietal, že mu okresný súd nepriznal náhradu zaplateného súdneho poplatku za odpor

vo výške 840 eur a za vzájomný návrh vo výške 1 680 eur.

4. Uznesenie z 28. februára 2019 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené

1. marca 2019 a sťažnosť proti uvedenému uzneseniu podaná sťažovateľkou podľa § 239

ods. 1 bola okresnému súdu doručená 15. marca 2019.

5. Okresný súd obsadený sudcom následne vydal napadnuté uznesenie, ktorým

zmenil uznesenie z 28. februára 2018 tak, že sťažovateľke ako žalobkyni uložil povinnosť

zaplatiť žalovanému:

- trovy prvoinštančného konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

3 700,46 eur a zo zaplatených súdnych poplatkov spolu vo výške 2 520 eur,

- trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

2 363,93 eur,

- trovy dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

591,26 eur.

6. Okresný súd teda rozhodol uznesením z 12. marca 2019, teda ešte pred uplynutím

zákonnej lehoty na podanie sťažnosti sťažovateľke. Koniec pätnásťdňovej lehoty na podanie

sťažnosti sťažovateľkou počítanej od 1. marca 2019, t. j. od doručenia uznesenia

z 28. februára 2019, pripadol až na 18. marec 2019. Okresný súd sa tak zaoberal

iba sťažnosťou žalovaného zo 4. marca 2019, a nie aj včas podanou sťažnosťou

sťažovateľky zo 14. marca 2019. Proti napadnutému uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

7. Vydaním napadnutého uznesenia tak došlo podľa sťažovateľky nielen k odňatiu jej

možnosti konať pred súdom, a to najmä pokiaľ ide o možnosť brániť sa proti priznanej

výške trov konania, ale aj k porušeniu princípov dvojinštančnosti súdneho konania,

k zvýhodneniu postavenia žalovaného a k znevýhodneniu postavenia sťažovateľky, a teda

k porušeniu princípu rovnosti strán a zbraní v súdnom konaní, keď sa okresný súd zaoberal

iba sťažnosťou žalovaného.

8. Napadnutým uznesením okresný súd zmenil skoršie uznesenie vydané vyšším

súdnym úradníkom tak, že žalovanému priznal aj náhradu trov za zaplatené súdne poplatky

za podaný odpor a za vzájomný návrh spolu vo výške 2 520 eur, teda vyhovel sťažnosti

podanej žalovaným. Ako to z obsahu samotnej sťažnosti žalovaného a aj zo záznamov

o zložení súdnych poplatkov vyplýva, oba tieto súdne poplatky žalovaný zaplatil

až 4. marca 2019, t. j. až v deň podania sťažnosti. V čase vydania rozhodnutia okresného

súdu z 28. februára 2019 žiaden súdny poplatok zo strany žalovaného uhradený nebol,

a teda súd mu jeho náhradu ani nemohol priznať, keďže je možné priznať iba náhradu

za vynaložené trovy, a teda za zaplatený súdny poplatok. Napadnutým uznesením

tak okresný súd priznal žalovanému aj náhradu takých trov konania, ktoré v čase vydania

uznesenia z 28. februára 2019 nielenže neboli preukázané, ale neboli ani vynaložené,

čím došlo nielen k svojvoľnému konaniu okresného súdu v rozpore s Civilným sporovým

poriadkom, ako aj k zvýhodneniu postavenia žalovaného, a teda k porušeniu princípu

rovnosti strán a zbraní v súdnom konaní. Tento zásah je umocnený skutočnosťou,

že sťažovateľka sa proti tomuto zásahu nemôže nijako brániť.

9. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nepostupoval správne, keď zmenil

uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom a nahradil ho novým uznesením vydaným

sudcom v konaní podľa a nasl. . Súd prvej inštancie

mal v predmetnej veci postupovať v zmysle a

obsadený vyšším súdnym úradníkom vydať dopĺňacie uznesenie v konaní podľa § 225 a

nasl. . Postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti

sťažovateľky konať pred súdom a k porušeniu princípu dvojinštančnosti súdneho konania.

V prípade vydania dopĺňacieho uznesenia by bola proti nemu prípustná sťažnosť, avšak

proti napadnutému uzneseniu obsadeného sudcom odvolanie nie je prípustné. Týmto

postupom súdu došlo aj k zvýhodneniu postavenia žalovaného a k znevýhodneniu

postavenia sťažovateľky, a teda k porušeniu princípu rovnosti strán a zbraní v súdnom

konaní.

10. Sťažovateľka tiež namietala, že okresný súd jej napadnutým uznesením uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania aj za také úkony právnej pomoci,

ktoré neboli odôvodnené, ktoré neboli vynaložené účelne a ktoré nevznikli v súvislosti

s bránením práv žalovaného.

11. V sťažnosti, ktorú sťažovateľka podala proti uzneseniu z 28. februára 2019,

namietala, že toto uznesenie neobsahuje náležitosti podľa § 236 a § 251 Civilného

sporového poriadku, keď jeho odôvodnenie nie je dostatočné, pokiaľ ide o trovy konania,

ktorými sú iba preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú

v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Pokiaľ okresný súd uznesením

z 12. marca 2019 zmenil uznesenie z 28. februára 2019, sťažovateľka namieta, že ani toto

uznesenie nie je dostatočne odôvodnené a nemá náležitosti podľa § 236 a § 251 Civilného

sporového poriadku, pokiaľ ide o priznanú náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného

za úkony právnej pomoci v prvoinštančnom, odvolacom a dovolacom konaní, a preto

ho považuje aj za nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čím došlo k zásahu do základného

práva sťažovateľky na spravodlivý proces.

12. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Právoplatným Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa z 12.3.2019, sp. zn.

- 244 v spojení s Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa z 28.2.2019,

sp. zn. - 234, a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené

základné práva sťažovateľa:

- na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- na rovnaké postavenie v súdnom konaní a na rovnosť zbraní podľa čl. 47 ods. 3

a podľa Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa z 12.3.2019, sp. zn. - 244

v spojení s Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa z 28.2.2019, sp. zn.

234, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

13. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn.

ústavný súd zistil, že uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom z 28. februára 2019 bolo

právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 1. marca 2019 a sťažnosť sťažovateľky proti

nemu bola doručená okresnému súdu 15. marca 2019, teda v zákonom ustanovenej

pätnásťdňovej lehote. Okresný súd rozhodol o sťažnosti podanej žalovaným uznesením

z 12. marca 2019 a následne rozhodol aj o sťažnosti sťažovateľky uznesením zo 7. mája

2019 tak, že ju zamietol. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 12. marca

2019 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

.

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny, základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a podľa

listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

okresného súdu z 12. marca 2019 vydaným sudcom v spojení s uznesením z 28. februára

2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom a im predchádzajúcim postupom, ktorými bola

sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov konania. Najpodstatnejšia námietka sťažovateľky

vyplývajúca z ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení, že sudca okresného súdu zmenil

uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom na základe dôvodov uvedených v sťažnosti

podanej žalovaným bez toho, aby zohľadnil námietky sťažovateľky doručené po vydaní

napadnutého uznesenia, ale v zákonom ustanovenej lehote. Napadnuté uznesenie je podľa

sťažovateľky tiež neodôvodnené a arbitrárne.

20. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

21. Z pohľadu ústavného súdu je potrebné skonštatovať, že okresný súd napadnutým

uznesením skutočne nezohľadnil argumentáciu sťažovateľky uvedenú v sťažnosti doručenej

okresnému súdu 15. marca 2019, teda až po vydaní napadnutého uznesenia, keďže ju v čase

vydania tohto rozhodnutia objektívne nemal k dispozícii. Okresný súd tak rozhodol

o sťažnosti žalovaného proti uzneseniu o trovách konania vydanému vyšším súdnym

úradníkom procesne neštandardne, ešte pred uplynutím lehoty na podanie opravného

prostriedku sťažovateľke v procesnom postavení žalobcu. Ústavný súd v danej veci

považuje za rozhodujúce, že okresný súd následne svoj procesný postup konvalidoval,

keď o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom

rozhodol samostatným uznesením zo 7. mája 2019, ktorým jej sťažnosť zamietol. Ústavný

súd konštatuje, že okresný súd vo veci sťažovateľky nepostupoval arbitrárne (i keď

neefektívne), rešpektoval zmysel a účel ustanovení v takom

rozsahu, aby boli zachované označené práva sťažovateľky, najmä ňou akcentované základné

právo na rovnosť účastníkov konania a základné právo na súdnu ochranu.

22. Ústavný súd považoval v danej veci za relevantnú aj okolnosť, že jediným

predmetom napadnutého uznesenia bola výlučne otázka výšky trov konania – t. j. išlo

o otázku akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí všeobecných súdov

o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní

o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno

vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne

dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš

zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo

že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, , ,

, , , ). Pre intervenciu

ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita namietaného

porušenia označených práv.

23. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu

porušenie označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým

uznesením a namietaným porušením označených práv. Ústavný súd tak rozhodol najmä

s prihliadnutím na neskoršie uznesenie okresného súdu zo 7. mája 2019, ktorým bolo

rozhodnuté o námietkach sťažovateľky. Keďže predmetné rozhodnutie okresného súdu

nebolo sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti namietané, ústavný súd nemohol pristúpiť

k posúdeniu jeho ústavnej udržateľnosti.

24. Zo súdneho spisu tiež vyplynulo, že sťažovateľka podala proti napadnutému

uzneseniu odvolanie. Keďže proti uzneseniu súdu prvej inštancie o výške trov konania

nie je možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok v zmysle § 357 písm. m)

, čo vyplýva z

v spojení s , ústavný súd na podané odvolanie

neprihliadol napriek skutočnosti, že odvolací súd o odvolaní sťažovateľky dosiaľ

nerozhodol. Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon vylučuje možnosť napadnúť

rozhodnutie súdu prvej inštancie riadnym opravným prostriedkom a odvolací súd musí také

odvolanie odmietnuť podľa ako neprípustné.

25. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2019