Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a sudcov Ivana Fiačana

a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla

Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768, zastúpenej

spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Murgašova 3, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a 2 a a 2

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -254

z 25. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -254

z 25. januára 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2020

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka uzavrela s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), zastúpeným Výskumnou agentúrou

ako sprostredkovateľským orgánom pod riadiacim orgánom (ďalej len „agentúra“), zmluvu

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na účely realizácie projektu „Centrum

excelentnosti pre výskum aterosklerózy (CEVA)“. Zmluvu o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku sťažovateľka uzavrela na základe

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších

predpisov.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou podanou

proti ministerstvu a agentúre na krajskom súde domáhala preskúmania zákonnosti

správnych aktov ‒ „VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov projektu 26220120040 č. spisu , č. záznamu: A 7463/2016 zo dňa

01.07.2016, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500116/S01 zo dňa 01.07.2016 a Žiadosti

o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120040/Z03, zo dňa 01.07.2016“.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: «Krajský súd... žalobu v celom rozsahu

ako neprípustnú odmietol podľa Správny súdny

poriadok.... Odmietnutie žaloby krajský súd odôvodnil tým, že Správa o zistenej

nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov samé o sebe nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, keďže nie sú konečným

rozhodnutím správneho orgánu - individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach

sťažovateľa, ale iba opatrením predbežnej povahy. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd

k záveru, že tieto akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.»

4. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, o ktorej

najvyšší súd rozhodol uznesením tak, že ju zamietol. Najvyšší súd sa plne stotožnil

so závermi krajského súdu, poukázal na svoje skoršie rozhodnutia a ako uviedla

sťažovateľka, „dospel k záveru, že... správa o zistenej nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie

finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve,

pretože sami o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov

kontrolovaného subjektu. Podľa názoru Najvyššieho súdu ide len o výzvu na dobrovoľné

plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)

skutočností.“.

5. Podľa názoru sťažovateľky absenciou meritórneho prieskumu došlo zo strany

krajského súdu aj najvyššieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom,

procesným postupom oboch súdov došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a svoje

rozhodnutia súdy založili na nesprávnom právnom posúdení veci. Uznesenia krajského súdu

a najvyššieho súdu sú aj nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné.

6. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti navrhla odklad vykonateľnosti uznesení

najvyššieho súdu a krajského súdu a žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej

základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa

čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny..., právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru..., právo na ochranu vlastníctva zaručené ... a

Dodatkového protokolu...“ uznesením najvyššieho súdu a uznesením krajského súdu

porušené boli. Súčasne žiada, aby ústavný súd uznesenia najvyššieho súdu a krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

7. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh

práce ústavného súdu“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného

súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom

je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Strakovi, ktorý je v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce ústavného

súdu členom tretieho senátu, ktorý pracuje v zložení predseda senátu Martin Vernarský

a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

8. Predseda senátu Martin Vernarský oznámil predsedovi ústavného súdu dôvody

vylúčenia z konania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. . Uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 15. júla 2020 bol sudca Martin Vernarský

vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci tejto ústavnej sťažnosti. Podľa čl. III bodu 1

písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu vylúčeného predsedu tretieho senátu zastupuje

predseda druhého senátu Ľuboš Szigeti. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu

rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky v takom zložení, ako to je uvedené

v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa

a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa a obdobne podľa

čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak

zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

13. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa až g) .

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv (bod 1)

uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu (dôvody pozri bližšie v bodoch 3 až 5).

16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa

predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

(, a ) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie

podľa . Ústavný súd zistil, že v okolnostiach prípadu

existuje dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno

hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

19. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

20. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

21. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne

obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn.

z 30. januára 2018, sp. zn. z 5. februára 2019, sp. zn.

z 24. januára 2019, sp. zn. z 31. januára 2019, sp. zn.

zo 4. júna 2019 a inými uvedenými v ďalšej časti. Keďže sťažovateľke je judikatúra

ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí pri ústavnom prieskume napadnutých

rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval za potrebné túto judikatúru v danom

prípade opakovane citovať.

22. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru, že na preskúmanie uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého

právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa ,

a 2 a a 2 listiny a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

23. Zásadný právny problém nastolený v ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva

v nesúhlase so závermi prijatými v uzneseniach týkajúcimi sa toho, že správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov nie sú individuálne správne akty

ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu,

ale sú podkladovým materiálom, ktorý má predbežnú povahu a nemôže mať za následok

ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2020, ktoré podporuje jej

tvrdenie, že, naopak, ide o individuálne správne akty. V tejto súvislosti ústavný

súd odkazuje na odôvodnenie svojich uznesení v bodoch 24 a 25 v jej veciach (pozri

uznesenia sp. zn. z 20. augusta 2019, ako aj sp. zn.

zo 17. septembra 2019, ktoré sú sťažovateľke dobre známe, keďže jej boli doručené

3. septembra 2019, resp. 11. októbra 2019, pozn.).

24. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa na neho

opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,

o ktorých už viackrát rozhodol a formuloval k nim jednoznačné právne závery

(pozri m. m. , , , ,

, , , , ,

, a ).

25. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v ústavnej sťažnosti,

ktorá je predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci

najvyšším súdom, obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli

preskúmané a rozhodnuté.

26. Podľa ak ústavný súd návrh na začatie

konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ

podá ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný

s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie

o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd

iba poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.

27. S poukazom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania tejto ústavnej sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 30. augusta 2019, sp. zn. zo 4. júna 2019, sp. zn.

z 24. januára 2019, sp. zn. zo 6. decembra 2018, sp. zn.

z 30. januára 2018) týkajúcich sa takmer rovnakých ústavných sťažností sťažovateľky, ktoré

boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú

udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

28. Ústavný súd vzhľadom na už citované ústavné sťažnosti bez nevyhnutnosti

podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol prejednávanú ústavnú

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu