Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 304/2020
PDF · 425.48 KB
No categories available
III. ÚS 304/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a sudcov Ivana Fiačana
a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768, zastúpenej
spoločnosťou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Murgašova 3, Košice, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 184/2016-254
z 25. januára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžfk 2/2018 z 29. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 184/2016-254
z 25. januára 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžfk 2/2018 z 29. januára 2020
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka uzavrela s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), zastúpeným Výskumnou agentúrou
ako sprostredkovateľským orgánom pod riadiacim orgánom (ďalej len „agentúra“), zmluvu
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na účely realizácie projektu „Centrum
excelentnosti pre výskum aterosklerózy (CEVA)“. Zmluvu o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku sťažovateľka uzavrela na základe § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších
predpisov.
3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou podanou
proti ministerstvu a agentúre na krajskom súde domáhala preskúmania zákonnosti
správnych aktov ‒ „VEC: Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov projektu 26220120040 č. spisu P 973/2016, č. záznamu: A 7463/2016 zo dňa
01.07.2016, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21500116/S01 zo dňa 01.07.2016 a Žiadosti
o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120040/Z03, zo dňa 01.07.2016“.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: «Krajský súd... žalobu v celom rozsahu
ako neprípustnú odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok.... Odmietnutie žaloby krajský súd odôvodnil tým, že Správa o zistenej
nezrovnalosti ani Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov samé o sebe nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa, keďže nie sú konečným
rozhodnutím správneho orgánu - individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach
sťažovateľa, ale iba opatrením predbežnej povahy. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd
k záveru, že tieto akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.»
4. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, o ktorej
najvyšší súd rozhodol uznesením tak, že ju zamietol. Najvyšší súd sa plne stotožnil
so závermi krajského súdu, poukázal na svoje skoršie rozhodnutia a ako uviedla
sťažovateľka, „dospel k záveru, že... správa o zistenej nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve,
pretože sami o sebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov
kontrolovaného subjektu. Podľa názoru Najvyššieho súdu ide len o výzvu na dobrovoľné
plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených)
skutočností.“.
5. Podľa názoru sťažovateľky absenciou meritórneho prieskumu došlo zo strany
krajského súdu aj najvyššieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom,
procesným postupom oboch súdov došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a svoje
rozhodnutia súdy založili na nesprávnom právnom posúdení veci. Uznesenia krajského súdu
a najvyššieho súdu sú aj nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné.
6. Sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti navrhla odklad vykonateľnosti uznesení
najvyššieho súdu a krajského súdu a žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej
základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny..., právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru..., právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy... a čl. 1
Dodatkového protokolu...“ uznesením najvyššieho súdu a uznesením krajského súdu
porušené boli. Súčasne žiada, aby ústavný súd uznesenia najvyššieho súdu a krajského súdu
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
7. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh
práce ústavného súdu“) na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného
súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom
je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi
spravodajcovi Petrovi Strakovi, ktorý je v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce ústavného
súdu členom tretieho senátu, ktorý pracuje v zložení predseda senátu Martin Vernarský
a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.
8. Predseda senátu Martin Vernarský oznámil predsedovi ústavného súdu dôvody
vylúčenia z konania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 807/2020. Uznesením
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 344/2020 z 15. júla 2020 bol sudca Martin Vernarský
vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci tejto ústavnej sťažnosti. Podľa čl. III bodu 1
písm. a) rozvrhu práce ústavného súdu vylúčeného predsedu tretieho senátu zastupuje
predseda druhého senátu Ľuboš Szigeti. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu
rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľky v takom zložení, ako to je uvedené
v záhlaví tohto uznesenia.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a obdobne podľa
čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak
zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
13. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a) až g) zákona o ústavnom súde.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv (bod 1)
uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu (dôvody pozri bližšie v bodoch 3 až 5).
16. Ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 39, § 43 a § 123) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie
podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zistil, že v okolnostiach prípadu
existuje dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno
hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
19. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
20. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
21. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o skutkovo a právne
obdobných veciach sťažovateľky už rozhodol uzneseniami sp. zn. III. ÚS 33/2018
z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 46/2019 z 5. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 45/2019
z 24. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 52/2019 z 31. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 244/2019
zo 4. júna 2019 a inými uvedenými v ďalšej časti. Keďže sťažovateľke je judikatúra
ústavného súdu týkajúca sa jeho právomocí pri ústavnom prieskume napadnutých
rozhodnutí správnych súdov známa, nepovažoval za potrebné túto judikatúru v danom
prípade opakovane citovať.
22. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru, že na preskúmanie uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého
právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
23. Zásadný právny problém nastolený v ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva
v nesúhlase so závermi prijatými v uzneseniach týkajúcimi sa toho, že správy o zistenej
nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov nie sú individuálne správne akty
ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného výkonu,
ale sú podkladovým materiálom, ktorý má predbežnú povahu a nemôže mať za následok
ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžfk 2/2018 z 29. januára 2020, ktoré podporuje jej
tvrdenie, že, naopak, ide o individuálne správne akty. V tejto súvislosti ústavný
súd odkazuje na odôvodnenie svojich uznesení v bodoch 24 a 25 v jej veciach (pozri
uznesenia sp. zn. I. ÚS 326/2019 z 20. augusta 2019, ako aj sp. zn. I. ÚS 389/2019
zo 17. septembra 2019, ktoré sú sťažovateľke dobre známe, keďže jej boli doručené
3. septembra 2019, resp. 11. októbra 2019, pozn.).
24. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,
o ktorých už viackrát rozhodol a formuloval k nim jednoznačné právne závery
(pozri m. m. III. ÚS 33/2018, II. ÚS 395/2018, IV. ÚS 563/2018, II. ÚS 568/2018,
IV. ÚS 655/2018, IV. ÚS 45/2019, III. ÚS 46/2019, IV. ÚS 52/2019, I. ÚS 244/2019,
I. ÚS 272/2019, I. ÚS 326/2019 a I. ÚS 389/2019).
25. Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v ústavnej sťažnosti,
ktorá je predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci
najvyšším súdom, obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli
preskúmané a rozhodnuté.
26. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd návrh na začatie
konania podľa § 42 ods. 2 písm. f) odmietne podľa odseku 2 a ten istý navrhovateľ
podá ústavnému súdu ďalší návrh na začatie konania v inej veci v podstatnej časti zhodný
s predchádzajúcim návrhom, ktorý možno odmietnuť z rovnakého dôvodu, rozhodnutie
o jeho odmietnutí môže obsahovať zjednodušené odôvodnenie, v ktorom ústavný súd
iba poukáže na skoršie rozhodnutie o predchádzajúcom návrhu na začatie konania.
27. S poukazom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania tejto ústavnej sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 326/2019
z 30. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 244/2019 zo 4. júna 2019, sp. zn. IV. ÚS 45/2019
z 24. januára 2019, sp. zn. II. ÚS 568/2018 zo 6. decembra 2018, sp. zn. III. ÚS 33/2018
z 30. januára 2018) týkajúcich sa takmer rovnakých ústavných sťažností sťažovateľky, ktoré
boli ústavným súdom odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na ústavnú
udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
28. Ústavný súd vzhľadom na už citované ústavné sťažnosti bez nevyhnutnosti
podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol prejednávanú ústavnú
sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu