Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 385/2019
PDF · 348.42 KB
No categories available
I. ÚS 385/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
WM Consulting & Communication, s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO 34 127 798,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130,
Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 152/2019 a uznesením vydaným v tomto konaní 30. júla 2019, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základné právo
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 152/2019
a uznesením vydaným v tomto konaní 30. júla 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 152/2019
z 30. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej
spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., trovy konania v sume 415,51 €
(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne
advokátskej kancelárie Roman Kvasnica a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a postupu v napadnutom konaní a sťažnostná
argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting
& Communication, s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO 34 127 798 (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri s. r. o.,
Žilinská cesta 130, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 152/2019 (ďalej
len „napadnuté konanie“) a uznesením vydaným v tomto konaní 30. júla 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v konaní vedenom Okresným súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 3 C 108/2016 v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti žalovanej
domáhala zaplatenia sumy 5 098,75 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 3 C 108/2016 z 12. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok z 12. apríla 2018“) žalobe
sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke
požadovanú sumu. Na podklade odvolania bol rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2018
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 235/2018
z 20. marca 2019 (ďalej len „rozsudok z 20. marca 2019“) zmenený a žaloba sťažovateľky
bola zamietnutá.
3. Dovolanie podané sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu z 20. marca 2019
v súlade s § 421 ods. 1 písm. a) a b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) bolo
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietnuté v súlade s § 447 písm. c) CSP.
4. V napadnutom uznesení najvyšší súd zdôraznil, že meritórnemu dovolaciemu
prieskumu bránil § 422 ods. 1 písm. a) CSP, keďže výška peňažného plnenia (bez ohľadu
na príslušenstvo) uplatňovaná sťažovateľkou ako dodávateľkou zo spotrebiteľskej zmluvy
predstavovala sumu menšiu ako desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby
na súde prvej inštancie.
5. Na podklade uvedených zistení podľa názoru najvyššieho súdu výška predmetu
dovolacieho konania v prejednávanej veci neprevyšovala stanovenú hranicu majetkového
cenzu obmedzujúceho prípustnosť dovolania v súlade s § 421 ods. 1 CSP pri peňažnom
plnení (ratione valoris). Z uvedených dôvodov najvyšší súd v sťažovateľkinej veci
konštatoval vylúčenie prípustnosti dovolania v zmysle § 422 CSP a pre úplnosť s odkazom
na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných veciach zdôraznil, že znížený
majetkový cenzus v súlade s § 422 ods. 1 písm. b) CSP sa v spotrebiteľskom spore uplatní
len v prípade, že dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.
6. V súlade s § 422 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je
prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.
7. Sťažovateľka namieta argumentáciu najvyššieho súdu a tvrdí, že postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní jej bolo zabránené domáhať sa ochrany svojich práv
a súčasne došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu.
8. Gramatickým výkladom sporného § 422 ods. 1 písm. b) CSP o zníženom
majetkovom cenze sťažovateľka dospieva k záveru, že „zákon expressis verbis nezasahuje
zužujúcim spôsobom do možnosti podania dovolania silnejšou stranou. K tejto výkladovej
metóde je vhodné poukázať, že z uvedeného ustanovenia nevyplýva okruh subjektov
oprávnených využiť nižšiu hodnotu bagateľného cenzu pri podaní dovolania. V tomto
prípade implicitným kvantifikátorom rozsahu subjektov je samotná povaha sporu
s ochranou slabšej strany, v zmysle ktorej podať dovolanie môžu obe strany.“.
9. Na podklade systematického výkladu predmetného ustanovenia Civilného
sporového poriadku sťažovateľka konštatuje, že je v rozpore s právnou istotou postup
orgánu aplikácie práva, ktorý nad rámec zákona a bez širšieho odôvodnenia, prípadne
bez vykonania testu proporcionality reprobuje využitie opravného prostriedku pre jednu
zo strán sporu v rovnakom merite veci.
10. Uplatňujúc historický výklad, sťažovateľka argumentuje, že „pôvodným účelom
zákonodarcu bola v zmysle... výkladových zistení možnosť podania dovolaní pri nižších
hodnotách sporov, nie obmedzenie podania dovolaní jedným zo subjektov.“.
11. Vychádzajúc z premisy, podľa ktorej sa už citovaný účel predmetného
ustanovenia Civilného sporového poriadku nezmenil, sťažovateľka poukazuje na možné
aplikačné komplikácie pro futuro. V tomto kontexte argumentuje, že neustály nárast
minimálnej mzdy spôsobuje, že rozdiel medzi dvojnásobkom a desaťnásobkom minimálnej
mzdy bude markantnejší, čím by sa „de iure veľmi výrazne obmedzila možnosť podávania
dovolaní silnejšími stranami a malo by to za následok najmä“ odopretie práva na prístup
k súdu, nemožnosť zjednocovania súdnej praxe a deformáciu princípu rovnosti zbraní.
12. V závere sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu
v tzv. bagateľných veciach a zdôrazňuje, že v jej veci je daná právomoc ústavného súdu sa
meritórnou argumentáciou zaoberať, keďže podľa jej názoru „došlo k zásahom do ľudských
práv v mimoriadne závažnom rozsahu“, a to spôsobom odopretia prístupu k spravodlivosti,
resp. k súdu.
13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol tak, že vysloví porušenie
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní vydaným, napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu zruší a najvyššiemu súdu prikáže konať a o podanom dovolaní
rozhodnúť. Sťažovateľka si zároveň uplatňuje náhradu trov konania pred ústavným súdom
v sume 415,51 €.
14. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 385/2019-15 zo 17. septembra 2019 bola
ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku
a predsedu najvyššieho súdu v zastúpení podpredsedníčkou najvyššieho súdu (ďalej len
„podpredsedníčka najvyššieho súdu“), aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval,
aby sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti.
16. V prípise č. k. KP 3/2019-172 z 8. novembra 2019 podpredsedníčka najvyššieho
súdu predovšetkým zdôraznila, že najvyšší súd použitie majetkového cenzu vysvetlil
vo svojom rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) pod č. 29/2019 (ďalej len „R 29/2019“),
v ktorom sa uvádza, že znížený majetkový cenzus [§ 422 ods. 1 písm. b) CSP] sa
v spotrebiteľskom spore uplatní len v prípade, že dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.
Pokiaľ je dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí
majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Podpredsedníčka najvyššieho
súdu nepovažuje interpretáciu relevantného ustanovenia Civilného sporového poriadku
za odporujúcu princípu rovnosti zbraní, a to vzhľadom na skutočnosť, že rovnosť subjektov
je v určitých sporoch len fikciou, na ktorú zákonodarca v Civilnom sporovom poriadku
reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov s ochranou
slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory
a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom slabšou stranou v nich
je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej strany spočíva v tom,
že sa jej priznáva viac práv na účely docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu,
a teda aj na účely dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Podpredsedníčka
najvyššieho súdu poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajúce z rovnakej
argumentačnej bázy (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 191/2018,
sp. zn. 6 Cdo 42/2018, sp. zn. 4 Cdo 186/2018, sp. zn. 7 Cdo 216/2018, sp. zn.
1 Cdo 263/2018 a sp. zn. 5 Cdo 158/2018) a na zdôraznenie ich správnosti vyzdvihla
odôvodnenie obsiahnuté vo veci sp. zn. 7 Cdo 256/2018 a predovšetkým odkaz najvyššieho
súdu na ustanovenia čl. 3 CSP v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj na právnu úpravu
povinnosti platenia súdneho poplatku podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorá sa viaže na osobné
(spotrebiteľa), a nie vecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.
17. Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že vo veci
ústavnej sťažnosti súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
18. Ústavný súd vyzval prípisom z 8. októbra 2019 (ďalej len
„zúčastnená osoba“) ako stranu v napadnutom konaní vedenom najvyšším súdom, aby sa
v súlade s § 126 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadrila k ústavnej
sťažnosti.
19. Zúčastnená osoba sa v stanovenej lehote ani do dňa prijatia meritórneho
rozhodnutia ústavného súdu k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
20. Vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu bolo následne doručované
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľke. Sťažovateľka doručila ústavnému
súdu 12. decembra 2019 vyjadrenie, v ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania v jej veci. K vecnej argumentácii podpredsedníčky najvyššieho súdu
oznámila, že sa pridržiava v celom rozsahu podanej ústavnej sťažnosti, ako aj právnej
argumentácie v nej uvedenej.
21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel k názoru, že od prípadného
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Sťažovateľka predostiera ústavnému súdu námietky (obsiahnuté v bodoch 7 až 12
tohto nálezu), ktorými namieta neústavnosť postupu najvyššieho súdu v napadnutom
konaní, ako aj napadnutého uznesenia z dôvodu neudržateľnosti argumentácie v kontexte
uplatnenia rozdielnych podmienok v prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom
a dodávateľom ako stranami v spotrebiteľskom spore. Ústavnému súdu prezentuje niekoľko
výkladových metód predmetného § 422 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré podľa jej názoru
neumožňujú prijať záver, že znížený majetkový cenzus sa podľa predmetného ustanovenia
Civilného sporového poriadku neuplatní, ak dovolateľom je neúspešný dodávateľ.
24. V súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
26. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4
a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),
ktorá sa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány
aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy
jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné
domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“
(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, IV. ÚS 259/2011).
27. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti,
predmetom ktorej je namietané porušenie základných práv na súdnu ochranu a rovnosť
účastníkov v konaní prihliadol aj na právne východiská dané čl. 6 ods. 1 dohovoru
zakotvujúcim právo na spravodlivé súdne konanie a obsiahnuté v judikatúre ESĽP k tomuto
právu.
28. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4
ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy
majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom,
ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
29. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd,
vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú
judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom strán v spore
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
31. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný
a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž
v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa
k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie
správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia
ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade
systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy
(m. m. I. ÚS 351/2010).
32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
(m. m. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok (III. ÚS 875/2016 a rozsudok
ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70,
body 35 ‒36).
34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej
úvahy. Právo na prístup k súdu však nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej
miery, že to naruší samotnú podstatu daného práva. Okrem toho obmedzenie práva
na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru
(obdobne čl. 46 ods. 1 ústavy) ani v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade,
že medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah
proporcionality (Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť
č. 76943/11, rozsudok z 29. 11. 2016, § 89).
35. Európsky súd pre ľudské práva rovnako považuje obmedzenie v prístupe
k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce v zákonnom stanovení
hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu a odôvodnenú procesnú
požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán najvyššej súdnej moci riešiaci
(len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre proti Španielsku,
sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica proti Chorvátsku,
sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33).
36. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu
majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi
s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí je to predovšetkým predvídateľnosť
a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,
rozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,
rozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34).
37. Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe k súdu je splnená, ak je
vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe konzistentná (Levages
Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93, rozsudok z 23. 10. 1996, § 42).
38. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným
či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu a k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo
prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho
bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom
(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79
in fine).
39. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom
rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní
zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes
a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl
proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).
40. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní sa prostredníctvom ustanovenia
čl. 47 ods. 3 ústavy zaručuje ako osobitné základné právo priznávajúce ochranu nielen
v súdnom konaní, ale aj v konaní pred inými štátnymi orgánmi a orgánmi verejnej správy.
Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) však zároveň tvorí základný
definičný prvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť
každého právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1
41. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní (strán v spore) všeobecný súd zabezpečuje
vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.
Všetci účastníci konania, resp. strany v spore majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia
za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán (m. m. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, IV. ÚS 283/2011).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
42. Z hľadísk uvedených v časti III tohto nálezu ústavný súd následne pristúpil
k prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu.
43. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky (neúspešnej
dodávateľky) podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 421 ods. 1 písm. a)
a b) CSP] odmietol s odôvodnením, že prípustnosť dovolania bola v zmysle § 422 ods. 1
písm. a) CSP vylúčená, keďže dovolaním bol napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy.
44. Argumentácia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania napadnutým uznesením
je založená na premise, podľa ktorej aj keď išlo o tzv. spotrebiteľské spory (spory
s ochranou slabšej strany, v ktorých vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ), pre posúdenie
prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie nižšieho majetkového cenzu
podľa § 422 ods. 1 písm. b) CSP, keďže tento sa uplatní v spotrebiteľskom spore len vtedy,
ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.
45. Na podporu svojho záveru najvyšší súd poukázal na svoje ďalšie rozhodnutia,
ktoré prístup k dovolaniu v spotrebiteľskom spore riešili obdobne (rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 263/2018, 4 Cdo 186/2018, 5 Cdo 158/2018, 6 Cdo 42/2018,
7 Cdo 256/2018), a napokon zvýraznil aj odôvodnenie obsiahnuté v samotnom judikáte
R 29/2019.
46. Argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v už citovaných rozhodnutiach
vrátane samotného judikátu R 29/2019, s ktorou sa najvyšší súd v napadnutom uznesení
stotožnil, je zhodná s tou, ktorú vo svojom vyjadrení uviedla aj podpredsedníčka
najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ju ústavný súd na tomto mieste v konkrétnostiach
neopakuje, iba odkazuje na argumenty obsiahnuté v bode 16 tohto nálezu. Nad rámec
už uvedeného však ústavný súd zdôrazňuje, že základom najvyšším súdom prezentovanej
interpretácie § 422 ods. 1 písm. b) CSP, s ktorou sa najvyšší súd v napadnutom uznesení
stotožnil, je úmysel zákonodarcu obsiahnutý v dôvodovej správe k Civilnému sporovému
poriadku, ktorý najvyšší súd identifikuje vo zvýšenej procesnej ochrane slabšej strany –
spotrebiteľa spočívajúcej v sprístupnení dovolania aj pri nižšej sume peňažného plnenia.
47. Samotná skutočnosť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa pri posúdení
prípustnosti dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia pri aplikácii
a interpretácii relevantných ustanovení § 422 ods. 1 písm. a) a b) CSP stotožňuje s právnym
názorom vyjadreným v zbierke publikovanom judikáte (jeho právnou vetou), nemôže byť
sama osebe prekážkou uplatnenia právomoci ústavného súdu, ktorá mu vyplýva z čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd je preto v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený preskúmať,
či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu, aj keď
korešpondujúce názorom vyjadreným v rozhodnutí publikovanom v zbierke, sú v súlade
s požiadavkami kladenými na rozhodovanie súdu v kontexte obsahových súčastí základných
práv na súdnu ochranu a rovnosť účastníkov v konaní, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, a konkrétne, či argumentácia najvyššieho súdu k interpretácii a aplikácii § 422
ods. 1 CSP je ústavne udržateľná (bod 7 tohto nálezu).
48. V súlade s § 422 ods. 1 písm. a) a b) CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je
prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.
49. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
50. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania
procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.
V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia
slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne
a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEBČEK, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).
51. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel
je na účely zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej
diskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)
pri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany
pri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej
hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP sú vo svojej podstate
zahrnuté pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí
konania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,
dokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia
§ 301 až § 306 CSP pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet
špecificky legitimovaných subjektov (v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže proti
dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa
a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu).
52. V bode 16 tohto nálezu podpredsedníčka najvyššieho súdu na podporu ústavnej
udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje na právnu úpravu
povinnosti platenia súdneho poplatku podľa zákona o súdnych poplatkoch, ktorá sa viaže
na osobné (spotrebiteľa), a nie vecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.
53. Textácia relevantného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch [v súlade s § 4
ods. 2 písm. v) zákona o súdnych poplatkoch od platenia súdnych poplatkov je oslobodený
spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu] jasný
a nepochybný záver, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov právna úprava viaže
výslovne na osobu spotrebiteľa, ktorému týmto spôsobom priznáva v prístupe k súdu
bez toho, aby musel plniť poplatkovú povinnosť, viac práv oproti druhej strane v spore,
umožňuje. Naproti tomu relevantné ustanovenie § 422 ods. 1 písm. b) CSP nerieši
prípustnosť dovolania takou textáciou ustanovenia, ktorou by bolo možné dospieť rovnako
jasne a nepochybne k záveru, že znížený majetkový cenzus sa uplatní len v prípade,
že sa prístupu k dovolaniu domáha neúspešný spotrebiteľ (dovolanie podľa § 421 ods. 1
CSP nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch
s ochranou slabšej strany...). Aj preto je odkaz na príslušné ustanovenia zákona o súdnych
poplatkoch nenáležitý a v konečnom dôsledku aj protirečivý a v neprospech ústavnej
udržateľnosti napadnutého uznesenia, v ktorom sa najvyšší súd stotožnil s právnym
záverom, a tým aj výkladom podaným v rozhodnutí R 29/2019.
54. Aj keď v bode 31 tohto nálezu už bolo zdôraznené, že jazykový výklad
predstavuje len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je
interpretovaný právny predpis, nemožno ho aj s prihliadnutím na existujúcu rovnosť
jednotlivých metód výkladu v procese overenia správnosti či nesprávnosti výkladu
ignorovať. Jednotlivé uplatnené metódy či spôsoby výkladu by sa mali navzájom dopĺňať
a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Pri výklade, ktorý podáva najvyšší súd (aj keď nepriamo stotožnením sa s inými
rozhodnutiami najvyššieho súdu), však takéto prvotné priblíženie sa obsahu právnej normy
absentuje, čo spôsobuje v konečnom dôsledku nedostatočnosť pre overenie správnosti
či nesprávnosti podaného výkladu.
55. Účelom zákonného oslobodenia spotrebiteľa od platenia súdnych poplatkov je
ochrana slabšej strany pri prístupe k súdu, ktorá sa v konkrétnostiach pretavuje do možnosti
spotrebiteľa domôcť sa ochrany svojho práva bez toho, aby bol odrádzaný povinnosťou
platiť súdny poplatok. Keďže spotrebiteľ v porovnaní s dodávateľom vystupuje spravidla
v pozícii finančne slabšieho subjektu, týmto spôsobom sa jeho prístup k súdu v konkrétnej
individuálnej veci nestáva závislým od jeho finančných možností a nepredstavuje ani
zaťažujúce finančné bremeno. Keďže dodávateľ ako druhá strana sporu vystupuje v pozícii
finančne silnejšieho subjektu, čo zároveň naznačuje, že dodávateľ a spotrebiteľ sa
nachádzajú v nerovnom finančnom postavení, je takéto nerovnaké zaobchádzanie na účely
zaistenia rovnosti šancí k prístupu súdu (oslobodenie od platenia súdneho poplatku viazané
na osobu spotrebiteľa) už na prvý pohľad legitímne, a teda aj dôvodné. Osobný charakter
zvýšenej ochrany spotrebiteľa je tu preto daný.
56. Podmienky prístupu k dovolaniu, konkrétne podmienky prípustnosti dovolania
pre nesprávne právne posúdenie (ktorých sa relevantné ustanovenie Civilného sporového
poriadku dotýka), sú však v kontexte stanoveného majetkového cenzu naviazané na spor,
resp. jeho predmet (výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany), a nie na konkrétnu stranu v spore. Aj z uvedeného dôvodu preto
argumentácia o osobnom charaktere podobnom osobnému oslobodeniu od platenia súdnych
poplatkov pri výklade relevantného ustanovenia Civilného sporového poriadku a jeho
následnej aplikácii nemôže obstáť.
57. Navyše absencia bližšej konkretizácie nerovného procesného postavenia
spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte prístupu k dovolaciemu konaniu zo strany najvyššieho
súdu, ktorá je nevyhnutná pre legitímnosť prijatých pozitívnych opatrení vyrovnávajúcich
podmienky, za ktorých subjekty spotrebiteľského sporu prístup k dovolaniu realizujú,
a ktorá by odôvodňovala potrebu zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa (v podobe
zníženia majetkového cenzu na dvojnásobok sumy minimálnej mzdy oproti dodávateľovi,
u ktorého by sa aplikoval majetkový cenzus vo výške desaťnásobku sumy minimálnej
mzdy), spôsobuje, že preferovanie spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu má povahu
neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany.
Identifikácia nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom pri prístupe k dovolaniu je
esenciálnym a nevyhnutným predpokladom pre ústavnú udržateľnosť toho, aby sa následne
na účely dorovnania nerovného postavenia s druhou stranou (dodávateľom) a zaistenia
skutočnej rovnosti medzi subjektmi spotrebiteľského sporu poskytla spotrebiteľovi
pri prístupe k dovolaniu ochrana zvýšená (v podobe pozitívneho opatrenia).
58. Základ interpretácie § 422 ods. 1 písm. b) CSP, s ktorou sa najvyšší súd
v napadnutom uznesení stotožňuje, možno identifikovať vo zvýšenej procesnej ochrane
slabšej strany – spotrebiteľa spočívajúcej v sprístupnení dovolania aj pri nižšej sume
peňažného plnenia (k tomu pozri aj bod 46 tohto nálezu in fine). Takáto interpretácia však
okrem už uvedeného v dostatočnej miere nezohľadňuje ani charakter dovolacieho konania
a ani jeho účel a postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva.
59. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo
determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť
vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,
sp. zn. 3 Cdo 14/2017 a sp. zn. 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu
obmedzujúceho prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy,
ktorá má byť predmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené
aj s prihliadnutím na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje
postaveniu a úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní (k tomu pozri aj bod 35 tohto
nálezu).
60. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním
dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (tak, ako to je
aj v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok,
ktoré neboli vyriešené dovolacím súdom [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP], prípadne
zjednocovanie judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP]. Aj z týchto dôvodov preto
prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia
inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah na aplikačnú prax všeobecných
súdov a v konečnom dôsledku aj na správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu
ako takom. Interpretácia prezentovaná najvyšším súdom, ktorá v následnom procese
aplikácie práva v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok
v prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ani tieto skutočnosti
nezohľadňuje.
61. Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého
zohľadnenia jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter
dovolacieho konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného
postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú
procesnú ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy)
legitímne odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. b)
CSP, s ktorým sa najvyšší súd v napadnutom uznesení stotožnil, nie je ústavne konformný.
Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa pri prístupe
k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia
slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže
neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície
oproti druhej strane (I. ÚS 382/2019, I. ÚS 332/2019).
62. Argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v napadnutom uznesení, ktorou sa
tento stotožnil s ústavno-nekonformnou interpretáciou § 422 ods. 1 písm. b) CSP, je ústavne
neudržateľná, keďže ňou najvyšší súd znemožnil sťažovateľke ako dovolateľke prístup
k dovolaniu ako mimoriadnemu opravnému prostriedku spôsobom, ktorý porušuje základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné právo na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
V.
Závery ústavného súdu
V.1 K bodu 1 výrokovej časti nálezu
63. S prihliadnutím na dôvody uvedené v časti IV tohto nálezu ústavný súd
konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti
tohto nálezu.
V.2 K bodu 2 výrokovej časti nálezu
64. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
65. V súlade s § 133 ods. 2 prvou vetou zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší
rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.
66. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
67. Podľa § 134 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu
(odsek 1). Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah,
je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie
ústavného súdu je vykonateľné doručením (odsek 2).
68. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené
základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, rozhodol zároveň
aj o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
69. Najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi
ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v III. a IV. časti tohto nálezu. Jeho úlohou bude
predovšetkým pri preskúmavaní splnenia predpokladov prípustnosti dovolania podaného
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci interpretovať príslušné ustanovenia
Civilného sporového poriadku [predovšetkým § 422 ods. 1 písm. b) CSP] v súlade s ústavou
(a dohovorom) a až následne vo veci opätovne rozhodnúť.
V.3 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
70. Sťažovateľka požiadala o náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej
vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica
a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany.
71. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
72. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
73. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala o náhradu trov konania v celkovej
sume 415,51 €.
74. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového
základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov
(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd priznal náhradu trov
konania za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti).
Výsledná suma 346,26 € bola navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právna zástupkyňa
sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty. Celková suma náhrady trov konania tak
predstavuje sumu 415,51 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
75. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
VI.
76. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu