Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 385/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

WM Consulting & Communication, s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO 34 127 798,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130,

Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením vydaným v tomto konaní 30. júla 2019, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,

na súdnu ochranu podľa a jej základné právo

na rovnosť účastníkov v konaní podľa postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením vydaným v tomto konaní 30. júla 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej

spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., trovy konania v sume 415,51 €

(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne

advokátskej kancelárie Roman Kvasnica a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a postupu v napadnutom konaní a sťažnostná

argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting

& Communication, s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO 34 127 798 (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica a partneri s. r. o.,

Žilinská cesta 130, Piešťany, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kvasnica,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

len „napadnuté konanie“) a uznesením vydaným v tomto konaní 30. júla 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa proti žalovanej

domáhala zaplatenia sumy 5 098,75 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 12. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok z 12. apríla 2018“) žalobe

sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke

požadovanú sumu. Na podklade odvolania bol rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2018

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. marca 2019 (ďalej len „rozsudok z 20. marca 2019“) zmenený a žaloba sťažovateľky

bola zamietnutá.

3. Dovolanie podané sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu z 20. marca 2019

v súlade s a (ďalej aj „“) bolo

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietnuté v súlade s .

4. V napadnutom uznesení najvyšší súd zdôraznil, že meritórnemu dovolaciemu

prieskumu bránil , keďže výška peňažného plnenia (bez ohľadu

na príslušenstvo) uplatňovaná sťažovateľkou ako dodávateľkou zo spotrebiteľskej zmluvy

predstavovala sumu menšiu ako desaťnásobok minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby

na súde prvej inštancie.

5. Na podklade uvedených zistení podľa názoru najvyššieho súdu výška predmetu

dovolacieho konania v prejednávanej veci neprevyšovala stanovenú hranicu majetkového

cenzu obmedzujúceho prípustnosť dovolania v súlade s pri peňažnom

plnení (ratione valoris). Z uvedených dôvodov najvyšší súd v sťažovateľkinej veci

konštatoval vylúčenie prípustnosti dovolania v zmysle a pre úplnosť s odkazom

na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných veciach zdôraznil, že znížený

majetkový cenzus v súlade s sa v spotrebiteľskom spore uplatní

len v prípade, že dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.

6. V súlade s dovolanie podľa nie je

prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.

7. Sťažovateľka namieta argumentáciu najvyššieho súdu a tvrdí, že postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní jej bolo zabránené domáhať sa ochrany svojich práv

a súčasne došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu.

8. Gramatickým výkladom sporného o zníženom

majetkovom cenze sťažovateľka dospieva k záveru, že „zákon expressis verbis nezasahuje

zužujúcim spôsobom do možnosti podania dovolania silnejšou stranou. K tejto výkladovej

metóde je vhodné poukázať, že z uvedeného ustanovenia nevyplýva okruh subjektov

oprávnených využiť nižšiu hodnotu bagateľného cenzu pri podaní dovolania. V tomto

prípade implicitným kvantifikátorom rozsahu subjektov je samotná povaha sporu

s ochranou slabšej strany, v zmysle ktorej podať dovolanie môžu obe strany.“.

9. Na podklade systematického výkladu predmetného ustanovenia Civilného

sporového poriadku sťažovateľka konštatuje, že je v rozpore s právnou istotou postup

orgánu aplikácie práva, ktorý nad rámec zákona a bez širšieho odôvodnenia, prípadne

bez vykonania testu proporcionality reprobuje využitie opravného prostriedku pre jednu

zo strán sporu v rovnakom merite veci.

10. Uplatňujúc historický výklad, sťažovateľka argumentuje, že „pôvodným účelom

zákonodarcu bola v zmysle... výkladových zistení možnosť podania dovolaní pri nižších

hodnotách sporov, nie obmedzenie podania dovolaní jedným zo subjektov.“.

11. Vychádzajúc z premisy, podľa ktorej sa už citovaný účel predmetného

ustanovenia nezmenil, sťažovateľka poukazuje na možné

aplikačné komplikácie pro futuro. V tomto kontexte argumentuje, že neustály nárast

minimálnej mzdy spôsobuje, že rozdiel medzi dvojnásobkom a desaťnásobkom minimálnej

mzdy bude markantnejší, čím by sa „de iure veľmi výrazne obmedzila možnosť podávania

dovolaní silnejšími stranami a malo by to za následok najmä“ odopretie práva na prístup

k súdu, nemožnosť zjednocovania súdnej praxe a deformáciu princípu rovnosti zbraní.

12. V závere sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu

v tzv. bagateľných veciach a zdôrazňuje, že v jej veci je daná právomoc ústavného súdu sa

meritórnou argumentáciou zaoberať, keďže podľa jej názoru „došlo k zásahom do ľudských

práv v mimoriadne závažnom rozsahu“, a to spôsobom odopretia prístupu k spravodlivosti,

resp. k súdu.

13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol tak, že vysloví porušenie

základných práv zaručených a postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní vydaným, napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zruší a najvyššiemu súdu prikáže konať a o podanom dovolaní

rozhodnúť. Sťažovateľka si zároveň uplatňuje náhradu trov konania pred ústavným súdom

v sume 415,51 €.

14. Uznesením ústavného súdu č. k. -15 zo 17. septembra 2019 bola

ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie najvyššieho súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

15. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľku

a predsedu najvyššieho súdu v zastúpení podpredsedníčkou najvyššieho súdu (ďalej len

„podpredsedníčka najvyššieho súdu“), aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval,

aby sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti.

16. V prípise č. k. -172 z 8. novembra 2019 podpredsedníčka najvyššieho

súdu predovšetkým zdôraznila, že najvyšší súd použitie majetkového cenzu vysvetlil

vo svojom rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) pod č. 29/2019 (ďalej len „R 29/2019“),

v ktorom sa uvádza, že znížený majetkový cenzus [ ] sa

v spotrebiteľskom spore uplatní len v prípade, že dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.

Pokiaľ je dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí

majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Podpredsedníčka najvyššieho

súdu nepovažuje interpretáciu relevantného ustanovenia

za odporujúcu princípu rovnosti zbraní, a to vzhľadom na skutočnosť, že rovnosť subjektov

je v určitých sporoch len fikciou, na ktorú zákonodarca v

reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov s ochranou

slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory

a individuálne pracovné spory ( až ), pričom slabšou stranou v nich

je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej strany spočíva v tom,

že sa jej priznáva viac práv na účely docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu,

a teda aj na účely dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní. Podpredsedníčka

najvyššieho súdu poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajúce z rovnakej

argumentačnej bázy (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ) a na zdôraznenie ich správnosti vyzdvihla

odôvodnenie obsiahnuté vo veci sp. zn. a predovšetkým odkaz najvyššieho

súdu na ustanovenia v spojení s , ako aj na právnu úpravu

povinnosti platenia súdneho poplatku podľa

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorá sa viaže na osobné

(spotrebiteľa), a nie vecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.

17. Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že vo veci

ústavnej sťažnosti súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

18. Ústavný súd vyzval prípisom z 8. októbra 2019 (ďalej len

„zúčastnená osoba“) ako stranu v napadnutom konaní vedenom najvyšším súdom, aby sa

v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) vyjadrila k ústavnej

sťažnosti.

19. Zúčastnená osoba sa v stanovenej lehote ani do dňa prijatia meritórneho

rozhodnutia ústavného súdu k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

20. Vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu bolo následne doručované

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska sťažovateľke. Sťažovateľka doručila ústavnému

súdu 12. decembra 2019 vyjadrenie, v ktorom oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania v jej veci. K vecnej argumentácii podpredsedníčky najvyššieho súdu

oznámila, že sa pridržiava v celom rozsahu podanej ústavnej sťažnosti, ako aj právnej

argumentácie v nej uvedenej.

21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti dospel k názoru, že od prípadného

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Sťažovateľka predostiera ústavnému súdu námietky (obsiahnuté v bodoch 7 až 12

tohto nálezu), ktorými namieta neústavnosť postupu najvyššieho súdu v napadnutom

konaní, ako aj napadnutého uznesenia z dôvodu neudržateľnosti argumentácie v kontexte

uplatnenia rozdielnych podmienok v prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom

a dodávateľom ako stranami v spotrebiteľskom spore. Ústavnému súdu prezentuje niekoľko

výkladových metód predmetného , ktoré podľa jej názoru

neumožňujú prijať záver, že znížený majetkový cenzus sa podľa predmetného ustanovenia

neuplatní, ak dovolateľom je neúspešný dodávateľ.

24. V súlade s každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

26. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4

a c ods. 1 vyplýva, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

ktorá sa vzťahuje na jeho interpretáciu a aplikáciu, predstavujú pre vnútroštátne orgány

aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy

jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom

oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné

domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“

(napr. , , ).

27. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti,

predmetom ktorej je namietané porušenie základných práv na súdnu ochranu a rovnosť

účastníkov v konaní prihliadol aj na právne východiská dané čl. 6 ods. 1 dohovoru

zakotvujúcim právo na spravodlivé súdne konanie a obsiahnuté v judikatúre ESĽP k tomuto

právu.

28. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4

musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1

majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom,

ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

29. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd,

vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú

judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

30. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom strán v spore

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

31. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len

z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný

a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa

k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie

správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia

ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade

systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie

predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy

(m. m. ).

32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

(m. m. , ).

33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok ( a rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70,

body 35 ‒36).

34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej

úvahy. Právo na prístup k súdu však nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej

miery, že to naruší samotnú podstatu daného práva. Okrem toho obmedzenie práva

na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru

(obdobne ) ani v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade,

že medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah

proporcionality (Grécko-katolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť

č. 76943/11, rozsudok z 29. 11. 2016, § 89).

35. Európsky súd pre ľudské práva rovnako považuje obmedzenie v prístupe

k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce v zákonnom stanovení

hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu a odôvodnenú procesnú

požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán najvyššej súdnej moci riešiaci

(len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre proti Španielsku,

sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, § 36; Kozlica proti Chorvátsku,

sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, § 33).

36. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu

majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi

s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí je to predovšetkým predvídateľnosť

a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,

rozsudok z 21. 9. 2010, § 30 – § 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť č. 19074/05,

rozsudok z 31. 1. 2017, § 30 – § 34).

37. Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia v prístupe k súdu je splnená, ak je

vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe konzistentná (Levages

Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93, rozsudok z 23. 10. 1996, § 42).

38. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným

či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu a k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo

prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho

bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným súdom

(Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009, § 79

in fine).

39. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom

rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní

zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes

a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl

proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).

40. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní sa prostredníctvom ustanovenia

zaručuje ako osobitné základné právo priznávajúce ochranu nielen

v súdnom konaní, ale aj v konaní pred inými štátnymi orgánmi a orgánmi verejnej správy.

Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) však zároveň tvorí základný

definičný prvok práva na súdnu ochranu podľa a aj nevyhnutnú súčasť

každého právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1

.

41. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní (strán v spore) všeobecný súd zabezpečuje

vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania, resp. strany v spore majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia

za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej

z procesných strán (m. m. , , , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

42. Z hľadísk uvedených v časti III tohto nálezu ústavný súd následne pristúpil

k prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

43. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky (neúspešnej

dodávateľky) podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 421 ods. 1 písm. a)

a b) ] odmietol s odôvodnením, že prípustnosť dovolania bola v zmysle

písm. a) vylúčená, keďže dovolaním bol napadnutý výrok odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy.

44. Argumentácia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania napadnutým uznesením

je založená na premise, podľa ktorej aj keď išlo o tzv. spotrebiteľské spory (spory

s ochranou slabšej strany, v ktorých vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ), pre posúdenie

prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy uplatnenie nižšieho majetkového cenzu

podľa , keďže tento sa uplatní v spotrebiteľskom spore len vtedy,

ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ.

45. Na podporu svojho záveru najvyšší súd poukázal na svoje ďalšie rozhodnutia,

ktoré prístup k dovolaniu v spotrebiteľskom spore riešili obdobne (rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. , , , ,

), a napokon zvýraznil aj odôvodnenie obsiahnuté v samotnom judikáte

R 29/2019.

46. Argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v už citovaných rozhodnutiach

vrátane samotného judikátu R 29/2019, s ktorou sa najvyšší súd v napadnutom uznesení

stotožnil, je zhodná s tou, ktorú vo svojom vyjadrení uviedla aj podpredsedníčka

najvyššieho súdu. Z uvedeného dôvodu ju ústavný súd na tomto mieste v konkrétnostiach

neopakuje, iba odkazuje na argumenty obsiahnuté v bode 16 tohto nálezu. Nad rámec

už uvedeného však ústavný súd zdôrazňuje, že základom najvyšším súdom prezentovanej

interpretácie , s ktorou sa najvyšší súd v napadnutom uznesení

stotožnil, je úmysel zákonodarcu obsiahnutý v dôvodovej správe k Civilnému sporovému

poriadku, ktorý najvyšší súd identifikuje vo zvýšenej procesnej ochrane slabšej strany –

spotrebiteľa spočívajúcej v sprístupnení dovolania aj pri nižšej sume peňažného plnenia.

47. Samotná skutočnosť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa pri posúdení

prípustnosti dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia pri aplikácii

a interpretácii relevantných ustanovení a stotožňuje s právnym

názorom vyjadreným v zbierke publikovanom judikáte (jeho právnou vetou), nemôže byť

sama osebe prekážkou uplatnenia právomoci ústavného súdu, ktorá mu vyplýva z čl. 127

ods. 1 . Ústavný súd je preto v súlade s oprávnený preskúmať,

či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a postup predchádzajúci jeho vydaniu, aj keď

korešpondujúce názorom vyjadreným v rozhodnutí publikovanom v zbierke, sú v súlade

s požiadavkami kladenými na rozhodovanie súdu v kontexte obsahových súčastí základných

práv na súdnu ochranu a rovnosť účastníkov v konaní, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, a konkrétne, či argumentácia najvyššieho súdu k interpretácii a aplikácii § 422

ods. 1 je ústavne udržateľná (bod 7 tohto nálezu).

48. V súlade s a dovolanie podľa nie je

prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.

49. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

50. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania

procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.

V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia

slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne

a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEBČEK, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).

51. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel

je na účely zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej

diskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)

pri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany

pri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej

hlavy tretej časti . V až sú vo svojej podstate

zahrnuté pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí

konania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,

dokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia

až pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole

v spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s možno začať len na podnet

špecificky legitimovaných subjektov (v súlade s žalobu podľa môže proti

dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa

a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu).

52. V bode 16 tohto nálezu podpredsedníčka najvyššieho súdu na podporu ústavnej

udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje na právnu úpravu

povinnosti platenia súdneho poplatku podľa , ktorá sa viaže

na osobné (spotrebiteľa), a nie vecné (konanie so spotrebiteľom) oslobodenie.

53. Textácia relevantného ustanovenia [v súlade s

ods. 2 písm. v) od platenia súdnych poplatkov je oslobodený

spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu] jasný

a nepochybný záver, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov právna úprava viaže

výslovne na osobu spotrebiteľa, ktorému týmto spôsobom priznáva v prístupe k súdu

bez toho, aby musel plniť poplatkovú povinnosť, viac práv oproti druhej strane v spore,

umožňuje. Naproti tomu relevantné ustanovenie nerieši

prípustnosť dovolania takou textáciou ustanovenia, ktorou by bolo možné dospieť rovnako

jasne a nepochybne k záveru, že znížený majetkový cenzus sa uplatní len v prípade,

že sa prístupu k dovolaniu domáha neúspešný spotrebiteľ (dovolanie podľa § 421 ods. 1

nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch

s ochranou slabšej strany...). Aj preto je odkaz na príslušné ustanovenia zákona o súdnych

poplatkoch nenáležitý a v konečnom dôsledku aj protirečivý a v neprospech ústavnej

udržateľnosti napadnutého uznesenia, v ktorom sa najvyšší súd stotožnil s právnym

záverom, a tým aj výkladom podaným v rozhodnutí R 29/2019.

54. Aj keď v bode 31 tohto nálezu už bolo zdôraznené, že jazykový výklad

predstavuje len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je

interpretovaný právny predpis, nemožno ho aj s prihliadnutím na existujúcu rovnosť

jednotlivých metód výkladu v procese overenia správnosti či nesprávnosti výkladu

ignorovať. Jednotlivé uplatnené metódy či spôsoby výkladu by sa mali navzájom dopĺňať

a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade, ktorý podáva najvyšší súd (aj keď nepriamo stotožnením sa s inými

rozhodnutiami najvyššieho súdu), však takéto prvotné priblíženie sa obsahu právnej normy

absentuje, čo spôsobuje v konečnom dôsledku nedostatočnosť pre overenie správnosti

či nesprávnosti podaného výkladu.

55. Účelom zákonného oslobodenia spotrebiteľa od platenia súdnych poplatkov je

ochrana slabšej strany pri prístupe k súdu, ktorá sa v konkrétnostiach pretavuje do možnosti

spotrebiteľa domôcť sa ochrany svojho práva bez toho, aby bol odrádzaný povinnosťou

platiť súdny poplatok. Keďže spotrebiteľ v porovnaní s dodávateľom vystupuje spravidla

v pozícii finančne slabšieho subjektu, týmto spôsobom sa jeho prístup k súdu v konkrétnej

individuálnej veci nestáva závislým od jeho finančných možností a nepredstavuje ani

zaťažujúce finančné bremeno. Keďže dodávateľ ako druhá strana sporu vystupuje v pozícii

finančne silnejšieho subjektu, čo zároveň naznačuje, že dodávateľ a spotrebiteľ sa

nachádzajú v nerovnom finančnom postavení, je takéto nerovnaké zaobchádzanie na účely

zaistenia rovnosti šancí k prístupu súdu (oslobodenie od platenia súdneho poplatku viazané

na osobu spotrebiteľa) už na prvý pohľad legitímne, a teda aj dôvodné. Osobný charakter

zvýšenej ochrany spotrebiteľa je tu preto daný.

56. Podmienky prístupu k dovolaniu, konkrétne podmienky prípustnosti dovolania

pre nesprávne právne posúdenie (ktorých sa relevantné ustanovenie Civilného sporového

poriadku dotýka), sú však v kontexte stanoveného majetkového cenzu naviazané na spor,

resp. jeho predmet (výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany), a nie na konkrétnu stranu v spore. Aj z uvedeného dôvodu preto

argumentácia o osobnom charaktere podobnom osobnému oslobodeniu od platenia súdnych

poplatkov pri výklade relevantného ustanovenia a jeho

následnej aplikácii nemôže obstáť.

57. Navyše absencia bližšej konkretizácie nerovného procesného postavenia

spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte prístupu k dovolaciemu konaniu zo strany najvyššieho

súdu, ktorá je nevyhnutná pre legitímnosť prijatých pozitívnych opatrení vyrovnávajúcich

podmienky, za ktorých subjekty spotrebiteľského sporu prístup k dovolaniu realizujú,

a ktorá by odôvodňovala potrebu zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa (v podobe

zníženia majetkového cenzu na dvojnásobok sumy minimálnej mzdy oproti dodávateľovi,

u ktorého by sa aplikoval majetkový cenzus vo výške desaťnásobku sumy minimálnej

mzdy), spôsobuje, že preferovanie spotrebiteľa pri prístupe k dovolaniu má povahu

neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia slabšej strany.

Identifikácia nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom pri prístupe k dovolaniu je

esenciálnym a nevyhnutným predpokladom pre ústavnú udržateľnosť toho, aby sa následne

na účely dorovnania nerovného postavenia s druhou stranou (dodávateľom) a zaistenia

skutočnej rovnosti medzi subjektmi spotrebiteľského sporu poskytla spotrebiteľovi

pri prístupe k dovolaniu ochrana zvýšená (v podobe pozitívneho opatrenia).

58. Základ interpretácie , s ktorou sa najvyšší súd

v napadnutom uznesení stotožňuje, možno identifikovať vo zvýšenej procesnej ochrane

slabšej strany – spotrebiteľa spočívajúcej v sprístupnení dovolania aj pri nižšej sume

peňažného plnenia (k tomu pozri aj bod 46 tohto nálezu in fine). Takáto interpretácia však

okrem už uvedeného v dostatočnej miere nezohľadňuje ani charakter dovolacieho konania

a ani jeho účel a postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva.

59. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo

determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť

vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie

odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Stanovenie majetkového cenzu

obmedzujúceho prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy,

ktorá má byť predmetom dovolacieho konania, je pritom tak, ako to už bolo zdôraznené

aj s prihliadnutím na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje

postaveniu a úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní (k tomu pozri aj bod 35 tohto

nálezu).

60. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním

dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (tak, ako to je

aj v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky), riešenie zásadných právnych otázok,

ktoré neboli vyriešené dovolacím súdom [ ], prípadne

zjednocovanie judikatúry [ a ]. Aj z týchto dôvodov preto

prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje hranice rozhodnutia

inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah na aplikačnú prax všeobecných

súdov a v konečnom dôsledku aj na správanie oboch strán v spotrebiteľskom vzťahu

ako takom. Interpretácia prezentovaná najvyšším súdom, ktorá v následnom procese

aplikácie práva v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok

v prístupe k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ani tieto skutočnosti

nezohľadňuje.

61. Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého

zohľadnenia jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter

dovolacieho konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného

postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú

procesnú ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy)

legitímne odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. b)

, s ktorým sa najvyšší súd v napadnutom uznesení stotožnil, nie je ústavne konformný.

Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa pri prístupe

k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia

slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore, keďže

neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej pozície

oproti druhej strane (, ).

62. Argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v napadnutom uznesení, ktorou sa

tento stotožnil s ústavno-nekonformnou interpretáciou , je ústavne

neudržateľná, keďže ňou najvyšší súd znemožnil sťažovateľke ako dovolateľke prístup

k dovolaniu ako mimoriadnemu opravnému prostriedku spôsobom, ktorý porušuje základné

právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jej základné právo na rovnosť

účastníkov v konaní podľa .

V.

Závery ústavného súdu

V.1 K bodu 1 výrokovej časti nálezu

63. S prihliadnutím na dôvody uvedené v časti IV tohto nálezu ústavný súd

konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a jej

základného práva podľa tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti

tohto nálezu.

V.2 K bodu 2 výrokovej časti nálezu

64. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

65. V súlade s prvou vetou ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

66. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

67. Podľa a ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu

(odsek 1). Ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah,

je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie

ústavného súdu je vykonateľné doručením (odsek 2).

68. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené

základné práva sťažovateľky podľa a , rozhodol zároveň

aj o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).

69. Najvyšší súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi

ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v III. a IV. časti tohto nálezu. Jeho úlohou bude

predovšetkým pri preskúmavaní splnenia predpokladov prípustnosti dovolania podaného

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci interpretovať príslušné ustanovenia

[predovšetkým ] v súlade s

(a dohovorom) a až následne vo veci opätovne rozhodnúť.

V.3 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

70. Sťažovateľka požiadala o náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátskou kanceláriou Roman Kvasnica

a partneri s. r. o., Žilinská cesta 130, Piešťany.

71. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

72. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

73. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala o náhradu trov konania v celkovej

sume 415,51 €.

74. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového

základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov

(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd priznal náhradu trov

konania za dva úkony právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti).

Výsledná suma 346,26 € bola navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právna zástupkyňa

sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty. Celková suma náhrady trov konania tak

predstavuje sumu 415,51 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

75. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

VI.

76. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu