Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 86/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátom , vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Levice č. k. -361 zo 14. novembra 2016, rozsudkom

Krajského súdu v Nitre č. k. -467 z 28. februára 2018 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. -361 zo 14. novembra 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -467 z 28. februára 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ ústavnú sťažnosť doplnil dvoma podaniami zo 16. januára 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že Okresné stavebné bytové družstvo (ďalej

len „žalobca“) sa na okresnom súde proti sťažovateľovi ako žalovanému domáhalo

zaplatenia sumy 134,77 € s príslušenstvom. Uvedená pohľadávka mala podľa žaloby

vzniknúť ako nedoplatok za preddavky na náklady za poskytované plnenia spojené

s užívaním bytu a do fondu prevádzky, údržby a opráv a za realizovaný výkon správy.

Podkladom pre určenie sumy nedoplatku bolo rozúčtovanie nákladov za plnenia

poskytované s užívaním bytu za rok 2010 z 19. mája 2011 (ďalej len „rozúčtovanie“).

Okresný súd rozsudkom zaviazal sťažovateľa zaplatiť sumu 128,25 € spolu s úrokom

z omeškania v sume 9,25 % ročne od 19. júna 2011 do zaplatenia a súčasne priznal

žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 90,32 %.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že už v konaní na súde prvej inštancie

namietal rozpor podkladov so žalovanou sumou a tento rozpor nebol počas celého konania

žiadnym spôsobom odôvodnený ani odstránený. Sťažovateľ uviedol, že „... uvedený rozdiel

v sume 307,61,- Eur, dňa 28.02.2010 žalobca ponechal na úhradu sťažovateľa v roku 2010.

Keďže žalobca sumu 307,61,- Eur ponechal na úhrady v roku 2010, znamená, že sťažovateľ

túto sumu zaplatil z jednorazového účelového príspevku, čo je aj v súlade so Zmluvou

o výkone správy.“.

Sťažovateľ považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu

za zmätočné, vnútorne rozporné a v rozpore s listinnými dôkazmi.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu argumentoval neplatnosťou

uznesenia zo schôdze vlastníkov bytov z 12. apríla 2010 (ktorým malo dôjsť k schváleniu

rozpočítania nákladov na kúrenie v pomere 30 % – základná zložka a 70 % – variabilná

zložka), namietal spôsob, akým sa okresný súd vysporiadal s úhradou sumy 306,02 € a jej

preúčtovaním, a tiež to, že sa vôbec nevysporiadal s dôkazom – osobný účet. Sťažovateľ

tiež nesúhlasil s právnym posúdením námietok týkajúcich sa platnosti uznesení

či hlasovania zo schôdzí vlastníkov bytov. V závere odvolania sťažovateľ namietal aj

plnomocenstvo právneho zástupcu žalobcu, ktoré považoval za neplatné.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľ uviedol: „Odvolací súd

v odôvodnení napádaného rozhodnutia uvádza, že sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie

a odôvodnením stotožňuje ako aj uvádza, že sa súd vyčerpávajúcim spôsobom s námietkami

vysporiadal.

Tieto vetné spojenia odvolacieho súdu sú podľa sťažovateľa len všeobecné frázy,

pretože odvolací súd ani len jediným slovom neuviedol svoj postoj k II. odvolaciemu dôvodu

(rozúčtovanie jednotlivých položiek, resp. preúčtovanie sumy 306,02 €, pozn.), ktorý

predstavuje podstatnú procesnú obranu sťažovateľa...“

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho odmietol. Aj vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu sťažovateľ namieta nedostatočné, resp. podľa názoru sťažovateľa absentujúce

odôvodnenie na vec sa vzťahujúcich podstatných argumentov.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 14.11.2016,

č. k. -361, rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 28.02.2018,

č. k. -467 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30.10.2019, sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

30.10.2019, sp. zn. .

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 28.02.2018,

č. k. -467.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 14.11.2016,

č. k. -361 a vec vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.

1. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý proces (

dohovoru) tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali s argumentáciou

sťažovateľa, resp. vôbec nereagovali na niektoré prednesené argumenty.

III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu

14. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu podľa .

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

15. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom

rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu

16. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd

so zreteľom na sťažovateľom uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavná sťažnosť je

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

.)

17. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorý krajský súd potvrdil a v plnej miere sa s ním

stotožnil.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ), pretože

prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. , ).

18. Sťažovateľ namietal vo vzťahu k rozsudku krajského súdu najmä to, že krajský

súd sa nezaoberal jeho nosným odvolacím dôvodom, konkrétne rozúčtovaním jednotlivých

položiek, najmä v spôsobe preúčtovania sumy 306,02 €. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok

krajského súdu iba odkázal na závery okresného súdu bez toho, aby rozhodnutie krajského

súdu dalo odpovede na relevantné otázky.

Ústavný súd na úvod konštatuje, že už okresný súd sa podrobne zaoberal rozpisom

jednotlivých položiek rozúčtovania, ako aj spôsobom ich výpočtu. Okresný súd

v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Z vykonaného

dokazovania má súd preukázané, že skutočné náklady na byt žalovaného za rok 2010

v celkovej výške 664,17 € sú vyúčtované správne, taktiež je preukázané, že žalovaný uhradil

v roku 2010 len sumu 529,40 € a teda rozdiel predstavuje žalovanú sumu 134,77 €. Z tejto

sumy súd žalovanému priznal čiastku 128,25 € a nepriznal 6,52 € z titulu nepreukázania

nároku na túto sumu (ide o rozdiel medzi nákladmi spojenými s vyúčtovaním vo výške 9,52

€ a sumou 3 €, na ktorú bol nárok zo strany žalovaného uznaný). Tvrdenie žalovaného, že

v roku 2010 uhradil aj sumu 307,61 €, ktorá je uvedená v jeho osobnom účte a ktorú si mal

žalobca ponechať, nebolo preukázané. Žalovaný okrem výpisu z účtu, ktorý potvrdzuje

zaplatenie čiastky 200 € a čiastky 529,40 € dňa 8.1.2010, nepredložil žiadny iný, ktorý by

preukazoval aj zaplatenie sumy 307,61 €. Skutočnosť, že si žalobca preúčtoval túto sumu

z roku 2008 ešte neznamená, že žalovaný nie je povinný uhradiť nedoplatok, ktorý mu

vznikol v roku 2010.“

Krajský súd v súvislosti s uvedeným odvolacím dôvodom v napadnutom rozsudku

uviedol: „Žalovaný v priebehu konania namietal zaplatiť náklady na činnosť zástupcu

vlastníkov; náklady na správu, náklady spojené s vyúčtovaním (vo výške 3 eur ich uznal),

ústredné kúrenie a mimoriadnu tvorbu fondu opráv. Súd prvej inštancie sa správne

s jednotlivými položkami vysporiadal a odvolací súd v tejto súvislosti si plne osvojil právny

záver súdu prvej inštancie bez toho, aby potreboval opakovať výsledky vykonaného

dokazovania. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že skutočné náklady na byt

žalovaného na rok 2010 predstavovali 664,17 eura, ktoré boli vyúčtované správne,

žalovaný uhradil sumu 529,40 eura a teda v rozdiele tejto sumy ho súd prvej inštancie

zaviazal žalobcovi zaplatiť.“

19. Ústavný súd v súvislosti s vysporiadaním sa okresného súdu so spôsobom

rozúčtovania a preúčtovania jednotlivých položiek nepovažuje za potrebné citovať

z rozhodnutia okresného súdu, ale po preskúmaní rozsudkov súdov oboch inštancií

konštatuje, že okresný súd, ako aj krajský súd sa riadne zaoberali otázkou jednotlivých

položiek rozúčtovania a na nich nadväzujúcich platieb, ktoré pozostávali z platieb

účtovaných do „sekcie“ poskytovaných plnení (vodné, stočné, kúrenie a pod.) a „sekcie“

tvorby a účtovania fondu prevádzky, údržby a opráv. Krajský súd sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku riadne vysporiadal aj s namietanou legitimáciou žalobcu

(body 11 a 12) a otázkami súvisiacimi s posúdením platnosti zmluvy o výkone správy

(bod 14).

20. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd

odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany.

21. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Inými slovami, z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať

za rozporné s , ako aj s dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd

rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov,

resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného všeobecným súdom

().

22. Všeobecný súd by teda nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty

musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na svoju celkovú presvedčivosť,

teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,

treba také rozhodnutie považovať za rozporné s , ako aj s

dohovoru. „Je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné

a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď

na riešenie konkrétneho právneho problému (, , ).“

(DRGONEC, J. . Teória a prax. C. H. BECK, 2015, s. 865.).

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí okresného

súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah konštatuje,

že krajský súd ako súd odvolací, ako aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich

úvahy a z nich vyvodené závery vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

24. Inými slovami, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo na súdnu ochranu (, ). Z judikatúry

ústavného súdu teda vyplýva, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ), k čomu však v prípade sťažovateľa nedošlo.

Naviac, ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody

uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,

č. 229, bod 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,

recueil I/1996, s. 29), pretože je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných

súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený

a nie je arbitrárny. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu

zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle

a (, ).

25. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

opakovane vznáša rovnaké námietky smerujúce vo svojej podstate k nesúhlasu s činnosťou

žalobcu ako správcu.

26. Ústavný súd pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom

súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu

ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu

v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia

fyzických osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké

dokazovanie, predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie

všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom

rozpore s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti

a bezprostrednosti súdneho konania (, ). Pokiaľ všeobecné

súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z až rešpektujú, ústavný súd

nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca

ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (, ).

III.3 K namietanému porušeniu práv napadnutého uznesením najvyššieho súdu

27. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle

ktorého posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci

dovolacieho súdu (m. m. , ). Ústavný súd rešpektuje záver

najvyššieho súdu o tom, že nedostatky v hodnotení dôkazov alebo nedostatok jeho

odôvodnenia nespôsobujú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku, takže nezakladajú automaticky prípustnosť dovolania (bod 12 napadnutého

uznesenia).

28. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení

jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa

odmietol. Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal rozsudky

okresného súdu a krajského súdu a ich odôvodnenia v nadväznosti na sťažovateľom

uplatnené dovolacie dôvody riadne vyhodnotil.

Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu

v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti

či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , ).

29. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor

svojím vlastným. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(m. m. ).

30. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať odmietnutie dovolania sťažovateľa

za zjavne arbitrárne alebo ústavne neudržateľné, a preto ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť aj v časti, v ktorej smeruje proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

31. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné z dôvodov

podľa a odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu