Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 83/2020
PDF · 295.26 KB
No categories available
IV. ÚS 83/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 55/2017 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Spr 207/2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 55/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 1 Spr 207/2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde
žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa proti Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej
a justičnej stráže, Šagátova 1, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), domáha ospravedlnenia
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 120 000 €. V žalobe sťažovateľ poukázal na úspešné
spory podobného charakteru týkajúce sa porušenia čl. 3 dohovoru. Dňa 7. augusta 2019
podal sťažovateľ proti okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 55/2017, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
žiadal finančné odškodnenie spolu v sume 3 500 €, ktorého cieľom je dovŕšenie ochrany
porušeného ľudského práva a odčinenie tým spôsobenej psychickej ujmy, a ukončenie
dlhodobého ponižovania, mučenia, týrania v ústave na výkon trestu, ktoré kontroluje a riadi
žalovaný.
3. Dňa 17. septembra 2019 bolo sťažovateľovi zaslané upovedomenie o spôsobe
vybavenia sťažnosti pod sp. zn. 1 SprV 388/2019, v ktorom predseda okresného súdu
konštatoval, že nezistil prieťahy zo strany okresného súdu v predmetnom konaní, pretože
tento priebežne koná. Podľa ustálenej praxe sa za prieťahy považuje nečinnosť súdu dlhšia
ako 6 mesiacov. Vyjadrenie sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 21. februára 2019,
no súd ho žalovanému zaslal na vedomie až 3. júna 2019. Podľa vyjadrenia zákonnej
sudkyne z 11. septembra 2019 táto viacnásobne predsedu okresného súdu upozorňovala
na neprimerané zaťaženie sudcu a predpokladala nariadenie termínu pojednávania v prvom
štvrťroku 2020. Podľa názoru sťažovateľa od jeho posledného doručenia okresnému súdu
do predpokladaného pojednávania je viac ako 6 mesiacov.
4. Podľa sťažovateľa nebola jeho sťažnosť riadne vybavená, a preto požiadal
predsedu krajského súdu o prešetrenie jej vybavenia. Tu od neho žiadali zaplatiť poplatok
za úkon štátnej správy, ktorý sťažovateľ nemal v stanovenej lehote z čoho zaplatiť,
a uznesením č. k. 10 C 55/2017-35 bol oslobodený okresným súdom aj od súdnych
poplatkov týkajúcich sa žaloby. Na tieto obštrukcie zo strany krajského súdu podal
sťažnosť. Odpoveďou predsedu krajského súdu sp. zn. 1 Spr 207/2019 z 11. novembra 2019
mu bolo oznámené, že prešetrenie vybavenia sťažnosti sa spoplatňuje podľa zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov a vzhľadom na to, že nie je oslobodený od
súdnych poplatkov zo zákona, ale na základe rozhodnutia súdu, jeho podanie
z 25. októbra 2019 odložil. Zo strany okresného súdu a krajského súdu preto evidentne ide
o „odďaľovanie“ pojednávania, aby sa sťažovateľ nemohol dovolať spravodlivosti.
5. Sťažovateľ si uplatnil primerané zadosťučinenie vo výške 2 500 € od okresného
súdu a vo výške 1 000 € od krajského súdu, pretože k porušeniu jeho práv došlo postupom
obidvoch súdov, ktorých úlohou je práve opak, a to ochrana práv, vzhľadom na to, že má
pocity krivdy a bezmocnosti, pretože bola uňho v podstate negovaná dôvera v možnosti
poskytnutia spravodlivosti v štáte, pretože došlo k porušeniu viacerých ústavných práv
a dohovorov, porušenie práv bolo svojvoľné a hrubé, a napokon, pretože priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy v tých prípadoch,
keď porušenie základného práva a slobody už nie je možné napraviť.
6. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, pretože si ho
nemôže dovoliť pre svoju nemajetnosť, keďže mesačne spláca splátky štátnej pokladnici
pozostávajúce z pohľadávok Zboru väzenskej a justičnej stráže, pohľadávok iným osobám,
pokuty daňovému úradu, nedoplatkov elektriny za predaný dom, hypotéky a výživného na
3 deti. Nárok na ochranu ústavnosti si uplatnil, pretože podľa neho bude jeho žaloba na súde
úspešná s odkazom na podobné prípady odsúdených, ktorí si prešli peklom, mučením,
ponižovaním vo väzniciach a na čl. 3 dohovoru.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto
rozhodol:
„1. OS BA I v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 55/2017, svojim postupom, konaním –
nečinnosťou, porušil moje práva, aj keď vedel, že sa jedná o dlhotrvajúce porušovanie
ľudských práv, ktoré mohlo včasným nariadením termínu pojednávania zastaviť – toto
pokračovanie ponižujúceho zaobchádzania v ústavoch VTOS pod vedením GR ZVJS BA.
2. OS BA I svojím konaním porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48/2 Ústavy, čl. 6/1 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru.
3. OS BA I sa prikazuje, aby v konaní pokračoval bez zbytočných prieťahov.
4. ÚSSR priznáva sťažovateľovi, ako primerané zadosťučinenie, peňažnú sumu 2 500
€, ktorú mu je povinný vyplatiť OS BA I do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. ÚSSR priznáva ako primerané zadosťučinenie, peňažnú sumu vo výške 1 000 €,
ktorú mu je povinný zaplatiť KS BA do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. OS BA I aj KS BA sú povinný nahradiť trovy konania – môjmu právnemu
zástupcovi, ktorého mi pridelil ÚSSR.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
III.
Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní
18. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého
konania:
- 8. septembra 2017 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa;
- 19. septembra 2017 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie tlačiva
na oslobodenie od súdnych poplatkov v lehote 20 dní, výzva bola doručená 19. októbra
2017;
- 8. novembra 2017 bolo okresnému súdu doručené vyplnené tlačivo s prílohami;
- 9. novembra 2017 sťažovateľ žiadal okresný súd o predĺženie lehoty na zaslanie
dotazníka a príloh pre prípad nedoručenia skoršieho tlačiva;
- 15. novembra 2017 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením
č. k. 10 C 55/2017-35 doručeným 28. decembra 2017, zároveň súd uznesením č. k.
10 C 55/2017-36 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe;
- 11. januára 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe;
- 15. januára 2018 bolo okresným súdom vydané uznesenie č. k. 10 C 55/2017-57
s výzvou na vyjadrenie sťažovateľovi (po žiadosti sťažovateľa doručenej 2. mája 2018
a pokyne sudkyne zo 4. mája 2018 doručené 17. mája 2018);
- 16. januára 2018 bol prerozdelený spis a zmenil sa zákonný sudca;
- 29. mája 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa – replika;
- 21. júna 2018 bolo okresným súdom vydané uznesenie č. k. 10 C 55/2017-69
s výzvou na vyjadrenie žalovanému;
- 13. júla 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného – duplika;
- 3. augusta 2018 okresný súd vyjadrenie žalovaného z 11. júla 2018 zaslal
sťažovateľovi na vedomie;
- 13. augusta 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa;
- 20. augusta 2018 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa žalovanému
na vedomie, ktorému bolo doručené 22. augusta 2018;
- 19. októbra 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa, resp.
doplnenie žaloby;
- 26. novembra 2018 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa, resp. doplnenie
žaloby žalovanému na vedomie, ktorému bolo doručené 27. novembra 2018;
- 7. decembra 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného;
- 18. januára 2019 okresný súd zaslal vyjadrenie žalovaného na vedomie
sťažovateľovi, ktorému bolo doručené 8. februára 2019;
- 21. februára 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa;
- 3. júna 2019 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa žalovanému;
- 17. septembra 2019 predseda okresného súdu upovedomil sťažovateľa o vybavení
sťažnosti ako nedôvodnej;
- 26. novembra 2019 okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 2020, úprava
sudkyne bola realizovaná 17. januára 2020.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru, pretože od doručenia posledného
vyjadrenia sťažovateľom okresnému súdu do predpokladaného pojednávania je viac ako 6
mesiacov, čo je podľa ustálenej súdnej praxe považované za prieťah.
20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a na jeho žiadosť
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný súd
v rámci ústavného prieskumu najskôr k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené tri
podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorými sú: (i) žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) skutočnosť,
že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
21. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne
neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia
zistí, že v danom prípade buď nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie,
alebo je ústavná sťažnosť oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená
to, že ide zo strany sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti. V takom prípade nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom a v dôsledku toho nemožno žiadosti o jeho
ustanovenie vyhovieť (I. ÚS 60/2019).
22. Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom
súde) ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní posudzoval namietané porušenie práv
sťažovateľa vo vzťahu k porušovateľom, ktorých označil v ústavnej sťažnosti, teda
vo vzťahu k okresnému súdu aj ku krajskému súdu (hoci vo vzťahu ku krajskému súdu sa
dôvody ústavnej sťažnosti nepremietli vo formulácii petitu návrhu), a vo vzťahu k dôvodom
a časovému rozsahu vymedzenému v ústavnej sťažnosti (od doručenia „posledného
vyjadrenia“ sťažovateľa okresnému súdu 21. februára 2019 do dňa predpokladaného
pojednávania, ktorého termín bol nariadený 26. novembra 2019, teda až po podaní ústavnej
sťažnosti, na 31. marec 2020). Napriek viazanosti návrhom však ústavný súd nemohol
nezohľadniť aj celkovú dĺžku konania, v rámci ktorého je napádaná len určitá časť.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 55/2017
23. Ústavný súd si pri výklade obsahu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
24. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Na naplnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,
ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
25.1 Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti zistil, že okresný súd v napadnutom konaní nariadil termín pojednávania
26. novembra 2019 na 31. marec 2020. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu ešte okresný súd mohol byť porušovateľom označeného
základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru, keďže vo veci ešte meritórne
nerozhodol a ani termín pojednávania nebol nariadený.
26. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého procesného postupu
okresného súdu a skúmanie intenzity porušenia označeného základného práva vo vzťahu
k nemu. Ústavný súd pritom pripomína, že už vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil
názor, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Oneskorenie v niektorej fáze
konania môže byť tolerované, ak celková dĺžka konania nemôže byť považovaná
za neúmernú (rozsudok ESĽP vo veci Pretto a iní proti Taliansku z 8. 12. 1983, sťažnosť
č. 7984/77, bod 37).
27. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
28. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, v napadnutom konaní ide
o občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti, v ktorom sa sťažovateľ okrem
ospravedlnenia domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy. Vo všeobecnosti ide o štandardnú
agendu súdov prvej inštancie a druh konania, ktorého povaha si vyžaduje osobitnú
starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou
o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, II. ÚS 71/2016). V tomto
prípade je faktická zložitosť prítomná povahou uplatneného nároku, keď sťažovateľ namieta
zásahy do viacerých zložiek jeho osobnosti, ku ktorým malo dochádzať v období rokov
2013 až 2018 v celkom troch organizačných zložkách žalovaného. Súd pristúpi k právnemu
posúdeniu až po spoľahlivo zistenom skutkovom základe. Hodnotiac celkovo kritérium
zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že doteraz ešte nebolo
rozhodované vo veci samej a všetky vydané rozhodnutia boli len procesnej povahy, nezistil
priamy vplyv právnej alebo skutkovej zložitosti veci na dĺžku namietaného konania.
28.1 Táto vec je významná pre sťažovateľa z toho hľadiska, že sa nachádza
vo výkone trestu odňatia slobody uloženom mu odsudzujúcim rozsudkom vo výmere 23
rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, ktorým mu
bola okrem iného uložená aj povinnosť nahradiť poškodenej z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 120 000 €. Je tak odkázaný na najzávažnejšie obmedzenie osobnej slobody
a na zaobchádzanie v niektorom z ústavov na výkon trestu, preto je potrebné venovať
náležitú pozornosť jeho tvrdeniam o závažných zásahoch do práva na ochranu osobnosti,
hoci obmedzenie jeho práv vyplýva už zo samotnej povahy trestu odňatia slobody.
29. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ dodržiaval súdom stanovené lehoty
na vyjadrenie, bol súčinný, zaujímal sa o stav konania a vyjadroval sa ku každému podaniu
protistrany.
29.1 Sťažovateľ 19. októbra 2018, teda po ukončení predchádzajúcej päťmesačnej
vzájomnej výmeny písomností ukončenej doručením vyjadrenia sťažovateľa k duplike
žalovaného, doručil okresnému súdu doplnenie žaloby, predložiac ďalšie prostriedky
procesného útoku, kde uviedol ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré (minimálne pokiaľ sa týka
o podanie z 10. októbra 2018) nemohol uviesť skôr, keďže sa týkali vybavenia jeho
sťažností a žiadosti z júla a augusta 2018. Okresný súd doručoval podanie sťažovateľa
protistrane na vedomie a začalo sa tak ďalšie kolo výmeny podaní, pretože nasledovalo
vyjadrenie žalovaného doručené okresnému súdu 7. decembra 2018, ktoré bolo na vedomie
doručené sťažovateľovi, ktorý sa zasa vyjadril podaním doručením okresnému súdu
21. februára 2019, a toto bolo napokon zaslané žalovanému 3. júna 2019, ktorý sa podľa
obsahu spisu už nevyjadril.
29.2 Pokiaľ ide o využitie procesných návrhov sťažovateľom, ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom
konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť
v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (m. m.
III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Uzatvárajúc predložením doplnenia žaloby po ukončení
predchádzajúcej výmeny, došlo k predĺženiu konania po 19. októbri 2018 bez možnosti
pričítať ho sťažovateľovi alebo okresnému súdu.
30. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu poukazuje na to, že doterajšia
celková dĺžka konania nie je sama osebe dôvodom na vyslovenie, že došlo vo veci
k zbytočným prieťahom. Okresný súd po podaní žaloby vykonával úkony priebežne
a po mesiaci rozhodol o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Ústavný súd zistil
jedno obdobie nečinnosti v súvislosti s doručením uznesenia z 15. januára 2018
obsahujúceho výzvu na vyjadrenie sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené až po jeho
žiadosti a opakovanom pokyne novej zákonnej sudkyne. Následne súd konal vo fáze
vzájomného doručovania vyjadrení priebežne až do augusta 2018. Tu sa vyskytlo jedno
obdobie nečinnosti a nesústredenej činnosti, keď zákonná sudkyňa svojou úpravou dala
pokyn na doručenie vyjadrenia sťažovateľa žalovanému s tým, že jej má byť vec predložená
na nariadenie termínu pojednávania, k nariadeniu ale po vykonaní pokynu nedošlo.
Po doručení doplnenia žaloby 19. októbra 2018 okresný súd opakovane doručoval
„na vedomie“ podania medzi stranami až do júna 2019, keď zaslal vyjadrenie sťažovateľa
žalovanému. V tomto období ústavný súd zistil jedno obdobie nečinnosti v trvaní takmer 4
mesiacov. Keďže posledným úkonom v spise bola úprava zákonnej sudkyne z novembra
2019 o nariadení termínu pojednávania, zistené obdobie vyše 5 mesiacov je potrebné
považovať za obdobie nečinnosti.
30.1 Sťažovateľ v auguste 2019 upozornil okresný súd na nečinnosť, na čo okresný
súd v primeranej dobe reagoval nariadením pojednávania a ďalej pokračoval v konaní
bez zbytočných prieťahov.
30.2 Obdobie od nariadenia pojednávania do predpokladaného termínu pojednávania
súd nerátal za obdobie prieťahov, keďže
- sťažovateľova právna neistota, pokiaľ ide o pevné určenie termínu pojednávania,
kde by sa malo konať o veci samej, bola odstránená a hoci nebolo rozhodnuté vo veci
samej, čo je bežne považované za skutočnosť, ktorou dochádza k odstráneniu právnej
neistoty sťažovateľa, možnosť rozhodnutia vo veci samej stále prichádza do úvahy aj
na prvom pojednávaní,
- ústavný súd pritom nemôže vychádzať z hypotetického údaja o nariadenom termíne
pojednávania, pretože vychádza zo stavu konania ku dňu svojho rozhodovania (rozsudok
ESĽP vo veci Capuano proti Taliansku z 25. 6. 1987, sťažnosť č. 9381/81, bod 22).
30.3 Časové intervaly nečinnosti posudzované samostatne sa nejavia
ako neprimerané. V súhrne konanie trvá od podania žaloby do dňa rozhodovania ústavného
súdu dva roky a šesť mesiacov na jednom stupni súdov.
31. Ústavný súd v tomto bode poukazuje na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj
v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
I. ÚS 42/01, II. ÚS 600/2017, III. ÚS 638/2017). Ústavný súd už tiež vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
32. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že 6 dní
po jej podaní okresný súd nariadil termín pojednávania na 31. marec 2020. Dovtedy konanie
okresného súdu trvalo vyše dva roky a bolo poznačené viacerými obdobiami nečinnosti.
32.1 Podľa názoru ústavného súdu je primárnou úlohou okresného súdu zabezpečiť
taký priebeh súdneho konania, aby jednotlivé princípy civilného súdneho sporu boli
v konkrétnej veci dodržané. V niektorom prípade je vhodné skôr siahnuť po dostupných
prostriedkoch sudcovskej koncentrácie v záujme poskytnutia účinnej a rýchlej procesnej
ochrany, v inom môže byť vhodnejšie, aby strany predložili svoje vyjadrenia aj viacnásobne
pre zachovanie rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Konajúci súd viac uprednostnil
kontradiktórnosť konania, umožňujúc reagovať protistrane na doplnenie žaloby, a to
v tomto prípade išlo na úkor rýchlosti konania.
32.2 Hoci viacerým obdobiam nečinnosti sa pravdepodobne dalo predísť, nejde
o dostatočne vážne zdržania v konaní pre vyvodenie záveru, že celková dĺžka konania bola
neprimeraná. Dovolená hranica nebola zatiaľ prekročená. Zistené ojedinelé prieťahy
v napadnutom konaní okresného súdu, aj keď sú neprípustné, nedosahujú takú
ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá by ústavnému súdu umožňovala po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prípadne práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
33. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
34. Sťažovateľ namietal i porušenie čl. 13 dohovoru. Uplatňovanie práva
vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable
claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci
Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak
vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť
tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom (rozsudok z 27. 4. 1988
vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131). Z citovanej judikatúry
ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami
zaručenými dohovorom. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti čl. 6 ods. 1 dohovoru, nezostalo žiadne právo,
v spojení s ktorým mohol sťažovateľ namietať aj porušenie čl. 13 dohovoru. Napadnutým
postupom preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 13
dohovoru. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť taktiež odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
IV.2 K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Spr 207/2019
35. Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu bola sťažovateľova ústavná
sťažnosť stručnejšia, uviedol v nej všeobecný opis skutočností s vyjadrením nespokojnosti
s vybavením jeho žiadosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti predsedom okresného
súdu, pretože bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ako aj s odpoveďou
podpredsedu krajského súdu z 11. novembra 2019 o odložení jeho podania. Uvedeným
postupom mali byť porušené bližšie nekonkretizované sťažovateľove práva podľa ústavy
a dohovorov, požadoval proti krajskému súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške
1 000 € a v petite ústavnej sťažnosti vôbec neuviedol, že sa proti krajskému súdu domáha
vyslovenia porušenia práv, ako tomu bolo v časti týkajúcej sa okresného súdu. Ústavná
sťažnosť v tejto časti neobsahovala ani ústavnoprávnu argumentáciu. Len z obsahu
stručného odôvodnenia by sa bolo možné domnievať, že sťažovateľ namieta proti
krajskému súdu porušenie tých istých práv ako proti postupu okresného súdu. Ústavný súd
v rámci materiálnej ochrany práva vztiahol jeho dôvody na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré označil aj proti okresnému súdu (časť IV.1).
36. Kritériom aplikovateľnosti čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom
bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb
(ich právnom statuse). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu
rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca
ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán
(účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
36.1 Sťažovateľ v súvislosti s porušením označených práv namieta postup krajského
súdu pri vybavovaní jeho žiadosti o prešetrenie sťažnosti na prieťahy predsedom okresného
súdu v napadnutom konaní uplatnenej podľa § 67 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
37. Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že namietaný administratívnoprávny
postup všeobecných súdov nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na
spravodlivé súdne konanie, pretože tu nejde o konanie, v ktorom by sa bezprostredne
rozhodovalo o právach, resp. povinnostiach sťažovateľa (napr. IV. ÚS 326/2011, IV. ÚS
242/2014, III. ÚS 579/2013).
38. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť tiež odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (výrok rozhodnutia).
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (príkaz okresnému súdu,
aby konal bez zbytočných prieťahov a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
40. Ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (časť IV.1 a IV.2), je preto zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
III. ÚS 631/2017). Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu napriek nezdokladovaným osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom
ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia), keďže výzva by bola po zistení zrejme
bezúspešného uplatňovania si nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.
41. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období v napadnutom konaní
nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa opätovne
obrátil na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu