Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 83/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“) a

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. .

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde

žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa proti Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej

a justičnej stráže, Šagátova 1, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), domáha ospravedlnenia

a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 120 000 €. V žalobe sťažovateľ poukázal na úspešné

spory podobného charakteru týkajúce sa porušenia čl. 3 dohovoru. Dňa 7. augusta 2019

podal sťažovateľ proti okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

žiadal finančné odškodnenie spolu v sume 3 500 €, ktorého cieľom je dovŕšenie ochrany

porušeného ľudského práva a odčinenie tým spôsobenej psychickej ujmy, a ukončenie

dlhodobého ponižovania, mučenia, týrania v ústave na výkon trestu, ktoré kontroluje a riadi

žalovaný.

3. Dňa 17. septembra 2019 bolo sťažovateľovi zaslané upovedomenie o spôsobe

vybavenia sťažnosti pod sp. zn. , v ktorom predseda okresného súdu

konštatoval, že nezistil prieťahy zo strany okresného súdu v predmetnom konaní, pretože

tento priebežne koná. Podľa ustálenej praxe sa za prieťahy považuje nečinnosť súdu dlhšia

ako 6 mesiacov. Vyjadrenie sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 21. februára 2019,

no súd ho žalovanému zaslal na vedomie až 3. júna 2019. Podľa vyjadrenia zákonnej

sudkyne z 11. septembra 2019 táto viacnásobne predsedu okresného súdu upozorňovala

na neprimerané zaťaženie sudcu a predpokladala nariadenie termínu pojednávania v prvom

štvrťroku 2020. Podľa názoru sťažovateľa od jeho posledného doručenia okresnému súdu

do predpokladaného pojednávania je viac ako 6 mesiacov.

4. Podľa sťažovateľa nebola jeho sťažnosť riadne vybavená, a preto požiadal

predsedu krajského súdu o prešetrenie jej vybavenia. Tu od neho žiadali zaplatiť poplatok

za úkon štátnej správy, ktorý sťažovateľ nemal v stanovenej lehote z čoho zaplatiť,

a uznesením č. k. -35 bol oslobodený okresným súdom aj od súdnych

poplatkov týkajúcich sa žaloby. Na tieto obštrukcie zo strany krajského súdu podal

sťažnosť. Odpoveďou predsedu krajského súdu sp. zn. z 11. novembra 2019

mu bolo oznámené, že prešetrenie vybavenia sťažnosti sa spoplatňuje podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov a vzhľadom na to, že nie je oslobodený od

súdnych poplatkov zo zákona, ale na základe rozhodnutia súdu, jeho podanie

z 25. októbra 2019 odložil. Zo strany okresného súdu a krajského súdu preto evidentne ide

o „odďaľovanie“ pojednávania, aby sa sťažovateľ nemohol dovolať spravodlivosti.

5. Sťažovateľ si uplatnil primerané zadosťučinenie vo výške 2 500 € od okresného

súdu a vo výške 1 000 € od krajského súdu, pretože k porušeniu jeho práv došlo postupom

obidvoch súdov, ktorých úlohou je práve opak, a to ochrana práv, vzhľadom na to, že má

pocity krivdy a bezmocnosti, pretože bola uňho v podstate negovaná dôvera v možnosti

poskytnutia spravodlivosti v štáte, pretože došlo k porušeniu viacerých ústavných práv

a dohovorov, porušenie práv bolo svojvoľné a hrubé, a napokon, pretože priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy v tých prípadoch,

keď porušenie základného práva a slobody už nie je možné napraviť.

6. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, pretože si ho

nemôže dovoliť pre svoju nemajetnosť, keďže mesačne spláca splátky štátnej pokladnici

pozostávajúce z pohľadávok Zboru väzenskej a justičnej stráže, pohľadávok iným osobám,

pokuty daňovému úradu, nedoplatkov elektriny za predaný dom, hypotéky a výživného na

3 deti. Nárok na ochranu ústavnosti si uplatnil, pretože podľa neho bude jeho žaloba na súde

úspešná s odkazom na podobné prípady odsúdených, ktorí si prešli peklom, mučením,

ponižovaním vo väzniciach a na čl. 3 dohovoru.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„1. OS BA I v konaní vedenom pod sp. zn. , svojim postupom, konaním –

nečinnosťou, porušil moje práva, aj keď vedel, že sa jedná o dlhotrvajúce porušovanie

ľudských práv, ktoré mohlo včasným nariadením termínu pojednávania zastaviť – toto

pokračovanie ponižujúceho zaobchádzania v ústavoch VTOS pod vedením GR ZVJS BA.

2. OS BA I svojím konaním porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa /2 , /1 Dohovoru, Dohovoru.

3. OS BA I sa prikazuje, aby v konaní pokračoval bez zbytočných prieťahov.

4. ÚSSR priznáva sťažovateľovi, ako primerané zadosťučinenie, peňažnú sumu 2 500

€, ktorú mu je povinný vyplatiť OS BA I do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. ÚSSR priznáva ako primerané zadosťučinenie, peňažnú sumu vo výške 1 000 €,

ktorú mu je povinný zaplatiť KS BA do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. OS BA I aj KS BA sú povinný nahradiť trovy konania – môjmu právnemu

zástupcovi, ktorého mi pridelil ÚSSR.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

III.

Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní

18. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tento priebeh napadnutého

konania:

- 8. septembra 2017 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa;

- 19. septembra 2017 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie tlačiva

na oslobodenie od súdnych poplatkov v lehote 20 dní, výzva bola doručená 19. októbra

2017;

- 8. novembra 2017 bolo okresnému súdu doručené vyplnené tlačivo s prílohami;

- 9. novembra 2017 sťažovateľ žiadal okresný súd o predĺženie lehoty na zaslanie

dotazníka a príloh pre prípad nedoručenia skoršieho tlačiva;

- 15. novembra 2017 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením

č. k. -35 doručeným 28. decembra 2017, zároveň súd uznesením č. k.

-36 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe;

- 11. januára 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe;

- 15. januára 2018 bolo okresným súdom vydané uznesenie č. k. -57

s výzvou na vyjadrenie sťažovateľovi (po žiadosti sťažovateľa doručenej 2. mája 2018

a pokyne sudkyne zo 4. mája 2018 doručené 17. mája 2018);

- 16. januára 2018 bol prerozdelený spis a zmenil sa zákonný sudca;

- 29. mája 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa – replika;

- 21. júna 2018 bolo okresným súdom vydané uznesenie č. k. -69

s výzvou na vyjadrenie žalovanému;

- 13. júla 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného – duplika;

- 3. augusta 2018 okresný súd vyjadrenie žalovaného z 11. júla 2018 zaslal

sťažovateľovi na vedomie;

- 13. augusta 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa;

- 20. augusta 2018 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa žalovanému

na vedomie, ktorému bolo doručené 22. augusta 2018;

- 19. októbra 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa, resp.

doplnenie žaloby;

- 26. novembra 2018 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa, resp. doplnenie

žaloby žalovanému na vedomie, ktorému bolo doručené 27. novembra 2018;

- 7. decembra 2018 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného;

- 18. januára 2019 okresný súd zaslal vyjadrenie žalovaného na vedomie

sťažovateľovi, ktorému bolo doručené 8. februára 2019;

- 21. februára 2019 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa;

- 3. júna 2019 okresný súd zaslal vyjadrenie sťažovateľa žalovanému;

- 17. septembra 2019 predseda okresného súdu upovedomil sťažovateľa o vybavení

sťažnosti ako nedôvodnej;

- 26. novembra 2019 okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 2020, úprava

sudkyne bola realizovaná 17. januára 2020.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ďalej práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru, pretože od doručenia posledného

vyjadrenia sťažovateľom okresnému súdu do predpokladaného pojednávania je viac ako 6

mesiacov, čo je podľa ustálenej súdnej praxe považované za prieťah.

20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a na jeho žiadosť

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný súd

v rámci ústavného prieskumu najskôr k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené tri

podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom v zmysle , ktorými sú: (i) žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) skutočnosť,

že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

21. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne

neopodstatnená. Ak ale ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia

zistí, že v danom prípade buď nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie,

alebo je ústavná sťažnosť oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená

to, že ide zo strany sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti. V takom prípade nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom a v dôsledku toho nemožno žiadosti o jeho

ustanovenie vyhovieť ().

22. Vzhľadom na viazanosť návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom

súde) ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní posudzoval namietané porušenie práv

sťažovateľa vo vzťahu k porušovateľom, ktorých označil v ústavnej sťažnosti, teda

vo vzťahu k okresnému súdu aj ku krajskému súdu (hoci vo vzťahu ku krajskému súdu sa

dôvody ústavnej sťažnosti nepremietli vo formulácii petitu návrhu), a vo vzťahu k dôvodom

a časovému rozsahu vymedzenému v ústavnej sťažnosti (od doručenia „posledného

vyjadrenia“ sťažovateľa okresnému súdu 21. februára 2019 do dňa predpokladaného

pojednávania, ktorého termín bol nariadený 26. novembra 2019, teda až po podaní ústavnej

sťažnosti, na 31. marec 2020). Napriek viazanosti návrhom však ústavný súd nemohol

nezohľadniť aj celkovú dĺžku konania, v rámci ktorého je napádaná len určitá časť.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

23. Ústavný súd si pri výklade obsahu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

24. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Na naplnenie

základného práva podľa preto nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. ,

).

25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.

Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,

ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

25.1 Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti zistil, že okresný súd v napadnutom konaní nariadil termín pojednávania

26. novembra 2019 na 31. marec 2020. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu ešte okresný súd mohol byť porušovateľom označeného

základného práva podľa a práv podľa dohovoru, keďže vo veci ešte meritórne

nerozhodol a ani termín pojednávania nebol nariadený.

26. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého procesného postupu

okresného súdu a skúmanie intenzity porušenia označeného základného práva vo vzťahu

k nemu. Ústavný súd pritom pripomína, že už vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil

názor, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte

nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (napr. ). Oneskorenie v niektorej fáze

konania môže byť tolerované, ak celková dĺžka konania nemôže byť považovaná

za neúmernú (rozsudok ESĽP vo veci Pretto a iní proti Taliansku z 8. 12. 1983, sťažnosť

č. 7984/77, bod 37).

27. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, , ).

28. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, v napadnutom konaní ide

o občianskoprávne konanie o ochranu osobnosti, v ktorom sa sťažovateľ okrem

ospravedlnenia domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy. Vo všeobecnosti ide o štandardnú

agendu súdov prvej inštancie a druh konania, ktorého povaha si vyžaduje osobitnú

starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, aby sa čo najskôr

odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou

o rozhodnutie (mutatis mutandis , , ). V tomto

prípade je faktická zložitosť prítomná povahou uplatneného nároku, keď sťažovateľ namieta

zásahy do viacerých zložiek jeho osobnosti, ku ktorým malo dochádzať v období rokov

2013 až 2018 v celkom troch organizačných zložkách žalovaného. Súd pristúpi k právnemu

posúdeniu až po spoľahlivo zistenom skutkovom základe. Hodnotiac celkovo kritérium

zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že doteraz ešte nebolo

rozhodované vo veci samej a všetky vydané rozhodnutia boli len procesnej povahy, nezistil

priamy vplyv právnej alebo skutkovej zložitosti veci na dĺžku namietaného konania.

28.1 Táto vec je významná pre sťažovateľa z toho hľadiska, že sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody uloženom mu odsudzujúcim rozsudkom vo výmere 23

rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, ktorým mu

bola okrem iného uložená aj povinnosť nahradiť poškodenej z titulu nemajetkovej ujmy

sumu 120 000 €. Je tak odkázaný na najzávažnejšie obmedzenie osobnej slobody

a na zaobchádzanie v niektorom z ústavov na výkon trestu, preto je potrebné venovať

náležitú pozornosť jeho tvrdeniam o závažných zásahoch do práva na ochranu osobnosti,

hoci obmedzenie jeho práv vyplýva už zo samotnej povahy trestu odňatia slobody.

29. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ dodržiaval súdom stanovené lehoty

na vyjadrenie, bol súčinný, zaujímal sa o stav konania a vyjadroval sa ku každému podaniu

protistrany.

29.1 Sťažovateľ 19. októbra 2018, teda po ukončení predchádzajúcej päťmesačnej

vzájomnej výmeny písomností ukončenej doručením vyjadrenia sťažovateľa k duplike

žalovaného, doručil okresnému súdu doplnenie žaloby, predložiac ďalšie prostriedky

procesného útoku, kde uviedol ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré (minimálne pokiaľ sa týka

o podanie z 10. októbra 2018) nemohol uviesť skôr, keďže sa týkali vybavenia jeho

sťažností a žiadosti z júla a augusta 2018. Okresný súd doručoval podanie sťažovateľa

protistrane na vedomie a začalo sa tak ďalšie kolo výmeny podaní, pretože nasledovalo

vyjadrenie žalovaného doručené okresnému súdu 7. decembra 2018, ktoré bolo na vedomie

doručené sťažovateľovi, ktorý sa zasa vyjadril podaním doručením okresnému súdu

21. februára 2019, a toto bolo napokon zaslané žalovanému 3. júna 2019, ktorý sa podľa

obsahu spisu už nevyjadril.

29.2 Pokiaľ ide o využitie procesných návrhov sťažovateľom, ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom

konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť

v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (m. m.

, ). Uzatvárajúc predložením doplnenia žaloby po ukončení

predchádzajúcej výmeny, došlo k predĺženiu konania po 19. októbri 2018 bez možnosti

pričítať ho sťažovateľovi alebo okresnému súdu.

30. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu poukazuje na to, že doterajšia

celková dĺžka konania nie je sama osebe dôvodom na vyslovenie, že došlo vo veci

k zbytočným prieťahom. Okresný súd po podaní žaloby vykonával úkony priebežne

a po mesiaci rozhodol o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Ústavný súd zistil

jedno obdobie nečinnosti v súvislosti s doručením uznesenia z 15. januára 2018

obsahujúceho výzvu na vyjadrenie sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené až po jeho

žiadosti a opakovanom pokyne novej zákonnej sudkyne. Následne súd konal vo fáze

vzájomného doručovania vyjadrení priebežne až do augusta 2018. Tu sa vyskytlo jedno

obdobie nečinnosti a nesústredenej činnosti, keď zákonná sudkyňa svojou úpravou dala

pokyn na doručenie vyjadrenia sťažovateľa žalovanému s tým, že jej má byť vec predložená

na nariadenie termínu pojednávania, k nariadeniu ale po vykonaní pokynu nedošlo.

Po doručení doplnenia žaloby 19. októbra 2018 okresný súd opakovane doručoval

„na vedomie“ podania medzi stranami až do júna 2019, keď zaslal vyjadrenie sťažovateľa

žalovanému. V tomto období ústavný súd zistil jedno obdobie nečinnosti v trvaní takmer 4

mesiacov. Keďže posledným úkonom v spise bola úprava zákonnej sudkyne z novembra

2019 o nariadení termínu pojednávania, zistené obdobie vyše 5 mesiacov je potrebné

považovať za obdobie nečinnosti.

30.1 Sťažovateľ v auguste 2019 upozornil okresný súd na nečinnosť, na čo okresný

súd v primeranej dobe reagoval nariadením pojednávania a ďalej pokračoval v konaní

bez zbytočných prieťahov.

30.2 Obdobie od nariadenia pojednávania do predpokladaného termínu pojednávania

súd nerátal za obdobie prieťahov, keďže

- sťažovateľova právna neistota, pokiaľ ide o pevné určenie termínu pojednávania,

kde by sa malo konať o veci samej, bola odstránená a hoci nebolo rozhodnuté vo veci

samej, čo je bežne považované za skutočnosť, ktorou dochádza k odstráneniu právnej

neistoty sťažovateľa, možnosť rozhodnutia vo veci samej stále prichádza do úvahy aj

na prvom pojednávaní,

- ústavný súd pritom nemôže vychádzať z hypotetického údaja o nariadenom termíne

pojednávania, pretože vychádza zo stavu konania ku dňu svojho rozhodovania (rozsudok

ESĽP vo veci Capuano proti Taliansku z 25. 6. 1987, sťažnosť č. 9381/81, bod 22).

30.3 Časové intervaly nečinnosti posudzované samostatne sa nejavia

ako neprimerané. V súhrne konanie trvá od podania žaloby do dňa rozhodovania ústavného

súdu dva roky a šesť mesiacov na jednom stupni súdov.

31. Ústavný súd v tomto bode poukazuje na svoju judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v . Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ). Ústavný súd už

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj

v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr.

, , ). Ústavný súd už tiež vyslovil, že zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho, že porušenie

tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré

z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných

prieťahoch (napr. , ).

32. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že 6 dní

po jej podaní okresný súd nariadil termín pojednávania na 31. marec 2020. Dovtedy konanie

okresného súdu trvalo vyše dva roky a bolo poznačené viacerými obdobiami nečinnosti.

32.1 Podľa názoru ústavného súdu je primárnou úlohou okresného súdu zabezpečiť

taký priebeh súdneho konania, aby jednotlivé princípy civilného súdneho sporu boli

v konkrétnej veci dodržané. V niektorom prípade je vhodné skôr siahnuť po dostupných

prostriedkoch sudcovskej koncentrácie v záujme poskytnutia účinnej a rýchlej procesnej

ochrany, v inom môže byť vhodnejšie, aby strany predložili svoje vyjadrenia aj viacnásobne

pre zachovanie rovnosti zbraní a kontradiktórnosti. Konajúci súd viac uprednostnil

kontradiktórnosť konania, umožňujúc reagovať protistrane na doplnenie žaloby, a to

v tomto prípade išlo na úkor rýchlosti konania.

32.2 Hoci viacerým obdobiam nečinnosti sa pravdepodobne dalo predísť, nejde

o dostatočne vážne zdržania v konaní pre vyvodenie záveru, že celková dĺžka konania bola

neprimeraná. Dovolená hranica nebola zatiaľ prekročená. Zistené ojedinelé prieťahy

v napadnutom konaní okresného súdu, aj keď sú neprípustné, nedosahujú takú

ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá by ústavnému súdu umožňovala po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

prípadne práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

33. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

34. Sťažovateľ namietal i porušenie čl. 13 dohovoru. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable

claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci

Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom (rozsudok z 27. 4. 1988

vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, séria A, č. 131). Z citovanej judikatúry

ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami

zaručenými dohovorom. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v časti čl. 6 ods. 1 dohovoru, nezostalo žiadne právo,

v spojení s ktorým mohol sťažovateľ namietať aj porušenie čl. 13 dohovoru. Napadnutým

postupom preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 13

dohovoru. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť taktiež odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

IV.2 K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

35. Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu bola sťažovateľova ústavná

sťažnosť stručnejšia, uviedol v nej všeobecný opis skutočností s vyjadrením nespokojnosti

s vybavením jeho žiadosti o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti predsedom okresného

súdu, pretože bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ako aj s odpoveďou

podpredsedu krajského súdu z 11. novembra 2019 o odložení jeho podania. Uvedeným

postupom mali byť porušené bližšie nekonkretizované sťažovateľove práva podľa

a dohovorov, požadoval proti krajskému súdu primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1 000 € a v petite ústavnej sťažnosti vôbec neuviedol, že sa proti krajskému súdu domáha

vyslovenia porušenia práv, ako tomu bolo v časti týkajúcej sa okresného súdu. Ústavná

sťažnosť v tejto časti neobsahovala ani ústavnoprávnu argumentáciu. Len z obsahu

stručného odôvodnenia by sa bolo možné domnievať, že sťažovateľ namieta proti

krajskému súdu porušenie tých istých práv ako proti postupu okresného súdu. Ústavný súd

v rámci materiálnej ochrany práva vztiahol jeho dôvody na a

dohovoru, ktoré označil aj proti okresnému súdu (časť IV.1).

36. Kritériom aplikovateľnosti (a rovnako aj

dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom

bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb

(ich právnom statuse). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu

rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca

ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán

(účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

36.1 Sťažovateľ v súvislosti s porušením označených práv namieta postup krajského

súdu pri vybavovaní jeho žiadosti o prešetrenie sťažnosti na prieťahy predsedom okresného

súdu v napadnutom konaní uplatnenej podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

37. Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že namietaný administratívnoprávny

postup všeobecných súdov nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na

spravodlivé súdne konanie, pretože tu nejde o konanie, v ktorom by sa bezprostredne

rozhodovalo o právach, resp. povinnostiach sťažovateľa (napr. , IV. ÚS

242/2014, ).

38. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť tiež odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú (výrok rozhodnutia).

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (príkaz okresnému súdu,

aby konal bez zbytočných prieťahov a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

40. Ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (časť IV.1 a IV.2), je preto zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. ,

). Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu napriek nezdokladovaným osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom

ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia), keďže výzva by bola po zistení zrejme

bezúspešného uplatňovania si nároku na ochranu ústavnosti neúčelná.

41. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období v napadnutom konaní

nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa opätovne

obrátil na ústavný súd s ústavnou sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu