Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 270/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s. r. o.,

Hurbanovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. IClic. Pavol

Poláček, LL.M., M. A., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 28. februára 2017 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 25. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 23. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky

, , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej aj „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1

a (ďalej spolu aj „označené práva“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením sp. zn.

z 28. februára 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho

uznesením sp. zn. z 25. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. vedené dedičské konanie (ďalej len

„dedičské konanie“) po poručiteľke , zomrelej (ďalej len

„poručiteľka“), v ktorom okresný súd ustanovil za súdnu komisárku notárku

, (ďalej len „notárka“). Sťažovateľka bola závetnou

dedičkou spolu s . trvale bytom (ďalej

len „sestra sťažovateľky“). Ako zákonní dedičia boli povolaní dediť ,

, ako nástupca po zomrelej ,

,

(ďalej len „zákonní dedičia“).

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že notárka v konaní zistila existenciu

platného holografného závetu poručiteľky nazvaného „Prehlásenie o dedičstve“ z 1. augusta

2013 (ďalej len „skorší závet“) a existenciu závetu poručiteľky spísaného vo forme

notárskej zápisnice notárskou kandidátkou na notárskom úrade

, sp. zn. N 600/2013, Nz 28885/2013,

NCRRS 29452/2013, z 27. augusta 2013 (ďalej len „neskorší závet“).

4. Podľa skoršieho závetu sa sťažovateľka so svojou sestrou mali stať

spoluvlastníčkami domu na adrese spolu s prislúchajúcimi

pozemkami a bytu na v Bratislave spolu s príslušnými podielmi

na spoločnom zariadení a pozemkoch a zároveň poručiteľka ustanovila právo doživotného

bývania v dome na adrese pre svoju sestru

.

5. Podľa neskoršieho závetu sa sťažovateľka a jej sestra mali stať spoluvlastníčkami

domu na adrese v Bratislave spolu s prislúchajúcimi pozemkami, bytu

na v Bratislave spolu s príslušnými podielmi na spoločnom zariadení

a pozemkoch a nadobudnúť mali aj finančné prostriedky vedené na účtoch vo finančných

inštitúciách. Podľa neskoršieho závetu poručiteľka rovnako ustanovila právo doživotného

bývania v dome na adrese v Bratislave pre svoju sestru

.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že notárka

bola názoru, že sťažovateľka a jej sestra sú z titulu skoršieho závetu univerzálnymi

dedičkami a že skorší závet aj neskorší závet môžu popri sebe obstáť a nevylučujú sa. Podľa

notárky nebol dôvod na aplikáciu

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého neskorší

závet ruší skorší, ak ten popri neskoršom závete nemôže obstáť.

7. Následne okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2016

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) určil všeobecnú cenu majetku patriaceho

do dedičstva, potvrdil nadobudnutie dedičstva sťažovateľke a jej sestre ako závetným

dedičkám a potvrdil nadobudnutie dedičstva v tam presne vymedzenom rozsahu

aj zákonným dedičom. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že súd prvej inštancie

rozhodol opačne ako notárka, pričom konštatoval, že k dedeniu dochádza len podľa

neskoršieho závetu, keďže ten ruší skorší závet z dôvodu totožnosti ich predmetu. Súčasne

súd prvej inštancie vo vzťahu k finančným prostriedkom na účtoch uviedol, že sťažovateľka

a jej sestra majú nárok iba na finančné prostriedky uložené na bežných účtoch,

a nie vkladových účtoch, čo súvisí aj s výkladom pojmu bankový produkt.

8. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

9. Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd porušil jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a to z dôvodu, že v zásadnej právnej otázke, a to či skorší závet a neskorší závet

môžu popri sebe obstáť, vyjadril právny názor, že tieto závety sa nezhodujú a nemôžu

popri sebe obstáť, čím vyjadril presne opačný právny názor ako okresný súd, a aj napriek

tomu uznesenie okresného súdu potvrdil ako správne. Sťažovateľka poukazuje

aj na skutočnosť, že notárka nikdy nedospela k záveru, že neskorší závet ruší skorší závet,

tak, ako to uvádza krajský súd.

10. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky rozhodol v rozpore s ustálenou súdnou

praxou pri vyjadrení právneho názoru, že závety sa nezhodujú a nemôžu popri sebe obstáť.

V tomto kontexte sťažovateľka uvádza: «V prejednávanej situácii je zrejmé, že Skorší závet

a Neskorší závet sú totožné (čo do dedičov a explicitne vymedzeného majetku), s jedinou

výnimkou - Neskorší závet „pridáva“ Sťažovateľovi právo na finančné prostriedky z účtov

Poručiteľky...

... Je zrejmé, že Neskorší závet je (i) totožný so Skorším závetom (čo do dedičov

a do dedeného majetku) a je (ii) doplnením Skoršieho závetu (v časti finančných

prostriedkov na účtoch Poručiteľky), a tým pádom môžu popri sebe obstáť.»

11. Sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodol arbitrárne v časti právneho

posúdenia, či je možné finančné prostriedky na vkladovom účte považovať za finančné

prostriedky na účtoch, keď na túto otázku nepodal odpoveď a obmedzil

sa iba na nesúvisiace vymedzenie definície vkladnej knižky bez toho, aby odpovedal

na právnu otázku týkajúcu sa finančných prostriedkov na vkladových účtoch, a tento svoj

„irelevantný záver“ oprel o tvrdenie, že vkladná knižka je bankový produkt, čím rozhodol

svojvoľne, bez opory v akomkoľvek zákonnom ustanovení.

12. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky „nijako nereagoval“ na rozsiahlu

argumentáciu týkajúcu sa bankových účtov, ich výkladu a povahe vkladnej knižky,

pričom išlo o podstatné otázky, na ktoré mal krajský súd odpovedať.

13. K porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

sťažovateľka uvádza, že „prvým zásadným pochybením“ najvyššieho súdu je, že posúdenie,

či dva závety popri sebe, obstoja považoval za skutkovú otázku, a to napriek skutočnosti,

že krajský súd tvrdil, že ide o otázku právnu. Podľa názoru sťažovateľky ide o otázku

právneho posúdenia veci a tým, že najvyšší súd kvalifikoval otázku posúdenia dvoch

závetov za skutkovú, ju podľa názoru neprípustne vyňal z dovolacieho prieskumu.

14. Najvyšší súd v odmietajúcom uznesení podľa názoru sťažovateľky vo vzťahu

k posúdeniu otázky, či je možné považovať finančné prostriedky zložené z titulu zmluvy

o vklade za finančné prostriedky na účte, poukázal na to, že táto otázka už bola podľa neho

riešená s poukázaním na jeho rozhodnutie sp. zn. . V tomto kontexte

sťažovateľka namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie „na podklade absolútne

nesúvisiaceho súdneho rozhodnutia“ a navyše ide o rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím

zo Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len

„zbierka“) a nemožno ho tak považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

15. Názor najvyššieho súdu, že vkladnú knižku a finančné prostriedky na nej nie je

možné považovať za účet, ale iba za bankový produkt, považuje sťažovateľka za ústavne

neudržateľný.

16. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta najvyšším súdom nedôvodné

„nadraďovanie“ závetu spísaného do notárskej zápisnice pred holografným závetom

a namieta najvyšším súdom prezentovaný názor o tom, že dovolanie z dôvodov podľa § 421

ods. 1 písm. a) a b) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“) sa navzájom vylučuje, a to s poukázaním, že v preskúmavanom

prípade sa každý jeden dôvod prípustnosti viaže k samostatnej právnej otázke.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„1. Základné práva Sťažovateľa, , narodenej dňa

, štátna občianka

Slovenskej republiky, podľa v spojení s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 , postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní sp. zn.: a jeho rozhodnutím zo dňa 25.9.2019 a postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní sp. zn.: a jeho rozhodnutím zo dňa 28.2.2017,

porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: , zo dňa

25.9.2019 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: , zo dňa

28.2.2017, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

,

štátna občianka Slovenskej republiky, trovy konania a trovy

právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet

advokátskej kancelárie POLÁČEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Hurbanovo námestie 1,

811 06 Bratislava, IČO: 50 568 124.“

18. V doplnení ústavnej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 2. januára 2020

sťažovateľka namieta zjavnú arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

keď tento na strane 3 napadnutého uznesenia uviedol, že nehnuteľnosť špecifikovanú

2

ako pozemok na parcele registra „E“, č. 1885, záhrady, s výmerou 19 m, vedenú

na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, pre okres Bratislava I, obec Bratislava –

mestská časť Staré Mesto, katastrálne územie Staré Mesto, na ,

mali zdediť zákonní dedičia. Sťažovateľka je presvedčená, že najvyšší súd týmto prekročil

svoju právomoc, čo podľa nej zakladá dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia.

II.

Relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

22. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

23. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

24. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

25. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

26. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

27. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

28. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 28. februára 2017

30. Podstata ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

označených práv postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, spočíva v námietkach,

že

- krajský súd v zásadnej právnej otázke konania, či skorší závet a neskorší závet

môžu popri sebe obstáť, vyjadril právny názor, že tieto závety sa nezhodujú a nemôžu popri

sebe obstáť, čím vyjadril presne opačný právny názor ako okresný súd, a aj napriek tomu

uznesenie okresného súdu potvrdil ako správne, čím rozhodol v rozpore s Civilným

sporovým poriadkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a porušil právo

sťažovateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia a princíp právnej istoty; a zároveň

tak nesprávne aplikoval ,

- krajský súd v zásadnej právnej otázke konania, či skorší závet a neskorší závet

môžu popri sebe obstáť, vyjadril právny názor, že tieto závety sa nezhodujú a nemôžu popri

sebe obstáť, čo však odporuje ustálenej právnej praxi pri posudzovaní závetov,

čím nedostatočne zohľadnil skutkový stav a na takto zohľadnený skutkový stav nesprávne

aplikoval právne normy,

- krajský súd v zásadnej právnej otázke konania, či je možné finančné prostriedky

na vkladovom účte (z titulu zmluvy o vklade) považovať za finančné prostriedky na účtoch,

rozhodol arbitrárne, keď na túto otázku nepodal odpoveď a obmedzil sa iba na nesúvisiace

vymedzenie definície vkladnej knižky bez toho, aby odpovedal na právnu otázku týkajúcu

sa finančných prostriedkov na vkladových účtoch, a tento svoj „irelevantný záver“ oprel

o tvrdenie, že vkladná knižka je bankový produkt, čím rozhodol svojvoľne, bez opory

v akomkoľvek zákonnom ustanovení a

- nedal odpoveď na podstatné otázky prezentované sťažovateľkou v podanom

odvolaní.

31. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu (25. októbra 2019, pozn.) zachovaná.

32. Je potrebné pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu

všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného

súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

33. K záveru o porušení práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom, postupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením však v prípade

sťažovateľky ústavný súd nedospel.

34. Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode s konštatovaním sťažovateľky poukazuje

na skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia nestotožnil

s názorom okresného súdu, v bode 13 uviedol, že neskorší závet sa po obsahovej stránke

nezhoduje so skorším závetom, z dôvodu ktorého nemôže popri ňom ani obstáť. Ústavný

súd považuje oboznámením sa s uznesením okresného súdu za preukázané, že okresný súd

vyhodnotil obsah závetov za totožný a na tomto základe vyslovil, že neskorší závet v plnom

rozsahu ruší skorší závet (strana 6 uznesenia okresného súdu, pozn.).

35. Taktiež je nutné prisvedčiť argumentácii sťažovateľky, že krajský súd nesprávne

tvrdí, že notárka mala dospieť k právnemu záveru, že neskorší závet ruší skorší závet.

Ústavný súd má oboznámením sa s potvrdením notárky č. k. z 19. apríla

2016, ktoré sťažovateľka priložila ako dôkaz k ústavnej sťažnosti za preukázané, že notárka

dospela k právnemu názoru, že sťažovateľka a jej sestra sú na základe skoršieho záveru

závetnými dedičkami.

36. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku, preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané výhrady v konaní orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Úlohou ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom súčasne nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby

pred každým pochybením všeobecných súdov, ale len takým, ktoré dosahuje takú intenzitu,

že svojimi účinkami vyvolá neprípustné obmedzenie, či dokonca popretie

garantovaných práv, a ktoré je preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (m. m. , , ). V danom prípade

k takému pochybeniu zo strany krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zjavne

nedošlo. V tejto súvislosti ústavný súd súčasne pripomína, že nie každé porušenie zákona

zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , ,

, , ).

37. Z ústavnoprávneho hľadiska je v preskúmavanej veci podstatné, že tak okresný

súd, ako aj krajský súd dospeli k zhodného právnemu názoru, a to, že sťažovateľka

a jej sestra nie sú univerzálnymi dedičkami celého majetku, ktorý zanechala poručiteľka.

Pokiaľ sťažovateľka namieta nesprávnu aplikáciu ,

podľa ktorého závet sa zrušuje neskorším platným závetom, pokiaľ popri ňom nemôže

obstáť, alebo odvolaním závetu, je nutné uviesť, že ústavný súd považuje nahliadnutím

do závetov za preukázané, že obsah obidvoch závetov je rovnaký až na tú časť, ktorou

poručiteľka neskorším závetom zanechala sťažovateľke a jej sestre finančné prostriedky

vedené na účtoch vo finančných inštitúciách v Slovenskej republike (bod 4 neskoršieho

závetu, pozn.). Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že z ústavnoprávneho hľadiska

nie je podstatné, či všeobecné súdy dospeli k záveru, že neskorší závet ruší skorší závet

z dôvodu, že ich obsah je totožný (právny názor okresného súdu, pozn.), alebo z dôvodu,

že sa po obsahovej stránke nezhodujú (právny názor krajského súdu, pozn.), ale to,

že pokiaľ všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľka a jej sestra nie sú

univerzálnymi dedičmi, boli povolaní dediť aj zákonní dediči a postavenie sťažovateľky

by sa v tomto namietanom kontexte v dedičskom konaní nijako nezmenilo ani v situácii,

ak by obidva závety boli právnymi titulmi dedenia v dedičskom konaní.

38. Sťažovateľka namieta arbitrárnosť právneho posúdenia, ktorým krajský súd

dospel k záveru, že pod pojmom finančné prostriedky vedené na účtoch vo finančných

inštitúciách nemožno rozumieť finančné prostriedky na vkladnej knižke. Krajský súd

v napadnutom uznesení uviedol, že okresný súd správne posúdil aj text závetu, ktorým

poručiteľka prejavila svoju vôľu zanechať sťažovateľke a jej sestre finančné prostriedky

vedené na účtoch vo finančných inštitúciách v Slovenskej republike, keď dospel k záveru,

že na finančné prostriedky, ktoré na účtoch vo finančných inštitúciách nemala, sa neskorší

závet nevzťahuje, keďže aj podľa jeho názoru vkladná knižka predstavuje vkladový produkt

banky, ktorý ma formu cenného papiera, ktorým banka potvrdzuje, že prijala od klienta

vklad v určitej výške.

39. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že na túto otázku krajský súd nepodal

odpoveď a obmedzil sa iba na nesúvisiace vymedzenie definície vkladnej knižky bez toho,

aby odpovedal na právnu otázku týkajúcu sa finančných prostriedkov na vkladových účtoch,

a tento svoj „irelevantný záver“ oprel o tvrdenie, že vkladná knižka je bankový produkt,

čím rozhodol svojvoľne, bez opory v akomkoľvek zákonnom ustanovení.

40. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že poručiteľka závetom

presne špecifikovala, ktorý nehnuteľný majetok zanechala sťažovateľke a jej sestre

ako závetným dedičkám, a preto vychádzajúc z gramatického a aj logického výkladu obsahu

neskoršieho závetu dospel k záveru, že takto presne špecifikovala aj peňažné prostriedky,

ktoré im odkázala.

41. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského

súdu v súvislosti s tou časťou odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorá sa vzťahuje

na túto právnu otázku, nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

42. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že pojem bankový produkt je legálnym

termínom (pozri napr. o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov), a preto pokiaľ krajský súd uzavrel, že vkladná

knižka predstavuje jeden z bankových produktov, ktorý má povahu cenného papiera,

a v tomto kontexte posúdil vôľu poručiteľky, nemožno tento jeho záver považovať

za arbitrárny.

43. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

44. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že napadnutý rozsudok krajského súdu

je arbitrárny, ústavný súd poznamenáva, že o arbitrárne rozhodnutie ide vtedy,

ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť

o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký

výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona.

Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané

bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný

exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak

nemusí to tak byť nevyhnutne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

, , ). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, , ). Arbitrárne rozhodnutie

predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

44.1 Porušenie práva na spravodlivý proces je zákonným dôvodom na podanie

dovolania podľa , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Ak sťažovateľ nepodal dovolanie podľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd, a ústavný súd v takomto prípade v zásade odmietne

jeho ústavnú sťažnosť podľa

pre neprípustnosť.

44.2 Ak by však sťažovateľ podával dovolanie proti rozsudku krajského súdu v čase,

keď bolo účinné rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa a

(bod 46.1 uznesenia veľkého senátu), ktoré bolo záväzné pre všetky senáty najvyššieho

súdu až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia veľkého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2018, ktorým bol názor vyslovený uznesením

sp. zn. z 19. apríla 2017 prekonaný, nemožno pričítať na ťarchu

sťažovateľky, že dovolanie nepodala aj z dôvodu podľa .

44.3 Z týchto dôvodov ústavný súd, vychádzajúc z materiálnej ochrany ústavnosti,

podrobil ústavnú sťažnosť sťažovateľky kvázimeritórnemu prieskumu a neodmietol

ju ako neprípustnú.

45. Ústavný súd tak preskúmal referenčné námietky vo vzťahu k arbitrárnosti

ústavnou sťažnosťou napádaného rozhodnutia krajského súdu, pričom v ústavnoprávnej

rovine nezistil žiadne defekty, ktoré by s ohľadom na kritériá predstavené

v predchádzajúcom bode vyžadovali zásah ústavného súdu.

46. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 25. septembra 2019

47. Podstata ústavnej sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

označených práv postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, spočíva

v námietkach, že

- najvyšší súd v rozpore s právnou a súdnou praxou považoval otázku posúdenia

dvoch závetov za skutkovú otázku, čím sťažovateľke „neprípustne predefinoval dôvod

prípustnosti dovolania z prípustného - právneho dôvodu na a priori neprípustný – skutkový

dôvod“, čím jej v rozpore so zákonom odňal právo na prístup k súdu,

- najvyšší súd odmietol dovolanie s odkazom na „irelevantné citované rozhodnutie“,

ktoré sa netýka merita veci, pričom najvyšší súd nezohľadnil minimálne ďalšie tri

rozhodnutia uvedené v zbierke, ktoré boli v prospech argumentácie sťažovateľky a ktoré

by zakladali prípustnosť a dôvodnosť dovolania,

- najvyšší súd si kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania podľa

vykladá svojvoľne, bez logického právneho základu a namieta aj zjavnú arbitrárnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keď tento na strane 3 napadnutého uznesenia

uviedol, že nehnuteľnosť tam špecifikovanú mali zdediť zákonní dediči.

48. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Uvedené zároveň nevylučuje, že ústavne

konformné posúdenie vlastnej právomoci najvyšším súdom je následne ústavným súdom

preskúmateľné v konaní o ústavnej sťažnosti.

49. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

50. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podané

v zmysle a , bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne

akceptovateľným spôsobom v súlade s namietaným porušením označených článkov

a dohovoru.

51. K námietke sťažovateľky, že najvyšší súd v rozpore s právnou a súdnou praxou

považoval otázku posúdenia dvoch závetov za skutkovú otázku, čím jej „neprípustne

predefinoval dôvod prípustnosti dovolania z prípustného - právneho dôvodu na a priori

neprípustný – skutkový dôvod“ a tým jej v rozpore so zákonom odňal právo na prístup

k súdu, ústavný súd poukazuje na bod 28 napadnutého uznesenia, kde najvyšší súd uviedol,

že pokiaľ ide o posúdenie nastolenej otázky, a to či oba závety popri sebe obstoja,

ide o otázku skutkovú, a nie právnu.

52. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zdôrazňuje, že pri rozlišovaní

právnych a skutkových otázok je treba v prípade pochybností postupovať v prospech

dovolateľa. Odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatnené námietky nemajú charakter

právnej otázky, je možné iba v prípadoch, keď je táto skutočnosť jednoznačná, pričom záver

najvyššieho súdu o skutkovej povahe uplatnených námietok musí byť riadne odôvodnený

(pozri obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 27. apríla

2020). Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu žiadnym

spôsobom nevyplýva, ako tento dospel k uvedenému záveru.

53. V kontexte uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu

(ktoré považovali túto otázku za právnu, pozn.) a v priamej súvislosti s argumentáciou

sťažovateľky, ktorú v tomto zmysle uplatnila pred najvyšším súdom, je zrejmé,

že pri posúdení otázky, či dva závety popri sebe obstoja, je vždy nevyhnutné posúdiť aj to,

či tieto spĺňajú základné náležitosti, uvedené pre tú-ktorú formu závetu v príslušnom

právnom predpise, čo nemožno považovať výlučne za otázku skutkovú.

54. V preskúmavanej veci je však z ústavnoprávneho hľadiska podstatné,

že nemožno prisvedčiť argumentácii sťažovateľky, ktorá v tomto kontexte namieta,

že v dôsledku uvedeného posúdenia boli jej námietky neprípustne vyňaté z dovolacieho

prieskumu. Najvyšší súd v bode 28 poukázal na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu,

ktorá sa zaoberá nastolenou otázkou, a preto nebolo možné prisvedčiť existencii prípustnosti

dovolania v zmysle tak, ako to prezentovala sťažovateľka v dovolaní.

55. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie s odkazom

na „irelevantné citované rozhodnutie“, ktoré sa netýka merita veci, pričom nezohľadnil

minimálne ďalšie tri rozhodnutia uvedené v zbierke, ktoré boli v prospech argumentácie

sťažovateľky, a ktoré by zakladali prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

56. Z dovolania, ktoré podala sťažovateľka, považuje ústavný súd za preukázané,

že v kontexte týchto námietok sťažovateľka zakladá prípustnosť dovolania podľa § 421

písm. b) , a teda, že otázka, či pod finančnými prostriedkami na účtoch v banke možno

rozumieť aj vklady na vkladných knižkách, ešte podľa jej názoru nebola v rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu riešená.

57. Pokiaľ najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na jeho rozhodnutie

sp. zn. z 30. januára 2014, ktoré v podstatnej časti cituje, ústavný súd

konštatuje, že z uvedeného jednoznačne vyplýva právny záver k nastolenej právnej otázke,

keď tento judikát ozrejmuje povahu práva vkladateľa z vkladu na vkladnej knižke,

čo nepochybne súvisí s právnym posúdením v preskúmavanej veci, bez ohľadu na meritum

veci. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno

považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým

v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto

pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom

rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu

názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali

a vecne na ne nadviazali (citované z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 6. marca

2017, sp. zn. ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil túto námietku

ako zjavne neopodstatnenú.

58. V súvislosti s touto argumentáciou ústavný súd upriamuje pozornosť

na protirečivosť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, že najvyšší súd nezohľadnil

minimálne tri ďalšie rozhodnutia v jej prospech. Ak totiž sťažovateľka uvádza, že táto

právna otázka ešte nebola najvyšší súdom riešená, nemôže zároveň tvrdiť, že najvyšší súd

nezohľadnil ďalšie rozhodnutia uverejnené v zbierke v jej prospech.

59. Je však nutné prisvedčiť tej argumentácii, ktorou sťažovateľka namieta,

že najvyšší súd neodôvodnene uzavrel, že podala dovolanie vzájomne sa vylučujúce (bod 34

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Z podaného dovolania jednoznačne

vyplýva, že každý jeden dôvod prípustnosti sa viaže na samostatnú právnu otázku. Najvyšší

súd sa však zaoberal všetkými dovolacími dôvodmi a vzhľadom na uvedené je aj táto

námietka z ústavnoprávneho hľadiska zjavne neopodstatnená.

60. Ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú aj námietku sťažovateľky,

v zmysle ktorej najvyšší súd nedôvodne „nadraďuje“ závet spísaný do notárskej zápisnice

pred holografným závetom. Z kontextu bodu 33 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nevyplýva, že by najvyšší súd prezentoval svoj názor o tom, že závet spísaný do notárskej

zápisnice by mal byť akýmsi spôsobom „silnejší“ tak, ako to uvádza sťažovateľka. Najvyšší

súd poukázal v tomto kontexte na skutočnosť, že poručiteľka bola pri spisovaní závetu

do notárskej zápisnice poučená notárom o dôsledkoch spísaného záveru, čo bolo jedným

z kritérií pri posúdení skutočnej vôle poručiteľky.

61. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol v tejto časti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

62. K argumentácii sťažovateľky, ktorou namieta zjavnú arbitrárnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, keď tento na strane 3 napadnutého uznesenia uviedol,

že nehnuteľnosť tam špecifikovanú mali zdediť zákonní dediči, pričom uvedené sa podľa

názoru nezakladá na pravde a je v priamom rozpore s uznesením okresného súdu, ústavný

súd uvádza, že táto argumentácia nie je doplnením ani bližšou špecifikáciou dôvodov, ktoré

sťažovateľka predniesla v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 23. decembra 2019,

ale je argumentáciou úplne novou, ktorú sťažovateľka prezentuje v podaní nazvanom

„Doplnenie dôvodu ústavnej sťažnosti zo dňa 20.12.2019, podanej dňa 23.12.2019“, ktoré

bolo ústavnému súdu doručené do jeho elektronickej schránky 2. januára 2020.

63. Podľa ústavná sťažnosť musí

okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu

jej základných práv a slobôd.

64. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 25. októbra 2019.

65. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny

názor, že ústavnú sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. ,

, , ). Jednou zo zákonných podmienok

pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

66. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť nie je možné

dopĺňať o úplne novú argumentáciu po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote

na jej podanie, a preto bolo potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56

ods. 2 písm. f) ako oneskorene podanú.

67. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že námietky sú z ústavnoprávneho

hľadiska zjavne neopodstatnené, a to vzhľadom na skutočnosť, že dovolanie sťažovateľky

a jej sestry bolo v tejto časti odmietnuté, a teda právoplatnosť uznesenia okresného súdu

v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu v tejto časti ostáva (napriek zjavnej

chybe, ktorú v opise uznesenia okresného súdu vykonal najvyšší súd tak, ako to tvrdí

sťažovateľka, pozn.) nedotknutá.

68. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu