Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 463/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou, Kováčska 32, Košice, vo veci

namietaného porušenia práva podľa , základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia práva podľa (ďalej len „“),

základných práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sa pod sp. zn. vedie spor na základe žaloby obchodnej

spoločnosti (predtým vystupujúcej pod obchodným menom

, pozn.), , (ďalej len

„žalobkyňa“), proti sťažovateľke v procesnom postavení žalovanej o zaplatenie sumy

948 753,23 € s príslušenstvom z titulu nároku na uhradenie ceny za dodávku elektrickej

energie.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. marca 2017 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a zaviazal

žalobkyňu nahradiť sťažovateľke trovy konania v plnom rozsahu.

4. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľke priznal proti žalobkyni nárok na náhradu

trov odvolacieho konania.

5. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“).

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň zrušil

uznesenie okresného súdu č. k. -522 z 10. augusta 2018.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd

napadnuté uznesenie založil na závere, že v predmetnej veci je dovolanie prípustné

a zároveň aj dôvodné, keďže bola naplnená hypotéza , a to napriek

tomu, že neboli naplnené podmienky prípustnosti dovolania.

8. Sťažovateľka namieta, že došlo k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených

práv z dôvodu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

- nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nevyjadril k podstatným námietkam

sťažovateľky, ktorými argumentovala v rámci vyjadrenia k dovolaniu,

- arbitrárne, keďže najvyšší súd sa pri výklade úplne

odklonil od ustálenej judikatúry, pričom sa zaoberal otázkou, ktorá riešená všeobecnými

súdmi v tomto prípade nebola,

- nezákonné, keďže najvyšší súd pristúpil k skutkovému zisteniu, prijal skutkovú

otázku a nesprávne aplikoval a

- zasahuje do práva na pokojné užívanie majetku, keďže došlo k „odňatiu“

právoplatne priznanej pohľadávky z titulu náhrady trov konania.

9. K nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia sťažovateľka uvádza, že najvyšší

súd žiadnym spôsobom neodôvodnil aplikáciu , čo sa týka

prípustnosti dovolania, a to ani s ohľadom na aplikáciu

navrhovanú žalobcom, ani s ohľadom na jej námietku. Sťažovateľka v tejto súvislosti

uvádza konkrétne námietky, ktoré boli obsahom jej vyjadrenia k dovolaniu, na ktoré

nedostala v napadnutom uznesení žiadnu odpoveď, a to napriek ich podstatnému významu

pre vec samú.

10. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne nielen z dôvodu

odklonu od ustálenej judikatúry, čo sa posudzovania prípustnosti dovolania týka, ale hlavne

z dôvodu svojvôle najvyššieho súdu, ktorá je „dotvorená“ jeho nepreskúmateľnosťou.

V tomto kontexte uvádza, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi, resp. otázkou,

na ktorej založili svoje rozhodnutie, nebolo všeobecné posúdenie platnosti generálnej plnej

moci, ale obchádzanie spôsobu konania štatutárneho orgánu v mene spoločnosti

v konkrétnom prípade, teda vo veci samej. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že tento postupoval svojvoľne tým spôsobom,

že vymedzil vlastný záver, ktorý má vyplývať z rozhodnutí všeobecných súdov a ktorý

je v priamom rozpore s odôvodneniami rozhodnutí všeobecných súdov.

11. K nezákonnosti napadnutého uznesenia sťažovateľka uvádza, že žalobkyňa

vymedzila v podanom dovolaní dve otázky, a to otázku povahy udelených plnomocenstiev,

a teda či ide o generálne alebo špeciálne plnomocenstvá a otázku platnosti, resp. neplatnosti

generálneho plnomocenstva udeleného splnomocniteľovi právnickou osobou.

12. K prvej otázke, ktorá bola predmetom dovolacieho prieskumu, sťažovateľka

uvádza, že táto otázka je otázkou skutkovou, a nie právnou, keďže žalobkyňa nesúhlasila

so skutkovými závermi všeobecných súdov. Vzhľadom na uvedené postupoval najvyšší súd

protizákonne, keď túto otázku pripustil a keď sám pristúpil k skutkovému zisťovaniu.

Vzhľadom na uvedené táto otázka tak nemôže byť ani otázkou zásadného právneho

významu. Zároveň riešenie tejto otázky nemôže podľa názoru sťažovateľky predstavovať

odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, keďže jej posúdenie vždy závisí

od konkrétnych skutkových okolností.

13. Sťažovateľka vo vzťahu k druhej otázke, ktorá bola predmetom dovolacieho

prieskumu, namieta, že žalobkyňou vymedzená otázka, a teda otázka platnosti, resp.

neplatnosti generálneho plnomocenstva udeleného splnomocniteľovi právnickou osobou,

nie je tou otázkou, ktorou sa zaoberal odvolací súd. Sťažovateľka argumentuje,

že relevantnou právnou otázkou nie je otázka možnosti udelenia tzv. generálnej plnej moci,

ale obchádzanie zákona pri spôsobe konania v mene spoločnosti s ručením obmedzeným,

spôsobom opakovaného udeľovania tzv. generálnych plných mocí. Vzhľadom

na sťažovateľkou prezentovanú „nesprávnu identifikáciu dovolacej otázky“ došlo podľa

jej názoru aj k „nesprávnej identifikácii ustálenej rozhodovacej praxe“. V tomto kontexte

sťažovateľka uvádza: «Vo vzťahu k relevantnosti otázky, uvádzame, že relevantnosť otázky

nevyplýva čisto z odôvodenia rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže to môže byť

nedostatočné a zaťažené inými vadami, čo môže „skresľovať“ vec samotnú. Relevantnosť

otázky musí vyplývať z veci samotnej, čo vlastne neodporuje vyplývaniu z odôvodnenia,

ktoré nastolenie takejto „otázky“ zákonom predpokladá (máme na mysli požiadavky na

odôvodnenie rozhodnutí súdov), ale ako uvádzame v predchádzajúcej vete, odôvodnenie

nemusí vždy takúto „otázku“ jednoznačne identifikovať. Tento záver vyplýva zo samotnej

podstaty civilného sporového konania, že súdy rozhodujú spory a neprijímajú všeobecné

analytické závery. V konečnom dôsledku, predpokladom každého zákonného rozhodnutia je

uplatniteľnosť vo veci samej, preto ak spôsob riešenia identifikovanej druhej otázky

navrhovaný žalobcom nie je uplatniteľný vo veci (čo nie je – argumentácia vyššie),

tak nemôže byť ani samotná druhá otázka relevantná.»

14. Sťažovateľka považuje druhý výrok napadnutého uznesenia o zrušení

právoplatného a vykonateľného uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 10. augusta 2018 za arbitrárny, nepreskúmateľný, nezákonný a spôsobilý zasiahnuť

do jej práva na pokojné užívanie majetku. S poukazom na argumentuje,

že z gramatického výkladu tohto ustanovenia vplýva, že dovolací súd môže aj bez návrhu

dovolateľa zrušiť výrok napadnutého rozhodnutia, ktorý dovolaním nebol napadnutý,

a teda výrok vo veci samej, ale nie zrušiť výrok samostatného uznesenia o trovách konania,

ako je tomu v tomto prípade, proti ktorému ani dovolanie prípustné nie je.

15. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na samotnú nedôvodnosť

žalobkyňou podaného dovolania. Vzhľadom na obsah udelených plnomocenstiev,

ktoré boli predmetom posúdenia zo strany všeobecných súdov, a predmet podnikania

žalobkyne sa sťažovateľka stotožňuje s názorom okresného súdu a krajského súdu,

že v preskúmavanom prípade ide o tzv. generálne plné moci.

16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa

garantované podľa SR, podľa SR, podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa SR

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR zo

dňa 22.10.2019 sp. zn. -587 porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.10.2019 sp. zn. -587

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi

e trovy konania ...“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

20. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

23. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nepreskúmateľnosti,

arbitrárnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia v dôsledku skutočnosti, že najvyšší súd

pripustil dovolanie žalobkyne a zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného

súdu, a to napriek tomu, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) a neboli splnené ani zákonné podmienky na zrušenie uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 10. augusta 2018, v dôsledku čoho najvyšší súd

porušil sťažovateľkine v ústavnej sťažnosti označené práva.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

29. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

30. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje

na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

31. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu

podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp.

ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté v Občianskom

súdnom poriadku (účinnom do 30. júna 2016, m. m. , ,

), resp. sú obsiahnuté v (účinnom od 1. júla

2016, m. m. ).

32. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila

iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne

by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach (m. m. , ).

33. Sťažovateľka namieta nezákonnosť napadnutého uznesenia, ktorá spočíva

v nesprávnej aplikácií , ktorá je podľa jej názoru zásadného

charakteru, vykazujúca svojvôľu spočívajúcu v prijatí „vlastných podmienok“ prípustnosti

dovolania.

34. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

35. Z napadnutého uznesenia vyplýva (bod 14, pozn.), že žalobkyňa ako dovolateľka

v podanom dovolaní primeraným spôsobom konkretizovala, v akých otázkach a vo vzťahu

konkrétne ku ktorým rozhodnutiam najvyššieho súdu sa krajský súd ako súd odvolací podľa

jej názoru odklonil od ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu, pričom žalobkyňa

uviedla aj vysvetlenie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím

súdom a ako mala byť právna otázka správne posúdená.

36. Ústavný súd, posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľky, ktorú

uplatnila aj v dovolacom konaní o nesplnení podmienok prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) , uvádza, že právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom

výklade ustanovení , ktorý by popieral ich účel a zmysel.

37. Konkrétne k namietanému nedostatku existencie právnej otázky, vo vzťahu

k žalobkyňou vymedzenej otázke povahy udelených plnomocenstiev, ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd pri posúdení tejto otázky vychádzal v súlade

s zo skutkového stavu tak, ako ho zistil odvolací súd (bod 22 napadnutého

uznesenia, pozn.).

38. Ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že krajský súd vo svojom

rozsudku, a to konkrétne v jeho bode 26 uviedol, že z pripojených plnomocenstiev v spise

jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa splnomocnila „na zastupovanie

na rokovaniach v súvislosti s uzatváraním obchodných zmlúv, na všetky úkony spojené

s účasťou na rokovaniach za účelom uzatvárania obchodný zmlúv. Ďalej na prípravu

návrhov na uzatváranie obchodných zmlúv, na dojednávanie podmienok obchodných zmlúv

a na podpis obchodných zmlúv a ich prípadných dodatkov, príloh, zmien a súvisiacich

dokumentov a úkony s tým spojené v mene splnomocniteľa.“.

39. Toto skutkové zistenie v rozsahu zisteného textu plnomocenstiev nebolo v konaní

sporné (a to bez ohľadu na tvrdenie sťažovateľky, že ide o tzv. generálne plnomocenstvá,

pozn.).

40. Ústavný súd konštatuje, že v rámci procesu právneho posúdenia veci

sa všeobecný súd zamýšľa nad možnosťou, resp. potrebou aplikácie určitej právnej normy

a túto normu interpretuje a následne prijíma právny záver o existencii alebo neexistencii

dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný právny prípad. Najvyšší

súd v napadnutom uznesení uzavrel, že z obsahu predložených plnomocenstiev nemožno

dospieť k záveru prijatému súdmi nižšej inštancie, že ide o taký rozsah udelenej plnej moci,

ktorá by mala zodpovedať charakteru tzv. generálnej plnej moci, smerujúcej ku komplexnej

extrakcii a prenosu oprávnení konateľa – štatutárneho orgánu právnickej osoby, na tretiu

osobu, a preto rozsah splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa v zmysle

tu nebol vymedzený tak, že splnomocnenec môže

za spoločnosť robiť všetky právne úkony, ktoré môže robiť spoločnosť, resp. jej konatelia.

V dôsledku uvedeného najvyšší súd dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci,

keď uzavrel, že s názorom krajského súdu o absolútnej neplatnosti plnomocenstiev

s poukázaním na sa nestotožňuje a považuje tento názor

za nesprávny.

41. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zdôrazňuje, že pri rozlišovaní

právnych a skutkových otázok je treba v prípade pochybností postupovať v prospech

dovolateľa. Odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatnené námietky nemajú charakter

právnej otázky, je možné iba v prípadoch, keď je táto skutočnosť jednoznačná (m. m.

, pozri obdobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2020).

42. V kontexte napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a v priamej súvislosti

s argumentáciou žalobkyne, ktorú v tomto zmysle uplatnila pred najvyšším súdom,

je zrejmé, že najvyšší súd posudzoval otázku povahy udelených plnomocenstiev v kontexte

ich súdmi nižšej inštancie konštatovanej absolútnej neplatnosti, čo nemožno považovať

výlučne za otázku skutkovú. Vzhľadom na uvedené je táto námietka sťažovateľky

z ústavnoprávneho hľadiska zjavne neopodstatnená.

43. V ďalšej argumentačnej rovine sťažovateľka namieta, že dovolanie nie je

prípustné ani vo vzťahu k druhej žalobkyňou vymedzenej dovolacej otázke,

a to či generálne plnomocenstvo udelené splnomocnencovi právnickou osobou je platný

alebo neplatný právny úkon.

44. Podľa názoru sťažovateľky takto žalobkyňou špecifikovaná otázka nie je tá,

ktorou sa zaoberal odvolací súd. Žalobkyňa podľa jej názoru pristupuje k špecifikovaniu

právnej otázky veľmi všeobecne, čo spôsobuje, že prípadná „odpoveď“ na ňou nastolenú

druhú otázku by zahŕňala aj právnu argumentáciu, ktorá nie je aplikovateľná v tomto

prípade a zároveň nezahŕňa právnu argumentáciu, ktorú je potrebné pri odpovedi na otázku

platnosti generálnej plnej moci vo veci samej zvážiť. Sťažovateľka zároveň uvádza,

že relevantnou právnou otázkou v danej veci je to, či obchádzaním § 31 ods. 1 Obchodného

zákonníka (sťažovateľka má zjavne na mysli , pozn.),

teda spôsobu konania v mene obchodnej spoločnosti, je opakované udeľovanie plnej moci,

ktorej rozsah je vymedzený konaním v mene spoločnosti voči tretím osobám.

45. Ústavný súd konštatuje, že v rozsudku okresného súdu absentuje posúdenie veci

podľa tak, ako to predostiera sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že z bodu 25

napadnutého uznesenia vyplýva, že táto otázka ostala aj v rozsudku krajského súdu

bez povšimnutia. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov nemusia

vždy takúto „otázku“ jednoznačne identifikovať, pretože neprijímajú všeobecné analytické

závery, je k uvedenému nevyhnutné uviesť, že prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje

na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho

súdu. Vzhľadom na uvedené nie je možné túto žalobkyňou vymedzenú otázku považovať

za všeobecnú či nemajúcu relevantný význam pre posúdenie veci súdmi nižšej inštancie,

keďže nepochybne podstatné bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu práve vyhodnotenie

generálnych plnomocenstiev ako neplatných v rámci konkrétnych skutočností

v prejednávanej veci. Všeobecné súdy neskúmali „teoretickú možnosť udelenia generálnej

plnej moci“ tak, ako argumentuje sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto

považuje aj túto námietku z ústavnoprávneho hľadiska za zjavne neopodstatnenú.

46. Ústavný súd k námietke sťažovateľky o nepreskúmateľnosti napadnutého

uznesenia z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentami

sťažovateľky, ktoré uplatnila vo vyjadrení k dovolaniu, uvádza, že otázky, ktoré

sťažovateľka konkretizuje v ústavnej sťažnosti, sa týkajú práve namietanej neprípustnosti

dovolania, a sťažovateľka, aj keď nie explicitne, ale odpoveď na nich dostala práve

s poukázaním na odôvodnenie tej časti napadnutého uznesenia, v ktorej najvyšší súd

odôvodňuje splnenie podmienok prípustnosti dovolania (body 14 a 16 napadnutého

uznesenia, pozn.).

47. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v bode 33 obsahuje argumentáciu, ktorá

najvyšší súd viedla k zrušeniu uznesenia okresného súdu č. k. -522

z 10. augusta 2018. Z prednesených argumentov sťažovateľky v tejto časti nevyplýva nič,

čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Ústavný súd konštatuje,

že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu v tejto časti nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade s právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.

48. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.2 K namietanému porušeniu , základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

49. Ustanovenie je súčasťou základných princípov

a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia

v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(m. m. , I. ÚS ). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

50. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala

porušenie tohto práva v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Keďže ústavný súd

dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako ani k porušeniu práva podľa dohovoru, je zjavné, že nemohlo

dôjsť ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej

sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu