Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 463/2020
PDF · 490.39 KB
No categories available
I. ÚS 463/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou, Kováčska 32, Košice, vo veci
namietaného porušenia práva podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 57/2019 z 22. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia práva podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 57/2019 z 22. októbra 2019 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sa pod sp. zn. 36 Cb 285/2015 vedie spor na základe žaloby obchodnej
spoločnosti (predtým vystupujúcej pod obchodným menom
, pozn.), , (ďalej len
„žalobkyňa“), proti sťažovateľke v procesnom postavení žalovanej o zaplatenie sumy
948 753,23 € s príslušenstvom z titulu nároku na uhradenie ceny za dodávku elektrickej
energie.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 36 Cb 285/2015 zo 14. marca 2017 (ďalej
aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a zaviazal
žalobkyňu nahradiť sťažovateľke trovy konania v plnom rozsahu.
4. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 95/2017 z 30. januára 2018 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľke priznal proti žalobkyni nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.
5. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 421 ods. 1
písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“).
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň zrušil
uznesenie okresného súdu č. k. 36 Cb 285/2015-522 z 10. augusta 2018.
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd
napadnuté uznesenie založil na závere, že v predmetnej veci je dovolanie prípustné
a zároveň aj dôvodné, keďže bola naplnená hypotéza § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a to napriek
tomu, že neboli naplnené podmienky prípustnosti dovolania.
8. Sťažovateľka namieta, že došlo k porušeniu jej v ústavnej sťažnosti označených
práv z dôvodu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
- nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nevyjadril k podstatným námietkam
sťažovateľky, ktorými argumentovala v rámci vyjadrenia k dovolaniu,
- arbitrárne, keďže najvyšší súd sa pri výklade § 421 ods. 1 písm. a) CSP úplne
odklonil od ustálenej judikatúry, pričom sa zaoberal otázkou, ktorá riešená všeobecnými
súdmi v tomto prípade nebola,
- nezákonné, keďže najvyšší súd pristúpil k skutkovému zisteniu, prijal skutkovú
otázku a nesprávne aplikoval § 421 ods. 1 písm. a) CSP a
- zasahuje do práva na pokojné užívanie majetku, keďže došlo k „odňatiu“
právoplatne priznanej pohľadávky z titulu náhrady trov konania.
9. K nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia sťažovateľka uvádza, že najvyšší
súd žiadnym spôsobom neodôvodnil aplikáciu Civilného sporového poriadku, čo sa týka
prípustnosti dovolania, a to ani s ohľadom na aplikáciu Civilného sporového poriadku
navrhovanú žalobcom, ani s ohľadom na jej námietku. Sťažovateľka v tejto súvislosti
uvádza konkrétne námietky, ktoré boli obsahom jej vyjadrenia k dovolaniu, na ktoré
nedostala v napadnutom uznesení žiadnu odpoveď, a to napriek ich podstatnému významu
pre vec samú.
10. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne nielen z dôvodu
odklonu od ustálenej judikatúry, čo sa posudzovania prípustnosti dovolania týka, ale hlavne
z dôvodu svojvôle najvyššieho súdu, ktorá je „dotvorená“ jeho nepreskúmateľnosťou.
V tomto kontexte uvádza, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi, resp. otázkou,
na ktorej založili svoje rozhodnutie, nebolo všeobecné posúdenie platnosti generálnej plnej
moci, ale obchádzanie spôsobu konania štatutárneho orgánu v mene spoločnosti
v konkrétnom prípade, teda vo veci samej. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že tento postupoval svojvoľne tým spôsobom,
že vymedzil vlastný záver, ktorý má vyplývať z rozhodnutí všeobecných súdov a ktorý
je v priamom rozpore s odôvodneniami rozhodnutí všeobecných súdov.
11. K nezákonnosti napadnutého uznesenia sťažovateľka uvádza, že žalobkyňa
vymedzila v podanom dovolaní dve otázky, a to otázku povahy udelených plnomocenstiev,
a teda či ide o generálne alebo špeciálne plnomocenstvá a otázku platnosti, resp. neplatnosti
generálneho plnomocenstva udeleného splnomocniteľovi právnickou osobou.
12. K prvej otázke, ktorá bola predmetom dovolacieho prieskumu, sťažovateľka
uvádza, že táto otázka je otázkou skutkovou, a nie právnou, keďže žalobkyňa nesúhlasila
so skutkovými závermi všeobecných súdov. Vzhľadom na uvedené postupoval najvyšší súd
protizákonne, keď túto otázku pripustil a keď sám pristúpil k skutkovému zisťovaniu.
Vzhľadom na uvedené táto otázka tak nemôže byť ani otázkou zásadného právneho
významu. Zároveň riešenie tejto otázky nemôže podľa názoru sťažovateľky predstavovať
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, keďže jej posúdenie vždy závisí
od konkrétnych skutkových okolností.
13. Sťažovateľka vo vzťahu k druhej otázke, ktorá bola predmetom dovolacieho
prieskumu, namieta, že žalobkyňou vymedzená otázka, a teda otázka platnosti, resp.
neplatnosti generálneho plnomocenstva udeleného splnomocniteľovi právnickou osobou,
nie je tou otázkou, ktorou sa zaoberal odvolací súd. Sťažovateľka argumentuje,
že relevantnou právnou otázkou nie je otázka možnosti udelenia tzv. generálnej plnej moci,
ale obchádzanie zákona pri spôsobe konania v mene spoločnosti s ručením obmedzeným,
spôsobom opakovaného udeľovania tzv. generálnych plných mocí. Vzhľadom
na sťažovateľkou prezentovanú „nesprávnu identifikáciu dovolacej otázky“ došlo podľa
jej názoru aj k „nesprávnej identifikácii ustálenej rozhodovacej praxe“. V tomto kontexte
sťažovateľka uvádza: «Vo vzťahu k relevantnosti otázky, uvádzame, že relevantnosť otázky
nevyplýva čisto z odôvodenia rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže to môže byť
nedostatočné a zaťažené inými vadami, čo môže „skresľovať“ vec samotnú. Relevantnosť
otázky musí vyplývať z veci samotnej, čo vlastne neodporuje vyplývaniu z odôvodnenia,
ktoré nastolenie takejto „otázky“ zákonom predpokladá (máme na mysli požiadavky na
odôvodnenie rozhodnutí súdov), ale ako uvádzame v predchádzajúcej vete, odôvodnenie
nemusí vždy takúto „otázku“ jednoznačne identifikovať. Tento záver vyplýva zo samotnej
podstaty civilného sporového konania, že súdy rozhodujú spory a neprijímajú všeobecné
analytické závery. V konečnom dôsledku, predpokladom každého zákonného rozhodnutia je
uplatniteľnosť vo veci samej, preto ak spôsob riešenia identifikovanej druhej otázky
navrhovaný žalobcom nie je uplatniteľný vo veci (čo nie je – argumentácia vyššie),
tak nemôže byť ani samotná druhá otázka relevantná.»
14. Sťažovateľka považuje druhý výrok napadnutého uznesenia o zrušení
právoplatného a vykonateľného uznesenia okresného súdu sp. zn. 36 Cb 285/2015
z 10. augusta 2018 za arbitrárny, nepreskúmateľný, nezákonný a spôsobilý zasiahnuť
do jej práva na pokojné užívanie majetku. S poukazom na § 439 písm. a) CSP argumentuje,
že z gramatického výkladu tohto ustanovenia vplýva, že dovolací súd môže aj bez návrhu
dovolateľa zrušiť výrok napadnutého rozhodnutia, ktorý dovolaním nebol napadnutý,
a teda výrok vo veci samej, ale nie zrušiť výrok samostatného uznesenia o trovách konania,
ako je tomu v tomto prípade, proti ktorému ani dovolanie prípustné nie je.
15. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na samotnú nedôvodnosť
žalobkyňou podaného dovolania. Vzhľadom na obsah udelených plnomocenstiev,
ktoré boli predmetom posúdenia zo strany všeobecných súdov, a predmet podnikania
žalobkyne sa sťažovateľka stotožňuje s názorom okresného súdu a krajského súdu,
že v preskúmavanom prípade ide o tzv. generálne plné moci.
16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„I. Základné práva sťažovateľa
garantované podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR zo
dňa 22.10.2019 sp. zn. 5Obdo/57/2019-587 porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.10.2019 sp. zn. 5Obdo/57/2019-587
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi
e trovy konania ...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
23. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nepreskúmateľnosti,
arbitrárnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia v dôsledku skutočnosti, že najvyšší súd
pripustil dovolanie žalobkyne a zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného
súdu, a to napriek tomu, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP a neboli splnené ani zákonné podmienky na zrušenie uznesenia
okresného súdu sp. zn. 36 Cb 285/2015 z 10. augusta 2018, v dôsledku čoho najvyšší súd
porušil sťažovateľkine v ústavnej sťažnosti označené práva.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
29. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
30. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje
na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03),
obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd
pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle
čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné
činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp.
ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté v Občianskom
súdnom poriadku (účinnom do 30. júna 2016, m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
II. ÚS 307/06), resp. sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku (účinnom od 1. júla
2016, m. m. I. ÚS 182/2019).
32. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila
iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne
by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (m. m. IV. ÚS 322/09, I. ÚS 182/2019).
33. Sťažovateľka namieta nezákonnosť napadnutého uznesenia, ktorá spočíva
v nesprávnej aplikácií § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktorá je podľa jej názoru zásadného
charakteru, vykazujúca svojvôľu spočívajúcu v prijatí „vlastných podmienok“ prípustnosti
dovolania.
34. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
35. Z napadnutého uznesenia vyplýva (bod 14, pozn.), že žalobkyňa ako dovolateľka
v podanom dovolaní primeraným spôsobom konkretizovala, v akých otázkach a vo vzťahu
konkrétne ku ktorým rozhodnutiam najvyššieho súdu sa krajský súd ako súd odvolací podľa
jej názoru odklonil od ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu, pričom žalobkyňa
uviedla aj vysvetlenie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím
súdom a ako mala byť právna otázka správne posúdená.
36. Ústavný súd, posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľky, ktorú
uplatnila aj v dovolacom konaní o nesplnení podmienok prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP, uvádza, že právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať
za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom
výklade ustanovení Civilného sporového poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
37. Konkrétne k namietanému nedostatku existencie právnej otázky, vo vzťahu
k žalobkyňou vymedzenej otázke povahy udelených plnomocenstiev, ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd pri posúdení tejto otázky vychádzal v súlade
s § 442 CSP zo skutkového stavu tak, ako ho zistil odvolací súd (bod 22 napadnutého
uznesenia, pozn.).
38. Ústavný súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že krajský súd vo svojom
rozsudku, a to konkrétne v jeho bode 26 uviedol, že z pripojených plnomocenstiev v spise
jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa splnomocnila „na zastupovanie
na rokovaniach v súvislosti s uzatváraním obchodných zmlúv, na všetky úkony spojené
s účasťou na rokovaniach za účelom uzatvárania obchodný zmlúv. Ďalej na prípravu
návrhov na uzatváranie obchodných zmlúv, na dojednávanie podmienok obchodných zmlúv
a na podpis obchodných zmlúv a ich prípadných dodatkov, príloh, zmien a súvisiacich
dokumentov a úkony s tým spojené v mene splnomocniteľa.“.
39. Toto skutkové zistenie v rozsahu zisteného textu plnomocenstiev nebolo v konaní
sporné (a to bez ohľadu na tvrdenie sťažovateľky, že ide o tzv. generálne plnomocenstvá,
pozn.).
40. Ústavný súd konštatuje, že v rámci procesu právneho posúdenia veci
sa všeobecný súd zamýšľa nad možnosťou, resp. potrebou aplikácie určitej právnej normy
a túto normu interpretuje a následne prijíma právny záver o existencii alebo neexistencii
dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný právny prípad. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení uzavrel, že z obsahu predložených plnomocenstiev nemožno
dospieť k záveru prijatému súdmi nižšej inštancie, že ide o taký rozsah udelenej plnej moci,
ktorá by mala zodpovedať charakteru tzv. generálnej plnej moci, smerujúcej ku komplexnej
extrakcii a prenosu oprávnení konateľa – štatutárneho orgánu právnickej osoby, na tretiu
osobu, a preto rozsah splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa v zmysle
§ 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka tu nebol vymedzený tak, že splnomocnenec môže
za spoločnosť robiť všetky právne úkony, ktoré môže robiť spoločnosť, resp. jej konatelia.
V dôsledku uvedeného najvyšší súd dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci,
keď uzavrel, že s názorom krajského súdu o absolútnej neplatnosti plnomocenstiev
s poukázaním na § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nestotožňuje a považuje tento názor
za nesprávny.
41. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zdôrazňuje, že pri rozlišovaní
právnych a skutkových otázok je treba v prípade pochybností postupovať v prospech
dovolateľa. Odmietnutie dovolania z dôvodu, že uplatnené námietky nemajú charakter
právnej otázky, je možné iba v prípadoch, keď je táto skutočnosť jednoznačná (m. m.
I. ÚS 270/2020, pozri obdobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 664/19 z 27. apríla 2020).
42. V kontexte napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a v priamej súvislosti
s argumentáciou žalobkyne, ktorú v tomto zmysle uplatnila pred najvyšším súdom,
je zrejmé, že najvyšší súd posudzoval otázku povahy udelených plnomocenstiev v kontexte
ich súdmi nižšej inštancie konštatovanej absolútnej neplatnosti, čo nemožno považovať
výlučne za otázku skutkovú. Vzhľadom na uvedené je táto námietka sťažovateľky
z ústavnoprávneho hľadiska zjavne neopodstatnená.
43. V ďalšej argumentačnej rovine sťažovateľka namieta, že dovolanie nie je
prípustné ani vo vzťahu k druhej žalobkyňou vymedzenej dovolacej otázke,
a to či generálne plnomocenstvo udelené splnomocnencovi právnickou osobou je platný
alebo neplatný právny úkon.
44. Podľa názoru sťažovateľky takto žalobkyňou špecifikovaná otázka nie je tá,
ktorou sa zaoberal odvolací súd. Žalobkyňa podľa jej názoru pristupuje k špecifikovaniu
právnej otázky veľmi všeobecne, čo spôsobuje, že prípadná „odpoveď“ na ňou nastolenú
druhú otázku by zahŕňala aj právnu argumentáciu, ktorá nie je aplikovateľná v tomto
prípade a zároveň nezahŕňa právnu argumentáciu, ktorú je potrebné pri odpovedi na otázku
platnosti generálnej plnej moci vo veci samej zvážiť. Sťažovateľka zároveň uvádza,
že relevantnou právnou otázkou v danej veci je to, či obchádzaním § 31 ods. 1 Obchodného
zákonníka (sťažovateľka má zjavne na mysli § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.),
teda spôsobu konania v mene obchodnej spoločnosti, je opakované udeľovanie plnej moci,
ktorej rozsah je vymedzený konaním v mene spoločnosti voči tretím osobám.
45. Ústavný súd konštatuje, že v rozsudku okresného súdu absentuje posúdenie veci
podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to predostiera sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na skutočnosť, že z bodu 25
napadnutého uznesenia vyplýva, že táto otázka ostala aj v rozsudku krajského súdu
bez povšimnutia. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že rozhodnutia všeobecných súdov nemusia
vždy takúto „otázku“ jednoznačne identifikovať, pretože neprijímajú všeobecné analytické
závery, je k uvedenému nevyhnutné uviesť, že prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje
na právne otázky, ktorých vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho
súdu. Vzhľadom na uvedené nie je možné túto žalobkyňou vymedzenú otázku považovať
za všeobecnú či nemajúcu relevantný význam pre posúdenie veci súdmi nižšej inštancie,
keďže nepochybne podstatné bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu práve vyhodnotenie
generálnych plnomocenstiev ako neplatných v rámci konkrétnych skutočností
v prejednávanej veci. Všeobecné súdy neskúmali „teoretickú možnosť udelenia generálnej
plnej moci“ tak, ako argumentuje sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Ústavný súd preto
považuje aj túto námietku z ústavnoprávneho hľadiska za zjavne neopodstatnenú.
46. Ústavný súd k námietke sťažovateľky o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia z dôvodu, že najvyšší súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentami
sťažovateľky, ktoré uplatnila vo vyjadrení k dovolaniu, uvádza, že otázky, ktoré
sťažovateľka konkretizuje v ústavnej sťažnosti, sa týkajú práve namietanej neprípustnosti
dovolania, a sťažovateľka, aj keď nie explicitne, ale odpoveď na nich dostala práve
s poukázaním na odôvodnenie tej časti napadnutého uznesenia, v ktorej najvyšší súd
odôvodňuje splnenie podmienok prípustnosti dovolania (body 14 a 16 napadnutého
uznesenia, pozn.).
47. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v bode 33 obsahuje argumentáciu, ktorá
najvyšší súd viedla k zrušeniu uznesenia okresného súdu č. k. 36 Cb 285/2015-522
z 10. augusta 2018. Z prednesených argumentov sťažovateľky v tejto časti nevyplýva nič,
čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Ústavný súd konštatuje,
že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu v tejto časti nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade s právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.
48. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
49. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy je súčasťou základných princípov ústavy
a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia
v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave
ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 176/07I. ÚS 485/2010). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
50. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala
porušenie tohto práva v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd
dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo
dôjsť ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej
sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu