Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 544/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s. r. o., Damborského

13, Nitra, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Havlík, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -208 z 20. septembra 2019

za účasti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o., Sibírska 55, Bratislava,

IČO 44 138 369, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -208

z 20. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. -208 z 20. septembra 2019

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania v sume

640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokátskej

kancelárie JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s. r. o., Damborského 13, Nitra,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56 ods. 5

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“)

uznesením č. k. -16 zo 17. decembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť sťažovateľky , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -208 z 20. septembra

2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) za účasti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska

Pôda s. r. o., Sibírska 55, Bratislava, IČO 44 138 369 (ďalej len „zúčastnená osoba“, resp. aj

„žalovaná“). Zároveň ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je jednou

z dedičiek po nebohej (ďalej len „právna predchodkyňa sťažovateľky“),

na návrh ktorej sa na okresnom súde viedlo konanie proti žalovanej o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Dôvodom podania žaloby bola kúpna zmluva, ktorou právna

predchodkyňa sťažovateľky predala žalovanej nehnuteľnosť, avšak táto kúpna zmluva trpela

dôvodmi absolútnej neplatnosti. Z príloh pripojených k ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že

po podaní žaloby o určenie vlastníckeho práva bolo vyhovené protestu prokurátora Okresnej

prokuratúry Nitra (ďalej len „prokurátor“) proti rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho

práva v prospech žalovanej. Rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech

žalovanej bolo zrušené a právna predchodkyňa sťažovateľky sa opätovne stala vlastníčkou

nehnuteľnosti. Na základe uvedeného odpadol dôvod podanej žaloby o určenie vlastníckeho

práva, a preto právna predchodkyňa sťažovateľky vzala žalobu v celom rozsahu späť.

3. Okresný súd uznesením č. k. -72 z 2. decembra 2016 konanie zastavil

a právnej predchodkyni sťažovateľky priznal náhradu trov konania. Proti tomuto

rozhodnutiu v časti výroku o trovách konania podala žalovaná odvolanie. Krajský súd

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -99 z 26. júla 2017

rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Okresný súd následne uznesením č. k. -77 z 28. marca

2019 rozhodol, že žalovaná proti voči sťažovateľke (a ďalším právnym nástupcom) nárok

na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 100 %. Toto

rozhodnutie nadobudlo vo výroku o nároku na náhradu trov konania právoplatnosť

17. apríla 2019.

4. Nadväzne okresný súd uznesením č. k. -190 zo 7. júna 2019

vydaným vyšším súdnym úradníkom zaviazal sťažovateľku (spoločne a nerozdielne

s ďalšími právnymi nástupcami) k povinnosti zaplatiť žalovanej trovy prvoinštančného

konania vo výške 367,27 € a trovy odvolacieho konania vo výške 92,20 €. Napadnutým

uznesením vydaným sudcom okresného súdu bolo rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka

na základe sťažnosti žalovanej zmenené, a to pokiaľ ide o výšku týchto trov na sumu

2.049,93 €. Zmenu rozhodnutia odôvodnil sudca okresného súdu tým, že predmet konania je

oceniteľný v peniazoch, pričom podľa jeho názoru bolo potrebné vychádzať z hodnoty

predmetu sporu, ktorým bola suma 32 108,75 €, za ktorú pôvodná žalobkyňa predala

nehnuteľnosť spoločnosti

5. V napadnutom uznesení okresného súdu vidí sťažovateľka porušenie svojich práv.

Zastáva názor, že okresný súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal účelnosťou vynaložených

trov konania s poukazom na skutkové okolnosti predmetu sporu. Poukazuje tiež na to, že

predmetom konania bola neplatnosť kúpnej zmluvy (a z toho plynúci petit o určení

vlastníckeho práva), podľa ktorej bola hodnotou sporu kúpna cena nehnuteľnosti vo výške

1 500 €. Okresný súd však vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti uvedenej v kúpnej zmluve

uzatvorenej medzi sťažovateľkou a spoločnosťou (32 108,75 €, pozn.),

o ktorej platnosť v danom spore nešlo. Sťažovateľka ozrejmuje, že žalovaná bola zapísaná

na liste vlastníctva ako vlastník spornej nehnuteľnosti, ktorú nadobudla na základe

absolútne neplatnej kúpnej zmluvy za kúpnu cenu 1 500 €. Preto bolo potrebné považovať

za hodnotu sporu túto sumu. V tejto súvislosti poukázala na to, že okresný súd v skutkovo

a právne totožnej veci uznesením sp. zn. z 25. septembra 2018 zrušil

rozhodnutie, ktorým vyšší súdny úradník vyčíslil trovy konania rovnako ako v napadnutom

rozhodnutí a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil názor, že je potrebné

vychádzať z hodnoty pozemku uvedenej v kúpnej zmluve (obdobne rozhodol okresný súd

v uznesení č. k. -253 z 28. októbra 2019, či v uznesení č. k. 12 C 496/2015-

261 z 28. októbra 2019). Napadnutým rozhodnutím sa teda okresný súd odchýlil od svojej

rozhodovacej činnosti, pretože bez presvedčivého odôvodnenia zmenil svoj názor

v skutkovo a právne analogických veciach, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

6. Sťažovateľka nadväzne uzatvára, že neexistuje jednotná a ustálená rozhodovacia

prax všeobecných súdov o tom, z akej hodnoty sporu sa má určiť výška náhrady trov

konania. Je preto potrebné zjednotiť a ustáliť súdnu prax na účel zachovania princípu

právnej istoty.

7. Na tomto základe sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný

súd podľa nálezom rozhodol o porušení jej práv podľa , listiny

a dohovoru uznesením okresného súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1760/2019

z 24. januára 2020 (doručeným ústavnému súdu 28. januára 2020) vyjadril predseda

okresného súdu, v ktorom uviedol chronológiu danej kauzy, ako aj prehľad rozhodnutí

týkajúcich sa rozhodovania o trovách konania. V danej veci išlo o predmet konania

oceniteľný v peniazoch, a preto bolo podľa jeho názoru potrebné vychádzať z § 9 ods. 1

v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky. Predmet sporu predstavoval sumu 32 108,75 €, za ktorú

pôvodná žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť predala spoločnosti , a preto

pri výpočte trov vychádzal okresný súd práve z tejto hodnoty spornej nehnuteľnosti. Na tom

podľa jeho názoru nič nemení skutočnosť, že súdny poplatok za návrh sa vyrubil vo výške

99,50 € s tým, že nebolo možné predmet konania oceniť peniazmi [položka č. 1 b)

Sadzobníka súdnych poplatkov]. S námietkou sťažovateľky o tom, že vzhľadom na iné

vo veci vydané rozhodnutia sa okresný súd odchýlil od svojej rozhodovacej činnosti, sa

okresný súd nestotožnil, tvrdiac, že nejde o rozhodnutia toho istého sudcu a v rovnakom

čase. Okresný súd tiež poukázal na stanovisko občianskoprávneho grémia okresného súdu

prijatého na zasadnutí 16. apríla 2019, v zmysle ktorého možno v takýchto prípadoch určiť

tarifnú hodnotu nehnuteľností a považuje sa za ňu cena nehnuteľností dohodnutá v kúpnych

zmluvách, ktoré uzavreli predávajúci s kupujúcim – spoločnosťou , ktorá

bola zistená znaleckým posudkom, pretože ide o cenu, ktorú mali nehnuteľnosti v čase

začatia poskytovania právnej služby.

8.1 Nadväzne okresný súd skonštatoval, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poukázal na to, že súčasťou

práva na spravodlivý proces je zásada kontradiktórnosti konania. V tejto súvislosti ozrejmil,

že sťažovateľka nevyužila svoje právo argumentovať vo vzťahu k sťažnosti podanej

žalovanou proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka zo 7. júna 2019, preto zákonný sudca

nemohol zaujať žiaden právny názor k tvrdeniam sťažovateľky, že je potrebné vychádzať

z označenia predmetu sporu (z hodnoty 1 500 €), keďže v konaní bola zo strany jej právnej

predchodkyne zastávaná argumentácia o aplikácii a nepriznaní náhrady trov

konania. Pokiaľ by sa teda sťažovateľka vyjadrila k sťažnosti žalovaného, okresný súd by

bol povinný sa ňou zaoberať v dôvodoch rozhodnutiach, ktoré bolo napadnuté ústavnou

sťažnosťou, čo však pre absenciu jej vyjadrenia nebolo možné.

9. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti upovedomil zúčastnenú osobu, ktorá

využila svoje oprávnenie vyjadriť sa k nej listom zo 7. januára 2020, v ktorom uviedla, že

s argumentáciou sťažovateľky nesúhlasí. Pokiaľ je predmetom určenie vlastníckeho práva,

pričom sťažovateľka neplatnosť kúpnej zmluvy odvodzuje od neprimeranosti plnení,

nemožno podľa jej názoru vychádzať z kúpnej ceny, ktorá bola zaplatená žalovanou.

Podstatnou skutočnosťou je to, že neskôr sťažovateľka nehnuteľnosť predala druhýkrát

(kúpnu cenu žalovanej nevrátila), a to spoločnosti , a to za sumu 32 108,75

€. Nadväzne uzavrela, že napadnuté uznesenie je zrozumiteľne, jasne a podrobne

odôvodnené, a preto nedošlo k porušeniu práv sťažovateľky.

10. Na vyjadrenia predsedu krajského súdu a zúčastnenej osoby reagovala

sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 10. februára 2020, v ktorom zotrvala

na všetkých svojich skutkových a právnych argumentoch uvedených v ústavnej sťažnosti.

Uviedla, že okresný súd nereagoval na jej námietku, že neskúmal, či trovy uplatnené

žalovanou boli dôvodné a účelne vynaložené s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. , na ktoré poukazovala sťažovateľka jednak v ústavnej sťažnosti

a jednak naň poukazovala i jej právna predchodkyňa v rámci vyjadrenia k aplikácii § 257

. Okresný súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal s právnymi argumentmi

sťažovateľky o zbytočnosti a nehospodárnosti trov právneho zastúpenia žalovanej

a zneužitia práva na zastúpenie advokátom, ako ani s právnymi argumentmi o neúčelnosti

trov žalovanej v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach. Rovnako

tak sa nevysporiadal ani s judikatúrou, na ktorú sťažovateľka poukazovala, čo ju utvrdzuje

v presvedčení, že došlo k porušeniu jej práv.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o porušení jej

základného práva podľa , podľa listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

17. Podľa , resp. listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Predmetom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým uznesením

okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná (spolu s ďalšími žalovanými spoločne

a nerozdielne) na náhradu trov konania žalovanej, pričom pri ich výpočte vychádzal z ceny

nehnuteľnosti, za ktorú právna predchodkyňa sťažovateľky predala nehnuteľnosť

spoločnosti Sťažovateľka vidí v napadnutom uznesení porušenie svojich

práv, pričom v prospech svojho sťažnostného petitu prednáša niekoľko námietok. Podstata

prvej z nich tkvie vtom, že predmetom konania bola neplatnosť kúpnej zmluvy (a z toho

plynúci petit o určení vlastníckeho práva), podľa ktorej právna predchodkyňa sťažovateľky

predala žalovanej nehnuteľnosť za cenu 1 500 €, a preto mal okresný súd podľa názoru

sťažovateľky vychádzať pri vyčíslení trov konania z takto určenej tarifnej hodnoty. Druhá

námietka smeruje k rezignácii okresného súdu na prieskum účelnosti vynaložených trov

konania v kontexte konkrétnych skutkových okolností jej kauzy. Napokon sťažovateľka

kritizuje rozhodnutie okresného súdu, pretože sa odchýlil od svojej rozhodovacej činnosti

v skutkovo a právne analogických veciach bez toho, aby svoj odklon odôvodnil.

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (m. m.

).

22. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ),

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť

základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom

práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj právo

na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins v. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

23. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov

konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (,

, ), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania.

24. Takéto pochybenie identifikoval ústavný súd aj v prejednávanej veci

sťažovateľky.

25. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

26. Pre ustálenie predmetu skúmania je z pohľadu ústavného súdu podstatné

poukázať v prvom rade na rozdiel medzi rozhodnutím o priznaní nároku na náhradu trov

konania (ktoré je vo veci sťažovateľky právoplatné a ústavnou sťažnosťou nedotknuté)

a rozhodnutím o výške trov (o ktorého ústavnosť aktuálne ide). Spornou pre strany sporu nie

je aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky, ale hodnota predmetu sporu (tarifná hodnota), z ktorej sa

vypočítala základná sadzba tarifnej odmeny. Okresný súd vychádzal z tarifnej hodnoty

32 108,75 €, čo je suma, ktorá zodpovedá reálnej hodnote nehnuteľnosti, a za ktorú právna

predchodkyňa sťažovateľky previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na spoločnosť

Sťažovateľka tvrdí, že tarifnou hodnotou mala byť suma 1 500 €, za ktorú

právna predchodkyňa sťažovateľky pôvodne predala nehnuteľnosť žalovanej, na základe

absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, o ktorej sa viedol spor. Vyriešenie tejto otázky má

na sťažovateľku zásadný vplyv, keďže napadnuté uznesenie ju zaväzuje k povinnosti

uhradiť žalovanej neprimerane vysokú sumu na trovách konania.

27. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, okresný súd sa pri výklade citovaného

ustanovenia vyhlášky dôsledne pridržiaval jeho jazykového textu a tarifnú hodnotu určil

s poukazom na reálnu hodnotu nehnuteľnosti. V tejto súvislosti však ústavný súd už viackrát

zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len

z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,

ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu

právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či

nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné

interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický

a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte

racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu

aplikovanej právnej normy (, , m. m. ).

28. Týmto požiadavkám však okresný súd neučinil zadosť, v dôsledku čoho zakladá

rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa výšky trov konania porušenie práva sťažovateľky

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Okresný súd totiž rozhodol o výške trov

konania len mechanickým a matematickým posudzovaním reálnej hodnoty predmetu sporu,

a neposudzoval ju v širších súvislostiach, najmä s ohľadom na konkrétne okolnosti kauzy.

Právna predchodkyňa sťažovateľky (ročník 1930, pozn.) podala žalobu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi ňou a žalovanou, ktorú videla v neprimeranosti plnení (vlastnícke právo

k pozemku previedla na žalovanú v dôsledku uvedenia do omylu za sumu 1 500 €). Dôvod

podanej žaloby medzičasom odpadol, pretože proti rozhodnutiu o povolení vkladu

vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol podaný protest prokurátora, ktorému bolo

vyhovené, a tak sa právna predchodkyňa sťažovateľky (mimo zahájený súdny spor)

opätovne stala vlastníčkou nehnuteľnosti, čo vyústilo do späťvzatia žalobného návrhu.

Žaloba teda bola podaná dôvodne, k jej späťvzatiu viedli objektívne dôvody – protest

prokurátora, na ktorý právna predchodkyňa sťažovateľky nemala dosah, ale v dôsledku

ktorého bola zabezpečená ochrana jej vlastníckeho práva. Okolnosti prípadu sú ústavnému

súdu z jeho činnosti známe, keďže práve na nich bol vo viacerých prípadoch iných

sťažovateľov založený záver o zásahu do základných práv a slobôd už pri preskúmavaní

ústavnosti rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania (napr. ,

, , ).

29. Vývoj veci (i porovnanie protihodnoty) potvrdil záver, že kúpna zmluva medzi

právnou predchodkyňou sťažovateľky a žalovanou bola zjavne v rozpore so zákonom

i dobrými mravmi. Je úplne bez významu, že právna predchodkyňa sťažovateľky následne

predala nehnuteľnosť za jej reálnu hodnotu. Medzi stranami sporu totiž nebola sporná cena

nehnuteľnosti, za ktorú bola v konečnom dôsledku predaná spoločnosti ,

ale suma 1 500 €, ktorú žalovaná vyplatila právnej predchodkyni sťažovateľky, považujúc

ju za primeranú hodnote nehnuteľnosti. Možno tiež dodať, že sporná kúpna zmluva

poskytovala z hľadiska (vtedajšej) hodnoty predmetu sporu určitý návod na to, aby si právna

predchodkyňa sťažovateľky mohla pred začatím súdneho sporu vytvoriť predstavu

o nákladnosti vedenia sporu. A rovnako to platilo aj pre žalovanú. Za týchto okolností by

bolo proti logike a v rozpore s princípmi spravodlivosti prisvedčiť takej interpretácii,

v zmysle ktorej by sa tarifná hodnota, z ktorej sa vypočítava základná sadzba tarifnej

odmeny pre advokáta, určila z reálnej ceny nehnuteľnosti, keďže v takom prípade by z nej

žalovaná na trovách konania v podstate profitovala.

30. Pokiaľ okresný súd v rámci svojho vyjadrenia tvrdil, že sťažovateľka nevyužila

svoje právo reagovať na námietky žalovanej sústredené do jej sťažnosti proti rozhodnutiu

vyššieho súdneho úradníka, a preto nemohol zaujať žiaden názor k tvrdeniam sťažovateľky,

že je potrebné vychádzať zo sumy 1 500 €, ústavný súd uvádza, že bez ohľadu na využitie

alebo nevyužitie práva sťažovateľky na vyjadrenie k sťažnosti protistrany platí zásada iura

novit curia. Táto zásada neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň

vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu

svojich práv (). Ak teda okresný súd aplikoval na podklade sťažnosti žalovanej

§ 10 ods. 2 vyhlášky, jeho interpretácia bola v jeho rukách, nemusel, resp. nemal sa

stotožniť s interpretáciou sťažovateľky len preto, že sa k tomu sťažovateľka nevyjadrila,

a tak rezignovať na svoju povinnosť vykladať právnu normu ústavne konformne.

31. Ústavný súd vo svojich doterajších rozhodnutiach zreteľne definoval podmienky,

pri existencii ktorých má chybná aplikácia podústavného práva všeobecným súdom

za následok porušenie základných práv či slobôd jednotlivca. Je to tak vtedy, ak neprípustne

postihuje niektoré zo základných práv a slobôd, prípadne opomína možný iný ústavne

konformný výklad alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov

výkladu, ktorý je v praxi rešpektovaný, prípadne je v extrémnom rozpore s požiadavkami

vecne priliehavého a rozumného usporiadania posudzovaného právneho vzťahu či v rozpore

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti ().

32. Na podklade uvedeného ústavný súd uzatvára, že pokiaľ má byť rozhodnutie

o výške trov konania logickým a nesporne i spravodlivým ukončením celého súdneho

konania, nemožno hodnotu predmetu sporu posudzovať formalisticky podľa toho, akú

reálnu hodnotu vec, o ktorú v konaní ide, má, ale v širších súvislostiach, na základe

komplexného zhodnotenia okolností kauzy a následne i rozhodnutia v merite veci.

Spravodlivosť totiž musí byť prítomná v každom procese, v ktorom sa interpretuje

a aplikuje právo. Prvú námietku sťažovateľky preto vyhodnotil ústavný súd ako dôvodnú,

pričom opodstatnenosť tejto námietky zakladá intenzitou svojho zásahu sama osebe dôvod

na vyslovenie porušenia sťažovateľkiných práv.

33. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky o tom, že okresný súd sa

v napadnutom uznesení nezaoberal účelnosťou vynaložených trov konania, ústavný súd

uvádza, že dôvodnosť priznania či nepriznania náhrady trov konania za jednotlivé úkony

právnej služby, resp. posudzovanie účelnosti ich vynaloženia mu neprislúcha hodnotiť,

pretože rozhodovanie o trovách konania patrí jednoznačne do výlučnej kompetencie

všeobecných súdov. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom.

34. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o tom, že okresný súd sa svojím rozhodnutím

odchýlil od svojej vlastnej rozhodovacej činnosti, ústavný súd vo všeobecnosti uvádza, že

pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne

vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal

so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle

a môže tým porušiť aj právo strany sporu na súdnu ochranu podľa

ods. 1 (). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu

v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne

k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych

očakávaní principiálne neznamená právo strany sporu na rovnaké právne posúdenie jeho

veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán

verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje

().

34.1 Hoci sťažovateľka v tomto smere poukázala na obdobné rozhodnutia okresného

súdu, ktoré pri výpočte trov konania vychádzali z hodnoty predmetu sporu uvedenej

v kúpnej zmluve, ktorej neplatnosť bola namietaná, tejto jej námietke nemohol ústavný súd

priznať relevanciu. Rozhodnutie z 25. septembra 2018 síce poskytovalo akýsi návod na to,

ako pri výpočte trov konania postupovať, išlo však len o rozhodnutie kasačné a rozhodnutia

z 28. októbra 2019 boli prijaté po tom, čo okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľky.

V čase vydania napadnutého uznesenia teda okresný súd nemohol predvídať

a vysporiadavať sa s rozhodnutiami prijatými neskôr.

35. Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd napriek svojej zdržanlivosti

pri posudzovaní ústavných sťažností smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov

týkajúcich sa náhrady trov konania v tomto prípade dospel k záveru, že napadnutým

uznesením okresného súdu došlo k takému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého súdneho konania (body 26 – 32), a preto konštatuje porušenie základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

36. Nadväzne podľa a jemu zodpovedajúceho a

písm. b) ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

37. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

38. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

39. Úlohou okresného súdu bude opätovne rozhodnúť o výške trov konania,

rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v tomto rozhodnutí, majúc na zreteli

vidinu spravodlivého riešenia veci.

V.

Trovy konania

40. Sťažovateľka požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov konania.

41. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

42. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej výpočtovým základom pre účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka. Pri výpočte trov konania za prvé dva úkony právnej

služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti, vychádzal

ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2019. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019,

t. j. za dva úkony 346,26 €. Pokiaľ išlo o ďalší úkon právnej služby uskutočnený už v roku

2020 – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu, ústavný súd vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá

bola 1 062 €. Odmena za tento právny úkon v zmysle už popísaných pravidiel predstavuje

sumu vo výške 187,62 € (t. j. 177,00 € + 10,62 € režijný paušál). Trovy právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom tak vrátane 20 % DPH (keďže právny zástupca

sťažovateľky je jej platcom) predstavujú celkovú sumu 640,66 €, a ústavný súd ju

sťažovateľke priznal v celej výške (bod 3 výroku nálezu).

43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu